Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/753/2015

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu M. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom O., W. A. XX, právne zastúpeného JUDr. Milanom Franekom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Lučenec, Komenského 17, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, v konaní o zaplatenie 1 946,13 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 7C/64/2014-78 zo dňa 06. 02. 2015,

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 217,16 € s príslušenstvom titulom dôvodného uplatnenia nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle §-u 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej v texte ,,zák. č. 514/2003 Z. z.“), teda voči žalovanej. Okresný súd mal za preukázané, že rozhodnutím Okresného súdu Lučenec č. k. 22T/87/2009-160 zo dňa 26. 04. 2011 bol žalobca oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. V prejednávanom prípade malo takéto rozhodnutie za následok, že samotné uznesenie o začatí trestného stíhania bolo rozhodnutím nezákonným podľa §-u 5 ods. 1 a §-u 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca ako obvinený uvedené rozhodnutie napadol sťažnosťou, teda riadnym opravným prostriedkom. Okresný súd uznal, že žalobcovi vznikla skutočná škoda, a to náklady na právne zastupovanie v trestnom konaní (ktoré si uplatnil v celkovej hodnote 1 946,13 € ), ktoré vynaložil v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia voči jeho osobe, ak bol následne súdom spod obžaloby oslobodený. Okresný súd dospel k záveru, že nie všetky uplatnené úkony obhajoby v uvedenom trestnom konaní boli účelné, správne uplatnené a vypočítané, resp. aj žalobcom preukázané. Po tom, ako žalobcovi nepriznal ako náhradu škody úkon zo dňa 30. 01. 2009 - nahliadnutie do spisového materiálu, náhradu za právny úkon z 10. 03. 2009 - obhliadka a k tomu prislúchajúce cestovné, stratu času, ako aj náhradu za úkon z 25. 03. 2009- podanie vo veci, náhradu za úkon z 11. 03. 2010 - účasť na verejnom zasadnutí na Krajskom súde v Banskej Bystrici a náhrady k tomu, a súčasne ani žalobcom uplatnené 2 x poštovné a telefón, priznal žalobcovi náhradu škody vo výške 1 217,61 €, ku ktorej dospel po priznaní náhrady za 20 úkonov právnej služby spolu vo výške 793,17 € ( veta prvá druhého odseku na strane 9 odôvodnenia ).

2. Keďže okresný súd zistil, že v trestnom konaní po začatí trestného stíhania, žalobca odmietol vykonať konfrontáciu dňa 24. 03. 2009 bez uvedenia riadneho dôvodu, pričom ani na pojednávaní v predmetnej veci súdu nevedel dôveryhodne uviesť dôvod, pre ktorý tak učinil, posudzoval okresný súd jeho správanie ako nespoluprácu pri zisťovaní skutočností dôležitých pre trestné stíhanie. Keďže podľa okresného súdu išlo o okolnosť dôvodnú pri posudzovaní jej vplyvu na trestné stíhanie, súd vyhodnotil konkrétne správanie žalobcu ako „okolnosť síce menej závažnú, avšak majúcu vplyv na

okolnosť rozhodovania o pokračovaní trestného stíhania proti žalobcovi, a preto mal za to, že je dôvodné znížiť plnenie škody o 10 %, vzhľadom na jej menej závažný charakter“.

3. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol, vrátane žalobcom uplatneného úroku z omeškania od 24. 03. 2013, keď mal za to, že úrok z omeškania možno priznať žalobcovi až od 28. 08. 2013. Žalovaná sa totiž do omeškania dostala dňom nasledujúcim po dni, keď bola žiadosť o náhradu škody zamietnutá, t. j. 28. 08. 2013.

4. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa §-u 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016 (ďalej v texte ,,O. s. p.“), keďže žalobca mal úspech vo veci len čiastočný.

5. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca i žalovaná.

6. Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd náležite posúdil skutkový i právny stav, čo do pasívnej legitimácie žalovanej, avšak nemôže sa stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že by svojim konaním akokoľvek prispel k začatiu, či k pokračovaniu trestného stíhania voči nemu. Uznal, že odmietol konfrontáciu so svedkami v rámci trestného stíhania, avšak už priamo v zápisnici uviedol, že nevidí dôvod na konanie tejto konfrontácie. Odmietol vykonanie tejto konfrontácie, ak nemohla mať žiadny vplyv na ďalší priebeh trestného stíhania. Ak na pojednávaní dňa 15. 12. 2014 nevedel vysvetliť dôvodnosť odmietnutia konfrontácie, k uvedenému došlo vzhľadom na odstup času medzi danou konfrontáciou a pojednávaním a súčasne k odmietnutiu konfrontácie došlo aj v dôsledku porady s obhajcom z dôvodu jej nedôvodnosti, resp. aj nezákonnosti. Žalobca sa nestotožnil ani s krátením náhrady škody, čo do cestovného a straty času v súvislosti s úkonmi zo dňa 30. 01. 2009 a 10. 03. 2009. Cestovné a náhradu za stratu času možno podľa neho vo všetkých prípadoch považovať za účelne vynaložené náklady, na ktoré má nárok. Nestotožnil sa ani s výškou náhrady trov právneho zastúpenia v prejednávanej veci a dal do pozornosti aplikáciu ust. §-u 142 ods. 3 O. s. p. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

7. Žalovaná napadla prvý výrok napadnutého rozhodnutia, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 217,16 € spolu s príslušenstvom, keď mala za to, že rozsudkom okresného súdu v napadnutej časti bol porušený zákon, pretože rozhodnutie súdu trpí nielen vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ale súd svojím postupom odňal účastníkovi konania (strane sporu) možnosť konať pred súdom a vec nesprávne právne posúdil. Najmä vytýkala, že okresný súd nesprávne vyhodnotil a posúdil otázku, ktorý štátny orgán je príslušný konať v mene štátu. Skutočnosť, že prokurátor zamietol sťažnosť a podal obžalobu, môže vylúčiť len príslušnosť Ministerstva vnútra SR, neodôvodňuje podľa nej ale úvahu o príslušnosti Generálnej prokuratúry SR. Takáto úvaha nemá oporu v zákone a je úplne analogická úvaha o príslušnosti Ministerstva spravodlivosti SR len preto, že súd po preskúmaní obžaloby a zákonnosti prípravného konania nariadi hlavné pojednávanie a v súdnom konaní uzná vinu a uloží trest. Úplne vylúčil, aby zamietnutie sťažnosti a podanie obžaloby mohlo založiť príslušnosť prokuratúry, keďže prokurátor v danom prípade škodu nespôsobil. Naviac okresný súd nevzal do úvahy skutočnosť, že v trestnom konaní bol žalobca oslobodený spod obžaloby len s použitím zásady ,,in dubio pro reo“ po tom, čo bol predtým hoci neprávoplatne uznaný vinným a uložený mu trest, čím súd nevzal do úvahy zákonnosť prípravného konania vrátane zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia. Rozsudok je podľa nej naviac nepreskúmateľný v časti týkajúcej sa výšku úrokov z omeškania. Navrhla, aby v napadnutej časti odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa (súdu prvej inštancie) na ďalšie konanie.

8. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že práve Generálna prokuratúra SR nesie zodpovednosť za to, že je prípravné konanie vedené zákonným spôsobom, pričom vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania proti nevinnej osobe nie je možné považovať za zákonné. Nie je totiž možné opomenúť, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, a teda neskúma sa zavinenie konajúceho orgánu, ale štát priamo zodpovedá za škodu spôsobenú jeho orgánmi, pokiaľ je vydané akékoľvek nezákonné rozhodnutie bez ohľadu na to, či bola táto nezákonnosť spôsobená pochybením rozhodujúceho orgánu. Žalobca počas trestného stíhania spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní, nerobil vo veci žiadne prieťahy, dostavil sa na každé predvolanie orgánov činných v trestnom konaní, či súdu, počas svojich výsluchov riadne vypovedal, teda nijakým spôsobom nemaril objasňovanie skutku. Súd prvej

inštancie tak riadne posúdil otázku príslušnosti Generálnej prokuratúry SR konať v tomto prípade v mene štátu.

9. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol, považuje za vecne správne a navrhla ho potvrdiť.

10. Okresný súd vydal napadnutý rozsudok dňa 06. 02. 2015. Žalobca a žalovaný podali voči tomuto rozhodnutiu odvolanie s tým, že vec bola predložená odvolaciemu súdu dňa 21. 08. 2015. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj ,,CSP“), ktorý v zmysle §-u 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 §-u 470 však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

11. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 a § 470 ods. 2 odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30.06.2016 ( v prejednávanej veci dňa 19. 11. 2015), a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30.06.2016 (viď § 470 ods. 2 . V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od 01.07.2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PLÚS 36/1995).

12. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , prejednal odvolanie žalobcu i žalovanej viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ust. §-u 379 a §-u 380 a bez nariadenia pojednávania podľa §-u 385 ods. 1 (a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa §-u 389 ods. 1 písm. b) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie podľa §-u 391 ods. 1 CSP.

13. Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že pasívne legitimovaným v konaní o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci je vždy Slovenská republika bez ohľadu na tú skutočnosť, ktorý orgán Slovenskej republiky koná v jej mene. Označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciu štátu nesúvisí. Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená, že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu ako strany sporu na žalovanej strane. Riadne označenie štátu ako žalovanej strany je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako strana sporu označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať. V prípade, že strana - žalobca síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania. Súd je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom.

14. Taktiež je nevyhnutné poukázať na to, že súd nie je pri posudzovaní správnosti označenia orgánu príslušného konať v mene štátu, viazaný predchádzajúcim (ne)konaním orgánov štátu pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody. Rozhodujúci je obsah žaloby, z ktorej musí byť zrejmé rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým mala byť spôsobená škoda. K otázke označenia, resp. určenia orgánu oprávnenému konať za štát zaujal Najvyšší súd SR právne závery, napr. v uznesení z 26. 09. 2012, sp. zn. 6 Cdo 149/2011, v ktorom uviedol, že „riadne označenie štátu, ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať. Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok

neúplnosť návrhu so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 43 O. s. p. V prípade, že účastník konania síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania.“ Tak ako bolo uvedené vyššie, súd je povinný bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom. Právne názory vyjadrené v tomto uznesení Najvyššieho súdu SR zastáva i odvolací súd v preskúmavanej veci.

15. Zodpovednosť štátu za škodu je koncipovaná ako objektívna, teda bez ohľadu na akékoľvek zavinenie. V tejto súvislosti preto platí, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby, treba hľadať nielen v ustanovení § 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená. Súdna prax dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, ako je tomu aj v prejednávanom prípade, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti zákonnosti začatia vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 183/2009, 4Mcdo 15/2009).

16. Orgán verejnej moci, ktorý koná za štát vo veci náhrady škody spôsobenej v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. sa určuje podľa kritérií obsiahnutých v ust. § 4 ods. 1 a 2 tohto zákona.

17. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca si voči žalovanej uplatnil náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím. V zmysle ustálenej judikatúry sa nárok na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo zastavením stíhania alebo oslobodením spod obžaloby, posudzuje podľa ust. § 5 zák. č. 514/2003 Z. z.. V zmysle ust. § 4 ods. 1 na úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšené podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru, ako aj prokurátor. Nadobudnutím účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z. došlo k precizovaniu orgánu, ktorý je orgánom konajúcim v mene štátu. Súdna prax totiž dospela k záveru, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, má rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. ) aj zastavenie trestného stíhania; rovnaké následky vo vzťahu k zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia pripísala súdna prax aj oslobodeniu spod obžaloby (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 194/2010 alebo uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 145/2011).

18. Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013 koná vo veci náhrady škody Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru a súčasne po 1.) prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo po 2.) vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.

19. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013 koná vo veci náhrady škody Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní.

20. V zmysle vyššie uvedených ustanovení je zrejmé, že zákonom č.412/2012 Z. z. došlo k presnejšiemu vymedzeniu oprávnenia jednotlivých štátnych orgánov konať za štát v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Preto aj keď nezákonným rozhodnutím je stále uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré vydal príslušný policajt oprávnenie ministerstva vnútra konať za štát v rámci konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, by zostala z hľadiska prejednávanej veci zachovaná len pre prípad, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu policajta a nepodal obžalobu. V opačnom prípade je potrebné dospieť k názoru, že Ministerstvo vnútra SR oprávnenie konať za štát nemá. V prípade, že prokurátor podanú sťažnosť obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietne a následne podá obžalobu príslušnému súdu, zakladá tým oprávnenie Generálnej prokuratúry SR konať za štát v následnom konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Prokurátor svojím aktívnym konaním, a to podaním obžaloby zachoval nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, teda aj nezákonnosť trestného stíhania hoci mu právny poriadok dáva oprávnenie konať aj inak, napr. zastaviť trestné stíhanie alebo postúpiť vec. K spôsobeniu škody v tomto prípade zo strany prokurátora nedochádza vydaním nezákonného rozhodnutia, ale tým, že nevyužijúc svoju kompetenciu nezákonné rozhodnutie nezrušil, sťažnosť obvineného zamietol, teda, trestné stíhanie obvineného nezastavil, nepostúpil vec, naopak osvojil si závery nezákonného rozhodnutia a podal na jeho základe obžalobu. Tieto kritériá považuje odvolací súd za natoľko jednoznačné, že nespôsobujú výkladové problémy, preto podľa právneho záveru odvolacieho súdu je orgánom oprávneným konať v mene štátu Generálna prokuratúra SR.

