Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-465-2015.pdf
PDF · 115.56 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/465/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozef Mačej a sudcov JUDr. Katarína Slováčeková a JUDr. Daniel Ilavský v právnej veci žalobcu: AB 1 B. V., so sídlom Amsterdam, Strawinskylaan 933, 1077XX, Holandské Kráľovstvo, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ Gabriela, s.r.o., so sídlom Trenčín, 1. mája 173/11, IČO: 47 234 679, proti žalovanému: A. N., nar. X. O. XXXX, bytom D.-J. XXX/XX, A. B., o 204,51 eur a príslušenstva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 9C/555/2014-51 zo dňa 3. marca 2015, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e a v časti, ktorou súd určil označenú zmluvnú podmienku za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti r u š í .
II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I/ zamietol návrh žalobcu, (ktorým sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu 204,51 eur a príslušenstva z dôvodu porušenia žalovaným zmluvných podmienok vyplývajúcich zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru); II/ žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania a III/ určil, že zmluvná podmienka uvedená vo všeobecných podmienkach spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. pod hlavou 18 Sankcie účtované v dôsledku omeškania klienta § 2 v znení "v prípade omeškania klienta, je spoločnosť oprávnená klientovi vyúčtovať a klient je povinný na základe tohto vyúčtovania uhradiť spoločnosti zmluvnú pokutu vo výške 17 eur, táto pokuta bude spoločnosťou vyúčtovaná maximálne jedenkrát za dobu trvania zmluvy" je neplatná z dôvodu neprijateľnosti tejto podmienky. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou § 9 ods. 2 písm. k), a § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ako i § 115a ods. 2, § 200ea ods.1, § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (zákon číslo 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení účinný do 30. júna 2016). Vychádzal zo skutkových zistení, žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver v celkovej výške 384,84 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať vždy do 15-tého dňa tohto ktorého mesiaca v 18-tich mesačných splátkach po 30,63 eur. Žalovaný však úver nesplácal riadne a včas, keď z úveru zaplatil 399,93 eur. Súd prvej inštancie následne uzavrel, že v danom prípade ide o vzťah dodávateľ a spotrebiteľ, teda ide o vzťah spotrebiteľský zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Tento sa potom riadi zákonnými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch a tie veci, ktoré v ňom upravené nie sú, sú upravené a riadia sa zákonnými ustanoveniami O.z.. V žiadnom prípade sa nemôže riadiť zákonnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a to ani v prípade, že by sa na tom účastníci zmluvne dohodli. Také dojednanie je podľa zákonných ustanovení O.z. neprijateľnou podmienkou a ako takou absolútne neplatnou, pričom na dôvod tejto neplatnosti je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy tak ide o spotrebiteľský úver. Z tohto spolu s okolnosťou, že ide
o vzťah veriteľa - dodávateľa a spotrebiteľa je potom nutné vyvodiť záver, že ide o vzťah podliehajúci režimu nielen zákonnej úprave podľa ustanovení O.z., ale najmä zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Na základe uvedeného vyplýva, že takáto zmluva musí spĺňať zákonom dané podmienky uvedené v ust. § 9 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Absencia niektorých má za následok to, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, teda bez akéhokoľvek navýšenia, len v hodnote poskytnutej služby, teda výšky spotrebiteľského úveru. Súd tak uznal žalobcovi iba reálne poskytnuté peňažné prostriedky 384,84 eur s príslušenstvom. Čo sa týka dojednaní o zmluvnej pokute v úverových zmluvných podmienkach (hlava 18 § 2) ide o dojednanie absolútne neplatné. Sú písané veľmi drobným, voľným okom skoro nečitateľným písmom ako aj celé úverové zmluvné podmienky. Naviac dojednanie o zmluvnej pokute, ako to vyplýva z obsahu úverových zmluvných podmienok, je zapracované medzi menej podstatné a menej významné úverové zmluvné podmienky, čo môže vyvolať u spotrebiteľa dojem, že aj táto je tak nedôležitá a nehovoriac o tom, že taký dojem vyvoláva aj veľkosť (alebo skôr malosť, drobnosť) písma, ktorým sú tieto podmienky písané, pričom dohodu účastníkov o zmluvnej pokute nemožno akceptovať ako súčasť všeobecných úverových podmienok. Podľa zák. ustanovení O.z. zmluvná pokuta musí mať pre svoju platnosť písomnú formu. Už len z toho vyplýva, že zákonodarca zmluvnú pokutu považuje za sankciu, ktorá má byť osobitne dojednaná a v zákonom predpísanej písomnej forme. Okrem toho obchodné podmienky sú tzv. typovými, kde ich obsah a rozsah a to, čo v nich bude alebo nebude a v akej forme a podobe určuje výlučne len žalobca ako dodávateľ, ktorý tieto podmienky robí a formuluje. Žalovaný nemá možnosť výberu a voľby podmienok, preto dospel súd k záveru, že dojednanie o zmluvnej pokute je neplatné absolútne. Na dôvod absolútnej neplatnosti pritom musí súd prihliadnuť z úradnej povinnosti aj keď sa toho nikto nedovolá. Keďže potom v zmluve absentuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, úver sa považuje v zmysle jeho ust. § 11 ods. 1 písm. a) za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný je preto povinný zaplatiť žalobcovi len skutočnú výšku poskytnutého úveru bez zmluvných úrokov, prípadne poplatkov. Výška poskytnutého úveru predstavuje sumu 384,84 eur, keďže podľa splátkového kalendára je zrejmé, že žalovaný uhradil splátky spolu vo výške 399,93 eur, preto nárok žalobcu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., žalovanému však náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, eventuálne aby ho zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody vyplývajúce z § 205 ods. 2 písm. d), f), a) v spojení s § 221 ods. h), f) a b) O.s.p.. Ako prvé odvolateľ namietal, že náležitosti zák. č. 129/2010 Z.z. v § 9 ods. 2 písm. k), teda výška, počet a termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na jeho splatenie bola splnená, keďže táto náležitosť jasne vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy, kde počet splátok a termín splatnosti splátok je uvedený na lícnej strane predmetnej zmluvy. Poukázal i na hlavu 5 § 2 úverových zmluvných podmienok, podľa ktorej klient je oprávnený vyžiadať si bezplatne kedykoľvek počas celej doby trvania úverovej zmluvy výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, lehoty a podmienky, vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov, prípadne i dodatočné náklady. Odvolateľ tiež napádal, že v odôvodnení rozsudku sa súd nevenuje výrokovej časti o neprijateľných zmluvných podmienkach a neuvádza presvedčivé a relevantné dôvody vyhlásenia neprijateľných podmienok. Rozsudok podľa žalobcu nie je náležite odôvodnený, keď súd nepostupoval v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a judikatúry Ústavného súdu. Následne odvolateľ uviedol, že nikdy nepopieral skutočnosť, že ide o spotrebiteľský vzťah. Dojednania uvedené v úverových zmluvných podmienkach sú platnými a rovnocennými dojednaniami s ostatnými zmluvnými dojednaniami a ako také majú rovnakú právnu moc a váhu ako dojednania uvedené na lícnej strane zmluvy. Žalobca je presvedčený, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje žiadne neprijateľné podmienky, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ako uvádza súd. Spotrebiteľ má právo sa sám rozhodnúť, či daný produkt alebo ponuku využije a v prípade, že áno, je zodpovedný za svoje konanie. Neprijateľnú zmluvnú podmienku nemožno vnímať jednostranne najmä z pohľadu akú majetkovú ujmu bude spotrebiteľ pociťovať, ale je potrebné sledovať aký to bude mať právny následok pre budúce právne vzťahy.
3. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril, v ktorom vyjadrení uviedol, že s odvolaním žalobcu nesúhlasí, nakoľko súd prvej inštancie rozhodol správne, v súlade so zákonom. Obsah úverovej zmluvy nemohol ovplyvniť, ani zmeniť. Napadnutý rozsudok žiada potvrdiť.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania účinného O.s.p., aktuálne § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p., akt.§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 O.s.p., akt.§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p., akt. § 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu v napadnutej zamietajúcej časti nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto napadnutej časti vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p., v napadnutej časti určenia zmluvnej podmienky za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti je však nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť v zmysle § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p..
5. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či prvostupňový súd správne súladne so zákonom žalobu žalobcu zamietol a zároveň určil označenú zmluvnú podmienku za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, vrátane jeho obsahového vymedzenia, nie je predmetom odvolacieho prieskumu skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, o ktorý svoje právne závery oprel i súd odvolací. Ďalej nie je odvolaním dotknutý záver, že právny vzťah vzniknutý na základe zmluvy o úvere, v ktorej právny predchodca žalobcu vystupoval v postavení dodávateľa a žalovaný v postavení spotrebiteľa, je vzťahom spotrebiteľským, ktorý sa riadi príslušnými normami na ochranu spotrebiteľa.
6. Pokiaľ ide o odvolaním žalobcu napadnutú časť rozsudku, ktorou došlo k zamietnutiu návrhu, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, teda k 10.1.2012 a to výšku, počet a termíny ako splátok istiny úrokov, tak aj iných poplatkov ani poradie, v akom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami neobsahuje. Lícna strana predmetnej úverovej zmluvy totiž obsahuje v tomto smere iba výšku mesačnej splátky, počet splátok a ich splatnosť.
7. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ, jedná sa o vzťah občianskoprávny. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 O.z., podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má aplikovať právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno- záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.
8. V zmysle § 9 ods. 1 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí podľa písm. k) obsahovať náležitosti: výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
9. Nadväzne v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.
10. Interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právnokreatívnej činnosti sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel, resp. cieľ právnej normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené. Sudca sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.
11. Je nesporné, že citované ustanovenie § 11 v spojení s § 9 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch má za účel - cieľ ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje, na základe ktorých sa spotrebiteľ môže rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 9 citovaného zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich vymenúva tie, ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda bolo donútiť dodávateľov - veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali a zároveň dodržiavali písomnú formu zmluvy. Vychádzajúc z uvedeného teologického výkladu by bolo nelogické, ak by zákonodarca hodlal postihnúť následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru iba tie úvery, resp. zmluvy, ktoré by nemali písomnú formu a zároveň neobsahovali kumulatívne všetky náležitosti podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. V takom prípade by totiž veriteľovi ako dodávateľovi stačilo iba dodržať písomnú formu a v zmluve neuviesť ani jedinú z vymenovaných náležitostí a následku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru by sa tým vyhol a to napriek tomu, že písomná zmluva by zákonom predpísané náležitosti neobsahovala. Účel zákonodarcu dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy nebol naplnený. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd je toho názoru, že s poukazom na znenie § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať tak, že absencia či písomnej formy alebo už len jednej z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 a citovaného ustanovenia spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
12. Zo základného gramatického výkladu citovaného ustanovenia je zrejmé, že požiadavka na to, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola ako náležitosť uvedená výška, počet a termíny splátok sa vzťahuje ako k istine, tak k úrokom, tak aj k iným poplatkom. Vzhľadom na slovné znenie citovaného ustanovenia by ani iný výklad nebol logický. Zmluva o spotrebiteľskom úvere teda v zmysle citovaného ustanovenia musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok ako istiny, tak aj úrokov, tak aj iných poplatkov, čo v danom prípade neobsahuje.
13. Keďže v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere nesporne nie je uvedená náležitosť podľa § 9 ods. 1 písm. k) a to výška, počet a termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, bolo potom
nevyhnutné predmetný úver s použitím § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona považovať za bezúročný a bez poplatkov.
14. Odvolací súd sa zhodol i s ďalším záverom súdu prvého stupňa v preskúmavanom rozsudku, že dojednanie o zmluvnej pokute obsiahnuté v úverových zmluvných podmienkach, hoci boli v texte na lícnej strane zmluvy prehlásené za jej neoddeliteľnú súčasť a žalovaný mal podpisom potvrdiť, že je s nimi oboznámený, že ich ustanovenia sú mu zrozumiteľné a určité a prejavil súhlas byť nimi viazaný, je absolútne neplatné. Argumentáciu súdu prvého stupňa v tomto smere odvolací súd považuje za potrebné doplniť o nasledovné:
15. Predmetná zmluvná pokuta, ktorú si okrem iného žalobca uplatňoval danou žalobou, nebola dojednaná priamo v písomnom podpísanom vyhotovení danej zmluvy, ale je obsiahnutá iba v obchodných podmienkach, ktoré boli vyhlásené za jej súčasť. Odvolací súd sa so záverom prvoinštančného súdu, že takéto dojednanie zmluvnej pokuty je neplatné, plne stotožňuje. Poukazuje pritom na to, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo handicapu. Ale i tam, kde sa zákonodarca nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou, ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Ústavný princíp rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať rovnako nerovnou úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný. Zásada poctivosti dopadá ale i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Platí pritom, že i v spotrebiteľských zmluvách je možné všeobecné obchodné podmienky uplatniť, avšak takáto aplikácia má nielen formálne, ale i obsahové obmedzenia. Všeobecné obchodné podmienky, ktoré majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej zložite formulovanej a malým písmom písanej forme dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú, ako sú napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej
pokute. Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Z vyššie uvedených východísk potom vyplýva záver, že dojednanie o zmluvnej pokute v rámci spotrebiteľskej zmluvy zásadne nemôže byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale iba priamo spotrebiteľskej zmluvy samotnej, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis (porovnaj Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 3512/11).
16. Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie potom odvolací súd zhodne s prvoinštančným uzatvára, že pokiaľ v rámci spotrebiteľskej zmluvy dojednanie o zmluvnej pokute nie je obsiahnuté priamo v podpísanej zmluve, ale iba v obchodných podmienkach, hoci vyhlásených za jej súčasť, zmluvnú pokutu nemožno považovať za platne písomne dojednanú (§ 544 ods. 2 O.z., ktorý sa s poukazom na § 1 ods. 2 v spojení s § 300 až § 302 Obch. z., vzťahuje i na obchodnoprávne vzťahy). Nedostatok zákonom predpísanej písomnej formy právneho úkonu potom v zmysle § 40 ods. 1 O.z. robí dohodu účastníkov absolútne neplatnou. Z neplatného zmluvného dojednania potom nemôže vzniknúť oprávnenie, ani povinnosť. Prvoinštančný súd preto správne žalobu v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty zamietol.
17. Správnym ale už nebol postup súdu prvej inštancie, keď, navyše i bez akéhokoľvek skutkového a právneho zdôvodnenia, v tretej výrokovej vete určil, že zmluvná podmienka, ktorou mala byť dojednaná predmetná zmluvná pokuta, je neplatná. Podmienkou pre vyslovenie zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve za neplatnú resp. neprijateľnú v zmysle § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. totiž bolo, aby išlo i o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§53 ods. 1 O.z.). Keďže ale v danej veci s poukazom na už uvedené išlo o dojednanie absolútne neplatné pre nedostatok zákonom predpísanej písomnej formy a nie nerovnovážne v neprospech spotrebiteľa, nezakladá to neprijateľnosť zmluvnej podmienky.
18. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd s použitím § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. v spojení s § 389 ods. 1 písm. d) rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku zamietnutia návrhu, ako vecne správny potvrdil a v napadnutej časti určenia zmluvnej podmienky za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti zrušil, keďže nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané neexistovali.
19. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný napriek tomu, že súd zrušil výrok o neprijateľnosti zmluvných podmienok, pretože prvoinštančný súd tento vyhlásil ex offo a nejednalo sa tak o žalobný nárok, ktorý by mal mať vplyv na náhradovú povinnosť vo vzťahu k nemu a taktiež tu neexistovali žiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne náhradu trov nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie (vyšší súdny úradník) uznesením a to po právoplatnosti tohto rozsudku.
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).