Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4CoPr/3/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešov v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Klenkovej PhD. a členiek senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobkyne: S. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. I. XXX/X, N., právne zastúpená Centrom právnej pomoci, Nám. slobody 12, Bratislava, kancelária Svidník, Sov. hrdinov 102 proti žalovanému: I. C. A., s.r.o., Bardejovská 747, Svidník, IČO: 31 662 013, právne zastúpený JUDr. Marta Maruniaková, advokátkou Sov. hrdinov 200/33, Svidník o zaplatenie 2.735,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 7Cpr/5/2013-95 zo dňa 26.03.2015 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením.

Žalobkyni priznáva náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnej výške.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni stravné vo výške 2.735,- Eur a vreckové vo výške 74,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 2.809,- Eur od 12.10.2011 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 206,17 Eur na účet Centra právnej pomoci do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Opravným uznesením č.k. 7Cpr/5/2013-103a zo dňa 17.05.2015 súd prvej inštancie opravil výrok o trovách konania napadnutého rozsudku tak, že má správne znieť: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 206,17 Eur na účet Centra právnej pomoci č.účtu XXXXXXXXXX/XXXX, I. pokladnica, VS XXXXXX do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol dôvody uplatnenej žaloby, stanovisko účastníkov konania, výsledky vykonaného dokazovania zistené výsluchom strán sporu, svedkov, oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, citoval ust.§ 3 ods.1, § 34, § 35 ods.2, § 39 Občianskeho zákonníka, ďalej ust. § 3 ods. 1, § 14, § 15, § 43 ods.1, § 54, § 57 Zákonníka práce, ďalej § 1 ods.1, § 2 ods.1,2,3, § 10, § 12, § 13 ods.1,4,6,§ 14, § 34 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, ďalej Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 517/2009 Z.z., č. 482/2010 Z.z. a uviedol, že pracovný pomer medzi stranami sporu bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 03.08.1981 na dobu neurčitú. Žalobkyňa vykonávala dohodnutý druh práce v hlavnej výrobe s miestom výkonu práce N. Žalovaný ukončil so žalobkyňou pracovný pomer dohodou o skončení pracovného pomeru dňom 31.03.2012 pre nadbytočnosť podľa rozhodnutia žalovaného zo dňa 16.03.2012 o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. Žalovaný pravidelne vysielal žalobkyňu na zahraničnú pracovnú cestu minimálne od začiatku roka 2010, pričom išlo o pracovné cesty na W., mesto P., firma A. - N.. Strany sporu uzavreli dňa 23.11.2010 dohodu o poskytovaní stravného pri pracovných cestách, podľa ktorej zamestnanec je podľa pracovnej zmluvy uzavretej dňa 03.08.1981 zaradený u zamestnávateľa vo funkciu zástupcu vedenia oddelenia. Táto funkcia si vyžaduje časté zmeny pracoviska za účelom zahraničných pracovných ciest. Zamestnanec a zamestnávateľ sa dohodli upraviť podmienky pre poskytovanie stravného tak, že stravné pri pracovných

cestách na území Slovenskej republiky aj v zahraničí sa bude vyplácať vo výške 300,- Eur mesačne. Na základe tejto dohody žalovaný vyplácal žalobkyni stravné vo výške 300,- Eur mesačne za čas strávený vo výkone práce na zahraničnej pracovnej ceste v mesiacoch november 2010, december 2010, január 2011, február 2011, marec 2011, apríl 2011,jún 2011, júl 2011, august 2011 a september 2011. Žalobkyňa si uplatnila zaplatenie stravného z dôvodu zahraničných pracovných ciest na W. v mesiacoch 11 až 12/2011, 01, 02,03,04, 06, 07, 08,09/2011 a vreckové za obdobie 11, 12/2010, stravné za 141 dní zahraničnej pracovnej cesty v sume základnej sadzby stravného a 28 dní vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného, kedy žalobkyňa cestovala na Ukrajinu v rozmedzí 6 až 12 hodín v číselnom vyjadrení 141 x 37 = 5.217 - 3.000 = 2.217 + 28 x 18,5 = 2.735,- Eur. Vreckové požadovala za mesiace november a december 2010 vo výške 5 % zo sumy stravného, teda za mesiac november 2010 vreckové vo výške 38,85 Eur (5 % zo sumy 777,- Eur) a za mesiac december 2010 vreckové vo výške 35,15 Eur (5 % zo sumy 703,- Eur). Zároveň si uplatnila zákonný úrok z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 12.10.2011 odo dňa nasledujúceho po výplatnom termíne, ktorý bol 11.dňa v mesiaci, čo medzi stranami sporu nebolo sporné. Z právne významných skutočností nebolo sporné medzi stranami sporu trvanie pracovného pomeru v období od 03.08.1981 do 31.03.2012, obsah pracovnej zmluvy, podľa ktorej pravidelným pracoviskom žalobkyne bol N.. Nebolo sporné medzi stranami sporu ani že nedošlo k dohode o zmene pracovnej zmluvy v časti miesta výkonu práce, taktiež podpísanie dohody o poskytovaní stravného pri pracovných cestách zo dňa 23.11.2010 a ani nebola sporná medzi stranami sporu skutočnosť, že žalobkyňa bola vysielaná do zahraničia podľa pokynov zamestnávateľa, ďalej nebola sporná špecifikácia jednotlivých pracovných miest vymedzených žalobou a výška vyčíslených nárokov. Sporné bolo posúdenie dohody o poskytovaní stravného pri pracovných cestách a jej účinkov, ako aj právne posúdenie nárokov žalobkyne z titulu ciest žalobkyne z miesta bydliska na miesto na Ukrajine, a teda či išlo o prerušenie jednej zahraničnej pracovnej cesty za účelom návštevy rodiny alebo viaceré pracovné cesty. Súd prvej inštancie považoval žalobu v celom rozsahu za dôvodnú. Uviedol, že nároky žalobkyne právne posúdil ako cestovné náhrady pri zahraničnej pracovnej ceste. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania uplatnených nárokov uviedol, že najstarším uplatneným nárokom žalobkyne bol mesiac november 2010 a žaloba bola podaná 21.10.2013, t.j. vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe. Vznesenú námietku premlčania nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodnú. Nebolo sporné medzi stranami sporu to, že do podpísania dohody o poskytovaní stravného dňa 23.11.2010, žalovaný poskytol žalobkyni náhrady v plnej výške podľa Zákona o cestovných náhradách na základe písomného vyúčtovania cestovných výdavkov, ktoré žalobkyňa predkladala žalovanému a to až do podpisu dohody o tzv.paušálnej náhrade vo výške 300,- Eur, odkedy sa viedli len dochádzkové listy. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že bola to jediná zmena vo výške cestovných náhrad, ku ktorej došlo po uzavretí predmetnej dohody. Nedošlo k žiadnej zmene v organizácií zahraničných pracovných ciest podľa pokynov zamestnávateľa, ktorý žalobkyňu, ako aj ďalších zamestnancov každý týždeň vysielal na pracovisko na W. služobným motorovým vozidlom, ktoré bol poverený riadiť manžel žalobkyne s presne určeným miestom nástupu, miesta výkonu práce, času trvania, spôsobu dopravy a miesta skončenia pracovnej cesty. Nebolo sporné, že niekedy žalovaný vyžadoval od žalobkyne prevzatie finančnej hotovosti na pracovisku vo N., prípadne výkon práce na pracovisku vo N.. Žalovaný v konaní nepredložil žiadnu písomnú zmluvu, z ktorej by bolo zrejmé, že sa so žalobkyňou dohodol na návštevách rodiny počas víkendu, ktoré by bolo možné právne kvalifikovať ako prerušenie zahraničnej pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny podľa § 12 Zákona o cestovných náhradách. Navyše predmetom konania vo vzťahu k víkendom je len stravné za pracovnú cestu v smere N. - W. v časovom rozmedzí 6 - 12 hodín. V neposlednom rade žalovaný nevyvrátil tvrdenie žalobkyne, že počas víkendov nemali zabezpečené stravovanie, žalovaný im nebol ochotný poskytnúť žiadne náhrady a s ubytovaním mali problémy aj počas pracovného týždňa, keď zistili, že nie je zaplatené a odmietli ich ubytovať.

2. Pokiaľ ide o dohodu o poskytovaní stravného pri pracovných cestách zo dňa 23.11.2010, túto súd prvej inštancie považoval za absolútne neplatnú pre obchádzanie zákona a rozpor s dobrými mravmi, preto s ňou nespájal žiadne právne účinky. Zákon o cestovných náhradách síce umožňuje paušalizovať náhrady podľa tohto zákona, avšak pri výpočte paušálnej sumy je zamestnávateľ povinný vychádzať z priemerných podmienok rozhodujúcich na poskytovanie náhrad zamestnancovi alebo skupine zamestnancov a prihliadať na zákonné nároky zamestnanca, ako aj na jeho oprávnené záujmy. Podľa listinných dôkazov (v spise na č.l. 50 až 83) boli žalobkyni vyplácané zákonné cestovné náhrady do podpísania predmetnej dohody v rozmedzí cca 400,- Eur až 773,- Eur mesačne. Súd prvej inštancie poukázal na ust.§ 13 ods.6 Zákona o cestovných náhradách, kedy so zamestnancom ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania (nejde o tento prípad) možno dohodnúť v pracovnej zmluve alebo v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru odchýlne od tohto

zákona podmienky na poskytovanie stravného v eurách alebo v cudzej mene, ako aj stravné, ako je to uvedené v ods.4, naviac však o 25 %. V danom prípade došlo u žalobkyni k zníženiu zákonného stravného o viac ako 25 %, pričom žalovaný ani nešpecifikoval ako dospel k paušálnej sume, akou kalkuláciou a z akých priemerných podmienok vychádzal. V zásade inštitút paušalizácie cestovných náhrad má uľahčiť a zjednodušiť administratívnu náročnosť spojenú s ich uplatňovaním pre obe strany, má približne zodpovedať priemerným nárokom zamestnanca a povinnostiam zamestnávateľa a nie vytvárať priestor na špekulatívne správanie v neprospech zamestnanca. Predmetnou dohodou sledoval žalovaný len vlastné ekonomické ciele (minimalizácia pracovnoprávnych nákladov) bez ohľadu na oprávnené záujmy žalobkyne a v podstate na jej účet. Takéto konanie žalovaného nemôže požívať právnu ochranu. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie špecifikoval priznaný nárok z titulu stravného nasledovne: - za mesiac november 2010 žalobkyňa odpracovala na zahraničnej pracovnej ceste 19 kalendárnych dní, za ktoré mala nárok na stravné v sume základnej sadzby stravného a za 4 dní vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného (čas strávený na zahraničnej pracovnej ceste v rozmedzí 6

- 12 hodín v kalendárnom dní), pričom išlo o dni, kedy žalobkyňa cestovala na W. a slovenskú štátnu hranicu prechádzala o 17,00 hod. Žalobkyňa mala teda nárok za stravné za mesiac november 2010 vo výške 777,- Eur (19 dní x 37,- Eur = 703,- Eur, 4 dní x 18,50 Eur = 74,- Eur, t.j. celkom 777,- Eur). Žalovaný uhradil žalobkyni stravné vo výške 300,- Eur, a preto za mesiac november 2010 je dlžný z titulu stravného 477,- Eur. V mesiaci december 2010 odpracovala žalobkyňa na zahraničnej pracovnej ceste 18 kalendárnych dní, za ktoré mala nárok na stravné v sume základnej sadzby stravného a 2 dní, za ktoré mala nárok na stravné vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného. Žalobkyňa mala za uvedený mesiac nárok na stravné vo výške 703,- Eur (18 dní x 37,- Eur = 666,- Eur + 37,- Eur = 703,- Eur). Žalobkyni uhradil žalovaný stravné vo výške 300,- Eur, a preto za mesiac december 2010 z titulu stravného je dlžný 403,- Eur. V mesiaci január 2011 žalobkyňa odpracovala na zahraničnej pracovnej ceste 15 kalendárnych dní, za ktoré mala nárok na stravné a 4 dní vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného. Z titulu stravného jej teda za mesiac január 2011 vznikol nárok vo výške 629,- Eur (15 dní x 37,- Eur = 555,- Eur, 4 dní x 18,50 Eur= 74,- Eur, t.j. spolu 629,- Eur). Žalovaný vyplatil žalobkyni stravné vo výške 300,- Eur, a preto za mesiac január 2011 je dlžný z titulu stravného 329,- Eur. V mesiaci február 2011 žalobkyňa odpracovala na zahraničnej pracovnej ceste 19 kalendárnych dní a mala nárok na stravné v sume základnej sadzby stravného a za 4 dní mala nárok na stravné vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného, t.j. mala nárok v celkovej výške 777,- Eur (19 dní x 37,- Eur = 703,- Eur + 4 dní x 18,50 Eur = 74,- Eur, t.j. celkom 777,- Eur). Žalovaný uhradil stravné vo výške 300,- Eur, a preto jej za mesiac február 2011 je dlžný 477,- Eur. Za mesiac marec 2011 žalobkyňa odpracovala na zahraničnej pracovnej ceste 21 kalendárnych dní, za ktoré mala nárok na stravné v sume základnej sadzby stravného a 4 dní, za ktoré mala nárok na stravné vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného. V mesiaci marec 2011 teda mala nárok z titulu stravného na 851,- Eur (21 dní x 37,- Eur = 777,- Eur, 4 dní x 18,50 Eur = 74,- Eur, t.j. celkom 851,- Eur). Žalovaný uhradil žalobkyni stravné vo výške 300,- Eur, a preto za mesiac marec 2011 je dlžný 551,- Eur. V mesiaci apríl 2011 žalobkyňa odpracovala na zahraničnej pracovnej ceste 6 kalendárnych dní, za ktoré mala nárok na stravné v sume základnej sadzby stravného a jeden deň, za ktorý mala nárok na stravné vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného. Žalobkyňa mala nárok na stravné za mesiac apríl 2011 vo výške 240,50 Eur ( 6 dní x 37,- Eur = 222,- Eur, 1 deň x 18,50 Eur = 18,50 Eur, spolu 240,50 Eur). Žalovaný uhradil žalobkyni stravné vo výške 300,- Eur, t.j. žalobkyňa je žalovanému za mesiac apríl 2011 dlžná 59,50 Eur. V mesiaci jún 2011 žalobkyňa odpracovala na zahraničnej pracovnej ceste 9 kalendárnych dní, za ktoré mala nárok na stravné v sume základnej sadzby stravného a 2 dní, za ktoré mala nárok na stravné vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného. Za mesiac jún 2011 vznikol žalobkyni nárok na stravné vo výške 370,- Eur ( 9 dní x 37,- Eur = 333,- Eur, 2 dní x 18,50 Eur = 37,- Eur). Žalovaný uhradil žalobkyni stravné vo výške 300,- Eur, a preto je dlžný z titulu stravného žalobkyni sumu 70,- Eur. V mesiaci júl 2011 žalobkyňa odpracovala na zahraničnej pracovnej ceste 15 dní, za ktoré mala nárok na stravné v sume základnej sadzby stravného a 4 dní, za ktoré mala nárok na stravné vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného. Za mesiac júl 2011 žalobkyňa mala nárok z titulu stravného v sume 629,- Eur ( 15 dní x 37,- Eur = 555,- Eur, 4 dní x 18,50 Eur = 74,- Eur). Žalovaný jej uhradil 300,- Eur, a preto je dlžný za mesiac júl 2011 z titulu stravného žalobkyni vo výške 329,- Eur. V mesiaci august 2011 žalobkyňa odpracovala na zahraničnej pracovnej ceste 5 kalendárnych dní, za ktoré mala nárok na stravné v sume základnej sadzby stravného vo výške 185,- Eur. Žalovaný uhradil žalobkyni stravné vo výške 300,- Eur, a preto žalobkyňa je žalovanému za mesiac august 2011 dlžná 115,- Eur. V mesiaci september 2011 odpracovala žalobkyňa na zahraničnej pracovnej ceste 14 kalendárnych dní, za ktoré mala nárok za stravné v sume základnej sadzby stravného a 3 dní, za ktoré mala nárok na stravné vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného, t.j. za mesiac september 2011 vo výške 573,50 Eur (14 dní x 37,- Eur = 518,- Eur, 3 dní po 18,50 Eur = 55,50 Eur). Žalovaný

uhradil žalobkyni stravné vo výške 300,- Eur, a preto za mesiac september 2011 je dlžný žalobkyni z titulu stravného 273,50 Eur. Celkom žalobkyňa vykonávala prácu na zahraničnej pracovnej ceste 141 dní, za ktoré mala nárok na stravné v sume základnej sadzby stravného a 28 dní, za ktoré mala nárok na stravné vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného. V číselnom vyjadrení nárok na vyplatenie stravného za uvedené predstavuje 5.735,- Eur. Žalovaný vyplatil z titulu stravného žalobkyni 3.000,- Eur, a preto je dlžný z titulu nevyplatenia cestovnej náhrady - stravného sumu 2.735,- Eur, k zaplateniu ktorej súd prvej inštancie žalovaného zaviazal. Cestovné výdavky a výdavky za ubytovanie uhrádzal žalovaný žalobkyni v plnom rozsahu. Žalobkyňa na zahraničnej pracovnej ceste nemala zabezpečené bezplatné stravovanie a to ani čiastočne, ktoré si uhrádzala v celom rozsahu sama. Za mesiac november a december 2010 si uplatnila vreckové vo výške 5 % zo sumy stravného, teda za mesiac november 2010 vo výške 38,85 (5 % zo sumy 770,- Eur) a za mesiac december vo výške 35,15 Eur (5 % zo sumy 703,- Eur). Súd prvej inštancie žalobe vyhovel aj ohľadne uplatneného nároku z titulu cestovného, ktorý považoval za dôvodný, vrátane priznaného úroku z omeškania vo výške 5,50 % od 11.10.2011 do zaplatenia s poukazom na ust.§ 517 ods.2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods.1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. O trovách konania strán sporu súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že priznal žalobkyni náhradu trov konania v plnej výške, lebo mala vo veci úspech, t.j. v sume 206,17 Eur, ktoré špecifikoval.

3. Opravným uznesením č.k. 7Cpr/5/2013-103a zo dňa 27.05.2015 bol opravený výrok o trovách konania napadnutého rozhodnutia so špecifikáciou čísla účtu Centra právnej pomoci č. účtu XXXXXXXXXX/ XXXX, I. pokladnica, VS: XXXXXX postupom podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku.

4. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Namietal nesprávne skutkové zistenia, vrátane nesprávneho právneho posúdenia. Poukázal na ustanovenie § 34 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, podľa ktorého náhrady možno paušalizovať. Žalovaný vyplácal mesačne náhradu z titulu cestovných náhrad v paušálnej výške 300,- Eur. Pri jej určení zohľadňoval čerpanie dovolenky, sviatky, prípadne nemoc. Poukázal pritom na to, že žalobkyňa mala vyplatenú sumu 300,- Eur aj keď na pracovnej ceste nebola, lebo pracovala aj na pracovisku vo N. aj na pracovisku v W., rôzne, podľa potreby. Nesúhlasil so záverom súdu o absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k dohode o poskytovaní paušálnej náhrady pre rozpor so zákonom a obchádzanie zákona. Uviedol, že žalobkyňa sa neplatnosti dohody začala dovolávať až 7 mesiacov od skončenia pracovného pomeru. Súd nesprávne vyvodil záver, že žalovaný vysielal zamestnancov na služobnú cestu každý týždeň, a preto majú nárok aj na stravné za čas cesty z domova a späť a na pracovisko a tiež na vreckové. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu zamietnuť.

5. Právny zástupca žalobkyne v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci prihliadol na celý komplex rozhodujúcich okolností, ktoré boli v konaní preukázané. K uplatneným odvolacím dôvodom žalovaným uviedol, že boli predmetom posúdenia aj v konaní pred súdom prvej inštancie. Navrhli potvrdiť napadnutý rozsudok, uplatnili si náhradu trov odvolacieho konania, ktoré špecifikovali.

6. V právnej veci strán sporu bolo odvolanie podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom a účinnom do 30.6.2016. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, obsahom ktorého je princíp okamžitej aplikability, Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 sa uplatní aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V súlade s princípom justifikácie účinkov procesných úkonov vyplývajúcim z ust. § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ide o zachovanie právnych účinkov úkonov vykonaných za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku s tým, že následky úkonov sa uznávajú i vtedy, ak novšia procesná úprava už s týmto následkom nepočíta. Uvedený princíp je kompatibilný s princípom okamžitej aplikovateľnosti vyplývajúci z ust. § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

7. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Civilného sporového poriadku) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysel zásad vyplývajúcich z ust. § 380 Civilného sporového poriadku, bez nariadenia pojednávania, s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia (§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej inštancie na zistený skutkový

stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. Omyl v aplikácii práva je vtedy, ak súd použil iný právny predpis než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

8. Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom, ako aj právnym posúdením veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie.

9. K odvolaniu žalovaného uvádza, že namietané nesprávne skutkové zistenia, vrátane nesprávneho právneho posúdenia nebolo opodstatnené. Súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci k sporným skutkovým zisteniam strán sporu, s ktorými sa náležite vysporiadal. Je nesporné, že žalobkyni z titulu vysielania na zahraničnú služobnú cestu v rozhodnom období vznikol nárok na stravné podľa zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, vrátane ustanovení Zákonníka práce, na ktoré súd prvej inštancie poukázal. Ak žalovaný vyplácal žalobkyni len paušálnu náhradu, ktorá nezodpovedala ust.§ 3 ods.6 Zákona o cestovných náhradách, t.j. možnosti paušalizovania cestovných náhrad, navyše viac ako o 25 %, nemožno dohodu o poskytovaní stravného pri pracovných cestách zo dňa 23.11.2011 na základe ktorej žalovaný vyplácal stravné žalobkyni pri pracovných cestách na území Slovenskej republiky, v zahraničí vo výške 300,- Eur mesačne, považovať za dohodu uzavretú v súlade so zákonom. Na túto skutočnosť súd prvej inštancie správne poukázal. Zároveň sa vysporiadal aj s uplatnenou námietkou žalovaného v odvolacom konaní v súvislosti s cestovaním žalovanej na víkendy domov, vrátane času stráveného na zahraničnej pracovnej ceste v rozmedzí od 6 do 12 hodín v kalendárnom dní. Žalobkyňa si v konaní uplatnila len náhradu cestovného za skutočne vykonanú zahraničnú pracovnú cestu, na ktorú skutočnosť súd prvej inštancie správne poukázal.

Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalovaného za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil v súlade s ust.§ 387ods.1,2 Civilného sporového poriadku v spojení s opravným uznesením.

10. Podľa ust. 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

Podľa ust.§ 262 ods.1 Civilného sporového poriadku nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa ust.§ 255 ods.1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s ust.§ 255 ods.1 Civilného sporového poriadku tak, že odvolací súd priznal žalobkyni plnú náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnej výške, o ktorej rozhodne samostatným uznesením súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods.2 Civilného sporového poriadku).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.