Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6C/170/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom pred sudkyňou JUDr. Janou Zuzan v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu žalobkyne z a m i e t a .

II. Žalovaná m á p r á v o na náhradu trov konania v rozsahu 100 % .

odôvodnenie:

1. Podanou žalobou zo dňa 17.09.2012, doručenou tunajšiemu súdu 27.09.2012, sa žalobkyňa domáhala od žalovanej zaplatenia sumy 125,- € titulom majetkovej škody a sumy 275,- € titulom nemajetkovej ujmy. Zároveň žiadala nahradiť trovy súdneho konania a rozsudkom rozhodnúť o základe veci tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobkyni nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobkyne, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 6810367 dlžníkom ( povinným ) Ivan Horniak, nar. 21.4.1966, v zákonom stanovenej lehote 15 dní. Žalobkyňa uviedla, že išlo o omeškanie o viac ako 150 dní. Podľa jej názoru v predmetnom prípade neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Majetkovú škodu vyčíslila ako náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Na správu pohľadávky poškodená vynaložila 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, poštovné a telekomunikačné výdaje 15,- eur (spolu 125,- eur). Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodnila žalobkyňa tým, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Výpočet uplatnenej sumy náhrady nemajetkovej ujmy určila alikvotným pomerom 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie doktríny ústavného súdu teda 660,- eur za rok. Žalobkyňa uviedla, že postupovala v súlade so zákonom č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, ktorá na túto žiadosť pozitívne nereagovala.

2. Žalovaná sa k návrhu vyjadrila, žiadala, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol, a priznal jej náhradu trov konania. Dôvody na zamietnutie žaloby uviedla, že návrh na súd bol podaný pred uplynutím lehoty 6 mesiacov odo dňa doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody žalovanej. Uviedla, že žalobkyňa neposkytla žalovanej pri predbežnom prerokovaní žiadnu súčinnosť a tým zmarila akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, z toho dôvodu žalovaná nárok žalobkyne nepovažuje za predbežne prerokovaný. Ďalej žalovaná uviedla, že 15 - dňová lehota na vydanie poverenia pre exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. K zneniu zákona č. 233/1995 Z.z., konkrétne § 41 ods. 2 písm. d) za účinnosti pred 1.6.2011 (lehota 15 dní neplatila, ak boli exekučným titulom rozhodnutia rozhodcovskej komisie a zmiery nimi schválené ), žalovaná uviedla, že v dôvodovej správe novelizácie tohto ustanovenia je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada SR ako zákonodarný zbor SR. Nepovažuje za preukázanú existenciu prieťahov v konaní, pretože žalobkyňa by sa mohla domáhať náhrady škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní len v prípade, že boli tieto prieťahy konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, t.j. v právoplatnom rozhodnutí príslušného orgánu. 3. Žalovaná vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku. Tvrdila, že 3-ročná premlčacia doba začala plynúť od momentu skončenia žalobkyňou tvrdených prieťahov, t.j. vydania poverenia, t.j. v tomto konkrétnom prípade od 9.7.2010 (doručené súdnemu exekútorovi 7.9.2010). 4. Čo sa týka vyčíslenia škody podľa názoru žalovanej, žalobkyňa doposiaľ neuniesla bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizovala, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Žalovaná uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nepovažuje ani za zmenšenie majetku poškodeného ani za ušlý majetkový prospech a teda nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Považuje nárok na uplatnenie majetkovej škody za nadhodnotený a nepreukázaný. Podľa názoru žalovanej, žalobkyňa nepreukázala jednak vznik a ani výšku škody. Žalovaná nemá za preukázaný vznik nemajetkovej ujmy ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Uplatnenie nároku na náhradu škody považuje žalovaná vzhľadom k charakteru podnikateľskej činnosti žalobkyne (negatívne vnímaná podnikateľská aktivita) za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Keďže nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu a žalobkyňa nepreukázala vznik škody (resp. nemajetkovej ujmy) ani jej výšku, nemôže medzi nimi existovať ani príčinná súvislosť.

5. Súd nasledovne posúdil skutkové tvrdenia sporových strán, vychádzal z nasledovných dôkazov a vec právne posúdil a vyhodnotil dôkazy nasledovne:

6. Súd z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 13Er/595/2010 má za preukázané, že žalobkyňa ako oprávnená dňa 11.5.2010 do zápisnice spísanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým navrhla vykonanie exekúcie voči povinnému T. I., na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 1.4.2010 sp. zn. SR/01544/10 a ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 863,- eur s príslušenstvom. Súdny exekútor v zmysle návrhu na vykonanie exekúcie požiadal žiadosťou doručenou tunajšiemu súdu dňa 7.6.2010 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Tunajší súd následne dňa 9.7.2010 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie.

7. Podľa § 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Svojej zodpovednosti sa štát nemôže zbaviť.

8. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že na vznik objektívnej zodpovednosti štátu (Slovenskej republiky) za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje kumulatívne (súčasné) splnenie troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2. vznik škody ako peniazmi vyčísliteľnej majetkovej ujmy na strane dotknutého subjektu a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zákon č. 514/2003 Z.z. neobsahuje legálnu definíciu nesprávneho úradného postupu. Ust. § 9 uvedeného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 príkladmo za nesprávny úradný postup označuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a

právnických osôb. V zásade možno nesprávny úradný postup definovať ako postup orgánu verejnej moci (teda aj štátneho orgánu), ktorý je v rozpore s platnými právnymi normami a ktorý spočíva v inej než rozhodovacej činnosti. V prípade rozhodovacej činnosti totiž zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie a špecificky za určité rozhodnutia týkajúce sa najmä osobnej slobody jednotlivca (rozhodnutia o zatknutí, zadržaní, o treste atď.). Inými slovami, pri nesprávnom úradnom postupe je činnosť orgánu verejnej moci v konkrétnom prípade upravená právnou normou, ktorú orgán pri jej aplikácii poruší. Treba ale zdôrazniť, že nesprávny úradný postup je potrebné posudzovať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu.

9. Súd preto skúmal, či bolo preukázané splnenie všetkých troch podmienok na to, aby bola daná zodpovednosť žalovanej za žalobkyňou tvrdenú škodu (resp. ujmu).

10. Z vykonaného dokazovania súd nemal preukázané tvrdenia žalobkyne, že by postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní sp. zn. 13Er/595/2010 v súvislosti so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Ako vyplynulo z vykonaných dôkazov, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu bola tunajšiemu súdu doručená dňa 7.6.2010. V tom čase účinné ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z.z.) určovalo povinnosť súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia jeho žiadosti, pričom táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

11. V danom prípade súd síce nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora do 15 dní odo dňa jej doručenia, keď písomne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 9.7.2010, no prekročenie stanovenej lehoty vzhľadom na všetky ostatné okolnosti prípadu nemožno kvalifikovať ako nesprávny úradný postup. Súd poukazuje na to, že v danom prípade išlo o exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku a bolo treba v záujme ochrany spotrebiteľa a riadneho posúdenia zákonnosti exekúcie preskúmať exekučný titul a súd má za to, že tento záujem treba uprednostniť pred striktným dodržaním lehoty na vydanie poverenia exekútorovi. Uvedený záujem potvrdzuje aj neskoršia zákonná úprava, ktorá na tieto situácie reflektovala a pri tomto druhu exekučných titulov novelou č. 144/2010 Z.z. účinnou od 1.6.2010 lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekútorovi v prípade, ak exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok neplatí. V dôvodovej správe k čl. III bodu 2 zákona č. 144/2010 Z.z. ktorým došlo k uvedenej zmene sa okrem iného uvádza: „Prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora v prípadoch, ak exekučným titulom je notárska zápisnica, alebo rozhodcovský rozsudok bola výraznou prekážkou na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií, zbytočnom vzniku trov exekučného konania. Súdy nemali časový priestor ani na vyžiadanie napr. spotrebiteľskej zmluvy.” Tento zmysel novely č. 102/2011 Z.z. bol potom s účinnosťou od 01.06.2011 už vyjadrený aj explicitne v doslovnom zákonnom texte § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, ktorý výslovne za exekučný titul označil aj vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu, pri ktorom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní na poverenie súdneho exekútora neplatila.

12. Súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovanej, že vzhľadom k predmetu podnikateľskej činnosti žalobkyne a jej praktikám pri poskytovaní spotrebiteľských úverov bolo nevyhnutné venovať zvýšenú pozornosť preskúmavaniu rozhodnutia v predmetnej veci. Podľa názoru súdu tak nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe súdu v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, pretože lehota sa začala počítať odo dňa 7.6.2010, a do vydania poverenia dňa 9.7.2010 uplynulo 32 dní, čo súd považuje za primeraný čas na preskúmanie exekučného titulu vzhľadom k tomu, že týmto exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu v spotrebiteľskej veci.

13. Ešte je potrebné dodať, že zákonom stanovená povinnosť súdu ako orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom určenej lehote predstavuje v tejto rovine garanciu ústavného práva každého na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 16/02 konštatoval, že pri posúdení toho, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v Ústave Slovenskej republiky alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti

danej veci. V rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 70/02 Ústavný súd Slovenskej republiky zasa uviedol, že ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu, na druhej strane ich dodržanie nemôže mať za následok porušenie základných zásad civilného procesu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva - práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom. V tomto zmysle právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách.

14. Vychádzajúc z uvedeného súd preto uzavrel, že v danom prípade postup exekučného súdu v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nemožno považovať za nesprávny úradný postup.

15. Súd však nielenže nemal preukázaný nesprávny úradný postup ale nemal preukázané ani splnenie ďalších dvoch podmienok vyžadovaných na vznik zodpovednosti žalovanej za žalobkyňou tvrdené ujmy. Žalobkyňa v tomto smere napriek riadnemu poučeniu o dôkaznej povinnosti podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, nielenže nepredložila ale ani neoznačila žiadne dôkazy, ktoré by mal súd vykonať a ktoré by podporovali to, že práve v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu v súvislosti s rozhodovaním o poverení súdneho exekútora utrpela konkrétne vyčísliteľnú a preukázateľnú majetkovú škodu či ujmu nemajetkového charakteru, ktorú by bolo namieste odškodniť v peniazoch podľa § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Za škodu, pri vzniku ktorej sa nahrádza skutočná škoda a ušlý zisk, nemožno podľa názoru súdu považovať iba subjektívne vyčíslené (a ničím neobjektivizované) paušálne náklady na správu pohľadávky pomocou informačného systému v sume 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému v čiastke 40,- eur a na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania v čiastke 15,- eur. Skutočnou škodou je totiž ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného predstavujúca zníženie majetkového stavu poškodeného v porovnaní s jeho majetkovým stavom pred škodnou udalosťou. Preto pri náhrade skutočnej škody možno kompenzovať iba tie účelne vynaložené výdavky, ktoré by nebolo nutné vynaložiť nebyť škodnej udalosti. Subsumpcia žalobkyňou uvedených nákladov pod ušlý zisk neprichádza potom do úvahy už len vzhľadom na samotnú definíciu ušlého zisku, ktorým je zmarený majetkový prospech očakávaný s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ktorý však nenastal v dôsledku škodnej udalosti (v danom prípade v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu). Treba tiež uviesť, že žalobkyňa nielenže nepreukázala ale ani nijako bližšie nevysvetlila ako paušálne náklady na správu pohľadávky voči povinnému konkrétne súvisia s tvrdeným nesprávnym úradným postupom súdu, keď exekútor bol v konečnom dôsledku poverený vykonaním exekúcie v zákonnej lehote. Ako už bolo uvedené, medzi nesprávnym úradným postupom a škodou musí existovať príčinná súvislosť, teda vzťah príčiny a následku, pričom je podľa názoru súdu logické, že určité administratívne náklady na správu pohľadávky mala žalobkyňa nezávisle od toho, kedy exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora.

16. Vo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy žalobkyňa tiež nijako nepreukázala žiaden nepriaznivý dopad (ujmu) na jeho právne postavenie ako veriteľky pohľadávky voči povinnému v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu. V návrhu síce poukázala na určité riziká vo vzťahu k povinnému (riziko zániku povinného, jeho insolvencia, riziko „zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným“), no nijako netvrdila ani nedokázala, že k takýmto následkom aj skutočne došlo v dôsledku postupu exekučného súdu.

17. K vznesenej námietke premlčania súd uvádza, že žalobkyňa sa dozvedela o skutočnostiach , ktoré tvrdí v žalobe, a teda k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu v deň, keď bolo poverenie na vykonanie exekúcie doručené exekútorovi, t.j. 7.9.2010. Žaloba bola na tunajšom súde podaná dňa 27.9.2012, t.j bola podaná v 3 ročnej subjektívnej premlčacej dobe podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.

18. Pretože súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup, vznik škody na strane žalobkyne ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a ani vznik nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu, žalobu zamietol.

19. Len záverom súd k vyjadreniam žalovanej poznamenáva, že zo žaloby zo dňa 17.9.2012 je evidentné čoho sa žalobkyňa v konaní domáhala a z akých dôvodov, pričom súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že žalobkyňa ešte pred začatím tohto súdneho konania podala na Ministerstvo spravodlivosti SR písomnú žiadosť podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o predbežné prerokovanie nárokov uplatňovaných v tomto konaní. V dôsledku neuspokojenia nárokov do 6 mesiacov od podania žiadosti sa ich žalobkyňa mohla domáhať na súde (§ 16 ods. 4 cit. zákona), keďže uvedená lehota počas tohto súdneho konania už uplynula.

20. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. O nároku na náhradu trov konania rozhodne súd aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalovaná bola v konaní úspešná, preto jej súd náhradu trov konania priznal v rozsahu 100 %.

Poučenie:

Odvolanie proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žiar nad Hronom v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovú značku tohto konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1 § 365 CSP, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.