Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Co-366-2015.pdf
PDF · 143.21 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/366/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov JUDr. Alexandra Husivargu a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcov 1. L. W., Y.. XX.X.XXXX, E. G. Z. I. J., N. G., W. X, 2. N. N., Y.. X.XX.XXXX, E. G. R., J. X (právne nástupkyne po pôvodnej žalobkyni N. C., B. L., Y.. X.XX.XXXX, P. XX.X.XXXX), obe zastúpené JUDr. Melániou Kvietkovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Komenského 3, proti žalovaným : 1. Anna Capeková, nar. 7.11.1937, bytom v Košiciach, Haviarska 4, 2. K. Š., Y.. XX.X.XXXX, E. G. Z. I. J. Č.. Q., 3. A. R., Y.. X.XX.XXXX, E. G. Z. I. J., Č. R.Ľ. Y. J., Ž. Č.. XXX, 4. Ing. Stanislav Čorba, nar. 25.7.1978, bytom v Družstevnej I. J.Á., Č. N. G., Z.. G. E. Č.. XXX/X, 5. P. Č., Y.. XX.X.XXXX, E. G. Z. I. J., Č. N. G., Z.. G. E. Č.. XXX/X (žalovaní v 3. až 5. rade ako právni nástupcovia pôvodne žalovaného K. L., Y.. XX.X.XXXX a žalované v 1. a 2. rade aj ako právne nástupkyne po pôvodne žalovanej A. L., Y.. XX.XX.XXXX), o určenie nehnuteľnosti do dedičstva, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie č.k. 7C/287/99-530 zo dňa 12. septembra 2014
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
P r i z n á v a žalobkyniam v 1. a 2. rade plnú náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaným v 1. až 5. rade.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice-okolie (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom označeným v záhlaví určil, že parcela č. 487/4 - orná pôda s výmerou 1.014 m2, evidovaná na V. Č.. XXXX, R..Ú.. N. G. patrí do dedičstva po nebohom K. L., P. XX.X.XXXX, naposledy bytom N. G.. O trovách konania si vymienil rozhodnúť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodol tak o žalobe t.č. už nebohej žalobkyne N. C. (ďalej aj pôvodná žalobkyňa), ktorou žiadala určiť, že parcela č. 487/4 v R..Ú.. N. G. patrí do dedičstva po nebohom K. L.. Žalobu podala potom, čo žalované v 1. a 2. rade podali návrh na zápis do katastra nehnuteľností k predmetnej parcele, ktorú mali získať do podielového spoluvlastníctva vydržaním dňom 17.4.1988. Poukázala na to, že tento pozemok asi od roku 1956 užívala nerušene pre svoje potreby s manželom a deťmi, a to so súhlasom otca, nebohého K. L., ktorý tento pozemok nadobudol dedením v roku 1937 po jej nebohej matke A. L., rodenej L., vdove S. s tým, že je to pozemok po jej matke. Uvedená parcela mala byť teda vysporiadaná v dedičskom konaní po nebohom K. L., pričom nebohá žalobkyňa patrí do okruhu neopomenuteľných dedičov. Žalované v 1. a 2. rade sa v konaní bránili tým, že túto parcelu získal ich otec nebohý K. L. od brata K. L. na základe výmeny medzi nimi, pričom túto nehnuteľnosť užívali aj po smrti nebohého K. L. žalované v 1. a 2. rade spolu s ich matkou A. L. a na základe týchto skutočností potom požiadali katastrálny úrad o zápis vlastníckeho práva, a to vydržaním. Tvrdili, že ide o pozemok pôvodne evidovaný v pozemnoknižnej vložke 297 pod radovým číslom 22, v súčasnosti ide o parcelu
487/4. Uvedenú parcelu pritom užívali so súhlasom pozostalých po nebohom K. L., ktorí rešpektovali rozhodnutie bratov K. A. K..
3. Po vykonanom dokazovaní súdom prvej inštancie, predovšetkým vychádzajúc z dedičských spisov, ako aj z rozhodnutia Okresného úradu Košice-okolie, katastrálny odbor zo dňa 17.4.1998 ROEP- 65/98 súd konštatoval, že pôvodná žalobkyňa bola odkázaná na konanie vo veciach občianskoprávnych. Táto bola nevlastnou sestrou žalovaných v 1.a 2.rade . Predmetnú nehnuteľnosť užívala asi od roku 1956, kedy túto jej mal darovať otec neb. K. L. s tým, že to patrí jej, nakoľko je to dedičstvo po jej matke. Matka pôvodnej žalobkyne bola druhou manželkou K. L., jej otca a ona bola spoluvlastníčkou pôvodnej mpč. 77,78, zapísanej v pozemnoknižnej vložke 297, R. Ú. N. G., vedenou pod B 21. Jej podiel k nehnuteľnosti po smrti matky zdedil jej manžel, t.j. otec pôvodnej žalobkyne. Tento podiel bol rozdelený tak, že sporná nehnuteľnosť pripadla pôvodnej žalobkyni ako reálne vyčlenená časť a zvyšok prešiel dedením na žalované v 1. a 2. rade a ich matku. Pôvodná žalobkyňa uviedla, že rozhodnutie katastrálneho úradu zo dňa 17.4.1998 č. ROEP 65/98, ktorým bol určený podiel žalovaným v 1. a 2. rade k spornej nehnuteľnosti rovnakým dielom, sa opiera o titul nadobudnutia, ktorým je vydržanie s tým, že žalované mali vydržať spornú nehnuteľnosť 17.4.1988, čo je v rozpore s platnou právnou úpravou účinnou v tomto čase. S takýmito závermi žalované nesúhlasili, keďže nie je pravdou, že by pôvodná žalobkyňa mala užívať predmetnú nehnuteľnosť od roku 1956, pretože túto vždy užívali žalované v 1. a 2. rade spolu s ich rodičmi. Nepopierali, že časť v rozsahu asi jednej polovice začala pôvodná žalobkyňa užívať so svojím manželom asi pred rokom 1969 na základe súhlasu ich matky, ktorá im prenechala do dočasného užívania spornú nehnuteľnosť z vďačnosti zato, že manžel pôvodnej žalobkyne pomáhal pri výstavbe ich rodinného domu, ktorý si postavili v roku 1957. Pôvodná žalobkyňa užívala túto nehnuteľnosť až do roku 1999, a to i napriek tomu, že v roku 1990 ju vyzvali, aby na nehnuteľnosť nevstupovala, pretože žalované v 1. a2. rade sa stali jej vlastníčkami. Na dokreslenie poukázali na skutočnosť, že z posledného manželstva K. L. s ich matkou A. L., rod. L., nar. v roku XXXX pochádzajú žalované A. F. a K. Š.. Z druhého manželstva pochádza pôvodná žalobkyňa a z prvého manželstva pochádza K. L.. Spoločný právny predchodca strán sporu K. L. po matke pôvodnej žalobkyne, ako to vyplýva z dedičského rozhodnutia, zdedil spoluvlastnícky podiel z mpč. 77, 78 zapísaných v pzknvl. 297, k.ú. N. G.. V čase smrti matky pôvodnej žalobkyne pôvodné mpč. boli už reálne rozdelené medzi ich spoluvlastníkov podľa výšky ich podielov. Hneď vedľa tejto parcely sa nachádzal aj podiel brata nebohého K. L., K. L., ktorý bol zapísaný v pkv. 297, k.