Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2CoPr-1-2016.pdf
PDF · 125.44 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoPr/1/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anna Slovinskej a sudcov JUDr. Ľuboša Kunaya JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu D.., D.. H. U., P.. XX.X.XXXX, Y. J. X., U. Č.. XXXX/XX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Stanislav Kaščák, s.r.o., so sídlom vo Vranove nad Topľou, ulica 1. mája 1246, IČO: 47 245 034, proti žalovanému: Základná škola Zemplínska Teplica, so sídlom v Zemplínskej Teplici, Hlavná č. 209, IČO: 35 541 199, zastúpenému JUDr. Pavlom Šopákom, advokátom so sídlom v Košiciach, Kuzmányho č. 11, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 30.9.2015, č. k. 10Cpr/1/2014-200 takto
rozhodol:
P o t v r d z u je rozsudok.
P r i z n á v a žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že písomná výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 23.4.2014, doručená mu dňa 24.4.2014 zo strany žalovaného je neplatná. Ďalším výrokom súd zaviazal žalobcu povinnosťou zaplatiť žalovanému trovy konania 1.574,29 eura na účet právneho zástupcu žalovaného do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Z vykonaného dokazovania súd mal preukázané, že žalobca bol u žalovaného zamestnaný od roku 2005 do 24.4.2014, pričom od roku 2007 mal uzavretú pracovnú zmluvu na dobu neurčitú. Žalobca tvrdil, že počas svojej pedagogickej činnosti na škole si rozširoval štúdium, ukončil špeciálnu pedagogiku, má za sebou jednu atestáciu a absolvuje prípravu na druhú atestáciu. Problémy s vedením školy podľa neho nastali až v roku 2010, keď jednak ako pedagóg videl niektoré praktiky školy a rovnako aj z podnetu rodičov začal riešiť situáciu tým spôsobom, že urobil petíciu za odvolanie riaditeľa. Listom zo dňa 21.3.2014 obdŕžal od žalovaného zastavenie výkonu pedagogickej činnosti z dôvodu, že jeho manželka oznámila škole, že prokurátor Okresnej prokuratúry v Trebišove podal naňho obžalobu, s čím však on nesúhlasil a dôvodil, že doposiaľ nebol právoplatne odsúdený. Po pozastavení činnosti nevykonával žiadnu školskú činnosť, pričom dostával 70% (zrejme mzdy) zo strany školy. Napokon mu bola daná výpoveď zo strany žalovaného z organizačných dôvodov listom zo dňa 23.4.2014, ktorú prevzal 24.4.2014. Žalobca v konaní tvrdil, že bol postihnutý tzv. svojvoľným prepustením z pracovného pomeru, kedy sa organizačná zmena vykonávala cielene voči jeho osobe. Nebolo totiž prijaté všeobecné rozhodnutie o tom, že sa zníži počet zamestnancov u žalovaného, ale výslovne v rozhodnutí o organizačnej zmene sa uvádza jeho meno ako osoby, ktorá sa už vopred stáva nadbytočným zamestnancom. Naopak žalovaný uviedol, že výpoveď pokladá za platnú a poukázal na skutočnosť, že v školskom roku 2013 -2014 je v špeciálnych triedach, kde v jednej triede je 1 učiteľ a spolu v týchto triedach je 85 žiakov. V novom školskom roku 2014 -2015 od septembra bude iba 71
žiakov v tejto špeciálnej triede a tým bolo potrebné riešiť nadstav učiteľov. Žalovaný ďalej tvrdil, že rozhodnutie o organizačnej zmene bolo prijaté dňa 31.3.2014 potom, čo bol mu už známy počet žiakov v školskom roku 2014-2015 po vykonanom zápise žiakov na školu ku dňu 15.2.2014 s účinnosťou od 30.6.2014. Školský rok na základnej škole končí 30.6. daného roku a nasledujúci sa začína 2.9. daného roku. V období od 1.7. do 31.8. sú školské prázdniny v priebehu ktorých pedagogickí pracovníci spravidla čerpajú dovolenku na zotavenie, no rozhodne sa nezapájajú do vyučovacieho procesu, lebo nemajú s kým tento proces realizovať.