21. Odvolací súd sa preto stotožnil s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého si žalobca dôvodne uplatnil nárok na náhradu škodu na príslušnom orgáne, keď v mene Slovenskej republiky navrhol konať s Generálnou prokuratúrou SR.

22. Následne okresný súd postupoval vecne správne aj v tom, ak rozhodnutie o začatí trestného stíhania voči žalobcovi vydané dňa 26. 04. 2011 považoval za nezákonné, ak bolo trestné stíhanie začaté (vedené) a neskončilo sa právoplatným odsúdením, naopak žalobca bol spod obžaloby oslobodený.

23. Zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 194/2010). Naviac v prípade zodpovednosti objektívnej, resp. absolútne objektívnej zodpovednosti štátu v žiadnom prípade neprichádza v úvahu možnosť liberácie (pozri napr. Brejcha, A.: Odpovědnost v soukromém a veřejném právu, Praha: CODEX Bohemia, 2000, str. 243). K takému dôsledku však nemožno dospieť ani výkladom ďalších právnych noriem vzťahujúcich sa k činnostiam, pri ktorých realizácií škoda vznikla. Inými slovami aj pri výklade povinností, ktorej sú určitej osobe pri výkone verejnej moci uložené, resp. realizácií činností, ktoré na ňu boli štátom prevedené, treba sledovať účel práva na náhradu škody a reflektovať skutočnosť, že ide o zodpovednosť objektívnu, t. j. za výsledok, a nie zavinenie. Tieto povinnosti je potom treba vykladať extenzívne, pretože ide tiež o otázku ochrany dôvery občanov v právo a inštitúcie verejnej moci (viď nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 529/09 zo dňa 13. 03. 2012). Napriek tomu, že žalovaná tvrdí, že prípravné konanie prebiehalo zákonne, uvedená skutočnosť sama o sebe nevylučuje objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody vzniknutej žalobcovi, ak z vykonaného dokazovania bez pochýb vyplynulo, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený právoplatným rozhodnutím súdu. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti zákonnosti začatia vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 183/2009, 4MCdo 15/2009). Odvolací súd preto znovu zdôrazňuje, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny, právny štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemal slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková

ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená. Súdna prax preto dospela k záveru, že ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby právoplatným rozhodnutím súdu, ako je tomu aj v prejednávanom prípade, je treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti zákonnosti začatia vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.

24. Nadväzujúc na vyššie uvedené preto odvolací súd sa nestotožnil s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého považoval za dôvodné ,,zníženie“ plnenia škody o 10 % vzhľadom na jej menej závažný charakter. V tomto rozsahu je v kontexte vyššie uvedenej objektívnej zodpovednosti štátu nejasné, nezrozumiteľné a nelogické zníženie škody bez uvedenia právnej úpravy, na základe ktorej k tzv. zníženiu škody pristúpil a ani odkaz na judikatúru nie je správny. Aj odvolací súd uznáva, že v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, sú predpokladom vzniku tejto zodpovednosti: 1) rozhodnutie o začatí trestného stíhania, ktoré bolo ukončené oslobodením spod obžaloby, 2) vznik škody, 3) príčinná súvislosť medzi nezákonným trestným stíhaním a vznikom škody, avšak správanie sa žalobcu v priebehu nezákonného trestného stíhania tak, ako na to poukázal okresný súd (odmietnutie vykonania konfrontácie dňa 24. 03. 2009), nemôže byť samo o sebe dôvodom pre tzv. zníženie škody, ktorá mu vznikla.

