Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (12)Rozsudok_12C-101-2012.pdf
PDF · 96.13 KB
Case nature
Area
Subarea
12C/101/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní pred sudkyňou JUDr. Adrianou Mazúchovou, v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Súd žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Podanou žalobou žalobca žiadal od žalovanej zaplatenie čiastky 175,-Eur ako náhradu majetkovej škody predstavujúcu účelne vynaložené náklady na správu a vymáhanie jeho pohľadávky a čiastky 165,96 Eur ako náhradu nemajetkovej ujmy (predstavujúcej 55,32 Eur za každý mesiac nečinnosti exekučného súdu), ktoré mu mali byť spôsobené nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 11Er/1431/2004 (v rámci ktorého došlo k povereniu súdneho exekútora poverením č. 5613 017717) tým, že o návrhu na zmenu súdneho exekútora nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase.
2. Žalobca zároveň v podanej žalobe uviedol dôvody, ktoré by mali zakladať vylúčenie sudcov tunajšieho súdu z rozhodovania prejednávanej veci, pričom predpísaným zákonným postupom bola táto jeho výhrada už vyriešená nadriadeným súdom (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11.10.2012, sp. zn. 24NcC/257/2012) s tým, že námietku zaujatosti aktuálne vec prejednávajúceho sudcu žalobca nepodal.
3. Žalovaná v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 25.08.2014 požadovala žalobu zamietnuť. Z procesného hľadiska namietala, že zo žaloby nie je zrejmé od čoho odvodzuje žalobca uplatnené nároky. Podal ju predčasne ešte pred uplynutím 6 mesačnej lehoty určenej na predbežné prerokovanie nároku podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Nakoľko žalobca neposkytol ani súčinnosť potrebnú na predbežné prerokovanie nárokov Ministerstvom spravodlivosti SR, nepovažuje žalované nároky za predbežne prerokované. Ohľadne veci samotnej žalovaná popierala, že by došlo k nesprávnemu úradnému postupu poukazujúc na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Vzniesla námietky voči výške vyčíslenej škody a nemajetkovej ujmy s tým, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku škody, ani príčinnú súvislosť a rovnako nepreukázal ani splnenie podmienok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.
4. Na pojednávaní dňa 30.09.2016 súd prejednal vec v neprítomnosti riadne predvolaných sporových strán s použitím ust. § 180 zákona č.160/2015 Z.z. z 21. mája 2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s ust. §§ 470, 473, 474 CSP, keď právnemu zástupcovi žalobcu bolo predvolanie doručené dňa 14.09.2016 a žalovanej bolo predvolanie doručené dňa 16.09.2016. Žalobca v podaní, ktorým ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní uviedol, že v tomto štádiu konania nemá námietky, aby sa v tejto veci otvorilo pojednávanie bez jeho účasti, odročiť pojednávanie nežiadal, pričom výslovne súhlasil s prejednaním a rozhodnutím veci bez jeho prítomnosti ako aj prítomnosti jeho právneho zástupcu. Rovnako žalovaná svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnila a súhlasila, aby súd vo veci konal a rozhodol v jej neprítomnosti.
5. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením obsahu žaloby s pripojenými prílohami, vyjadrením žalovanej s pripojenými prílohami, obsahom doteraz vydaných súdnych rozhodnutí a jednotlivými listinami tvoriacimi obsah exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11Er/1431/2004 a zistil tento skutkový a právny stav.
6. Tunajší súd na podklade žiadosti súdneho exekútora Mgr. Jozefa Ďuricu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie zo dňa 08.10.2004, ktorým žiadal vymôcť čiastku 17.160,- Sk s príslušenstvom a na podklade notárskej zápisnice č. N 1214/2004, NZ 61699/2004 spísanej dňa 01.08.2004 notárom JUDr. Jarmilou Kováčovou, poveril dňa 26.11.2004 menovaného exekútora vykonaním exekúcie v prospech žalobcu ako oprávneného voči povinnej B. A.. Dňa 02.11.2009 doručil žalobca súdu návrh na zmenu súdneho exekútora požadujúc, aby bol vykonaním exekúcie poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý. Dňa 24.11.2009 tunajší súd vyzval súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu, aby v lehote 7 dní vyčíslil trovy exekúcie a predložil svoj exekučný spis. Následne tunajší súd uznesením zo dňa 11.02.2010, č.k. 11Er/1431/2004-16 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. V odôvodnení uznesenia súd uviedol, že nerozhodoval o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, lebo v prípade zastavenia exekúcie by zmena súdneho exekútora bola neúčelná. Voči uzneseniu podal odvolanie žalobca dňa 29.03.2010 požadujúc jeho zrušenie. Uznesením zo dňa 29.07.2010, č.k. 17CoE/155/2010-34 Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací napadnuté uznesenie potvrdil, v dôsledku čoho nadobudlo právoplatnosť dňa 16.09.2010. Následne tunajší súd uznesením zo dňa 03.03.2011 č.k. 11Er/1431/2004-41 exekúciu zastavil. Aj voči tomuto uzneseniu sa žalobca odvolal, a to dňa 04.04.2011, pričom Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 22.12.2011 č.k. 2CoE/523/2011-62 napadnuté uznesenie potvrdil. Súdny exekútor vrátil súdu poverenie na vykonanie exekúcie, pretože exekučné konanie sa skončilo zastavením.
7. Z hľadiska právneho posúdenia zisteného stavu veci súd uvádza, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci jeho orgánmi upravuje zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý v § 3 určuje, že štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Svojej zodpovednosti sa štát nemôže zbaviť.
8. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že na vznik objektívnej zodpovednosti štátu (Slovenskej republiky) za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje kumulatívne (súčasné) splnenie troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2. vznik škody ako peniazmi vyčísliteľnej majetkovej ujmy na strane dotknutého subjektu a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zákon č. 514/2003 Z.z. neobsahuje legálnu definíciu nesprávneho úradného postupu. Ust. § 9 uvedeného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 príkladmo za nesprávny úradný postup označuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V zásade možno nesprávny úradný postup definovať ako postup orgánu verejnej moci (teda aj štátneho orgánu), ktorý je v rozpore s platnými právnymi normami a ktorý spočíva v inej než rozhodovacej činnosti. V prípade rozhodovacej činnosti totiž zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie a špecificky za určité rozhodnutia týkajúce sa najmä osobnej slobody jednotlivca (rozhodnutia o zatknutí, zadržaní, o treste atď.). Inými slovami, pri nesprávnom úradnom postupe je činnosť orgánu verejnej moci v konkrétnom prípade upravená
právnou normou, ktorú orgán pri jej aplikácii poruší. Treba ale zdôrazniť, že nesprávny úradný postup je potrebné posudzovať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu. Súd preto skúmal, či bolo preukázané splnenie všetkých troch podmienok na to, aby bola založená zodpovednosť žalovanej za žalobcom tvrdenú škodu (resp. ujmu).
9. V danom prípade tunajší súd ako exekučný súd síce nerozhodol o zmene súdneho exekútora, avšak jeho postup bol plne opodstatneným, pokiaľ uznesením zo dňa 11.02.2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a v celom rozsahu ju následne zastavil uznesením zo dňa 03.03.2011 z dôvodu, že existovali okolnosti, ktoré bránili vykonaniu exekúcie a pre ktoré bolo potrebné exekúciu zastaviť. Existenciu takýchto okolností potvrdil aj odvolací súd tým, že na odvolanie žalobcu obe napadnuté uznesenia (uznesenie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, ako aj uznesenie o zastavení exekúcie) potvrdil. V tomto prípade by bolo v rozpore s logickým procesným postupom, aby na jednej strane najskôr exekučný súd rozhodol na návrh žalobcu o zmene súdneho exekútora a následne bez potreby vykonávania akýchkoľvek ďalších úkonov by exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil. Išlo by výlučne o samoúčelný postup, teda len o rozhodnutie pre rozhodnutie bez akéhokoľvek praktického významu. V danom prípade súd síce nerozhodol o návrhu žalobcu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase, no nedodržanie stanovenej lehoty vzhľadom na všetky ostatné okolnosti prípadu nemožno kvalifikovať ako nesprávny úradný postup.
10. Zákonom stanovená povinnosť súdu ako orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom určenej lehote predstavuje v tejto rovine garanciu ústavného práva každého na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 16/02 konštatoval, že pri posúdení toho, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v Ústave Slovenskej republiky alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. V rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 70/02 Ústavný súd Slovenskej republiky zasa uviedol, že ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu, na druhej strane ich dodržanie nemôže mať za následok porušenie základných zásad civilného procesu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva - práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom. V tomto zmysle právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách. Žalobca v konaní nepreukázal, že by v danom prípade bolo rozhodnutím Ústavného súdu SR, prípadne rozhodnutím ESĽP, konštatované porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na čo nemožno konštatovať nesprávnosť úradného postupu spočívajúcu v existencii prieťahov. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že aj keď žalobcom predtým zvolený súdny exekútor nebol „vymenený“ v zákonom určenom čase, nemožno to s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu označiť za nesprávny úradný postup ako to má na mysli ust. § 3 zákona č. 514/2003 Z.z., keď súd o zmene exekútora nerozhodoval, ale vzhľadom na existenciu zákonných dôvodov rozhodol o zastavení exekučného konania po tom, čo exekúciu vyhlásil za neprípustnú.
11. Vychádzajúc z uvedeného súd preto uzavrel, že v danom prípade nedodržanie lehoty určenej v § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v dôsledku následného zákonného postupu exekučného súdu, nemožno považovať za nesprávny úradný postup prihliadajúc na to, že exekučné konanie bolo súdom zastavené pre jeho neprípustnosť. Súd tak v tejto súdenej veci nemal preukázané, že by zo strany tunajšieho súdu v dotknutom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu v tom zmysle ako bol vyššie charakterizovaný. Ak potom nebolo preukázané splnenie už prvej najpodstatnejšej podmienky pre založenie zodpovednosti žalovanej za škodu, resp. ujmu (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.) spôsobenú nesprávnym úradným postupom, logicky sa už ani nebolo potrebné zaoberať skúmaním ďalších dvoch podmienok (vznikom a výškou škody a príčinnou súvislosťou medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody). Keďže nebolo preukázané, že by v dotknutom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nebolo potrebné zaoberať sa ani dopadom nesprávneho úradného postupu vo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy. Súd tak nemal preukázaný nesprávny
úradný postup, vznik škody na strane žalobcu ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a ani vznik nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
12. Na doplnenie však treba uviesť, že súd nielenže nemal preukázaný nesprávny úradný postup ale nemal preukázané ani splnenie ďalších dvoch podmienok vyžadovaných na vznik zodpovednosti žalovanej za žalobcom tvrdené ujmy. Žalobca nepreukázal ani konkrétne vyčísliteľnú a preukázateľnú majetkovú škodu či ujmu nemajetkového charakteru, ktorú utrpel a ktorú by bolo namieste odškodniť v peniazoch podľa § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu v súvislosti s rozhodovaním o zmene súdneho exekútora. Za škodu, pri vzniku ktorej sa nahrádza skutočná škoda a ušlý zisk, nemožno podľa názoru súdu považovať iba subjektívne vyčíslené paušálne náklady na správu pohľadávky pomocou informačného systému v sume 70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného systému v čiastke 40,- Eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným exekútorom vo výške 50,-Eur a na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania v čiastke 15,- Eur. Skutočnou škodou je totiž ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného predstavujúca zníženie majetkového stavu poškodeného v porovnaní s jeho majetkovým stavom pred škodnou udalosťou. Preto pri náhrade skutočnej škody možno kompenzovať iba tie účelne vynaložené výdavky, ktoré by nebolo nutné vynaložiť nebyť škodnej udalosti. Subsumpcia žalobcom uvedených nákladov pod ušlý zisk neprichádza potom do úvahy už len vzhľadom na samotnú definíciu ušlého zisku, ktorým je zmarený majetkový prospech očakávaný s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ktorý však nenastal v dôsledku škodnej udalosti (v danom prípade v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu). Treba tiež uviesť, že žalobca nielenže nepreukázal ale ani nijako bližšie nevysvetlil ako paušálne náklady na správu pohľadávky voči povinnému konkrétne súvisia s tvrdeným nesprávnym úradným postupom súdu, keď v ust. § 44 ods. 9 Exekučného poriadku je garantovaná nepretržitosť vykonávania exekúcie nezávisle od rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora. Ako už bolo uvedené, medzi nesprávnym úradným postupom a škodou musí existovať príčinná súvislosť, teda vzťah príčiny a následku, pričom je podľa názoru súdu logické, že určité administratívne náklady na správu pohľadávky by žalobca mal i v prípade, ak by exekučný súd formálne o zmene súdneho exekútora rozhodol. Vo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy žalobca tiež nijako nepreukázal žiaden nepriaznivý dopad (ujmu) na jeho právne postavenie ako veriteľa pohľadávky voči povinnej v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu. V žalobe síce poukázal na určité riziká vo vzťahu k povinnému (riziko zániku povinného, jeho insolvencia, riziko „zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným“), no nijako netvrdil ani nedokázal, že k takýmto následkom aj skutočne došlo v dôsledku postupu exekučného súdu. Súd tak nemal preukázaný nielen nesprávny úradný postup, ale ani vznik škody na strane žalobcu ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a ani vznik nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Preto žalobný návrh zamietol.
13. Len záverom sa k vyjadreniu žalovanej poznamenáva, že zo žaloby podanej dňa 27.09.2012 je evidentné čoho sa žalobca v konaní domáhal a z akých dôvodov, pričom z vyjadrenia žalovanej je súdu známe, že žalobca podal dňa 23.04.2012 na Ministerstvo spravodlivosti SR písomnú žiadosť podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o predbežné prerokovanie nárokov uplatňovaných v tomto konaní. V dôsledku neuspokojenia nárokov do 6 mesiacov od podania žiadosti sa ich žalobca mohol domáhať na súde (§ 16 ods. 4 cit. zákona), keďže uvedená lehota počas tohto súdneho konania už uplynula.
14. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Právo na náhradu trov konania by vzniklo žalovanej. Táto však nebola v konaní právne zastúpená, trovy právneho zastúpenie jej teda nevznikli. Z obsahu spisu zároveň nevyplýva vznik ani žiadnych iných trov, preto súd rozhodol tak, že žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Žiar nad Hronom, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné ( § 358 CSP).
Podľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Náležitosťou odvolania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 CSP). Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis s prílohami zostal na súde a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov).