Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/103/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: S.- F. lobingová agentúra, s.r.o., so sídlom P. 8, W. , G.: XX XXX XXX, proti žalovanému: D. X., s miestom podnikania M. XXX/X, O.-O. IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 10.850,00 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I, č.k. 9Cb/33/2014-72 z 11.11.2014 a o čiastočnom späťvzatí návrhu takto

rozhodol:

Pripúšťa čiastočné späťvzatie návrhu žalobcu vo výške 400,- eur s príslušenstvom, rozsudok v tejto časti zrušuje a konanie zastavuje.

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 10.450,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne od 30.10.2011 až do zaplatenia do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 96,30%.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.850,00 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne z dlžnej sumy od 30.10.2011 až do zaplatenia a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Zároveň uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške zaplateného súdneho poplatku vo výške 651,00 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 10.850,00 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne z dlžnej sumy od 30.10.2011 až do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný uznal svoj dlh voči osobe Dušan I., nar. XX.X.XXXX, bytom T., F. 38, Slovinsko vo výške 12.650,00 eur, ktorý vznikol nedoplatkom za kúpu 3 vozidiel zn. Q. E. v novembri 2008 a tento sa zaviazal zaplatiť na účet vedený na žalobcu, ktorý bol poverený vymáhaním tejto dlžnej čiastky v zmysle mandátnej zmluvy zo dňa 17.02.2011. Tento dlh voči veriteľovi sa žalovaný zaviazal splatiť v 42 splátkach vo výške 300,00 eur mesačne, počnúc 30.03.2011, pričom posledná splátka dňa 30.09.2014 mala byť zaplatená vo výške 350,00 eur. Vzhľadom na to, že žalovaný zaplatil 6 splátok v celkovej hodnote 1.800,00 eur a ďalšie splátky prestal splácať bez toho, aby žalobcu upovedomil o dôvode nesplácania, veriteľ postúpil predmetnú pohľadávku vo výške 10.850,00 eur dňa 31.01.2012 na žalobcu, o čom žalovaného informoval listom zo dňa 16.01.2012. Žalobca sa stal vlastníkom predmetnej pohľadávky a vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej čiastky v lehote 7 dní, čo žalovaný ignoroval, čím prejavil nezáujem predmetný dlh splatiť.

3. Konštatoval prvostupňový súd, že vydaný platobný rozkaz z 12.12. 2012, č.k. 26Rob/108/2012-21, bol uznesením súdu z 13.11.2013, č.k. 26Rob/108/2012-45 v celom rozsahu zrušený v zmysle ustanovenia § 173 ods. 2 O.s.p., pričom uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 04.04.2014.

4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovanému bolo predvolanie na pojednávanie doručované do vlastných rúk prostredníctvom pošty na adresu miesta podnikania, zásielka sa vrátila s poznámkou „neprevzatá v odbernej lehote“, preto bolo žalovanému predvolanie na pojednávanie doručované aj prostredníctvom Mestskej polície Košice. Z jej hlásenia vyplynulo, že žalovaný na adrese býva, ale zásielku si neprevzal pri pokusoch o doručenie dňa 21.08.2014 a dňa 25.08.2014. Uloženú zásielku si žalovaný neprevzal ani v úložnej lehote, a preto súd považoval predvolanie na pojednávanie žalovanému za riadne doručené v súlade s ustanovením § 48 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Z uvedených dôvodov v súlade s ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v neprítomnosti žalovaného.

5. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania oboznámením listinných dôkazov, výsluchom konateľa žalobcu a s poukazom na ust. § 153 ods. 1 O.s.p. vec právne posúdil podľa ust. § 409 ods. 1, § 365 veta prvá Obchodného zákonníka, § 524 ods. 1, 2 a § 526 ods. 1 Obč. zákonníka, § 768k ods. 2 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného do 31.1.2013, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.1.2013 a uzavrel, že predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie zostatku kúpnej ceny.

6. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že postupca uzavrel so žalovaným ústne kúpnu zmluvu na predaj troch vozidiel značky Škoda E., za ktoré mal žalovaný zaplatiť spolu sumu 20.650,00 eur, z ktorej sumy uhradil žalovaný pri prevzatí vozidiel 8.000,00 eur. Žalovaný uznal svoj dlh voči postupcovi vo výške 12.650,00 eur a zaviazal sa túto sumu zaplatiť v 42 splátkach vo výške 300,00 eur mesačne, vždy 30. deň príslušného mesiaca, počnúc 30.03.2011, pričom posledná splátka, splatná dňa 30.09.2014, mala byť zaplatená vo výške 350,00 eur. Žalovaný sa zaviazal dlh uhradiť na účet žalobcu, ktorý bol poverený vymáhaním dlžnej sumy na základe mandátnej zmluvy uzavretej medzi postupcom a žalobcom dňa 17.02.2011. Žalovaný zaplatil 6 splátok, spolu teda uhradil sumu 1.800,00 eur. Zostatok kúpnej ceny vo výške 10.850,00 eur žalovaný nezaplatil. Postupca následne postúpil svoju pohľadávku voči žalovanému na žalobcu a postúpenie pohľadávky písomne oznámil žalovanému listom zo dňa 16.1.2012.

7. Súd prvej inštancie po vyhodnotení záverov vykonaného dokazovania jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach, posúdiac ich podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení, dospel k záveru, že žalovaný do dnešného dňa žalobcovi zostatok kúpnej ceny neuhradil a teda žaloba bola podaná dôvodne, preto jej súd vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 10.850,00 eur.

8. Rozhodnutie o priznaní príslušenstva pohľadávky odôvodnil súd prvej inštancie tým, že žalobca má v zmysle § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka ako veriteľ právo požadovať úroky z omeškania, keďže žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku. Súd preto priznal úroky z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 10.850,00 eur od 30.10.2011 do zaplatenia. Výšku úrokov z omeškania súd určil v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, vzhľadom na výšku základnej úrokovej sadzby ECB, ktorá bola dňa 30.10.2011 - 1,50 %, zvýšenie o osem percentuálnych bodov je teda 9,50 %.

9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 651,00 eur za súdny poplatok za návrh.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu podľa § 205 ods. 1 písm. e/ O.s.p., t.j., že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že tvrdenie, že žalobcovi zaplatil sumu 1.800,- eur vložením peňažných prostriedkov na účet je nesprávne, pretože zaplatil žalobcovi spolu sumu vo výške 2.200,00 eur, čo preukazuje fotokópiami potvrdení banky o vložení peňažných prostriedkov na účet žalobcu. Namietal, že nebol nikdy informovaný listom zo dňa 16.1.2012 o postúpení pohľadávky, tak ako tvrdí žalobca, ale len prostredníctvom sms správy od jedného z konateľov žalobcu. Pokiaľ súd na základe tvrdenia žalobcu konštatoval, že „žalobca sa stal vlastníkom predmetnej pohľadávky a vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej čiastky v lehote 7 dní, čo žalovaný ignoroval, čím prejavil

nezáujem predmetný dlh splatiť“ uviedol, že toto tvrdenie je rovnako nepravdivé. Žalovaný sa opakovane telefonicky spojil s konateľom žalobcu a žiadal o zníženie výšky splátok predmetného dlhu z 300,00 eur na 100,00 eur, nakoľko finančná situácia žalovaného bola a naďalej aj je veľmi nepriaznivá a nedokáže uhrádzať takéto vysoké splátky. Mal za to, že prejavil vôľu splácať svoj dlh voči žalobcovi aj snahu o riešenie jeho nepriaznivej finančnej situácie tým, že navrhol možnosť zníženia splátok, s čím však nesúhlasil žalobca a trval na pôvodnej výške splátok. Splátky v pôvodnej výške 300,00 eur už objektívne nie je schopný splácať a keďže žalobca nesúhlasil s navrhovaným znížením splátok na sumu 100,00 eur, prestal so splácaním svojho dlhu. Ďalej uviedol, že závažnou skutočnosťou, ktorú prvostupňový súd nevzal do úvahy, pretože o nej ani nevedel, je to, že žalovaný má s veriteľom ústnu dohodu, v zmysle ktorej vopred vylúčili prípadné postúpenie tejto pohľadávky, ktorú voči nemu veriteľ mal, na inú, tretiu osobu. Takéto právo mu priznáva aj ust. § 525 ods. 2 Obč. zákonníka. Potvrdil, že dlh vo výške 12.650,00 eur vznikol nedoplatkom za kúpu troch vozidiel zn. Q. v novembri 2008. Kúpna zmluva medzi veriteľom ako predávajúcim a ním ako kupujúcim bola uzatvorená len ústne a v ústnej forme bola uzatvorená aj dohoda o tom, že vopred vylúčili prípadné postúpenie takto vzniknutej pohľadávky na tretiu osobu. Podľa názoru žalovaného sa v tomto prípade jedná o absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorá bola uzatvorená medzi veriteľom a žalobcom, a preto aj následne uznanie dlhu, ktoré žalovaný podpísal v prospech žalobcu, je absolútne neplatné a poukázal na rozsudok NS SR z 28.1.2009 sp. zn. 1Cdo/76/2007, rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/96/95, rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/208/2010 z 30.7.2012 a rozsudok NS SR sp. zn. 1M Obdo 16/2006. Podľa žalovaného v tomto prípade ide o plnenie z absolútne neplatného úkonu, teda právna skutočnosť, ktorou je zmluva o postúpení pohľadávky uzatvorená medzi veriteľom a žalobcom a následne uznanie dlhu zo strany žalovaného v prospech žalobcu, síce nastala, ale tento právny úkon je postihnutý neplatnosťou (je vadný), to znamená, že tento právny úkon, uznanie dlhu žalovaným, nemá za následok vznik práva ani povinnosti na poskytnuté plnenie.

11. Z vyššie uvedených dôvodov žiadal rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a priznať žalobcovi (zrejme žalovanému - poznámka odvolacieho súdu) náhradu trov odvolacieho konania.

12. Žalobca vo vyjadrení (doručenom súdu 9.4.2015, vrátane jeho doplnenia zo dňa 4.5.2015) k odvolaniu žalovaného uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, a preto žiadal rozsudok potvrdiť. Poukazujúc na obsah (dôvody) žaloby, ako aj na listinné dôkazy ( uznania dlhu, dohoda o splátkovom kalendári, kópie odoslanej obálky, výpisy z Internetbakingu SLSP spoločnosti žalobcu, Zmluva o postúpení pohľadávky, oznámenia o postúpení pohľadávky overené dňa 31.1.2012, ako aj potvrdenie o odoslaní zásielky zo dňa 24.2.2012, predžalobná výzva na zaplatenie dlžnej čiastky z 3.9.2012, vrátane podacieho lístka zo dňa 3.9.2012) uviedol, že ak by žalovaný preberal predvolania na súd, ktoré mu boli doručované v priebehu vyše dvoch rokov a ktorých sa nezúčastňoval, tak by nemohol napísať toľko klamstiev vo svojom odvolaní na svoju obhajobu. Žalobca zastával názor, vychádzajúc aj z dôvodov odvolania, že žalovaný sa naďalej snaží vyhýbať zaplateniu dlžnej čiastky a uchýlil sa aj ku klamstvám v nádeji, že súd mu ich bude akceptovať. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdil, že zaplatil žalobcovi sumu 2.200,00 eur, k tomuto sa nevedel vyjadriť presne, pretože súd mu nepredložil spolu s odvolaním predmetný dôkaz, na ktorý žalovaný poukazuje. Zdôraznil, že na účet spoločnosti boli poukázané finančné prostriedky vo výške podľa priloženého výpisu spoločnosti žalobcu a v prípade, že žalovaný poukázal nejaké finančné prostriedky na účet pôvodného veriteľa, navrhol, aby preukázal, ktorý deň ich previedol na jeho účet a v akej výške. Ak boli prevedené pred začatím vymáhania pohľadávky spoločnosťou žalobcu, tak už neboli zarátané do žalovanej istiny, ani do predtým vymáhanej pohľadávky. Za klamstvo považoval aj tvrdenie žalovaného, že nebol o postúpení pohľadávky informovaný listom z 16.1.2012. Ak by si žalovaný a osoba, ktorá žalovanému pomáhala s predmetným odvolaním prečítali a naštudovali spis, tak by sa dopracovali k dôkazom, ktoré preukazujú, že žalovaný bol informovaný listom „oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 16.1.2012“, na ktorom bol overený podpis T. I. na Veľvyslanectve SR dňa 31.1.2012 a bol odoslaný žalovanému dňa 24.2.2012 z pošty T. - X., pričom doporučená zásielka sa nevrátila, čo dokazuje, že predmetný list prebral. K tvrdeniu žalovaného, že prejavil vôľu ďalej splácať svoj dlh voči žalobcovi tým, že konateľovi žalobcu navrhol možnosť zníženia splátok, s čím však žalobca nesúhlasil, a preto prestal splácať svoj dlh, uviedol, že ide zrejmé „o potrestanie veriteľa“ v tom zmysle, že „ak nepristúpiš na moje podmienky a výšky splátky, tak ti nebudem jednoducho platiť“. Zdôraznil, že dlžník (žalovaný) sa vyše 6 rokov vyhýba zaplateniu dlžnej sumy a vyše dvoch rokov sa vyhýba súdnemu konaniu a preberaniu súdnych zásielok, veriteľov už od roku 2008 klame a zavádza, namiesto toho, aby vysvetlil, čo urobil s predmetnými motorovými vozidlami

