Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_20Co-19-2015.pdf
PDF · 116 KB
Case nature
Area
Subarea
20Co/19/2015
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v právnej veci žalobkyne: Z. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., I. A. XX/XX, T., práv. zast.: JUDr. SIDOR, s. r.o., Zdravotnícka 6, Poprad, proti žalovaným: 1/ M. A., rod. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., Y. XXX/X, 2/ Y. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., M. XXX/XX 3/ B. K., nar. XX.XX. XXXX, bytom O.- Z., C. XXXX/XX, 4/ T.. N. K., rod. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., M. X/X, 5/ B. K., rod. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., V. XXX/XX, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o odvolaní žalovaných v 1. až 3. rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 20C 44/2009-902 zo dňa 15.12.2014 takto
rozhodol:
I. B. O. C. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.
II. Zrušuje sa rozsudok a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Predmetom konania je nárok, ktorým sa žalobkyňa domáha, aby súd určil, že pozemok parcela registra KN-C parc. č. XXXX/X, orná pôda o výmere 2408m2, zapísaný v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX pre obec a k.ú. O. patrí do dedičstva po matke žalobkyne Q. Y., rod. R., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom K., U. XX. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že jej matka bola vlastníčkou pozemku pôvodne evidovaného v pozemnoknižnej zápisnici č. XXX, pod mpč. XXXX - roľa malé polko o výmere 4493m2 a dedičstvo po tejto nebolo prejednané. Na základe notárskej zápisnice o osvedčení vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva sp. zn. N XXX/XXXX NZ XXXXX/XXXX zo dňa 06.12.2007 a geometrického plánu XX/XXXX, ako vkladového titulu sp. zn. Z XXXX/XX, sú žalovaní v súčasnosti zapísaní ako podieloví spoluvlastníci pozemku parc. č. XXXX/X, ktorý je časťou pôvodnej parcely č. XXXX. Žalobkyňa má za to, že žalovaní nesplnili podmienky vydržania.
2. Žalovaní nesúhlasili so žalobou. Namietali, že o existencii dediča nemali vedomosť a nemal o tom vedomosť ani Mestský úrad O., Slovenský pozemkový fond ani Správa katastra O.. Poukázali na to, že Q. Y. nadobudla vlastnícke právo k spornej parcele po K. R., rod. Y. a od roku 1948 nikto z ich rodiny o parcelu neprejavil záujem. Nakoľko navrhovateľka ani jej matka úradom nenahlásili zmenu jej adresy, predpokladali, že nežijú.
3. Okresný súd Poprad ako súd prvej inštancie (ďalej len ,,súd“) rozhodol tak, že: cit.
„Súd u r č u j e, že pozemok parcela registra KN-C parc. č. XXXX/X, orná pôda o výmere 24082, zapísaný v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX pre obec a k.ú. O. patrí do dedičstva po Q. Y., rod. R., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom K., U. XX.
O trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.“
4. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že v konaní bolo predložených množstvo listinných dôkazov, z ktorých nepochybne vyplýva, že matka navrhovateľky Q. Y. nadobudla vlastnícke právo k spornej parcele, pôvodne evidovanej pod mpč. XXXX, titulom dedičstva po svojej matke. Časť zdedených nehnuteľností odpredala U. a J. B. kúpnou zmluvou dňa 22.05.1948, avšak nebol v konaní produkovaný jediný dôkaz o tom, že komukoľvek darovala či odpredala spornú parcelu. Časti pôvodnej parcely mpč. XXXX boli opakovane predmetom vyvlastnenia a v rámci vyvlastňovacieho konania boli rozhodnutia doručované právnym predchodcom žalovaných, avšak v predmetných rozhodnutiach sú títo uvedení ako užívatelia, nie vlastníci. Navyše nemožno zistiť, či dôvodom účasti právnych predchodcov žalovaných vo vyvlastňovacom konaní nebolo užívanie iných pozemkov v dotknutej lokalite, nakoľko v rámci prídelového konania bolo B. K. a manželke M. pridelených do užívania viac pozemkov práve v lokalite, kde sa nachádza aj sporná parcela. Vlastnícke právo k ďalším parcelám tak žalovaní v 1. a 2. rade opätovne notárskou zápisnicou osvedčovali. Čo sa týka tvrdení o fyzickom užívaní spornej parcely, či už rodinou B. alebo žalovanými mal súd za to, že ani fotodokumentácia predložená svedkami nepreukazuje riadne dobromyseľné a nerušené užívanie spornej parcely, nakoľko z fotodokumentácie a jednotlivých vyjadrení nemožno spoľahlivo identifikovať parcelu, na ktorej akékoľvek práce boli vykonávané. V tomto smere súd poukázal tiež na rozhodnutia v konaní ROEP, kedy žalovaní tvrdili, že užívali spornú parcelu, následne svoje stanovisko zmenili a tvrdili, že užívali vedľajšiu parcelu a keď Mesto O. s týmto tvrdením odmietlo súhlasiť, opätovne začali tvrdiť, že užívali spornú parcelu. Keďže v rámci konania o ROEP nedošlo k urovnaniu vlastníckych vzťahov a k spornej parcele si uplatnili nárok viacerí domnelí vlastníci, ich nároky prejednané neboli a návrhom na súd zo dňa 06.06.2007 sa žalovaní domáhali určenia vlastníckeho práva k pozemku parc. č. XXXX k. ú. O. titulom vydržania. V podanom návrhu uviedli, že počas vojny a po jej ukončení pozemok užívali a riadne zaň platili nájomné. Predložili tiež výzvu miestneho Národného výboru na úhradu nájomného. Z uvedeného listinného dôkazu je zrejmé, že žalovaní neboli riadnym držiteľom spornej parcely v domnení, že nakladajú s vlastnou vecou, ale že boli nájomcom, v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že by držba bola a že by bola nerušená a dobromyseľná. Tvrdenia uvedené v notárskej zápisnici tak nemožno považovať za pravdivé. Zo žiadneho dokladu či svedectva nevyplynulo, že by došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy či darovacej zmluvy k spornej parcele. V konaní vypočutí svedkovia O. B., B. B. a O. B. opakovane tvrdili, že matka navrhovateľky spornú parcelu darovala avšak o tomto darovaní nebol v konaní predložený jediný dôkaz. Navyše pokiaľ U. a J. B. kúpnou zmluvou dňa 22.05.1948 predala množstvo iných parciel, ak by mala v úmysle tejto rodine čokoľvek darovať, nepochybne by to vyriešila v súvislosti s podpisom uvedenej zmluvy. Z notárskej zápisnice sp. zn. G. Nz XXXXX/XXXX zo dňa 06.12.2007 vyplýva, že žalovaní nehnuteľnosť užívali od roku 1946 titulom prídelu od bývalého Mestského národného výboru s tým, že zápis zmeny vlastníctva nebol vykonaný. V konaní ROEP tvrdili, že sporný pozemok mali v rokoch 1946 a 1947 v nájme a v roku 1948 ho od Q. Y. odkúpili. Predložili doklad o úhrade nájomného, nie však kúpnu zmluvu. Ani z iných predložených listinných dôkazov nevyplynulo, že by došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy či darovacej zmluvy k spornej parcele. 5. Na zistený skutkový stav prijal právny záver, podľa ktorého notárska zápisnica sp. zn. N XXX/ XXXX Nz XXXXX/XXXX zo dňa 06.12.2007 neobsahuje skutočnosti vyžadované zákonom, teda dostatok podkladov pre konštatovanie schopnosti vkladu do evidencie nehnuteľností. Predovšetkým neobsahuje údaj o vstupe do oprávnenej držby, údaj že sa jednalo o prídel v roku 1946 nie je pre toto konštatovanie dostatočný. Taktiež je nepravdivým tvrdenie, že právni predchodcovia žalovaných vstúpili do držby titulom prídelu od bývalého Mestského národného výboru, nakoľko sporná parcela nikdy vo vlastníctve štátu nebola. Preto súd prisvedčil požiadavke žalobkyne a návrhu vyhovel, nakoľko ochrana vlastníckeho práva je o. i. garantovaná právnym predpisom s najvyššou právnou silou. Vyslovil, že naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom určení je nepochybne daný súčasným, skutkovému stavu a zákonu nezodpovedajúcim, zápisom vlastníctva k nehnuteľnosti, lebo napriek tomu, že jej právna predchodkyňa sama nepreviedla vlastnícke právo k pozemku na iného, nie je v katastri nehnuteľností zapísaná ako vlastník. Čo sa týka argumentácie žalovaných, že vlastníctvo k spornej parcele nadobudli vydržaním, v tomto smere súd konštatoval, že jedným z predpokladov vydržania ako osobitného spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona je, že držba musí byť oprávnená. Pri oprávnenej držbe musí byť teda splnená aj podmienka dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Zo žiadneho vykonaného dôkazu nevyplynulo, že by vlastnícke právo k spornej parcele prešlo na štát, ktorý teda nemohol v rámci prídelového konania parcelu prideliť do osobného užívania právnych predchodcov žalovaných. Žalovaní mohli užívať spornú parcelu, nie však titulom daru, kúpy ani z iného dôvodu odvodeného od pôvodných vlastníkov. Tento záväzkový vzťah by nikdy nezakladal ich vlastnícke právo k nej vydržaním. Dobromyseľnosť je vylúčená u toho, kto sa vedome zmocní veci protiprávne.
6. Aplikoval ustanovenia článku 20 ods. 1, 3, 4 Ústavy Slovenskej republiky § 80, písm. c O.s.p., § 39, § 126, § 134, § 136 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 56, § 63 zákona č. 323/1992 Zb., Notárskeho poriadku.
7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 151, ods.3 O.s.p. tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
8. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní ďalej uviedli, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a jednoznačne a nesporne nepreukázal tvrdenia v žalobe, že právny predchodca žalovaných a žalovaní nikdy neužívali predmetný pozemok, ale užívali údajne pozemok susedný a rovnako sa nevysporiadal s tvrdením, že dedičské konanie nebolo. Namietali, že súd sa vôbec nezaoberal návrhmi žalovaných na dokazovanie a námietkami, preto je rozsudok arbitrárny. Súd neprihliadol pri hodnotení dôkazov ohľadom osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva na dodatok k notárskej zápisnici zo dňa 09. 01. 2009, v ktorom účastníci vyhlásili, že ich nebohí rodičia im nehnuteľnosť darovali v roku 1954 neformálnou darovacou zmluvou a od toho času nehnuteľnosť nerušene a dobromyseľne ako vlastníci spravujú a užívajú s tým, že vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti nadobudli najneskôr 31.03.1964. Prvostupňový súd sa nevysporiadal s otázkou podozrenia z trestného činu krivej svedeckej výpovede O. B., hoci žalovaní o to opakovane žiadali. Súd sa nevysporiadal s otázkou vzniku titulu užívania pozemku rodičmi žalovaných a ani o stanovisko k tejto otázke nepožiadal Správu katastra resp. regionálny archív. Tvrdenia žalobkyne uvedené v žalobe, že rodičia žalovaných nikdy predmetný pozemok neužívali, ale užívali susednú parcelu neboli preukázané žiadnym právne relevantným dôkazom a vychádzali len z krivej výpovede O. B. aj ním navedených svedkov. Názor súdu za situácie, keď pre svoje rozhodnutie nemal jednoznačný skutkový základ, teda nezistil, ako sa právni predchodcovia žalovaných dostali k užívaniu a držbe predmetnej parcely, je za danej situácie len domnienkou súdu a rozhodnutím v situácii dôkaznej núdze. Keďže písomný dôkaz - kúpna zmluva o vstupe do držby sa po rodičoch nezachovala, od rodičov a žijúcich susedov vedeli, že pozemok kúpili v roku 1939 na základe predkupnej zmluvy od pôvodného vlastníka s tým, že po zaplatení celej sumy bude uzavretá kúpna zmluva, boli preto presvedčení, že ho užívajú ako vlastný a takto ho užívali aj po zmene politického systému v roku 1948, kedy začala násilná kolektivizácia pozemkov, tak ich rodičia boli nútení vstúpiť do B.. Pred vstupom užívali 1 hektár a 44 árov ornej pôdy, ako to potvrdzuje výmer č. II-XXX/XXXX. Do vzniku B. rodičia odvádzali aj z tejto parcely povinný kontingent. Podľa názoru žalovaných k tomu, že pozemok nebol po roku 1948 skonfiškovaný ako väčšina ostatných pozemkov, ale bol ich rodičom ponechaný prispela skutočnosť, že ich otec B. K. bol účastníkom A.. Na základe toho v notárskej zápisnici zo dňa 06. 12. 