Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/202/2016

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková v právnej veci žalobcu: DPS financial consulting, s.r.o., IČO 46 713 930, so sídlom Mikovíniho 10, Trnava, zastúpeného splnomocnencom: advoconsulting s.r.o., IČO 47 253 428, so sídlom Tamaškovičova 17, Trnava, proti žalovanému: S. E., narodený X.X.XXXX, bytom A. E. F. XXX, o zaplatenie 393,01 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 6C 414/2014-72 zo dňa 7.7.2015, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti uplatneného úroku z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 393,01 eur od 1.1.2015 do zaplatenia, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti r u š í a konanie v tejto časti z a s t a v u j e.

II. V ostatnej časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh (žalobu) zamietol a odporcovi (žalovanému) nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 52 ods. 1, ods. 2, § 100, § 101 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

2. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 11.10.2006 uzatvorila Slovenská sporiteľňa ako právny predchodca žalobcu so žalovaným Zmluvu o poskytnutí balíka produktov a služieb pre fyzické osoby, ktorej predmetom bolo zriadenie bežného účtu a poskytnutie povoleného prečerpania v prospech žalovaného. Touto zmluvou sa žalovaný okrem iného zaviazal aj dodržiavať Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne účinné od 1.8.2002, Obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne pre balíky produktov a služieb pre fyzické osoby s účinnosťou od 1.2.2006, Obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne pre poskytovanie a používanie elektronických služieb a platobných kariet s účinnosťou od 10.9.2002 a Obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne pre poskytovanie splátkových a kontokorentných úverov a povolených prečerpaní fyzickým osobám - nepodnikateľom s účinnosťou od 1.2.2006. Žalovaný prekročením rámca povoleného prečerpania porušil Obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, v zmysle ktorých vznikla Slovenskej sporiteľni voči žalovanému pohľadávka z nepovoleného prečerpania. Dňa 26.11.2010 sa žalovaný dostal do debetného zostatku, zostatok na účte predstavoval sumu - 253,43 eur a uvedený debetný zostatok sa v dôsledku absencie ďalších úhrad na účte i naďalej predlžoval. Nakoľko žalovaný pohľadávku z nepovoleného prečerpania v súlade s Obchodnými podmienkami neuhradil, zaslala Slovenská sporiteľňa žalovanému odstúpenie od zmluvy zo dňa 19.5.2011, v ktorom zároveň vypočítala výšku pohľadávky vyplývajúcej z nepovoleného prečerpania s tým, že žalovaného vyzvala, aby túto pohľadávku zaplatil v lehote 7 dní odo dňa doručenia tohto odstúpenia. V zmysle Obchodných podmienok bolo odstúpenie od zmluvy žalovanému doručené

dňa 22.5.2011 a teda lehota na zaplatenie pohľadávky žalovanému uplynula 29.5.2011. Zmluvou o postúpení pohľadávok bola Slovenskou sporiteľňou žalobcovi postúpená pohľadávka z nepovoleného prečerpania na účte žalovaného, ktorá ku dňu postúpenia pozostávala z istiny vo výške 393,01 eur spolu s jej príslušenstvom ku dňu 27.9.2013 vo výške 68,28 eur. Žalobca ako nový vlastník predmetnej pohľadávky výzvou zo dňa 21.11.2013 opätovne vyzval žalovaného na jej zaplatenie, žalovaný ani po výzve žalobcu pohľadávku do dnešného dňa neuhradil.

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že výsledkami vykonaného dokazovania je nepochybné, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na účte. Nakoľko žalovaný prekročil limit povoleného prečerpania, pričom na účte nezabezpečil dostatok finančných prostriedkov, došlo aj k vzniku nepovoleného prečerpania peňažných prostriedkov, čím žalovaný porušil Obchodné podmienky. Súd prvej inštancie vyhodnotil právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným za spotrebiteľský, na ktorý je potrebné aplikovať najmä Občiansky zákonník, zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobe nie je možné vyhovieť práve z dôvodu premlčania nároku. K nepovolenému prečerpaniu došlo 26.11.2010 podľa samotného vyjadrenia žalobcu, dňa 19.5.2011 právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy, ktoré odstúpenie bolo doručené žalovanému dňa 22.5.2011 a márne uplynula lehota 7 dní na plnenie dňa 29.5.2011. Dňa 30.05.2011 žalobca, resp. jeho právny predchodca, mohol po prvý raz uplatniť na súde predmetnú pohľadávku od žalovaného. Keďže sa tak stalo až žalobou zo dňa 11.6.2014, trojročná premlčacia lehota márne uplynula dňom 30.5.2014. K žalobe došlo po uplynutí premlčacej lehoty, preto súd prihliadol na premlčanie nároku a žalobu zamietol. Súd prvej inštancie plne úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania z dôvodu, že žalovanému v konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli.

4. Pred uplynutím odvolacej lehoty žalobca podaním zo dňa 21.7.2015 doručeným súdu prvej inštancie dňa 24.7.2015 zobral žalobu v časti uplatneného úroku z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 393,01 eur od 1.1.2015 do zaplatenia späť a navrhol konanie v tejto časti zastaviť bez uvedenia dôvodu.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal prostredníctvom svojho splnomocnenca odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe po úprave na základe čiastočného späťvzatia v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie i v odvolacom konaní. V odvolaní žalobca uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, napadnutý rozsudok v celom rozsahu považuje za nesprávny v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Ako je zo žaloby, z doplnenia žaloby a z predložených príloh zrejmé, dňa 11.10.2006 došlo medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným k uzatvoreniu Zmluvy o poskytnutí balíka produktov a služieb pre Fyzické osoby, ktorej predmetom bolo vedenie bežného účtu, vydanie platobnej karty a poskytnutie povoleného prečerpania v prospech žalovaného. Z dôvodu opakovaného porušenia povinností žalovaného spojených so vznikom nepovoleného prečerpania na jeho účte, právny predchodca žalobcu listom zo dňa 19.5.2011 doručeným žalovanému dňa 22.5.2011 odstúpil od zmluvy o účte a vyzval žalovaného, aby v lehote 7 dní do doručenia tejto výzvy zaplatil pohľadávku, ktorá právnemu predchodcovi žalobcu vznikla. Lehota na zaplatenie pohľadávky právneho predchodcu žalobcu uplynula dňa 29.5.2011. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu uplatnenia ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Žalobca zastáva názor, že vzhľadom na obchodnoprávnu povahu právneho vzťahu majú byť na posudzovanie predmetného vzťahu aplikované ustanovenia Obchodného zákonníka, pričom ustanovenia tohto zákona majú byť aplikované tak na vznik a obsah tohto právneho vzťahu, ako aj na zánik, resp. prípadné premlčanie nárokov z nich vyplývajúcich. Žalobca opiera svoj názor najmä o skutočnosť, že ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bolo do textu Občianskeho zákonníka implementované zákonom č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytnutí služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Predmetné ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je ustanovením procesnej povahy ale hmotnoprávnym ustanovením, ktorého účelom je určenie právneho rámca pre úpravu právnych vzťahov, ktorých účastníkom je spotrebiteľ. Žalobca je presvedčený, že účinky tohto ustanovenia na akékoľvek vzťahy začínajú pôsobiť až odo dňa jeho účinnosti, teda od 1.4.2015. Keďže konanie začalo dňa 11.6.2014, teda pred účinnosťou predmetného ustanovenia, zastáva názor, že v danom prípade sa

v plnom rozsahu aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Žalobca považuje za potrebné uviesť, že ustanovenia o premlčaní, či už podľa Občianskeho zákonníka alebo podľa Obchodného zákonníka, nie je možné považovať za výhodnejšie len pre jednu stranu, keďže pôsobia na obe strany zmluvného vzťahu rovnako. Úprava premlčania podľa ustanovení Občianskeho zákonníka je priaznivejšie pre spotrebiteľa len v prípade, ak spotrebiteľ je v postavení dlžníka, keďže v prípade, že by bol spotrebiteľ v postavení veriteľa uplatňujúceho si svoj nárok, kratšia premlčacia doba už pre spotrebiteľa priaznivejšia nebude. Keďže pozitívna právna úprava určujúca prednosť ustanovení občianskeho práva v spotrebiteľských veciach pred úpravou obchodnoprávnou, bola do platného práva uvedená s účinnosťou od 1.4.2015, je podľa jeho názoru nesprávne, ak súd prvej inštancie aplikoval na výlučne obchodnoprávny vzťah, aj keď spotrebiteľského charakteru, úpravu podľa Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného má žalobca za to, že na predmetný prípad mal súd aplikovať normy obchodného práva, štvorročná premlčacia doba by začala plynúť dňa 30.5.2011 a márne by uplynula dňa 30.5.2014. Keďže žaloba bola doručená súdu prvej inštancie dňa 11.6.2014, nemohlo dôjsť k premlčaniu nároku žalobcu. Uplatňovanie ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa je v rozpore so zásadou kontardiktórnosti, v zmysle ktorej má súd pôsobiť výlučne ako subjekt vyhodnocujúci protichodné tvrdenia strán sporu a je v rozpore so zásadou upravenou v ustanovení § 1 Občianskeho súdneho poriadku. Postup podľa ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa popiera základné zásady civilného procesu, výchovnú funkciu súdu a naznačuje absolútne neprijateľný trend.

6. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - účastníkom (§ 201 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v ostatnej nezastavenej časti zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

9. Predmetom konania je nárok na zaplatenie sumy 393,01 eur s príslušenstvom. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie právne správne posúdil jeho nárok.

10. Podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 393,01 eur s príslušenstvom a trovy konania. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu premlčania uplatneného nároku, keď premlčanie záväzku vzniknutého z nepovoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalobca nesúhlasil s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, namietal, že súd prvej inštancie mal pri premlčaní aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka vzhľadom na obchodnoprávnu povahu vzťahu, aplikácia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení nie je možná vzhľadom k tomu, že účinky tohto

ustanovenia začínajú pôsobiť až odo dňa jeho účinnosti, t. j. od 1.4.2015, a uplatňovanie ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/199 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov je v rozpore so zásadou kontradiktórnosti a so zásadou rovnosti účastníkov (strán).

11. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 11.10.2006 bola medzi právnym predchodcom žalobcu ako bankou a žalovaným ako majiteľom účtu uzatvorená zmluva o poskytnutí balíka produktov a služieb pre fyzické osoby, predmetom ktorej bolo poskytnutie bankových produktov v kombinácii s Balíkom EXTRA, vedenie bežného účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX, vydanie platobnej karty VISA Electron a poskytnutie povoleného prečerpania s účinnosťou od 1.2.2006. Dňa 26.11.2010 sa žalovaný dostal do debetného zostatku na bežnom účte a výška nepovoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte k uvedenému dňu predstavovala sumu 253,43 eur. Z uvedeného dôvodu právny predchodca žalobcu listom zo dňa 19.5.2011 odstúpil od zmluvy o poskytnutí balíka produktov a služieb pre fyzické osoby, vyzval žalovaného na zaplatenie debetného zostatku v celkovej sume 393,37 eur v lehote 7 dní od doručenia tohto listu, ktorý list bol žalovanému doručený dňa 22.5.2011. Žalobca ako postupník, ktorému bola predmetná pohľadávka postúpená Slovenskou sporiteľňou, a.s. na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0935/2013/CE zo dňa 27.9.2013, sa domáha jej zaplatenia v konaní.

12. Súd prvej inštancie vyhodnotil právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným za spotrebiteľský, na ktorý je potrebné aplikovať najmä Občiansky zákonník, zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

13. Odvolací súd je toho názoru, že právny vzťah, ktorý vznikol medzi bankou a žalovaným, je potrebné posúdiť prvotne podľa relevantných ustanovení Obchodného zákonníka (708 ods. 1, 2, § 710, § 497), keďže zmluva o poskytnutí balíka produktov a služieb pre fyzické osoby uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je podľa obsahu zmluvou o zriadení a vedení bežného účtu a o vydaní a používaní platobnej karty vrátane poskytnutia povoleného prečerpania na bežnom účte. Uzavretie zmluvy o bežnom účte je možné podľa § 708 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka tak, že zmluvou o bežnom účte sa zaväzuje banka zriadiť do určitej doby na určité meno bežný účet pre jeho majiteľa. Na uzavretie zmluvy sa vyžaduje písomná forma. Banka je povinná prijímať na bežný účet v mene, na ktorý znie, peňažné vklady alebo platby uskutočnené v prospech majiteľa účtu a z peňažných prostriedkov na bežnom účte podľa výstavného príkazu majiteľa účtu alebo pri splnení podmienok v zmluve vyplatiť mu požadovanú sumu alebo uskutočniť v jeho mene platby ním určeným osobám. Banka je ďalej povinná prijímať platby na bežný účet, vykonávať platby z bežného účtu a vykonávať zúčtovania alebo uskutočniť platby v súlade so zmluvou o bežnom účte a v lehotách a za ďalších zákonom ustanovených podmienok pre poskytovanie platobných služieb. Pokiaľ to umožní dohoda s bankou, je možné účet používať ako debetný účet, t. j. v prípade vyčerpania peňažných prostriedkov má majiteľ účtu možnosť čerpať peňažné prostriedky banky tak, ako by si vzal úver bez potreby uzatvárať samostatnú zmluvu o úvere.

14. Súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že v danom prípade sa na právny vzťah strán vzťahuje aj zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov. V zmysle ustanovenia § 1 ods. 3 uvedeného zákona sa tento zákon nevzťahuje ani na úver formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditnú kartu; tým nie je dotknuté ustanovenie § 3 ods. 6. V danom prípade ide o nárok z prečerpania peňažných prostriedkov na účte, preto sa na právny vzťah strán tento zákon nevzťahuje s tým, že len ustanovenie § 3 ods. 6 uvedeného zákona nie je dotknuté, preto záver súdu prvej inštancie v tomto smere nie možné považovať za vecne správny.

15. To však neznamená, že na predmetný právny vzťah žalovaného ako spotrebiteľa nie je dôvodné použiť právnu úpravu obsiahnutú najmä v Občianskom zákonníku a iných právnych predpisoch sledujúcich ochranu spotrebiteľa. Pokiaľ tak súd prvej inštancie urobil a aplikoval ustanovenia právnych predpisov zamerané na ochranu spotrebiteľa, vyplývajúce najmä zo Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako i ustanovenia Občianskeho zákonníka prijaté dňom 1.5.2004, postupoval správne.

16. Predovšetkým súd prvej inštancie správne kvalifikoval zmluvu o poskytnutí balíka produktov a služieb pre fyzické osoby, ktorou bol založený právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a

žalovaným, ako spotrebiteľskú zmluvu, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty a to spotrebiteľa (ako osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti), a to aj podľa právneho poriadku platného v čase jej uzavretia (§ 52 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007). Navyše podľa zákona č. 634/1992 o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o poskytnutí balíka produktov a služieb pre fyzické osoby spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje (§ 23a). Nesprávne však súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008, podľa ktorého spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľa a spotrebiteľ, keďže podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, teda v čase uzavretia zmluvy o poskytnutí balíka produktov a služieb pre fyzické osoby platilo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

17. Ochrana spotrebiteľa obsiahnutá aj v Občianskom zákonníku je daná jeho nerovným postavením vo vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ, vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej sily, z ekonomickej nerovnosti a neúmernosti zdrojov (vo veciach spotrebiteľského úveru je to spotrebiteľ, ktorý pre nedostatok finančných prostriedkov žiada úver u veriteľa, ktorý má úverovanie v predmete podnikania). Systém ochrany spotrebiteľa (zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnomernom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi z hľadiska ako vyjednávacej sily, tak úrovne informovanosti, čo vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah.

18. I ten, kto ako spotrebiteľ uzavrel zmluvu o bežnom účte a o jeho povolenom prečerpaní v rámci stanoveného limitu, ktorý sa dostal do nepovoleného prečerpania, má právo na ochranu formou zákonných ustanovení prijatých na ochranu spotrebiteľa. Zmluvný vzťah účastníkov bol uzavretý s právnym predchodcom žalobcu, ktorým bola Slovenská sporiteľňa, a.s. a na druhej strane vystupoval žalovaný ako fyzická osoba. Na strane dodávateľa tu vystupovala Slovenská sporiteľňa, a.s. zameraná na poskytovanie bankových, investičných a iných služieb, ktoré dodávala i fyzickým osobám (porovnaj výpis z obchodného registra na internete) a žalovaný vystupoval ako fyzická osoba, teda ako subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, predmetný bežný účet bol pre jeho osobnú potrebu, pričom žalobca iný účel zriadenia a vedenia tohto bežného účtu nepreukázal.

19. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník, "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

20. U spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv (§ 52 až 54 Občianskeho zákonníka), ako aj osobitnú úpravu uvedenú v príslušných ustanoveniach zmluvných typov.

21. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o poskytnutí balíka produktov a služieb pre fyzické osoby s povoleným prečerpaním) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.

22. V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy, pretože právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným zmluvu v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti a žalovaný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. I keď zákon č. 150/2004 Z .z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (nadobudol účinnosť 1. apríla 2004) neoznačuje zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov za spotrebiteľské, bolo potrebné vziať na zreteľ, že uvedená právna úprava nemá taxatívny charakter, a preto bolo v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií potrebné túto úpravu aplikovať. K takémuto názoru dospel aj Najvyšší súd SR v obdobnom prípade v uznesení zo dňa 5.2.2013 sp. zn. 3 Cdo 157/2012.

23. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je tiež potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 uvedenej smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007. Po zhrnutí všetkých týchto skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka účinné v čase uzatvorenia zmluvy o poskytnutí balíka produktov a služieb pre fyzické osoby s povoleným prečerpaním, keď prípadná nedôslednosť pôvodnej právnej úpravy Občianskeho zákonníka (účinnej do 31.12.2007) nemôže mať za následok nemožnosť spotrebiteľa (vo vzťahu s uplatňovaným nárokom voči nemu zo zmlúv uzavretých do 31.12.2007), reálne sa domôcť práv priznaných normami na ochranu spotrebiteľa (§ 52 - § 54 Občianskeho zákonníka), nakoľko povinnosťou vnútroštátneho súdu je reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže žalobca sa domáha svojho nároku voči žalovanému, ktorý je spotrebiteľom.

24. Obdobný uvedenému je prípad novelizácie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka, ktoré už normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu Občianskeho zákonníka pred ustanoveniami Obchodného zákonníka (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015, novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka (účinné od 1. apríla 2015) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

25. Je potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Námietka žalobcu o nutnosti favorizovať neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27. januára 2011).

26. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zmluvy o bežnom účte a o jeho povolenom prečerpaní v rámci stanoveného limitu, v ktorej jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ), bolo potrebné na daný prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby, je pre žalovaných ako spotrebiteľov priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou premlčacou lehotou podľa Obchodného zákonníka). Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovanými je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky

upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/716/2014-63, zo 16. decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

27. Odvolací súd sa preto stotožnil s aplikáciou ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov na súdenú vec, zakotvujúceho povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný (prípadne či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať). Uvedené ustanovenie má procesný charakter (upravuje postup orgánu rozhodujúceho o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy) a bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase rozhodovania (ide o tzv. režim okamžitej aplikovateľnosti, uplatňovanej pri procesných predpisoch). Právny názor, podľa ktorého by sa malo v danom prípade jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je správny. 28. Na druhej strane sa však odvolací súd nestotožňuje s aplikáciou ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka na nárok uplatnený žalobcom, keď súd prvej inštancie aplikoval uvedené hmotnoprávne ustanovenie o všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. V súdenom spore právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy o poskytnutí balíka produktov a služieb pre fyzické osoby, ktoré odstúpenie od zmluvy bolo žalovanému doručené v súlade so Všeobecnými obchodnými podmienkami dňa 22.5.2011, preto odstúpenie bolo doručené riadne a nastali účinky odstúpenia od uvedenej zmluvy, ktorá skutočnosť ani nebola medzi stranami sporná. V súlade s ustanovením § 48 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušuje od začiatku, pričom zo zrušenej zmluvy sú si účastníci v zmysle ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka povinní vrátiť poskytnuté plnenie. Pokiaľ tak žalovaný dostal plnenie vo forme peňažných prostriedkov, je povinný vrátiť plnenie v rovnakej výške. Všeobecná premlčacia lehota upravená ustanovením § 101 Občianskeho zákonníka sa totiž použije všade tam, kde pre jednotlivé práva nie v Občianskom zákonníku (alebo iným predpisom) ustanovená osobitná premlčacia doba. V prípade bezdôvodného obohatenia je v ustanovení § 107 Občianskeho zákonníka stanovená osobitná premlčacia doba. Preto s poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie pochybil, ak na posúdenie premlčania aplikoval ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka a nie ustanovenie § 107 Občianskeho zákonníka.

29. Činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná, je právnym posúdením veci. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciu práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

30. Keďže s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil ustanovenia dotknutých noriem v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ďalej nepoužil všetky vyššie uvedené ustanovenia dotknutých právnych noriem (§ 708 ods. 1, 2, § 710, § 497 Obchodného zákonníka, § 23a zák. č. 634/1992 Zb.), tiež neaplikoval náležitú právnu normu (§ 107 Občianskeho zákonníka) a vec podľa týchto hľadísk ani právne nevyhodnotil, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej nezastavenej časti, ktorou bola žaloba zamietnutá včítane závislého výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

31. Žiada sa dodať, že s poukazom na vyššie uvedené, keďže odvolací súd dospel k iným právnym záverom, musel napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie,

aby tým učinil zadosť princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania a neznemožnil stranám realizáciu ich procesných práv, keďže by im odoprel možnosť odvolacieho prieskumu nových, z pohľadu doterajších záverov súdu prvej inštancie dosiaľ bezvýznamných skutočností, čím by stranám odňal možnosť konať pred súdom.

32. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok v nezastavenej zrušenej časti a následne vo veci znova rozhodnúť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

33. Pred uplynutím odvolacej lehoty žalobca podaním zo dňa 21.7.2015 doručeným súdu prvej inštancie dňa 24.7.2015 zobral žalobu v časti úroku z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 393,01 eur od 1.1.2015 do zaplatenia späť a navrhol konanie v tejto časti zastaviť bez uvedenia dôvodu. Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 146 ods. 1 Civilného sporového poriadku žiadal žalovaného listom zo dňa 5.8.2016, aby sa vyjadril, či s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasí, prípadne oznámil vážne dôvody, pre ktoré s čiastočným späťvzatím žaloby nesúhlasí. Žalovanému bol uvedený list s použitím ustanovenia § 111 ods. 3 Civilného sporového poriadku doručený dňa 2.9.2016, nijako však na neho nereagoval, neprejavil nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby, čím boli naplnené všetky zákonné predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 370 Civilného sporového poriadku. Preto odvolací súd čiastočné späťvzatie žaloby v časti uplatneného úroku z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 393,01 eur od 1.1.2015 do zaplatenia pripustil, rozsudok súdu prvej inštancie v časti uplatneného úroku z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 393,01 eur od 1.1.2015 do zaplatenia zrušil a konanie v tejto časti zastavil.

34. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 .

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .