Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

36Cpr/1/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou v spore žalobkyne: Q.. T. S., K.. XX.X.XXXX, O. Š. X, XXX XX S.ice, zastúpená zástupcom JUDr. Peter Kuzár, nar. 8.1.1976, bytom Škultétyho 2, 040 01 Košice, proti žalovanému: Východoslovenská galéria, Hlavná 27, 040 01 Košice, IČO: 31 297 820, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o náhradu mzdy, o určenie, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a o určenie, že pracovný pomer trvá

rozhodol:

I. Určuje, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni žalovaným dňa 14.11.2011, je neplatná.

II. V časti o určenie, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, žalobu zamieta.

III. O veci určenia trvania pracovného pomeru a o zaplatenie náhrady mzdy bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku v samostatnom konaní, v ktorom bude rozhodnuté aj o trovách konania.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa podanou žalobou žiadala, aby súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni dňa 14.11.2011 je neplatná, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 1.2.2012 do dňa, od ktorého jej žalovaná začne opätovne prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy a aby určil, že zo strany žalovanej došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a z toho dôvodu je žalovaná povinná sa žalobkyni verejne ospravedlniť formou verejného ospravedlnenia zverejneného v mieste sídla žalovaného a to pri vstupe do budovy žalovaného ako aj pri vstupe do jednotlivých výstavných siení žalovaného a to po dobu jedného mesiaca, ktorý začne plynúť po právoplatnosti rozsudku v nasledovnom znení: „Ospravedlnenie“ východoslovenská galéria sa ospravedlňuje pani Q.. T. S.Y. za svoje diskriminačné a neetické správanie voči jej osobe.

2. Žalobu žalobkyňa odôvodnila tým, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 9.5.2007, dohodnutej na dobu určitú, sa žalobkyňa zaviazala u žalovaného vykonávať závislú prácu. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 9.5.2008 sa pracovný pomer žalobkyne u žalovanej zmenil z doby určitej na čas neurčitý. Dňa 30.6.2009 uzatvorila žalobkyňa so žalovaným dohodu o zmene pracovnej zmluvy, ktorou s účinnosťou od 1.7.2009 bola funkčne zaradená na pracovné miesto referent a organizačne na odbor výstavnej činnosti. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2011 došlo k zmene obsahu uvedenej pracovnej zmluvy, v zmysle ktorej žalobkyňa od 1.5.2011 nastúpila na pozíciu referent, poverený riadením odboru výstavnej činnosti a v zmysle pracovnej náplne zo dňa 30.4.2011 vykonávala žalobkyňa aj funkciu PR manažéra povereného riadením odboru výstavnej činnosti. V súvislosti s touto zmenou obsahu pracovnej zmluvy určil žalovaný oznámením o výške a zložení funkčného platu pre žalobkyňu s účinnosťou od 1.5.2011 aj príplatok za riadenie v zmysle § 8 zákona č. 553/2003 Z. z. Dňa 14.11.2011 bola žalobkyni doručená výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z organizačných dôvodov, ktorou ku dňu 31.1.2012 ukončil žalovaný pracovný pomer so žalobkyňou.

Žalobkyňa uviedla, že s výpoveďou zo dňa 11.11.2011 sa žalobkyňa nestotožňuje, považuje ju za neurčitú, nezrozumiteľnú, neopodstatnenú, nesprávnu, účelovú. Žalobkyňa v žalobe poukázala na dôvody, pre ktoré sa nestotožňuje s výpoveďou, a to: dňa 4.11.2011, kedy žalobkyňa po ukončení dočasnej pracovnej neschopnosti trvajúcej od októbra 2011 nastúpila do práce, riaditeľka žalovaného doručila žalobkyni na pracovisku písomnosť označenú ako „Oznámenie o zrušení funkčného miesta ? a z obsahu tejto listiny vyplynulo, že na základe rozhodnutia riaditeľky žalovaného o organizačných zmenách zo dňa 21.10.2011 došlo s účinnosťou od 1.11.2011 k zrušeniu funkčného miesta referent výstav, ktoré podľa tvrdenia riaditeľky žalovaného žalobkyňa ku dňu 4.11.2011 vykonávala. Žalobkyňa dodala, že uvedené tvrdenie žalovaného je v rozpore s naposledy, medzi žalobkyňou a žalovanou, dohodnutou zmenou obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2011, podľa ktorej bola žalobkyňa od 1.5.2011 zaradená na pracovnú pozíciu referent poverený riadením odboru výstavnej činnosti a v zmysle pracovnej náplne zo dňa 30.4.2011 vykonávala žalobkyňa aj funkciu PR manažér poverený riadením odboru výstavnej činnosti. Dodala, že žalovaný túto skutočnosť nebral v úvahu a následne voči žalobkyni uplatnil skončenie pracovného pomeru výpoveďou a to aj napriek zjavnej neexistencii príčinnej súvislosti medzi skončením pracovného pomeru so žalobkyňou a organizačnými zmenami zo dňa 21.10.2011. Dodala, že má zato, že výpoveď daná žalovaným žalobkyni dňa 14.11.2011 nespĺňa po formálnej stránke náležitosti právneho úkonu, nakoľko z obsahu tejto istiny vôbec nevyplýva konkrétny dôvod, na základe ktorého sa žalobkyňa mala stať pre žalovaného nadbytočnou a ktorý by bol zároveň žalobkyni známy. Dodala, že dňom prevzatia výpovede zo strany žalobkyne, prestala riaditeľka žalovaného prideľovať jej prácu podľa pracovnej zmluvy, zároveň musela odovzdať služobný mobilný telefón a riaditeľkou žalovaného bolo nariadené, aby v prípade potreby vypomáhala dokumentaristovi žalovaného a to s odôvodnením, že žalovaný už nemá pre žalobkyňu prácu. Uviedla, že počas plynutia výpovednej doby riaditeľka žalovaného pridelila žalobkyni listom zo dňa 5.12.2011 mimoriadnu pracovnú úlohu a to zastupovanie vrátničky a dozorkyne počas ich obedňajšej prestávky v mesiaci december 2011 a január 2012, ktorú však žalobkyňa s poukazom na jej rozpor s ustanovením § 47 ods. 1 písm. a) ako aj druhom práce v zmysle pracovnej zmluvy odmietla vykonávať. Žalobkyňa poukázala na § 63 ods. 2 Zákonníka práce a dodala, že nakoľko aj po realizácii vyššie uvedenej organizačnej zmeny žalovaný naďalej zabezpečoval výkon prác v rozsahu pracovnej náplni žalobkyne zo dňa 30.4.2011, avšak výlučne len prostredníctvom tých zamestnancov, ktorých prijala do pracovného pomeru v mesiaci september a október 2011 má zato, že v dôsledku organizačných zmien zo dňa 21.10.2011 sa pre žalovaného nestala nadbytočnou a že žalovaný mal nielen možnosť, ale aj povinnosť žalobkyňu naďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie o organizačných zmenách zo dňa 21.10.2011 a dodala, že následné skončenie pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce bolo voči nej zo strany žalovaného účelovým krokom, ktorý bol podmienený tým, že žalobkyňa v mesiaci september 2011 sa na úrad Košického samosprávneho kraja, ako zriaďovateľa žalovaného, obrátila so sťažnosťou súvisiacou s diskriminačnými praktikami na pracovisku zo strany žalovaného, ktoré vyvrcholili tým, že dňa 5.9.2011 bola žalobkyňa riaditeľkou žalovaného listom zo dňa 24.8.2011 bezdôvodne a neopodstatnene písomne upozornená na neuspokojivé plnenie pracovných úloh. Uviedla, že tento nezákonný postup žalovaného voči žalobkyni bol umocnený aj tým, že uvedeným písomným upozornením riaditeľka žalovaného súčasne jednostranne zrušila dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2011. Uviedla, že dňa 3.10.2011 bola žalobkyňa na pracovisku zo strany vedúcej odboru kultúry a cestovného ruchu KSK p. V.. X.. S. informovaná o doručení sťažnosti Úradu KSK a začatí šetrenia vo veci. Dodala, že zastáva názor, že uplatnenie skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) je priamym dôsledkom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nakoľko konanie žalovaného bolo jednak v príkrom rozpore s dobrými mravmi ako aj v rozpore so zákazom postihovania zamestnanca v prípade, ak zamestnanec podá na zamestnávateľa sťažnosť. Na základe popísaných skutkových a právnych okolností má žalobkyňa zato, že výpoveď, ktorá jej bola daná dňa 14.11.2011 žalovaným, je neplatná a jej pracovný pomer naďalej trvá. Uviedla, že dňa 1.2.2012 žalobkyňa písomným podaním vyzvala žalovaného, aby ju naďalej zamestnával a prideľoval jej prácu podľa platnej pracovnej zmluvy, avšak z vyjadrenia žalovaného zo dňa 7.2.2012 je zrejmé, že žalovaný trval na podanej výpovedi. Vychádzajúc zo skutočností, že žalovaný nevyhovel výzve žalobkyni a neumožnil jej vykonávať prácu v súlade s obsahom pracovnej zmluvy, si žalobkyňa uplatnila aj nárok na náhradu mzdy odo dňa nasledujúceho po dni uplynutia výpovednej doby, t. j. od 1.2.2012 do dňa, od ktorého jej žalovaný začne prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy a poskytovať funkčný plat v zmysle pracovnej zmluvy.

3. Na preukázanie svojho právneho nároku žalobkyňa spolu so žalobou doručila nasledovné listinné dôkazy: dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 9.5.2008, dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo

dňa 30.6.2009, dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2011, pracovnú náplň zo dňa 30.4.2011, oznámenie o výške a zložení funkčného platu zo dňa 1.5.2011, výpoveď zo dňa 11.11.2011, oznámenie o zrušení funkčného miesta zo dňa 4.11.2011, určenie mimoriadnej pracovnej úlohy zo dňa 5.12.2011, upozornenie na neuspokojivé plnenie pracovných povinností zo dňa 24.8.2011, list adresovaný žalobkyňou predsedovi Úradu košického samosprávneho kraja zo dňa 16.9.2011, oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 31.1.2012, vyjadrenie žalovanej zo dňa 7.2.2012.

4. Žalobkyňa použila nasledovné prostriedky procesného útoku: skutkové tvrdenia uvedené v žalobe, návrhy na vykonanie vyššie citovaných dôkazov, návrhy na vykonávanie ďalšieho dokazovania listinnými dôkazmi dokladanými žalobkyňou v priebehu prejednávania sporu a to: návrhy na vykonanie dokazovania svedeckými výpoveďami - V.. X. S., Š. W., oboznámením s listinnými dôkazmi - pracovná náplň zo dňa 25.6.2009, listinné dôkazy pri vykonávaní činnosti PR manažéra a galerijného pedagóga, stanovy Slovenského odborového zväzu verejnej správy a kultúry.

5. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 8.6.2012, v ktorom uviedol, že so žalobkyňou bol skončený pracovný pomer na základe výpovede zo dňa 11.11.2011, ktorú žalobkyňa prevzala dňa 14.11.2011. Výpoveď bola žalobkyni daná podľa § 63 od. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu organizačných zmien, ktoré sa u žalovaného uskutočnili s účinnosťou od 1.11.2011. Zo strany žalovaného bolo dňa 4.11.2011 žalobkyni doručené oznámenie o zrušení funkčného miesta a v tomto oznámení bola žalobkyňa informovaná o skutočnosti, že u žalovaného bolo dňa 21.10.2010 vydané rozhodnutie o organizačnej zmene a s účinnosťou od 1. 11. 2011 došlo k zrušeniu funkčného miesta referent výstav a zároveň jej boli ponúknuté voľné pracovné miesta. Žalobkyňa sa s týmto oznámením oboznámila a písomne sa k nemu vyjadrila a uviedla, že vzhľadom na stanovené kvalifikačné predpoklady, ponúkané pracovné miesta nie je možné z jej strany prijať. Žalovaný uviedol, že má zato, že skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede, nie je potrebné už v samotnej výpovedi rozvádzať do všetkých podrobností, pretože prejav vôle, ktorý viedol k daniu výpovede bol medzi oboma účastníkmi zrejmý a žalobkyňa vedela presný dôvod dania výpovede. Má zato, že nie je možné sa preto domáhať neplatnosti takéhoto právneho úkonu pre jeho neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť, pretože výpovedný dôvod medzi účastníkmi sporný nebol a dodala, že má zato, že výpoveď spĺňa náležitosti podľa Zákonníka práce. Uviedla, že u žalovaného došlo k prijatiu organizačných zmien, na základe ktorých sa žalobkyňa stala nadbytočnou s účinnosťou ku dňu 1.11.2011. Toto rozhodnutie spočívalo znížení stavu zamestnancov a za tohto stavu sa reflektuje skutočnosť, že zamestnávateľ tak nemá možnosť plniť si svoju základnú povinnosť, t. j. prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy. Po prijatí organizačných zmien žalovaný ako zamestnávateľ neprideľoval žalobkyni prácu a ani na jej miesto neprijal žiadneho zamestnanca. Poukázal nato, že o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ. Žalovaný vo vyjadrení poukázal na to, že podľa organizačnej štruktúry platnej u žalovaného od 1.7.2009 bolo vytvorené pracovné miesto referent, organizačne začlenené pod odbor výstavnej činnosti. Od 1.5.2011 bola žalobkyňa naviac oproti dohode o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.6.2009 poverená riadením odboru výstavnej činnosti a na základe toho jej bol oznámením o výške a zložení funkčného platu zo dňa 1.5.2011 priznaný príplatok za riadenie vo výške 70 Eur. Poukázal nato, že v prípade posudzovania dôvodnosti dania výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce sa vychádza z obsahu pracovnej zmluvy a posudzuje sa, či u žalovaného došlo k takej organizačnej zmene, ktorá by robila zamestnanca pre neho nadbytočným z hľadiska funkcie, na ktorú znie pracovná zmluva. Žalovaný uviedol, že nemal o sťažnosti, ktorú podala žalobkyňa na KSK vedomosť a prvýkrát sa o takejto sťažnosti dozvedel až z podanej žaloby. Uviedol, že KSK sa na žalovaného neobrátil so žiadnou žiadosťou o zaujatie stanoviska a rovnako ani nebol doposiaľ predložený, resp. vyvodený akýkoľvek záver voči žalovanému zo strany KSK. Uviedol, že v prípade, ak žalobkyňa bola presvedčená, že žalovaný ako zamestnávateľ ju neoprávnene upozornil na neuspokojivé plnenie pracovných úloh, mala sa možnosť vyjadriť, resp. uviesť svoje stanovisko k tomuto upozorneniu a to či už písomne alebo ústne. K tomu však zo strany žalobkyne nedošlo a preto žalovaný ani nemohol zaujať stanovisko, resp. prešetriť skutočnosti uvádzané v sťažnosti žalobkyne. Uviedol, že spájanie podania sťažnosti na KSK s organizačnými zmenami, dôsledkom ktorých bolo danie výpovede žalobkyne, nemá vzájomnú súvislosť. Ak žalovaný o sťažnosti nevedel, nemohla byť táto sťažnosť dôvodom organizačných zmien a dania výpovede žalobkyne a tým ani porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Dodal, že má zato, že je povinnosťou žalobkyne, aby preukázala skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii. Právo na súdnu ochranu, pritom nemožno spájať iba so subjektívnym pocitom poškodenia žalobkyne, t. j. výlučne len so psychickou reakciou žalobkyne. Žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania.

6. Žalovaný použil nasledovné prostriedky procesného útoku: skutkové tvrdenia uvedené vo vyjadrení zo dňa 8.6.2012, návrhy na vykonanie dokazovania oboznámením s listinnými dôkazmi doloženými spolu s vyjadrením a to: oznámenie o zrušení funkčného miesta zo dňa 4.11.2011 spolu s písomným vyjadrením žalobkyne, špecifikácia požiadaviek zamestnanca, organizačná štruktúra žalovanej platná od 1.7.2009 do 1.11.2011, organizačná štruktúra žalovanej platná od 1.11.2011, zápisnica zo zasadnutia so zástupcami odborovej organizácie zo dňa 21.10.2011, vyjadrenie Úradu Košického samosprávneho kraja z 31.10.2011. Žalovaná v priebehu prejednávania sporu doručovala súdu ďalšie listinné dôkazy týkajúce sa predmetu sporu a to: rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, pracovný poriadok platný od 1.9.2011, organizačný poriadok platný od 1.9.2011 a od 1.11.2011.

7. Strany sporu v priebehu prejednávania sporu sa vyjadrovali k veci okrem ústnych prednesov na pojednávaní aj písomne, predkladali súdu listinné dôkazy, s ktorými strany sporu súd oboznámil na jednotlivých pojednávaniach prečítaním ich podstatného obsahu, prípadne doručením na pojednávaniach druhej strane.

8. Žalobkyňa písomným podaním zo dňa 28.9.2016 žiadala, aby súd pripustil zmenu žaloby v časti určenia, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, žiadala, aby sa jej žalovaný ospravedlnil za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, ktorého sa Východoslovenská galéria dopustila chovaním priečiacim sa dobrým mravom a to formou obťažovania, vrátania šikanózneho výkonu práva a neoprávneného postihu, čím boli dotknuté práva a právom chránené záujmy žalobkyne.

9. Podľa § 139 CSP, žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.

10. Podľa § 140 ods. 1, 2 CSP, zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo, alebo uplatňuje iné právo. Zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.

11. Podľa § 142 ods. 1 CSP, o prípustností zmeny žaloby súd rozhodne spravidla na pojednávaní, na ktorom bola zmena navrhnutá alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne potom, ako bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania.

12. Podľa § 142 ods. 2 CSP, uznesenie, ktorým súd pripustil zmenu žaloby, doručuje súd subjektom, ak neboli prítomné na pojednávaní, na ktorom nastala zmena do vlastných rúk.

13. Na pojednávaní konanom dňa 4.10.2016 súd uznesením za prítomnosti strán sporu pripustil zmenu žaloby v znení akom si ho uplatnila žalobkyňa.

14. Z vyššie uvedených listinných dôkazov vyplynul nasledovný skutkový stav :

15. Žalobkyňa u žalovanej mala uzatvorený pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 9.5.2007 na dobu určitú, ktorý sa v zmysle dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 9.5.2008 zmenil na dobu neurčitú. Dohodou zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.6.2009 bola žalobkyňa zatriedená podľa novej organizačnej štruktúry na funkčné miesto referent, organizačne na odbor výstavnej činnosti. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2011 došlo k zmene zatriedenia žalobkyne ako zamestnanca s tým, že funkčné miesto zostalo: referent a s tým, že žalobkyňa bola poverená riadením odboru výstavnej činnosti a v súvislosti s tým od 1.5.2011 bol jej funkčný plat zvýšený o príplatok za riadenie, o čom svedčí oznámenie o výške a zložení funkčného platu zo dňa 1.5.2011. Z pracovnej náplne žalobkyne zo dňa 25.6.2009 vyplynulo, že žalobkyňa v súlade s pracovným, funkčným a organizačným zatriedením podľa pracovnej zmluvy zo dňa 9.5.2007 v súlade s organizačným poriadkom žalovaného z júna 2009 zabezpečovala a vykonávala pracovné úlohy: 1. tvorivé riešenie koncepcií, zámerov, plánov, harmonogramov, produkčné a organizačno technické zabezpečenie a realizácia kultúrno-vzdelávacích činností a ďalších kultúrnych činností s nadregionálnym dosahom, 2. koordinácia a produkcia workshopov, 3. samostatné plánovanie a organizačno-finančno-materiálne zabezpečovanie vernisáži výstav, 4. samostatné plánovanie a zabezpečovanie textových, prekladových a obrazových materiálov pre tlačoviny k sprievodným podujatiam, k výstavám, kultúrno-vzdelávacím podujatiam a ďalším kultúrnym podujatiam, vykonávanie korektúr, plánovanie a zabezpečovanie včasnej tlače tlačovín, 5. v súlade s rozpočtom spracovanie a príprava podkladov finančných nákladov na sprievodné

akcie k výstavám, kultúrno-vzdelávacie podujatia a ďalšie kultúrne podujatia, 6. zabezpečovanie a obstarávanie mimorozpočtových finančných zdrojov pre sprievodné podujatia k výstavám, kultúrno- vzdelávacím podujatiam a ďalším kultúrnym podujatiam, 7. tvorba podkladových materiálov o sprievodných podujatiach k výstavám, kultúrno-vzdelávacím podujatiam a ďalším kultúrnym podujatiam pre propagačné a informačné účely, 8. tvorba a aktualizácia adresárov k sprievodným podujatiam k výstavám, kultúrno-vzdelávacím podujatiam a ďalším kultúrnym podujatiam, vrátane fyzických a e- mailových adresárov, vytvorenie adresátového stromu s prioritou výtvarnej obce Košíc a Košického kraja, Prešova a Prešovského kraja, miestneho školstva všetkých typov s dôrazom na umelecké základné, stredné a vysoké školy, 9. tvorba podkladových materiálov o sprievodných podujatiach k výstavám kultúrno-vzdelávacím podujatiam a ďalším kultúrnym podujatiam pre aktualizovanie webovej stránky galérie, 10. správa Klubu pri VSG - distribúcia a evidencia prihlášok, evidencia členov, produkcia a koordinácia programov pre klub, 11. sledovanie a zhromažďovanie informácii o kultúrno-vzdelávacích aktivitách a ďalších kultúrnych aktivitách v masmédiách, 12. pripravovanie podkladov pre zmluvy a dohody k sprievodným podujatiam k výstavám, kultúrno-vzdelávacím podujatiam a ďalším kultúrnym podujatiam, 13. samostatné vedenie dokumentácie realizovaných kultúrno-vzdelávacích podujatí a ďalších kultúrnych podujatí pre centrum dokumentácie, 14. vedenie kompletnej agendy týkajúcej sa kultúrnych poukazov. Táto pracovná náplň nadobudla účinnosť od 1.7.2009. Listom zo dňa 24.8.2011 bola žalobkyňa svojím zamestnávateľom - žalovaným upozornená na neuspokojivé plnenie pracovných povinností v súvislosti so zabezpečením inštalácie všetkých výstavných diel (výstava Po Skú 3) víťazné dielo Marka Thera, ktoré nebolo nainštalované podľa požiadavky kurátora vo výstavných priestoroch galérie - výstavná sieň A. Z uvedeného dôvodu zo strany zamestnávateľa bola zrušená dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2011, podľa ktorej bola žalobkyňa poverená vedením výstavného oddelenia. Žalobkyňa listom zo dňa 16.9.2011, ktorý adresovala Úradu Košického samosprávneho kraja jej predsedovi, upozornila na stiesnenú atmosféru a napäté vzťahy na pracovisku, v spolupráci medzi ňou a medzi riaditeľkou žalovaného, uviedla svoju nespokojnosť s niektorými praktikami žalovaného ako zamestnávateľa, vyjadrila nesúhlas s upozornením na neuspokojivé plnenie pracovných povinností, ktoré jej bolo dané žalovaným. Rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 21.10.2011, ktoré bolo prijaté v súlade s § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, žalovaná prijala rozhodnutie o organizačnej zmene k 1.11.2011, v zmysle ktorého sa z dôvodu zefektívnenia práce zamestnávateľa - žalovaného zrušili pracovné pozície: 1 pracovné miesto - účtovníčka, 1 pracovné miesto - vedúca ekonomického oddelenia, 1 pracovné miesto - vedúca odboru umeleckohistorického a správy zbierok, 3 pracovné miesta - dozorkyne, 2 pracovné miesta - referent výstav, 2 pracovné miesta - vrátnička, 1 pracovné miesto - upratovačka - zmena z 2 upratovačiek na 50 % úväzok na 1 upratovačku na 100 % úväzok, 1 pracovné miesto fotograf - zníženie úväzku zo 100 % na 50 %, 2 pracovné miesta - strážnik. V zmysle navrhovanej zmeny organizačnej štruktúry Úrad Košického samosprávneho kraja ako zriaďovateľ listom zo dňa 31.10.2011 žalovanému oznámil, že schvaľuje predloženú organizačnú štruktúru žalovaného, ktorá nadobudla platnosť od 1.11.2011. Dňa 21.10.2011 bola zástupcami odborovej organizácii pri Východoslovenskej galérii Košice prerokovaná nová organizačná štruktúra. Nová organizačná štruktúra žalovaného platná od 1.11.2011 a ktorá tvorila prílohu k organizačnému poriadku žalovanej, žalovaný vytvoril štruktúru, kde riaditeľ priamo riadil prácu oddelenia jednotlivých zamestnancov bez medzičlánku vedúcich. Organizačnou zmenou zamestnávateľ zmenil počet zamestnancov, znížil ich počet a zmenil aj zloženie pracovných miest z hľadiska profesií a kvalifikácie, ktorá sa vyžadovala u niektorých pracovných miest. Zo štyroch samostatných odborov (odbor umeleckohistorický a správy zbierok podriadením vedúceho, odbor výstavnej činnosti, odbor ekonomický podriadením vedúceho, odbor prevádzkový vytvoril dve oddelenia odborné oddelenie a prevádzkové oddelenie priamo podliehajúce riaditeľovi bez vedúcich a z pôvodných 27 pracovných miest, ktorých bolo 23 obsadených zamestnancami bolo podľa novej organizačnej štruktúry 25 pracovných miest z toho bolo obsadených 20 pracovných miest. Z dôvodu prijatých organizačných zmien a zníženia stavu zamestnancov cieľom zabezpečiť efektívnosť práce bol skončený pracovný pomer s troma zamestnancami - žalobkyňou, účtovníčkou a dozorkyňou. Po prijatí rozhodnutia zamestnávateľa a organizačnej zmene žalovaná ponúkla zamestnancom, ktorých pracovné miesta sa zrušili inú vhodnú prácu zodpovedajúcu ich kvalifikácii podľa novej organizačnej štruktúry a kvalifikačných predpokladov, ktoré sa na toto pracovné miesto vzťahovali. Títo zamestnanci prijali ponúkané pracovné miesto a z toho dôvodu bol s nimi uzatvorený dodatok k pracovnej zmluve. Oznámením zo dňa 4.11.2011 oznámil žalovaný žalobkyni zrušenie jej funkčného miesta s účinnosťou k 1.11.2011, ktorým došlo k zrušeniu funkčného miesta referenta výstav a v ktorom zároveň bolo konštatované, že uvedené pracovné miesto, ktoré bolo zrušené vykonávala žalobkyňa, žalobkyni boli ponúknuté voľné pracovné miesta PR manažér, asistent výstav - technik, konzervátor/ reštaurátor, strážnik. Zároveň bolo žalovaným konštatované, že

ako zamestnávateľ nemá toho času iné pracovné miesto v mieste ako bolo dohodnuté ako jej pracovné miesto výkonu práce a ani iné pracovné miesto na kratší pracovný čas. Uvedené oznámenie prevzala žalobkyňa dňa 4.11.2011, a ktorá dňa 10.11.2011 k uvedenému zaujala stanovisko, že vzhľadom na stanovené kvalifikačné predpoklady ponúkaných pracovných miest, nie je možné z jej strany prijať žiadnu z uvedených ponúk. Listom zo dňa 11.11.2011, ktorý si žalobkyňa prevzala dňa 14.11.2011 bola daná žalobkyni žalovaným výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom pracovný pomer bol so žalobkyňou skončený výpoveďou z organizačných dôvodov, bolo konštatované, že keďže pracovný pomer žalobkyni u žalovaného trval menej ako 5 rokov, jej pracovný pomer končí dňa 31.1.2012 bez nároku na odstupné s tým, že v prípade, ak by žalobkyňa požiadala pred začatím plynutia výpovednej doby (pred 1.12.2011), aby sa pracovný pomer skončil dohodou, pracovný pomer žalobkyne tak skončí dňom 30.11.2011 s nárokom na dvojmesačné odstupné. Žalobkyňa listom zo dňa 31.1.2012 oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní, uviedla, že s obsahom výpovede sa nestotožňuje, túto považuje za neplatnú. Vyjadrením zo dňa 7.2.2012 žalovaný oznámil žalobkyni, že má zato, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou považuje za platné, pričom pracovný pomer žalobkyne sa skončil ku dňu 31.1.2012 a z toho dôvodu jej nemôže byť prideľovaná žalovaným práca.

16. Z výpovede žalobkyne vyplynulo, že u žalovaného pracovala na základe pracovnej zmluvy zo dňa 9.5.2007, ktorá najprv bola uzatvorená na dobu určitú, neskôr dohodou o zmene pracovnej zmluvy bol pracovný pomer z určitej doby zmenený na dobu neurčitú, s účinnosťou od 1.7.2009 bola funkčne zatriedená na pracovné miesto referent a organizačne na odbor výstavnej činnosti a od 1.5.2011 nastúpila na pozíciu referent, poverený riadením odboru výstavnej činnosti a v zmysle pracovnej náplni zo dňa 30.4.2011 vykonávala aj funkciu PR manažéra. Žalobkyňa poukázala na to, že dňa 14.11.2011 jej bola doručená výpoveď z organizačných dôvodov v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a dodala, že vtedy sa dozvedela, že u žalovaného mala prebehnúť organizačná zmena, nemala vedomosť o rozhodnutí o organizačnej zmene, s týmto oboznámená nebola a ani jej to nebolo predložené. Poukázala na to, že došlo k zrušeniu funkčného miesta referent výstav. Dodala, že aj po daní výpovede chodila do práce, pričom zo strany žalovaného jej nebola prideľovaná žiadna práca, resp. bola to výpomocná práca pre druhých zamestnancov. Poukázala na to, že jej výpoveď nebola prerokovaná so zástupcami zamestnancov žalovaného, poukázala aj na to, že jej pravdou, že zo strany zamestnávateľa jej boli ponúkané iné voľné miesta, ktoré však neprijala, resp. nemohla prijať z dôvodu, že nespĺňala základné kvalifikačné predpoklady pre ich výkon. Poukázala na to, že predtým, ako došlo k zrušeniu jej pracovného miesta, jej práca, resp. pracovná náplň, ktorú ona vykonávala pred organizačnou zmenou aj po organizačnej zmene, táto bola prerozdelená medzi jednotlivých zamestnancov, žalobkyňa poukázala na to, že adresovala sťažnosť VÚC, v ktorej boli popísané dôvody, pre ktoré nebolo s ňou zo strany zamestnávateľa rovnako zaobchádzané a poukázala na to, že zo strany riaditeľky žalovaného na ňu bol vyvíjaný psychický nátlak, správanie riaditeľky voči jej osobe bolo dehonestujúce, ponižujúce, keď v jeden deň zo dňa na deň bola vyhostená zo svojej kancelárie do tmavej miestnosti, kde bol len jeden stôl, jedna stolička, dve kreslá.

17. Zástupca žalobkyne vo svojich jednotlivých prednesoch ako aj v písomných podaniach adresovaných súdu poukázal na to, že žalobkyňa má zato, že zo strany žalovaného bolo prijaté rozhodnutie o organizačnej zmene za iným účelom ako sa navonok prezentuje, resp. ako to prezentuje zamestnávateľ a poukázal nato, že žalobkyňa vykonávala funkciu PR manažéra a dôvodil, že aj potom, čo bolo zrušené funkčné pracovné miesto žalobkyni, v rámci organizačnej zmeny bolo jej ako voľné pracovné miesto ponúkaná funkcia PR manažéra, avšak kvalifikačné predpoklady boli stanovené tak, že v tom čase uvedenú pracovnú ponuku žalobkyňa nemohla prijať, nakoľko nespĺňala kvalifikačné predpoklady pre funkciu PR manažéra. Poukázal na to, že rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 21.10.2011 došlo iba k reorganizačnej štruktúre žalovaného a má zato, že rozhodnutie zamestnávateľa nebolo v intenciách § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce rozhodnutím o tom, že zamestnanci na zrušených pracovných miestach sa v zmysle tohto rozhodnutia mali stať nadbytočnými. Má zato, že niektorí zamestnanci žalovaného neboli žalovaným určení ako nadbytoční a boli automaticky dňa 21.10.2011 zaradení do organizačnej štruktúry žalovaného platnej od 1.11.2011 a to na iný druh práce a to v zmysle ich pracovných zmlúv. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cbo/33/2008. Zástupca žalobkyne poukázal aj nato, že žalobkyňa má zato, že zo strany žalovaného jej nebola ponúkaná vhodná práca, tak ako si to vyžaduje § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce, poukázal nato, že v podstate jej boli ponúkané také pracovné pozície, ktoré podľa stanovených kritérií kvalifikačných predpokladov nespĺňala. Poukázal opätovne na rozhodnutie o organizačnej zmene a žalobkyňa má za to, že z tohto rozhodnutia musí jednoznačne vyplývať, že touto

zmenou dochádza k zníženiu konkrétneho počtu zamestnancov a poukázal nato, že ak v písomnom rozhodnutí zamestnávateľ a v organizačnej zmene nie je uvedené, že týmto rozhodnutím dochádza k zníženiu stavu zamestnancov, nie je možné automaticky spájať prijatie rozhodnutia o organizačnej zmene s uvoľňovaním zamestnancov. Uviedol, že z rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene nevyplýva, že by žalovaná bola nútená pristúpiť k zníženiu stavu zamestnancov a že táto skutočnosť viedla k nadbytočnosti žalobkyne. Poukázal na to, že žalobkyňa má za to, že predmetné rozhodnutie nemá charakter rozhodnutia o organizačnej zmene, ktorým sa znižuje stav zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. Poukázal na to, že žalobkyňa zastáva názor, že kvalifikačné predpoklady na pracovnú pozíciu PR manažér, ktoré boli žalovaným takto určené, sú v rozpore so zákonom č. 553/2003 Z. z., poukazujúc na § 2 ods. 8 citovaného zákona. Dôvodil, že žalobkyňa považuje za neplaný aj pracovný poriadok žalovaného z augusta 2011, tento bol vydaný skôr ako bol odsúhlasený základnou odbornou organizáciou žalovaného. Zároveň poukázal na to, že žalobkyňa má zato, že výpoveď, ktorá jej bola daná žalovaným je neplatná z dôvodu, že táto nie je skutkovo vymedzená, je neurčitá a nezrozumiteľná. Z výpovede nevyplýva k akej organizačnej zmene u žalovaného došlo, na základe akého písomného rozhodnutia žalovaného, a že žalobkyňa sa stala nadbytočnou v súvislosti s touto organizačnou zmenou. Dôvodil, že z predmetnej výpovede absolútne nevyplýva, že medzi touto listinou a rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 21.10.2011 existuje príčinná súvislosť. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/124/2010. Zástupca žalobkyne uviedol, že žalobkyňa má za to, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a to tým, že žalovaný uplatnil voči žalobkyni neoprávnený postih vo forme písomného upozornenia, jednostranne zrušil dohodu o zmene obsahu pracovnej zmluvy, prestal jej vyplácať príplatok za riadenie, poukázal na šikanu, bosing ako špecifický druh zneužitia práva, ktorý sa prejavil v odmietaní komunikácie so žalobkyňou a porušenie zásady rovnakého zaobchádzania dal do súvislosti s podanou sťažnosťou žalobkyne na Úrad Košického samosprávneho kraja.

18. Z jednotlivých prednesov zástupkyne žalovaného ako aj z písomných podaní vyplynulo, že žalovaný so žalobkyňou skončil platne pracovný pomer výpoveďou, zo strany žalovaného bolo žalobkyni ponúkané vhodné pracovné miesto, ktoré žalobkyňa odmietla. Žalovaný tvrdil, že žalobkyňa vedela o prebiehajúcich organizačných zmenách u žalovaného a z týchto jednoznačne vyplynulo, ktoré pracovné pozície boli zrušené z dôvodu zefektívnenia práce žalovaného, žalobkyňa bola zo strany žalovaného s tým oboznámená, resp. upovedomená dňa 4.11.2011 o zrušení jej funkčného miesta. Poukázala na to, že je na zamestnávateľovi výber zamestnanca, ktorý sa stane pre organizáciu, resp. pre zamestnávateľa nadbytočným a uviedla, že žalovaný má zato, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a nepreukázala akej diskriminácie sa mal žalovaný voči nej dopustiť. Žalobkyňa oficiálne nepodala žiadnu sťažnosť ani návrh na riešenie problémov priamo žalovanému, sťažovala sa mimo nej a žalovaný má za to, že nie je tu súvis s daním výpovede s porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Tvrdila, že výpoveď žalovaného spĺňa všetky náležitosti tak, ako si to vyžaduje , zamestnávateľ, t. j. žalovaný si splnil aj ponukovú povinnosť v súlade so Zákonníkom práce a tvrdila, že nebolo povinnosťou žalovaného prerokovať výpoveď odbormi zamestnávateľa poukazujúc na účinnosť Zákonníka práce od 1.9.2011, ktorým došlo k zrušeniu § 74.

19. Vo veci bola vypočutá aj štatutárna zástupkyňa žalovaného Q.. J. J., riaditeľka žalovaného v čase dania výpovede žalobkyne, a ktorá poukázala na to, že s účinnosťou od 1.11.2011 došlo k zmene organizačnej štruktúry u žalovaného, bolo vydané rozhodnutie, táto zmena bola prerokovaná aj s Košickým samosprávnym krajom ako aj s odbormi zamestnávateľa. Uviedla, že v dôsledku tejto organizačnej zmeny boli zrušené tri pracovné miesta, medzi nimi aj pracovné miesto žalobkyne. Uviedla, že žalobkyni boli ponúkané pracovné miesta, na ktoré žalobkyňa odmietla nastúpiť. Uviedla, že ona ako štatutárna zástupkyňa potom, čo bolo vydané rozhodnutie o novej organizačnej štruktúre určila, ktorý zamestnanec pre žalovaného sa stal nadbytočným a vzhľadom k tomu, že žalobkyňa nespĺňala žiadne kvalifikačné predpoklady, resp. podmienky pre výkon tých funkcií, ktoré u žalovaného naďalej po organizačnej zmene zostali, rozhodla o zrušení jej funkčného miesta. Tvrdila, že žalobkyňa v žiadnom prípade u žalovaného nepracovala na pozícii PR manažéra, nakoľko táto funkcia bola vytvorená až po organizačnej zmene u žalovaného, po 1.11.2011. Poukázala aj na to, že pracovná náplň žalobkyňou podpísaná ani nebola. Štatutárna zástupkyňa potom, ako bol s ňou skončený pracovný pomer u žalovaného, bola vo veci vypočutá ako svedkyňa, a uviedla, že to, že so žalobkyňou bol skončený pracovný pomer výpoveďou z dôvodu, že došlo k zrušeniu jej pracovného miesta a žalobkyňa neprijala žiadne žalovaným ponúknuté voľné pracovné miesto, nie je potrebné v tom vidieť nič osobné.

20. Žalobkyňa vo veci navrhla vypočuť svedka Š. W. k otázke prerokovania novej organizačnej štruktúry u žalovaného a svedkyňu V.. X. S. ku skutočnostiam, že je tu daná existencia súvisu medzi sťažnosťou podanou žalobkyňou na KSK a porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Zo svedeckej výpovede Š. W. vyplynulo, že v tom čase bol radovým členom odborovej organizácie a dňa 21.10.2011 ako člen odborovej organizácie vzal na vedomie, resp. celá odborová organizácia, že u žalovaného dochádza k novej organizačnej štruktúre. Zo strany žalovaného bola predložená odborom tabuľková forma novej organizačnej štruktúry. Zo svedeckej výpovede V.. X. S., vedúcej odboru kultúry a cestovného ruchu KSK VÚC Košice vyplynulo, že má vedomosť o tom, že boli viaceré sťažnosti voči bývalej riaditeľke žalovaného - pani J. podávané. Uviedla, že osobne sa stretla so žalobkyňou, ktorá taktiež vzniesla určité výhrady voči riadiacim postupom pani Leškovej a tiež mala vedomosť, že žalobkyňa podala písomné podanie na KSK, ku ktorému sa však ako vedúca odboru kultúry a cestovného ruchu nevyjadrovala. Toto podanie žalobkyne jej oddeleniu nebolo dané na vybavenie.

21. Súd vec právne posúdil nasledovne :

22. Podľa § 1 ods. 1 Zákonníka práce účinného v čase dania výpovede (ďalej len ), tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy.

23. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

24. Podľa § 7 ods. 1, 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch. Zamestnávateľ vystupuje v pracovnoprávnych vzťahoch vo svojom mene a má zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Zamestnávateľom je aj organizačná jednotka zamestnávateľa, ak to ustanovujú osobitné predpisy alebo stanovy podľa osobitného predpisu. Ak je účastníkom pracovnoprávneho vzťahu zamestnávateľ, nemôže ním byť súčasne jeho organizačná jednotka a naopak.

25. Podľa § 11 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu.

26. Podľa § 11a ods. 1 veta prvá Zákonníka práce, zástupcovia zamestnancov sú príslušný odborový orgán, zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník.

27. Podľa § 13 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

28. Podľa § 13 ods. 2 Zákonníka práce, v pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia.

29. Podľa § 13 ods. 3 Zákonníka práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania.

30. Podľa § 13 ods. 4 Zákonníka práce, zamestnanec má právo podať zamestnávateľovi sťažnosť v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa odsekov 1 a 2 a nedodržaním podmienok podľa odseku 3; zamestnávateľ je povinný na sťažnosť zamestnanca bez zbytočného odkladu odpovedať, vykonať nápravu, upustiť od takého konania a odstrániť jeho následky.

31. Podľa § 13 ods. 5 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý sa domnieva, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania alebo nedodržaním podmienok podľa odseku 3, môže sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

32. Podľa § 14 Zákonníka práce, spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy.

33. Podľa § 15 Zákonníka práce, prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.

34. Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce, právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný. Právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. Neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť.

35. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

36. Podľa § 35 ods. Občianskeho zákonníka, prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže a stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.

37. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

38. Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

39. Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce, v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce ( obec a organizačná časť alebo inak určené miesto ), c) deň nástupcu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve

40. Podľa § 43 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ v pracovnej zmluve uvedie okrem náležitosti podľa ods. 1 aj ďalšie pracovné podmienky, a to výplatné termíny, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku výpovednej doby.

41. Podľa § 46 Zákonníka práce, pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce.

42. Podľa § 48 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer je dohodnutý na neurčitý čas, ak nebola v pracovnej zmluve výslovne určená doba jeho trvania alebo ak v pracovnej zmluve alebo pri jeho zmene neboli splnené zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného pomeru na určitú dobu. Pracovný pomer je uzatvorený na neurčitý čas aj vtedy, ak pracovný pomer na určitú dobu nebol dohodnutý písomne.

43. Podľa § 54 Zákonníka práce, dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne.

44. Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce, výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

45. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

46. Podľa § 61 ods. 3 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b), nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca.

47. Podľa § 62 ods. 1 Zákonníka práce, ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby.

48. Podľa § 62 ods. 3 Zákonníka práce, výpovedná doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, je najmenej a) dva mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden rok a menej ako päť rokov, b) tri mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej päť rokov.

49. Podľa § 62 ods. 7 Zákonníka práce, výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak tento zákon neustanovuje inak.

50. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

51. Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.

52. Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

53. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

54. Súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia strán sporu, právne argumenty strán a za preukázané považuje nasledovné skutočnosti:

55. Súd po vykonanom dokazovaní posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty stranám a vychádzajúc z dôkazov, ktoré vykonal a z ktorých vychádzal, považuje za preukázané, že žalobkyňa u žalovaného pracovala na základe pracovnej zmluvy zo dňa 9.5.2007, ktorá bola uzavretá na dobu určitú, následne dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 9.5.2008 sa tento pracovný pomer žalobkyni u žalovaného zmenil na dobu neurčitú. Žalobkyňa bola funkčne zaradená na pracovné miesto referent a organizačne na odbor výstavnej činnosti, čo vyplynulo z dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.6.2009, účinnej od 1.7.2009. Od 1.5.2011 účinnosťou dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2011 žalobkyňa bola poverená riadením odboru výstavnej činnosti. Dňa 4.11.2011 žalobkyni bolo písomnosťou žalovaného označenej ako oznámenie o zrušení funkčného miesta oznámené, že na základe rozhodnutia riaditeľky žalovaného o organizačných zmenám zo dňa 21.10.2011 došlo s účinnosťou od 1.11.2011 k zrušeniu funkčného miesta referent výstav. Dňa 14.11.2011 bola žalobkyni doručená výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z organizačných dôvodov, ktorou ku dňu 31.1.2012 bol ukončený pracovný pomer žalobkyni u žalovaného. Za nesporné súd považuje aj to, že žalovaný ponúkol žalobkyni voľné pracovné miesta, ktoré žalobkyňa však neprijala dôvodiac, že na tieto voľné pracovné miesta nespĺňa kvalifikačné predpoklady. Listom zo dňa 31.1.2012 žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní poukazujúc na to, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou považuje za neplatné. Žalovaný listom zo dňa 7.2.2012 oznámil žalobkyni, že z dôvodu platného skončenia pracovného pomeru jej prácu nemôže prideľovať. Takto zhrnutý skutkový stav považuje súd za nesporný. Uvedené vyplýva aj z dôkazov doložených stranami sporu.

56. Žalobkyňa okrem iného namietala, že výpoveď tak ako jej bola daná zo strany zamestnávateľa, t. j. zo strany žalovaného nemá náležitosti právneho úkonu. Poukázala na to, že má za to, že výpoveď tak ako jej bola daná zamestnávateľom (žalovaným ) je neurčitá, nezrozumiteľná, nie je z nej zrejmé k akej organizačnej zmene u žalovaného došlo, na základe akého písomného rozhodnutia žalovaného k organizačnej zmene došlo a že žalobkyňa sa stala nadbytočnou v súvislosti s touto organizačnou zmenou. Mala za to, že takto žalovaným vymedzený dôvod výpovede je neurčitý, nezrozumiteľný a preto má za to, že výpoveď je neplatná. Súd sa stotožnil s právnou argumentáciou žalobkyne ohľadom neplatnosti výpovede práve z dôvodu jej neurčitosti. Výpoveď, ktorá bola daná žalobkyni žalovaným zo dňa 11.11.2011 a ktorú si žalobkyňa prevzala dňa 14.11.2011 znie: Výpoveď. V zmysle § 63 ods. 1 písm. b) končím s Vami pracovný pomer výpoveďou z organizačných dôvodov. Keďže Váš pracovný pomer s našou organizáciou trval menej ako 5 rokov, Váš pracovný pomer končí dňa 31.1.2012 bez nároku na odstupné. V prípade, ak požiadate pred začatím plynutia výpovednej doby (pred 1.12.2011), aby sa pracovný pomer skončil dohodou, Váš pracovný pomer končí dňa 30.11.2011 s nárokom na 2 mesačné odstupné. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v Zákonníku práce, pričom dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Zmyslom ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce je, aby zamestnanci boli proti výpovedi primerane chránení, aby sa mohli brániť, že výpovedný dôvod nie je daný. Tým, že ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce uvádza, že zamestnávateľ môže dať podľa toho zákonného ustanovenia zamestnancovi výpoveď, ak sa zamestnanec stane nadbytočný, pričom bližšie skutkovo vymedzuje, kedy a za akých okolností sa môže stať zamestnanec nadbytočným je potrebné, podľa názoru súdu, tieto skutočnosti vo výpovedi uloženej žalobkyni potrebné konkretizovať tak, aby bolo jednoznačné k akej organizačnej zmene u žalovaného došlo, na základe akého písomného rozhodnutia žalovaného k organizačnej zmene došlo, aby sa dalo posúdiť, či v súvislosti s touto organizačnou zmenou sa stala žalobkyňa nadbytočnou. Nadbytočnosť musí byť v príčinnej súvislosti so zmenami úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo inými organizačnými zmenami alebo musí súvisieť s rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov, ktoré ma zvýšiť efektivitu práce. Súd jeho toho názoru, že vo výpovedi bolo potrebné vymedziť a konkretizovať písomné rozhodnutie zamestnávateľa svedčiace o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách; povinnosťou žalovaného bolo v písomnej výpovedi konkretizovať charakter organizačnej zmeny, ktorá u neho nastala a v dôsledku ktorej sa mala stať žalobkyňa nadbytočnou. Pochybnosti o tom, k akej organizačnej zmene u žalovaného došlo, ktorým rozhodnutím k nej malo dôjsť, spôsobujú v danom prípade neurčitosť posudzovanej výpovede z pracovného pomeru a tento nedostatok zakladá neplatnosť výpovede. Len konkretizácia použitého dôvodu po skutkovej stránke totiž zabezpečuje, že

nevzniknú pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer skončený a či tento dôvod skutočne aj existoval. Slovenská republika uznáva právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu a diskriminácii v zamestnaní aj tým, že toto právo je výslovne ustanovené v čl. 36 písm. b) Ústavy SR. Slovenská republika okrem iného aj z dôvodu (zámeru) posilniť ochranu zamestnancov proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania ratifikovala Dohovor medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 152 z 22.6.1982, pričom ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa článku 7 ods. 5 Ústavy prednosť pred zákonmi. Ochranu zamestnancov proti svojvoľnému prepúšťaniu zabezpečuje v príslušných ustanovenia, do ktorých sa premieta deklarované právo (a tieto ustanovenia neodporujú koncepcii Dohovoru smerujúcej k tomu, aby jednostranné skončenie zamestnania z podnetu zamestnávateľa podliehalo určitým pravidlám postupu a bolo oprávnené); táto ochrana, pravdaže, neznamená nemennosť zamestnaneckého alebo obdobného právneho pomeru ani zákaz končiť takýto pomer v súlade s právnymi limitmi ustanovenými na takýto postup zamestnávateľa. Výpoveď pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje ku skončeniu ich pracovného pomeru. Pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje zákon formálne a obsahové náležitosti. Výpoveď z pracovného pomeru musí byť písomná a doručená; zamestnávateľ vo výpovedi môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Aj u tohto pracovnoprávneho úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru platí, že prejav vôle treba vykladať tak, ako to zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom (§ 15 Zákonníka práce). Dôvod výpovede musí byť v písomnej výpovedi z pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t. j. ktorý zákonný dôvod výpovede z pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede z pracovného pomeru je teda potrebné, aby jej dôvod bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa má pracovný pomer skončiť. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre výpoveď z pracovného pomeru je potrebné uviesť tak, aby boli určité a zrozumiteľné; nedostatok týchto náležitosti má za následok neplatnosť výpovede z pracovného pomeru (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2009 sp. zn. 5Mcdo 17/2008). Z ustanovenia § 61 ods. 2 vety prvej Zákonníka práce vyplýva, že zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z taxatívne stanovených dôvodov. Ak sa zamestnanec stane nadbytočný, vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo iných organizačných zmenách, ide o výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom v čase dania predmetnej výpovede. V danom kontexte iba poznanie, že splnenie povinnosti vyplývajúcich pre zamestnávateľa z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce je (ďalšou) hmotnoprávnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru z uvedeného výpovedného dôvodu. Predpoklady použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce teda sú: a) existencia organizačnej zmeny (písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o tejto zmene), b) nadbytočnosť zamestnanca, c) príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Nadbytočnosť zamestnanca je vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec alebo v pôvodom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu sa skúma, či organizačná zmena urobila zamestnanca nadbytočným. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je v zásade oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Zásada, že o výbere nadbytočného zamestnanca rozhoduje zamestnávateľ sa použije len v prípade, že došlo k zrušeniu takého pracovného miesta, funkcie alebo určitého počtu takých pracovným miest, kde niekoľko zamestnancov je zaradených na tom istom podobnom pracovnom mieste funkcii. V súlade s § 61 ods. 2 vetá druhá Zákonníka práce, zamestnávateľ dôvod výpovede musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemôže dodatočne meniť (§ 61 ods. 2 veta tretia Zákonníka práce). Zákonodarca v § 61 ods. 2 druhej vete Zákonníka práce, teda na platnosť

výpovede vyžaduje, aby zamestnávateľ výpovedný dôvod určitým spôsobom skutkovo konkretizoval, čo znamená, že uvedie skutočnosti, v ktorých vidí naplnenie zákonného výpovedného dôvodu. Výpovedný dôvod použitý vo výpovedi z pracovného pomeru je charakterizovaný skutkovým vymedzením; súd pri posúdení, o aký výpovedný dôvod ide, vychádza zo skutkového vylíčenia tohto dôvodu. Ako dôvod vo výpovedi právne kvalifikoval zamestnávateľ, nie je samo o sebe rozhodujúce; je vecou súdu, aby posúdil, ktorý v Zákonníku práce uvedený výpovedný dôvod bol skutkovým opísaním dôvodu výpovede naplnený. Porovnaj rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2Cdon 1053/96, 21Cdo 1524/98, 21Cdo 2383/2008). Skutkové vymedzenie z dôvodu výpovede je z hľadiska jeho významu a dôsledkov treba vidieť nielen v postulovanom zámere ( cieli ) predísť možným pochybnostiach o tom, z ktorého dôvodu sa so zamestnancom rozväzuje pracovný pomer (právnym posúdením súd nie je viazaný). Skutková konkretizácia výpovedného dôvodu napĺňajúca identifikačný účel, aby nedochádzalo k dodatočnej zmene dôvodu ( neposkytuje možnosť dôvod výpovede dodatočne meniť; dodatočné skonkretizovanie výpovede nemožno považovať za súčasť výpovede), má význam aj preto, že nedostatok určitosti u výpovede ako jednostranného adresného právneho úkonu môže znamenať, že nenastane zamýšľaný právny účinok (skončenie pracovného pomeru) a súd výpoveď posúdi ako neplatnú (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Tu je treba mať na pamäti, že výklad prejavu vôle môže smerovať len k objasneniu obsahu, teda k zisteniu toho, čo bolo prejavené; pomocou výkladu prejavu vôle nemožno preto nahradzovať alebo doplňovať vôľu, ktorú zamestnávateľ v rozhodnej dobe nemal, alebo ktorú síce mal, ale ktorú vo výpovedi neprejavil. Ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce upravuje len jeden výpovedný dôvod a to nadbytočnosť zamestnanca. Uvedený výpovedný dôvod obsahuje však viacero skutočností - druhom organizačných zmien (zmenu úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, zníženia stavu zamestnancov s cieľom zefektívnenia práce, iné organizačné zmeny), v dôsledku ktorých sa zamestnanec môže stať nadbytočným. Aj v prípade výpovede odkazujúcej na § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (čo nie je skutkové vymedzenie) musí byť dôvod výpovede skutkovo vymedzený a to tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a tiež a to na prvom mieste, aby výpoveď bolo možné posúdiť ako právny úkon platný (so zreteľom na určitosť ako náležitosť prejavu vôle). Pri nedostatku určitosti výpovede spočívajúcej v tom, že zamestnávateľ vo výpovedi buď vôbec skutkovo neuvedie, alebo ak dôvod uvedie (vymedzí) nakoľko neúplne (nekonkrétne), že len s pomocou výkladu takto nedostatočne prejavenej vôle bez nutnosti doplnenia (neuvedených) údajov jej obsah pre nejednoznačnosť objasniť nemožno (v takom prípade potom platí incerta pro nullis habentur, teda čo je neurčité, pokladá sa za neexistujúce), je takáto výpoveď neplatná. Pri výklade prejavu vôle nie je významným (podstatným) to, či je alebo nie je daná existencia skutočností, ktoré by inak prípadne mohli zakladať dôvod pre výpoveď z pracovného pomeru (pomocou výkladu prejavu vôle, ako už bolo spomenuté, nemožno prejav vôle nahradzovať či dopĺňať o to, čo prejavené nebolo), ale samotný obsah prejavenej vôle žalovaného. V prejednávanej veci žalovaný ako zamestnávateľ v písomnej výpovedi z pracovného pomeru žalobkyni skutkové vymedzenie dôvodu výpovede podal tak, že s ňou v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) končí pracovný pomer výpoveďou z organizačných dôvodov. Výkladom takto prejavenej vôle bez nutnosti doplnenia o to, čo prejavené nebolo, nemožno vôbec zistiť, k akej organizačnej zmene u žalovaného malo dôjsť a na základe ktorého písomného rozhodnutia sa tak malo stať. Výpoveď daná žalobkyni žalovaným vôbec neobsahuje v sebe ani to, či sa stala žalobkyňa pre žalovaného nadbytočná. Vymedzenie výpovedného dôvodu je nakoľko skutkovo vadné a neúplné (neurčité ), že má za následok neplatnosť výpovede. (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.10.2011 sp. zn. 1Cdo/124/2010).

57. Vzhľadom na to, že súd uzavrel, že výpoveď daná žalobkyni žalovanou je neplatná pre jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť, nepovažoval za potrebné sa bližšie zaoberať ďalšími skutkovými tvrdeniami uvádzanými stranami sporu.

58. Súd pri vykonávaní dokazovania v tomto spore sa predovšetkým zameral na určenie platnosti, resp. neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a taktiež vykonával dokazovanie v súvislosti s nárokom žalobkyne, ktorým sa domáhala určenia, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Súd uzavrel, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni žalovaným dňa 14.11.2011 je neplatná a v časti o určenie, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania žalobu zamietol a to z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala existenciu diskriminácie zamestnávateľa, t. j. žalovaného voči nej ako zamestnankyni, tak ako si to vyžaduje . Dôvody zákazu diskriminácie sú uvedené v čl. 1 základných zásad Zákonníka práce ako aj v antidiskriminačnom zákone zakotvené demonštratívnym výpočtom a z hľadiska svojho rozsahu sú nadštandardne pojaté na rozdiel od požiadaviek, ktoré vyplývajú zo smerníc EÚ o rovnakom zaobchádzaní. Zásada rovnakého zaobchádzania, dobré mravy,

zneužitie práva, právo na sťažnosť, súdna ochrana je v Zákonníku práce upravená v § 13. V zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. V súvislosti s aplikovaním tejto zásady antidiskriminačný zákon ustanovuje, že zásada rovnakého zaobchádzania podľa § 3 ods. 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými predpismi (napr. č. 311/2001 Z.z., zákon č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme atď.). Zásada rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných vzťahoch sa v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. uplatňuje najmä v oblastiach:

- prístupu k zamestnaniu, povolaniu, inej zárobkovej činnosti alebo funkcii vrátane požiadaviek pri prijímaní do zamestnania a podmienok a spôsobu uskutočňovania výberu do zamestnania,

- výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania,

- prístupu k odbornému vzdelávaniu, ďalšiemu odbornému vzdelávaniu a účasti na programoch aktívnych opatrení na trhu práce vrátane prístupu k poradenstvu pre výber zamestnania a zmenu zamestnania alebo

- členstva a pôsobenia v organizácii zamestnancov, organizácii zamestnávateľov a v organizáciách združujúcich osoby určitých profesií vrátane poskytovania výhod, ktoré tieto organizácie svojim členom poskytujú. Podľa § 2 zákona č. 365/2004 Z.z. podstatou uplatnenia zásady rovnakého zaobchádzania je zákaz diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia, výkon práv a povinností v súlade s dobrými mravmi, ako aj prijímanie opatrení na ochranu pred diskrimináciou. Okruh dôvodov diskriminácie v oblasti pracovnoprávnych vzťahov vymedzujú ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. (pohlavie, náboženské vyznanie alebo viera, rasový pôvod, národnostný alebo etnický pôvod, zdravotné postihnutie, vek alebo sexuálna orientácia, manželský stav a rodinný stav, farba pleti, jazyk, politické alebo iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné postavenie) a v zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 citovaného zákona aj § 13 ods. 2 (odborová činnosť, nepriaznivý zdravotný stav, genetické vlastnosti). Jednotlivé formy diskriminácie (priama diskriminácia, vrátane pokynu na diskrimináciu a nabádania na diskrimináciu, nepriama diskriminácia, diskriminácia právnickej osoby, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih) a ich definície obsahuje ustanovenie § 2a a vo vzťahu k zdravotne postihnutej osobe aj § 7 zákona č. 365/2004 Z.z. S účinnosťou od 1. apríla 2011 bol § 13 ods. 2 zosúladený s čl. 1 Základných zásad Zákonníka práce, ako aj s právom Európskej únie a s § 2 ods. 1 a § 8 ods. 1 antidiskriminačného zákona. Novela (zákon č. 48/2011 Z.z.) doplnila do tohto odseku aj ďalšie dôvody, keď sa zakazuje diskriminácia v pracovnoprávnych vzťahoch. Hoci praktický efekt je na prvý pohľad v zásade totožný, dôležitou súčasťou danej problematiky je vymedzenie na jednej strane okruhu prípadov, na ktoré sa zákon o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou nevzťahuje (§ 4 cit. zákona) a na strane druhej okruhu prípadov, v ktorých uvedený zákon pripúšťa rozdielne zaobchádzanie (§ 8 a 8a cit. zákona). Rozdiel medzi nimi sa týka výlučne možnosti použitia prostriedkov právnej ochrany, či už podľa § 9 až 11 zákona č. 365/2004 Z.z., alebo podľa § 13 ods. 4 a 5 v súvislosti s ustanovením článku 9 ZP.

59. Žalobkyňa tvrdila, že tým, že podala sťažnosť, ktorú adresovala zriaďovateľovi žalovaného

- Košickému samosprávnemu kraju, kde okrem iného vytýkala nedostatky vtedajšej štatutárnej zástupkyni, že je v príčinnej súvislosti tým, že jej bola daná výpoveď z pracovného pomeru. Tvrdila, že nebolo s ňou rovnako aj zaobchádzané v oblasti pracovnoprávnych vzťahov a má za to, že zamestnávateľ konal v rozpore s dobrými mravmi. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané také konanie žalovaného, ktorým by žalovaný zaobchádzal so žalobkyňou v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania prípadne, aby žalovaný konal v rozpore s dobrými mravmi. Je nesporné, že žalobkyňa podala sťažnosť, ktorú však adresovala nie zamestnávateľovi ale jej zriaďovateľovi - KSK, bolo preukázané, že o sťažnosti žalovaný nevedel, dozvedel sa o tom až zo žaloby, ktorá mu bola súdom doručená. Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania z rôznych v zákone uvedených dôvodov nemožno spájať len so subjektívnym pocitom poškodenia dôstojnosti, t j. výlučne len so psychickou reakciou poškodenej osoby, ale aj objektívne ako by intenzitu nepriaznivého následku spočívajúceho napr. v znížení dôstojnosti pociťovala spravidla každá osoba. V danom prípade má súd za to, keďže počas dokazovania nevyšlo najavo, aby žalovaný sa dopustil porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania prípadne, aby jeho výkon práv a povinnosti vyplývajúci z pracovnoprávnych vzťahov nemal byť v súlade s dobrými mravmi, súd v tejto časti žalobu zamietol.

60. Podľa § 166 CSP, ak sa v žalobe uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd konania spojil, súd môže niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie.

61. Podľa § 212 ods. 1, 2 CSP, rozsudkom rozhoduje súd vo veci samej. Rozsudkom sa rozhoduje o celej prejednávanej veci. Ak je to účelné, súd môže rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe alebo dôvode.

62. Podľa § 213 CSP, ak niektorý z viacerých žalobou uplatnených procesných nárokov alebo časť uplatneného procesného nároku sa v priebehu konania stali nespornými, môže súd rozhodnúť o tomto procesnom nároku alebo jeho časti čiastočným rozsudkom.

63. Vzhľadom k tomu, že súdu sa javilo ako účelné rozhodnúť najprv o určení (ne) platnosti skončenia pracovného pomeru a o určení, že došlo k porušeniu zásadu rovnakého zaobchádzania z dôvodu, že bolo vykonávané dokazovanie v tomto smere, súd rozhodol rozsudkom v tejto časti a v časti o trvanie pracovného pomeru a o zaplatenie náhrady mzdy vylúčil na samostatné konanie z dôvodu, že v týchto častiach nárokov žalobkyne bude potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie. V samostatnom konaní bude rozhodnuté aj o trovách celého konania.

Poučenie:

Proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje (§ 355 ods. 1 . Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice I.

Odvolanie môže podať strana, ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 . V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 . Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávne skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany a ako ďalšie prostriedky procesného úkonu, ktoré neboli uplatnené, h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 .

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo k rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v ods. 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 . Odvolacie dôvody a dôkazy nájsť preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 3 .