ú. N. G., pod B 22, ktorý sa s nebohým K. L. ešte za života dohodol, že tento podiel bude patriť Jurajovi. Žalované v 1.a 2. rade sa nevedeli vyjadriť, akým titulom došlo k prevodu vlastníctva, keďže žiadne písomnosti z tohto obdobia sa nezachovali. Podľa informácií, ktoré mali k dispozícii, malo dôjsť k vyrovnaniu dedičstva po rodičoch, presne to však nevedeli uviesť. Po nadobudnutí tejto časti pozemku sa rodičia žalovaných v 1. a 2. rade rozhodli postaviť si rodinný dom, za ktorým účelom bolo vydané i stavebné povolenie, keďže preukázali vlastníctvo k nehnuteľnostiam a na základe zamerania, ku ktorému došlo až po výstavbe rodinného domu, ktorý bol dokončený v roku 1957, sa prenieslo vlastníctvo do parciel 962/8 a 962/7. Výmerou tieto parcely zodpovedali ideálnemu podielu, ktorý bol v skutočnosti aj reálne vyčlenený nadobúdateľovi K. L. po matke pôvodnej žalobkyne. Tento sa ako spoluvlastnícky podiel z pôvodných mpč. K. L. preniesol do časti, ktorá je označená pod B 22. Pokiaľ ide o parcely 962/7 a 962/8, tieto na základe dedičského rozhodnutia nadobudli žalované v 1. a 2. rade a ich matka, pričom matka v podiele 1/2 a žalované podiel po 1/4. Pokiaľ ide o zvyšnú časť parcely, táto ostala nevysporiadaná právne, i keď ju stále užívali žalované v 1. a 2. rade spolu so svojou matkou. Popreli skutočnosť, aby pôvodná žalobkyňa užívala nehnuteľnosť od roku 1956, pretože v skutočnosti išlo o parcelu po K. L. a nie po jej matke, preto jej ju ani otec darovať v roku 1956 nemohol. Naviac v roku 1958, keď dnes nebohý K. L. podpísal prihlášku do družstva, v prípise uviedol, že dom pod číslom 18, t. j. dom, ktorý postavil so svojou treťou manželkou, bude prepísaný na žalované v 1. a 2.rade i s príslušenstvom a rovnako roľa v hone Konopiská, t.j. tá, ktorá zodpovedá spornej nehnuteľnosti, bude patriť žalovaným F. a Š.Q.. Naviac pôvodná žalobkyňa v dedičskom konaní po nebohom K. L. zdedila stavebný pozemok, na ktorom si spolu s dcérou postavili rodinné domy.
4. V konaní ešte vypočutá A. L., rodená L.Č. (tretia manželka neb. K. L.) ako účastníčka uviedla, že po smrti manžela, v roku 1969 predmetnú nehnuteľnosť prenajala pôvodnej žalobkyni z toho dôvodu, že manžel pôvodnej žalobkyne im pomáhal pri výstavbe rodinného domu. K prenájmu došlo bezplatne zato, že im pomáhali. Táto nehnuteľnosť nikdy nebola pôvodnej žalobkyni darovaná, pretože táto bola darovaná ich spoločným deťom, teda žalovaným F. a Š.. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že K. L. zomrel dňa XX.X.XXXX. Bol trikrát ženatý. Z prvého manželstva pochádzal syn K. L., ktorý v
priebehu konania zomrel. Z druhého manželstva K. L. pochádzala pôvodná žalobkyňa a z tretieho manželstva pochádzajú žalované F. a Š.. Matka žalovaných v 1. a 2. rade A. L., rodená L. v priebehu konania zomrela. Matkou pôvodnej žalobkyne bola A. L., vdova S.. V prvotnom dedičskom konaní po nebohom K. L. účastníkmi konania boli A. L., jeho posledná manželka, A. F., rodená L., K. L., N. C., rodená L. a K. Š., rodená L.. Predmetom dedičstva bola polovica domu a zastavanej plochy dvora a záhrady, ktoré nadobudli dcéry poručiteľa A. F. a K. Š.Q. v celosti, t.j. v pomere k celku po 1/4, bez náhrady ustupujúcim dedičom. Stavebný pozemok - parcelu č. 297 nadobudla dcéra N. C. v celku bez náhrady ustupujúcim dedičom a poľnohospodársku pôdu nadobudla manželka poručiteľa. V dodatočne prejednanom dedičstve po neb. K. L. boli prejednané nehnuteľnosti v pkv. 46, ktoré nadobudli deti poručiteľa a jeho manželka. Na základe dedičského rozhodnutia D 1090/67 predmetom prejednania dedičstva bola pkv. 