a prečo vlastne nezaplatil veriteľovi dohodnutú kúpnu cenu. V nadväznosti na to poukázal žalobca na jednotlivé splátky žalovaného, keď žalovaný zaplatil 30.4.2011 sumu 300,00 eur, 31.5.2011 sumu 300,00 eur, 30.6.2011 sumu 300,00 eur, potom v omeškaní 5.8.2011 sumu 300,00 eur, a naposledy 19.9.2011 sumu 600,00 eur, tiež v omeškaní za 8. mesiac 2011 napriek tomu, že sa zaviazal splácať dlh v pravidelných mesačných splátkach. Následne žalovaný nekomunikoval a ani nereagoval na výzvy ani prostredníctvom správ sms a ani nedvíhal telefón, v dôsledku čoho došlo k uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávky na zostávajúcu nezaplatenú dlžnú čiastku 10.850,00 eur, teda až tri mesiace po ignorovaní splácania dlhu v zmysle písomne dohodnutého splátkového kalendára. O postúpení pohľadávky bol žalovaný informovaný listom z 16.1.2012 a odoslaný žalovanému dňa 24.2.2012. Dňa 3.9.2012 bola žalovanému zaslaná už postupníkom - novým veriteľom predžalobná výzva, na zaplatenie dlžnej čiastky, teda necelý rok od zaplatenia poslednej splátky 600,- eur žalovaným a až na predmetnú výzvu žalovaný reagoval telefonický, že môže splácať len 100,00 eur. Po skúsenostiach so žalovaným však jeho ponuka na splácanie 100,00 eur mesačne bola odmietnutá a to ešte s džentlmenským gestom bez splatenia príslušenstva a s upozornením v predžalobnej výzve na možné zvýšenie jeho nákladov v spojení s vymáhaním jeho dlhu súdnou cestou v rámci, ktorého si už žalobca bude uplatňovať aj príslušenstvo. K tvrdeniu žalovaného, že v ústnej forme bola uzavretá dohoda medzi veriteľom a žalovaným o tom, že vopred vylúčili prípadné postúpenie takto vzniknutej pohľadávky na tretiu osobu, uviedol, že ide zrejmé „o skúšanie súdu, či naletí na takúto vymyslenú lož žalovaného“ a v nadväznosti na tieto nezmysly sa dotazoval, prečo o tom žalovaný prípadne neinformoval veriteľa, keď mu oznámil postúpenie pohľadávky doporučenou zásielkou zo dňa 24.2.2012, ktorú nepochybne prevzal, prečo o tom neinformoval postupníka po doručení predžalobnej výzvy, ale naopak mal záujem splácať svoj dlh vo výške 100,- eur mesačne. Pokiaľ si bol takouto neplatnosťou postúpenia pohľadávky istý, prečo nepreberal vyše dvoch rokov doporučené zásielky súdu a to ani po viacerých snahách mestských a štátnych policajtov a orgánov obce o ich doručenie atď. Ak by mal takto fungovať každý spor o dlžnú čiastku bez písomnej zmluvy, tak v hociktorom prípade dlžník vyhlási, že takto sa ústne dohodol s veriteľom na nemožnosti postúpenia pohľadávky. S prihliadnutím na to, že to tvrdí žalovaný na svoju obhajobu, tak by mal súdu predložiť o tom dôkaz.

13. V priebehu odvolacieho konania žalobca doručil písomné stanovisko k výzve Krajského súdu v Košiciach z 22.4.2016 k úhradam tvrdeným žalovaným a uviedol, že po skontrolovaní platieb žalovaným zistil, že tieto boli zrealizované tak, ako to uviedol žalovaný a chyba nastala pravdepodobne tým, že pri tlačení platieb tlačiareň nevytlačila prvú platbu z mesiaca marec v roku 2011. Táto skutočnosť nebola urobená úmyselne, ak by sa však žalovaný nevyhýbal súdnym pojednávaniam a preberal adresované zásielky, tak sa mohli vyhnúť tejto chybe „Vis major“. K ďalším dvom platbám vo výške 50,00 eur uviedol, že boli už uhradené na účet v S. a keďže vyhľadával platby vo výške 300,00 eur, resp. 600,00 eur v zmysle splátkového kalendára a také platby neboli zistené, k ich vytlačeniu rovnako nedošlo. Zdôraznil, že ak by sa žalovaný zúčastňoval pojednávaní a preberal poštu doručovanú súdom, dodržiaval splátkový kalendár v dohodnutej výške splátok, tak by sa mohlo predísť tomuto omylu. Zároveň poukázal na to, že týmito dvoma platbami vo výške 50,00 eur žalovaný preukázal, čo popieral vo svojom odvolaní, že k nijakej dohode o nemožnosti postúpenia pôvodným veriteľom nedošlo so žalovaným, keďže žalovaný zaplatil splátky v sume po 50,00 eur už v čase, keď sa dozvedel o postúpení pohľadávky a toto postúpenie nenamietal ani u pôvodného veriteľa a ani u nového veriteľa - spoločnosti žalobcu. Keďže rozsudok súdu prvej inštancie považoval za správny, po úprave žalovanej sumy navrhoval, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi v zmysle predmetného rozsudku sumu poníženú o 400,00 eur, teda na sumu 10.450,00 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne z dlžnej sumy od 30.10.2011 až do zaplatenia a trovy konania.

14. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, účinného od 1.7.2016, ďalej len , prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len vec prejednal podľa § 379 - 385 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

15. Toto odvolacie konanie začalo podaním odvolania dňa 17.3.2015, teda za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. - Občianskeho súdneho poriadku.

16. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti, teda pred 1.7.2016.

17. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti zostávajú zachované.

18. Podľa § 370 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.

19. Podľa § 370 ods. 2 CSP, súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví.

20. Podľa § 370 ods. 3 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.

21. Keďže žalobca v priebehu odvolacieho konania, vychádzajúc z obsahu jeho podania zo dňa 10.5.2016, zobral čiastočne späť návrh na začatie konania v časti o zaplatenie 400,00 eur s prísl., teda po rozhodnutí súdu prvej inštancie, avšak skôr ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, pričom protistrana, ktorej odvolací súd doručil rovnopis tohto podania na vyjadrenie, nevyslovila nesúhlas so späťvzatím návrhu v tejto časti (§ 157 ods. 2 C.s.p.), preto odvolací súd postupom podľa citovaného zákonného ustanovenia § 370 C.s.p. rozhodol o pripustení čiastočného späťvzatia žaloby o zaplatenie 400,00 eur s prísl., zrušil rozsudok v tejto časti a konanie zastavil.

22. Predmetom odvolacieho konania teda zostal rozsudok v celej prevyšujúcej časti, ktorým bolo žalobe vyhovené a súvisiaci výrok o trovách konania.

23. Odvolací súd podľa § 387 ods. 2 C.s.p. konštatuje správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a jeho odôvodnenia, v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu žalovaného odvolací súd uvádza:

24. Súd prvej inštancie v predmetnej veci zistil skutkový stav v potrebnom rozsahu, jasne, stručne a zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, ako vykonané dôkazy hodnotil, k akému záveru dospel a ako právne zistený skutkový stav posúdil.

25. Vychádzajúc aj z obsahu podaného odvolania, medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným ústne kúpnu zmluvu na predaj troch vozidiel zn. Škoda E., za ktoré mal žalovaný zaplatiť sumu 20.650,00 eur. Rovnako nebolo sporné, že pri prevzatí vozidiel žalovaný uhradil 8.000,00 eur, ako ani skutočnosť, že žalovaný uznal svoj dlh voči postupcovi vo výške 12.650,00 eur (vyplýva to z listinných dôkazov) a zaviazal sa túto sumu zaplatiť v 42 splátkach vo výške 300,00 eur mesačne.

26. Pokiaľ žalovaný až v podanom odvolaní namieta, že zaplatil žalobcovi spolu sumu v celkovej výške 2.200,00 eur, čo následne aj dokladoval potvrdením banky o vložení peňažných prostriedkov na účet žalobcu, a teda z tohto dôvodu považuje závery súdu prvého stupňa za nesprávne, odvolací súd len poznamenáva, že nečinnosť účastníka nemôže svojou iniciatívou nahradzovať súd. Ustanovenie § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (účinného v čase pojednávania súdu prvej inštancie) umožňovalo súdu v záujme hospodárnosti a rýchlosti konania pokračovať v konaní, aj keď bol účastník nečinný a pojednávať a rozhodnúť aj v jeho neprítomnosti, ak bol riadne predvolaný na pojednávanie a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Bez ohľadu na vyššie uvedené však žalobca v odvolacom konaní, potom ako žalovaný zdokladoval tieto úhrady (vo výške 400,00 eur), návrh v tejto časti zobral späť a keďže protistrana (žalovaný) nevyslovil nesúhlas so späťvzatím žaloby v tejto časti po výzve zo strany odvolacieho súdu, odvolací súd postupom podľa ust. § 370 C.s.p. pripustil späťvzatie žaloby, rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a konanie zastavil, z dôvodu ktorého odvolací súd uvedenú námietku odvolateľa nepovažuje za dôvodnú.

27. K námietke odvolateľa, že nikdy nebol informovaný o postúpení pohľadávky predpísaným spôsobom, odvolací súd len dodáva, že k postúpeniu pohľadávky nie je potrebný súhlas dlžníka. Je však nesporné, že o postúpení pohľadávky mal žalovaný informáciu, čo vyplýva aj z obsahu podaného odvolania, keď sám tvrdí, že žalobcu telefonicky kontaktoval a vzhľadom na svoju finančnú situáciu žiadal aj o zníženie dohodnutých splátok. Aj tvrdenie odvolateľa, že prejavil vôľu splácať dlh sa rozporuje s jeho konaním, keď sám tvrdí, že potom ako žalobca s jeho návrhom na zníženie splátok nesúhlasil, prestal so splácaním dlhu. K tomu však odvolací súd len dodáva, že žalovanému nič nebránilo, aby svoj dlh platil aj po častiach (podľa svojej finančnej situácie), aj keď žalobca so znížením splátok nesúhlas, pretože veriteľ je povinný prijať aj čiastočné plnenie dlhu.

28. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní tvrdí, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 ods. 1 písm.e/ O.s.p.) a za závažnú skutočnosť, ktorú prvostupňový súd nevzal do úvahy, pretože o nej ani nevedel je to, že žalovaný mal s pôvodným veriteľom uzavretú ústnu dohodu o tom, že vopred vylúčili prípadné postúpenie takto vzniknutej pohľadávky na tretiu osobu, pričom tieto skutočnosti tvrdí odvolateľ a to až v odvolacom konaní, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v sporovom konaní sa považuje predovšetkým súd prvej inštancie za súd, ktorý zisťuje skutkový stav, čo vyplýva aj z Civilného sporového poriadku. Tento vedie účastníkov k tomu, aby sa pred ním vykonali všetky navrhnuté dôkazy potrebné na preukázanie sporných, právne závažných a významných tvrdení. Zákon totiž pripúšťa skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní, v ktorom sa napáda rozhodnutie vynesené v prvostupňovom konaní iba v obmedzenom rozsahu. Účastník v zásade nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohol uplatniť ale neurobil tak v základnom konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto dôkazy a skutočnosti nemôže (nesmie) vziať do úvahy ani odvolací súd a tento prístup je teda základom neúplného apelačného systému.

29. Keďže v posudzovanom prípade a to v čase rozhodovania súdu prvej inštancie sa nejednalo o prípad podľa vtedy platného § 205a ods. 1 písm.a/, b/, c/, d/ O.s.p. a žalovaný bol riadne poučený súdom podľa vtedy platného ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. nemôžu byť skutočnosti (prípadne dôkazy, ktoré však žalovaný v podanom odvolaní ani nenavrhuje) uvádzané žalovaným v rámci písomného odvolania proti preskúmavanému rozhodnutiu súdu prvej inštancie spôsobilým odvolacím dôvodom.

30. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. (potom ako pripustil čiastočné späťvzatie žaloby) potvrdil, vrátane výroku o priznaní úroku z omeškania, o ktorom súd prvej inštancie rozhodol v súlade so zákonnou úpravou.

31. Výrok o trovách konania vyplýva z ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 256 ods. 1 a § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1, 2 C.s.p., v zmysle ktorých priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 96,30%.

32. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

33. Rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne senátom nadriadeného súdu pomerom hlasov 3:0 ( § 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).