Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10CoCsp-6-2022.pdf
PDF · 107.67 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoCsp/6/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, so sídlom Náměstí T. G. Masaryka 2392/17, Břeclav, Česká republika, IČ: 043 55 211, zast. advokátkou JUDr. Katarínou Hegedüšovou, so sídlom Majerníkova 3A, Bratislava, proti žalovanej: D.. P. Y., P.. XX.XX.XXXX, Y. Y. - J., o zaplatenie 200 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19. januára 2022, č.k. 29Csp/102/2021-92, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca od žalovanej domáhal zaplatenia 200 eur s príslušenstvom a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 12 eur, titulom dlhu z úveru. Rozhodol tiež, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca dôvodil v žalobe tým, že žalovaná požiadala prostredníctvom webovej stránky Q..D..sk o poskytnutie úveru vo výške 450 eur. Pri registrácii uviedla svoje meno, priezvisko, dátum narodenia a adresu bydliska a odoslaním žiadosti pri registrácii potvrdila, že súhlasí so Smlouvou o zapůjčce, so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru (ďalej „VP“) a potvrdila, že poskytnuté údaje sú úplné a pravdivé. Na základe zmluvy č. XXXXXXX V. I. XX.XX.XXXX jej poskytol úver vo výške 450 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 128 eur, teda zaplatiť celkovú čiastku 578 eur, do 28 dní od poskytnutia úveru. Žalovaná riadne a včas dlh neplnila, a tento sa stal splatným dňa 09.02.2018. Uviedol, že žalovaná uhradila 100 eur dňa 30.05.2018, 50 eur dňa 10.08.2018, 50 eur dňa 11.09.2018, 10 eur dňa 15.02.2019, 10 eur dňa 19.03.2019, 10 eur dňa 10.04.2019, 10 eur dňa 09.05.2019 a 10 eur dňa 12.06.2019, spolu 250 eur. Poukázal na to, že je v zmysle čl. 18 VP oprávnený upozorniť spotrebiteľa na omeškanie so splátkou úveru e-mailom, sms alebo písomne a požadovať vo forme zmluvnej pokuty paušálnu náhradu nákladov spojených s upomienkou vo výške 3 eur za každú upomienku. Žalovanú vyzval na úhradu záväzku štyrmi upomienkami, zaslanými sms správami alebo emailami (na ktoré nereagovala), za čo jej vznikla povinnosť uhradiť 12 eur. Dňa 02.12.2020 jej bola zaslaná výzva na úhradu dlhu. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaná sa k žalobe nevyjadrila. 3. S poukazom na ust. § 297 písm. b) a § 219 C.s.p. nenariadil pojednávanie, keďže ide o drobný spor, a na úradnej tabuli a webovej stránke súdu zverejnil dňa 05.01.2022 oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku. Dokazovaním vykonaným oboznámením sa so žalobou a jej prílohami zistil, že dňa 12.01.2018 strany uzatvorili spotrebiteľskú úverovú zmluvu, H. A. Ú. Č.. XXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 450 eur, splatný dňa 09.02.2018. Žalovaná sa zaviazala vrátiť sumu 578 eur, keď odmena (poplatok za poskytnutie úveru) predstavuje 128 eur. Zmluva má podobu
elektronického dokumentu a jej súčasťou boli aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Konštatoval, že k žalobe boli priložené štyri upomienky adresované žalovanej. 4. Vec posúdil právne podľa ust. § 1 ods. 3 písm. l), § 2 písm. a) b) d) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 1, § 2 písm. a), § 8 zák. č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1 Obč. zák. a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Vyhodnotil, že žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia neuhradenej časti úveru vo výške 200 eur a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 12 eur za štyri zaslané upomienky, avšak nepreukázal reálne poskytnutie, resp. vyplatenie finančných prostriedkov žalovanej (napr. výpisom z účtov), ani doručenie, a vôbec zaslanie upomienok žalovanej. Vychádzajúc zo žalobcom predložených dôkazných listín nemal za preukázané odovzdanie finančných prostriedkov žalovanej a ani žalobcom tvrdené neplnenie záväzku žalovanou, na základe čoho prijal záver, že žalobca neosvedčil dôvodnosť svojej žaloby. Konštatoval, že na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že žalovaná uhradila žalobcovi čiastkovými úhradami 250 eur. V tejto súvislosti podrobne vysvetlil, že dôkazné bremeno možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, keď dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie, teda strata sporu. Každá strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Strana musí preukázať to, čo tvrdí. Zdôraznil, že nie je úlohou súdu, aby ex offo nahrádzal procesnú aktivitu žalobcu ohľadom jeho dôkazného bremena. Ak teda žalobca niečo tvrdí, musí to preukázať, a musí preukázať skutočnosti, na základe ktorých mu právo patrí. Dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje jednoznačne žalobcu, ten ako prvý musí súdu preukázať dôvodnosť svojich tvrdení. S poukazom na to, že žaloba je všeobecná, nekonkrétna, a nie je ani podporená dôkazmi, pre neunesenie dôkazného bremena nárok žalobcu ako nepreukázaný zamietol. 5. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalovanej priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na ich náhradu v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 6. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne včas odvolanie a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nesúhlasil s posúdením veci podľa slovenského práva, tvrdiac, že mal byť aplikovaný český právny poriadok, keďže on je zapísaný do obchodného registra Českej republiky (ďalej len „ČR“), v ČR má registrované sídlo, Česká národná banka mu udelila povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov v ČR, so žalovanou uzavrel zmluvu o spotrebiteľskom úvere v českom jazyku a podľa právneho poriadku ČR, na použití ktorého sa strany v uvedenej zmluve dohodli. V tejto súvislosti sa rozsiahlo vyjadroval k právnej úprave poskytovania spotrebiteľských úverov v EÚ s tým, že táto je harmonizovaná v Smernici, ktorá predstavuje koncept úplného zakomponovania do národných poriadkov členských štátov, a právna ochrana v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere musí byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká. Mal za to, že súd prvej inštancie bol povinný aplikovať vo veci české právo, ktoré nie je pre spotrebiteľa menej výhodné, a podľa neho posúdiť žalovaný nárok. Odmietol použitie slovenského práva podľa nar. Rím I tvrdiac, že vykonáva svoju činnosť v ČR, a nie v SR. Smerovanie činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa resp. na viac krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa považoval za komplikovanejšiu otázku, mal však za to, že samotná internetová stránka, jej jazyk, mena, v ktorej sú vyjadrené ponúkané služby, a na stránke uvedené e-mailové a telefónne kontakty, ešte neznamená, či podnikateľ smeruje svoju činnosť (aj) vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa. Ak súd prvej inštancie založil svoj právny záver len na skutočnosti, že prevádzkuje webovú stránku končiacu na „.sk“, založil právne posúdenie veci na nesprávnych a nedostatočných skutkových zisteniach. Namietal, že súd prvej inštancie rezignoval na harmonizáciu v zmysle Smernice a aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu z oblasti medzinárodného práva súkromného (Nariadenie Rím I) založil na inštitúte práva verejného, ktorým nepochybne otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov je. Súdu prvej inštancie vytkol, že konštatoval absolútnu neplatnosť zmluvy len na základe toho, že on (žalobca) nemá v SR udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Aj právny záver súdu prvej inštancie, že neosvedčil dôvodnosť žaloby, pre ktorý ju ako nedôvodnú zamietol, považoval za nesprávny. Uviedol, že nearchivuje výpis ku každej operácii a bankový účet, z ktorého boli finančné prostriedky žalovanej zaslané, bol zrušený dňa 06.03.2018. Z účtovného oddelenia bolo oznámené, že finančné prostriedky vo výške 450 eur boli žalovanej poukázané dňa 12.01.2018 na
jej účet H., A. N. P. Y., E. J. XXXXXXXXXX. Uviedol, že žalovaná v minulosti čerpala viacero úverov, ktoré vždy riadne splatila. K odvolaniu pripojil doklad o poukázaní finančných prostriedkov žalovanej. 7. Žalovaná sa odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 9. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, keď žiadne takéto vady ani žalobca v odvolaní nenamietal, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. Súd prvej inštancie vykonal riadne dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, keď vykonal všetky ním predložené listinné dôkazy, ktorými preukazoval dôvodnosť žalovaného nároku, a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 191 ods. 1 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, teda riadne zistil skutkový stav veci, jednoznačne vyplývajúci z v konaní produkovaných dôkazov, preto aj odvolacia námietka žalobcu o nesprávne zistenom skutkovom stave nemôže obstáť. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver o nedôvodnosti žaloby, a svoje rozhodnutie aj náležite a v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých ho založil, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, pričom všetky svoje závery aj riadne a pochopiteľne zdôvodnil. Napadnutý rozsudok je správny a aj s jeho odôvodnením súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (ust. § 387 ods. 2 C.s.p.), keď po preskúmaní súdneho spisu, napadnutého rozhodnutia a odvolania žalobcu prijal rovnaký záver, že žalobca žiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázal svoje tvrdenia, ktoré uviedol v žalobe, v ktorej síce tvrdil, ale ničím nepreukázal, že by žalovanej nejaké peňažné prostriedky poskytol, a ani jeho tvrdenie, že jej zaslal (doručil) nejaké upomienky, nebolo z ním predložených listinných dôkazov preukázané. Ak potom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že síce tvrdil, ale nepreukázal poskytnutie pôžičky resp. úveru žalovanej, a teda na svoje tvrdenia neuniesol dôkazné bremeno, rozhodol správne a odvolací súd s jeho rozhodnutím a odôvodnením súhlasí. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobcu. 11. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné konštatovať, že žalobca síce podal odvolanie, v ktorom aj dôvodil (výlučne nesprávnym právnym posúdením a nesprávne zisteným skutkovým stavom), ide však o odvolanie všeobecné, zrejme podávané štandardne voči rozhodnutiam súdov prvej inštancie pri zamietnutí žalobcom uplatneného nároku. Tento názor resp. domnienku odvolací súd zdôvodňuje poukazom na obsah samotného odvolania, v ktorom žalobca súdu prvej inštancie jednak vytýka, že mal aplikovať „české právo“, ako i to, že konštatoval absolútnu neplatnosť zmluvy len na základe toho, že on (žalobca) nemá v SR udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, čo však vôbec nie je prípad prejednávanej veci, pretože súd prvej inštancie žiadny takýto záver neprijal, ale žalobu zamietol už z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom, ktorý dôkazmi nepreukázal ani len to, že žalovanej tvrdené finančné prostriedky vôbec niekedy poskytol. 12. S týmto záverom odvolací súd súhlasí, pretože žalobca skutočne žiadnym dôkazom poskytnutie sumy 450 eur žalovanej nepreukázal. Nad rámec uvedeného a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že vychádzajúc z uvedeného správneho záveru súdu prvej inštancie je potom tiež nepochybné, že žalobca nepreukázal ani to, že zmluva (smlouva o úvěru), z ktorej žalobca vyvodzoval svoj nárok, sa stala platnou a účinnou, pretože takouto sa stáva až práve okamihom, v ktorom žalobca podľa nej poskytne žalovanej úver (takto to naformuloval sám žalobca v čl. II. ods. 2 veta druhá zmluvy). Hoci súd prvej inštancie žalobu zamietol pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom, žalobca v odvolaní proti tomuto dôvodu nijak neargumentoval. V závere odvolania síce uviedol, že je nesprávny, ale bližšie argumenty neposkytol, naopak, vysvetlil, že nearchivuje výpisy ku každej operácii. Napriek tomu, že odvolacie námietky žalobcu v prevažujúcej časti
vôbec nereflektujú dôvody napadnutého rozsudku a ako už bolo uvedené vyššie, sú všeobecné, odvolací súd, viazaný dôvodmi odvolania, uvádza, že súd prvej inštancie správne aplikoval zákonné ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku, pretože vychádzajúc z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo dňa 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), pri aplikácii čl. 6 ods. 1 písm. b) citovaného nariadenia je na prejednávanú vec potrebné aplikovať slovenský právny poriadok, vzhľadom na obvyklý pobyt spotrebiteľa (žalovanej). Odvolaciemu súdu je známe z jeho činnosti a niet žiadnych pochybností o tom, že žalobca svoju činnosť smeruje (aj) na Slovenskú republiku, keď ponúka spotrebiteľom peňažné pôžičky prostredníctvom internetových stránok s doménou končiacou na .sk, v slovenskom jazyku (v mene eur). Okrem stránky www.minipozicka.sk <http://www.minipozicka.sk/> tak robí aj na internetových stránkach (vždy