297, konkrétne parcela 77, roľa o výmere 1254 štvorcových siah a parcela 78, roľa o výmere 1254 štvorcových siah, vedené ako parcela 962/7 záhrada o výmere 669 m2 a parcela 962/8 dom dvor o výmere 833 m2 v polovici, ktorú nadobudli A. F. a K. Š., obe v rovnakých podieloch po 1/4. Stavebný pozemok na parcele 294 nadobudla N. C. v celosti. Z uznesenia (č. d. 4722/37) bolo zistené, že po smrti A. L., ovdovelej S., predmetom prejednania dedičstva boli parcely 77 a 78, ktoré mali byť knihované pod B 38 v 4/24-inách na jej meno, vedené v pkv. 297 a tieto v podiele vyššie uvedenom zdedil K. L., ktorý vtedy už bol ženatý s A., rod. L.. Ostatné nehnuteľnosti, ktoré boli predmetnom tohto konania, zdedila dcéra A. S.W. - N. L., teraz pôvodná žalobkyňa N. C.. Z dedičského spisu sp. zn. D 1713/34 po nebohej A. L., ovdovelej S., súd zistil, že táto zomrela 20.9.1934. Bola vlastníčkou nehnuteľností pôvodne zapísaných v pkv. 69, a to parcely 77 a 78 v podiele 4/24-iny na základe dedenia z roku 1926. Poručiteľka zanechala pozemok, ktorý sa volá“ Konopisko - Dom za potokom“, podľa pozemnoknižného stavu tomuto pozemku zodpovedali by tie nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzali v pkv. 69, obec Malá Vieska pod radovým číslom 23 ako parcely č. 77 a 78. Na základe testamentu, nakoľko poručiteľka ho zanechala, časť z týchto dvoch pozemkov prevzal poručiteľkin manžel K. L., ktorý už bol v tom čase ženatý s A. L.. Ostatné nehnuteľnosti boli ponechané poručiteľkinej dcére mal. N. L.. Parcela č. 77 roľa o výmere 1254 štvorcových siah a parcela 78 roľa o výmere 1254 štvorcových siah boli pôvodne zapísane v pkv. 297 R. Ú. N. G.. V tejto vložke bola evidovaná ešte matka pôvodnej žalobkyne pod B 14 A. S., rod. L. v podiele 420/2520 titulom dedenia z roku 1926 a taktiež v tom čase mal. N. L., pôvodná žalobkyňa. Zároveň pod B 21 je vykonaný zápis, na základe ktorého došlo k zmene vlastníctva práve na podiel A. S. pre K. L., ktorý bol už ženatý s A. L., a v to v podiele 420/2520.
5. Zo správy katastra nehnuteľností mal súd za preukázané, že parcela č. 78 je t.č. evidovaná na LV XXXX, R. Ú. N. G., ako orná pôda s výmerou 34 m2 a parcela 487/4 je evidovaná na LV č. XXXX, R. Ú. N. G., ako orná pôda s výmerou 1014 m2 a ako vlastníčky tejto parcely sú zapísané žalované v 1. a 2. rade, každá v 1/2, titulom rozhodnutia Okresného úradu Košice-okolie, katastrálny odbor č. ROEP 65/98. Z geometrického plánu č. 10687793-45/98, overeného dňa 7.5.1998 a opätovne dňa 26.3.2005 súd zistil, že parcela 487/4 je vytvorená z pôvodnej parcely č. 78. Z vyjadrenia obce Družstevná pri Hornáde súd zistil, že z parcely 487/4 došlo k odčleneniu jej časti na cestu, pričom obci nie sú známe okolnosti, v ktorom období k tomu došlo, nakoľko o tom obec nerozhodovala. Obec vo veci miestnej komunikácie konala až od roku 1993 a za tým účelom dala vypracovať aj geometrický plán, kde medzi inými bola aj dotknutá parcela C KN 487/4. Žalované v 1.a 2. rade prostredníctvom svojho zástupcu potvrdili, že v danom prípade sa jedná o časť spornej parcely (487/4), ktorá v čase vytvorenia mala výmeru 1108 m2 a po odčlenení jej časti na cestu má výmeru 1014 m2.
