Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_24C-110-2011.pdf
PDF · 155.65 KB
Case nature
Area
Subarea
24C/110/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudkyňou Mgr.Zuzanou Čisovskou vo veci žalobcov: v 1.rade V. L., K..H., X.. XX.X.XXXX, L. Y. F., X. V. Č..XX/XX, v 2.rade H. L., X.. XX.XX.XXXX, L. Y. F., X. V. Č..XX/XX, zastúpených: JUDr. Richard Kovalčík, advokát, so sídlom v Košiciach, Rázusova č.1, proti žalovanej: D. E.Č., K..Z., X.. XX.X.XXXX, L. Y. F., D. Č..XX, zastúpenej: IURISTICO s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom v Košiciach, Štefánikova č.26, IČO: 36 588 041, v konaní o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, takto
rozhodol:
U r č u j e , že výpoveď odporkyne z nájmu dvojizbového bytu č. 6 na prvom poschodí obytného domu súp. č. XXX na X. V. Č.. XX v F. zo dňa 4.3.2011, je neplatná.
Priznáva žalobcom v 1. a 2. rade náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Ukladá svedkom Z. L., L. Y. K. R., Z. R. X a K. F., X..X.X.XXXX, L. J. G. XXX/X, G., S. J. nahradiť žalovanej trovy konania za zmarenie pojednávania konaného dňa 17.5.2012 každému v rozsahu 50 %.
odôvodnenie:
1. Žalobcovia sa žalobou doručenou súdu dňa 30.5.2011 domáhali, aby súd určil, že výpoveď žalovanej z nájmu dvojizbového bytu č.X na prvom podlaží obytného domu súpisného čísla XXX na X. V. Č..XX Y. F. zo dňa 4.3.2011, je neplatná.
2. Žalobu odôvodnili skutočnosťami, že ako spoloční nájomcovia uzatvorili so žalovanou ako prenajímateľkou dňa 21.1.1999 zmluvu o nájme vyššie špecifikovaného bytu, pričom žalovaná listom zo dňa 4.3.2011 nájom vypovedala z dôvodu údajného neplatenia nájomného v období od februára 2008 do januára 2011. Žalobcovia tvrdili, že použitý výpovedný dôvod nie je daný, pretože dohodnuté nájomné riadne a včas zaplatili.
3. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť. Poukázala na skutočnosť, že podľa časti III/ bodu 1 odseku 2 nájomnej zmluvy mali navrhovatelia platiť nájomné a preddavky na služby spojené s užívaním bytu formou poštovej poukážky na účet odporkyne a po zriadení osobného účtu navrhovateľov na účet správcu domu SUBOP plus s.r.o. Mala za to, že pri výklade vyššie uvedeného zmluvného ustanovenia nemožno brať zreteľ iba na jeho jazykové vyjadrenie, pokiaľ vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu, s tým že ak sa podarí vôľu účastníkov hodnotením okolností spojených s podpisom zmluvy a následným konaním po podpise zmluvy ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. V tejto súvislosti poukázala na to, že citované zmluvné ustanovenie je nutné vykladať najmä s prihliadnutím na účel jednotlivých platieb, ako aj na to, že zmluva bola koncipovaná právnym zástupcom navrhovateľov. Taktiež poukázala na všeobecne platný princíp, podľa ktorého, ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy vložil. Podľa názoru žalovanej je preto potrebné spornú časť III bod 1 odseku 2 nájomnej zmluvy ohľadom miesta plnenia nájomného a úhrad spojených s užívaním bytu vykladať na ťarchu žalobcov tak, že do momentu zriadenia osobného účtu žalobcov boli títo povinní platiť všetky platby na účet žalovanej a po zriadení ich osobného účtu mali byť platby poukazované podľa ich účelu, t.j. úhrady za služby spojené s užívaním bytu na účet správcu domu a nájomné na účet žalovanej. Nájomné je potrebné považovať za odplatu, ktorú je nájomca povinný platiť prenajímateľovi za to, že mu prenechal byt do dočasného užívania. Plnením nájomného na účet správcu domu by totiž došlo k absurdnej situácii, kedy by sa správca v dôsledku prijatého plnenia bez právneho dôvodu bezdôvodne obohacoval na úkor žalovanej. Ďalej poukázala na skutočnosť, že v evidenčnom liste platnom od 1.2.1999, tvoriacom prílohu č. 1 nájomnej zmluvy, predstavovali mesačné úhrady za služby spojené s užívaním bytu sumu 1.363,- Sk (45,24 EUR) a nájomné sumu 294,- Sk (9,76 EUR). Žalovaná tvrdila, že položka, uvedená v evidenčnom liste ako „nájomné“, bola žalobcami ručne dopísaná tam, kde podľa všetkých evidenčných listov bola uvedená položka „fond opráv“. Poukázala na bod 83 evidenčného listu, označeného „za správu a služby celkom“, z ktorého vyplýva, že článok 5 evidenčného listu mal obsahovať len položky týkajúce sa správy prenajatého bytu a poskytovania služieb s ním spojených, t.j. úhrady za služby spojené s užívaním bytu, fond opráv a poplatok za správu bytového domu. Podľa názoru žalovanej stojí za povšimnutie, že výška nájomného bola totožná s výškou príspevku do fondu opráv, uvedenou v evidenčnom liste platnom od 1.11.1998. Z evidenčného listu platného od 1.1.2002 vyplýva, že došlo k zvýšeniu príspevku do fondu opráv z pôvodných 294,- Sk na 481,- Sk. Od 1.1.2002 teda mali žalobcovia podľa ich tvrdení platiť nájomné vo výške 294,- Sk a úhrady za služby spojené s užívaním bytu vo výške 1.705,- Sk, spolu sumu 1.999,- Sk. Navrhovatelia však platili sumu vo výške 2.186,- Sk, teda plnú hodnotu úhrad a záloh za správu a služby v zmysle článku 5 evidenčného listu platného od 1.1.2002. Rovnaká situácia nastala aj po ďalšom zvýšení príspevku do fondu opráv v roku 2004 na 625,- Sk. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovia platili okrem úhrad za služby spojené s užívaním bytu aj príspevky do fondu opráv.
4. Žalovaná mala za to, že tvrdenie žalobcov, že v sume, ktorú mesačne platili, bolo zahrnuté aj nájomné, sa nezakladá na pravde. Žalobcovia si boli vedomí toho, že okrem úhrad za služby spojené s užívaním bytu a nájomného, sú povinní uhrádzať aj príspevok do fondu opráv. Tomu zodpovedá aj suma, ktorú mesačne platili správcovi domu, ktorá sa v plnej výške zhodovala s hodnotou úhrad a záloh za správu a služby v zmysle článku 5 všetkých vydaných evidenčných listov. Takýto bol aj pôvodný úmysel zmluvných strán, podľa ktorého mali žalobcovia platiť okrem nájomného aj úhrady za služby spojené s užívaním bytu vo výške podľa evidenčných listov, vrátane príspevku do fondu opráv. Poukázala na ekonomickú povahu nájomného, ktoré je vo svojej podstate hodnotou, ktorá má prenajímateľovi pokryť náklady spojené s prevádzkou nehnuteľnosti a zároveň mu priniesť želaný výnos z majetku. Ak by odplata za prenechanie bytu nespĺňala vyššie uvedené kritériá, nebolo by možné hovoriť o odplatnom charaktere nájomnej zmluvy a teda o tom, že by vôbec nejaký nájomný vzťah vznikol. Zmluvu o prenechaní veci na dočasné užívanie, ktorá nenapĺňa charakter odplatnosti, je potom nutné považovať za zmluvu o výpožičke, nakoľko táto najlepšie vystihuje právny vzťah, ktorý medzi stranami vznikol. Ak by žalobcovia nemali povinnosť prispievať do fondu opráv, ich mesačné platby by boli nižšie ako celkové náklady žalovanej spojené s vlastníctvom bytu.
5. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k.24 C 110/2011-159 zo dňa 16.9.2013 tak, že žalobe vyhovel.
6. Krajský súd v Košiciach uznesením č.k.3Co 622/2013-191 zo dňa 30.3.2016 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
7. Odvolací súd konštatoval, že súd nevzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, ako niektoré dôkazy súd vyhodnotil; predovšetkým sa súd nevysporiadal s obrannou skutkovou i právnou argumentáciou žalovanej. V odvolaní žalovaná namietala, že odôvodneniu rozsudku pri posúdení dôležitej právnej otázky - výkladu sporného článku III. zmluvy o nájme bytu, uzavretej medzi účastníkmi - nateraz chýba presvedčivosť a preskúmateľnosť. Uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd považoval za opodstatnenú, keď odvolateľka zdôraznila, že v súlade s právnou teóriou odôvodnenie rozhodnutia v prípadoch zložitej aplikácie práva kladie zvýšené nároky na odôvodnenie rozhodnutia. Prvostupňový súd sa totiž vôbec nevysporiadal so základnou otázkou - prejavu vôle účastníkov zmluvy o nájme bytu uhrádzať jednak nájomné, ale aj mesačné preddavky na služby - v kontexte s jemu vlastným záverom o prejave vôle účastníkov o výške nájomného. Okrem iného, žalovaná v odvolaní dôvodne kladie na ťarchu žalobcom neadekvátnosť znenia sporného čl. III. ods. 2 nájomnej zmluvy, ako aj jeho výklad, z dôvodu použitia tohto nevhodného vyjadrenia ich právnym zástupcom pri koncipovaní zmluvy. Súd prvého stupňa pri výklade Zmluvy o nájme nebral do úvahy výklad contra proferentem ako všeobecné výkladové pravidlo. Odvolací súd zdôraznil, že v súkromnoprávnej sfére je potrebné právny úkon - osobitne určitosť právneho úkonu - posudzovať vždy vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam daného prípadu, pričom pre interpretáciu obsahu záväzkového vzťahu je rozhodujúca skutočná vôľa oboch zmluvných strán v dobe uzavretia zmluvy. Interpretácia zmluvných textov je vo svojej základnej podobe do istej miery porovnateľná s výkladom právnych predpisov; ako spoločný faktor spája výklad zmluvných textov a právnych predpisov hlavne skutočnosť, že obidvoje, t. j. právny predpis aj zmluva, zakladajú právo. Text zmluvy je preto prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím konaním stanoviť. Je potrebné brať do úvahy aj všeobecne platný princíp, že pri pochybnostiach sa javí byť spravodlivým výklad textu zmluvy v neprospech toho, kto zmluvu vyhotovil (napríklad Ústavný súd SR v Náleze z 19. júna 2008, sp. zn. I. ÚS 243/07 konštatoval, že ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, je spravodlivé vykladať ich v prospech strany, ktorá zmluvu nenapísala). Ústavný súd v ňom potvrdil že pravidlo, podľa ktorého sa má nejasný pojem vykladať v neprospech tej strany, ktorá ho použila (nejasná formulácia v zmluve sa má vykladať v neprospech strany, ktorá zmluvu formulovala) sa má, hoci je uvedené iba v § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka a § 54 Občianskeho zákonníka, aplikovať ako všeobecná metóda výkladu právnych úkonov. Súd sa tiež pri výklade sporného článku zmluvy nijako nevysporiadal so skutočnosťou, že ak sa v danom prípade jedná o odplatnú zmluvu o nájme bytu, keď sú v článku III. zmluvy dohodnuté dva druhy platieb
- mesačná úhrada (nájomné) a mesačné preddavky na úhrady služieb, aká bola dohoda účastníkov ohľadom výšky samotného nájomného v prospech žalovanej ako vlastníčky bytu. Je totiž logické, ako správne namieta žalovaná aj v odvolaní, že by nebolo rozumné, a ani v súlade s ustanovením § 686 OZ, aby nájomca platil nájomné správcovi bytov, ak na to neexistuje žiaden právny dôvod. Odvolací súd sa preto stotožnil s argumentáciou žalovanej, že jazykový prejav vôle účastníkov zmluvy je nevyhnutné vykladať aj vzhľadom na okolnosti existujúce v čase uzatvorenia zmluvy, účel jednotlivých platieb, ako aj odplatný charakter nájomnej zmluvy. Dôvodne preto žalovaná v tejto súvislosti nesúhlasí s názorom prvostupňového súdu o odplatnom charaktere nájomnej zmluvy, keď právny dôvod plnenia nájomcov na účet správcu mal spočívať vlastne v tom, že žalobcovia ako nájomcovia uhrádzali na účet správcu plnenia, ktoré zaťažujú žalovanú ako vlastníka bytu. Takáto úvaha by bola na mieste jedine za predpokladu, keby obsahom zmluvy bolo dojednanie o nájomnom, ktoré je vo výške úhrad za služby spojené s užívaním bytu - ktoré sú nájomcovia povinní plniť na účet správcu bytu - a zároveň by prirodzene obsahom nájomnej zmluvy nebolo dojednanie o povinnosti nájomcu platiť úhrady za služby spojené s užívaním bytu. Neobstojí ani záver súdu, že žalovaná nepochybne profit z tohto vzťahu mala, pretože ako vlastníčka bytu vo vzťahu k správcovi bytu nemusela a ani neplatila žiadne úhrady, ktoré by inak (keby neprenechala byt do nájmu) platiť musela. Zisk žalovanej teda spočíval v tom, že nedošlo k zmenšeniu jej majetku o náklady, ktoré by inak vynaložiť musela. Z vyššie uvedenej argumentácie súdu prvého stupňa - odhliadnuc od toho, že touto argumentáciou sa úplne vyhol riešeniu otázky „nájomného“
- nie je zrejmé, aký profit z tohto vzťahu by žalovaná ako vlastníčka bytu mala (navyše, ak by byt neužívala), ak cena služieb spojených s užívaním bytu je za danej situácie hypotetická, najmä pokiaľ ide o náklady na studenú a teplú vodu, či kúrenie, elektrickú energiu, atď. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa výkladu zmluvy nevenoval náležitú pozornosť a jeho rozhodnutie preto nie je dostatočne presvedčivé. V novom konaní bolo úlohou okresného súdu predovšetkým vyporiadať sa s výhradami žalovanej, uvedenými v odvolaní a vo veci opätovne rozhodnúť.