25. Nie je možné sa stotožniť s výkladom okresného súdu pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou na str. 8 v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pod ktorú subsumoval správanie sa samotného žalobcu, ak o vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, t. j. nezákonné rozhodnutie a škoda boli vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak bolo preukázané, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia, ku škode by nebolo bývalo došlo (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 16/2005, Zsp 61/2008). Ak mal súd za to, že predpoklad príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou nie je daný, resp. nejde o hlavnú a bezprostrednú príčinu v dôsledku správania sa žalobcu v priebehu trestného konania, potom zodpovednosť štátu nevznikla a nárok mal zamietnuť. Okresný súd síce poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 1567/2002, podľa ktorého príčinnú súvislosť medzi začatím, či vedením trestného stíhania a zavinením obvineného treba hľadať nie v jeho konaní, ktorým mal podľa orgánu činných v trestnom konaní naplniť skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale v inom jeho chovaní pred začatím trestného stíhania, poprípade v jeho priebehu, predovšetkým v jeho postoji voči orgánom činných v trestnom konaní, teda v tom, či svojim konaním, či úkonmi procesného charakteru zapríčinil, že trestné stíhanie muselo byť začaté, alebo v ňom naďalej pokračované, avšak uvedené rozhodnutie sa vzťahuje na aplikáciu §-u 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. platného a účinného do 30. 06. 2004 a následne aplikáciu §-u 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.07.2004, podľa ktorého právo na náhradu škody vôbec nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia, alebo väzbu zavinila sama. Ide teda o ustanovenie, ktoré zodpovednosť štátu vylučuje, a nie ustanovenie, ktoré by pripúšťalo moderáciu škody. Naviac ide o prípad, kedy ide o náhradu škody vo vzťahu k osobe, ktorá si zavinila sama uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzby. Aj ďalšie rozhodnutia uvádzané okresným súdom napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/238/2008, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 64/2008, sa vzťahujú na aplikáciu ust. §-u 6, §-u 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. V prejednávanej veci o takýto prípad nejde.

26. Správanie sa žalobcu, ktoré malo podľa okresného súdu prispieť k predĺženiu trestného konania, nie je preto možné chápať ako okolnosť, ktorá je dôvodná pre moderáciu náhrady škody, ktorú súd priznal na základe toho, že mal za preukázané splnenie všetkých zákonných predpokladov pre jej vznik, vrátane príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. V tejto súvislosti je preto nevyhnutné uviesť, že z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu má ten, kto bol oslobodený spod obžaloby právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia; takéto právo by nemal iba vtedy, ak by si vznesenie obvinenia zavinil sám, bol spod obžaloby oslobodený len preto, že nie je za trestný čin trestne zodpovedný, resp., že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 64/2008). Vplyv správania sa žalobcu počas trestného stíhania ako okolnosť dôležitú pre rozhodnutie o pokračovaní trestného stíhania proti žalobcovi, nemožno považovať

za dôvod pre tzv. zníženie náhrady škody, a ak súd dospeje k právnemu záveru, že správanie žalobcu ako obvineného prispelo k zavineniu obvinenia, resp. k predĺženiu trestného konania, ide o negatívny predpoklad, na základe ktorého by prípadne žalobca, ako poškodený nemal právo na náhradu škody vôbec.

27. Okresným súdom uvádzaná judikatúra a tomu zodpovedajúca literatúra, preto v žiadnom prípade nespochybňuje to, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. je zodpovednosťou objektívnou, ktorej sa nie je možné zbaviť a v prejednávanom prípade táto zodpovednosť bola založená na súčasnom splnení všetkých troch vyššie uvedených predpokladoch. Je totiž zrejmé, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia ku škode by nebolo bývalo došlo. Ak mal okresný súd za to, že správanie sa žalobcu zapríčinilo, že trestné stíhanie muselo byť začaté alebo v ňom naďalej pokračované, potom by ho právna úprava zákona č. 514/2003 Z. z. upriamila na aplikáciu ustanovení, podľa ktorých by žalobca právo na náhradu škody nemal, nemožno ale na tomto základe moderovať náhradu škody už priznanú. V tomto rozsahu je preto odôvodnenie rozhodnutia okresným súdom na strane 8. a 9. rozporuplné, vzájomne si odporujúce.