2007 mylne uviedli, že rodičia pozemok užívali od roku 1946 titulom prídelu od bývalého Mestského národného výboru. V skutočnosti sa nejednalo o prídel, ale o ponechanie užívania pozemku po vstupe rodičov do B.. Súd sa s uvedenými skutočnosťami nevysporiadal, nikdy nepožiadal Správu katastra v O. o vyjadrenie k otázke objasnenia vzniku titulu držby ich nebohými rodičmi B. K. a M. K., ale naopak túto dobromyseľnú držbu od začiatku konania spochybňoval, hoci bola riadne potvrdená evidenčným listom Správy katastra O. a inými úradnými dokumentmi, vrátane vyvlastňovacích rozhodnutí. Nepožiadal ani o vyjadrenie J., ktoré podľa názoru žalovaných mal byť účastníkom konania. Pri spísaní notárskej zápisnice dňa 06.12.2007, ako aj dodatku dňa 09.01.2009 A. a Mesto O. vydali písomný súhlas k vydržaniu. Súd nesprávne vyhodnotil dôkaz, a to zápisnicu zo spisu D XXX/XX po neb. Q. Y., zomrelej XX. XX. XXXX. Prítomný manžel nebohej si v dedičskom konaní neuplatnil nárok na žiadne pozemky, súd však tento dôkaz vyhodnotil jednostranne v neprospech žalovaných a tvrdil, že dedičstvo prejednané nebolo. Poukázali na skutočnosť, že dedičský nárok si žalobkyňa neuplatnila ani po zmene politického systému po novembri 1989 v reštitučnom konaní. Žalovaní majú za to, že v danom prípade platí inštitút zákonného vydržania ich ústavou zaručené vlastnícke právo. Určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, ktoré už bolo zákonným spôsobom prejednané, by bolo zjavným porušením vlastníckeho práva.
9. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k rozsudku navrhla rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
10. Žalovaná v 1. rade a žalovaný v 2. rade po vyhlásení rozsudku dňa 16. 12.2014 (čl. 906) v znení jej doplnenia z 25.02.2015 (čl. 948-949) vzniesli námietku zaujatosti proti konajúcemu sudcovi, v ktorej uviedli, že opakovanú námietku zaujatosti podávajú pre nerešpektovanie uznesenia Krajského súdu v Prešove , č.k. 10 NcC 46/2012-607 a porušovanie Nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II ÚS 162/2012, pre porušovanie ich procesných práv samosudcom B.. O. C. vrátane práva na spravodlivé konanie
ako aj kvôli skutočnosti, že dňa 16.12.2014 sa dozvedeli, že otec samosudcu B.. Z. C. je údajne v blízkom priateľskom vzťahu s právnym zástupcom žalobkyne, čo je zrejme jedným z dôvodov prečo nadržiava len strane žalobkyne a ignoruje všetky žalovanými navrhované dôkazy. Toto tvrdenie je v kontexte s medializovanými informáciami uvedenými na internete, pretože obaja menovaní boli v styku ešte za bývalého režimu, kedy bol B.. B. A. vyšetrovateľom Okresnej prokuratúry v O.. O podozrivom poskytovaní úverov v 90.rokoch údajne za asistencie otca samosudcu osobám blízkym kriminálnym skupinám, z ktorých niektoré osoby boli za dodnes neobjasnených okolností zavraždené sa dozvedeli z internetu, na základe čoho nemajú dôveru k samosudcovi B. O. C., čo umocňuje aj jeho postup vo veci pohľadávky vo výške 60 miliónov eur cyperskej firme. Z toho je zrejmé, že samosudca postupuje aj v iných veciach jednostranne v prospech solventných osôb alebo skupín a nikdy nerozhoduje v súlade so zásadou dobrých mravov v prospech obyčajných ľudí. Od začiatku konania porušuje ich procesné práva a nimi navrhované dôkazy. Navrhli, aby nadriadený súd odňal vec konajúcemu sudcovi a pridelil ju inému nestrannému sudcovi.
11. K námietke zaujatosti sa vyjadril konajúci sudca (čl. 918) a vo svojom vyjadrení uviedol, že nemá vedomosť o tom, ako dlho právny zástupca žalobkyne B.. B. A. poskytuje advokátske služby, ale jeho otec B.. Z. C. v advokácii figuruje od roku 1978, preto je možné, že sa s B.. A. pozná. Osobu B.. A. s výnimkou jeho pôsobenia na Okresnom súde v O. neregistroval, nepoznal, nikdy sa nestretli na žiadnych rodinných oslavách, či stretnutiach s výnimkou oslavy narodenín sudcu Okresného súdu O. B.. M. P. v roku 2013. Vylučuje, aby pri rozhodovaní nadržiaval B.. A., keďže pre takýto postup nemá žiaden dôvod. K poskytovaniu úverov v 90.rokoch sa nevedel vyjadriť vzhľadom k tomu, že v tom čase navštevoval základnú, resp. strednú školu. Má za to, že žalovaní permanentne o jeho osobe rozširujú informácie difamujúcej povahy, má za to, že jediným dôvodom takého konania žalovaných je snaha zabezpečiť pridelenie spisu sudcovi, ktorý bude zodpovedať ich predstavám. Poukázal na to, že námietky v súvislosti s jeho procesným postupom v konaní nemôžu byť dôvodom pre jeho vylúčenie. Konštatoval, že v predmetnej veci nie je daný dôvod pochybovať o jeho nezaujatosti.
12. V prejednávanej veci sa jedná o opakovanú námietku zaujatosti vznesenú žalovanými. Nadriadený súd preskúmal vec z hľadiska aspektov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci a zistil, že na vylúčenie zákonného sudcu nie sú splnené zákonné podmienky. Posudzoval pritom opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti sudcu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ust. § 49 ods. 1 C.s.p., sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Účelom cit. ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).
13. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 49 ods. 1 C.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd , čl. 48 ods. 1 ústavy SR), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo.
14. Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu. Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca nie je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú.
15. Z judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne
existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.
16. V ust. § 30 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sú ustanovené základné povinnosti sudcu, medzi ktoré okrem iného patrí aj povinnosť sudcu zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov, ako aj povinnosť sudcu vystupovať nezaujato a dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná a povinnosť k účastníkom konania pristupovať bez akýchkoľvek predsudkov.
17. Aj so zreteľom na toto ustanovenie má sudca (v rámci prejednávania a rozhodovania konkrétneho sporu) zachovávať k veci, účastníkom konania a ich zástupcom vždy vecný a profesionálny prístup. Miera schopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od účastníkov konania a od všetkého, čo súvisí s prejednávaním veci v súdnom konaní, je daná stupňom osobnej a osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva.
18. O nestrannosť musí dbať predovšetkým sudca sám. Pri výkone súdnictva má zachovať vecný prístup za každých okolností. Svojím správaním má dbať na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. Musí mať dostatok schopnosti ovládať svoje konanie aj sféru svojich vnútorných pocitov. Súčasťou vecného prístupu sudcu k prejednávanej veci a k účastníkom konania je napr. aj schopnosť sudcu vyrovnať sa vnútorne s prípadnými námietkami účastníkov v priebehu i mimo konania, ako aj s eventuálnou kritikou jeho konania, ktorá môže mať rozmanitú podobu (porovnaj R 47/1998). Pokiaľ by sudca (mimo iného) takúto schopnosť nemal, spochybňovalo by to jeho spôsobilosť vykonávať funkciu sudcu. Treba pripomenúť, že nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti.
19. Vychádzajúc z prehlásenia zákonného sudcu nie je možné považovať vznesenú námietku zaujatosti za dôvodnú pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci len preto, že sa subjektívne žalovaným javí, že je zákonný sudca zaujatý. Namietané okolnosti nie sú objektívnej povahy a nemôžu viesť k vylúčeniu zákonného sudcu z konania a rozhodovania v tejto veci. Dôvody spočívajúce v postupe konajúceho sudcu nemôžu byť dôvodmi pre jeho vylúčenie (§ 49 ods. 3 C.s.p.). Voľba procesného postupu v konaní je totiž výlučne vecou konajúceho sudcu, čo je bezprostredne spojené so zásadou nezávislosti súdnictva. Pokiaľ účastník nesúhlasí s postupom zákonného sudcu, má možnosť namietať jeho nesprávnosť použitím opravných prostriedkov. Nie však návrhom na jeho vylúčenie podľa ustanovenia § 49 a nasl. C.s.p..
20. So zreteľom na absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vznikať pochybnosti, že zákonný sudca nebude v predmetnej veci postupovať nezaujato, neutrálne a vzhľadom na to, že ako ďalšie dôvody pre vylúčenie zákonného sudcu žalovaní uviedli okolnosti spočívajúce v jeho postupe v prejednávanej veci a v jeho rozhodovacej činnosti nadriadený súd rozhodol tak, že sudcu B. O. C. nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci.
21. Ako to vyplýva z úmrtného listu (č.l. 1015) a oznámenia dedičskej kancelárie Okresného súdu Poprad (č.l. 1023), nakoľko v priebehu konania pôvodne žalovaný v 3. rade zomrel (dňa XX.XX.XXXX), odvolací súd konal ďalej s jeho právnymi nástupcami - dedičmi poručiteľa (žalovaní v 3., 4. a 5. rade).
22. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok v jeho napadnutých častiach, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že v prejednávanej veci nie sú splnené podmienky na potvrdenie a ani na zmenu napadnutého rozsudku (§ 398 CSP).
23. V prejednávanej veci súd určil, že pozemok - parcela registra KN-C č. XXXX/X,. orná pôda o výmere 2408m2, zapísaný v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX pre obec a k.ú. O. patrí do dedičstva po pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčke Q. Y., rod. R., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX. Dôvodom pre určenie boli skutočnosti, že žalovaní nesplnili zákonom požadované podmienky vydržania. Vychádzal
z pôvodného vlastníckeho práva právnej predchodkyne žalobkyne, ktorá bola zapísaná ako vlastníčka pôvodnej parcely mpč. XXXX a vlastnícke právo nadobudla dedením v roku 1948. Mal za to, že žalovaní, ktorí sú v súčasnosti zapísaní ako podieloví spoluvlastníci pozemku titulom osvedčenia o vyhlásení o vydržaní, nie sú oprávnenými držiteľmi sporného pozemku a nepreukázali podmienky pre vznik ich vlastníckeho práva.
24. Odvolací súd považuje prijatý právny záver súdu za predčasný. Rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Je nesporné, že právna predchodkyňa žalobkyne bola zapísaná ako vlastníčka pôvodnej mpč. XXXX , zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici č. XXX v roku 1948. Sporný pozemok vznikol z tejto pôvodnej pozemnoknižnej parcely. Je správny právny záver súdu o naliehavom právnom záujme žalobkyne na požadovanom určení. Súd poskytol ochranu pôvodnému vlastníkovi predovšetkým z dôvodu, že žalovaní ako nadobúdatelia nepreukázali splnenie podmienok vydržania v dôsledku čoho sa mali stať novými vlastníkmi. Žalovaní sa stali vlastníkmi podľa ich tvrdenia vydržaním a titulom pre zápis ich vlastníckeho právna sa stalo osvedčenie vyhlásenia o vydržaní v zmysle § 63 zákona č. 323/1992 Zb. formou notárskej zápisnice a dodatku k nej.
25. Osvedčenie o vydržaní je jednou z činností notára, ide o osvedčenie právne významnej skutočnosti (§ 56 Notárskeho poriadku), v danom prípade vydržanie vlastníckeho práva. Notár teda neoveruje v zásade skutočnosti tvrdené účastníkom, ktorý sa pred neho dostaví a žiada o spísanie notárskej zápisnice, jeho úlohou je len spísať vyhlásenie účastníka k zákonom stanoveným podmienkam vydržania, uviesť v zápisnici dôkazy, ktoré mu boli predložené. Notár spisuje to, čo mu účastník vyhlási, zaznamenáva dej, ktorý sa pred ním odohráva, do ktorého nezasahuje, účastníka nepoučuje a ani nedozerá na to, či obsah nastávajúcej skutočnosti alebo urobeného vyhlásenia je v súlade so zákonom, či sa zákonu prieči. Predmetná notárska zápisnica, ktorá je verejnou listinou, potvrdzuje pravdivosť osvedčenia vlastníckeho práva a to až dovtedy, kým nie je preukázaný opak. Takéto osvedčenie vydané notárom v prípade, že obsahuje všetky náležitosti uvedené v § 63 Notárskeho poriadku, má povahu verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami (§ 134 O.s.p., § 34 až § 36a zákona č. 162/1995 Z.z.). V tomto štádiu konania vzhľadom na výsledky dokazovania realizované súdom nie je možné doposiaľ prijať záver, že bol preukázaný opak tvrdení žalovaných, ktorými osvedčili svoje vlastnícke právo. Súd prijal záver, že žalovaní nepreukázali existenciu zákonom stanovených podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva a že bol preukázaný opak tvrdení uvedených v notárskej zápisnici, ktorá je verejnou listinou.
26. Tento záver súdu je predčasný. Súd v rámci skúmania tejto otázky - vlastníctva sporného pozemku dospel záveru, že žalovaní získali vlastníctvo protiprávne, dobromyseľnosť je tak u nich vylúčená. Konštatoval, že síce mohli užívať sporný pozemok, nie však titulom daru, kúpy a ani z iného dôvodu odvodeného od pôvodných vlastníkov.
27. Súd vykonané dôkazy nevyhodnotil podľa zásad uvedených v ust. § 132 O.s.p, platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. Úplne absentuje jeho vyrovnanie sa s dôkazmi, ktoré žalovaní na preukázanie ich dobromyseľnej držby predložili. Súd prvej inštanice sa žiadnym spôsobom nevyrovnal so stanoviskami Mestského úradu v O. a A., ktoré zastupovalo v tom čase neznámu vlastníčku, ktoré boli predložené k osvedčeniu ( bod IV Notárskej zápisnice N XXX/XXXX,. č.l. 41 ), nevyrovnal sa ani s listinnými dôkazmi predloženými žalovanými preukazujúcimi ich oprávnenú držbu a splnenie podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva ( čl. 101-111, č.l. 321-323). V odôvodnení rozsudku absentujú úvahy, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, z ktorých dôkazov vychádzal a ktoré dôkazy považoval za bezvýznamné.
28. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, vzhľadom k absencii vyrovnania sa s námietkami a procesnou obranou žalovaných, vyhodnotenia dôkazov predložených žalovanými porušil súd prvej inštancie ich procesné práva v takej miere, že je to možné považovať za dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku a jeho vrátenie súdu na ďalšie konanie. (§ 389 ods. 1, písm. b/ CSP).
29. V ďalšom konaní bude úlohou súdu zaoberať sa vecou samou a opätovne rozhodnúť tak, aby rozhodnutie spĺňalo zákonné náležitosti ustanovené v § 220 ods. 2 CSP. Súd posúdi dôvody žalobkyne, na základe ktorých sa domáha určenia, že vec patrí do dedičstva, rovnako tak okolnosti držby sporných nehnuteľností zo strany žalovaných a ich právnych predchodcov. Musí sa opätovne vyrovnať
s okolnosťami nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaných, posúdiť ich dobromyseľnosť, vyhodnotiť v tejto súvislosti všetky dôkazy predkladané žalovanými ako aj žalobkyňou. Posúdi, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná, čo sa však musí premietnuť v odôvodnení rozhodnutia s uvedením dôvodov, pre ktoré nevykonal navrhnuté dôkazy. Je zrejmé, že v prejedávanom prípade dochádza ku kolízii dvoch ústavných práv, a to práva na ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a prípadného práva na ochranu dobrej viery nových vlastníkov. Odvolací súd poukazuje na to, že dôkazné bremeno na preukázanie tvrdení, že žalovaní nie sú vlastníkmi nehnuteľnosti je na žalobkyni. V tejto súvislosti bude tiež potrebné vyhodnotiť okolnosti prípadu a v prípade prijatia záveru o tom, že žalobkyňa nepreukáže, že dostatočne dbala o svoje vlastníckeho právo ku spornej nehnuteľnosti (nedbalý vlastník) prijať záver s poukazom na závery prijaté v Náleze Ústavného súdu SR, sp.zn. I.ÚS 547/2016, na ktorý odvolací súd poukazuje a podľa ktorého: Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.].
Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou.
Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.
30. Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).