6. Po zrušení rozsudku Krajským súdom v Košiciach uznesením zo dňa 17.2.2014 č.k. 6Co/249/2013-497 súd doplnil dokazovanie a z uznesenia Okresného súdu v Košiciach zo dňa 10.6.1937 č.d. 4722/37 (č.l. 8 spisu) zistil, že z pozemnoknižnej zápisnice č. 69 R. Ú. N. G. sa odpísali parcely mpč. 77 a 78 knihované pod B 38 v 4/24 - inách na meno A. S., B. L. (druhej manželky nebohého K. L.) a prepísané boli do novej pozemnoknižnej zápisnice č. 297 a titulom dedenia sa k nim vložilo vlastnícke právo K. L. 4/24-inách. Z uznesenia Košického okresného súdu o prejednaní pozostalosti po nebohej A. S., B.. L. (druhej manželky neb. K. L.), zomrelej dňa 19.9.1934 sp. zn. D 1713/34 (č.l. 54 spisu) súd zistil, že dedičmi v tomto konaní boli jej manžel nebohý K. L. a maloletá N. L. (pôvodná žalobkyňa). Z odôvodnenia uznesenia súd zistil, že „poručiteľka zanechala svojmu manželovi jeden pozemok, ktorý sa volá „Konopisko“, poťažne „Zem za potokom“. Tento pozemok môže mať asi dva kopce, podľa pozemnoknižného stavu tomuto pozemku zodpovedali by tie nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú v 69 pozemnoknižnej zápisnici obce Malá Vieska, bod 2.3. radovými - 77.78. miestopisnými číslami“. Ďalej je v uznesení citované, že „ponevadž pozemnoknižný stav je nespoľahlivý, preto sa ľahko môže stať, že pozemnoknižné dáta nebudú sa úplne zhodovať s tou nehnuteľnosťou, ktorú dostáva
pozostaviteľkin manžel, a preto sa tu poznamenáva, že pozostaviteľkin manžel má nárok na vlastníctvo iba tohto jedného pozemku, ktorý sa v prírode volá „Konopisko“ alebo „Zem za potokom“. Všetky iné pozostalostné nehnuteľnosti dostáva pozostaviteľkina dcéra maloletá N. L. titulom zákonného dedenia“.
7. Z uznesenia sp.zn. D 1090/67 po nebohom K. L. súd zistil, že predmetom prejednania boli nehnuteľnosti v pzknvl. 297, parcela č. 77- roľa o výmere 1.254 štvorcových siah a parcela č. 78- roľa o výmere 1.254 štvorcových siah, avšak na základe skutočného rozdelenia medzi spoluvlastníkmi bola táto časť reálne rozdelená ako parcela č. 962/7 - záhrada o výmere 69 m2, parcela č. 962/8 - dom, dvor o výmere 833 m2 v polovici a ktorú na základe dohody nadobudli A. F. a K. Š. (žalované1, 2 v rovnakých podieloch) t.j. po jednej polovici, t.j. v jednej štvrtine k celku. Stavebný pozemok na parcele č. 294 nadobudla N. C., B.. L. v celosti. Z identifikácie parciel z toho istého spisu súd zistil, že predmetom prejednania dedičstva boli práve parcela č. 77 a 78, ktorá je evidovaná na meno K. L. a žena A. L. zo dňa 09.09.1967 a parcela, ktorá sa týka domu, dvora a záhrady. Súčasťou tejto identifikácie je i identifikácia pzknvl. 46. Predmetom prejednania dedičstva (č.l. 153 uvedeného spisu) bola polovica rodinného domu č. súpisné 18, postaveného na parcele č.78, ktoré sú zapísané v pozknvl. 297, ktoré parcely sú vedené v EN, ako parcela č. 962/7 a parcela č. 962/8 - dom, dvor. Tieto parcely podľa vyhlásenia prítomných dedičiek poručiteľ spolu s manželkou vyše tridsať rokov užíval oddelene a nadobudol ich do vlastníctva spolu s manželkou v celosti, hoci vlastnil len ideálny podiel z pozemnoknižných parciel, a to 420/2520- in; do vlastníctva poručiteľa a jeho manželky patrí taktiež podiel K. L., a to 210/2520-in, lebo tento podiel im vlastník daroval ešte pred 30-timi rokmi a na týchto parcelách je postavený rodinný dom č. súpisné 18. Z dedičského konania D 1090/67 teda vyplýva, že v tomto konaní bol prejednávaný iba polovičný podiel na parcelách 962/8 a 962/7.
8. Z vykonaného dokazovania súd uzavrel, že K. L. nadobudol podiely na parcelách mpč. 77 a 78, katastrálne územie Malá Vieska dedením po svojej druhej manželke A. S., B. L., a to v podiele 840/7040- in, a takto zdedený pozemok užíval nebohý K. L. vlastne už ako reálne vyčlenenú časť, a to v čase po uzavretí manželstva s treťou manželkou - matkou žalovaných v 1. a 2. rade spoločne s ich deťmi. K. L.Á. teda užíval reálne vyčlenený pozemok, aj keď podiely boli ideálne určené. Spornú parcelu 487/4 teda K. L. užíval ako v prírode reálne vyčlenenú časť pôvodnej parcely mpč. 78, a to nerušene spolu so svojou rodinou od 30. rokov minulého storočia až do svojej smrti v roku 1967, čo v konaní potvrdili aj svedkovia vo svojich výpovediach. Súd konštatoval, že reálne vyčlenená časť parcely bola užívaná pravdepodobne na základe dohody s ostatnými spoluvlastníkmi a keďže tento užívací stav bol dlhodobo rešpektovaný, došlo k rozdeleniu podielového spoluvlastníctva už v tomto období. K. L. sa takto stal vlastníkom tejto konkrétne reálne vyčlenenej časti pôvodných parciel mpč. 77 a 78 katastrálne územie N. G., ktoré predstavovali dlhé, úzke pásky vedľa seba. S nehnuteľnosťou nakladal ako s predmetom svojho výlučného vlastníctva, ktorú získal titulom reálnej deľby nehnuteľností medzi ich pôvodnými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi, uskutočnenej ešte pred 1.1.1951, kedy nadobudol účinnosť stredný Občiansky zákonník. Uhorské obyčajové právo mimo zápisu v pozemkovej knihe uznávalo ako právny titul nadobudnutia vlastníctva ku konkrétnej, predtým spoločnej, teraz rozdelenej nehnuteľnosti alebo jej časti reálnu deľbu v zmysle rozhodnutia č. 911/1932 Sb. uverejneného Úradnej Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu Československej republiky voči 1/VI. Tvrdenie žalovaných v 1. a 2. rade o výmene pozemkov medzi bratmi K. L. A. K. L. súd považoval za nepreukázané. Z vykonaného dokazovania konštatoval, že K. L. svoj podiel daroval K. L. a konkrétne sa malo jednať o parcelu, na ktorej bol postavený dom popisné číslo 18, ako to vyplynulo z dedičského spisu po nebohom K. L. sp.zn. D 665/95, konkrétne zo zápisnice na č.l. 15 dedičského spisu po nebohom K. L., D 1090/67, zápisnica zo dňa 7.9.1967. Práve z tejto zápisnice vyplýva darovanie podielu K. L. K. L. a jeho manželke a na tejto darovanej parcele je postavený rodinný dom číslo popisné 18. Práve z dôvodu darovania K. L. a jeho manželke podiel K. L. nepatril do výlučného vlastníctva K. L., ale do bezpodielového spoluvlastníctva K. L. a jeho tretej manželky, čo sa odrazilo aj v rozhodnutí o vyporiadaní dedičstva po nebohom K. L. zo dňa 7.9.1967 sp.zn. D 1090/67 tak, že predmetom dedenia bola reálne vyčlenená časť parciel č. 77 a 78, zapísaných v pozemnoknižnej vložke 297, zodpovedajúca ideálnemu spoluvlastníckemu podielu iba v 1/2. V tom čase spoluvlastnícky podiel predstavoval reálne vyčlenenú časť zapísanú v evidencii nehnuteľností ako parcela 962/7 a 962/8. Zvyšná časť parcely č. 77 a 78, v súčasnosti parcela č. 487/4, nebola predmetom dedenia ani po K. L. a ani po K. L. a zostala tak nevysporiadaná. Súd teda uzavrel, že K. L. nadobudol výlučné vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti podľa uhorského obyčajového práva titulom reálnej deľby, keďže k vysporiadaniu podielového spoluvlastníctva došlo ešte medzi pôvodnými pozemnoknižnými vlastníkmi, ktorí si parcely medzi sebou rozdelili, takto užívali a v tomto užívacom stave pokračoval po smrti pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčky A. S., jeho druhej manželky aj nebohý
