Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_12C-358-2015.pdf
PDF · 179.46 KB
Case nature
Area
Subarea
12C/358/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v Bratislave sudkyňou JUDr. Gabrielou Sobolovskou v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, Mozartova 9 Bratislava, IČO: 00 420 166, zastúpeného advokátkou JUDr. Dagmar Kubovičovou, Nám. Biely kríž 3, P.O.Box 39, Bratislava proti žalovanému: STOFING, spol. s r.o., Drieňová 34, Bratislava, IČO: 34 110 976, zastúpenému advokátom JUDr. Ing. Branislavom Pechom, PhD., Piaristická 2, Nitra, o zaplatenie istiny 1.373,52 eura s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1.373,52 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.373,52 eura od 1.12.2015 do zaplatenia.
Súd p r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 1.12.2015 podanou na súde dňa 1.12.2015 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 1.373,52 eura s príslušenstvom, t.j. úrokom z omeškania v sadzbe 5,05 % ročne zo sumy 1.373,52 eura od 1.12.2015 do zaplatenia z titulu neoprávneného použitia diel, resp. neoprávneného použitia predmetov ochrany spravovaných žalobcom.
2. Žalovaný v podanom odpore podanom na súde dňa 5.2.2016 proti platobnému rozkazu č.k. 12C/358/2015-17 vyslovil nesúhlas s podanou žalobou a žiadal, aby ju súd v celom rozsahu zamietol.
3. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov tvoriacich obsah spisu, výsluchom strán sporu ako aj právnych zástupcov a na základe takto vykonaného dokazovania ustálil skutkový a právny stav nasledovne.
4. Žalobca je organizáciou kolektívnej správy v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z. z titulu udeleného oprávnenia Ministerstvom kultúry SR dňa 11.5.2010 pod č.k. MK-663/2010-70/6165. Žalobca vykonáva kolektívnu správu aj na použitie diel ním zastúpených autorov prostredníctvom ďalšieho verejného prenosu vysielania. Ide predovšetkým o použitie diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvykových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách a iných priestoroch ubytovacích zariadení. Na použitie predmetov ochrany verejným prenosom, ku ktorým spravuje práva žalobca, uzatvára žalobca s prevádzkovateľmi daných zariadení hromadné licenčné zmluvy, pričom základom na určenie licenčnej odmeny je sadzobník žalobcu. Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel STOFING na Koperníkovej ulici 49 v Hlohovci, pričom sa jedná o trojhviezdičkový hotel. Žalobca mal za to, že žalovaný v predmetnom zariadení používa predmety ochrany spravované žalobcom prostredníctvom ďalšieho verejného prenosu vysielania. Z webovej stránky žalovaného ako i ďalších voľne dostupných
zdrojov mal žalobca vedomosť o tom, že v zariadení prevádzkovanom žalovaným dochádza k verejnému prenosu technickými zariadeniami a to cez 19 zvykových zariadení a 19 zvukovoobrazových zariadení. V zmysle právnych predpisov upravujúcich autorské práva, je možné použiť dielo autora výlučne na základe jeho súhlasu udeleného prostredníctvom licenčnej zmluvy. V danom prípade sa vyžadoval súhlas žalobcu vo forme hromadnej licenčnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca navrhol žalovanému uzavretie hromadnej licenčnej zmluvy, avšak k jej uzavretiu nedošlo. Zo strany žalovaného tak dochádza k neoprávnenému použitiu diel spravovaných žalobcom, pričom autor sa môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia od toho, kto do jeho práva neoprávnene zasiahol. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy je povinný sa domáhať v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca upozornil žalovaného, že používa žalobcom spravované predmety ochrany neoprávnene a vyzval ho k dobrovoľnému vydaniu bezdôvodného obohatenia, avšak žalovaný na výzvy žalobcu nereagoval. Vzhľadom k uvedenému sa žalobca podanou žalobou domáha vydania bezdôvodného obohatenia za neoprávnené používanie diel za obdobie od 1.1.2015 do 31.11.2015 v sume 1.373,52 eura a to v súlade so sadzobníkom žalobcu, pričom obvyklá licenčná odmena za rok pri používaní 19 zvukových zariadení a 19 zvukovoobrazových zariadení u žalovaného je v sume 750,50 eura. Pri počte 334 dní je dvojnásobok odmeny vo výške žalovanej sumy 1.373,52 eura.
5. Žalovaný v podanom odpore podanom na súde dňa 5.2.2016 uviedol, že žalobca nepreukázal svoj nárok a vychádza iba z neaktualizovaných informácií uverejnených na webových stránkach žalovaného. Žalovaný ešte v roku 2014 odstránil z 10-tich izieb televízne a rozhlasové prijímače a izby s televíznymi a rozhlasovými prijímačmi ani neboli v roku 2015 obsadené. Žalobca taktiež nevyužil svoje právo v zmysle § 81 ods. 4 zákona č. 618/2003 Z.z. a nevyžiadal si súčinnosť za účelom riadneho výkonu kolektívnej správy autorských práv a pri výkone kontroly. Žalobca „od stola“ určil výšku údajnej pohľadávky voči žalovanému. Žalovaný mal za to, že samotná existencia televízneho alebo rozhlasového prijímača ešte nezakladá právny nárok na úhradu akejkoľvek paušálnej sumy z titulu odmeny za použitie autorského diela. Poukázal na interpretáciu pojmu verejný prenos určený Európskym súdnym dvorom v spore španielskej hotelovej siete Raffaell Hotels so správcom SGAE, ktorý nemôže existovať v izbách, ktoré sú neobsadené, naviac ani informácia o počte televíznych prijímačov nemôže sama o sebe prezumovať ich použitie. Žalovaný sa nebránil uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy, avšak táto musí vyjadrovať slobodnú vôľu oboch účastníkov zmluvného vzťahu, musí byť v súlade s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobca si nemôže jednostranne diktovať podmienky a jednostranne určovať výšku odmien v neprimeranej výške a naviac zdvojnásobiť takúto údajnú „obvyklú“ odmenu za získanie licencie. Mal za to, že odmena musí byť primeraná a v súlade s dobrými mravmi. Výkon práv žalobcu, ktorými jednostranne určí neprimeranú odmenu a núti subjekty uzavrieť takúto zmluvu bez možnosti negociovať obsah tejto zmluvy, ako aj zdvojnásobenie jednostranne určenej neprimeranej odmeny, je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a ako taký v zmysle § 265 Obchodného zákonníka nepožíva právnu ochranu. Žalovaný mal za to, že žalobca svoj nárok nepreukázal, je v neprimeranej výške, v hrubom rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku.
6. Dňa 5.5.2016 bolo súdu doručené vyjadrenie žalobcu k podaného odporu. Uviedol, že pri určení počtu zvukovoobrazových a zvukových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného vychádzal z údajov samotného žalovaného zverejnených na jeho stránke www.stofing.sk , kde žalovaný prehlásil, že každá izba je vybavená TV a rádiom. Vzhľadom k uvedenému vyhláseniu mal žalobca preukázaný počet zvukových a zvukovoobrazových zariadení. Žalobca v ďalšom poukázal na nesprávnu interpretáciu rozsudku Súdneho dvoru EÚ vo veci Raffaell Hotels so správcom SGAE zo strany žalovaného, pričom uviedol, že predmetný rozsudok si vyložil žalovaný vo svoj prospech. Samotné poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení sa považuje za verejný prenos diel. Žalobca poukázal na to, že uzavretím hromadnej licenčnej zmluvy dochádza k udeleniu súhlasu s používaním diel verejným prenosom, pričom žalobca nekontroluje, v akom rozsahu toto právo používateľ využíva. Podstatou licencie je právo používať predmety ochrany a nie povinnosť. Tvrdenie žalovaného, že sa nebránil uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy považoval žalobca za nepravdivé, nakoľko žalovaný odmietal uzavretie hromadnej licenčnej zmluvy a nárok žalobcu neuznával a to i napriek tomu, že mu žalobca právny základ nároku objasňoval. V ďalšom žalobca poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES z 22.5.2001, v zmysle ktorej harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni ochrany. Duševné vlastníctvo sa považuje za integrálnu súčasť vlastníctva a vzťahuje sa naň ochrana vlastníctva a nedotknuteľnosť podľa Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd. Autorské práva autorov zastúpených žalobcom sú chránené zákonom a
ústavou a medzinárodnými normami. Autori môžu so svojimi právami nakladať podľa vlastnej vôle a nikto do ich práv nesmie zasahovať. Žalobca poukázal na ods. 10 úvodných ustanovení Smernice, v zmysle ktorých ak majú autori vo svojej práci pokračovať, musia za používanie svojej práce dostávať primeranú odmenu. Žalovaný si bol vedomý, že s dielami autorov je možné nakladať len na základe ich súhlasu, o čom svedčí skutočnosť, že mal uzavreté hromadné licenčné zmluvy so SOZA a SLOVGRAM. Napriek tejto vedomosti nakladal s dielami autorov zastúpených žalobcom formou verejného prenosu diel bez uzavretia licenčnej zmluvy, čím sa dopúšťal neoprávneného používania autorských diel, keďže zasahoval do práv autorov bez ich súhlasu. Na námietku žalovaného týkajúcu sa neprimeranosti výšky odmien žalobcu za kolektívnu správu žalobca uviedol, že v porovnaní s organizáciami SOZA či SLOVGRAM zastupuje značne širší okruh autorov, a to nielen slovenských ale aj zahraničných. Žalobca uviedol, že výška odmeny je v súlade s jeho sadzobníkom a že hromadné licenčné zmluvy uzavrel s 218 subjektmi a s 23 subjektmi uzavrel po podaní žalôb mimosúdne dohody. V závere vyjadrenia žalobca poukázal na Uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 101/2011 z 24.3.2011, v ktorom súd vyslovil, že ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo právnické osoby združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú“ odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských - hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorskoprávnej ochrany.“ Spolu s vyjadrením predložil žalobca listinné dôkazy a to ponuku ubytovania v zariadení žalovaného v hotely s tým, že na webovej stránke sa uvádza, že ponúka ubytovanie v izbách s TV, ako i rádiom. Predmetné ponuky na webovom sídle boli z rôznych dátumov, konkrétne 4.5.2016, 4.11.2015, 4.5.2016. Zároveň žalobca predložil rozsudok vo veci Raffaell Hotels so správcom SGAE, ako i výzvy a odpovede na výzvy na uzavretie hromadnej licenčnej zmluvy žalovaným so žalobcom.
