Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24C-10-2015.pdf
PDF · 107.48 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B5-24C/10/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava V v konaní pred sudcom JUDr. Máriou Filovou, v právnej veci žalobkyne G. F. G. N. O. P. X. K. T. P. H. , nar. XX.X.XXXX, bytom U., U. XX, proti žalovanému Bratislavskej správcovskej spoločnosti, s.r.o, so sídlom Rusovská cesta 36, Bratislava, IČO: 36 838 209, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Marián Kurhajec, s.r.o., Bajkalská 13, Bratislava, o nemajetkovú ujmu vo výške 15.000,-€, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Súd p r i z n á v a žalovanému plnú náhradu trov právneho zastúpenia.
odôvodnenie:
1. Návrhom podaným na súd dňa 19.1.2015 sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanému ako správcovi bytového domu povinnosť zaplatiť žalobkyni 15.000,-€ titulom nemajetkovej ujmy. Svoj nárok odôvodnila tým, že bola 19 rokov vlastníčkou bytu č. XX, X. poschodie bytového domu na U. XX G. XX T. U., vchod U. XX, súp.č. XXXX, zapísanom v katastri nehnuteľnosti Okresného úradu U., Katastrálny odbor na LV č. XXXX, kat. územie R., žalovaný po zlúčení s Petržalskou správcovskou spoločnosťou je správcom predmetného bytového domu. Dňa 10.9.3013 sa dozvedela z tabule v bytovom dome na U. XX G. XX o vyvesení Oznámenia o konaní písomného hlasovania správcovskou spoločnosťou, predmetom ktorého bolo hlasovanie o súhlase vlastníkov bytov v bytovom dome s podaním návrhu na vykonanie dobrovoľnej dražby na byt vo vlastníctve žalobkyne, s uvedením jej plného mena a priezviska, rodného mena, bydliska, čísla bytu a výšky dlhu, spolu s uvedením, že dlžná čiastka je predmetom viacerých súdnych konaní. Z uvedeného oznámenia sa dozvedela, že dňa 26.6.2013 sa konala schôdza vlastníkov bytov bytového domu U. XX G. XX T. U., na ktorej bolo prijaté uznesenie č. 1/26/6/2013, podľa ktorého mal správca zabezpečiť vyhlásenie písomného hlasovania k vykonaniu dobrovoľnej dražby. Správca na obidvoch nástenkách v prízemných priestoroch domov, ktoré sú verejne prístupné nielen všetkým obyvateľom domu, ale aj ostatným osobám v dome sa pohybujúcim, zverejnil na vyvesených oznámeniach zákonom chránené údaje žalobkyne. Vyvesený oznam sa žalobkyne hlboko osobne dotkol, o to viac, že v prízemných priestoroch domu sa pohybujú jej známi a priatelia, ktorí na oznámenie reagovali negatívne. V bytovom dome ako žena a matka troch detí požíva patričnú úctu, zverejnenie jej osobných údajov v spojení s nepravdivou informáciou o výške dlhu zo strany správcu, pociťuje a vníma negatívne. Takéto nezákonné konanie žalovaného považuje za hrubý zásah do jej osobnosti, cti, osobne integrity a vníma ho ako hanebné zníženie svojej dôstojnosti, dôstojnosti svojich dospelých detí a jej rodičov, ako aj ich spoločenskej vážnosti. Žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení predložila Oznámenie o konaní písomného hlasovania zo dňa 26.8.2013, v ktorom bola uvedená otázka v písomnom hlasovaní, a to „ Súhlasíte ako vlastník bytu resp. nebytového priestoru v bytovom dome na U. I. Č.. XX,XX s podaním návrhu na vykonanie dobrovoľnej dražby na byt č. XX, ktorý je vo vlastníctve H. H. r. H. G. G. H. N.. O. a splnomocňujete správcu na výber dražobníka, na podpísanie zmluvy o vykonaní
dražby s dražobníkom, ako aj na všetky právne úkony potrebné na realizáciu dobrovoľnej dražby v zmysle zákona č. 527/2002 Z.z, za vlastníkov ako záložných veriteľov?“, v doplňujúcich informáciách oznámenia sa nachádza výška dlžnej sumy - predbežne do 12.000,-€ s tým, že je predmetom viacerých súdnych konaní; tiež predložila Rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov SR zo dňa 17.7.2014 / rozhodnutiu predchádzali dve rozhodnutia uvedeného úradu/ číslo 00418/2014-Os-29, ktorým bolo žalovanému ako správcovi bytového domu uložené odstránenie príčin vzniku zistených nedostatkov a vykonanie opatrenia, a to odo dňa nasledujúceho po dni nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vyhlasovať písomné hlasovanie o súhlase vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome s podaním návrhu na vykonanie dobrovoľnej dražby bytu alebo nebytového priestoru v zmysle §8b ods. 2 písm. i/ a §4 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z.z. tak, aby informovaním vlastníkov o písomnom hlasovaní nedošlo k zverejneniu osobných údajov o vlastníkoch bytov alebo nebytových priestorov, ktoré sú predmetom hlasovania. Za tým účelom môže žalovaný dohodnúť s vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, s ktorými má uzavretú zmluvu o výkone správy bytového domu, iný vhodný spôsob ich informovania, ktorým nedochádza k porušovaniu práv dotknutých osôb, napríklad doručovanie oznámení o konaní písomného hlasovania o podaní návrhu na vykonanie dobrovoľnej dražby bytu do poštových schránok vlastníkov bytov a nebytových priestorov alebo zasielanie oznámení elektronickou poštou a podobne.
2. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil, ako správca bytového domu svojím konaním sledoval vykonanie uznesenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu, ktorí na domovej schôdzi konanej dňa 26.6.2013 schválili, aby v prípade dvoch konkrétnych vlastníkov priestorov, medzi ktorými bola aj žalobkyňa ako vlastníčka bytu č. XX, bolo vyhlásené písomné hlasovanie o vykonaní dobrovoľnej dražby, pričom vlastníci bytov a nebytových priestorov bytového domu žalovaného ako správcu splnomocnili na vyhlásenie príslušného písomného hlasovania o vykonaní dobrovoľnej dražby, ako aj na všetky právne úkony s tým súvisiace v zmysle zákona č. 527/2002 Z.z. za vlastníkov ako záložných veriteľov. Poukázal na rozhodnutia Úradu na ochranu osobných údajov, ktoré považuje za nezákonné z dôvodov, že postupom správcu nedošlo k „zverejneniu“ osobných údajov žalobkyne vo verejne prístupnom priestore, ako sa domnievajú žalobkyňa aj úrad. Zdôraznil, že predmetné oznámenie bolo vyvesené v interiérových priestoroch bytového domu, teda v uzamykateľných priestoroch, primárne určených vlastníkom bytov a nebytových priestorov. Takýto priestor, do ktorého vstup je podmienený vlastníctvom, resp. držbou čipu, nemožno preto označovať za verejný priestor, nakoľko je evidentné, že ide o priestor neprístupný širokej verejnosti, ale priestor uzamykateľný, a preto priestor neverejný. Ak by tak správca neurobil, konal by v rozpore so zákonom o dobrovoľných dražbách, ako aj v rozpore so zákonom o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a súčasne v rozpore so spôsobom v dome obvyklým, dôsledkom čoho by bolo, že platnosť prípadnej dražby by mohla byť napadnutá pre nesplnenie formálnych požiadaviek vyžadovaných príslušnými zákonmi. Žalovaný konal v rámci a v medziach zákona, nakoľko svojím konaním napĺňal povinnosti zákonom dané, a teda jeho konanie nemôže predstavovať neoprávnený zásah do osobnosti žalobkyne, pretože napĺňanie zákonom vyžadovaných povinností je okolnosťou vylučujúcou neoprávnenosť do osobnosti fyzickej osoby. Žalobkyňa svoju žalobu okrem rozhodnutí Úradu na ochranu osobných údajov SR opiera o viaceré subjektívne, nadhodnotené a ničím nepodložené tvrdenia o svojej osobe, ktoré sú subjektívnym názorom žalobkyne, žiadne konkrétne dôkazy žalobkyňa nepredložila, jej tvrdenia sú len nepodloženými subjektívnymi predstavami existujúcimi len v hypotetickej a teoretickej rovine na strane žalobkyne. Za rozhodnú skutočnosť žalovaný považoval, že informácia uverejnená v priestoroch bytového domu o mene a priezvisku žalobkyne a výške dlhu bola informáciou pravdivou, a preto nie je spôsobilá privodiť žalobkyni ujmu na jej osobnostných právach. Procesné strany viedli viacero súdnych konaní, v ktorých žalovaný ako správca bytového domu vymáhal nedoplatok kontinuálne vykazovaný žalobkyňou na platbách do fondu prevádzky, údržby a opráv, resp. do fondu opráv a fondu služieb, a to konania vedené na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 40C 11/2007, 7C 256/2009, 43C 240/2013. Žalovaný poukázal na to, pre vznik práva na ochranu osobnosti a priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vyžaduje kumulatívne splnenie troch podmienok: 1./ existencia neoprávneného zásahu, 2./ zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere v dôsledku existencie neoprávneného zásahu, 3./ nepostačujúce morálne zadosťučinenie. V predmetnom prípade nielenže nedošlo ku kumulatívnemu splneniu uvedených zákonom vyžadovaných podmienok, ale nedošlo k splneniu ani jednej z citovaných podmienok. V prvom rade nie je daná existencia neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobkyne, nakoľko žalovaný svojím postupom sledoval zákonný účel, čo je okolnosťou vylučujúcou neoprávnenosť prípadného zásahu. Žalobkyňa nepreukázala, že postupom žalovaného došlo k zníženiu jej dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti a už vôbec nepreukázala, že došlo k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti v značnej miere. Peňažná satisfakcia je na mieste
len v tých prípadoch, ak nepostačuje satisfakcia morálna /napr. v podobe ospravedlnenia alebo odvolania nepravdivých údajov/, v danom prípade žalobkyňa nepožaduje uverejnenie ospravedlnenia v spoločných priestoroch bytového domu, z čoho je evidentné, že súdne konanie je len vykonštruovanou a účelovou snahou žalobkyne na získanie peňažných prostriedkov od žalovaného. Žalovaný predložil súdu ako dôkazné prostriedky rozklad zo dňa 6.8.2014, podaný žalovaným proti rozhodnutiu Úradu na ochranu osobných údajov SR zo dňa 17.7.2014 číslo 00418/2014-Os-29; Zápisnicu z domovej schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov U. XX,XX U. zo dňa 26.6.2013, podľa ktorej prijatím uznesenia č. 1/26/6/2013 vlastníci bytov a nebytových priestorov navrhli a schválili, že v prípade dvoch konkrétnych vlastníkov priestorov, a to bytu č. XX a bytu č. XX poverujú a splnomocňujú správcu vyhlásiť písomné hlasovanie o vykonaní dobrovoľnej dražby týchto nehnuteľností; Uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 10.6.6.2010, č.k. 40C 11/2007-161, ktorým súd zastavil konanie v právnej veci správcu ako žalobcu proti žalovaným G. H. a H. H. o zaplatenie 2.602,64€ s príslušenstvom /nedoplatky do fondu opráv a zálohových platieb na službách súvisiacich s užívaním bytu vo vlastníctve žalovaných/, z dôvodu uhradenia žalovanej istiny žalovanými po podaní žalobného návrhu;
Uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 14.10.2014, č.k. 43C 240/2013-104, ktorým súd zastavil konanie v právnej veci správcu ako žalobcu proti žalovaným G. H. a H. H. o zaplatenie 7.561,75€ s príslušenstvom / nedoplatky do fondu opráv a služieb súvisiacich s užívaním bytu vo vlastníctve žalovaných/, z dôvodu uhradenia žalovanej istiny žalovanými po podaní žalobného návrhu.
3. Žalobkyňa sa opakovane na súdne pojednávania, napriek osobne prevzatým predvolaniam nedostavila, svoju neúčasť nijakým spôsobom neospravedlnila, nepredložila v konaní súdu žiadne ďalšie prostriedky procesného útoku, súd podľa §180 CSP prejednal vec v neprítomnosti žalobkyne, skutkovým základom pre rozhodnutie súdu sa stali skutočnosti tvrdené žalovaným.
4. Zo zisteného skutkového stavu súd dospel k nasledovnému právnemu záveru:
5. Podľa §11 Občianskeho zákonníka /OZ/ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
6. Podľa §13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
7. Právo na ochranu osobnosti prináleží každej fyzickej osobe, z hľadiska poskytnutia ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene alebo nezavinene, vedome alebo nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov, stačí, že neoprávnený zásah bo spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo nerušenie chránených osobnostných práv fyzickej osoby. V rámci všeobecného osobnostného práva zákon poskytuje občianskoprávnu ochranu proti konaniam, spôsobilým objektívne privodiť ujmu na osobnostných právach dotknutého subjektu tým, že znižujú jeho česť u iných ľudí a tým ohrozujú vážnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti. Predmetom práva na česť nie je česť abstraktná, ale výlučne vážnosť, ktorú subjekt práva požíva v očiach členov spoločnosti, toto právo sa mení v priebehu aktívneho života každého jedinca, najmä v rámci jeho uplatňovania v spoločenskom živote, spravidla je spojené s výkonom určitého povolania. Právom brániť sa proti neoprávneným zásahom disponuje výlučne subjekt práva.
8. Právnu úpravu práva na informácie zakotvuje Ústava SR, ktorá v čl. 26 ods. 1 uvádza, že sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené, v ods. 2 uvádza, že každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu, v ods. 4 uvádza, že slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Listina základných práv a slobôd v druhej hlave, čl. 17 upravuje právo na slobodu prejavu a právo na informácie. V článku 17 ods. 2 Listiny je zabezpečené právo na vyjadrenie svojho názoru obdobne ako v Dohovore o ochrane ľudských práv a slobôd, podľa ods. 4 je možné obmedziť slobodu prejavu a právo na informácie zákonom vtedy, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné aj pre ochranu práv a slobôd druhých. Podmienky, za ktorých možno obmedziť
právo slobody prejavu formuluje čl. 10 ods. 2 Dohovoru, kde sa, okrem iného uvádza, že výkon slobôd môže podliehať obmedzeniam alebo sankciám, stanovených zákonom, nevyhnutných v demokratickej spoločnosti v záujme ochrany povesti alebo práv iných, zachovaniu autority a nestrannosti súdnej moci. Ochrana osobnosti v našom právnom poriadku vychádza z Ústavy, čl. 19, v ktorom sa v ods. 1 uvádza, že každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
9. Podľa §13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods.1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
10. Podľa §13 ods. 3 OZ výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
11. Občiansky zákonník umožňuje, aby v prípade, pokiaľ by nebolo postačujúce zadosťučinenie - satisfakcia odstránenia následkov neoprávnených zásahov ospravedlnením, najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku peňažnej náhrady súd určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, kritéria sú vecou voľného sudcovského uváženia, s prihliadnutím na všetky detaily a okolnosti, za ktorých ku neoprávnenému zásahu došlo. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy musí mať súd preukázané, že existujú okolnosti preukazujúce, že v konkrétnom prípade nestačí zadosťučinenie podľa §13 ods. 1 OZ, najmä z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti. Podmienky pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sú splnené v prípade neoprávneného zásahu do osobnostných práv, kedy sa nejaví dostačujúce zadosťučinenie podľa §13 ods. 1 OZ.
12. Pri posudzovaní oprávnenosti požadovanej výšky nemajetkovej ujmy súd vychádzajúc z procesnými stranami predložených listinných dôkazov, dospel k záveru, že v prípade žalobkyne nedošlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne v značnej miere, oprávňujúceho požadovať priznanie nemajetkovej ujmy, naopak, súd prijal argumentáciu žalovaného, že k zníženiu dôstojnosť a vážnosti žalobkyne v spoločnosti vôbec nedošlo. Žalovaný zverejnením osobných údajov žalobkyne na tabuli umiestnenej v prízemných priestoroch bytového domu dodržal zákonom stanovené podmienky /zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách/, v ktorých je implikovaný účel zverejnenia osobných údajov danej osoby, a to platnosť prípadnej dražby v prípade, ak by dražobné konanie bolo zo strany vlastníkov bytov a nebytových priestorov na písomnom hlasovaní odsúhlasené. Zákon č. 527/2002 Z.z. ako jednu z najzákladnejších podmienok vyhlásenia dražby a jej následnej platnosti ustanovuje povinnosť identifikovať osoby a veci takým spôsobom, ktorý vylučuje ich zámenu. S vyhlásením dražby sú spojené závažné právne účinky, vlastníkom musí byť ponechaný patričný priestor na sformulovanie a následné prijatie kvalifikovaného rozhodnutia, nakoľko ide o vážny zásah do vlastníckeho práva osoby, vlastníctva ktorej sa prípadná dražba týka. V ustanovení §17 ods. 6 zákona č. 527/2002 Z.z. je implikované oprávnenie na vyvesenie oznámenia o dražbe na obvyklom mieste v spoločných priestoroch bytového domu: „Ak sa má doručiť oznámenie o dražbe podielovým spoluvlastníkom v bytovom dome alebo spoločenstvu vlastníkov bytov alebo správcovi bytového domu, dražobník môže oznámenie o dražbe doručiť aj vyvesením oznámenia o dražbe na obvyklom mieste v spoločných priestoroch bytového domu. Spoločenstvo vlastníkov alebo správca bytového domu sú povinní na žiadosť dražobníka bezodkladne a bezodplatne oznámenie o dražbe vyvesiť v spoločných priestoroch bytového domu, kde sa predmet dražby nachádza.“ Zákon č. 182/1993 Z.. v ustanovení §14 ods. 7 obsahuje výslovnú povinnosť v súvislosti s písomným hlasovaním, a to, že vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome musia byť informovaní o otázkach, o ktorých sa bude hlasovať a o termíne hlasovania, pričom informovanie sa má uskutočniť minimálne sedem dní vopred pred samotným písomným hlasovaním a spôsobom v dome obvyklým. Z uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že žalovaný ako správca bytového domu postupoval zákonným spôsobom, svojím konaním napĺňal povinnosti jemu ako správcovi vyplývajúce zo zákona, pričom porušenie týchto povinností by malo za následok porušenie správcovských povinností vyplývajúcich zo zmluvy o výkone správy a zákona č. 182/1993 Z.z. a malo by tiež vplyv na samotnú platnosť dražby, nakoľko v dôsledku nedodržania povinností stanovených zákonom č. 527/200 Z.z. by prípadná dražba mohla byť príslušným súdom vyhlásená za neplatnú. Súd neprijal žalobkyňou predložený dôkaz procesného útoku - Rozhodnutie Úradu na ochranu osobných
údajov SR zo dňa 17.7.2014 číslo 00418/2014-Os-29, nakoľko nejde o dôkaz relevantný, žalovaný voči uvedenému rozhodnutiu správneho orgánu podal opravný prostriedok, o ktorom nebolo doposiaľ rozhodnuté, správne konanie teda právoplatne neskončilo. Zverejnením mena a priezviska, rodného priezviska, čísla bytu a adresy bydliska v Oznámení o konaní písomného hlasovania zo dňa 26.8.2013 nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, žalovaný svojím konaním len naplnil dikciu zákona o dobrovoľných dražbách a povinnosť správcu bytového domu danú zákonom o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a zmluvou o výkone správy. Samotný priestor, v ktorom správca umiestil oznámenie, súd vyhodnotil ako nedostupný širokej verejnosti, nakoľko do tohto priestoru majú prístup len vlastníci bytov a nebytových priestorov v danom bytovom dome bývajúci a osoby, ktoré so súhlasom a umožnením vstupu vlastníkmi do bytového domu prídu, teda len obmedzený počet osôb. Nemožno hovoriť o zverejnení údajov spôsobom všeobecne verejnosti prístupnom /napr. na internete, v tlači/, k informáciám mal prístup len vymedzený okruh ľudí, predovšetkým osoby, ktoré sa samotného hlasovania zúčastnili a mali na hlasovaní vlastný záujem, keďže nedoplatky žalobkyne sa ich priamo týkali ako spoluvlastníkov spoločných priestorov bytového domu. Zo žalovaným predložených rozhodnutí súdu mal súd jednoznačne za preukázanú reálnu existenciu dlžoby žalobkyne na platbách do fondu opráv a služieb súvisiacich s užívaním bytu, súdne konanie vedené na tunajšom súde správcom proti žalobkyni pod sp.zn. 43C 240/2013 o zaplatenie 7.561,75€ s príslušenstvom, bolo zastavené až v októbri 2014, teda rok po konaní písomného hlasovania /september 2013/, a to z dôvodu uhradenia dlžoby žalobkyňou.
13. Žalobkyňa svoje subjektívne tvrdenia nepodložila žiadnym dôkazným prostriedkom procesného útoku, uviedla len svoje osobné pocity, nezakladajúce sa na reálne podloženom základe, neuviedla žiadnu skutočnosť, ktorá by mala spôsobiť porušenie jej osobnostných práv v značnej miere znížením dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti tak, aby oprávnene mohla požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Subjektívne a ničím nepodložené tvrdenia žalobkyne o nej samej nemôžu predstavovať neoprávnený zásah do jej osobnosti, o čom zaujal stanovisko aj Najvyšší súd SR, napr. v rozsudku zo dňa 19.5.2010, sp.zn. 5Cdo 108/2009: „Len /subjektívne/ vnímanie navrhovateľky, že uvedeným postupom zamestnávateľa došlo k takémuto zásahu a v dôsledku ktorého to malo vplyv na jej zdravotný stav, ako aj spoločenské postavenie, prípadne na správanie sa osôb v jej okolí, nemožno považovať za založenie nároku na ochranu osobnosti a z toho vyplývajúce práva na poskytnutie primeraného zadosťučinenia a práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Dovolací súd preto zhodne s názorom odvolacieho súdu má za to, že konanie odporcu nespĺňa znaky neoprávneného zásahu do osobnosti navrhovateľky, a nie je možné za takýto zásah považovať následok, ktorý subjektívne pociťovala navrhovateľka vo svojom pracovnom i osobnom živote.“ K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa §13 OZ musí ako byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený /protiprávny/. Musí teda ísť o zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom a tiež musí existovať príčinná súvislosť medzi takýmto zásahom a neoprávnenosťou zásahu. Ak ide o požiadavku žalujúcej procesnej strany na prisúdenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, musí súd zistiť v prvom rade mieru závažnosti zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby, t.j. overenie, či k zásahu došlo v značnej miere. Súčasne je potrebné prihliadať aj k tomu, že táto forma zadosťučinenia je právnym inštitútom do istej miery výnimočného charakteru, ktorý sa uplatňuje len za splnenia zákonom stanovených predpokladov. Určujúcim je predovšetkým zistenie, že v konkrétnom prípade ide o nemajetkovú ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzickej osoby, ktorom táto fyzická osoba objektívne najmä vzhľadom k povahe, intenzite, trvania a rozsahu pôsobenia nepriaznivého následku môže pociťovať a prežívať ako závažnú. Súd súčasne musí uvážiť, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je jedným z čiastkových a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby, ktoré vzniká vtedy, keď ostatné potencionálne satisfakčné inštrumenty na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačia. V danom konaní sa žalobkyňa vôbec nedomáhala morálneho zadosťučinenia, v preukazovaní zníženia svojej dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti ako fyzickej osoby neprodukovala žiadne prostriedky procesného útoku, dôkazné bremeno v uvedenom smere neuniesla. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí žalobcovi v konaní o ochranu osobnosti iba za zákonom stanovených podmienok, ktoré v prípade žalobkyne neboli splnené. Pri vyjadrení miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba
zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch musí mať súd preukázané, že sú tu reálne okolnosti nasvedčujúce tomu, že z hľadiska intenzity trvania rozsahu neoprávnenosti v konkrétnom prípade nepostačuje morálne zadosťučinenie.
14. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa §255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Poučenie:
Proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Odvolanie podlieha poplatkovej povinnosti v rovnakej výške ako za podanú žalobu.
Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).