8. Súd vykonal dokazovanie výsluchom sporových strán, výsluchom svedkov, oboznámením listinných dokladov tvoriacich obsah spisu, ako aj pripojeného spisu Okresného súdu Košice I sp.zn. 11C/209/2005.
9. Po právnej stránke súd vec posúdil podľa nižšie citovaných zákonných ustanovení:
10. Podľa ust. § 685 ods.1 Občianskeho zákonníka, nájom vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú alebo bez určenia doby užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Nájom bytu je chránený; ak nedôjde k dohode, možno ho vypovedať len z dôvodov ustanovených v zákone.
11. Podľa ust. § 686 ods.1 Občianskeho zákonníka, nájomná zmluva musí obsahovať označenie predmetu a rozsahu užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu. Mala by tiež obsahovať aj opis príslušenstva a opis stavu bytu.
12. Podľa ust. § 703 ods.1 Občianskeho zákonníka, ak sa za trvania manželstva manželia alebo jeden z nich stanú nájomcami bytu, vznikne spoločný nájom bytu manželmi.
13. Podľa ust. § 710 ods.1 Občianskeho zákonníka, nájom bytu zanikne písomnou dohodou medzi prenajímateľom a nájomcom, alebo písomnom výpoveďou.
14. Podľa ust. § 710 ods.3 Občianskeho zákonníka, ak bola daná písomná výpoveď, skončí sa nájom bytu uplynutím výpovednej lehoty. Výpovedná lehota je tri mesiace a začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola nájomcovi doručená výpoveď. Prenajímateľ môže nájomcovi písomne určiť dlhšiu výpovednú lehotu. Na doručovanie písomnej výpovede nájmu bytu sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu (odkaz pod poznámkou 5a/ na ust. § 46 O.s.p.).
15. Podľa ust. § 711 ods.1 písm. d/ Občianskeho zákonníka, prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu najmä tým, že nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za čas dlhší ako tri mesiace alebo tým, že prenechal byt alebo jeho časť inému do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa.
16. Podľa ust. § 711 ods.2 Občianskeho zákonníka, dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.
17. Podľa ust. § 710 ods.6 Občianskeho zákonníka, neplatnosť výpovede môže nájomca uplatniť na súde do troch mesiacov odo dňa doručenia výpovede. Účinky výpovede nastanú až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa zamietne návrh na určenie neplatnosti výpovede nájmu bytu.
18. Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že žalovaná ako prenajímateľka a žalobcovia ako nájomcovia dňa 21.1.1999 uzavreli v písomnej forme zmluvu, predmetom ktorej bol nájom dvojizbového bytu č.X na prvom podlaží obytného domu súpisného čísla XXX v F. na X. V. Č..XX, s výmerou podlahovej plochy bytu 62,49 m2. Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú, počnúc od 1.2.1999. V konaní taktiež nebolo sporné, že zmluva o nájme bola uzavretá za trvania manželstva žalobcov, preto v súlade s ust. § 703 ods.1 Občianskeho zákonníka vznikol spoločný nájom bytu manželov.
19. Medzi sporovými stranami taktiež nebolo sporné, že žalovaná listom zo dňa 4.3.2011 nájom vypovedala s poukazom na ust. § 711 ods.1 písm. d/ Občianskeho zákonníka, z dôvodu, že žalobcovia neplatili nájomné za obdobie od februára 2008 do januára 2011. V písomnej výpovedi je uvedené, že nájom sa končí uplynutím trojmesačnej výpovednej lehoty, ktorá začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola nájomcovi doručená výpoveď.
20. Z ustálenej súdnej judikatúry vyplýva, že právo spoločného nájmu bytu manželmi je spoločným nájmom osobitného druhu, ktorý sa vyznačuje nedielnosťou. Výpoveď z nájmu bytu preto musí prenajímateľ doručiť obidvom manželom.
21. Žalobkyňa v 1.rade potvrdila, že výpoveď z nájmu bytu jej bola doručená dňa 7.3.2011. Žalobca v 2.rade však doručenie výpovede poprel, s poukazom na tvrdenie, že v čase doručovania sa nenachádzal doma, zdržiaval sa v zahraničí.
22. Vzhľadom na vyššie uvedené súd v konaní predchádzajúcom prvému rozhodnutiu vo veci samej vykonal dokazovanie a zisťoval, či výpoveď z nájmu bytu bola doručená aj žalobcovi v 2.rade. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie vo svojom prvom rozhodnutí uzavrel, že výpoveď bola žalobcovi v 2.rade doručená dňa 23.3.2011.
23. Záver súdu vo vzťahu k vyššie uvedenej otázke v ďalšom konaní, nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, nebol spochybňovaný ani jednou zo sporových strán.
24. Žaloba o určenie neplatnosti výpovede bola doručená súdu dňa 30.5.2011 a teda, v rámci plynutia zákonom stanovenej lehoty podľa ust. § 710 ods.6 Občianskeho zákonníka.
25. Po vyriešení vyššie uvedených prejudiciálnych otázok sa súd zaoberal otázkou, či sú dané formálne podmienky platnosti výpovede z nájmu. Zákon ustanovuje, že výpoveď prenajímateľa musí byť vždy v písomnej forme (§ 710 ods.1 Občianskeho zákonníka) a zároveň, výpoveď musí byť daná iba na základe niektorého z dôvodov, ktoré sú taxatívne uvedené v ust. § 711 ods.1 Občianskeho zákonníka, pričom použitý výpovedný dôvod musí byť vo výpovedi skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom ( § 711 ods.2 Občianskeho zákonníka).
26. Súd konštatoval, že formálne podmienky platnosti výpovede v danom prípade sú dané. Výpoveď bola daná v písomnej forme, prenajímateľka použila jeden z taxatívne vymedzených dôvodov výpovede v zmysle ust. § 711 ods.1 písm.d/ Občianskeho zákonníka, a teda, bola daná z dôvodu, že nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu najmä tým, že nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za čas dlhší ako tri mesiace a zároveň, použitý výpovedný dôvod dostatočne skutkovo vymedzila, keď vo výpovedi uviedla, že nájomné nebolo zaplatené za obdobie mesiacov február 2008 až január 2011.
27. Po konštatovaní tohto záveru sa súd zaoberal otázkou, či použitý výpovedný dôvod, bol skutočne daný.
28. Výšku a splatnosť úhrady za nájom a služby s ním spojené si zmluvné strany upravili v článku III zmluvy o nájme.
V článku III bode 1 nájomnej zmluvy sa uvádza:
„Za nájom bytu budú nájomcovia platiť prenajímateľovi mesačnú úhradu (nájomné) a mesačné preddavky na úhrady služieb spojených s užívaním bytu zabezpečovaných správcom domu vo výške určenej v evidenčnom liste pre výpočet úhrady za užívanie bytu, ktorý tvorí prílohu č. 1 tejto zmluvy, ktorá je jej neoddeliteľnou súčasťou“.
„Nájomné a preddavky na úhrady za služby budú platené mesačne pozadu, najneskôr do 5.dňa nasledujúceho mesiaca formou poštovej poukážky na účet prenajímateľky v Agrobanke, a.s., Košice č.ú. XXXXXXXX/XXXX a po zriadení osobného účtu nájomcu v banke na účet správcu domu SUBOP plus, s.r.o. so sídlom v Košiciach, Mlynárska č.19.“
V článku III bode 2 nájomnej zmluvy sa uvádza:
„Úhrady za dodávku elektrickej energie a plynu budú nájomcovia platiť priamo dodávateľom týchto služieb podľa skutočnej spotreby zistenej z meracích zariadení.“
V článku III bode 3 nájomnej zmluvy sa uvádza:
„Prípadné nedoplatky úhrad za služby spojené s užívaním bytu, ktoré vyplynú z ročného rozúčtovania, sú nájomcovia povinní zaplatiť prenajímateľovi do 20 dní od doručenia ich vyúčtovania spôsobom uvedeným v bode 1 tejto zmluvy.“
29. Ako to vyplýva z článku III bodu 1 zmluvy, čo sa týka výšky nájomného a úhrad za služby spojené s nájmom, zmluva odkazuje na evidenčný list, tvoriaci neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Z Evidenčného listu vystaveného správcom bytu SUBOP plus s.r.o. pre výpočet úhrady za užívanie bytu platného od 1.2.1999 súd zistil, že výška predpísanej mesačnej úhrady za správu bytu, vrátane záloh za služby činila spolu 1.657,- Sk, t.j. 55 EUR.
30. Uvedená suma pozostáva z nasledovných položiek: nájomné 294 Sk, poplatok za správu 123 Sk, upratovanie spoločných priestorov 92 Sk, osvetlenie spoločných priestorov 24 Sk, výťah 56 Sk, dodávka tepla (ÚK) 569 Sk, ohrev vody 212 Sk, vodné a stočné 168 Sk, voda použitá na ohrev TÚV 72 Sk, spoločná televízna anténa 7 Sk, odvoz odpadkov 40 Sk.
31. Uvedený evidenčný list platil do 29.2.2001. V priebehu trvania nájomného vzťahu správca bytu vystavil ďalšie evidenčné listy, na základe ktorých došlo k zvýšeniu predpísanej mesačnej úhrady:
- od 1.3.2001 na sumu 2.043,- Sk, t.j.67,82 EUR,
- od 1.1.2002 na sumu 2.186,- Sk, t.j.72,56 EUR,
- od 1.3.2002 na sumu 2.480,- Sk, t.j.82,32 EUR, atď.,
- od 1.1. 2008 na sumu 4.656 Sk, t.j.154,55 EUR,
- od 1.1.2009 na sumu 154,51 EUR.
32. Je potrebné dodať, že položka, označená v prvom evidenčnom liste ako „nájomné“ (294 Sk), je rukou písaná a to na miesto, kde sa v evidenčných listoch nachádza položka fond opráv. Táto položka
- fond opráv, sa v ďalších evidenčných listoch postupne zvyšovala, prvý krát počnúc od 1.1.2002 na sumu 481 Sk atď.
33. Čo sa týka rozhodného obdobia, vymedzeného vo výpovedi (február 2008 až január 2011), platba predpísaná evidenčnými listami okrem úhrad za plnenia poskytované s vlastníctvom bytu resp. s nájmom zahŕňala aj poplatok do fondu prevádzky, údržby a opráv a to v roku 2008 vo výške 625 Sk a v ďalších rokoch 20,74 EUR.
34. Žalobcovia tvrdili, že pri plnení svojej platobnej povinnosti vychádzali zo zmluvnej vôle, obsiahnutej v texte zmluvy a platby hradili v plnej výške v zmysle jednotlivých evidenčných listov; podľa článku III bodu 2 zmluvy najprv priamo na účet žalovanej a po tom, čo si žalobkyňa zriadila osobný účet, na účet správcu domu.
35. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že žalobcovia poukazovali peňažné plnenie v súlade s týmto ich tvrdením. Platby boli poukazované pravidelne každý mesiac k 15.dňu na účet správcu bytového domu. Uvedená skutočnosť bola preukázaná výpismi z účtu žalobkyne v 1.rade za roky 2008, 2009, 2010 a 2011, ako aj vyúčtovaniami dodávky tepla, teplej úžitkovej vody a ostatných služieb za roky 2008 a 2009. Z vyúčtovaní je pritom zrejmé, že bol vyúčtovaný preplatok.
36. Žalovaná tvrdila, že vôľa zmluvných strán, týkajúca sa výšky a splatnosti úhrady za nájom a služby spojené s nájmom bola v skutočnosti iná, než ako je vyjadrená v texte nájomnej zmluvy. Tvrdila, že skutočná zmluvná vôľa bola taká, že žalobcovia boli povinní na jej účet platiť v celom období trvania nájomného vzťahu fixné nájomné vo výške 294,-Sk mesačne a na účet správcu bytu úhrady za služby spojené s užívaním bytu vždy vo výške podľa jednotlivých evidenčných listov.
Konkrétne:
- v období platnosti prvého evidenčného listu, t.j. od začiatku nájmu do 29.2.2001, boli žalobcovia povinní platiť sumu 294 Sk titulom nájomného a sumu 1.657 Sk titulom úhrad za služby spojené s nájmom, spolu sumu 1.951 Sk mesačne,
- v období platnosti ďalšieho evidenčného listu, t.j. od 1.3.2001 do 31.12.2001 boli povinní zaplatiť sumu 294 Sk titulom nájomného a sumu 2.043 Sk titulom úhrad za služby spojené s nájmom, spolu sumu 2.337 Sk mesačne, -v období platnosti ďalšieho evidenčného listu, t.j. od 1.1.2002 do 28.2.2002 boli povinní zaplatiť sumu 294 Sk titulom nájomného a sumu 2.186 Sk titulom úhrad za služby spojené s nájmom, spolu sumu 2.480 Sk mesačne, atď.,
- v rozhodnom období, t.j. v roku 2008 boli povinní zaplatiť sumu 294 Sk titulom nájomného a sumu 4.656 Sk titulom úhrad za služby spojené s nájmom, spolu sumu, spolu sumu 4.950 Sk mesačne atď.
37. V danej veci je teda zrejmé, že sporovými stranami učinený výklad článku III nájomnej zmluvy účastníkmi je odlišný a to vo vzťahu k výške plnenia zo strany nájomcov, ako aj vo vzťahu k platobnému miestu. Pri posudzovaní uvedenej otázky súd vychádzal z nižšie uvedených zásad a princípov vyjadrených v súdnej judikatúre a praxi.
38. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon učinil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom.
39. Podľa citovaného zákonného ustanovenia platí, že právne úkony vyjadrené slovami, je potrebné vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa skutočnej slobodnej vôle toho, kto právny úkon učinil. Za tohto predpokladu má preto prednosť skutočná vôľa účastníkov právnych úkonov nad formálnym vyjadrením tejto vôle. Táto vôľa však nesmie byť v rozpore s jednoznačným jazykovým prejavom. Od doslovného znenia zmluvného ustanovenia je teda možné sa odchýliť, ale len vtedy, ak existuje vážna pochybnosť o doslovnom znení tohto ustanovenia. Na skutočnú vôľu ako na vnútorný, priamo nespoznateľný vzťah, je potrebné usudzovať z určitých vonkajších okolností, najmä v spojení s podpisom právneho úkonu, ako aj s následným chovaním účastníkov po jeho podpise.
40. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve musí byť vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska vzájomnej nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska radenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v okamihu uzavierania zmluvy, pričom podmienkou pre prihliadnutie k vôli strán je to, aby táto vôľa nebola v rozpore s tým, čo plynie z jazykového vyjadrenia úkonu. Ak sú pojmy použité k jazykovému vyjadreniu obsahu písomnej zmluvy natoľko jednoznačné, že z nich nemožno ani s prihliadnutím k tvrdenej vôli účastníka zmluvy usudzovať na iný obsah tohto právneho úkonu, nemožno obsah zmluvného dojednania vyložiť v rozpore s jeho jazykovým prejavom. Aj v prípade, kedy obsah hmotnoprávneho úkonu obsiahnutého v zmluve nie je jednoznačný, ale vôľa toho, kto ho učinil, je zrejmá z inej listiny, je tento právny úkon určitý, ak táto vôľa neodporuje jazykovému prejavu v zmluve.
41. Skutočná vôľa toho, kto právny úkon učinil, môže byť pri jeho výklade relevantná len za predpokladu, že nie je v rozpore s jednoznačným jazykovým prejavom vyjadreným písomne. Raz vyjadrený obsah právneho úkonu - zmluvy, je možné preto vykladať len týmto spôsobom. Nemožno výkladom raz učinený prejav vôle dopĺňať, meniť, či dokonca ho nahradzovať, pokiaľ ju účastník nemal, poprípade mal, ale neprejavil ju. Takto podľa súdnej praxe výklad vôle podľa § 35 ods. 2,3 prichádza pri výpovedi z nájmu bytu do úvahy len vtedy, ak bol tento hmotnoprávny úkon, t.j. výpoveď, vôbec učinený. Ak nebol učinený, nemožno výpoveď výkladom podľa § 35 ods. 2 nahradiť - substituovať. Rovnako, ak neuvedie prenajímateľ vo výpovedi výpovednú lehotu, resp. uvedie lehotu kratšiu, než stanovuje zákon, súd nemôže výkladom podľa § 35 ods. 2 chýbajúcu výpovednú lehotu zákonom uloženú nahradiť svojim rozhodnutím. Je tiež neprípustné, aby súd pri rozhodovaní o nahradení prejavu vôle účastníka zmluvy o budúcej zmluve napravoval neurčité údaje týkajúce sa podstatných náležitostí budúcej zmluvy výkladom prejavu vôle účastníkov.
42. Použitie výkladu podľa ust. § 35 Občianskeho zákonníka úzko súvisí s ust. § 37 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon musí byť učinený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Právny úkon je neurčitý, a teda neplatný, ak vyjadrený prejav vôle je síce po jazykovej stránke zrozumiteľný, avšak nejednoznačný, zostáva jeho vecný obsah, pričom neurčitosť tohto obsahu nemožno odstrániť a preklenúť ani za použitia výkladových pravidiel. Podľa súdnej praxe nestačí, že zmluvnej strane, resp. zmluvným stranám je jasné, čo je predmetom zmluvy, ak to nie je zároveň objektívne poznateľné aj osobám, ktoré zmluvnými stranami nie sú. Požiadavku určitosti vymedzenia predmetu právneho úkonu pritom spĺňa i písomný odkaz na inú listinu, z ktorej je predmet právneho úkonu každému spoznateľný. Podľa ústavnej judikatúry pritom pri výklade právneho úkonu nemožno strácať zo zreteľa, že základným princípom výkladu právnych úkonov, ktorých výklad umožňuje odvodzovať ako platnosť, tak aj neplatnosť, je priorita výkladu, ktorý odvodzuje platnosť právneho úkonu. Neplatnosť právneho úkonu má tak byť výnimkou, nie zásadou.
43. Súd konštatoval, že zo sporného článku posudzovanej nájomnej zmluvy pre súd z hľadiska určitosti dojednania o výške plnenia nájomcov a platobnom mieste nevyplynuli žiadne pochybnosti. V danom zmluvnom dojednaní neboli použité výrazy, ktoré by pripúšťali rôzny výklad, alebo mali viac významov alebo vágny význam. Vyjadrený prejav vôle je po jazykovej stránke nielen zrozumiteľný, ale aj jednoznačný. Pojmy použité k jazykovému vyjadreniu obsahu písomnej zmluvy sú natoľko jednoznačné, že z nich nemožno ani s prihliadnutím k žalovanou tvrdenej vôli usudzovať na iný obsah tohto právneho úkonu.
44. Čo sa týka výšky celého peňažného plnenia, na ktoré sa žalobcovia zmluvou zaviazali, z textu zmluvy je zrejmé, že táto sa mala odvíjať z evidenčného listu, na ktorý sporný článok zmluvy poukazuje. Podľa tvrdenia žalovanej mali žalobcovia konkrétne, v období platnosti prvého evidenčného listu, t.j. od začiatku nájmu do 29.2.2001, platiť sumu 294 Sk titulom nájomného plus celú evidenčným listom predpísanú sumu 1.657 Sk titulom úhrad za služby spojené s nájmom, teda spolu sumu 1.951 Sk mesačne. To, čo žalovaná tvrdí, však v texte zmluvy vôbec nie je uvedené a teda, žalovanou tvrdená vôľa jednoznačne je v rozpore s jazykovým prejavom.
45. Čo sa týka platobného miesta, toto jednoznačne vyplýva z bodu 2 daného článku. Podľa tvrdenia žalovanej, suma 294 Sk titulom nájomného mala byť po celú dobu nájmu poukazovaná na jej účet. Ani toto však v texte zmluvy nie je uvedené a teda, žalovanou tvrdená vôľa jednoznačne je v rozpore s jazykovým prejavom.
46. Ako už súd uviedol vyššie, skutočná vôľa toho, kto právny úkon učinil, môže byť pri jeho výklade relevantná len za predpokladu, že nie je v rozpore s jednoznačným jazykovým prejavom vyjadreným písomne. Raz vyjadrený obsah právneho úkonu je možné vykladať len v súlade s jeho jazykovým vyjadrením a je vylúčené, aby takto učinený prejav vôle súd dopĺňal, menil, či dokonca ho nahradzoval tak, aby to zodpovedalo tvrdeniu jednej zo zmluvných strán o jej údajne skutočnej vôli, pokiaľ ju zmluvná strana nemala, prípade aj mala, ale ju neprejavila.
47. Zhrnúc uvedené, za predpokladu, že skutočná vôľa žalovanej bola taká, ako ju tvrdila, je potom nepochybné, že žalovaná ju v písomnom prejave, t.j. v zmluve neprejavila. Odhliadnuc od uvedeného, súd má za to, že žalovaná existenciu ňou tvrdenej skutočnej vôle, odlišnej od jej jazykového vyjadrenia v zmluve, v konaní ani nepreukázala. Ako už súd uviedol vyššie, na skutočnú vôľu ako na vnútorný, priamo nespoznateľný vzťah, je potrebné usudzovať z určitých vonkajších okolností, najmä v spojení s podpisom právneho úkonu, ako aj s následným chovaním účastníkov po jeho podpise.
