Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Cob-51-2016.pdf
PDF · 165.67 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/51/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: BEKORI, s.r.o., so sídlom 082 74 Brezovica 496, IČO: 31 717 241, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Viktorom Novýsedlákom, advokátom, so sídlom L. U. XXXX/X, XXX XX L., proti žalovanému: Bentex a.s., so sídlom M.R. Štefánika 125, 010 01 Žilina, IČO: 36 743 887, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Natáliou Kanderkovou, advokátkou, so sídlom A. W. XX, XXX XX Z., v konaní o zaplatenie sumy 20.828,81 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb/160/2012-262 zo dňa 22. septembra 2015, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb/160/2012-262 zo dňa 22. septembra 2015 p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v p l n o m r o z s a h u .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému na účet právnej zástupkyne žalovaného trovy konania vo výške 1.249,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 3.294,78 Eur, v lehote do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Samostatným výrokom uložil žalobcovi povinnosť nahradiť Slovenskej republike na účet Okresného súdu Žilina trovy konania štátu vo výške 58,18 Eur, v lehote do troch dní po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na aplikáciu ust. § 261 ods. 1, § 536 ods. 1 a 2, § 323 ods. 1, § 1 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 585 Občianskeho zákonníka a vykonané dokazovanie. Konštatoval, že predmetom konania v prejednávanej veci bol žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 20.828,81 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne z tejto sumy od 20.08.2011 do zaplatenia. Z hľadiska skutkového vymedzenia uplatneného nároku žalobca uvádzal, že ide o sumu na základe vystavenej faktúry č. 0002011018 s dátumom vystavenia 05.08.2011, splatnej dňa 19.08.2011, ktorou vyúčtoval žalovanému sumu 20.828,81 Eur s DPH ako zvýšené náklady pri výrobe detských sedačiek. Predmetná faktúra bola žalobcom predložená na č.l. 5 spisu a vyplývali z nej skutočnosti uvádzané žalobcom, a to dátum vystavenia faktúry 05.08.2011 s popisom fakturácie zvýšené náklady pri výrobe detských sedačiek. V konaní nebolo sporné, že dňa 05.08.2011 bola predmetná faktúra prevzatá Ing. P. T. ako osobou oprávnenou konať v mene žalovaného a rovnako nebolo sporné, že bola zavedená do účtovníctva žalovaného. Z obsahu spornej faktúry č. 0002011018 vyplývalo, že predmetom fakturácie mali byť zvýšené náklady pri výrobe detských sedačiek, čo naznačila fakturácia zmluvného plnenia s príslušnou sadzbou DPH. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi žalobcom a žalovaným prebiehala obchodná spolupráca, na základe ktorej žalobca vyrábal podľa požiadaviek žalovaného z materiálu dodávaného žalovaným poťahy na detské sedačky.
2. Vzhľadom na vymedzený obsah práv a povinností žalobcu a žalovaného tak, ako vyplynul z výpovedí konateľa žalobcu a povereného zamestnanca žalovaného, okresný súd konštatoval, že medzi účastníkmi konania existoval obchodno-právny záväzkový vzťah podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, konkrétne išlo o zmluvu o dielo podľa ust. § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Konateľ žalobcu v priebehu konania uvádzal, že zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania nebol upravený písomnou zmluvou o dielo. Žalovaný v konaní predložil listinu označenú ako Zmluva zo dňa 1.8.2008 (č.l. 62 - 63 spisu), vo vzťahu k obsahu ktorej okresný súd konštatoval, že táto neobsahuje podstatné náležitosti zmluvy o dielo, nakoľko jej obsahom minimálne nie je vymedzenie určitého diela, ktoré sa žalobca zaviazal vykonávať pre žalovaného. Podľa okresného súdu, tento dokument tak môže predstavovať len veľmi široký a všeobecný zmluvný rámec spolupráce medzi účastníkmi konania, ktorá prebiehala na základe konkrétnych požiadaviek žalovaného, pokiaľ ide o počet a druh sedačiek, ktoré boli realizované v každom jednotlivom prípade elektronicky a súčasťou ktorých bol aj návrh ceny, ktorý podľa vyjadrenia konateľa žalobcu bol v jednotlivých prípadoch žalobcom akceptovaný.
3. Spornou otázkou v priebehu konania bolo, akým spôsobom mali byť hradené náklady za dopravu žalobcom vyrobených poťahov detských sedačiek. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dopravu zabezpečoval žalovaný cez svojho zmluvného dopravcu na základe konkrétnych požiadaviek žalobcu na dovoz materiálu alebo odvoz vyrobených poťahov. Následne sumy, ktoré za realizovanú dopravu fakturoval žalovanému jeho zmluvný dopravca, žalovaný refakturoval na žalobcu, pričom nebolo sporné, že žalobca takto vystavené faktúry v plnom rozsahu uhrádzal. Žalobca v priebehu konania tvrdil, že fakturácia neprebiehala podľa dohodnutých podmienok v tom zmysle, že medzi účastníkmi konania mal byť dohodnutý systém, kedy dopravu 500 ks denne bude celú hradiť žalovaný, dopravu od 500 do 1000 ks denne budú žalobca a žalovaný znášať každý v 50-tich % a od 1000 ks denne bude dopravu znášať žalobca. Zároveň k fakturovaným nákladom na dopravu žalobca namietal nadsadený počet km za jednotlivé trasy. V nadväznosti na tvrdený obsah dohody žalobcu a žalovaného o spôsobe uhrádzania nákladov na dopravu materiálu a výrobkov vyrobených žalobcom, žalobca vyčíslil sumu tvrdeného nároku voči žalovanému ako vyplýva z listín na č.l. 110 - 124 spisu a z tabuľky obsiahnutej vo vyjadrení žalobcu zo dňa 28.03.2015 (č.l. 186 - 188 spisu). Rozdiel oproti takýmto spôsobom vyčíslenej pohľadávke žalobcu voči žalovanému a žalovanou sumou podľa faktúry č. 0002011018, žalobca a jeho právny zástupca v priebehu konania odôvodňovali tým, že žalovaná suma vyplývajúca zo spornej faktúry je výsledkom dohody medzi konateľom žalobcu p. Kandráčom a zástupcom žalovaného p. T., ktorú žalobca poňal ako ústnou formou uzatvorenú dohodu o urovnaní, v rámci ktorej boli urovnané sporné záväzky zmluvných strán ohľadom refakturácie sporných faktúr a sporného počtu km, ktoré boli zo strany dopravcu navyšované. V písomnom vyjadrení zo dňa 31.07.2015 právny zástupca žalobcu opakovane uviedol, že žalobcom uplatnený nárok odvodzuje od ústnej dohody o urovnaní medzi Ing. Kandráčom a p. T. na osobnom stretnutí v Starej Ľubovni, na ktorom bola vystavená faktúra č. 0002011018, zahŕňajúca tak refakturáciu nákladov za dopravu, ako aj kompenzáciu nadmernej fakturácie km zo strany žalovaného. S takouto výškou záväzku žalovaného voči žalobcovi mal vyjadriť súhlas Ing. T., pričom na základe jeho požiadavky mala byť takto ustálená suma fakturovaná ako zvýšené náklady za výrobu detských sedačiek. K uzatvoreniu dohody o urovnaní medzi Ing. Kandráčom a Ing. T. malo dôjsť na ich osobnom stretnutí dňa 05.08.2011, ktorého uskutočnenie nebolo sporné. Na tomto stretnutí mal byť riešený práve problém s dopravou a tam malo dôjsť k uzatvoreniu ústnej dohody o urovnaní, v rámci ktorej mali byť urovnané sporné záväzky ohľadne refakturácie dopravy a sporného počtu km na sumu 17.357,34 Eur bez DPH ako bola vystavená sporná faktúra, ktorá teda mala byť výsledkom dohody medzi zástupcami žalobcu a žalovaného.
4. Zástupca žalovaného v priebehu konania potvrdil, že dňa 05.08.2011 sa zúčastnil stretnutia s Ing. Kandráčom v priestoroch žalobcu, rovnako potvrdil, že spornú faktúru dňa 05.08.2011 prevzal a z následného písomného vyjadrenia žalovaného vyplývalo, že bola zaúčtovaná v jeho účtovníctve. Zároveň poverený zamestnanec žalovaného Ing. T. pripustil, že za určitých okolností ďalšej spolupráce pri výrobe poťahu detských sedačiek medzi žalobcom a žalovaným, ktoré však podľa jeho vyjadrenia nenastali, bol žalovaný ochotný spornú sumu uhradiť. Okresný súd však nepovažoval za možné konštatovať, že na základe takéhoto vyjadrenia povereného zamestnanca žalovaného by došlo k nespornému uznaniu právneho základu a výšky žalobcom uplatnenej pohľadávky. Zhodnotil, že prejav vôle uznania záväzku zo strany žalovaného podľa ust. 323 ods. 1 Obchodného zákonníka nebol vykonaným dokazovaním preukázaný. Rovnako za situácie, kedy Ing. T. uvádzal, že žalovanú sumu bol žalovaný ochotný uhradiť len za určitých podmienok, ktorých naplnenie v konaní preukázané nebolo, tak na základe výsledkov vykonaného dokazovania, podľa okresného súdu, nebolo možné dospieť k
záveru, že by žalobca v prejednávanej veci preukázal existenciu a obsah dohody o urovnaní medzi účastníkmi konania podľa § 585 Občianskeho zákonníka s jasne definovaným záväzkom, ktorý by z dohody o urovnaní vyplýval. K tvrdenému momentu uzatvorenia dohody o urovnaní dňa 05.08.2011 z vykonaného dokazovania nevyplynulo, akým spôsobom bola určená suma stanovená vo faktúre č. 0002011018, na čo poukazoval aj žalovaný a táto bola žalobcom špecifikovaná až v priebehu konania. Z výpovede svedkýň T. U. a T. P. vyplývalo, že so zaplatením spornej sumy mal Ing. T. súhlasiť (čo za určitých podmienok Ing. T. aj potvrdil), konkrétny obsah tvrdenej dohody o urovnaní však ich výpovede nepreukázali. Výpočet pohľadávky žalobcu voči žalovanému mala stanoviť svedkyňa T. U., ako vyplýva z listiny na č.l. 123 spisu, ktorá pritom vychádzala z tvrdenej dohody ohľadne úhrady nákladov na dopravu, ktorá mala byť taká, že do 500 ks denne bude dopravu hradiť firma žalovaného, do 1000 ks denne to bude 50 na 50 a nad 1000 ks denne túto bude hradiť žalobca. Svedkyňa pritom uviedla, že sedačky sa vyvážali raz týždenne, a teda, ak by prišla objednávka napr. na 1000 ks, dopravu by hradil žalovaný. Pokiaľ by prišla objednávka na 1500 ks, hradil by ju žalobca, čo má byť ale objednávka na deň, nie na týždeň. Pokiaľ by si žalovaný objednal 1500 ks, mali by to vyrobiť za deň alebo by mali vyviesť 1500 x 5 ks, čo je 7500 ks. Z prednesu právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 22.01.2015 vyplynulo, že v prípade konkrétnej faktúry, v ktorej bol zrealizovaný odvoz 3000 ks poťahov (faktúra č. 10100002), počet ks vyvezených poťahov vydelil počtom pracovných dní v týždni a na základe toho ustálil, že doprava mala byť hradená žalobcom a žalovaným na polovicu.
5. Okresný súd uzavrel, že obsah dohody ohľadne spôsobu znášania nákladov na dopravu žalobcu vyrobených poťahov pre žalovaného nebol v konaní bez akýchkoľvek pochybností preukázaný. K obsahu tejto dohody sa vyjadroval jednak právny zástupca žalobcu a jednak spôsob výpočtu nákladov na dopravu ozrejmovala vo svojej výpovedi svedkyňa T. U.. Žalobca zároveň poukazoval na e-mail od W. V. (č.l. 125 spisu), z ktorého mal obsah tejto dohody vyplývať. Z obsahu tohto e-mailu však vyplývalo, že ide len o predbežný návrh, ktorý má byť neskôr konkrétne upresnený. Zároveň tento návrh, podľa okresného súdu nebol dostatočne určitý z hľadiska vymedzenia podmienok hradenia dopravy a v konaní nebolo preukázané, že by sa to premietlo do obsahu zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania. Jediný písomný dokument podpísaný zmluvnými stranami (zmluva č.l. 62, 63 spisu) spôsob hradenia nákladov na dopravu neriešil. Žalovaný existenciu tvrdenej dohody medzi účastníkmi konania poprel, resp. poukázal na jej odlišný obsah vyplývajúci z e-mailu Ing. T. na č.l. 204 spisu. Z vyjadrení konateľa žalobcu, povereného zamestnanca žalovaného, ani z výpovede svedkyne T. U., nebol zmluvný vzťah dohody medzi zmluvnými stranami pre okresný súd dostatočne určitý a zrozumiteľný. Nebolo zrejmé, či spôsob hradenia nákladov na dopravu mal byť závislý na počte ks sedačiek denne vyrobených alebo denne prepravených, resp. či tvrdený počet ks mal byť viazaný na týždenný interval výroby, resp. prepravy a ani z e-mailu od p. V. nevyplývalo, že mechanizmus zdieľania nákladov na prepravu sedačiek mal byť taký, že v konkrétnom týždni realizovaná preprava určitého počtu ks mala byť rozdelená na 5 pracovných dní tak, ako uvádzal právny zástupca žalobcu. Okresný súd skonštatoval, že zrozumiteľne sa k obsahu tvrdenej dohody nevyjadrila ani svedkyňa T. U.. Zároveň, pokiaľ žalobca uvádzal, že počet km bol navyšovaný oproti skutočnému stavu, tak za situácie, kedy doprava bola realizovaná vždy na konkrétnych trasách zo Žiliny do prevádzok žalobcu v Starej Ľubovni a v Brezovici, tak za absencie konkrétnej dohody medzi účastníkmi konania o cene za túto dopravu, či už čo sa týka počtu km alebo sadzby za km, nebolo možné len s odkazom na internetom uvádzanú vzdialenosť medzi týmito miestami uzavrieť, že len takouto konkrétnou trasou mala byť konkrétna preprava uskutočnená a nijak inak a že fakturovaný počet km bol neoprávnene navyšovaný oproti skutočnému stavu. Dojednané podmienky o spôsobe fakturácie nákladov na prepravu v prejednávanej veci bol povinný preukázať žalobca. Okresný súd skonštatoval, že toto dôkazné bremeno žalobca v konaní neuniesol.
6. Z vyššie uvedených skutočností, s odkazom na výsledky vykonaného dokazovania, okresný súd vyslovil záver, že bez ohľadu na obsah jednaní prebehnutých medzi zástupcami účastníkov konania Ing. Kandráčom a Ing. T., v konaní nebolo preukázané, že by zo strany žalovaného došlo k uznaniu spornej pohľadávky žalobcu prejavom vôle žalovaného, resp. osoby oprávnenej konať v jeho mene podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý by zakladal predpoklad, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval a prenášal by dôkazné bremeno o jeho neexistencii na žalovaného. Bolo dôkaznou povinnosťou žalobcu v konaní bez akýchkoľvek pochybností preukázať právny základ a výšku ním uplatnenej pohľadávky v sume 20.828,81 Eur. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu dohody o urovnaní podľa § 585 Obchodného zákonníka, kedy by žalovaný učinil prejav vôle uhradiť spornú sumu žalobcovi, a tým upraviť práva medzi účastníkmi konania sporné alebo pochybné. Ústny prísľub Ing. T. zaplatiť určitú peňažnú sumu žalobcovi, navyše
za tvrdených podmienok ďalšej spolupráce, ktorá nenastala, nezaložil sám o sebe právny nárok na zaplatenie tejto sumy, pokiaľ nebol inak podložený existujúcim a v prípade sporu preukázaným hmotno- právnym dôvodom. Preukázaním existencie právneho dôvodu vystavenia spornej faktúry, ako ani výšky fakturovanej sumy, nebol ani fakt, že žalovaný ju zahrnul do svojho účtovníctva. Za situácie, kedy jednoznačne nebol preukázaný obsah dohody medzi žalobcom a žalovaným ohľadne spôsobu úhrady nákladov na prepravu výrobkov vyrábaných žalobcom pre žalovaného, ako ani spôsob realizácie tejto dopravy z hľadiska vymedzenia konkrétnych trás a počtu km, nebolo možné podľa okresného súdu konštatovať, že by žalobcovi prípadne vznikol nárok na zaplatenie dlžnej sumy z iného právneho dôvodu. Z uvedeného dôvodu žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému ako úspešnému účastníkovi sporu priznal právo na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. O náhrade trov konania štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu neúspešný, uložil povinnosť nahradiť Slovenskej republike na účet Okresného súdu Žilina trovy konania štátu, ktoré vznikli vyplatením svedočného z rozpočtových prostriedkov okresného súdu, a to svedkyni T. P. a svedkyni T. U..
7. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktoré odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca namietal, že okresný súd sa pri odôvodnení rozhodnutia nedostatočne riadil zásadami vyplývajúcimi z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom nezdôvodnil. V tejto súvislosti odkázal i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 zo dňa 28.02.2006. Žalobca poukázal na to, že súd prvého stupňa zamietol návrh s odôvodnením, že nebol preukázaný prejav vôle žalovaného uznať záväzok podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka a tiež, že nebola preukázaná existencia dohody o refakturácii nákladov, ako aj, že v konaní nebola preukázaná existencia dohody o urovnaní podľa § 585 Obchodného zákonníka. S takýmto odôvodnením, ktoré je podľa žalovaného nepresvedčivé a nepreskúmateľné, nesúhlasil. Žalobca poukázal na vykonané dokazovanie listinnými dôkazmi, ako aj výsluchmi svedkov, s tým, že odôvodňoval svoj návrh najmä e-mailom predsedu predstavenstva W. V. zo dňa 18.06.2008, ďalej e-mailom P. T. pre JUDr. Novýsedláka zo dňa 12.01.2012, výsluchmi svedkov U. a P. a napokon listinnými dôkazmi preukazujúcimi, že žalovaný spornú faktúru č. 0002011018 zaradil do svojho účtovníctva, uplatnil si z nej odpočet DPH na vstupe a daňový náklad pri dani z príjmov. Podľa žalobcu, okresný súd fakticky správne zistil skutkový stav a aplikoval na tento stav príslušné právne normy, avšak dospel na ich základe k nesprávnym skutkovým zisteniam. V prvom rade žalobca poukázal na to, že dohoda o urovnaní nemusela byť uzatvorená písomne, nakoľko ani dohoda o refakturácii nebola uzatvorená písomne a dokonca ani písomná zmluva o dielo, podľa názoru prvostupňového súdu nespĺňa parametre zmluvy o dielo podľa Obchodného zákonníka a obchodná spolupráca medzi účastníkmi konania prebiehala na základe e-mailových objednávok žalovaného. Okresný súd sa podľa žalobcu nedostatočne vysporiadal so svedeckými výpoveďami p. U. a p. P., keď p. U. vo svojej výpovedi potvrdila, že bola v častom telefonickom kontakte s p. T. kvôli otázke fakturácie dopravy, pričom výslovne potvrdila existenciu dohody, že do 500 ks denne bude hradiť dopravu žalovaný, od 500 do 1000 ks je 50:50 a nad 1000 ks bude hradiť dopravu žalobca. Zároveň potvrdila, že zaslala p. T. e-mail, v ktorom vyčíslila refakturovanú sumu a že na stretnutí dňa 05.08.2011 p. T. súhlasil s fakturáciou 20.828,81 Eur, avšak výslovne chcel, aby táto suma bola rozpočítaná na sedačky a nie že je to za dopravu. Zároveň p. T. výslovne potvrdil, že keď príde do firmy do Žiliny, faktúru ihneď uhradí. Svedkyňa P. uviedla, že faktúry žalovaného za dopravu boli sporné a výslovne uviedla ... „Ja som bola prítomná pri dohode p. T. s p. Kandráčom, že s touto vystavenou faktúrou sa to vyrieši. Pán T. nesúhlasil s vystavením dobropisu za dopravu, tak sme sa dohodli na vystavení tejto faktúry, tak ako nakoniec vystavená bola, že sa to doúčtuje na tie sedačky, lebo tam boli účtované nízke ceny. Pán T. s týmto súhlasil, inak by som tú faktúru takto nevystavovala a vystavila by som dobropis."
8. Žalobca mal za to, že tieto svedecké výpovede jednoznačne preukázali existenciu ústnej dohody o urovnaní, keďže obe svedkyne sa vierohodným spôsobom vyjadrovali k jednotlivým aspektom, jednak k refakturácii nákladov za dopravu, jednak potvrdili, že p. T. prišiel dňa 05.08.2011 do sídla žalobcu z dôvodu vyriešenia spornosti refakturácie dopravy a jednak, že p. T. faktúru prevzal a vyjadril sa, že ju hneď zaplatí. Z týchto dôvodov zmluvné strany neuzavreli dohodu o urovnaní v písomnej forme, nakoľko štatutárny zástupca žalobcu Ing. Jozef Kandráč považoval ústne vyjadrenie P. T. za dostatočné. V priebehu konania sa samotný P. T. nejasným spôsobom vyjadroval o okolnostiach tohto stretnutia, dokonca viackrát pripustil, že túto faktúru zaplatiť chcel a že existenciu takejto ústnej dohody o urovnaní nepopiera, avšak zaplatenie faktúry podmieňoval predložením písomného vyhlásenia žalobcu, že jej
zaplatením zaniknú všetky záväzky žalovaného voči žalobcovi a v iných vyjadreniach pripustil existenciu dohody o urovnaní s tou podmienkou, že žalobca a žalovaný budú naďalej spolupracovať. Podľa žalobcu sa okresný súd nesprávne vysporiadal s tvrdeniami P. T., nakoľko tento mohol už na stretnutí 05.08.2011 predložiť požiadavku, aby mu dal žalobca písomné prehlásenie, že zaplatením spornej faktúry sú vyrovnané všetky záväzky. P. T. tak však neučinil, čo vyplývalo z výpovedí svedkýň, ako aj výpovedí Ing. Kandráča. Tvrdenie P. T., že podmieňoval zaplatenie faktúry č. 0002011018 ďalšou spoluprácou, je podľa žalobcu nielen nepravdivé, ale aj nelogické, pretože Dohoda o urovnaní zo dňa 05.08.2011 mala uzavrieť spornú refakturáciu nákladov za dopravu s dátumom 05.08.2011 a nijakým spôsobom nemohla súvisieť s ďalšou obchodnou spoluprácou medzi zmluvnými stranami. Z chronologického hľadiska nemožno podmieňovať určitú skutočnosť so skutočnosťou, ktorá môže nastať neskôr. Zároveň poukázal na to, že právny zástupca žalobcu sa v rámci záverečného návrhu vyjadril, že mu nie je z praxe známy prípad, keď obchodná spoločnosť zaúčtovala faktúru do svojho účtovníctva, uplatnila odpočet DPH na vstupe a daňový náklad na dani z príjmov a následne by v súdnom konaní záväzok vyplývajúci z tejto faktúry nebola povinná zaplatiť. Okresný súd sa hodnotením tejto skutočnosti v odôvodnení zaoberal jednou vetou, a tým hrubo pochybil pri vyhodnocovaní dôkazov a formulovaní právnych záverov. Podľa žalobcu v obchodno-záväzkových vzťahoch má zaúčtovanie faktúry do účtovníctva kľúčový význam. V tomto konkrétnom prípade faktúru osobne prevzal štatutár žalovaného, túto nevrátil, teda svojim aktívnym konaním potvrdil nerozporovateľnosť právneho dôvodu vzniku faktúry, a to s ohľadom na kontext jej vyhotovenia, keď text znenia faktúry navrhol sám p. T.. Žalobca považoval za nepravdivé a nelogické vyjadrenie žalovaného, že prijatím tejto faktúry do účtovníctva sa prehĺbila strata žalovaného, keďže vznik straty v zdaňovacom období umožňuje žalovanému uplatňovanie odpočtov v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach. Žalobca považoval za absolútne nevierohodné tvrdenie žalovaného, že k zaradeniu faktúry do účtovníctva došlo len pochybením. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobe v celom rozsahu vyhovel s priznaním náhrady trov konania.
9. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom právnej zástupkyne. Nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu, ani s jeho názorom, že rozhodnutie okresného súdu je nedostatočne odôvodnené, nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Mal za to, že podanie odvolania je len pokusom žalobcu predlžovať konanie bez zjavných a konkrétnych dôvodov, ktoré by svedčili v prospech nesprávneho rozhodnutia súdu a tvrdení žalobcu. Vzhľadom na neúspech v spore je predpoklad, že odôvodnenie rozhodnutia pre neúspešného účastníka, nech by bolo akékoľvek podrobné a vyčerpávajúce, bude vo väčšine prípadov nedostatočné. Žalovaný bol presvedčený, že okresný súd vykonal dôkladné a dôsledné dokazovanie, vyhovel všetkým návrhom na vykonanie dokazovania zo strany žalobcu a v rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, o ktoré opieral svoj právny názor, a ktoré považoval za vedúce k správnemu posúdeniu veci. Konanie žalobcu žalovaný od počiatku považoval za špekulatívne a je presvedčený, že takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu garantovanú zákonom. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil okresnému súdu také jednoznačné dôkazy, ktorými by ho presvedčil o opodstatnenosti jeho žaloby. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdil.
10. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. Poukázal na to, že žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu neuviedol žiadne relevantné skutočnosti dotýkajúce sa podaného odvolania. Konanie žalobcu nie je v žiadnom prípade špekulatívne. Zotrval v celom rozsahu na svojej žalobe, na svojich vyjadreniach, uvedených písomných podaniach a na pojednávaniach, ako i podanom odvolaní, ktorými jednoznačne preukázal opodstatnenosť svojho žalobného návrhu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nepovažoval za dostatočne odôvodnené a z tohto pohľadu za preskúmateľné. Navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zmenil, alternatívne zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
11. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP") v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP a za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP. verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 387 ods. 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
12. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/51/2016-307 zo dňa 23.08.2016 s tým, že podľa ust. § 219 ods.1, 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke tohto súdu, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 20.09.2016, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.
13. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania dňa 11.01.2016 (č.l. 279-282 spisu), krajský súd v odvolacom konaní bol povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP"), a to v zmysle ust. § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalobcu sa poukazuje na ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
14. Podľa ust. § 379 CSP v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
15. Za viazanosti vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami bol rozsudok okresného súdu preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov žalobcu, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní (č.l. 279-282 spisu), za viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom v zmysle § 383 CSP tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, keďže podľa obsahu písomných predvolaní vyplývalo vykonanie procesnej poučovacej povinnosti prvostupňovým súdom podľa § 120 ods. 4 O.s.p. v znení platnom a účinnom k momentu jej vykonania.
16. Primárne vo vzťahu k namietanej vade nedostatočného a nepreskúmateľného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu odvolací súd uvádza, že v rámci svojho konania mal spôsobilý predmet posudzovania, a to rozsudok okresného súdu s náležitosťami vyžadovanými ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keďže okresný súd v dostatočnom rozsahu uviedol svoje skutkové a právne závery v súvislosti s posúdením žalobcovho nároku, na zaplatenie peňažnej pohľadávky. Krajský súd po oboznámení sa s rozsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu konštatuje, že tento spĺňa všetky atribúty v časti svojho odôvodnenia, vyžadované ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Krajský súd poukazuje aj na ustálenú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, podľa ktorej ...„odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý súdny proces (m.m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument účastníkov konania. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné". Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je posudzované so zreteľom na konkrétny prípad. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument účastníkov konania. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru krajského súdu predmetné rozhodnutie napadnuté odvolaním žalobcu uvedené atribúty spĺňa. Ak rozhodnutie okresného súdu je riadnym spôsobom odôvodnené, v súlade so zákonnými požiadavkami vyplývajúcimi z ust. § 157 ods. 2 O.s.p., tak potom z tohto záveru nebolo porušené žalobcove právo na spravodlivý súdny proces, keďže rozhodnutie okresného súdu v rovine dostatočnosti odôvodnenia je súčasne aj preskúmateľné Krajským súdom v Žiline ako súdom odvolacím.
17. Podľa ust. § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
18. Podľa ust. § 389 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
19. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalobcu krajský súd poukazuje na vyššie citované ust. § 389 ods. 2 CSP, ktoré je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže krajský súd sa stotožňuje so skutkovými, ako aj právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom rozsudku okresného súdu, viažucimi sa k tomuto výroku a v podrobnostiach na ne odkazuje. Práve z titulu aplikácie ust. § 389 ods. 2 CSP nebolo podľa názoru krajského súdu potrebné, aby podrobné skutočnosti tak skutkového, ako aj právneho záveru, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozsudku okresného súdu, boli opätovne uvádzané v dôvodoch tohto rozhodnutia krajského súdu, pretože zákonné ust. § 389 ods. 2 CSP umožňuje, aby sa krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý postup je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania".
20. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok, potom k požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho je postačujúce odkázať na závery rozsudku okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a len vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu zvýrazniť a doplniť na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia ďalšie dôvody tak, ako to vyplýva zo zákonného ust. § 389 ods. 2 CSP, čo je v zhode aj s judikatúrou Ústavného súdu SR.
21. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že reagoval len na argumentáciu žalobcu v odvolaní majúcu pre vec podstatný význam, ktorý postup je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR II. ÚS 78/2005 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého ...„súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho súdneho poriadku). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní". Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004 ...„súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces". Zo znenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 3. júla 2003 vyplýva, že ...„všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces".
22. Odvolací súd v súvislosti s odvolaním žalobcu, k zvýrazneniu vecnej správnosti rozsudku okresného súdu, a to k odvolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia uvádza, že tento odvolací dôvod nebol relevantný.
23. Vo vzťahu k okresným súdom zistenému skutkovému stavu, vykonanému dokazovaniu a jeho zhodnoteniu odvolací súd konštatuje, že pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie sporovej právnej veci, z ktorého vychádzal aj krajský súd za
aplikácie ust. § 383 CSP. Zvýrazňuje krajský súd, že dokazovanie je procesný postup súdu, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom hodnotení. Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci občianskeho súdneho konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom k ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní (rozsudok NS SR 4 Cdo 256/2012). Dopĺňa odvolací súd, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu, akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04).
24. K správnemu postupu prvostupňového súdu poukazuje krajský súd na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 329/2004 z 27. októbra 2004, podľa ktorého ...„ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces". Odvolací súd považuje ďalej za potrebné zvýrazniť, že o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov sa vykonajú, rozhoduje súd a nie účastník konania. Tento názor je v zhode i so záverom vysloveným v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010, podľa ktorého „Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný". V tejto súvislosti k zhodnoteniu vykonanému prvostupňovým súdom poukazuje odvolací súd na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ...„právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov".
25. Pokiaľ žalobca okrem iného namietal i spôsob, akým okresný súd hodnotil vykonané dôkazy, tak k tomuto odvolaciemu dôvodu krajský súd uvádza, že nebol relevantný, s primeraným poukazom aj k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého ...„dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (R 42/1993)". Zásada voľného hodnotenia dôkazov podľa názoru krajského súdu dáva súdu právo v rámci vykonávaného dokazovania priradiť tomu - ktorému dôkazu výpovednú hodnotu, prípadne dôkaznú silu. Pokiaľ pri priradení dôkaznej sily okresný súd uvedie aj svoje zdôvodnenie, tak ani tento postup nebolo možné
vyhodnotiť v zmysle návrhu žalobcu ako odvolateľa za postup okresného súdu, ktorý by mal byť v rozpore so zákonom, a to Občianskym súdnym poriadkom o spôsobe vykonávania dokazovania a hodnotenia dôkazov vykonaných pred okresným súdom. Krajský súd v súhrne preto uvádza, že nebol relevantný odvolací dôvod žalobcu, ktorý namietal nesprávne hodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania. Naopak, krajský súd konštatuje, že pri vykonávaní dokazovania postup okresného súdu bol v súlade s dôkaznou povinnosťou sporových strán, výsledky vykonaného dokazovania boli hodnotené vo vzájomnej súvislosti.
26. V spôsobe vykonaného dokazovania a hodnotenia dôkazov krajský súd konštatuje, že nedošlo k vadnosti postupu konania okresným súdom. Vo všeobecnosti vadou konania je taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania neumožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov. Odňatie možnosti konať pred súdom sa výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, zaujatým v napadnutom rozhodnutí.
27. Okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné pre spoľahlivé vyvodenie skutkového záveru. Odvolací súd poukazuje na to, že racionálna úvaha konajúceho okresného súdu vychádzala z priebehu konania a stavu dokazovania.
28. V konaní nebolo medzi účastníkmi sporné, že dňa 05.08.2011 Ing. P. T. ako osoba oprávnená konať v mene žalovaného pri osobnom stretnutí prevzal od žalobcu faktúru č. 0002011018 vystavenú dňa 05.08.2011, splatnú dňa 19.08.2011 a rovnako nebolo sporné, že táto bola zaevidovaná do účtovníctva žalovaného.
29. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným, čo nebolo spochybnené ani v podanom odvolaní, prebiehala obchodná spolupráca, na základe ktorej žalobca vyrábal podľa požiadaviek žalovaného z materiálu dodávaného žalovaným poťahy na detské sedačky. Okresný súd tak správne uzavrel, že medzi účastníkmi konania existoval obchodno-právny záväzkový vzťah podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorú správne zhodnotil so záverom zmluvy o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že predmetný vzťah nebol upravený písomnou zmluvou, pretože žalovaným predložená Zmluva zo dňa 1.8.2008 (č.l. 62 - 63 spisu) neobsahovala podstatné náležitosti zmluvy o dielo podľa § 536 Obchodného zákonníka, a ktorý dokument bol okresným súdom správne vyhodnotený len ako všeobecný zmluvný rámec spolupráce medzi účastníkmi konania, prebiehajúcej na základe konkrétnych požiadaviek žalovaného, realizovaných v jednotlivom prípade elektronicky, súčasťou ktorých bol i návrh ceny. Spornou otázkou bolo, akým spôsobom mali byť hradené náklady za dopravu žalobcom vyrobených poťahov detských sedačiek. Na základe vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že doprava bola zabezpečená žalovaným prostredníctvom jeho zmluvného partnera v zmysle požiadaviek žalobcu, pričom sumy, ktoré za realizovanú dopravu fakturoval žalovanému jeho zmluvný partner, boli refakturované žalobcovi, ktorý ich uhrádzal. Žalobca vo vzťahu k faktúre, ktorá bola predmetom sporu č. 0002011018 s textom „zvýšené náklady pri výrobe detských sedačiek" tvrdil, že nárok na zaplatenie sumy 20.828,81 Eur predstavuje výsledok dohody o urovnaní uzavretej medzi konateľom žalobcu p. Kandráčom a zástupcom žalovaného p. T., v rámci ktorej boli urovnané sporné záväzky zmluvných strán ohľadom refakturácie sporných faktúr za dopravu a sporného počtu kilometrov. Uzatvorenie tejto dohody, podľa tvrdenia žalobcu, malo dôjsť na osobnom stretnutí Ing. Kandráča a Ing. T. dňa 05.08.2011, ktoré samotné uskutočnené stretnutie medzi spornými stranami sporné nebolo, avšak zamestnanec žalovaného Ing. T. v konaní pred prvostupňovým súdom uviedol, že bol ochotný zaplatiť žalobcovi určitú kompenzáciu, avšak iba v prípade následnej spolupráce, t.j. spolupráce v budúcnosti. Faktúru vystavenú žalobcom spochybnil v tom smere, že nemá žiaden zmluvný základ.
30. Základnou a podstatnou otázkou, ktorú riešil prvostupňový súd v konaní a následne vo vyvolanom odvolacom konaní i krajský súd, bolo zistenie, či žalobca v rámci svojho uplatneného nároku preukázal uzatvorenie tvrdenej Dohody o urovnaní zo dňa 05.08.2011, ktorej uzavretie žalovaný popieral. Okresný súd preto správne zameral svoje dokazovanie na zistenie objektívnych skutočností, za ktorých malo dôjsť k žalobcom tvrdenej uzavretej ústnej dohode, za vzatia do úvahy všetkých okolností, ktoré jej uzavretiu predchádzali.
31. Žalobca v konaní pred prvostupňovým súdom tvrdil uzavretie ústnej dohody o urovnaní zo dňa 05.08.2011, výsledkom ktorej bola vystavená faktúra č. 0002011018, vzhľadom na existenciu uzavretej dohody týkajúcej sa dovozu a odvozu vyrobených poťahov s dohodnutým systémom, kedy dopravu do 500 ks denne bude hradiť žalovaný, dopravu od 500 do 1000 ks denne budú žalobca a žalovaný znášať každý v 50-tich % a od 1000 ks denne bude dopravu znášať žalobca. Zároveň uvádzal, že predmetnou dohodou mal byť odstránený i rozpor v nasadených počtoch kilometrov za jednotlivé trasy. Vystavením a uhradením tejto faktúry malo dôjsť k urovnaniu vzťahov medzi účastníkmi konania. Odvolací súd konštatuje, že práve na žalobcovi bolo dôkazné bremeno ohľadne preukázania ním tvrdeného základu pohľadávky a následne uzavretia a existencie právneho úkonu dohody o urovnaní, pretože to bol práve žalobca, ktorý z existencie tejto skutočnosti vyvodzoval pre seba priaznivé právne dôsledky a existenciu takýchto skutočností tvrdil (primerane rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1807/2005). Na preukázanie svojich tvrdení žalobca navrhol výsluch svedkýň T. U. a T. P. a predložil e-mailovú komunikáciu. Z výpovedí svedkýň T. U. a T. P., tak ako správne uzavrel okresný súd, vyplývalo, že so zaplatením spornej faktúry mal zamestnanec žalovaného Ing. T. súhlasiť, avšak ich výpovede nepreukázali konkrétny obsah tvrdenej dohody o urovnaní. Svedkyňa T. U., ktorá vypracovala výpočet pohľadávky žalobcu voči žalovanému (tabuľka na č.l. 123 spisu), vychádzala z dohody ohľadne úhrady nákladov na dopravu tak, ako tvrdil žalobca s počtom ks denne, pričom však z jej výpovede do Zápisnice o pojednávaní pred okresným súdom zo dňa 22.01.2015 vyplynulo „My sme zhotovovali sedačky a raz týždenne sa vyvážali, a ďalej, ak by prišla objednávka napr. na 100 ks, dopravu by hradil odporca, ak by prišla objednávka na 1500 ks, hradili by sme ju my, to je ale objednávka na deň, nie na týždeň. Ak by si objednali 1500 ks, mali by sme to vyrobiť za deň alebo by sme mali vyviesť 1500 x 5, čo je 7500. Neviem sa vyjadriť koľko ks sedačiek sa dá vyrobiť za 1 deň." Ďalej svedkyňa uviedla: „Rozdiely som vyčíslovala ja, pričom som vychádzala z vyvezeného počtu ks v danom mesiaci, resp. týždni" (konkrétne na č.l. 107 spisu). Svedkyňa P. potvrdila, že bola prítomná pri dohode p. T. s p. Kandráčom, že tou vystavenou faktúrou sa to vyrieši. Uviedla, že „Pán T. nesúhlasil s vystavením dobropisu za dopravu, tak sme sa dohodli na vystavení tejto faktúry tak, ako nakoniec vystavená bola, že sa to doúčtuje na tie sedačky, lebo tam boli účtované nízke ceny" (č.l. 108 spisu).Vo vzťahu k prepočtom uviedla, že tam bolo dohodnuté, ako sa mala účtovať tá doprava do 500 ks, resp. do 1000 ks, ale prepočty robila kolegyňa. Z údajov z tabuľky na č.l. 123-124 spisu vyplývalo, že išlo o výpočet týkajúci sa vývozu sedačiek za obdobie od 05.01.2010 do 12.11.2010. Z e-mailu na č.l. 125 spisu (rok 2008) predchádzajúceho predsedu predstavenstva žalovaného p. W. V. však vyplýval text, podľa ktorého ...„Do množství 500 ks/denně budeme hradit dopravu do 1000 ks/denně se na ni budeme podílet a od množství 1000 bude v ceně i doprava - později společně upřesníme...". Z e-mailu odoslaného Ing. T. dňa 20. júla 2009 (č.l. 204 spisu) vyplýval obsah predbežnej dohody, podľa ktorej ...,,do 500 ks týždenne platí dopravu Bentex Žilina, od 1000 ks na polovicu, nad 1 750 ks platí dopravu Bekori". Na základe aj týchto dôkazných prostriedkov súhlasí odvolací súd s vysloveným záverom súdu prvej inštancie, čo žalobca v odvolaní ani relevantne nespochybnil, že jasný a zrozumiteľný obsah dohody o spôsobe hradenia nákladov na dopravu, t.j. základ a výška žalobou uplatnenej pohľadávky v sume 20.828,81 Eur, dokázaný nebol.
32. Vo vzťahu k okolnostiam uzavretia žalobcom tvrdenej ústnej Dohody o urovnaní dňa 05.08.2011 medzi žalobcom a žalovaným v konaní nebolo spochybnené, že ústne jednanie prebehlo za osobnej účasti oprávnených osôb. Žalovaný prostredníctvom osoby Ing. T. potvrdil rokovanie o pohľadávke, avšak s výsledkom, že je ochotný zaplatiť nejaké kompenzácie, avšak iba v prípade spolupráce, inak s fakturáciou nesúhlasil. Vo vzťahu k podpisu nachádzajúcemu sa na tejto faktúre uviedol „Len som podpísal, že túto faktúru som prevzal." Uzavretie dohody o urovnaní popieral, s tvrdením, že žalobcom vystavená faktúra nemá základ.
33. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že uzatvoreniu zmlúv predchádza zmluvné vyjednávanie, teda proces, v ktorom sa tvorí obsah zmluvy, ktorý končí okamihom, v ktorom dá navrhovateľ (oferent) druhej zmluvnej strane (oblátovi) najavo, že sa cíti byť viazaný svojim prejavom vôle. Pokiaľ sa strany nedohodnú o všetkých podstatných náležitostiach, poprípade o okolnosti síce nepodstatnej, ale takej, ktorá podľa mienky strán alebo jednej z nich má byť predmetom dohody, zmluva nevznikne. Zmluva ako dvojstranný, či viacstranný právny úkon však vzniká úplným a bezpodmienečným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy. Pretože návrh na uzavretie zmluvy je právnym úkonom, musí vyhovovať definičným znakom právneho úkonu obsiahnutým v ust. § 34 Občianskeho zákonníka, t.j. musí ísť o prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy navrhnutej oferentom, a teda k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ako zodpovedajú návrhu na uzavretie zmluvy. Ohľadne tvrdenej dohody o spôsobe znášania nákladov na dopravu je potrebné konštatovať, že žalobca takúto dohodu nepreukázal, a tým
neuniesol, ako správne skonštatoval prvostupňový súd, dôkazné bremeno. Pokiaľ nebola preukázaná existencia pohľadávky z dohody o urovnaní, ktorú tvrdil žalobca a v konaní žalovaný takúto pohľadávku popieral a zo žiadneho dôkazu nevyplývalo uznanie takejto pohľadávky s náležitosťami vyplývajúcimi z ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, potom nebolo možné konštatovať preukázanie uznávacieho prejavu žalovaného. Pokiaľ takéto uznanie záväzku zo strany žalovaného preukázané nebolo, bolo dôkazným bremenom žalobcu vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie 20.828,81 Eur preukázať jeho dôvodnosť, k čomu nedošlo.
34. Vo všeobecnosti odvolací súd uvádza, že dohoda o urovnaní, patrí spoločne s privatívnou nováciou (§ 580 Občianskeho zákonníka) do kategórie dohôd, ktoré rušia záväzok tým spôsobom, že ho nahrádzajú záväzkom iným. Pojmovým znakom urovnania je spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv, pričom urovnanie smeruje k odstráneniu tejto spornosti či pochybnosti. Účelom urovnania je odstrániť spor či pochybnosť tým spôsobom, že sa sporný alebo pochybný záväzok zruší a nahradí záväzkom novým, nesporným a nepochybným, k čomu v danom prípade nedošlo. Urovnanie je tak dohoda účastníkov záväzkovo-právneho vzťahu, ktorou účastníci odstraňujú spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a povinností tým, že ju rušia a nahrádzajú ju právnymi vzťahmi novými. Doterajší záväzok zaniká len v tom rozsahu, v akom je nahradený záväzkom novým, ktorý vyplýva z urovnania. Dohoda o urovnaní musí zodpovedať všeobecným požiadavkám, ktoré sú na právny úkon kladené z hľadiska ich platnosti.
35. Krajský súd súhlasí so záverom prvostupňového súdu, ktorý na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že žalobca, na ktorom bolo dôkazné bremeno, nepreukázal vo vzťahu k tvrdenej dohode o spôsobe znášania nákladov na prepravu nielen existenciu pôvodne dohodnutých vzájomných práv a povinností žalobcu a žalovaného, ak ani uzatvorenie Dohody o urovnaní zo dňa 05.08.2011 podľa § 585 Občianskeho zákonníka, od ktorej odvodzoval uplatnený nárok. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukazoval na výpovede svedkyne P. a svedkyne U., tak uvádza odvolací súd, že ich výpovede nepotvrdili uzavretie takéhoto dvojstranného právneho vzťahu s konkrétnym obsahom, a tým náležitosťami vyplývajúcimi s ust. § 34 Občianskeho zákonníka.
36. V súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu krajský súd uvádza, že sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorá je vyjadrená tak, že účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Účastníci konania majú teda povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 MCdo 15/2010). Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. To, že krajský súd súhlasí so záverom prvostupňového súdu, že žalobcom nebol preukázaný obsah dohody ohľadne spôsobu znášania nákladov na dopravu žalobcom vyrobených poťahov pre žalovaného, že nebolo ďalej preukázané, že došlo k uznaniu spornej pohľadávky žalobcu prejavom vôle žalovaného a ani uzavretie žalobcom tvrdenej dohody o urovnaní, vychádza práve z priebehu konania a výsledkov dokazovania a ich správneho zhodnotenia okresným súdom.
37. Pokiaľ žalobca považoval prevzatie faktúry žalovaným a jej zaúčtovanie, za potvrdenie záväzku z tejto faktúry, tak krajský súd súhlasí so záverom prvostupňového súdu, že samo osebe zaradenie spornej faktúry do účtovníctva, nie je preukázaním existencie právneho dôvodu jej vystavenia a ani jej výšky.
38. Odvolací súd zvýrazňuje, že okresný súd prijal skutkové a právne závery, ktorým predchádzala racionálna úvaha konajúceho súdu, vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, a preto nezistil ani dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vecne správnych skutkových a právnych zhodnotení vykonaných súdom prvej inštancie, a tým neboli dané dôvody ani na zmenu ani na zrušenie rozsudku okresného súdu, v dôsledku čoho bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 389 ods. 1 CSP, pričom v podrobnostiach sa odkazuje na zdôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu podľa § 389 ods. 2 CSP, s ktorým sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje.
39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto krajský súd
rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.