3. Súd uzavrel, že v dôsledku organizačnej zmeny sa stal žalobca nadbytočným a z výpovede vyplýva, že pracovný pomer žalobcu sa skončí dňom 31.7.2014, teda po uplynutí výpovednej lehoty 3 kalendárne mesiace, táto bola zo strany zamestnávateľa vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov dňa 16.4.2014. Organizačná zmena nemusí byť realizovaná v čase, keď sa zamestnancovi dáva výpoveď, musí však byť o nej určitým spôsobom rozhodnuté, aby bolo nepochybné, že zamestnanec sa v istom okamihu v dôsledku realizácie tejto organizačnej zmeny stane pre zamestnávateľa nadbytočným a tento okamžik u žalobcu nastal dňom 1.7.2014. Pre školský rok 2014-2015 podľa organizačnej štruktúry vychádzajúcej z objektívne daných podmienok má byť od 1.9.2014 počet pedagogických zamestnancov 28, nepedagogických 10, teda spolu 38, ale v tomto počte sú však zahrnuté aj dve pracovné miesta na pozíciu katechétky, ktorú určuje dekan rímskokatolíckej cirkvi daného cirkevného okresu a na pozíciu učiteľ anglického jazyka. Vhodnosť ponúknutej práce je potrebné posudzovať podľa § 55 ods. 5 Zákonníka práce tak, že musí zodpovedať zdravotnej spôsobilosti zamestnanca na prácu, ale aj jeho schopnostiam a kvalifikácii. V žiadnom prípade žalobca však nespĺňa kvalifikačné predpoklady pre náboženskú výchovu a vyučovanie anglického jazyka. Pokiaľ namietal žalobca pozastavenie výkonu jeho pedagogickej činnosti a tým aj ukrátenie na plate, aj keď toto nie je predmetom konania, poukázal na ust. § 9 ods. 1 a § 9 ods. 3 zák. č. 317/2009 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancov s tým, že podľa tohto postupoval.
4. Súd posúdil právne vec podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, podľa § 237 ods. 1,3 Zákonníka práce a dospel k záveru, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 23.4.2014 daná žalobcovi žalovaným je platná a žalovaný postupoval správne a v súlade so zákonom s tým, že výpovedná doba žalobcovi skončila dňa 31.7.2014. Dospel k záveru aj v tom, že pokiaľ žalobca namietal, že mu nebola ponúknutá iná práca, námietka nie je dôvodná, lebo vhodnosť ponúknutej práce musí zodpovedať schopnostiam zamestnanca, jeho kvalifikácii a žalobca v tomto prípade kvalifikačné predpoklady na dva pracovné miesta, ktoré boli u žalovaného ešte voľné, nespĺňal. Pokiaľ bola prijatá ďalšia zamestnankyňa na dobu určitú za čas, kedy bola žalobcovi pozastavená jeho pedagogická činnosť, táto vykonávala len prácu za žalobcu do 30.6.2014, aj keď išlo o nekvalifikovanú pracovníčku.
5. Súd ďalej uviedol, že preskúmal počet žiakov v školskom roku 2014 až 2015 a rovnako aj plán funkčných miest zamestnancov v školskom roku 2013 až 2014 a plán funkčných miest zamestnancov v školskom roku 2014 - 2015. Zistil, že u žalobcu bolo ku dňu 30.6.2014 v pracovnom pomere 45 zamestnancov, z toho 6 malo uzavretý pracovný pomer na dobu určitú, lebo zastupovali zamestnancov na materskej dovolenke. Plánovaný počet pedagogických zamestnancov a nepedagogických zamestnancov pre obdobie školského roku 2013 až 2014 bolo 42, šiesti zamestnanci skončili pracovný pomer, lebo ho mali uzavretý na dobu určitú a dvaja zamestnanci (učiteľka anglického jazyka a katechétka) k 1.7.2014, teda k 1.7.2014 bolo 37 učiteľov vrátane žalobcu. Rozdiel stavu zamestnancov k 30.6.2014 a k 1.7.2014 je mínus 8 zamestnancov. Ku dňu 1.8.2014 (po skončení pracovného pomeru žalobcu ku dňu 31.7.2014) celkový počet zamestnancov bol 36. Podľa organizačnej štruktúry pre školský rok 2014 - 2015 by spolu malo byť 36 pedagogických a nepedagogických zamestnancov, ale v tom je aj pozícia katechétky a učiteľky anglického jazyka. Vyplýva z toho, že žalovaný nemal možnosť žalobcu ďalej zamestnávať, pretože ku dňu výpovede nemal žiadne pracovné miesto voľné. Dôkazom toho je predložená organizačná štruktúra na školský rok 2014 - 2015. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že ak žalobca namietal, že s ním nebola prerokovaná organizačná zmena, tak túto povinnosť žalobca nemal, mal povinnosť iba vopred prerokovať výpoveď z pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov, čo aj urobil. Žalovaný ako zamestnávateľ nie je zákonom obmedzený, pokiaľ ide o právo rozhodnúť, s ktorým zamestnancom v dôsledku organizačnej zmeny pracovný pomer skončí. Tvrdenie žalobcu, že v danom prípade išlo o osobnú pomstu štatutárneho zástupcu žalovaného voči žalobcu sa nepotvrdilo, pretože žalovaný pri výpovedi z pracovného pomeru so žalobcom konal v súlade so zákonom. Súd vykonal dokazovanie navrhnuté žalobcom aj na okolnosť, či žalovaný mal možnosť zamestnať žalobcu, keďže v rozhodnom období od 1.8.2014 prijal niekoľko zamestnancov.
Žalovaný súdu predložil pracovné zmluvy štyroch zamestnancov a podľa vyjadrenia žalovaného žiadni iní zamestnanci do pracovného pomeru u žalovaného v danom období prijatí neboli. Z týchto zmlúv vyplýva, že žalovaný neporušil ust. § 61 ods. 3 Zákonníka práce a v priebehu dvoch mesiacov neprijal po skončení pracovného pomeru žalobcu na jeho pracovné miesto iného zamestnanca. Žalovaný teda nemal povinnosť ponúknuť žalobcovi prácu tak, ako to tvrdil žalobca a preto výpoveď daná žalovaným žalobcovi dňa 23.4.2014 je platná. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, ktoré sa ukázali ako neopodstatnené a preto súd jeho žalobu zamietol.
6. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb celkovo vo výške 1.574,29 eura. Táto suma pozostáva z odmeny advokáta za 12 úkonov právnej pomoci (príprava, prevzatie, 6 x zastupovanie na meritórnom pojednávaní na okresnom súde, ďalšia porada s klientom 21.8.2014, 17.9.2015, podanie vo veci samej z 3.9.2014, z 18.9.2015, vyjadrenie k odvolaniu z 9.3.2015 a k tomu 7 x 8,04 eura a 5 x 8,39 eura režijný paušál. Súd priznal aj náhradu cestovného podľa § 15 písm. a/ Košice, Zemplínska Teplica, príp. Košice
- Trebišov a späť vo výške 230,91 eura, náhradu za stratu času podľa § 17 v sume 489,36 eura.
7. V zákonnej lehote proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie v celom rozsahu a určí, že písomná výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 23.4.2014 doručená dňa 24.4.2014 zo strany žalovaného pre žalobcu je neplatná a zároveň, že aby určil, že pracovný pomer medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom trvá aj naďalej a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy celého konania, alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Trval na tom, aby vo veci bolo pred odvolacím súdom nariadené pojednávanie a nesúhlasil s rozhodnutím súdu bez vytýčenia odvolacieho pojednávania. Hneď v úvode odvolania žalobca vytýkal súdu, že napadnutý rozsudok je obsahovo takmer úplne totožný s pôvodne zrušeným rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 17.12.2014 (zrušený uznesením odvolacieho súdu z 28.5.2015), pričom v texte pribudlo iba šesť nových súvetí na strane 12 rozsudku. Preto aj odvolanie bude koncipované obsahovo totožne s pôvodným odvolaním žalobcu. Vyjadril sa, že si uvedomuje, že rozsudok súdu prvej inštancie pôvodne zrušený odvolacím súdom bol zrušený pre procesné nedostatky a že odvolací súd meritórne prípad neposudzoval. Považoval však za nepriateľský postoj súdu prvej inštancie, keď uznesením zo dňa 15.7.2015 č. k. 10CPr/1/2014-179 nepripustil rozšírenie žalobného petitu podľa návrhu žalobcu, aj keď išlo len o doplnenie o jednu vetu a to tak, že pracovný pomer žalobcu trvá naďalej. Napriek skutočnosti, že voči uvedenému uzneseniu nie je odvolanie prípustné, toto poukázanie má za cieľ vysvetliť odvolaciemu súdu, že postoj súdu prvej inštancie voči tvrdeniam žalobcu v spore je a priori bezdôvodne nepriateľský a v tomto duchu sú rovnako vyhodnocované aj ostatné tvrdenia a návrhy žalobcu v spore. Upozornil na dva dátumy účinnosti organizačnej zmeny a moment vzniku nadbytočnosti zamestnanca, keď žalovaná strana na pojednávaní dňa 3.11.2014 účinnosť organizačnej zmeny stanovila ku dňu 1.5.2014, avšak súd v rozsudku prišiel ohľadne určenia okamihu účinnosti organizačnej zmeny iným záverom a stanovil jej účinnosť ku dňu 30.6.2014. Pokiaľ žalovaná strana spomínala vo výpovedi z pracovného pomeru iný dátum účinnosti rozhodnutia o organizačnej zmene ako v rozhodnutí samom, táto skutočnosť bola z jej strany počas sporu bagatelizovaná s tvrdením, že tento údaj vôbec nemusel byť uvedený v texte výpovede a teda, že vlastne nevadí takáto rozpornosť tvrdení žalovanej. Podľa žalobcu tento údaj pojatý žalovanou stranou do textu výpovede sa stal súčasťou tzv. skutkového vymedzenia výpovede. Svojimi rozpornými vyhláseniami vytvorila tak žalovaná strana taký obsah výpovede, ktorý nevyhovuje požiadavkám kladeným na obsahovú (formálnu) stránku výpovede z pracovného pomeru. Ak súd prvej inštancie túto skutočnosť nevyhodnotil ako rozpornú so zákonom, použil tak nesprávne právne posúdenie veci. V súvislosti s neponúknutím inej vhodnej práce, záver súdu ohľadne počtu 36 pedagogických a nepedagogických zamestnancov podľa organizačnej štruktúry pre školský rok 2014 a 2015 je nesprávny a v rozpore s vykonaným dokazovaním. Podľa žalobcu bolo týchto zamestnancov 37, pričom takýto stav je už stav bez žalobcu, ktorý sa v organizačnej štruktúre nenachádzal. Namietal tiež rozpory v súvislosti s konkrétnym menným označením učiteľov špeciálnych tried (týka sa učiteľov U., Y., H., U. N. J.). Žalobcovi nebola ponúknutá iná vhodná práca, ktorú mal zamestnávateľ k dispozícii, a to učiteľ anglického jazyka, pričom už dva roky učiteľka L. učila nekvalifikovane anglický jazyk, pretože riaditeľ školy mal právo urobiť výnimku s tým, že do dvoch rokov začne dotyčný učiteľ študovať danú aprobáciu a doplní si tak kvalifikáciu, alebo môže maximálne na jeden rok prijať nekvalifikovaného učiteľa, ak nemá nikoho kvalifikovaného na jeho miesto. Znamená to, že k 31.3.2014
voľná pracovná pozícia učiteľ anglického jazyka nebola obsadená žiadnym konkrétnym zamestnancom a bolo to teda voľné pracovné miesto pre harmonogram organizačnej štruktúry pre školský rok 2014
- 2015 a napriek tomu toto miesto nebolo žalobcovi zo strany žalovanej ku dňu podania výpovede ponúknuté. Žalobca ďalej argumentoval, že aj pri výbere nadbytočných zamestnancov žalovaná strana nepostupovala zákonne a racionálne, pretože pred žalobcom, ktorý bol plne kvalifikovaný na svoju prácu, uprednostnila nekvalifikovaného učiteľa M.. J. U.. Svedčí to o zaujatosti voči žalobcovi a o úmyselnom konaní, smerujúcom k prepusteniu žalobcu z pracovného pomeru za každú cenu. Napokon namietal rozpor postupu zamestnávateľa s dobrými mravmi pri výpovedi z pracovného pomeru. Žalobca podával voči osobe štatutára žalovanej viaceré sťažnosti a podnety na kontrolné orgány ako aj trestné oznámenie a to malo za následok úmyselný postup v rozhodnutí o organizačnej zmene v snahe zbaviť sa žalobcu a nie v snahe zvýšiť efektivitu práce na pracovisku. Žalovaná priamo potvrdila v priebehu sporu, že pre dočasné pozastavenie pedagogickej činnosti žalobcovi bola prijatá organizačná zmena, a tým potvrdila, že postup pri skončení pracovného pomeru je v rozpore s dobrými mravmi a nemôže požívať právnu ochranu. Argumentoval, že ak by každý zamestnávateľ, ktorý má pedagogického zamestnanca s dočasne pozastavenou pedagogickou činnosťou, prepustil takéhoto zamestnanca, a taký zamestnanec by následne v priebehu trestného konania bol oslobodený spod obžaloby prokurátora, bolo by potrebné opätovne ich prijímať do pracovného pomeru. Nemožno predsa pre niečo, čo je dočasné a nie je záväzným rozhodnutím o vine človeka z trestného činu, uskutočniť úkon smerujúci k ukončeniu pracovného pomeru takéhoto človeka.
8. Tomuto odvolaniu žalobcu vyjadrenie zo strany žalovaného už podané nebolo. Je však potrebné uviesť, že vo veci súd prvej inštancie už raz meritórne rozhodol dňa 17.12.2014 rozsudkom č. k. 10CPr/1/2014-136, ktorý bol však v dôsledku odvolania žalobcom zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.5.2015 č. k. 2CoPr/4/2015-165. K zrušeniu rozsudku došlo z procesných dôvodov, t.j. že súd prvej inštancie ponechal bez povšimnutia návrh žalobcu na pripustenie zmeny žalobného návrhu - jeho rozšírenie o výrok: „súd určuje, že pracovný pomer medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom trvá aj naďalej“. V merite veci teda nárok žalobcu odvolací súd v prvom odvolacom konaní neposudzoval. Žalovaný k prvému podanému odvolaniu, ktoré je v podstate totožné s odvolaním proti rozsudku, ktorý odvolací súd preskúmava v tomto odvolacom konaní, podal vyjadrenie, v ktorom reagoval na všetky argumenty žalobcu, ako aj na všetky jeho námietky tam vznesené. Ide o námietky, ktoré sú v podstate taktiež totožné s námietkami v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 30.9.2015. Žalovaný tvrdil, že nedošlo k porušeniu ust. § 237 ods. 2 Zákonníka práce žalovanou stranou, pretože jeho rozhodnutie o organizačnej zmene bolo naozaj prijaté a posudzované na dosiahnutie zmeny úloh zamestnávateľa, a to zníženie stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, čím bol splnený hmotno-právny predpoklad pre podanie platnej výpovede z pracovného pomeru u žalobcu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súd nie je v zásade oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. V súvislosti so skutkovým vymedzením dôvodu výpovede žalovaný uviedol, že výpovedný dôvod použitý vo výpovedi z pracovného pomeru je charakterizovaný skutkovým vymedzením a súd pri posúdení, o aký výpovedný dôvod ide, vychádza zo skutkového vymedzenia tohto dôvodu. Ako dôvod vo výpovedi právne kvalifikoval zamestnávateľ nie je samo o sebe rozhodujúce, pretože je vecou súdu, aby posúdil, ktorý v Zákonníku práce uvedený výpovedný dôvod bol skutkovým opísaním dôvodu výpovede naplnený (poukázal pritom na známu judikatúru). Pri výklade prejavu vôle nie je významným to, či je alebo nie je daná existencia skutočností, ktoré by inak prípadne mohli zakladať dôvod pre výpoveď z pracovného pomeru (pomocou výkladu prejavu vôle, ako už bolo spomenuté, nemožno prejav vôle nahradzovať či dopĺňať o to, čo prejavené nebolo, ale samotný obsah prejavenej vôle žalovaného). Žalovaná strana vyjadrila presvedčenie, že skutočnosti uvedené žalobcom v odvolaní v súvislosti so spornosťou rôznych dátumov uvedených v písomnom rozhodnutí o prijatí organizačnej zmeny a vo výpovedi sú irelevantné, pretože nemajú žiadny právny význam pre neplatnosť výpovede, ako to tvrdí žalobca. Žalovaná strana tvrdí, že svoje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o neexistencii voľného pracovného miesta preukázala, pretože v čase, keď bola žalobcovi doručená výpoveď, nemala žiadne voľné pracovné miesto. Keďže nemala žiadne voľné pracovné miesto, nemala preto ani ponukovú povinnosť. Žalovaná strana ďalej uvádzala, že nie sú pravdivé ani námietky žalobcu v odvolaní, že pri výpovedi je rozpor s dobrými mravmi v konaní na strane žalovanej s tým, že mu bola daná výpoveď pre údajnú zaujatosť štatutárneho zástupcu žalovanej voči žalobcovi. Žalovaná strana v konaní nikdy netvrdila, že žalobca spáchal prečin a nespochybnila ani zásadu prezumpcie neviny v súvislosti so začatým trestným stíhaním. To malo len za následok pozastavenie pedagogickej činnosti žalobcovi, ktoré bolo v súlade so zákonom, a naopak, konanie žalobcu bolo v rozpore so zákonom č.
317/2009 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Výpoveď bola doručená žalobcovi dňa 24.4.2014 z dôvodu organizačnej zmeny bez ohľadu na výsledok konania v trestnej veci 7T/141/2013, ktorá sa vedie proti žalobcovi na Okresnom súde v Trebišove. Úvahy žalobcu o tom, čo bude, ak súd v budúcnosti sprostí žalobcu spod obžaloby, sú preto irelevantné. Z uvedeného vyplýva, že zamietnutie žaloby žalobcu súdom prvej inštancie považuje žalovaný za rozhodnutie, ktoré je vecne správne.
9. Žalobca podával odvolanie v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30.6.2016) a odvolací súd vec prejednával v čase účinnosti zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016).
10. Podľa ust. § 470 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd vec prejednal na základe žalobcom podaného odvolania podľa ust. § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP.) bez nariadenia pojednávania. Po konštatovaní, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 29. septembra 2016, pričom verejné vyhlásenie bolo v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP riadne oznámené.
12. Žalobca uviedol odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O.s.p., platného a účinného v čase podania odvolania, za súčasne platnej právnej úpravy ide dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Odvolací dôvod podľa ust. 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práve ide vtedy, ak súd použil právny predpis, než ktorý požiť mal, alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
13. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku, ktorý bol napadnutý odvolaním nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak inak nevyšli za konania najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie. Zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver, a preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
14. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd konštatuje, že vecne správne, podrobné, ale aj zákonu zodpovedajúce sú dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje. Odvolacie námietky žalobcu boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal
pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku rozsudku. Na doplnenie správnosti rozhodnutia odvolací súd dodáva:
15. Podmienkou použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je organizačná zmena u zamestnávateľa, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Takýto stav môže nastať napríklad v dôsledku vnútorných organizačných zmien, ale aj znížením celkového počtu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce (rozhodnutie NS SR z 29.1.1991 č.k. 6Cz1/91). Skončenie pracovného pomeru pre nadbytočnosť pritom nie je podmienené absolútnym znížením celkového počtu zamestnancov, môže k nemu dôjsť aj pri jeho zvyšovaní. Pre zamestnávateľa totiž nie je dôležitý len počet zamestnancov, ale aj ich celková skladba z hľadiska profesií a kvalifikácie. Nie je vylúčené, aby zamestnávateľ pri nedostatku zamestnancov určitej profesie alebo kvalifikácie uzavieral pri organizačných zmenách nové pracovné pomery, a tým zvyšoval počet zamestnancov, a súčasne aby mal nadbytok zamestnancov iných povolaní alebo na inom úseku pracovnej činnosti. Rozhodnutie o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa zamestnanec stane nadbytočným, musí zamestnávateľ urobiť písomne. Zamestnávateľ nie je zákonom obmedzený, pokiaľ ide o rozhodnutie, s ktorým zamestnancom pracovný pomer skončí. Aj v prípade, ak pracovnú činnosť rovnakého druhu, ktorá sa stala pre zamestnávateľa nadbytočná, vykonáva viacero zamestnancov, o výbere zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným, rozhoduje zamestnávateľ výlučne sám a ani súd nie je oprávnený takéto rozhodnutie preskúmavať, súd však skúma, či boli splnené ostatné podmienky vymedzujúce tento výpovedný dôvod (rozsudok KS Brno č.k. 7Co 612/66). Zákon nevyžaduje, aby sa organizačná zmena realizovala práve v čase, keď sa zamestnancovi dáva výpoveď, musí však byť o nej určeným spôsobom rozhodnuté, aby bolo nepochybné, že zamestnanec sa v istom okamihu v dôsledku jej realizácie stane pre zamestnávateľa nadbytočným. Nadbytočnosť musí byť v príčinnej súvislosti so zmenami v úlohách zamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo inými organizačnými zmenami, alebo musí súvisieť s rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov, ktoré má zabezpečiť efektívnosť práce. Výpovedný dôvod by nebol daný, ak by u zamestnávateľa na určitom pracovisku síce prebiehali vnútorné organizačné zmeny, avšak zamestnávateľ by pracovný pomer chcel skončiť so zamestnancom na úplne odlišnom pracovisku alebo so zamestnancom vykonávajúcim práce, ktoré s týmito zmenami nesúvisia. Zamestnávateľ nemôže tento výpovedný dôvod použiť ani v takom prípade, ak nadbytočnosť nevznikla v dôsledku vnútorných organizačných zmien u zamestnávateľa, ale v príčinnej súvislosti s uzavieraním pracovných pomerov s novými zamestnancami. Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (v znení účinnom ku dňu dania výpovede žalobcovi), nesmie počas troch mesiacov po skončení pracovného pomeru s takýmto zamestnancom znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať na toto pracovné miesto iného zamestnanca ako to stanovilo ustanovenie § 61 ods. 3 ZP (viď Komentár k Zákonníku práce iura edition).
16. Dňa 31.3.2014 pod č. 204/2014 vydal žalovaný Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, v zmysle ktorého z dôvodu zníženia počtu žiakov a počtu tried sa zrušuje pozícia učiteľa špeciálnej triedy. Podrobne je v rozhodnutí opísaný stav, pre ktorý toto rozhodnutie bolo prijaté aj s riešením zníženia počtu dvoch zamestnancov, pričom u jedného končí pracovný pomer dojednaný na dobu určitú a s druhým zamestnancom je stanovený zámer skončiť pracovný pomer dohodou alebo výpoveďou z dôvodu § 63 ods. 1 písm. b/ ZP. Podľa názoru odvolacieho súdu z tohto rozhodnutia, ktoré spĺňa zákonom predpísanú písomnú formu a vydal ho na to príslušný orgán organizácie, jasne vyplýva príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Samotná skutočnosť, že žalovaný v organizačnej zmene označil menom zamestnanca, ktorého sa organizačná zmena týka, alebo že účinnosť organizačnej zmeny viazal k skončeniu pracovného pomeru s označeným zamestnancom, nespôsobuje neplatnosť výpovede, danej žalovaným žalobcovi práve z dôvodu tejto organizačnej zmeny, ktorá bola v konaní preukázaná. Je len samozrejmé, že vyučovací proces je v školstve prispôsobený školskému roku, má svoje špecifiká, na čo musel žalovaný pri riešení počiatku nadbytočnosti zamestnancov prihliadať. Ktorého zamestnanca zamestnávateľ označí za nadbytočného po organizačnej zmene je v jeho kompetencii a skutočnosť (hoci je to neobvyklé), že v rozhodnutí organizačnej zmene už mal takéhoto zamestnanca vybratého neznamená, že došlo k porušeniu dobrých mravov, prípadne že o akúsi pomstu štatutárneho zástupcu žalovaného za kritiku jeho činnosti zo
strany žalobcu, čo v konaní vôbec nebolo preukázané. Taktiež nebolo nijakým dôkazom preukázané, že dôvodom výpovede bolo začaté trestné stíhanie žalobcu, keďže vo výpovedi z pracovného pomeru zo dňa 23.4.2014 je uvedený výlučný dôvod - organizačná zmena - zrušenie dvoch pracovných miest učiteľov v špeciálnej triede.
17. Výpovedný dôvod je aj podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne špecifikovaný, výpovedná doba uvedená v súlade so zákonnými predpismi. Vzhľadom na obsah rozhodnutia o organizačnej zmene možno vyvodiť záver, kedy mala nastať účinnosť organizačnej zmeny, ktorá výpovedi predchádzala, čo napokon bolo potvrdené aj vo výpovedi. Tu poukazuje odvolací súd opätovne na špecifiká vyučovacieho procesu v školstve - školský rok a prázdniny, čomu, ako vyplýva z prednesov žalovaného i jeho právneho zástupcu, sa prispôsobovala organizačná zmena, aby bol zabezpečený vyučovací proces v novom školskom roku 2014-2015.
18. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal aj s námietkami žalobcu o jeho nadbytočnosti v súvislosti s organizačnou zmenou, odkazujúc na žalovaným predložený plán funkčných miest zamestnancov v školskom roku 2013 -2014 a v školskom roku 2014 - 2015. Žalobca pracoval ako učiteľ v špeciálnej triede, z dôvodu poklesu zapísaných žiakov bol znížený počet tried z 9 v školskom roku 2013
- 2014 na 7 v školskom roku 2014 - 2015, predmetom organizačnej zmeny bolo preto aj zníženie počtu funkčných miest učiteľov. K realizácii organizačnej zmeny skutočne aj došlo na miesto žalobcu nebol prijatý po skončení pracovného pomeru žiaden učiteľ (v lehote podľa § 61 ods. Zákonníka práce) a nebol preukázaný ani tzv. akceptačný list s prísľubom inej osobe na prijatie do zamestnania na toto miesto. Žalovaný preukázal, že vzhľadom na voľné miesta len učiteľa náboženskej výchovy a anglického jazyka nemal voľné miesto, ktoré by mohol pred daním výpovede žalobcovi ponúknuť. Tu opätovne odvolací súd zdôrazňuje že na vyučovanie týchto predmetov (kde je skutočne kvalifikácia nevyhnutná) nemal žalobca potrebnú kvalifikáciu. Jeho argumentácia, že mu žalovaný mal umožniť štúdium na jazykovej škole neobstojí, pretože nikde v konaní netvrdil, že reálne anglický jazyk písmom a slovom ovláda tak, že by ho bol schopný aj učiť, len o tom nemá relevantné osvedčenie. Na tomto názore nič nemení ani skutočnosť, že učiteľka L. údajne nemala kvalifikáciu na výučbu anglického jazyka, pretože ako je už vyššie uvedené, výber nadbytočného zamestnanca je výlučne v právomoci zamestnávateľa a predmetom skúmania v konaní neboli jazykové schopnosti tejto učiteľky, keďže vo vzťahu k predmetu sporu je táto skutočnosť bez právneho významu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v čase rozhodnutia o organizačnej zmene a v čase dania výpovede žalobcovi nemal žalovaný pre neho vhodné voľné miesto, ktoré mu mohol ponúknuť.
19. Správne je tiež zistenie súdu prvej inštancie, že nebolo porušené ustanovenie § 61 ods. 3 ZP, pretože v čase od 1.7.2014 boli uzavreté pracovné zmluvy len s učiteľmi náboženskej výchovy (Š., Č.) a učiteľkou anglického jazyka (X.). So V. U. bola uzavretá pracovná zmluva až od 1.5.2014, teda po uplynutí lehoty uvedenej v § 61 ods. 3 ZP.
20. K rozhodnutiu o trovách konania bližšie námietky žalobcu v odvolaní nesmerovali, odvolací súd nevzhliadol neúčelnosť vynaloženia trov právneho zastúpenia žalovaného v spore, správne je aj aplikovanie zákonných ustanovení pri rozhodovaní a preto aj výrok o náhrade trov konania bol odvolacím súdom ako vecne správy potvrdený.
21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie.
22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).