Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_19Co-78-2016.pdf
PDF · 101.68 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/78/2016
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcov: 1/ U. E., nar. XX.XX.XXXX, 2/ Bc. D. E., nar. XX.XX.XXXX, oboch bytom XXX XX Q. E., občanov X. republiky, zastúpených advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, právne zastúpenému: Černejová & Hrbek, s.r.o., so sídlom Kýčerského 7, 811 05 Bratislava, IČO: 36 857 513, o zdržanie sa výkonu záložného práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 3C/38/2014-82 zo dňa 08.10.2015 takto
rozhodol:
Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
odôvodnenie:
1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalovaný je povinný zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou zo Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. Z XXXXX-XX uzavretej medzi žalobcami a žalovaným, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, k.ú. Q. E., parcela C KN XX/X - o výmere 562 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parcela C KN XX/X - o výmere 146 m2 - zastavané plochy a nádvoria a rodinný dom súp. č. XX na parc. C KN XX/X, vklad povolený Okresným úradom Stropkov, katastrálny odbor pod V XXX/XX. Žalovanému uložil taktiež povinnosť nahradiť žalobcovi v 1. rade a žalobkyni v 2. rade trovy konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, každému vo výške po 254,45 eura a žalovanému uložil taktiež povinnosť uhradiť na účet Okresného súdu Svidník súdny poplatok z návrhu vo výške 99,50 eura. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa žalobou, súdu doručenou dňa 21.02.2014, domáhali voči žalovanému zdržania sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou zo Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. N. XXXXX-XX uzavretej medzi žalobcami a žalovaným, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, k.ú. Q. E., parcela C KN XX/X- o výmere 562 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parcela C KN XX/X - o výmere 146 m2- zastavané plochy a nádvoria a rodinný dom súp. č. XX na parc. C KN XX/X, vklad povolený Okresným úradom Stropkov, katastrálny odbor pod V XXX/XX. Žalobu odôvodnili tým, že so žalovaným uzavreli dňa 25.6.2008 Zmluvu o poskytnutí úveru „HypoPôžička“ č. U XXXXX-XX na sumu 17 496,51 eura (527 100 Sk), pričom išlo o bezúčelový úver s tým, že časť A úveru vo výške 6 921,70 eura (208 523,24 Sk) bude prevedená na osobný účet Klienta, čiastka B úveru vo výške 235,68 eura (7 100 Sk) bude prevedená na účet Consumer Finance Holding, a.s., ako úhrada - nákladov CFH súvisiacich s poskytnutím Úveru vynaložených na tento účel a časť C úveru je časť istiny určená na úhradu Pohľadávky - Banky voči Klientovi zo zmluvy č. 718 vo výške 10 339,13 eura (311 476,76 Sk). Celkové náklady dlžníka (budúca hodnota úveru) boli vyčíslené na sumu 29 500 eura (888 720 Sk). Na zabezpečenie predmetného úveru bola dňa 25.6.2008 uzavretá Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. Z XXXXX-XX uzavretá medzi žalobcami a žalovaným, pričom predmetom záložného práva bol záloh -nehnuteľnosti evidované na LV č. XXX, k.ú. Q. E., parcela C KN XX/X- o výmere 562 m2- zastavané plochy a nádvoria, parcela C KN XX/
X- o výmere 146 m2 - zastavané plochy a nádvoria a rodinný dom súp. č. XX na parcele C KN XX/ X. Predmetný úver splácali až do doby, keď sa dostali do zlej finančnej krízy, keď už splátky hradili podľa toho koľko mohli, pričom z predmetného úveru uhradili asi 9 054,40 eura. Žalovaný listom zo dňa 5.1.2013 oznámil - vyhlásenie splatnosti úveru č. U XXXXX s tým, že k tomuto dňu bola výška pohľadávky 14 469,77 eura. Žalovaný prostredníctvom Advokátskej kancelárie Gallo, s.r.o., Martin, listom zo dňa 23.10.2013 oznámil začatie realizácie záložného práva, s tým, že tento bude realizovaný formou predaja zálohu na verejnej dražbe, ku ktorej pristúpi, ak v lehote 30 dní od doručenia tohto oznámenia neuhradia dlžnú sumu. Poukázali na to, že zmluva o úvere obsahuje aj neprijateľné zmluvné podmienky, ako napr. úhrada výdavkov - nákladov súvisiacich s poskytnutím úveru; poplatok za upomienku, dohoda o zrážkach zo mzdy, zmluvná pokuta za porušenie zmluvných podmienok maximálne 331 eura, ktoré považujú za neprijateľné zmluvné podmienky, pre spotrebiteľa neprinášajú žiadnu pridanú hodnotu a žiadne materiálne plnenie. Zmluva obsahuje aj rozhodcovskú doložku. Žalobcovia sú znepokojení, že sa výkon záložného práva má vykonať bez sudcu na pohľadávku, ktorej časť predstavuje plnenie z neprijateľných podmienok a plnenie v rozpore s kogentnými ustanoveniami zákona. Protiprávny stav vyvolaný začatím výkonu záložného práva sa týka najmä neprijateľných sankcii, ktoré sú podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatné. Taktiež nie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby záložca bol zbavený svojho majetku, ktorý je preňho dôležitý. Existuje vhodnejšie riešenie, ktoré je súladné s princípom proporcionality a uspokojený by bola aj veriteľ. Reálne hrozí, že sa vykoná záložné právo v rozpore s pravidlami verejného poriadku. O výške pohľadávky rozhodne nie súd, ale podnikateľ a nútené postihnutie majetku vykoná nie súdny exekútor, ale podnikateľ. Veriteľ sa snaží zjavne postihnúť majetok nad rámec skutočnej výšky dlhu. Podľa žalobcov právna úprava Slovenskej republiky dovoľujúca vykonať záložné právo bez schválenia súdu odporuje princípom práva Európskej únie. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že žaloba bola dôvodnou. Medzi stranami sporu vznikol záväzkový vzťah na základe zmluvy o poskytnutí úveru „HypoPôžička“ č. U XXXXX- XX z 25.06.2008. Ide o typizovanú spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je však neurčitou. Táto skutočnosť vyplýva zo zmluvy a z jej jednotlivých častí. Súd prvej inštancie uviedol, že sa stotožnil s vyjadrením právneho zástupcu žalobcov o neurčitosti zmluvy. Podľa súdu prvej inštancie, keďže je pre neurčitosť neplatná zmluva o poskytnutí úveru, neplatná je aj zmluva o záložnom práve, ktorá má akcesorickú povahu a na základe takejto zmluvy nie je možné vykonať záložné právo. Súd v dôvodoch poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-34/13, Monika Kušionová/SMART Capital, a.s. Konštatoval, že v práve únie predstavuje právo na obydlie základné právo zaručené článkom 7 Charty, ktoré musí vnútroštátny súd zohľadniť pri vykonávaní Smernice 93/13/EHS. Dôvod na vyhovenie žalobe videl aj v tom, že strata obydlia je najextrémnejšou formou zásahu do práva na rešpektovanie obydlia s poukazom na rozsudky Čošič proti Chorvátsku z 05.06.2009 (sťažnosť č. 28261/06), rozsudok Paulič proti Chorvátsku z 01.03.2010 (sťažnosť 3572/06), a rozsudok Novoseletskiy proti Ukrajine (sťažnosť 47148/99). Uviedol, že v danom prípade bolo nesporným, že nehnuteľnosť je určená na bývanie žalobcov, ktorí tam žijú spoločne so svojimi tromi deťmi a rodičmi žalobkyne v 2. rade a nemajú inú možnosť ako si zabezpečiť obydlie. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami Občianskeho zákonníka - § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 37 ods. 1, § 151a, § 151b ods. 1, 2, § 151c ods. 1, 2, 3, §151j, § 53 ods. 10. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok odôvodnil ustanovením § 2 ods. 2 Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Uviedol, že rozsudok napáda v rozsahu všetkých jeho výrokov. V konaní došlo podľa neho k vade, v dôsledku ktorej mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalovaného má rozsudok takmer 15 strán, vlastné úvahy súdu a právne posúdenie nedosahujú rozsah ani jednej strany, vlastná argumentácia súdu sa nachádza v podstate len v jednom odseku. V takomto stručnom odôvodnení sa nenachádza argumentácia súdu vo vzťahu k podstatným, a pre toto konanie relevantným právnym otázkam, ktoré v konaní vyvstali a založený je na takých skutočnostiach a argumentáciách, ktoré neboli tvrdené a preukázané žiadnym z účastníkov konania, t.j. ani samotnými žalobcami a ktoré boli prvýkrát formulované až v odôvodnení písomne vyhotoveného rozsudku. Takýto pre žalovaného nepredvídateľný postup súdu prvej inštancie má ten dôsledok, že žalovaný nemal reálnu možnosť realizovať svoje práva na procesnú obranu. Súd prvej inštancie založil rozsudok na dôvodoch, ktoré žalobcovia v žalobe neformulovali, resp. ktorými predmet konania nevymedzili. Súd prvej inštancie tak zasiahol nielen do procesnej autonómie žalobcov, ale nepriamo aj do súkromnoprávnej autonómie
účastníkov právneho úkonu - záväzkovo právneho vzťahu medzi žalobcami a žalovaným. Otázka platnosti zmluvy o úvere a záložnej zmluvy nebola žiadnym z účastníkov konania formulovaná, ani inak naznačená. O skutočnosti, že otázku platnosti zmluvy o úvere a záložnej zmluvy považuje súd prvej inštancie za kľúčovú, účastníkov konania žiadnym spôsobom neupovedomil, žalovaný sa o nej prvýkrát dozvedel až po doručení písomného vyhotovenia rozsudku. Žalovaný sa tak nemohol účinne konkrétne vôbec brániť proti v podstate jedinému dôvodu, ktorý spôsobil pre neho vo veci nepriaznivé rozhodnutie. V rozsudku ani nie je možné identifikovať spôsob, akým prvostupňový súd dospel k záveru o neplatnosti záložnej zmluvy čo bolo hlavným dôvodom uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou. Neuviedol ani jediný konkrétny a právnym poriadkom predpokladaný dôvod, pre ktorý by mala byť záložná zmluva absolútne neplatným právnym úkonom. Pri takomto odôvodnení nie je možné posúdiť, čo presne a čo všetko konajúci súd obsahu záložnej zmluvy vytýka a ktoré konkrétne ustanovenia platného právneho poriadku by vraj mali byť dôvodom absolútnej neplatnosti záložnej zmluvy. Medzi účastníkmi konania nebolo sporným poskytnutie úveru a jeho nesplácanie žalobcami. Záväzok na vrátenie poskytnutého plnenia na strane žalobcov stále trvá. Súd prvej inštancie v podstate žalovanému odňal právo na výkon záložného práva k zabezpečenej a doposiaľ neuhradenej pohľadávke. Súd prvej inštancie taktiež nereflektoval na všeobecný princíp zachovania, resp. udržania platnosti právnych úkonov, rozsudok je zmätočný, jeho výroková časť nekorešponduje s jeho odôvodnením a nesie znaky protirečivosti. Obsahová protirečivosť a zmätočnosť textu rozsudku je umocnená úvahami súdu, v ktorých sa zaoberá rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-34/13, aj inými rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie alebo Európskeho súdu pre ľudské práva. Súd prvej inštancie ich prezentoval na účely posúdenia otázky primeranosti mimosúdneho výkonu záložného práva vo vzťahu k právu dlžníka na obydlie. Je však otázne, prečo súd vôbec považoval za potrebné skúmať otázky „primeranosti“ výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou s možnými následkami jeho výkonu vo vzťahu k obydliu žalobcov, keď v inej časti svojho rozsudku posúdil záložné právo ako neexistujúce, ktoré nikdy ani len nevzniklo. Výrok rozsudku prvostupňového súdu má za následok de facto absolútne a neobmedzené pozbavenie žalovaného realizovať záložné právo prostredníctvom dobrovoľnej dražby, a to aj napriek pretrvávajúcej existencii zabezpečenej pohľadávky a neplnia záväzku žalobcov voči žalovanému zo zmluvy o úvere. Žalovanému uložil neobmedzenú povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou na založené nehnuteľnosti bez ohľadu na existenciu a stav plnenia pohľadávky zabezpečenej záložným právom. Súd žalovanému uložil prakticky časovo neobmedzenú (trvalú) povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je pre žalovaného nepochopiteľné aj z toho dôvodu, že výkon záložného práva dobrovoľnou dražbou je takým výkonom, ktorý je výslovne dovolený (v podstate prikázaný) kogentným ustanovením § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak záložné právo zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, môže sa záložný veriteľ v rámci výkonu záložného práva uspokojiť len predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona alebo predajom zálohu podľa osobitných zákonov. Žalovaný tak nedokáže zistiť, prečo mu bola súdom prvej inštancie uložená povinnosť diametrálne odlišná a prakticky negujúca príkaz vyplývajúci z kogentného zákonného ustanovenia. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne alebo aby zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3. Žalobcovia k odvolaniu žalovaného nezaujali žiadne stanovisko. 4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Zákona č. 160/2015 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vychádzajúc z ustanovenia § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je opodstatnené. 5. Žaloba je, ako z právnej teórie vyplýva, úkonom, ktorým žalobca vymedzuje subjekty, predmet a obsah konania na súde, ktoré sa podaním žaloby začína, pričom platí, že súd nie je viazaný formuláciou žalobného návrhu, ale obsahom žaloby. Zo žaloby, o ktorej sa viedlo konanie pre súdom prvej inštancie, vyplýva, že jej obsah bol konštruovaný na tvrdeniach o tom, že žalobcovia sú dlžníkmi zo záväzkového vzťahu vzniknutého na základe úverovej zmluvy uzatvorenej so žalovaným, bez spochybnenia toho, že svoje povinnosti neplnili, len údajne nepoznajú výšku nesplateného úveru, zmluva má obsahovať neprijateľné podmienky, úver bol vyhlásený za splatný, ku dňu vyhlásenia splatnosti ide o 14.469,77 eura a žalovaný oznámil
začatie výkonu záložného práva predajom zálohu, rodinného domu a pozemkov, ktorým je pohľadávka žalovaného zabezpečená. Podľa žalobcov, právna úprava Slovenskej republiky, ktorá žalovanému umožňuje zvoleným spôsobom realizovať záložné právo, odporuje princípom práva Európskej únie. Konajúc o žalobe založenej na týchto tvrdeniach, dospel, po vykonanom dokazovaní, súd prvej inštancie k záveru o oprávnene podanej žalobe s odôvodnením, že pre údajnú neurčitosť je neplatná úverová zmluva a tým ako akcesorický právny úkon aj záložná zmluva, v dôsledku čoho nie je možné záložné právo vykonať. 6. Je možné súhlasiť s odvolacou argumentáciou žalovaného, že dôvody tohto rozhodnutia nekorešpondujú so skutočnosťami, ktoré boli tvrdené v žalobe, ani s tými, ktoré boli tvrdené v priebehu konania. Zo spisu nevyplýva, že by sa mal právny zástupca žalobcov vyjadriť, že Zmluva o úvere z 25.06.2008 je neurčitá, toto tvrdenie nie je v žalobe, ani nebolo prezentované na pojednávaní, ktoré bolo na prejednanie veci nariadené na deň 08.10.2015. Nie tak zrejmé, ako k tomuto poznatku súd dospel, ak navyše podstatu dôvodu, pre ktorý žalobu zamietol, založil práve na tejto argumentácií bez akéhokoľvek objasnenia toho, prečo by mala byť Zmluva o poskytnutí úveru „ HypoPožička“ neurčitá. Takýto postup súdu nie je možné hodnotiť inak ako nepredvídateľný, vykazujúci znaky rozporu s právom na spravodlivý proces. 7. Ak mal súd za to, že zmluva, na základe ktorej bol poskytnutý žalovaným úver, z výnosu ktorého mali byť hradené náklady súvisiace s poskytnutím úveru, splatené pohľadávky z konkrétne špecifikovanej zmluvy a časť mala byť prevedená na zmluvou označený osobný účet osoby, ktorá do úverového vzťahu s bankou vstúpila, je zmluvou neurčitou, bolo potrebné uviesť, prečo ma ísť o zmluvu neurčitú, a teda neplatnú. Ak má byť totiž nejaký dvojstranný úkon neurčitým, mal by sa ako neurčitý javiť objektívne, v tom zmysle, že ani výkladovými pravidlami nie je zistiteľné, čo je jeho predmetom, nie je možné ho vyložiť. Odvolaciemu súdu sa záver o neurčitosti nejaví ako relevantný, v dôsledku čoho sa ako pochybný javí záver o neplatnosti záložnej zmluvy, ak by jediným dôvodom neplatnosti malo byť to, že ide o zmluvu akcesorickú. Pokiaľ súd prvej inštancie v doplňujúcom dôvode poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-34/13 Monika Kušionová/SMART Capital, a.s., a rozsudok Aziz EU: C:2013:164 (ide o rozsudok vo veci C-415/2011 Mohamed Aziz proti Caixa d´Estalvis de Catalunya, Tarragona i Manresa - pozn. odvolacieho súdu) a ďalšie rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva, argumentujúce, že strata obydlia je najextrémnejšou formou zásahu do práva na rešpektovanie obydlia, v čom videl tiež dôvod pre vyhovenie žalobe, je potrebné konštatovať, že nepochybne má každý právo na rešpektovanie svojho obydlia a ochranu pred takými prípadmi zásahmi do obydlia, ktoré nie sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné. Z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva však nevyplýva garancia na zotrvanie v obydlí za každých okolností: V rozsudku Barreto proti Portugalsku (rozsudok z 21.11.1995, č. 18075/91, § 24) Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že efektívna ochrana súkromného života nemôže ísť tak ďaleko, aby zaisťovala každej rodine vlastný domov. Vo veci O´Rourke proti Spojenému kráľovstvu (rozhodnutie z 26.06.2011, č. 39022/97) Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že hoci všeobecné právo na bývanie podľa článku 8 neexistuje, môže vzniknúť štátu povinnosť poskytnúť asistenciu s hľadaním bývania za osobitných okolností. Čo sa týka rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-34/13 z predmetného rozsudku (bod 68) vyplýva, že ustanoveniam Smernice 93/13 neodporuje vnútroštátna právna úprava umožňujúca vymôcť pohľadávku založenú na zmluvných podmienkach, ktoré sú prípadne nekalé, mimosúdnym výkonom záložného práva na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ poskytol ako zabezpečenie pohľadávky, pokiaľ právna úprava prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje ochranu práv, ktoré spotrebiteľovi priznáva táto smernica, čo overiť prináleží vnútroštátnemu súdu. V bode 61 tohto rozsudku je odkaz na § 21 ods. 2 Zákona o dobrovoľných dražbách, v zmysle ktorého môže osoba spochybňujúca platnosť záložnej zmluvy alebo porušenie zákona žiadať, aby súd určil neplatnosť dražby. Súdny dvor Európskej únie, ako z rozsudku vyplýva, neuviedol, že výkon záložného práva dobrovoľnou dražbou, predmetom ktorej by bol objekt, ktorý je obydlím, by mal byť v rozpore s právom Európskej únie; rozsudkom dal Súdny dvor Európskej únie odpoveď aj na prejudiciálnu otázku súdu Slovenskej republiky, týkajúcu sa mimosúdneho výkonu záložného práva bez súdnej kontroly. 8. Dôvody, ktoré odvolací súd uviedol, ako dôvody spochybňujúce správnosť postupu a rozhodnutia, ku ktorému dospel súd prvej inštancie, sú dôvodmi, pre ktoré bolo potrebné napadnutý rozsudok podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V priebehu ďalšieho konania sa súd prvej inštancie vysporiadá so všetkými odvolacím súdom uvedenými výhradami, predovšetkým však:
- opätovne posúdi zmluvu o úvere „HypoPožička“, ktorú strany sporu uzavreli, vyhodnotí, vzhľadom na svoju predchádzajúcu úvahu, či ide o zmluvu platnú, ak dospeje k záveru o jej neplatnosti, uvedie dôvod neplatnosti, a to konkrétne
- vysporiada sa s tvrdeniami v žalobe o údajnej absencii zákonných náležitostí v zmluve
- vzhľadom na svoju predchádzajúcu úvahu o údajnej neplatnosti záložnej zmluvy uvedie, ak opätovne dospeje k záveru o neplatnosti tejto zmluvy, z akého konkrétneho dôvodu, prečo, by mala byť zmluvou neplatnou
- zistí, vzhľadom na tvrdenie v žalobe, že žalobcovia údajne nepoznajú výšku dlhu voči veriteľovi zo zmluvy, aká je výška tohto dlhu, vyhodnotí, či výška pohľadávky žalovaného v pomere k hodnote predmetu záložného práva zodpovedá princípu primeranosti zásahu do práva na ochranu obydlia žalobcov (ak založené nehnuteľností sú ich skutočným obydlím)
- vysporiada sa s tvrdením žalovaného o tom, či by vyhovenie konkrétne formulovanému žalobnému návrhu znamenalo absolútne a neobmedzené pozbavenie práva žalovaného realizovať záložné právo prostredníctvom dobrovoľnej dražby napriek existencii pohľadávky a neplnenia záväzku žalobcov voči žalovanému zo zmluvy o úvere a s tým súvisiaci zásah do jeho majetkových práv a bolo by aj v rozpore s § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 CSP). 9. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.