www.) D..sk, P..sk, A..sk, D..sk, D..sk, E..sk, E..sk, E.V..sk, E..sk, E..sk, E..sk, E..sk, E..sk, E..sk, E..sk. Napokon, na uvedené upozornila aj Národná banka Slovenska, ktorá dňa 14.08.2018 zverejnila, že spoločnosti MINIHOTOVOST, SE, so sídlom Náměstí T. G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav, Česká republika, prevádzkujúcej vyššie uvedené internetové stránky, neudelila žiadne povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky. Odvolací súd uzatvára, že ak by bol predmetom odvolacieho prieskumu právny záver súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti zmluvy z dôvodu, že žalobca nemá v SR udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, bližšie by sa týmto zaoberal. Dôvod zamietnutia žaloby bol však iný a odvolací súd stotožniac sa s dôvodmi napadnutého rozsudku odkazuje na jeho odôvodnenie. 13. Možno potom konštatovať, že odvolacie námietky žalobcu nemohli spochybniť správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Prvoinštančný súd vykonal všetky žalobcom predložené dôkazy, vyhodnotením ktorých riadne zistil skutkový stav, ktorý následne správne právne posúdil. Žalobca k svojmu odvolaniu priložil ďalší listinný dôkaz, a to doklad o poukázaní finančných prostriedkov žalovanej. Odvolací súd však na uvedený dôkaz nemohol prihliadnuť, pretože je v zmysle ust. § 383 C.s.p. viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, a nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Táto zásada vyplýva z princípu neúplnej apelácie. Výnimkou sú len prípady, v ktorých odvolací súd dokazovanie zopakuje alebo doplní. Zopakuje ho vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 384 ods. 1 C.s.p.). Podľa ust. § 384 ods. 2 C.s.p. môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla. O tieto prípady však v posudzovanej veci nejde, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vykonal aj všetky žalobcom predložené dôkazy, pričom vykonanie iných dôkazov ako ním predložených, žalobca nenavrhoval. 14. Odvolací súd môže podľa ust. § 384 ods. 3 C.s.p. doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 C.s.p., pokiaľ pôjde o tzv. novoty v odvolacom konaní. Aj počas odvolacieho konania je povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, avšak len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené reštriktívne ako výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. V posudzovanej veci však o tzv. novoty v odvolacom konaní nešlo. Napokon, žalobca v odvolaní ani netvrdil a ani nepreukazoval žiadny takýto dôvod prípustnosti použitej novoty. Naopak, podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovi nič nebránilo v tom, aby listinný dôkaz, ktorý priložil k odvolaniu, uplatnil už v konaní pred súdom prvej inštancie. Predkladanie ďalších dôkazov ako novoty v odvolacom konaní je preto v prejednávanom prípade neprípustné. 15. S poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a nespôsobilé privodiť zrušenie alebo zmenu napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalobcu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd nemá o správnosti jeho záverov pochybnosti, keďže sú dostatočne odôvodnené a logické, založené na riadne vykonanom dokazovaní všetkými žalobcom predloženými dôkazmi, správnom hodnotení dôkazov a správnom právnom posúdení veci.
Odvolací súd pripomína, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany na to, aby sa súd stotožnil s jej tvrdeniami a právnymi názormi, návrhmi na vykonanie dôkazov alebo hodnotením dôkazov, a obsahom základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní. 16. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Ak totiž podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v konaní plne úspešnej žalovanej priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, vec posúdil po právnej stránke správne, aplikoval aj správne zákonné ustanovenie a jeho rozhodnutiu nie je čo vytknúť. Napokon, žalobca v odvolaní žiadne konkrétne námietky proti rozhodnutiu o trovách konania neuviedol, preto sa odvolací súd s odkazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku obmedzí len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie aj v tejto časti. 17. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 18. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovanej, plne úspešnej v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).