Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-817-2015.pdf
PDF · 94.51 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/817/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a členov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu: Z. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. XXX/XX, XXX XX E. G., zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 28. 04. 2015 číslo konania 7C/45/2014 - 42, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.
Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 900,- Eur, spolu s 8,15 % úrokom z omeškania zo sumy 900,- Eur od 02. 07. 2014 do zaplatenia, v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku, pod následkom výkonu rozhodnutia. Taktiež mu uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 259,50 Eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku na adresu právneho zástupcu žalobcu. Rozhodol tak s odôvodnením, že Zmluvu o úvere, ktorá bola uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným, považoval za spotrebiteľský právny vzťah, preto daný právny vzťah posudzoval s ohľadom na ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. platného v čase uzatvorenia dvojstranného právneho úkonu, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka. Mal za to, že daný úver bolo potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, ale dohodnutú odplatu aj za rozpor s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že táto výška je v rozpore s dobrými mravmi, pretože prekračuje úrokové sadzby, za ktoré úvery poskytovali bankové subjekty.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Žiadal rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch odvolania poukazoval na to, že strany sporu si v zmluve dohodli na právne vzťahy postup podľa ustanovení Obchodného zákonníka s ohľadom na § 262 ods. 1. Žalobca dobrovoľne vstúpil do právneho vzťahu s tým, že daný právny vzťah podľa názoru žalovaného nebolo možné považovať za spotrebiteľský právny vzťah, pretože žalobcu nebolo možné považovať za spotrebiteľa, lebo uviedol, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon povolania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Nebolo ho možné teda považovať za spotrebiteľa a uzatvorená zmluva podľa Obchodného zákonníka má všetky náležitosti, ktoré zmluva o úvere má obsahovať. Okrem toho bol toho názoru, že dohodnutá odplata medzi žalobcom a žalovaným zodpovedala platnej právnej úprave, ktorá bola v tom čase obsiahnutá v ustanovení § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, teda, že v danom prípade malo ísť o odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu, teda nielen bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Namietal tiež, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá
§ 157 ods. 2 O. s. p. Poukazoval na to, že argumentáciu súdu, ktorú súd použil pri neprijateľnosti zmluvných podmienok, bolo treba považovať za nepostačujúcu a v rozpore s § 157 ods. 4 O. s. p. Takýmto spôsobom došlo zo strany súdu vo vzťahu k žalovanému k odopretiu možnosti konať pred súdom. Vzhľadom na vyššie uvedené potom dospel k záveru, že v danom prípade na strane žalovaného nemohlo dôjsť k žiadnemu bezdôvodnému obohateniu, pretože išlo o platne uzatvorenú zmluvu, ktorá nebola nikdy vyhlásená za neplatnú a taktiež neodpadol právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy, pričom žalobca na základe predmetnej zmluvy plnil. Žiadal preto rozhodnúť v zmysle podaného odvolania.
3. Na odvolanie žalovaného sa vyjadril aj žalobca. Žiadal rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. Poukazoval na to, že súd prvej inštancie správne na daný právny vzťah použil ustanovenia Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pretože daný právny vzťah bolo potrebné považovať za vzťah spotrebiteľský. Obranu žalovaného v tomto smere preto nepovažoval za dôvodnú. Tvrdenie žalovaného v podanom odvolaní, že v danom prípade nebolo možné žalobcu považovať za spotrebiteľa, pretože poskytnuté finančné prostriedky nemal použiť na svoje súkromné účely, ale na účel povolania, nepovažoval za dôvodné, lebo použitím ustanovenú Obchodného zákonníka sa žalovaný snažil využiť to, aby predmetný právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa nemohol podriadiť práve ustanoveniam právnych predpisov, ktoré upravovali spotrebiteľské právne vzťahy. Bolo totiž bežné, že údaje o účele úveru vypisovali obchodní zástupcovia žalovaného, čo samotný žalobca nemohol ani ovplyvniť. Uvedené okolnosti súd prvej inštancie správne posúdil na základe vykonaného skutkového stavu, správne právne vyhodnotil, preto jednak skutkové, ako aj právne závery súdu prvej inštancie považoval za správne. Žiadal preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať aj náhradu trov odvolacieho konania.
4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu danom ustanovením § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a tento v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
5. Krajský súd poznamenáva, že od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesný predpis, a to Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý nahradil Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Do ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP boli zapracované prechodné ustanovenia, z ktorých vyplýva, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
6. Z uvedeného vyplýva, že nová právna úprava bola založená na princípe okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to i na konania začaté pred dňom účinnosti nového zákona. Táto okolnosť však neznamená absolútnu aplikabilitu ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z., pretože odvolací súd v čase rozhodovania musel síce prihliadnuť na ustanovenia novej procesnej úpravy, avšak musel prihliadnuť aj na právne predpisy, za ktorých začalo konanie v danej veci, prebiehali procesné úkony, bolo vykonané dokazovanie, vydané aj rozhodnutie súdu prvej inštancie a začaté aj odvolacie konanie. Toto prebehlo za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. (O. s. p.), a preto na uvedené musel krajský súd prihliadnuť aj s ohľadom na čl. 2 ods. 1, 2 a čl. 3 ods. 1 základných princípov Zákona č. 160/2015 Z. z (CSP), a to v záujme zachovania právnej istoty, podľa ktorého strany sporu očakávajú posúdenie danej právnej veci za stavu právnych predpisov, ktoré platili v čase jednotlivých procesných úkonov vykonávaného dokazovania a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj začatého odvolacieho konania.
7. Odvolacie konanie začalo za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. a v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. bol odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Taktiež v zmysle § 213 ods. 1 O. s. p. bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie s výnimkami uvedenými v ods. 2 až 7 citovaného zákonného ustanovenia. Ustanoveniu § 212 ods. 1 O. s. p. zodpovedá úprava v § 379 a § 380 ods. 1 CSP. Aj z týchto ustanovení nového procesného predpisu vyplýva, že odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný a taktiež je viazaný aj odvolacími dôvodmi. Uvedená právna úprava v § 379 a § 380 ods. 1 CSP je teda obdobnou úpravou k § 212 ods. 1 O. s. p. Krajský súd sa musel vyporiadať aj s tým, či v danej veci je viazaný skutkovým stavom tak, ako tento zistil súd prvej inštancie. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že strany sporu dostali poučenie podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p. v predvolaní na pojednávanie súdu prvej inštancie. V tomto boli poučení o tom, že musia predložiť
a označiť všetky dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd nebude prihliadať. Predvolanie na pojednávanie súdu prvej inštancie strany sporu riadne a včas prevzali. Žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní riadne ospravedlnil a túto ospravedlnil aj žalobca, ktorý sa nemohol dostaviť na pojednávanie súdu prvej inštancie v dôsledku zlého zdravotného stavu. Pojednávania sa zúčastnil jeho právny zástupca, ktorý neúčasť žalobcu na pojednávaní súdu prvej inštancie ospravedlnil, pričom po poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p. nemal nové návrhy na doplnenie dokazovania. Súd prvej inštancie správne preto vyhlásil uznesenie, ktorým ďalšie dokazovanie nenariadil a toto považoval za skončené. Uvedený procesný postup bol zachovaný za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb., a preto v súlade s § 213 ods. 1 O. s. p., ale aj § 383 CSP bol odvolací súd toho názoru, že je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, pretože nezistil prípad, pre ktorý by bolo potrebné dokazovanie zopakovať alebo doplniť v zmysle postupu ustanovenia § 384 ods. 1, 2 CSP.
8. V zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Na základe podaného odvolania žalobcu preskúmal krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie a konanie mu predchádzajúce a dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu v danej veci zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s vtedy platným ustanovením § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a na tieto poukazuje.
10. V podanom odvolaní žalovaný namietal, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným nemožno považovať za vzťah spotrebiteľský, a teda nemôže podliehať zákonu č. 129/2010 Z. z., pretože žalobcu nebolo možné považovať za spotrebiteľa. Finančné prostriedky žalobca nemal použiť na svoje súkromné účely, ale na výkon povolania.
11. Krajský súd poznamenáva, že uvedenou námietkou sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí riadnym spôsobom zaoberal. Žalobca v konaní preukázal, že v čase uzatvárania zmluvy bol zaradený do Sociálnej poisťovne, pobočka Žiar nad Hronom od 30. 03. 2007 ako invalidný dôchodca v dôsledku zlého zdravotného stavu posúdeného posudkovým lekárom sociálneho poistenia v Sociálnej poisťovni, pobočka Žiar nad Hronom. Mal preto za to, že uvedený úver si nemohol žalobca brať na výkon svojho povolania, tak ako to bolo uvedené v zmluve. Súd pritom správne vyhodnotil, že v danom prípade sa jednalo o formulárovú zmluvu, ktorej obsah žalobca nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť. Za daných okolností súd prvej inštancie správne priznal žalobcovi postavenie spotrebiteľa, a preto na daný právny vzťah sa vzťahoval aj zákon č. 129/2010 Z. z. platný v čase zatvorenia zmluvy o úvere. Obranu žalovaného v podanom odvolaní preto nepovažoval ani krajský súd za dôvodnú, pretože taktiež bol toho názoru, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným bolo potrebné považovať za spotrebiteľský právny vzťah.
12. Pokiaľ sa žalovaný odvolával na použitie ustanovení Obchodného zákonníka, tak treba poukázať na to, že aj keď by zmluva o úvere bola uzatvorená podľa ustanovení Obchodného zákonníka ako absolútny obchod, tak táto okolnosť ešte neznamená, že nemajú byť použité normy upravujúce spotrebiteľské právne vzťahy, a to konkrétne ustanovenia Občianskeho zákonníka § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia zákona upravujúceho spotrebiteľské právne vzťahy, a to konkrétne zákona č. 129/2010 Z. z. platného v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy. V danom prípade prednosť majú tieto ustanovenia, vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktoré sú pre neho výhodnejšie.
13. Ako vyplýva z dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie, tento sa zaoberal dohodnutou odplatou medzi žalobcom a žalovaným za predmetný úver, ktorý mu bol poskytnutý.
14. Do spisu bola predložená Zmluva o úvere zo dňa 31. 01. 2011, z ktorej vyplýva, že žalovaný, ako veriteľ, poskytol žalobcovi, ako dlžníkovi, celkom sumu 800,- Eur s tým, že tento celkovo zaplatí žalovanému 1.572,- Eur, teda čiastku navýšenú o sumu 772,- Eur. Suma 772,- Eur tak predstavovala 96,5 % zo sumy 800,- Eur, ktorá bola poskytnutá žalobcovi ako daný úver. Takúto odplatu považoval súd prvej inštancie za neplatnú s ohľadom na § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým
mravom, neplatný. Vo vzťahu k uvedeným dôvodom rozsudku súdu prvej inštancie žalovaný namietal, že dohodnutá odplata medzi žalobcom a žalovaným zodpovedala platným právnym predpisom, pretože bola v súlade aj s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktorý platil v čase uzatvorenia zmluvy a z ktorého vyplývalo, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsobu a mieru zabezpečovania jeho záväzku, objem poskytnutých finančných prostriedkov a lehotu splatnosti. Namietal, že tieto okolnosti súd nevyhodnotil, a preto nemohol dospieť k správnemu právnemu záveru, že dohodnutá odplata medzi žalobcom a žalovaným nebola primeraná. Ak totiž bola primeraná a v súlade so zákonom, tak nebolo možné takúto dohodu o odplate považovať za neplatnú.
15. V tejto súvislosti však krajský súd poznamenáva, že uvedené vyššie ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka bolo upravené v rámci legislatívneho procesu, pretože pôvodne bol návrh uvedeného ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka nasledovný. „Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.“ Nové znenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka však kompletne zmenilo zmysel a účel navrhovanej zmeny právnej úpravy. Cieľom predmetnej zmeny novelizovaného ustanovenia bolo opäť referenčné kritérium, podľa ktorého sa mala posudzovať primeranosť zo sektoru bánk, a to jej prenesenie na sektor finančného trhu ako taký, a teda na všetky spoločnosti poskytujúce peňažné prostriedky spotrebiteľom, a to pri absencii akýchkoľvek pravidiel odplaty a jej stropu. Takéto opatrenie napomohlo presadzovaniu úžery v slovenskom právnom poriadku, pričom jeho cieľom bolo znemožniť judikatúrne ustálenie pomerovania pravidiel primeranosti oprávnenej odplaty vzhľadom na licencovanú a dohliadanú časť finančného trhu. Do finančných hlásení sa tak dostávali aj údaje od nebankových subjektov, ktoré poskytovali úvery pre spotrebiteľov, čím dochádzalo k skresľovaniu konečných výsledkov, pretože nebankové subjekty poskytovali úvery za desiatky násobkov tých hodnôt, za ktoré poskytovali úvery banky. Ak za tejto právnej situácie v danom prípade pristúpil súd k posúdeniu primeranosti odplaty aj podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, považuje v danom prípade aj krajský súd takýto postup súdu prvej inštancie za vecne správny.
16. Ak na základe uvedeného právneho záveru dospel súd prvej inštancie k tomu, že v konečnom dôsledku žalobca zaplatil na účet žalovaného viac, ako mal a došlo k bezdôvodnému obohateniu, tak existoval potom aj právny dôvod na jeho vydanie v zmysle ustanovenia § 459 Občianskeho zákonníka.
17. Odvolanie žalovaného nepovažoval krajský súd za dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
18. V odvolacom konaní žalobca mal úspech. Uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal. Krajský súd preto v súlade s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov odvolacieho konania v súlade s § 262 ods. 1 CSP rozhodne súd prvej inštancie.
19. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).