7. Na pojednávaní konanom dňa 17.5.2016 predstúpil právny zástupca žalobcu, ktorý uviedol, že sa pridržiava podanej žaloby a trval na tom, že žalovaný neoprávnene zasahoval do práv autorov zastúpených žalobcom. Pokiaľ išlo o počet technických zariadení, žalobca trval na tom, že ním uvádzaný počet je správny , nakoľko vychádzal z verejných vyhlásení žalovaného a poukázal na to, že samotná skutočnosť, že tieto zariadenia sú schopné prijímať signál v súlade s označeným rozsudkom Raffaell Hotels so správcom SGAE, je verejným prenosom. Ďalej na pojednávaní predstúpil právny zástupca žalovaného, ktorý uviedol, že trvá na podanom odpore proti platobnému rozkazu, pričom mal za to, že žalobca nepreukázal svoj nárok, vychádzal iba z neaktualizovaných údajov na webovej stránke, ktoré nemôžu zakladať nárok žalobcu na úhradu žalovanej sumy. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorý uvádza, že samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos, verejným prenosom je až poskytovanie signálu klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách.
8. Na pojednávaní konanom dňa 21.6.2016 predstúpila konateľka žalobcu Magdaléna Debnárová, ktorá uviedla, že na Slovensku pôsobí 5 organizácií kolektívnej správy práv, ktorým bolo udelené oprávnenie Ministerstva kultúry SR na výkon kolektívnej správy a to s piatou časťou autorského zákona. Každá z týchto spoločností zastupuje iné právne subjekty. SOZA zastupuje práva len k hudobným dielam. SLOVGRAM zastupuje práva výkonných umelcov a výrobcov zvukovoobrazových a zvukových záznamov. OZIS zastupuje len veľmi malú časť práv výkonných umelcov. LITA je multi spoločnosť, ktorá zastupuje autorov literárnych, dramatických, audio vizuálnych diel, choreografických diel, diel výtvarného umenia, fotografických diel, úžitkového umenia a architektonických diel, čo má dosah na sadzobník. Vo verejnom prenose sa používajú predovšetkým diela, ktoré zastupuje LITA. Taktiež zastupuje domácich autorov, ako i zahraničných. Každý hotel, ktorý prevádzkuje verejný prenos, musí mať licenciu na verejný prenos, čo znamená, že by si mal vyhľadať spoločnosť žalobcu a zabezpečiť si licenciu, aby mohol prevádzkovať programy v súlade s autorským zákonom. Nakoľko to hotely nerobia, žalobca sám musel vyhľadať, osloviť a zistiť, či hotely majú technické zariadenia, t.j. zvukové a zvukovoobrazové prijímače a na základe uvedeného zistenia tieto zariadenia žalobca oslovil. Žalobca komunikoval so žalovaným, ktorý mu oznámil, že má uzavreté zmluvy so SOZOu a SLOVGRAMom, ktoré však zastupujú práva iných autorov. Uvedené skutočnosti žalovaný vedel z písomnej komunikácie so žalobcom. Sadzobník žalobcu bol schválený výborom LITA. V tejto výške autori stanovili a schválili licenčnú odmenu, za primeraných a rovnakých podmienok udeľovali užívateľom licenciu. S výškou licenčných odmien nemalo problém 220 hotelov, ubytovacích zariadení a zmluvu podpísali. Na záver uviedla, že na výkon kolektívnej správy bolo potrebné povolenie Ministerstva kultúry a vydanie oprávnenia podlieha veľmi prísnym podmienkam.
9. Dňa 13.7.2016 bolo na súde podané vyjadrenie žalovaného, ktorý uviedol, že žalobca nepreukázal svoj nárok a vychádzal len z neaktualizovaných informácií uverejnených na webových stránkach
žalovaného. Žalovaný ešte v roku 2014 odstránil z 10-tich izieb televízne a rozhlasové prijímače. Žalobca nevyužil svoje právo podľa § 81 ods. 4 zákona č. 618/2003 Z.z. a nevyžiadal si súčinnosť od žalovaného za účelom riadneho výkonu kolektívnej správy autorských práv a pri výkone kontroly. Žalobca tak „od stola“ určil výšku odmeny. Žalovaný mal za to, že samotná existencia televízneho alebo rozhlasového prijímača nezakladá právny nárok na úhradu akejkoľvek paušálnej sumy z titulu odmeny za použitie autorského diela. Opätovne poukázal na interpretáciu pojmu verejný prenos podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v prípade Raffaell Hotels so španielskym kolektívnym správcom SGAE. Žalovaný sa nebránil uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy, avšak tá musí vyjadrovať slobodnú vôľu oboch zmluvných strán. Ustanovenia hromadnej licenčnej zmluvy a sadzobníka považoval žalovaný za neprijateľné podmienky, v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku. Poukázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré vyjadrujú predstavy o dobrom, slušnom usporiadaní právnych vzťahov, ako i požiadavku spravodlivého vyváženia a usporiadania zmluvných vzťahov v súkromnom práve, založenom na princípe rovnosti účastníkov. Žalovaný tvrdil, že žalobca nemôže jednostranne diktovať podmienky a jednostranne určovať výšku odmien v neprimeranej výške a naviac túto odmenu zdvojnásobiť. Odmena musí byť primeraná a v súlade s dobrými mravmi. Žalobca zároveň nebol aktívne legitimovaný na podanie predmetnej žaloby. Keďže žalobca so žalovaným nemá uzavretú zmluvu, môže sa domáhať len vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobca nepreukázal koho zastupuje, a ku ktorým dielam vykonáva ochranu autorských práv. Taktiež nepreukázal, či u žalovaného bol uskutočnený verejný prenos diel, či boli u žalovaného funkčné TV prijímače, či boli funkčné počas celého roku 2015, či bol poskytovaný u žalovaného signál a či bol poskytovaný počas celého roku 2015. Preukázať, či boli sprístupnené práve diela autorov, ktorých žalobca zastupuje, bolo procesnou povinnosťou žalobcu. Taktiež mal za to, že bolo potrebné preukázať, na úkor koho sa údajne žalovaný bezdôvodne obohatil a v akej výške. Žalovaný považoval sadzobník žalobcu za stanovený svojvoľne a arbitrárne bez uvedenia akýchkoľvek kritérií, na základe ktorých bol stanovený, naviac sadzobníky iných organizácií kolektívnej správy boli podstatne nižšie. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby súd žalobu zamietol. Spolu s vyjadrením žalovaný predložil listinné dôkazy a to porovnanie poplatkov organizácií kolektívnej správy so zahraničnými štátmi, sadzobník poplatkov spoločnosti SLOVGRAM, SOZA.
10. Dňa 22.7.2016 bolo súdu doručené vyjadrenie žalobcu, ktorý poukázal na to, že dňa 1.1.2016 vstúpil do účinnosti zákon č. 185/2015 Z.z., pričom na nároky zo vzťahov vzniknutých pred 1.1.2016, ako i práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31.12.2015, t.j. podľa zákona č. 618/2003 Z.z. Uviedol, že jedným zo základných práv autorov je právo udeľovať súhlas na každé použitie diela verejným prenosom. Pokiaľ chce používateľ použiť diela formou verejného prenosu, potrebuje predchádzajúci súhlas autorov, ktorých diela sú obsiahnuté vo verejnom prenose, a to na všetkých televíznych kanáloch a rozhlasových staniciach. V prípade, že používateľ takýto súhlas nemá, dostáva sa do postavenia neoprávneného používateľa predmetov ochrany a vystavuje sa riziku sankcií podľa § 56 autorského zákona. Je na používateľovi, v danom prípade na žalovanom, aby oslovil autorov, ktorých diela majú byť súčasťou verejného prenosu a požiadal o súhlas s ich použitím. Je zrejmé, že používateľ nie je schopný vymedziť autorov a predmet ochrany, ku ktorým pri verejnom prenose dochádza, navyše sám nevie ovplyvniť programovú štruktúru vysielania. Z dôvodov nemožnosti udeľovania licencií na konkrétne špecifikované diela pri masovom použití diel sú v právnej úprave zavedené inštitúty kolektívnej správy práv, hromadných a kolektívnych zmlúv a plnenia povinností zo strany používateľov priamo organizácií kolektívnej správy. Žalobca preukázal Oprávnením Ministerstva kultúry SR č. 2/2004, že má postavenie organizácie kolektívnej správy, a že vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu v odbore verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami. Ak chce používateľ používať predmety ochrany a ak je pre daný spôsob používania predmetov ochrany udelené oprávnenie na kolektívny výkon správy, tak používateľ je povinný plniť svoje povinnosti priamo oprávnenej organizácii kolektívnej správy. Ak sa žalovaný chce zbaviť povinnosti plniť, dostáva sa do pozície nositeľa dôkazného bremena a je na žalovanom preukázať, či a v akej časti došlo zo strany autorov a iných nositeľov práv k vylúčeniu kolektívnej správy práv. Pokiaľ to používateľ nepreukáže, je povinný plniť príslušnej organizácii kolektívnej správy. Žalobca poukázal aj na súdnu prax, kedy sa súdy odvolávali na ustanovenie § 84 AZ, napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10Co/3/2007, rozsudok Okresného súdu Galanta sp.zn. 8C/83/2005, rozsudok Okresného súdu Nitra sp.zn. 15C/91/2005, ktoré žalobca priložil k predmetnému písomnému podaniu. V odôvodnení rozsudkov súdy konštatujú, že používateľ nepreukázal, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu práv. Ustanovenie § 48 a § 49 Autorského zákona nevyžadujú špecifikáciu konkrétnych diel, ale hovoria o možnosti udeliť hromadnou licenciou súhlas na použitie všetkých diel, ktoré spravuje daná organizácia kolektívnej správy alebo niektorých z nich. Žalobca poukázal na ustanovenie § 81 ods. 1
písm. g) AZ, v zmysle ktorého je organizácia kolektívnej správy povinná oznámiť tomu, kto o to písomne požiada, či zastupuje nositeľa práv a na žiadosť a náklady žiadateľa vydať o tom písomné potvrdenie. Žalobca na svojej webovej stránke uverejňuje zoznamy nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje, pričom tento zoznam žalobca spolu s písomným podaním predložil. Žalovaný navrhol, aby žalobca preukázal zoznam predmetov ochrany, ktoré žalovaný neoprávnene používal. Takýto návrh považoval žalobca za v rozpore s hmotným právom, keď nárok žalobcu je založený na tom, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práv spravovaných žalovaným, keď so žalobcom nemal uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu. Navyše žalobca poukázal na to, že žalovaný pri iných organizáciách kolektívnej správy, s ktorými pre rok 2015 uzatvoril hromadné licenčné zmluvy, takéto preukazovanie nepožadoval. Taktiež žalovaný v konaní opakovane uviedol, že nebránil uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy na predmety ochrany spravované žalobcom, a že k uzavretiu zmluvy nedošlo z dôvodov na strane žalobcu, pričom z listinných dôkazov založených do súdneho spisu vyplýval opak. Pokiaľ sa žalovaný nedohodol so žalobcom na uzavretí hromadnej licenčnej zmluvy, mal dve možnosti a to: buď predmet ochrany nepoužívať alebo podať žalobu podľa § 82 ods. 1 Autorského zákona. Avšak žalovaný žiadny z týchto postupov nevyužil. Žalovaný trval na tom, aby existenciu verejného prenosu preukázal žalobca, pričom žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 7.12.2006 vo veci Sociedad General de Autores y Editores De Espana c/a Rafaeô Hoteles SA. V uvedenom rozsudku Súdny dvor EÚ vyslovene uvádza, že „hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice.“ V ďalšom žalobca poukázal aj na judikatúru českých súdov, ako i právne predpisy EÚ a SR, právnej teórie a praxe, v zmysle ktorých, ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu. V akom rozsahu žalovaný reálne prijímal a sprostredkovával verejný prenos je pre splnenie povinnosti žalovaného mať pred začatím poskytovania verejného prenosu uzatvorenú licenčnú zmluvu nepodstatné. Hromadnou licenčnou zmluvou organizácia udeľuje súhlas na používanie predmetov ochrany, pričom do akej miery používateľ toto právo používa je na ňom, pričom podstatou licencie je právo a nie povinnosť používať predmety ochrany. Žalobca pri určení počtu zvukovoobrazových a zvukových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného vychádzal z údajov samotného žalovaného zverejnených na jeho www stránke. Žalobca vychádzal z toho, že deklarovanie zvukovoobrazových a zvukových zariadení na izbách znamená, že na izbách sú umiestnené funkčné zariadenia vybavené signálom. Ďalej uviedol, že zariadenie žalovaného je hotelom kategórie troch hviezdičiek, a preto žalobca považoval tvrdenie žalovaného, že z počtu 19 ubytovacích jednotiek je iba 9 jednotiek vybavených televízorom a rádiom za pochybné. Žalobca trval na tom, že nárok na zaplatenie žalovanej sumy preukázal a to jednak s poukazom na ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) a § 81 ods. 1 písm. i) Autorského zákona, pričom pre vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia postačí preukázanie neoprávneného zásahu do autorského práva a výška je zákonom určená ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Subjektom oprávneným a povinným k uplatňovaniu vydania bezdôvodného obohatenia je žalobca. Opätovne poukázal na to, že v roku 2015 uzavrel hromadné licenčné zmluvy na rovnaké predmety ochrany ako v danom spore s 218 subjektmi. Žalovaným namietaný sadzobník žalobcu vychádza z kritérií stanovených pre licenčné odmeny v ustanovení § 45 zákona č. 618/2003 Z.z., ako i z medzinárodných štandardov uplatňovaných pre licenčné odmeny zahraničnými partnermi žalobcu, ktorých diela žalovaný vo veľkej miere používa, a ktoré žalobca spravuje. Žalobca nie je jedinou organizáciou kolektívnej správy na SR, pričom každá organizácia má oprávnenie na zastupovanie iných autorov a nositeľov práv. Pokiaľ chce teda používateľ realizovať verejný prenos prostredníctvom zvukovoobrazových a zvukových zariadení, tak potrebuje mať uzavreté licenčné zmluvy s organizáciami kolektívnej správy. Žalobcom zastupovaný okruh autorov je široký s tým, že zastupuje nielen slovenských autorov ale aj zahraničných. Hoci žalovaný vyhlásil, že uzatvoril zmluvy so SOZA a SLOVGRAM, avšak nezískal súhlas autorov literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia. Spolu s písomným podaním predložil žalobca listinné dôkazy a to rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10Co/3/2007 zo dňa 1.10.2007, rozsudok Okresného súdu v Galante sp.zn. 8C/83/2005 zo dňa 18.12.2007, rozsudok Okresného súdu v Nitre sp.zn. 15C/91/2005 zo dňa 25.10.2007, stanovisko Ministerstva kultúry zo dňa 20.5.2015, zoznam
autorov, ktorých žalobca zastupuje, vyjadrenie Komisie zo dňa 12.10.2005, judikatúru k Autorskému zákonu, zoznam zariadení, ktoré uzavreli zmluvu so žalobcom v počte 218.
11. Dňa 31.8.2016 bolo na súde podané písomné vyjadrenie žalovaného, ktorý uviedol, že žalobca nepreukázal, že žalovaný používal alebo rozširoval predmet ochrany a teda nepreukázal, že žalovaný je používateľom v zmysle Autorského zákona. Taktiež mal za to, že žalobca nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu, nakoľko nepreukázal, že u žalovaného boli sprístupnené diela autorov, ktorých žalobca zastupuje a či k nim vykonáva práva. Žalobca zároveň nepodal návrh v zmysle § 82 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z. na určenie obsahu zmluvy s ohľadom na primeranosť odmeny, ktorá mu bola znížená, čím mohol žalobca predísť spornej otázke o primeranosti požadovanej licenčnej odmeny. Žalovaný mal za to, že v danom prípade sa nepoužijú ustanovenia § 48 a § 49 Autorského zákona, keďže žalovaný neuzavrel hromadnú ani kolektívnu licenčnú zmluvu. Preto žalobca musel preukázať, či žalovaný uskutočnil verejný prenos a rozširoval diela autorov zastúpených žalobcom, a to ktoré diela, ktorých autorov. Žalobca taktiež nepreukázal, že žalovaný uskutočnil verejný prenos a rozširoval diela autorov, ktorých zastupuje a že do ich práv zasiahol. Táto skutočnosť zaťažuje dôkazným bremenom žalobcu a nie žalovaného. Žalovaný poukázal na to, že existencia rozhlasového alebo televízneho prijímača nezakladá právo na zaplatenie úhrad žalobcovi a takáto domnienka žalobcu nemá oporu v hmotnom práve. Dovolávanie sa uzavretých zmlúv s inými organizáciami kolektívnej správy považoval žalovaný v danom prípade za irelevantné. Vyslovil súhlas so žalobcom, že pokiaľ sa so žalobcom nedohodol na uzavretí hromadnej licenčnej zmluvy, tak mal možnosť nepoužívať predmety ochrany. Avšak žalovaný neuskutočňoval verejný prenos a nerozširoval diela autorov zastúpených žalobcom a teda nezasiahol do práv autorov, a žalobca súdu opak nepreukázal. Vo vzťahu k rozsudku Súdneho dvora ES žalovaný poukázal na to, že predmetné rozhodnutie je potrebné interpretovať úplne a nevytrhávať z neho len niektoré slová. Citovaný rozsudok výslovne uvádza: „Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.5.2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice.“ Vzhľadom k uvedenému preto existencia televízneho alebo rozhlasového prijímača nepredstavuje verejný prenos a verejný prenos je podmienený klientmi, ktorí sú ubytovaní v izbách. Uviedol, že túto interpretáciu potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30 Cdo/2883/2011 zo dňa 31.7.2012. Považoval za nepravdivé tvrdenie žalobcu, že keď má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovo obrazové zariadenia vybavené príjmom, tak tým automaticky dochádza k verejnému prenosu, nakoľko to nevyplýva z rozsudku Súdneho dvora ES a ani z autorského zákona. Keďže medzi stranami sporu nebola uzavretá hromadná licenčná zmluva, mal žalovaný za to, že práve žalobca musí preukázať, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práv spravovaných žalobcom, teda že sa bezdôvodne obohatil. Tvrdil, že žalobca nemohol vychádzať z neaktuálnej webovej stránky o počte televíznych prijímačov. Zároveň žalobca nepreukázal, že zo strany žalobcu došlo k neoprávnenému zásahu do autorských práv autorov, ktorých práva žalobca zastupuje. Nakoľko žalovaný so žalobcom neuzavrel hromadnú a ani kolektívnu licenčnú zmluvu, nepoužijú sa ustanovenia § 48 a § 49 Autorského zákona a teda žalobca musí preukázať, či sa žalovaný obohatil na jeho úkor, či žalovaný uskutočnil verejný prenos a rozširoval tak diela autorov zastúpených žalobcom. Žalovaný tvrdil, že Autorský zákon stanovuje len výšku bezdôvodného obohatenia, nie však ostatné podmienky vzniku nároku na bezdôvodné obohatenie. Skutočnosť, že dokazovanie by bolo náročné, nemožno vykladať na ťarchu žalovaného. Žalovaný tvrdil, že skutočnosť, že žalobca vymenoval rôzne druhy diela autorov ním zastúpených, ktorí podľa subjektívneho tvrdenia žalobcu s viac hodnotení, nemôže odôvodniť sumy uvedené v sadzobníku, ktoré nezohľadňujú objektívne kritériá, sú naoktrojované žalobcom a nie sú schválené Ministerstvom kultúry SR. Zároveň poukázal na to, že žalobca ani nezastupuje všetkých autorov literárnych diel. Mal za to, že licenčná zmluva musí byť primeraná a v súlade s dobrými mravmi. Výkon práv žalobcu spôsobom, ktorým si jednostranne určí neprimeranú odmenu a núti subjekty uzavrieť takúto zmluvu bez možnosti negociovať obsah tejto zmluvy, je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a podľa § 265 Obchodného zákonníka nepožíva právnu ochranu. Žalovaný trval na tom, že sadzobník používaný žalobcom je stanovený svojvoľne a arbitrárne bez uvedenia akýchkoľvek kritérií, na základe ktorých bol stanovený, pričom s ohľadom na iné organizácie kolektívnej správy autorov sú sadzby poplatkov neadekvátne. Poukázal na to, že sumy náhrad platených iným organizáciám kolektívnej správy autorov sú výrazne nižšie, pričom zastupujú viac autorov s väčším pokrytím a rozsahom a spôsobom použitia vysielaných diel a najmä väčším podielom autorov na týchto vysielaných dielach. Žalobca požaduje platiť
až trojnásobok sumy náhrad platených iným organizáciám kolektívnej správy autorov, dokonca výrazne viac, ako požadujú platiť dohromady napríklad SOZA a SLOVGRAM. Takýto postup žalobcu považoval žalovaný za v rozpore s dobrými mravmi, zneužívajúce monopolné postavenie. Skutočnosť, že iné právnické osoby prevádzkujúce hotelové zariadenia zaplatili žalobcovi požadovanú sumy a uzavreli s ním licenčnú zmluvu ešte neznamená oprávnenosť nárokov žalobcu, ani správnu a zákonnú výšku odmeny a teda nezakladá a neodôvodňuje nárok žalobcu.
12. Na pojednávaní konanom dňa 4.10.2016 predstúpila konateľka žalovaného, ktorá uviedla, že o spore sa dozvedela až žalobou, ktorá im bola doručená. Súhlasila so všetkým, čo uviedol pán JUDr. Pecho na predchádzajúcich pojednávaniach. V podstate išlo o to, že spoločnosť LITA si osobne nepreverila stav zariadení TV na hoteli, vystavila faktúru resp. doklad, ktorým žiada úhradu určitej sumy vo výške 1373,52 eura spolu s príslušenstvom za využívanie autorských práv ľudí alebo osobností, ktoré zastrešuje. Mala za to, že ak od niekoho požadujem nejaké plnenie, musí byť to plnenie nejakým spôsobom dohodnuté zmluvne, musí byť preverené. Nebolo možné vystaviť faktúru na základe internetových stránok alebo prečítania si nejakých informácii o spoločnosti na internete. Ešte uviedla, že čo sa týka počtu zvukovo obrazových prijímačov, t.j. TV a rádií, tieto hostia nevyužívajú a z toho dôvodu znížili ich počet vzhľadom k tomu, že väčšinou majú zahraničných hostí, ktorí nepoužívajú TV. Mali to preverené, pretože z hľadiska bezpečnosti a z hľadiska ušetrenia energií vždy po odchode hosťa vypínali z elektriky chladničky a zistili, že hostia si ich nedávajú do tej elektriky. Vedela, že ich nevyužívajú a vedela to preukázať. Ďalej chcela poukázať na to, že ak by aj brali do úvahy, že tieto TV hostia využívali, mávajú v hoteli 18,1 % obsadenosť a vyťaženosť, to znamená, že ak niekto požaduje nejaké platby za využívanie zvukovo obrazových prijímačov, mal by zohľadniť aj vyťaženosť priestorov. Konateľka žalovaného krátkou cestou založila do súdneho spisu faktúru SOZY zo dňa 20. 07. 2016 na 138 eur a zároveň do súdneho spisu založila zmluvu č. 1562621 medzi SLOVGRAM-om a žalovaným za obdobie od 01. 01. 2015 do 31. 12. 2015.
13. V rámci záverečnej reči právna zástupkyňa žalobcu uviedla na pojednávaní konanom dňa 4.10.2016, že žalobca podal voči žalovanému žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalovaný používal technické zariadenia ďalším verejným prenosom a dochádzalo tak k používaniu diel, ku ktorým žalobca vykonáva kolektívnu správu. Žalovaný opakovane tvrdil, že v priestoroch jeho ubytovacieho zariadenia nedochádzalo k ďalšiemu prenosu. Žalobca trval na tom, že umiestnenie technických zariadení v izbách ubytovacieho zariadeniach, pokiaľ sú tieto zariadenia opatrené signálom, znamená ďalší verejný prenos. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C - 306/05, ktorý riešil prejudiciálnu otázku, či poskytovanie TV vysielaní v izbách hotelov predstavuje verejný prenos alebo nie. Súdny dvor EÚ jednoznačne ustálil, že takéto poskytovanie prenosu je ďalším verejným prenosom, a je teda povinnosťou prevádzkovateľov uhrádzať za tento tzv. ďalší verejný prenos odmenu autorom. Taký istý právny názor zaujal Súdny dvor EÚ aj vo svojom rozsudku C - 162-10. V rámci prejudiciálnej otázky v tomto konaní súd konštatuje, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí TV alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. Žalovaný uviedol, že platí za používanie diel verejným prenosom prostredníctvom verejných zariadení spoločnosti SLOVGRAM a SOZA. Žalobca tvrdil, že týmto získal súhlas tých autorov a nositeľov práv, ktorých zastupujú tieto organizácie kolektívnej správy. Nezískal však súhlas autorov a nositeľov práv, ktorých zastupuje žalobca. Keďže takéto zmluvy uzatvorili a žiadal ich žalobca predložiť, žalovaný predložil zmluvu so SLOVGRAM za rok 2015, poukázal žalobca na článok 1 ods. 2 tejto zmluvy, kde výslovne je uvádzané, že používateľ, teda žalovaný, získava právo používať diela formou verejného prenosu. Žalobca zároveň poukázal, že v tejto zmluve je uvedené počet zvukových a zvukovo obrazových zariadení počtom 18 ks, plus je uvádzané zariadenie prevádzkovej jednotke. Pri určení počtu technických zariadení žalobca vychádzal z verejných vyhlásení žalovaného, ktorý na svojej www stránke verejne deklaroval svojím zákazníkom, že poskytuje exkluzívne zariadenia, a že každá izba je vybavená TV a rádiom. Pokiaľ takéto verejné vyhlásenia žalovaného nie sú pravdou, dôkazné bremeno je na ňom. Žalobca trval na tom, že sa jedná o bežné vybavenia hotela troch hviezdičiek a pokiaľ by nebolo pravdou, čo žalovaný prehlasuje, dopustil by sa, okrem iného, klamlivej obchodnej praktiky podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, a tiež klamlivej reklamy podľa Obchodného zákonníka, čo je konanie zakázané. Žalovaný teda uzatvoril zmluvy s inými organizáciami kolektívnej správy na používanie predmetov ochrany verejným prenosom. Bolo technicky absolútne vylúčené, aby pri TV vysielaní mohol vylúčiť a nepoužívať predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje žalobca. Bolo vylúčené, aby používal iba predmety ochrany tých organizácií kolektívnej správy, s ktorými má uzatvorenú zmluvu, teda aby používal diela hudobné a len výkony výkonných umelcov. Podľa § 18 písm. h) Autorského zákona, je jedným zo základných majetkových práv autorov udeľovať súhlas na každé
použitie diela verejným prenosom. Pokiaľ chcel žalovaný realizovať ďalší verejný prenos v akomkoľvek rozsahu, bolo jeho povinnosťou mať uzatvorenú zmluvu so všetkými autormi, ktorých diela sú alebo mohli byť predmetom vysielania. Ako už žalobca uviedol vo svojich podaniach, takéto konanie a získanie takéhoto súhlasu je objektívne nemožné, a preto je zavedený inštitút kolektívnej správy hromadných a kolektívnych licenčných zmlúv a inštitút zavedený v § 84 odsek 1 Autorského zákona. Trval na tom, že bolo povinnosťou žalovaného uzatvoriť so žalobcom hromadnú licenčnú zmluvu na používanie diel verejným prenosom za nositeľov práv zastupovaných žalobcom. Žalobca tvrdil, že súdu preukázal, ako na túto povinnosť opakovane upozorňoval žalovaného. Tým, že si žalovaný nesplnil túto povinnosť uzatvoriť licenčnú zmluvu a napriek tomu realizoval ďalší verejný prenos, zasiahol neoprávnene do práv autorov a nositeľov práv zastupovaných žalobcom. Takéto konanie so sebou prinášalo následky, okrem iného je to nárok nositeľov práv na vydanie bezdôvodného obohatenia. Aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je kolektívne spravovaným nárokom ako to vyplýva z § 57 odsek 1 a z § 81 odsek 1 písm. i), j), k) Autorského zákona, kde sú uvedené povinnosti organizácie kolektívnej správy domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, vyberať toto bezdôvodné obohatenie a rozdeľovať ho tým nositeľom, ktorých zastupuje. Pokiaľ ide o zoznamy Autorov a zoznamy predmetov ochrany, tvrdenie žalovaného, že je povinnosťou preukázať konkrétne diela konkrétnych autorov je nezmyselné, nemožné, v rozpore s ustanoveniami autorského zákona a v rozpore so zmyslom kolektívnej správy. Takýto právny názor zaujal aj Ústavný súd ČR v rozhodnutí č. 2ÚS 2186/2014 v bode 32, kde výslovne uviedol, že nie je potrebné špecifikovať predmety ochrany ani konkrétnych autorov. Organizácia kolektívnej správy je povinná len preukázať, že zastupuje daný okruh autorov. Opačný názor by bol v rozpore so zmyslom kolektívnej správy. Pokiaľ išlo o výšku bezdôvodného obohatenia, tak práve z dôvodov, aby nedochádzalo k zneužívaniu postavenia neoprávneného používateľa, tak táto je pevne stanovená zákonom vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri podobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do práv. Žalobca v roku 2015 uzatvoril hromadné licenčné zmluvy s 218 subjektmi, prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení. Zoznam žalobca založil do spisu. Po podaní žalôb žalobca uzatvoril 70 dohôd o urovnaní pri uzatváraní hromadnej licenčnej zmluvy. Žalobca vychádzal zo svojho sadzobníka z čoho vyplývalo, že pri riadnom chode vecí bolo obvyklé, že uzatváral na ním spravované predmety ochrany licenčné zmluvy za podmienok podľa svojho sadzobníka, ako aj dohody o urovnaní uzatváral zásadne vo výške licenčných podmienok. Pokiaľ poukazoval žalovaný na sadzobníky SOZA a SLOVGRAM, tak súhlasil s tým, že za získanie licencie za predmety ochrany spravované SOZA bolo obvyklé uhrádzať licenčnú odmenu podľa sadzobníkov SOZA a za získanie súhlasov nositeľov práv zastúpených SLOVGRAM bolo zase obvyklé za ich výkony uhrádzať odmenu podľa sadzobníku SLOVGRAM. K samotnému sadzobníku uviedol, že pri schvaľovaní sadzobníka vychádzali autori a nositelia práv z viacerých kritérií. Jednak je to spôsob použitia, ďalej je to počet zastupovaných nositeľov práv, rozsah typu predmetov ochrany, kde mal žalobca nesporne najväčšie a najširšie portfólio. Sú to práva k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, atď. dielam. Najdôležitejším kritériom bol však význam a charakter jednotlivých zložiek ochrany, v rámci toho ktorého spôsobu použitia. Je to teda kvalitatívna stránka, o ktorej žalovaný v podaní uvádza, že ju žalobca opomína. Pri TV vysielaní audiovizuálnych diel boli prvotným nevyhnutným a podstatným prvkom práve tvorivé zložky tých autorov a nositeľov práv, ktorých zastupuje žalobca, réžia, scenár, dialógy. Bez týchto zložiek by sa nedalo hovoriť o audiovizuálnom diele a vôbec by nemohlo vysielanie existovať. Z povahy vecí je zrejmé, že žalobca zastupuje takých nositeľov práv a spravuje také predmety ochrany, ktoré tvoria výraznú väčšinu tvorivej autorsko-právne relevantnej zložky TV vysielania. SOZA, aj keď zatupuje vysoký počet nositeľov práv, to však nemôže meniť nič na skutočnosti, že ide výhradne o autorov hudobných diel a takéto predmety ochrany tvoria podstatne menšiu časť tvorivej autorsko-právne relevantnej zložky. Pokiaľ išlo o SLOVGRAM, takisto počet zastúpených nositeľov práv, nemení nič na skutočnosti, že ide o výkonných umelcov, ktorí z veľkej časti len realizujú predmety ochrany spravované žalobcom. Zároveň považoval za potrebné poukázať na rozdiel medzi autorskými právami a právami súvisiacimi s autorskými právami. Ako z pomenovania vyplýva, tak práva súvisiace s autorskými právami sú práva výkonných umelcov, ktorí len vykonávajú práva autorov. Tieto ich práva nemajú a ani nemôžu mať silnejšiu povahu ako autorské práva. Takéto rozlíšenie bolo aj priamo v Autorskom zákone, keď sú samostatne upravované autorské práva a práva súvisiace s autorskými právami. S týmto súvisí aj rozdiel odmeňovania. Kým autori majú nárok na licenčnú odmenu, kedy v zmysle licenčnej zmluvy poskytujú alebo udeľujú právo používateľovi používať ich diela, tak výkonný umelci majú nárok iba na primeranú odmenu zodpovedajúcu poskytnutému výkonu. Licenčné odmeny v podmienkach SR vyberá SOZA a žalobca. SLOVGRAM uplatňuje primeranú odmenu. Ako žalobca uvádzal, licenčná odmena je odmena za udelenie licencie práva používať predmety ochrany, nie povinnosť používať predmety ochrany. Preto
ani nie je zohľadňovaná vyťaženosť hotelových zariadení tak ako ju nezohľadňuje žalobca, tak ju nezohľadňuje ani SOZA. Nový Autorský zákon v § 69 ods. 6 výslovne uvádza, že v prípade nevyužitia licencie nemá používateľ nárok na vrátenie odmeny. SLOVGRAM, ktorý vyberá primeranú odmenu, vyťaženosť zohľadňuje. Všetky uvedené skutočnosti boli zohľadňované pri tvorbe sadzobníka a jeho schválení, a preto trval žalobca na tom, že licenčné odmeny stanovené sadzobníkom sú dôvodné aj plne legitímne. Pokiaľ žalovaný poukazoval na výšku odmien v iných štátoch EÚ, tu považoval žalobca za potrebné uviesť, že v každom štáte je úplne iná situácia, najmä čo sa týkalo zastupovania zahraničia. Napríklad organizácie kolektívnej správy v ČR nezastupujú autorov z USA, preto nie je možné obyčajným súčtom vykonávať porovnávanie, a preto v podstate ani neexistuje ani na medzinárodnej úrovni v organizácii kolektívnej správy vypracovaný relevantný porovnávací mechanizmus. Žalobca opätovne poukázal na uznesenie ÚS SR II. ÚS 101/2011, v ktorom sa zaoberal otázkou práva autorov na rovnakú a primeranú odmenu. Na základe uvedeného mal za to, že žalovaný nesporne neoprávnene používal predmety ochrany, ku ktorým vykonáva žalobca správu, a že ním vedená obrana je účelovou obranou, ktorá hrubo porušuje princípy Autorského zákona, ale aj smernice EÚ a práva EÚ, kedy je autorským právam poskytovaná vysoká právna ochrana. Vzhľadom na uvedené konanie žalovaného bol žalobca nútený domáhať sa na súde takejto ochrany, a preto trval na svojom návrhu v plnom rozsahu vrátane náhrady trov právneho zastúpenia.
14. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 4.10.2016 v rámci záverečnej reči uviedol, že žalobca nepreukázal svoj nárok a vychádza iba z neaktualizovaných informácii uvedených na webových stránkach žalovaného. Žalovaný v roku 2015 odstránil z 10 izieb TV prijímače, pričom poukázal na to, že zmluva so SLOVGRAM-om, v ktorej je uvedených 18 prijímačov, bola uzatvorená ešte v januári 2015, pričom aj táto zmluva zohľadňuje obsadenosť hotela žalovaného na 18 %. Poukázal na to, že vo faktúre od organizácie SOZA je už uvedený správny počet 10 TV prijímačov. Žalobca nevyužil svoje práva v zmysle ust. § 81 odsek 4 Autorského zákona a nevyžiadal si od žalovaného súčinnosť za účelom riadneho výkonu kolektívnej správy autorských práv, a pri výkone kontroly tak, ako to robia ostatné organizácie ako SLOVGRAM a SOZA. Tvrdil, že žalovaný sa nebránil uzatvoreniu licenčnej zmluvy so žalobcom, avšak táto zmluva musí vyjadrovať slobodnú vôľu oboch účastníkov zmluvného vzťahu, nemôže byť jednostranne nanútená jedným z účastníkov a to najmä, čo sa týka výšky odmeny. Žalovaný mal za to, že ustanovenia licenčnej zmluvy a sadzobníka sú ustanoveniami neprijateľnými z dôvodu rozporu s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku najmä, ak si žalobca v tomto prípade ako mocenský silnejší kontrahent takéto práva vynucuje. Mal za to, že posudzovanie odmeny je potrebné interpretovať v zmysle ustanovenia § 45 Autorského zákona a teda, že odmena musí zodpovedať spôsobu, rozsahu, účelu, a času použitia diela. Len takáto odmena môže byť odmenou obvyklou, pričom obvyklosť nie je možné odvodzovať so sadzobníka žalobcu, ktorý túto odmenu stanovil jednostranne a obvyklosť nie je možné odvodiť ani zo skutočnosti, že 218 hotelov uzavrelo so žalobcom takúto zmluvu, nakoľko ďalších cca 6000 hotelov a ubytovacích zariadení na SR takúto zmluvu s takto stanoveným sadzobníkom a odmenou uzatvoriť so žalobcom odmietlo. Žalobca tvrdil, že používateľ, t.j. žalovaný, bol povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce z použitia diel autorov zastupovaných žalobcom. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalobca v konaní nepreukázal, že žalovaný používal alebo rozširoval predmet ochrany a teda nepreukázal, že žalovaný je používateľom tak, ako tento pojem definuje Autorský zákon. Žalobca do súdneho spisu založil rozsudky okresných súdov, pričom v tejto súvislosti žalovaný uviedol, že žalobca v prípade hotelových zariadení nepodal návrh v zmysle ustanovenia § 82 ods. 1 Autorského zákona na určenie obsahu zmluvy s ohľadom na primeranosť odmeny, ktorá mu v prípadoch obsiahnutých v uvedených rozhodnutiach založených žalobcom bola znížená. Žalobca ďalej argumentoval, že ustanovenia v § 48 a § 49 Autorského zákona o hromadných či kolektívnych licenčných zmluvách nevyžadujú špecifikáciu konkrétnych diel, a hovoria o možnosti udeliť licenčnou zmluvou súhlas na použitie všetkých diel, ktoré spravuje žalobca. V tejto súvislosti upriamil žalovaný pozornosť na skutočnosť, že žalovaný neuzavrel licenčnú zmluvu, a preto citované ustanovenia § 48 až § 49 Autorského zákona sa nemôžu použiť a teda žalobca musí preukázať, či žalovaný uskutočnil verejný prenos a rozširoval diela autorov zastúpených žalobcom. Ak sa žalobca domnieval, že existencia TV prijímača zakladá právo na zaplatenie požadovaných úhrad žalobcovi, takáto jeho domnienka nemá oporu v hmotnom práve, nakoľko ak by to tak zákonodarca chcel, tak takúto fikciu v Autorskom zákone by uviedol výslovne, ako to urobil v zákone č. 68/2008 Z.z. Dovolávanie sa uzavretých zmlúv s inými organizáciami kolektívnej správy bolo v tomto prípade irelevantné, nakoľko zmluva uzavretá so spoločnosťou SOZA a SLOVGRAM nezakladá nárok žalobcu na uhradenie žalovanej sumy a ani nepreukazuje, že žalovaný uskutočnil verejný prenos a rozširoval diela autorov zastúpených žalobcom. Ak žalobca na preukázanie verejného prenosu poukazoval na
rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 07. 12. 2006 č. C-306-05, v tejto súvislosti upriamil žalovaný pozornosť na to, že citované rozhodnutie je potrebné interpretovať úplne a nevytŕhať z neho len niektoré slová a podsúvať tak nesprávnu interpretáciu. V zmysle citovaného rozhodnutia je nepochybné, že len samotná existencia TV prijímača nepredstavuje verejný prenos a že verejný prenos je podmienený klientmi, ktorí sú ubytovaní v izbách hotelového zariadenia a teda že verejný prenos nemôže existovať v izbách, ktoré sú neobsadené . Takúto interpretáciu žalovaného potvrdzuje aj NS ČR v rozsudku č. 30Cdo 2715/2015, ktorý nepochybne interpretuje predmetné rozhodnutie ESD, že len obyčajné poskytnutie fyzického zariadenia nepredstavuje verejný prenos a je nepochybné, že verejnosťou môžu byť len skutočne ubytované osoby. Výslovne uvádza, že nepochybili nižšie súdy, pokiaľ pri svojom rozhodovaní zobrali do úvahy obsadenosť izieb v zariadení žalovaného. Rovnako tak úvaha žalobcu, že hromadnou licenčnou zmluvou organizácia kolektívnej správy udeľuje právo používať diela verejným prenosom, ktoré právo žalovaný môže, ale nie je povinný použiť, ale je povinný zaň platiť, je skutkovo a právne neudržateľná, nakoľko medzi stranami tohto súdneho sporu nie je uzatvorená licenčná zmluva a teda žalobca musí preukázať, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práv spravovaných žalobcom. Tvrdil, že keďže žalovaný neuzavrel licenčnú zmluvu so žalobcom, žalobca musel preukázať, či sa žalovaný obohatil na úkor autorov zastúpených žalobcom, či žalovaný uskutočnil verejný prenos a rozširoval diela autorov zastúpených žalobcom tak, ako to vyžaduje § 56 Autorského zákona, ktorý uvádza, že autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo, sa môže domáhať ochrany podľa Autorského zákona a teda len tento autor sa môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na to, že nebolo možné vychádzať z ustanovenia § 48 a 49 Autorského zákona žalovaný tvrdil, že žalobca musí preukázať, či žalovaný uskutočňoval reálne verejný prenos a zasiahol tak do práv autorov zastúpených žalobcom. Skutočnosť, že žalobca podľa jeho subjektívneho názoru zastupuje autorov, ktorí sú viac hodnotní ako iní autori zastúpení inými organizáciami kolektívnej správy, nemôže nijak odôvodniť jednostranne uvedené sumy v sadzobníku žalobcu. Ďalej tvrdil, že sadzobník určený žalobcom je stanovený svojvoľne a arbitrárne, pričom s ohľadom na iné organizácie kolektívnej správy autorov sú sadzby neadekvátne, keďže žalobca požaduje platiť až trojnásobok sumy platených iným organizáciám kolektívnej správy, dokonca výrazne viac ako požadujú platiť spolu SOZA a SLOVGRAM. Poukázal na to, že odmena v zmysle § 45 Autorského zákona musí byť primeraná. Len z tejto odmeny možno vyvodiť odmenu obvyklú, ktorú je možné požadovať od žalovaného a to len v prípade, ak by žalovaný uskutočnil verejný prenos, čo žalobca nepreukázal. Naviac žalovaný tvrdil, že žaloba je podaná predčasne, keďže žalobca mal najprv podať žalobu podľa ustanovenia § 82 ods. 5 Autorského zákona, nakoľko medzi účastníkmi konania, okrem iného, je sporné, či žalobca má oprávnenie bez zmluvy určiť a následne aj žiadať od žalovaného odmenu za použitie predmetov ochrany, pričom poukázal na rozsudok Okresného súdu Komárno sp. zn. 4Cb 117/2009, ktorý aplikoval výklad kogentného ustanovenia § 82 odsek 5 Autorského zákona, v ktorom sa výslovne upravuje spôsob tvorby odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany a to formou odmeny medzi organizáciou kolektívnej správy a používateľom. Túto dohodu zákonodarca zvýhodňoval pred samotným súdnym rozhodnutím v prípade, ak sa organizácia kolektívnej správy a používateľ na odmene skutočne aj dohodli. Právna úprava nezvýhodňuje žiadnu zúčastnenú stranu, t.j. v danom momente ani organizáciu kolektívnej správy, ktorá nebola oprávnená v prípade nezhody o výške odmeny jednostranne stanoviť jej výšku ani podľa vopred určeného sadzobníka. Ak sa uvedené subjekty nedohodli na výške predmetnej odmeny, výlučne a nezameniteľne to prislúcha iba súdu a to na návrh jednej zo strán. Z dôvodu, že žalobca nedisponoval takým dôkazom, ktorý svedčí o tom, že výška odmeny bola stanovená súdnym rozhodnutím, pričom o tejto otázke súd v predmetnom konaní rozhodovať ako o predbežnej otázke nemôže, nakoľko tu musí ísť o samostatný typ žaloby podľa Autorského zákona, preto návrh v tomto konaní bol podaný žalobcom predčasne, a preto musí byť zamietnutý ako predčasne podaný a nedôvodný. Okresný súd Komárno v citovanom rozhodnutí ďalej uviedol, že za rozhodnú dobu žalobcovi nemôže prislúchať jednostranne určená odmena podľa sadzobníka, na základe ktorej potom vykonštruuje výšku bezdôvodného obohatenia. Z dôvodu, že nedošlo k súdnemu rozhodnutiu o určení odmeny, ktorá ako uviedol súd, podlieha zákonom stanoveným kritériám, nebolo možné v danom konaní uložiť žalovanému povinnosť plniť. Žalobca neodstránil predčasnosť podania návrhu, a preto súd žalobu žalobcu zamietol. Vzhľadom na uvedené žiadal žalobu žalobcu z dôvodu, že nepreukázal verejný prenos u žalovaného, nepreukázal používanie predmetov ochrany u žalovaného, z dôvodu že neexistuje súdne rozhodnutie, ktoré by stanovilo odmenu žalobcu, zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania a právneho zastúpenia.
15. Podľa § 87c ods. 2 zákona č. 618/2003 Z.z., ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. novembrom 2013; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich sa však posudzujú podľa predpisu účinného do 31. októbra 2013, ak § 63 ods. 5 neustanovuje inak.
16. Podľa § 79 ods. 1 citovaného zákona, organizácia kolektívnej správy je právnická osoba, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy.
17. Podľa § 5 ods. 14 citovaného zákona, verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti.
18. Podľa § 48 ods. 1 citovaného zákona, organizácia kolektívnej správy môže s nadobúdateľom uzatvoriť aj hromadnú licenčnú zmluvu. Hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje táto organizácia nadobúdateľovi súhlas na použitie všetkých diel alebo niektorých diel, ku ktorým spravuje práva, dohodnutým spôsobom alebo spôsobmi, v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas a nadobúdateľ sa zaväzuje, ak nie je dohodnuté inak, uhradiť odmenu.
19. Podľa § 49 ods. 1, ods. 2 citovaného zákona, organizácia kolektívnej správy môže uzatvoriť kolektívnu licenčnú zmluvu s právnickou osobou, ktorá združuje používateľov diel. Kolektívnou licenčnou zmluvou táto organizácia udeľuje súhlas na použitie všetkých diel alebo niektorých diel, ku ktorým spravuje práva, dohodnutým spôsobom alebo spôsobmi, v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas a za dohodnutú odmenu. Z kolektívnej licenčnej zmluvy vznikajú práva a povinnosti priamo jednotlivému členovi právnickej osoby združujúcej používateľov diel od okamihu, keď s ňou prejaví súhlas. Ustanovenia osobitného predpisu sa použijú primerane.7)
20. Podľa § 56 ods. 1 písm. g) citovaného zákona, autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.
21. Podľa § 81 ods. 1 písm. h) citovaného zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia uzatvárať s používateľmi alebo s osobami oprávnenými obhajovať záujmy v nich združených používateľov, ktorí používajú predmety ochrany, alebo s osobami povinnými uhrádzať náhradu odmeny podľa tohto zákona za primeraných a rovnakých podmienok zmluvy, ktorými sa 1. používateľovi poskytuje oprávnenie na použitie predmetu ochrany, ku ktorému právo kolektívne spravuje, 2. dohodne s používateľom alebo s povinnou osobou odmenu, primeranú odmenu alebo náhradu odmeny a spôsob jej uhradenia.
22. Podľa § 81 ods. 1 písm. i) a j) citovaného zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva; to neplatí, ak sa nositeľ práva, ktorý je na to oprávnený, takého nároku sám domáha alebo ak je to nehospodárne, j) vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa písmena h) pre nositeľa práv odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a prípadné príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojím vyúčtovacím poriadkom.
23. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
24. Podľa § 517 ods. 2 citovaného zákona, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
25. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
26. Na základe takto vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nárok žalobcu je v celom rozsahu dôvodný. Autorský zákon č. 618/2003 Z.z., ktorý sa aplikuje v danom prípade, definuje organizáciu kolektívnej správy ako právnickú osobu, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy. Podstatou kolektívnej správy je zastupovanie viacerých autorov v rôznych odboroch vymedzených v oprávnení na výkon kolektívnej správy. Z listinných dôkazov doložených žalobcom do súdneho spisu mal súd jednoznačne preukázané, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv rozhodnutím Ministerstva kultúry SR č.k. MK-663/2010-70/6165 zo dňa 11.5.2010 a to okrem iného aj v odbore verejné rozširovanie rozmnoženiny literárneho, dramatického, hudobnodramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela alebo diela úžitkového umenia vypožičaním. Žalobca zároveň doložil do súdneho spisu zoznam autorov, ktorých zastupuje. Podanou žalobou sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého z titulu neoprávneného používania predmetov ochrany spravovaných žalobcom. Žalovaný mal za to, že žalobca nie je pasívne legitimovaný na podanie predmetnej žaloby. Súd sa s námietkou nedostatku pasívnej legitimácie vznesenou žalovaným nestotožnil a to z dôvodov, že súd mal v konaní preukázané, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy s udeleným oprávnením na výkon kolektívnej správy práv autorov vo vymedzených odboroch. Vzhľadom k uvedenému bol žalobca oprávnený podať predmetnú žalobu a to aj s poukazom na povinnosti žalobcu ako organizácie kolektívnej správy práv vymedzených v Autorskom zákone č. 618/2003 Z.z., konkrétne v ustanovení § 81 ods. 1 písm. i).
27. Nakoľko súd mal v konaní preukázané, že žalobca je aktívne legitimovaný na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia, v ďalšom sa zaoberal výškou žalovanej sumy a to s poukazom na námietky zo strany žalovaného. Žalovaný namietal, že žalobca nárok nepreukázal, že vychádzal z neaktuálnych informácií, a že existencia televízneho alebo rozhlasového prijímača nezakladá nárok na úhradu paušálnej sumy. Z obsahu listinných dôkazov doložených do súdneho spisu vyplýva, že žalobca mal snahu uzavrieť so žalovaným hromadnú licenčnú zmluvu, a túto skutočnosť deklaroval aj žalovaný vo svojich vyjadreniach, avšak zo strany žalovaného k uzavretiu zmluvy nedošlo, nakoľko mal za to, že poplatky sú neprimerané. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že poplatky za výkon správy vyplývajú zo sadzobníka žalobcu a vzťahujú sa na všetkých používateľov predmetov ochrany. Z tohto dôvodu nebolo možné, aby žalovaný vyjednával pre seba osobitné podmienky majúc za to, že sú poplatky neprimerané. Tejto skutočnosti nasvedčuje aj fakt, že so žalobcom uzavrelo hromadnú licenčnú zmluvu 218 subjektov bez toho, aby niektorý z nich vyjednával osobitné a odlišné podmienky pre seba v porovnaní s ostatnými. Súd ďalej poukazuje na to, že uzavretie hromadnej licenčnej zmluvy je predpokladom pre využívanie diel autorov prostredníctvom verejného prenosu. Podstatou udelenej licencie je právo a nie povinnosť používať predmety ochrany. Nakoľko žalovaný prostredníctvom internetovej stránky deklaroval, že vo svojom zariadení má izby vybavené televíznym a rozhlasovým prijímačom, bol v tomto prípade používateľom predmetov ochrany práv autorov. Žalobca pri určení výšky odmeny, resp. výšky bezdôvodného obohatenia, vychádzal z údajov uvedených na internetovej stránke, kde bolo uvedené, že počet izieb v ubytovacom zariadení je 19, pričom každá izba bola vybavená televíznym a rozhlasovým prijímačom. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia doložil do súdneho spisu výpisy z internetovej stránky ubytovacieho zariadenia žalobcu z obdobia, za ktoré sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, z ktorého bez pochybností vyplývalo, že tvrdenie žalobcu je pravdivé. Žalovaný síce v konaní uviedol, že počet izieb vybavených televíznym a rozhlasovým prijímačom sa znížil v roku 2014 na 10, avšak túto skutočnosť súdu nepreukázal. Zároveň súd uvádza, že žalobca nemal dôvod neveriť informáciám uvedeným žalovaným na jeho webovej stránke predmetného ubytovacieho zariadenia a to z dôvodu, že tieto informácie boli prístupné verejnosti a súd bol toho názoru, že žalovaný poskytoval verejnosti pravdivé informácie. Preto nebol daný dôvod na postup žalobcu v súlade s ustanovením § 81 ods. 4 Autorského zákona, ktoré neukladalo žalobcovi povinnosť skúmať počet televíznych a rozhlasových prijímačov v ubytovacích zariadeniach, ale bolo povinnosťou žalovaného uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu za účelom získania súhlasu s používaním diel autorov. Súd bol toho názoru, že žalovaný si bol vedomý, že na používanie diel autorov sa vyžaduje ich súhlas a to práve uzavretím licenčnej zmluvy, nakoľko žalovaný mal uzavreté licenčné zmluvy s organizáciami kolektívnej správy SOZA a SLOVGRAM. V prípade, ak mal žalovaný za to, že na používanie diel všetkých autorov formou verejného prenosu postačuje uzavretie licenčnej zmluvy len s týmito organizáciami kolektívnej správy, zakladá to omyl na jeho strane, ktorý však žalovaného neospravedlňuje a nezbavuje povinnosti uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu na používanie predmetov ochrany práv autorov, ktorých zastupuje žalobca. Aj konateľka žalobcu vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 21.6.2016 uviedla, že na Slovensku je 5 organizácií kolektívnej správy,
pričom každá z nich zastupuje iné právne subjekty a preto sa žalovaný nemohol domnievať, že uzavretím licenčnej zmluvy s dvomi subjektmi pokryje súhlas všetkých autorov s používaním ich diel. V prípade ak sa tak žalovaný domnieval, nesie následky s tým spojené a teda povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie za používanie diel bez súhlasu autorov. Žalovaný trval na tom, že žalobca v konaní nepreukázal, že žalovaný uskutočnil verejný prenos a rozširoval diela autorov. Súd v tejto súvislosti poukazuje na výklad ustanovenia § 5 ods. 14 zákona č. 618/2003 Z.z. uskutočnený Ministerstvom kultúry SR a rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-306-05, ktorý sa zaoberal otázkou, či existencia rozhlasových a televíznych prijímačov na hotelových izbách je verejným prenosom, pričom rozhodol, že hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje verejný prenos, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje, nezávisle od používanej techniky prenosu signálu, verejný prenos. Pokiaľ poskytne hotelové zariadenie prostredníctvom umiestnených televíznych a rozhlasových prijímačov signál svojim klientom ubytovaným v hotelových izbách alebo nachádzajúcim sa v akýchkoľvek priestoroch tohto zariadenia, ide o verejný prenos bez toho, že by bolo potrebné skúmať, aká technika prenosu signálu sa použila. Hotelové zariadenie je subjektom, ktorý s vedomím dôsledkov svojho konania sprostredkúva svojim klientom prístup k predmetu ochrany. Súkromná povaha hotelových izieb pritom nebráni tomu, aby sa prenos signálu považoval za verejný prenos. Z uvedeného je teda bez všetkých pochybností zrejmé, že v prípade ak poskytoval žalovaný prostredníctvom svojho ubytovacieho zariadenia na ubytovanie izby vybavené televíznym a rozhlasovým prijímačom zabezpečené signálom, je zrejmé, že sa jednalo o verejný prenos. Je logické, že ak žalovaný ponúkal svojim klientom izby vybavené televíznym a rozhlasovým prijímačom, tak tieto zariadenia boli funkčné a opatrené signálom. S ohľadom na žalovaným zmienený rozsudok Okresného súdu Komárno súd uvádza, že tento rozsudok pre súd v danom prípade nie je záväzný.
28. Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd v konaní preukázané, že žaloba je dôvodná. Žalovaný sa na úkor autorov, ktorých žalobca zastupuje, bezdôvodne obohatil tým, že poskytol signál na uskutočnenie verejného prenosu prostredníctvom televíznych a rozhlasových prijímačov bez toho, aby mu bol udelený súhlas zo strany autorov. Výška žalovanej sumy 1.373,52 eura je určená ako dvojnásobok obvyklej odmeny za 334 dní. Podľa sadzobníka licenčných odmien žalobcu bola odmena za jedno zvukové zariadenie v hotely kategórie 3* vo výške 13,50 eura, pri počte 19 izieb v sume 256,50 eura za rok, a odmena za televízny prijímač 26,- eur, pri počte 19 izieb v sume 494,- eur, spolu za rok 750,50 eura. Dvojnásobok tejto sumy je 1.501,- eur za rok. Výška žalovanej sumy je 1.373,52 eura a to za 334 dní, t.j. od 1.1.2015 do 30.11.2015. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou tejto sumy, súd priznal žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo žalovanej sumy 1.373,52 eura od 1.12.2015 do zaplatenia.
29. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko bol v konaní v celom rozsahu úspešný.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).