28. Rozhodnutie okresného súdu je zmätočné aj ohľadne určenia výšky škody, ktorú žalobcovi priznal. Žalobcovi súd priznal sumu 1 217,61 €, avšak uvedená suma nezodpovedá vyššie uvedenému nedôvodnému zníženiu plnenia škody o 10% a súčasne z odôvodnenia rozhodnutia nemožno vyvodiť ani to, či ním nepriznané úkony právnej služby zo dňa 30. 01. 2009, 10. 03. 2009, 25. 03. 2009 a 11. 03. 2010, boli predmetom už tohto zníženia alebo nie. Nárok uplatnený žalobcom vo výške 1 946,13 € po odpočítaní 10% predstavuje sumu 1 751,51 €. Ak totiž okresný súd z uplatneného nároku žalobcom (vo výške 1 946,13 € s príslušenstvom) priznal žalobcovi sumu 1 217,16 € s príslušenstvom, nie je zrejmé, či vo zvyšku, v ktorom žalobu zamietol, teda v rozsahu sumy 528,97 € ide o nepriznané úkony právnej služby v trestnom konaní, pretože výšku sumy, ktorá by zodpovedala nepriznaným úkonom právnej služby nemožno z rozhodnutia vyvodiť. Okresný súd na str. 9 ods. 2 odôvodnenia konštatuje, že žalobcovi priznal náhradu za 20 úkonov právnej služby spolu vo výške 793,17 €. Nie je však zrejmé, v akej výške došlo k ich nepriznaniu. Ak si žalobca uplatnil škodu vo výške 1 946,13 € a súd mu priznal na tejto náhrade sumu (ako sám ) tvrdí 793,17 €, potom by rozdiel predstavoval sumu 1 152,96 €, pričom žalobcovi súd priznal 1 217,61 €, teda viac. V tomto rozsahu však nie je úlohou nielen odvolacieho súdu, ale ani strany sporu domýšľať si vyššie uvedené matematické postupy okresného súdu, prípadne jeho skutkové a právne závery, preto odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako napadnuté rozhodnutie zrušiť v celom rozsahu. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva z čoho pozostáva suma 1 217,16 € s príslušenstvom, ktorú sumu uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi ako náhradu škody a v dôsledku toho nie je možné posúdiť ani dôvodnosť rozhodnutia, v ktorom vo zvyšku žalobu zamietol. Odvolací súd má za to, že je potrebné trvať na logickej súladnosti bezrozpornosti a vecnej konzistencii odôvodnenia rozhodnutia, ktoré nemôže opomenúť dôležité skutočnosti a tieto ponechať bez odpovede. Nedostatok dôvodov totiž zároveň robí rozhodnutie v inštančnom postupe nepreskúmateľným pre jeho neurčitosť.

29. Vzhľadom na vyššie uvedené preto neostávalo odvolaciemu súdu iné, len rozsudok okresného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušiť, nakoľko okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a uvedený nedostatok vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba ho v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 265/05 považovať za rozporné s čl. 46 ods. Ústavy a s čl. 6 Dohovoru. Podobne, ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie (subsumpcia skutkového stavu pod zvolené právne normy), nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Strane musí dať súd odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.

30. Po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom bude úlohou okresného súdu posúdiť nárok žalobcu, ak z dosiaľ vykonaného dokazovania okresným súdom nesporne vyplýva, že žalobca si uplatnil svoj nárok voči Slovenskej republike, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR v zmysle ust. zák. č. 514/2003 Z. z. dôvodne. Je nesporné, že rozhodnutie o začatí trestného stíhania voči žalobcovi možno považovať za nezákonné, ak následne bol v konaní pred súdom oslobodený spod obžaloby. V súvislosti s uvedeným trestným stíhaním vznikla žalobcovi škoda pozostávajúca z trov obhajoby - trov právneho zastúpenia a súčasne existuje príčinná súvislosť medzi nezákonným trestným stíhaním a vznikom škody. Moderácia škody je nenáležitá. Bude úlohou okresného súdu preto dôsledne posúdiť výšku takto vzniknutej škody, ak z jeho odôvodnenia na strane 9. nie je zrejmé, či k zníženiu náhrady škody na sumu 1 217,61 € s príslušenstvom došlo len v dôsledku nedôvodného tzv. zníženia náhrady škody vo výške 10%, prípadne, či uvedenému zodpovedá i nepriznanie uplatnených úkonov obhajoby v trestnom konaní, ktoré neboli účelné, správne uplatnené a preukázané. V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že pokiaľ ide o nepriznanie náhrady škody žalobcovi v rozsahu uplatnených úkonov za obhajobu, ktoré nemali byť podľa okresného súdu účelné, správne uplatnené a preukázané, nebolo možné zo strany odvolacieho súdu k jednotlivým úkonom vysloviť právny záver o ich (ne)účelnosti, ak bolo rozhodnutie aj v tomto smere neprehľadné a zmätočné. Pri rozhodovaní o nich preto okresný súd zohľadní vyššie uvedené právne závery odvolacieho súdu a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodní.

31. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 . 32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 .

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 .

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .