Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3P-168-2016.pdf
PDF · 106.15 KB
Case nature
Area
Subarea
3P/168/2016
Uznesenie
Okresný súd Bratislava I v Bratislave, v konaní pred samosudkyňou Mgr. Katarínou Škultétyovou, v právnej veci maloletého dieťaťa: Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, štátny občan Českej republiky a Slovenskej republiky, zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Bratislava, Vazovova 7/A, pracovisko Bratislava IV, dieťa rodičov: otca - navrhovateľa: Q.. X. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/XX, V., E. Y., štátny občan Českej republiky, právne zastúpený JUDr. Kateřinou Sekaninovou, advokátkou, so sídlom Jezuitská 13, Brno, Česká republika, ako hosťujúci euroadvokát, a matky ako tej, kto podľa navrhovateľa porušuje právo: U. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. G. X, O., štátna občianka Slovenskej republiky, o návrhu navrhovateľa, otca maloletého dieťaťa, na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní takto
rozhodol:
I. Súd n a r i a ď u j e návrat maloletého dieťaťa Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, (ďalej len „maloleté dieťa“) do krajiny jeho obvyklého pobytu do Českej republiky. II. Súd n a r i a ď u j e matke maloletého dieťaťa U. Q., aby maloleté dieťa navrátila na územie Českej republiky do 5 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. III. V prípade, že matka maloleté dieťa v súlade s výrokom II. tohto uznesenia na územie Českej republiky nenavráti j e otec maloletého dieťaťa Q.. X. B., nar. XX.XX.XXXX, o p r á v n e n ý po uplynutí stanovenej lehoty maloleté dieťa prevziať za účelom jeho navrátenia do miesta obvyklého pobytu maloletého dieťaťa na územie Českej republiky. IV. Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 07.09.2016 sa navrhovateľ, otec maloletého dieťaťa Q. Q., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len „maloletý), domáhal nariadenia návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, do Českej republiky. 2. Návrh odôvodnil navrhovateľ tým, že maloletý Q. sa narodil v Českej republike zo vzťahu rodičov, účastníkov konania, ktorí neboli manželmi. Rodičia maloletého žili od júna 2011 v spoločnej domácnosti. Otec je štátnym občanom Českej republiky. Matka má slovenské štátne občianstvo, od roku 2003 žila v V.. Rodina žila v spoločnej domácnosti v V., v trojizbovom byte vo vlastníctve navrhovateľa. Navrhovateľ chodil do práce a matka maloletého bola s maloletým v domácnosti. Každodennú starostlivosť o maloletého Q. zabezpečovali rodičia spoločne. V Českej republike bola matka zúčastnená na sociálnom systéme, poberala peňažnú pomoc v materstve a rodičovský príspevok. Dňa 01.09.2015 nastúpil maloletý Q. v mieste obvyklého pobytu do materskej školy W., v mieste bydliska má tiež pediatra a zdravotné poistenie. V júli 2016 odišla matka s maloletým Q. na návštevu k svojej matke na Slovensko s tým, že sa do 10.08.2016 vráti. Prvý augustový týždeň strávil navrhovateľ s maloletým (spolu s dvomi maloletými sestrami z prvého manželstva navrhovateľa) plánovaný prázdninový pobyt vo B. Q., v SR a do V. sa navrhovateľ vrátil dňa 05.08.2016 s tým, že Q. s matkou sa vrátia v dohodnutom termíne. Odporkyňa dňa 05.08.2016 pre prevzatí syna navrhovateľovi oznámila, že sa do V. nevráti a zostane s maloletým bývať u svojej matky v O., s čím navrhovateľ nesúhlasil. V priebehu augusta navrhovateľ
dvakrát za matkou vycestoval a prosil ju, aby sa domov s dieťaťom vrátila a svojimi neuváženými krokmi nevystavovala Q. stresu, avšak neúspešne. Koncom augusta, materská škola, ktorú Q. navštevoval, informovala navrhovateľa, že matka dieťaťa zaslala materskej škole list, v ktorom maloletého odhlasuje z dochádzky do škôlky. 3. Po právnej stránke mal otec za to, že popísaným konaním matka maloletého porušila právo a dopustila sa neoprávneného zadržania maloletého dieťaťa v zmysle Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. (ďalej len „Haagsky Dohovor“), nakoľko odo dňa 11.08.2016 maloletého Q. neoprávnene zadržuje mimo miesta jeho obvyklého pobytu, ktorý má v V., v Českej republike, koná bez súhlasu a proti vôli navrhovateľa, ktorému v zmysle článku 3 Haagskeho dohovoru svedčí opatrovnícke právo k dieťaťu, a ktorý toto právo aj skutočne vykonával. 4. Súd postupom podľa § 131 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) vyzval matku maloletého Q. ako účastníčku, ktorá podľa navrhovateľa porušuje právo, uznesením, č.k. 3P/168/2016-27 zo dňa 07.09.2016, aby sa v lehote 7 dní od doručenia uznesenia písomne vyjadrila k návrhu navrhovateľa, a aby v prípade, že s návrhom nesúhlasí, pripojila k vyjadreniu listinné dôkazy, ktorých sa dovoláva, prípadne označila iné dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení a uviedla, či sa vzdáva práva účasti na pojednávaní. Súd zároveň matku v uznesení poučil, že ak sa bez vážneho dôvodu na výzvu súdu v stanovenej lehote nevyjadrí, prípadne neoznámi, aký závažný dôvod jej v tom bráni, súd bude mať za to, že sa vzdáva práva účasti na pojednávania a za to, že proti návrhu nemá námietky. Matke maloletého bolo uznesenie súdu doručené dňa 16.09.2016. 5. Matka maloletého sa k návrhu navrhovateľa v stanovenej lehote nevyjadrila a neuviedla ani žiaden dôvod, ktorý jej vo vyjadrení bráni. Vo svojej odpovedi na výzvu, doručenej súdu dňa 21.09.2016, uviedla, že dňa 18.09.2016 sa s dieťaťom vrátila k navrhovateľovi, otcovi maloletého, do miesta obvyklého pobytu. Uviedla, že má záujem o zmierlivé riešenie veci v priestoroch Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Matka k návrhu otca námietky nevzniesla. 6. Kolízny opatrovník ako zástupca maloletého Q. v konaní navrhol súdu návrhu otca maloletého vyhovieť. Uviedol, že ako vyplýva z jeho písomne podanej správy zo šetrenia pomerov, kolízny opatrovník má vedomosť, že matka sa spolu s maloletým aj naďalej zdržiava na území Slovenskej republiky, kde má vedený trvalý pobyt, matka dieťa prihlásila do materskej školy v Mestskej časti P., pričom ide o bežnú škôlku, nie špeciálnu, akú dieťa navštevovalo v Českej republike. Kolízny opatrovník mal za to, že v Českej republike má dieťa zabezpečenú zdravotnú starostlivosť, rehabilitácie a špeciálne vyšetrenia, ktoré vyžaduje jeho zdravotný stav, v Českej republike má v blízkej dobe nastúpiť na kúpeľnú liečbu a má tam tiež zabezpečenú špeciálnu materskú školu. 7. Súd vec prejednal na pojednávaní dňa 30.09.2016 v neprítomnosti matky maloletého v zmysle § 180 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a § 31 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“). 8. Matka svoju neúčasť na pojednávaní síce ospravedlnila písomným podaním, doručeným súdu 27.09.2016, z osobných dôvodov, súd však s poukazom na ust. § 183 CSP vyhodnotil, že jej žiadosť nespĺňa zákonné náležitosti a o vážny dôvod pre odročenie sa v jej prípade nejedná. Súd matke dňa 27.09.2016 elektronicky oznámil, ako jej žiadosť posúdil, a uviedol, že jej účasť na pojednávaní je nevyhnutná. Matka elektronickým podaním doručeným 29.09.2016 uviedla, že sa nepojednávania nemôže zúčastniť, na čo nemá síce žiaden argument, ale vec rieši výlučne citovo. 9. Súd na pojednávaní dňa 30.09.2016 za účasti navrhovateľa, jeho právnej zástupkyne a kolízneho opatrovníka vec prejednal a vykonal dokazovanie návrhom navrhovateľa, výsluchom navrhovateľa, vyjadrením kolízneho opatrovníka, rodným listom maloletého dieťaťa, potvrdením Materskej školy špeciálnej W., potvrdením pediatra MUDr. X. F., so sídlom v V., potvrdením Všeobecnej zdravotnej poisťovne Českej republiky, správou kolízneho opatrovníka z prešetrenia pomerov v Slovenskej republike zo dňa 08.09.2016, ako aj celým obsahom súdneho spisu, na základe ktorého (dokazovania) zistil skutočný stav nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci. 10. Z návrhu navrhovateľa a jeho výpovede na pojednávaní dňa 30.09.2016 súd zistil, že maloletý Q. sa narodil v Českej republike zo vzťahu rodičov, účastníkov konania, ktorí neboli manželmi. Rodičia maloletého žili od júna 2011 v spoločnej domácnosti. Otec je štátnym občanom Českej republiky. Matka má slovenské štátne občianstvo, od roku 2003 žila v V.. Rodina žila v spoločnej domácnosti v V., v trojizbovom byte vo vlastníctve navrhovateľa. Navrhovateľ chodil do práce a matka maloletého bola s maloletým v domácnosti. Každodennú starostlivosť o maloletého Q. zabezpečovali rodičia spoločne. V Českej republike bola matka zúčastnená na sociálnom systéme, poberala peňažnú pomoc v materstve a rodičovský príspevok. Dňa 01.09.2015 nastúpil maloletý Q. v mieste obvyklého pobytu do materskej školy W., v mieste bydliska má tiež pediatra a zdravotné poistenie. V júli 2016 odišla matka s maloletým
Q. na návštevu k svojej matke na Slovensko s tým, že sa do 10.08.2016 vráti. Prvý augustový týždeň strávil navrhovateľ s maloletým (spolu s dvomi maloletými sestrami z prvého manželstva navrhovateľa) plánovaný prázdninový pobyt vo B. Q., v SR a do V. sa navrhovateľ vrátil dňa 05.08.2016, s tým, že Q. s matkou sa vrátia v dohodnutom termíne. Odporkyňa dňa 05.08.2016 pre prevzatí syna navrhovateľovi oznámila, že sa do V. nevráti a zostane s maloletým bývať u svojej matky v O., s čím navrhovateľ nesúhlasil. V priebehu augusta navrhovateľ dvakrát za matkou vycestoval a prosil ju, aby sa domov s dieťaťom vrátila a svojimi neuváženými krokmi nevystavovala Q. stresu, avšak neúspešne. Koncom augusta, materská škola, ktorú Q. navštevoval, informovala navrhovateľa, že matka dieťaťa zaslala materskej škole list, v ktorom maloletého odhlasuje z dochádzky do škôlky. Ako vyplynulo z výpovede otca, matka sa opakovane vyjadrila, že s dieťaťom zostane na území SR, dieťa sa pokúsila odhlásiť z ČR, na konci augusta 2016 poslala oficiálnu žiadosť, riaditeľka škôlky však vyžadovala súhlas otca, otec s ohlásením maloletého z materskej školy v Českej republike nesúhlasil z dôvodu, že dieťa má dlhodobé zdravotné problémy, oneskorený psychomotorický vývin, najmä problémy s chrbticou, oneskorený vývin reči, navštevoval preto špeciálnu materskú školu, ktorej pokračovanie bolo odporúčané aj v rámci ostatného sedenia u klinického psychológa. Otec mal vedomosť, že matka dieťa prihlásila bez jeho súhlasu do bežnej materskej školy v O.. 11. Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pracovisko pre Bratislavu IV zo dňa 08.09.2016 vyplynulo, že v čase šetrenia na adrese trvalého pobytu matky I.. G. X, O. (ktorý má matka evidovaný od roku 1989) sa v domácnosti nachádzala len stará matka maloletého G. Q.. Stará matka uviedla, že matka sa spolu s maloletým nachádzajú momentálne v V., kde sa maloletý podrobuje vyšetreniu v nemocnici v Q.. Dcéra bola s vnukom u nej takmer celé prázdniny, čo podľa nej vedel aj otec dieťaťa, ktorý za nimi cestoval a spoločne strávili aj dovolenku vo B. Q.. Uviedla, že v V. bývajú rodičia maloletého spolu s maloletým v jednej domácnosti. Stará matka bola so vzniknutej situácie prekvapená, nakoľko mala za to, že rodičia sa ohľadom maloletého budú vedieť dohodnúť. Podľa jej slov dcéra s vnukom žili doposiaľ v V., na leto odišli, tak ako každý rok, k nej na Slovensko. Tušila, že sa asi niečo deje, pretože dcéra prejavila záujem zostať na Slovensku a bývať s ňou v ich spoločnom byte, vybavila pre maloletého Q. škôlku v O.. Vie o tom, že otec dieťaťa s týmto nesúhlasí. Stará matka potvrdila, že maloletý má zdravotné problémy, pre ktoré vyžaduje zvýšenú starostlivosť a tiež, že zdravotná starostlivosť je maloletému poskytovaná v Českej republike, kde maloletý Q., ktorý má oneskorený psychomotorický vývin, absolvuje aj fyzioterapiu a v najbližšom období má podstúpiť mesačný ozdravný pobyt v X. J.. 12. Súd v prejednávanom prípade upustil od výsluchu maloletého, keď usúdil, že maloletý vzhľadom na svoj vek a špecifiká jeho vývoja, pre ktoré vyžaduje osobitnú starostlivosť, ako aj osobitný výchovný prístup, nie je schopný samostatne sa vyjadriť k predmetu konania. 13. Z potvrdenia Materskej školy špeciálnej W., P. X, V. X zo dňa 23.08.2016 súd zistil, že maloletý Q. bol prijatý dňa 01.09.2015 na predškolské vzdelávanie. 14. Z potvrdenia MUDr. X. F., detského lekára, zo dňa 23.08.2016 súd zistil, že maloletý je v jej pediatrickej starostlivosti od narodenia. 15. Predmetom konania je rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na nariadenie návratu maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestení alebo zadržaní („návratové konanie“). Hmotnoprávna úprava, vzťahujúca sa k veci, vychádza z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25. 10. 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z. ( ďalej len „Dohovor“ ) a z Nariadenia (ES) č. 2201/2003 z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej „Nariadenie rady“), ktoré dopĺňa a vykonáva Dohovor. Česká republika a Slovenská republika sú týmito medzinárodnými predpismi viazané. Procesná reflexia uvedených hmotnoprávnych predpisov je vyjadrená v ust. § 123 a nasl. zákona č. 161/2015 Z. z., Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“). 16. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodnoprávne záväzky. 17. Podľa čl. 1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, prijatého v Haagu dňa 25. 10. 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. (ďalej len „Dohovor“), cieľom tohto dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a
b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch. 18. Podľa čl. 3 Dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona, alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.
19. Podľa čl. 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa. 20. Podľa čl. 13 Dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. 21. Podľa čl. 19 Dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva. 22. Podľa § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy. 23. V zmysle Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa. 24. Podľa článku 2 bod 11 Nariadenia rady, pojem „neoprávnené premiestnenie“ alebo „zadržiavanie“ znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak: a. je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním; a b. za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. V zmysle Nariadenia Rady, pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa.
25. Podľa článku 11 bod 4 Nariadenia rady, súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate. 26. Súd v rámci návratového konania rozhoduje výlučne o tom, či bude dieťa do miesta obvyklého pobytu navrátené alebo nie. V konaní súd teda nerozhoduje o starostlivosti, výchove, výžive dieťaťa ani o styku rodičov s dieťaťom. Právna úprava obsiahnutá v Dohovore a Nariadení Rady je jasná a striktná. V prípade, že súd ustáli, že došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu maloletého dieťaťa a návrh na návrat je podaný do jedného roku od neoprávneného premiestenia alebo zadržania, musí súd nariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá iba v prípade, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v článku 13 alebo 20 Dohovoru. Výnimky je pritom potrebné v zmysle Dohovoru vykladať reštriktívne a mať pri ich aplikácii na zreteli, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom Dohovoru. Článok 11 Nariadenia Rady preto stanoví, že pri rozhodovaní o návrhu na návrat je výnimka z povinnosti nariadiť návrat dieťaťa stanovená v článku 13 písm. b) Dohovoru obmedzená na minimum, pretože aj napriek existencii okolností predvídaných týmto ustanovením musí súd nariadiť návrat dieťaťa, ak boli prijaté primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate do krajiny obvyklého pobytu. 27. Návratové konanie ak výslovne vyplýva zo znenia Dohovoru (článok 19) nie je svojou povahou konanie vo veci samej, teda konaním o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, ale má charakter predbežného konania, v ktorom je zisťovaný konflikt s jurisdikciou a má v ňom byť s konečnou platnosťou zodpovedaná otázka jurisdikcie nad maloletým dieťaťom. V návratovom konaní preto súd nehodnotí výchovné schopnosti rodičov, ich osobné, zárobkové a majetkové pomery, rozsah, v akom sú schopní zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa a saturovať jeho potreby a záujmy. Súd v konaní zisťuje výlučne skutočnosti rozhodné z hľadiska výkladu príslušných hmotnoprávnych ustanovení Dohovoru, ako aj Nariadenia Rady (súvisí s ust. § 123 CMP). 28. Nariadenie návratu do krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa v zásade neznamená jeho návrat k navrátenie opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča „únoscu“, keďže súd v prípade, že návrhu vyhovie, nariadi návrat maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu a nie návrat „do rúk“ opusteného rodiča. 29. Súd rozhodujúc o návrhu navrhovateľa, otca maloletého s prihliadnutím na všetky vyššie citované ustanovenia, zistený skutkový stav a vykonané dokazovanie dospel k záveru, že návrh otca na nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu dieťaťa je dôvodný a je mu potrebné vyhovieť. 30. Súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že maloletý Q. mal obvyklý pobyt v Českej republike, kde sa narodil a žil do júla 2016 (odchod matky s dieťaťom na Slovensko). 31. Otázku posúdenia výkonu opatrovníckeho práva zo strany otca maloletého dieťaťa súd vyhodnotil tak, že obaja rodičia, teda aj otec, svoje opatrovnícke právo riadne vykonával, keďže rodičia až do času, kedy došlo k neoprávnenému zadržaniu maloletého v Slovenskej republike (11.08.2016), žili v spoločnej domácnosti a spoločne zabezpečovali výchovu a potreby maloletého dieťaťa. V danom prípade otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona, vykonával ho, pričom bez súhlasu otca matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletého Q.. 32. Súd v ďalšom zisťoval, či skutočne došlo k neoprávnenému premiestneniu, alebo zadržiavaniu maloletého matkou na území Slovenskej republiky. Z výpovede otca na pojednávaní, ako aj z výpovede kolízneho opatrovníka maloletého, ako aj zo správy kolízneho opatrovníka zo šetrenia pomerov v mieste pobytu maloletého v SR, mal súd za nesporne zistené, že matka odišla s maloletým v júli 2016 za účelom návštevy svojej matky, resp. trávenia dovolenky na území Slovenskej republiky, tak ako bolo zvykom podľa vyjadrenia starej matky každoročne, s tým, že rodičia sa dohodli, že matka sa s maloletým Q. vráti do Českej republiky do 10.08.2016. Po tom, čo matka maloletého po dohodnutom termíne maloletého na územie Českej republiky nevrátila, otec sa začal domáhať návratu maloletého do miesta obvyklého pobytu, keďže so zadržiavaním maloletého na území Slovenskej republiky matkou, ku ktorého došlo počnúc dňom 11.08.2016, nesúhlasil. Otec de facto bezprostredne po tom, čo došlo k neoprávnenému zadržaniu maloletého podnikol príslušné právne kroky (obrátil sa na ústredný orgán ČR) a dňa 07.09.2016 podal na tunajší súd návrh na nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu. Sumarizujúc uvedené súd ustálil, že v danom prípade došlo k neoprávnenému zadržiavaniu maloletého na území Slovenskej republiky matkou v zmysle článku 3 Dohovoru. 33.Vychádzajúc zo všetkých doposiaľ uvedených záverov súd dospel súd k jednoznačnému záveru, že v danom prípade boli splnené všetky podmienky pre nariadenie návratu maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu, preto súd návrhu otca vyhovel a nariadil návrat maloletého Q. do krajiny jeho obvyklého pobytu, do Českej republiky, pričom prihliadol aj na názor kolízneho opatrovníka ako zástupcu
maloletého v konaní. Sumarizujúc všetky závery, týkajúce sa zisteného skutočného stavu veci, má súd za to, že v danom prípade je v „bytostnom“ záujme maloletého zabezpečiť jeho okamžitý návrat na územie Českej republiky, kde má vytvorené stabilné zázemie pre svoj všestranný rozvoj nielen vo forme rodinného zázemia, ale aj z hľadiska zdravotnej starostlivosti, ktorá mu je dlhodobo poskytovaná výlučne na území Českej republiky, pričom vzhľadom na špecifiká jeho vývoja je v eminentnom záujme maloletého Q. aj naďalej zabezpečovať jeho zdravotnú starostlivosť v tejto forme. Bolo tiež zistené, že Q. má v mieste obvyklého pobytu zabezpečené predprimárne vzdelávanie, zodpovedajúce jeho potrebám, ktoré navštevuje už od 01.09.2015 (potvrdenie materskej školy špeciálnej W.) a prerušenie tohto vzdelávania by mohlo mať na maloletého negatívny dopad. S poukazom na uvedené súd uzavrel, že v záujme maloletého je preto potrebné nariadením návratu zamedziť ďalšiemu svojvoľnému konaniu zo strany matky, ktorá neoprávneným zadržiavaním maloletého nielenže zasiahla do práv navrhovateľa, ale narušila tiež stabilitu výchovného prostredia maloletého. 34. Záverom súd konštatuje, že matka v konaní žiadnym relevantným spôsobom proti návrhu otca nenamietala, netvrdila a nepreukazovala žiadne skutočnosti, ktoré by nariadeniu návratu maloletého bránili. 35. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak.
Poučenie:
Proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým sa rozhodlo vo veci samej je prípustné odvolanie (§59 Civilného mimosporového poriadku) v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 62 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci. Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní.