Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1To/68/2016

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Adriany Gallovej a JUDr. Vladimíra Kuráka, na verejnom zasadnutí konanom 27. septembra 2016 prejednal odvolanie podané obžalovaným M. S., nar. XX.X.XXXX, proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 2T/108/2015-284 z 13.6.2016 a takto

rozhodol:

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného M. S. z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 2T/108/2015-284 z 13.6.2016, bol obžalovaný M. S. uznaný za vinného, že:

„dňa 5.4.2015 v čase o 16.53 hod. viedol motorové vozidlo zn. VW Golf Combi, modrej farby, ev. číslo TO-658 AX, po ceste č. I/18 v obci Podtureň v smere na Liptovský Hrádok, okres Liptovský Mikuláš, pričom pri vykonávaní merania rýchlosti hliadkou ODI, OR PZ Liptovský Mikuláš mu bola nameraná cestným laserovým rýchlomerom UX 021326 na pevnom stanovisku rýchlosť 97 km/hod. v obci, na čo člen hliadky ppráp. Mgr. B. S. zastavoval uvedené motorové vozidlo z dostatočnej vzdialenosti predpísaným spôsobom a M. S. ľavou rukou ukazoval miesto, kde má zastaviť, tento nereagoval, prešiel do protismernej časti vozovky a motorové vozidlo nasmeroval na ppráp. Mgr. B. S., nebrzdil, ale zvyšoval rýchlosť jazdy, ppráp. Mgr. B. S. uskočil z jazdnej dráhy vozidla, pričom s vozidlom pokračoval v jazde ďalej na Liptovský Hrádok",

čím spáchal prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) (§ 138 písm. a/) Tr. zák. Za to bol odsúdený podľa § 323 ods. 2, § 38 ods. 4 (§ 37 písm. m/) Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky a 8 (osem) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovaného zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. súd uložil obžalovanému trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá vo výmere 4 (štyri) roky a 6 (šesť) mesiacov.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 13.6.2016 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku, jeho odôvodnení a po poučení o opravnom prostriedku prokurátor prehlásil, že sa vzdáva práva podať odvolanie, obžalovaný zahlásil odvolanie proti výroku o vine a výroku o treste a obhajca sa pripojil k prednesu obžalovaného.

Dňa 8.8.2016 súdu prvého stupňa boli doručené dôvody odvolania obžalovaného M. S. podané prostredníctvom obhajcu, pričom odvolanie bolo v podstatnom odôvodnené nasledovne:

„Vo veci som nevypovedal a to ako v prípravnom konaní, tak na hlavnom pojednávaní. Súd mal za preukázané, že skutok sa stal, avšak samotný súd (str. 9 druhý odstavec) konštatuje, že v prejednávanej trestnej veci nebol zadovážený žiadny priamy dôkaz usvedčujúci mňa ako obžalovaného

z prejednávaného skutku. Svoje závery takto súd uzatvára len z nepriamych dôkazov, ktoré hodnotí ako dôkazy na seba nadväzujúce a vzájomne sa doplňujúce. Domnievam sa, že v trestnej veci vedenej proti mne súd urobil predčasné závery, pričom dôkazy vyvodil jednoznačne v môj neprospech. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležité zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou obhajujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Tvrdím, že vo veci nie je ucelená reťaz nepriamych dôkazov, na základe ktorých by mohol súd skonštatovať moju vinu, keďže priamy dôkaz neexistuje a teda nie je možné, konštatovať, či akékoľvek moje konanie je v priamej súvislosti s tým, čo je tvrdené v obžalobe. Je pravdou, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci a to pri plnom uplatnení všetkých základných zásad trestného konania, avšak riadil sa výrazne len pohľadom a úvahami hodnotenia nepriamych dôkazov tak, že ma uznal za vinného, teda v môj neprospech. V sérii nepriamych dôkazov nielen sami o sebe, ale aj navzájom sú nedostatky. Náležité zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. vyžaduje, aby každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie, bola spoľahlivo preukázaná v súlade so skutočnosťou tak, aby nemohla vzbudzovať akúkoľvek pochybnosť. V zhromaždených dôkazoch, tak ako boli vykonané na hlavnom pojednávaní, nemožno považovať ich kvalitu a rozsah za takú, že je možné konštatovať pravdepodobnosť dokazovanej okolnosti, keď nie je vylúčený iný záver. Pri tejto situácii vyhodnotením dôkazov súd by nemal urobiť záver, podľa ktorého sa určitá okolnosť, ktorá vyplynula z dokazovania, zdá alebo nezdá pravdepodobná, ak nie sú vytvorené podmienky k jednoznačnému záveru. O nepriame dôkazy môže súd opierať výrok o vine len za predpokladu, že tieto vytvárajú vo svojom súhrne logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu nepriamych dôkazov. Pokiaľ ide o znalecký posudok kriminalistického a expertízneho ústavu PZ Slovenská Ľupča , tak je potrebné poukázať na to, že vyšetrovateľ pribral tento ústav Uznesením dňa 10.4.2015, pričom položil zodpovedanie otázok na trasologické stopy č. 1 a č.2. V znaleckom posudku označenom pod č.: PPZ- KEU-SL-EXP-2015/1738 sú v prílohách fotografie obuvi zn. Vey, avšak nie je zdokumentované okrem textu , že ide o stopy, ktoré boli síce zdokumentované na digitálnej fotografii a predložené na CD, avšak odkiaľ bola stopa získaná to posudok neuvádza (nie je žiadne foto z miesta), tiež kedy tieto stopy boli zdokumentované a kde. Odfotenie stopy foto č. 1 obuvi foto č. 2 a č. 3 foto s vyznačenými individuálnymi identifikačnými znakmi je síce materiálom schopným pre skúmanie, avšak odkiaľ bola táto vzorka zobratá a nafotená, nemožno sa z tohto dozvedieť, ako aj ďalšie údaje , čo je určite veľmi dôležité vzhľadom na výpoveď svedka J. R.. Znovu zdôrazňujem, že do služobného auta som nastúpil tak, ako to uvádza na HP svedok J. R. dňa 20.4.2016, pričom už svedok vedel o nájdení ukradnutého auta, pri ktorom som bol prítomný pri obhliadke miesta činu, teda prv, ako boli zdokumentované trasologické stopy. Keďže som mal pri sebe kľúče od tohto auta, tak nebol problém s technikom urobiť ohliadku v interiéri auta aj v okolí hotela „F", čo zas mohlo mať dopad na kvalitu pachovej skúšky. Dôkaz pachovou skúškou resp. identifikácia pachových stôp je dôkazom len nepriamym, ktorého vypovedacou hodnotou je len to, že sa pach určitej osoby nachádzal na konkrétnych miestach alebo predmetoch, s ktorými som prišiel do styku, ale neznamená to, že som nepochybne spáchal tr. čin, pre ktorý som bol uznaný vinným prvostupňovým súdom. Ďalšia úloha, ktorá bola uložená vyšetrovateľom tiež tomu istému ústavu, bola položená sugestívne, ak sa žiadalo odpovedať, či zámka bola otvorená pravým kľúčom alebo nepravým predmetom alebo mechanickým poškodením. Najmä prvá časť otázky, či bola otvorená pravým kľúčom, je sugestívna. Z toho dôvodu odpovede na tieto otázky sú priliehavejšie než sugestívne položená otázka a to, že mechanizmy predložených cylindrických vložiek boli s veľkou pravdepodobnosťou ovládané príslušnými pravými kľúčmi alebo ich kópiami - duplikátmi. Niet zmienky o tom, ako sa na týchto mechanoskopických stopách mohol podieľať stav po privezení mňa k vozidlu, keď som toto otváral vlastným kľúčom. Naviac, ak sv. A. K. na HP dňa 20.4.2016 vypovedá na otázku, či pred tým bolo vniknuté do vozidla cudzími osobami, že toto mal vykradnuté v priebehu mesiaca dva krát, nevie, či to zanechalo nejaké stopy na vozidle a nevie posúdiť, odkiaľ bolo vniknuté do auta. Následne potom položené otázky ústavu k predloženým zámkam resp. zámke z osobného mot. vozidla zn. Volkswagen je potom úplne zbytočná a pre potreby konania irelevantná. Tento dôkaz nepriniesol záver, o ktorý by bolo možné oprieť ďalšie tvrdenia vedúce k uznaniu mojej viny. Ak došlo k porovnávaniu pachových stôp zo sedadla vodiča a iných častí tohto osobného motorového vozidla, považujem za potrebné zdôrazniť,

že ráno som v tomto vozidle sedel, preto sa domnievam, že tak isto nemožno charakterizovať protokol o pachovej skúške za vedľajší dôkaz, resp. nepriamy dôkaz, pretože aj vnútorná ohliadka vozidla po jeho nájdení bola vykonávaná v čase, kedy pachové stopy neboli vyhodnocované. Podotýkam, že na sedadle vodiča som spravidla sedával ja. Stanoviská svedka Y. a k ním vykonanej rekognícii len toľko, že ak ma tento označuje za osobu, ktorú pred tým pozoroval, tak je potrebné vziať v zreteľ aj tú časť jeho výpovede z HP, kde uvádza, že ma mal vidieť a pozorovať za situácie, keď ma priviedli policajti k autu, ktorá skutočnosť mohla privodiť sugestívnosť jeho predstavy o mojej osobe. Vo svojej výpovedi na HP doslova uvádza, že „potom ku večeru toho chlapa čo tam bol vtedy, čo chodil poza obloky, ...myslím že sme aj so D. pozerali, či je to on". Tu je potrebné uviesť, že svedkyňa D. vypovedá na otázku obhajcu, že ak by teraz mala uviesť, či ten chlapec, čo tu (na HP) teraz sedí a ten, čo bol pri okne, je ten istý, tak odpoviem, že netuším. Hovorí, že druhý krát ho videla pritom tak, že sa išla pozrieť do šéfkinej kancelárie, kde sa pozerala cez okno a že podľa nej tam stál ten istý chlapec, čo stál pri kuchynskom okne. Za najdôležitejšie však považujem uviesť to, že ani svedok V. Y. a ani sv. R. D., keď videli auto, nevideli z toho vozidla ma vystupovať, resp. nevideli žiadnu osobu vystupovať. Následná rekognícia realizovaná svedkom V. Y. už potom nemôže byť objektívnym dôkazom. Pri výpovedi V. Y. je potrebné si všimnúť, že tento na HP 30.5.2016 uvádza, keď popisuje pohyb osoby za hotelom a uvádza „...policajti pozerali kamerové záznamy, aj vzadu je kamera, ale nefungovala". Odkiaľ sa čerpá potom tvrdený dôkaz z ohliadky citovaný v druhom odstavci str. 8 piaty a nasledujúce riadky, že na konci hotela zo zadnej strany rohu sa nachádza kamera, na zemi sa nachádza v snehu trasologická stopa č. 1 zaistená. Kamerové systémy sú nepoužiteľné a zo už citovaného nevyplýva, odkiaľ pochádza fotodokumentácie. Pri absencii priameho dôkazu nie je potom možné robiť stopercentné závery o tom, že tu existuje spoľahlivý záver, že som spáchal skutok. Takáto podmienka tvorí nevyhnutný základ na posúdenie, či výsledky vyšetrovania a hodnotenie dôkazov súdom, odôvodňujú závery, ktoré prijal prvostupňový súd".

Príslušný prokurátor sa k písomným dôvodom odvolania obžalovaného M. S. nevyjadril.

Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. Obhajca obžalovaného uviedol, že trvá na dôvodoch, ktoré sú uvedené v písomnom odvolaní. Z hľadiska procesného navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie tak, aby bol obžalovaný v konečnom dôsledku spod obžaloby oslobodený. Obžalovaný prehlásil, že sa bude držať toho, čo povedal jeho advokát a nebude ďalej k veci vypovedať.

Krajský súd ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr. por. zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., odvolanie spĺňa naležitosti § 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.

Obžalovaný odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. Odvolacie námietky sú v podstate totožné s obsahom záverečnej reči obhajcu obžalovaného na hlavnom pojednávaní konanom 13.6.2016, ako vyplýva zo zápisnice o hlavnom

pojednávaní a protokolovanej v záverečnej reči obhajcu obžalovaného na č.l. 278-280 súdneho spisu. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku, precíznym a erudovaným spôsobom vyhodnotil i prípravné konanie, ktoré predchádzalo podaniu obžaloby, a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.

Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.

V týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje na to, že obžalovaný v písomnom odôvodnení odvolania podaného prostredníctvom obhajcu nenavrhol krajskému súdu žiaden procesný postup, ktorým ma rozhodnúť o jeho odvolaní. Na verejnom zasadnutí obhajca obžalovaného navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, ale z takto podaného procesného návrhu nie je zrejmé, aké nové skutočnosti majú byť v konaní pred súdom prvého stupňa znovu prejednané a aké nové procesne účinné dôkazy majú byť vykonané, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť obžalobu prokurátora a naopak potvrdiť obhajobu obžalovaného.

Krajský súd poznamenáva, že odôvodneniu písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvého stupňa možno vytknúť len jednu nelogickú vetu, ktorá sa začína v 16. riadku na strane 11 písomných dôvodov rozhodnutia, ktorej text je nasledovný: „skutočnosť, že motorové vozidlo nebolo obžalovanému odcudzené nebola preukázaná žiadnym dôkazom a naviac znaleckým dokazovaním neboli zistené násilné zásahy na vložkách uzamykacieho mechanizmu vozidla". Podľa názoru krajského súdu ide len o zrejmú nesprávnosť, pretože výsledky dokazovania, ktoré vykonal súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní odôvodňujú záver o tom, že skutočnosť, že motorové vozidlo bolo obžalovanému odcudzené, nebola preukázaná žiadnym dôkazom a naviac znaleckým dokazovaním neboli zistené násilné zásahy na vložkách uzamykacieho mechanizmu vozidla. Zistená zrejmá nesprávnosť v odôvodnení písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku nemá žiaden zásadný význam pre hodnotenie odvolaním napadnutého rozsudku krajským súdom, ako rozsudku zákonného a spravodlivého.

Pri absencii odvolacích námietok proti výroku o druhu a výmere trestu, ktorý bol obžalovanému uložený súdom prvého stupňa, odvolací súd vykonal všeobecný prieskum uloženého trestu obžalovanému z hľadiska jeho zákonnosti a primeranosti. Krajský súd zistil, že súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia hmotného práva rozhodujúce v okolnostiach prípadu pre uloženie trestu odňatia slobody, zaradenie obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody a uloženie trestu zákazu činnosti vodiča. Krajský súd tieto výroky rozsudku súdu prvého stupňa považuje za zákonné a spravodlivé.

Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste. Podľa názoru odvolacieho súdu uložené tresty budú v dostatočnej miere plniť svoj účel stanovený § 34 ods. 1 Tr. zák. Všeobecne treba uviesť, že vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov.

Obžalovaný M. S. svoju vlastne bližšie nešpecifikovanú výhradu k uloženému trestu vyslovil tým, že sa necíti byť vinný zo skutku, ktorým ho uznal za vinného súd prvého stupňa. Jeho argumentáciu smerujúcu proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o vine, odvolací súd neuznal a logicky potom nemohol považovať za dôvodné jeho odvolanie aj proti výroku o treste, ktoré podľa názoru krajského súdu obsahuje jeho všeobecné prehlásenie zachytené v zápisnici o hlavnom pojednávaní z 13.6.2016 (č.l. 281 súdneho spisu) o tom, že podáva odvolanie proti výroku o vine a výroku o treste.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku obžalovaným, a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por.

Na základe týchto skutočností potom krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie obžalovaného M. S. podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.