48. Čo sa týka následného správania zmluvných strán, z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo a ani žalovaná nespochybňovala, že žalobcovia dlhodobo, od uzavretia zmluvy o nájme až do októbra 2005, t.j. po dobu takmer 6 rokov bez akejkoľvek námietky zo strany žalovanej plnili svoju platobnú povinnosť vo výške vyplývajúcej z jednotlivých evidenčných listov a to na účet správcu bytu. Je teda nesporné, že žalobcovia sa správali v súlade s nimi tvrdenou vôľou vyjadrenou v článku III zmluvy. Naopak, žalovaná, hoci tvrdí, že zmluvnou vôľou strán bolo, aby každý mesiac bola na jej účet poukázaná suma 294 Sk, napriek tomu, že po takúto dlhú dobu jej žiadna platba poukázaná nebola, tento stav akceptovala a aktívne ho neriešila.
49. Ako už súd uviedol vyššie, žalovaná tvrdila, že skutočná zmluvná vôľa bola taká, že v období platnosti prvého evidenčného listu, t.j. od začiatku nájmu do 29.2.2001 boli žalobcovia povinní platiť sumu 294 Sk titulom nájomného na jej účet a sumu 1.657 Sk titulom úhrad za služby spojené s nájmom na účet správcu bytu, teda spolu sumu 1.951 Sk mesačne. V rozpore s týmto tvrdením je však jej vlastné vyjadrenie, obsiahnuté v listine, označenej ako Upozornenie zo dňa 12.3.1999, v ktorom žalovaná uvádza, že „ podľa článku III zmluvy majú žalobcovia platiť nájomné a preddavky za služby a to v sume 1.657 Sk na účet uvedený v zmluve“. Aj uvedená skutočnosť spochybňuje žalovanou tvrdenú existenciu inej zmluvnej vôle, než aká je vyjadrená v zmluve.
50. Z dokazovania taktiež vyplynulo a žalovaná nespochybňovala, že preplatky z ročných vyúčtovaní v celom rozsahu vyplatila žalobcom. Pokiaľ mala žalovaná pohľadávku voči žalobcom titulom nedoplatku na nájomnom, mala možnosť vykonať započítací prejav voči ich pohľadávke na vrátenie preplatkov. Žalovaná tak neučinila. Samozrejme, právny úkon smerujúci k započítaniu pohľadávok nie je povinnosťou, avšak aj toto správanie (nečinnosť) žalovanej v kontexte s ostatnými okolnosťami nepriamo nasvedčuje záveru, že zmluvná vôľa nebola taká, ako ju tvrdí žalovaná.
51. Čo sa týka obrany žalovanej, ktorá kládla na ťarchu žalobcom neadekvátnosť znenia sporného čl. III. ods. 2 nájomnej zmluvy, z dôvodu, že zmluvu koncipoval právny zástupca žalobcov, súd uvádza, že síce z ustálenej súdnej judikatúry skutočne vyplýva, že výklad nejednoznačného pojmu obsiahnutého v zmluvnom dojednaní ide na ťarchu subjektu, ktorý ho použil, tento postup je však podmienený objektívnou nejednoznačnosťou použitého pojmu resp. formulácie. Ako už súd konštatoval vyššie, v danom prípade ide o zrozumiteľný a jednoznačný prejav vôle, preto je irelevantné uvažovať o tom, na koho ťarchu má ísť.
52. Súd vo vzťahu k posúdeniu uvedenej otázky poukazuje na skutočnosť, že nájom bytu je chránený (§ 685 ods.3 Občianskeho zákonníka). Nejde pritom o ochranu nájomného vzťahu ako vzťahu záväzkovo- právneho. V tomto sa nájomný vzťah od iných právnych vzťahov nelíši. Ide o zvláštnu ochranu nájomníka; prenajímateľ žiadnu zvláštnu ochranu nepožíva. Zákonodarca v rámci úpravy nájmu chráni nájomcu ako slabšiu zmluvnú stranu.
53. Na dokreslenie situácie súd dopĺňa, že je nepochybné, že základnými otázkami, na ktorých má v súčasnej dobe prirodzene záujem každý prenajímateľ, sú otázka výšky odplaty za nájom a doba trvania nájmu. Prenajímateľ je teda tým subjektom v rámci nájomného vzťahu, ktorý obvykle ako prvý určuje, resp. navrhuje, akú požaduje odplatu za nájom. V konaní nebolo sporné a žalovaná nespochybňovala, že k uzavretiu zmluvy pristúpila z dôvodu, že na základe súdneho rozhodnutia bola povinná žalobcom zabezpečiť náhradný byt. Žalovaná nespochybňovala, že sama navrhla, aby návrh zmluvy pripravil právny zástupca žalobcov a sama potvrdila, že s obsahom zmluvy sa pred jej podpísaním oboznámila, prečítala si ju. Zmluva má tri strany, obsahuje veľké písmená, je koncipovaná jednoducho a zrozumiteľne. Žalovaná sa musela resp. mohla pred podpísaním zmluvy oboznámiť s týmito základnými otázkami a vo vzťahu k návrhu zmluvy poskytla žalobcom súčinnosť, pretože v zmluve sa nachádzajú údaje o čísle jej účtu, o čísle účtu správcu bytu a prílohu zmluvy tvorí evidenčný list, ktorý žalovaná poskytla.
54. Vo vzťahu k obrane žalovanej, spočívajúcej v názore, že neadekvátnosť znenia sporného článku zmluvy má ísť na ťarchu žalobcov a že posudzovaná zmluva nespĺňa charakter odplatnosti nájomnej zmluvy súd ďalej uvádza:
55. Normy Občianskeho zákonníka sú podľa výslovnej dikcie ust. § 2 ods.3 zásadne normami dispozitívneho charakteru. Reflektujú ústavne zaručenú voľnosť - individuálne slobody subjektov občianskoprávnych vzťahov, čo platí predovšetkým pre oblasť záväzkového, konkrétne zmluvného práva, ktoré je typickým interpersonálnym právom. Týmto legislatívnym postupom je subjektom občianskoprávnych vzťahov umožnené, aby si v súlade so zásadou autonómie vôle mohli v podmienkach pluralitnej demokracie a trhového hospodárstva zmluvou usporiadať v maximálnom rozsahu vzájomné vzťahy a ich obsah a to aj odchylne od dispozitívnych ustanovení Občianskeho zákonníka, skrátka povedané, podľa svojho.
56. Na základe dispozitívnej úpravy noriem občianskeho práva môžu subjekty občianskoprávnych vzťahov najlepšie realizovať svoje súkromné osobné a majetkové predstavy a zámery v súlade s ich individuálnymi záujmami, potrebami a preferenciami. Z uvedeného vyplýva, že práve v oblasti zmluvného práva platí v prvom rade to, čo si zmluvné strany medzi sebou dohodli (lex contractus). Ich dohoda sa tak stáva rovnako záväznou, ako zákon sám. Zmluvné strany si tento spôsob zvolia preto, že im zákonom navrhovaná štandardná úprava nevyhovuje. Zmluvné strany sa tak môžu slobodne rozhodnúť, aké práva si zmluvou založia, aké povinnosti na seba vezmú, prípadne akých práv sa vzdajú. Ak teda subjekty občianskoprávnych vzťahov podľa vlastného rozhodnutia a sebaurčenia určitú zmluvu uzavrú, majú povinnosť túto zmluvu plniť a dodržiavať (pacta sunt servanda) a to aj keby sa plnenie pre niektorého z nich stalo nevýhodným. Preto štát a teda aj súd sa musia zásadne zdržať zbytočných intervenčných zásahov do súkromnoprávnej oblasti. Tento princíp platí, pokiaľ zákon sám, s ohľadom na prejavy určitého verejného záujmu, zmluvnú autonómiu subjektov občianskoprávnych vzťahov určitým spôsobom neobmedzuje alebo pokiaľ zo samotnej povahy a znenia použitého zákonného ustanovenia nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť (napr. ustanovenia upravujúce právnu spôsobilosť, spôsobilosť na právne úkony). V takom prípade hovoríme o kogentnosti noriem a ich záväznosti.
57. Súd už vyššie poukázal na to, že nájom bytu je chránený, avšak nejde o ochranu nájomného vzťahu ako vzťahu záväzkovo-právneho, pretože v tomto sa nájomný vzťah od iných právnych vzťahov nelíši. Ide o zvláštnu ochranu nájomníka; prenajímateľ žiadnu zvláštnu ochranu nepožíva. Čo sa teda týka nájmu bytu, v paušálnej rovine občianskoprávna úprava nájmu bytu kogentná nie je; kogentnými sú len ustanovenia zamerané na ochranu nájomcov, čo znamená, že zmluvné strany nemôžu v zmluve vylúčiť alebo obmedziť aplikáciu ustanovení slúžiacich na ochranu nájomcu (napr. výpovedné dôvody). Vzhľadom k tomu, že zmyslom je ochrana nájomcu, nemožno vylúčiť, aby sa zmluvné strany pri uzatváraní zmluvy odchýlili v rámci dispozitívnych ustanovení v prospech nájomcu.
58. Zhrnúc vyššie uvedené princípy súd konštatoval, že pokiaľ žalovaná ako prenajímateľka slobodne prejavila svoju zmluvnú vôľu tak, že žalobcovia ako nájomcovia budú platiť len to, čo vyplýva z evidenčného listu, bez ohľadu na to, čo z toho a v akej výške predstavuje nájomné, potom sa slobodne rozhodla, aké práva sa na základe tejto zmluvy založia a akých práv sa vzdala a je povinná túto zmluvu dodržiavať. Je preto vylúčené, aby súd zasahoval do zmluvnej vôle strán, aby takto raz učinený prejav vôle dopĺňal, menil, či dokonca ho nahradzoval, resp. aby súd sám určoval, aká bola dohoda účastníkov ohľadom výšky samotného nájomného v prospech žalovanej.
59. Čo sa týka právnej argumentácie odporkyne týkajúcej sa podstaty a charakteru nájomného vzťahu ako úplatného, súd zotrváva na názore, že posudzovaná nájomná zmluva takýto charakter má. Je totiž nesporné, že platba, predpísaná jednotlivými evidenčnými listami, hradená žalobcami v plnej výške, zahŕňa nielen preddavky (zálohy) na služby spojené s nájmom, ktoré žalobcovia ako nájomcovia skutočne požívali, resp. čerpali a ktoré sú predmetom vyúčtovania v závislosti od skutočnej výšky nákladov vynaložených na tieto služby, ale zahŕňa aj príspevok do fondu prevádzky, údržby a opráv, ktorý predmetom vyúčtovania nie je.
60. Je potrebné zásadne rozlišovať charakter týchto dvoch základných typov úhrad, ktoré zaťažujú každého vlastníka bytu, t.j. 1.) príspevok do fondu prevádzky, opráv a údržby a 2.) úhrady za plnenia, služby poskytované s vlastníctvom bytu.
61. Charakter príspevku do fondu prevádzky, údržby a opráv je zrejmý zo zákona č.182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a súdnej judikatúry.
62. Podľa ust. § 10 ods.1 zákona č.182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, v znení účinnom v čase uzavretia nájomnej zmluvy, vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome sú povinní v súlade so zmluvou o spoločenstve alebo so zmluvou o výkone správy prispievať na náklady spojené s prevádzkou, údržbou a opravami spoločných častí domu a spoločných zariadení domu, príslušenstva, prípadne pozemku.
63. Podľa ust. § 10 ods.2 citovaného zákona Na účel uvedený v odseku 1 poukazujú vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome preddavky mesačne vopred do fondu prevádzky, údržby a opráv, a to od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Výšku preddavku do fondu prevádzky, údržby a opráv si určia vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome spravidla vždy na jeden rok dopredu tak, aby boli pokryté predpokladané náklady spojené s prevádzkou domu, údržbou, opravami, prípadne zlepšením spoločných častí domu a spoločných zariadení domu. Spôsob a oprávnenie hospodárenia s prostriedkami fondu prevádzky, údržby a opráv si určia vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome v zmluve o spoločenstve alebo v zmluve o výkone správy.
64. V citovanom zákonnom ustanovení je stanovená základná kogentná povinnosť každého vlastníka bytu alebo nebytového priestoru platiť príspevky do fondu. Fond prevádzky, údržby a opráv slúži výlučne na krytie nákladov súvisiacich s údržbou, opravami a prevádzkou, ale aj s rekonštrukciou, obnovou a modernizáciou spoločných častí a zariadení domu, jeho príslušenstva, ako aj zastaveného a priľahlého pozemku. Z fondu sa nehradia náklady na služby spojené s vlastníctvom resp. užívaním bytu ako sú osvetlenie spoločných častí domu, odvoz odpadkov, užívanie výťahov, upratovanie, dodávka tepla a teplej vody, dodávka vody, odvádzanie odpadových vôd; na tieto náklady slúžia úhrady vlastníkov za tieto plnenia získané od vlastníkov na základe stanovených zálohových predpisov (§10 ods.6 cit.zákona).
65. Finančné prostriedky akumulované na základe príspevkov vlastníkov vo fonde tvoria peňažný majetok vlastníkov, vedený na osobitnom účte. Na rozdiel od úhrad za plnenia poskytované s vlastníctvom bytu sa tieto prostriedky vlastníkom nevracajú, aj keď sa v danom roku nevyčerpajú. Fond má sporivý charakter; príspevky sa akumulujú na ďalšie nevyhnutné opravy či plánovanú modernizáciu domu v ďalších obdobiach, zabezpečujú financovanie následkov prípadných nepredvídaných havárií, škôd či iných udalostí.
66. Zákonnej povinnosti prispievať do spoločného fondu sa počas trvania vlastníctva vlastník nemôže zbaviť, lebo vyplýva priamo zo zákona, ako aj z akcesority spoluvlastníckeho práva k spoločným častiam a zariadeniam domu. Skutočnosť, že niektorý vlastník svoj byt vôbec neužíva, alebo právo užívania prenechal na základe nájomnej zmluvy tretej osobe, ho nezbavuje povinnosti prispievať do fondu, lebo tá je viazaná na existenciu vlastníctva bytu a o vlastníctvo sa treba starať bez ohľadu na to, do akej miery ju jej vlastník užíva. Uzavretie nájomnej zmluvy s treťou osobou teda vlastníka bytu nijako nezbavuje a ani neobmedzuje v rozsahu povinností, ktoré mu ukladá zákon v spojení so zmluvou o spoločenstve alebo zmluvou o výkone správy.
67. Špecifický charakter prostriedkov vo fonde prevádzky, údržby a opráv je v zákone vyjadrený aj tým, že spôsob, rozsah a oprávnenie nakladať s týmito prostriedkami, je nevyhnutné upraviť v zmluve o výkone správy, presným určením zodpovednosti a miery rozhodovania správcu o týchto spoločných finančných prostriedkoch, t.j. v akých prípadoch a do akého rozsahu má správca právo hospodáriť s prostriedkami bez schválenia vlastníkmi, v akých prípadoch musia vlastníci použitie prostriedkov schváliť a v akých prípadoch by o investícii mali rozhodnúť samotní vlastníci hlasovaním na schôdzi. Z uvedeného je zrejmé, že je výlučným oprávnením vlastníka bytu rozhodovať nielen o určení výšky príspevku do fondu na každý rok, ale v určitých prípadoch aj o použití, investíciách prostriedkov, akumulovaných vo fonde. Tieto práva ostávajú vlastníkovi zachované aj v prípade uzavretia nájomnej zmluvy s treťou osobou, neprechádzajú na nájomcu.
68. Zhrnúc vyššie uvedené je teda nesporné, že žalobcovia počas trvania nájomného vzťahu plnili za žalovanú príspevky do fondu prevádzky, opráv a údržby, čo je povinnosť, zaťažujúca výlučne vlastníka bytu. V rozhodnom období 2008-2011 išlo o nie zanedbateľnú čiastku vo výške 20,75 EUR mesačne. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaná sama túto povinnosť neplnila, ani nemala v úmysle ju plniť, pretože jej zmluvnou vôľou bolo, aby túto úhradu počas nájomného vzťahu za ňu plnili žalobcovia. Nie je preto dôvod pochybovať o tom, že žalovaná z tohto nájomného vzťahu profit mala.
69. Po vyššie uvedenom závere potom súd konštatoval, že použitý výpovedný dôvod a teda, že navrhovatelia za čas dlhší ako tri mesiace nezaplatili nájomné a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, daný nie je. Z vykonaného dokazovania totiž nesporne vyplynulo, že žalobcovia v rozhodnom období, špecifikovanom vo výpovedi z nájmu, t.j. od februára 2008 do januára 2011, riadne, t.j. v plnej dohodnutej výške a včas, t.j. v lehote splatnosti dojednanej v zmluve, plnili svoju platobnú povinnosť.
70. Vzhľadom na vyššie uvedený záver (nedôvodnosť použitého výpovedného dôvodu) súd konštatoval, že výpoveď z nájmu bytu je neplatná a preto žalobe o určenie jej neplatnosti vyhovel.
71. Podľa ust. § 262 ods.1 zákona č.160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
72. Podľa ust. § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
73. O nároku na náhradu trov súd rozhodol podľa zásady úspechu v konaní v zmysle ust. § 255 ods.1 CSP. Žalobcovia mali v konaní plný úspech, preto im súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP).
74. Vo veci súd nariadil pojednávanie na 17.5.2012, na ktoré predvolal svedkov K. F. C. Z. L.. Títo sa na pojednávanie nedostavili napriek tomu, že predvolanie im bolo riadne doručené a svoju neprítomnosť neospravedlnili. Súd len z tohto dôvodu pojednávanie musel odročiť. Výsluch svedkov bol nevyhnutný pre posúdenie predbežnej otázky, t.j. či výpoveď z nájmu bola doručená žalobcovi v 2.rade, ktorý tvrdil, že v čase doručovania výpovede sa zdržiaval mimo bydliska. Na pojednávanie sa dostavili zástupcovia oboch sporových strán.
75. Zástupca žalovanej si podaním zo dňa 24.5.2012 uplatnil voči svedkom tzv.separátne trovy podľa ust. § 147 ods.2 O.s.p., spočívajúce v trovách právneho zastúpenia, konkrétne v odmene, režijnom paušále a DPH za 1 úkon právnej služby - účasť na pojednávaní. O tomto návrhu súd doposiaľ nerozhodol.
76. Podľa ust. § 147 ods.2 O.s.p., v znení účinnom v čase zmareného pojednávania, súd uloží svedkom, znalcom alebo tým, ktorí pri dokazovaní mali nejakú povinnosť, ak zavinili trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, aby ich nahradili účastníkom.
77. Citované zákonné ustanovenie umožňovalo, aby bez zreteľa na úspech v konaní súd zaviazal na úhradu trov konania svedka, znalca alebo inú osobu, ktorá mala pri dokazovaní nejakú povinnosť a ktorá vznik týchto trov spôsobila svojím zavinením.
78. V priebehu konania, od 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorý vychádza z princípu okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem aj na konania, začaté pred účinnosťou CSP.
79. Podľa ust. § 256 ods.2 CSP, ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane.
80. Citované zákonné ustanovenie umožňuje separátnu náhradu trov uložiť len strane sporu. CSP neupravuje situáciu, kedy trovy konania zavinili svedkovia, znalci alebo iné osoby, ktoré mali pri dokazovaní nejakú povinnosť, tak ako to upravovalo ust. § 147 ods.2 O.s.p.
81. Súd preto pri rozhodovaní vychádzal z článku 4 ods.1 CSP, podľa ktorého ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
82. Súd má za to, že uvedenú otázku čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej veci upravuje vyššie cit.ust. § 256 ods.2 CSP. Vychádzajúc zo záveru, že svedkovia procesne zavinili vznik trov, pretože nesplnili svoju povinnosť dostaviť sa na súd a vypovedať ako svedkovia, čím zmarili pojednávanie, nariadené na 17.5.2012, súd zástupcovi žalovanej proti týmto svedkom priznal náhradu trov za zmarené pojednávanie. Zástupcovi žalovanej patrí náhrada trov, spočívajúca v trovách právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - účasť na pojednávaní, t.j. tarifná odmena, režijný paušál a DPH podľa ust. § 11 ods.1 písm.a), § 16 ods.3 a § 18 ods.4 vyhlášky MS SR č.655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Súd preto zaviazal svedkov, aby zástupcovi žalovanej nahradili uvedené trovy, každý v rozsahu 50 % tak, aby sa zástupcovi dostala plná náhrada trov, ktoré mu takto ušli. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, v dvoch písomných vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh ).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods.1 CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( § 365 ods.2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods.3 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 364 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( § 366 CSP).