K. L.. Tento už v čase smrti A. S. zdedil reálne vyčlenený pozemok - Konopisko alebo Zem za potokom, pričom sa jednalo o reálne vyčlenenú časť parcely č. 77 a 78, takto užívanej už pred smrťou závetnej poručiteľky. K. L. pozemok, ktorý je predmetom tohto konania (parcela č. 487/4) teda užíval od roku 1937 ako reálne vyčlenený pozemok titulom dedenia, aj keď podiely boli určené iba ideálne, užíval ho nepretržite až do svojej smrti, v tomto užívaní nebol nikým rušený, neboli uplatňované žiadne práva na tento pozemok, a teda ešte pred 1.1.1951 vzhľadom na stav dlhodobého užívania rozdelenej parcely stal sa jej vlastníkom reálnou deľbou podľa uhorského obyčajového práva. Tento stav trval aj v čase jeho smrti, pretože žalované v 1. a 2. rade nepreukázali tvrdenie o tom, že došlo k darovaniu tejto nehnuteľnosti nebohým K. L. ešte pred jeho smrťou. Na túto skutočnosť predložili prehlásenie K. L. zo 7.5.1958 (č.l. 32 spisu) v súvislosti s podpísaním prihlášky do JRD Malá Vieska, v ktorom K. L. vyhlásil, že roľu v hone Konopiská dáva dcére A. A. K.. Súd konštatoval, že ak nebohý K. L. mal úmysel nehnuteľnosť darovať žalovaným v 1. a 2. rade, mohol tak urobiť darovacou zmluvou, pričom v danom prípade sa jednalo len o prehlásenie, resp. podmienky podpísania prihlášky do JRD, teda ktorými podmieňoval vstup do JRD. Uvedené prehlásenie nie je darovacou zmluvou a nebohý K. L. bol teda aj v čase smrti vlastníkom parcely č. 487/4 a keďže nebola prejednaná v rámci dedičského konania po ňom a ani v rámci dodatočného prejednania dedičstva, súd žalobe vyhovel.
9. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie žalovaní z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. a navrhli rozsudok zmeniť tak, že súd žalobu zamietne. Argumentovali tým, že K. L. spornú nehnuteľnosť pred svojou smrťou daroval žalovaným v 1. a 2. rade, o čom svedčí jeho prehlásenie zo 7.5.1958 v súvislosti s prihlásením sa do družstva, kde sú uvedené podmienky, v rámci ktorých poručiteľ uviedol, že roľu v hone Konopiská dáva dcére A. A. K.. K. L. teda ešte počas života daroval im spornú nehnuteľnosť a od tohto odvíjali dobromyseľnosť svojej držby pre účely nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti vydržaním. Poukázali tiež na výpoveď A. L., tretej manželky nebohého K. L., ktorá potvrdila, že sporná nehnuteľnosť bola darovaná ich spoločným deťom A. F. A. K. Š. (žalované v 1. a 2. rade). Z vykonaného dokazovania podľa ich názoru jednoznačne vyplýva, že sporná nehnuteľnosť v okamihu smrti K. L. z titulu jeho prejavu vôle darovať svoju spornú nehnuteľnosť svojim dcéram žalovaným v 1. a 2. rade, sa už nenachádzala v jeho vlastníctve a nemôže byť určené, že patrí do dedičstva po ňom. Okresný súd sa teda náležite nevysporiadal so skutočnosťou, že sporná nehnuteľnosť v okamihu smrti K. L. už nebola v jeho vlastníctve. Poukázali aj na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, kde na strane 5 súd uviedol, že predmetnú parcelu zdedili po nebohom K. žalované v 1. a 2. rade v polovici a taktiež, že žalované predmetnú parcelu vydržali do svojho vlastníctva, a to titulom vydržania ku dňu 17.4.1988. V rozpore s týmto záverom súdu je následne samotné rozhodnutie vo veci určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po K. L.. Trvali na to, že v čase smrti nehnuteľnosť už nebola vo vlastníctve K. L..
10. Žalobkyne vo vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnili sa so záverom súdu prvej inštancie, že prehlásenie o podmienkach vstupu do JRD zo dňa 7.5.1958 nie je dokladom o darovaní vzhľadom na v tom čase platnú úpravu Občianskeho zákonníka 141/1950 Sb., ktorá pre uzavretie darovacej zmluvy vyžadovala prejav darcu o darovaní, ako aj prejav obdarovaného o prijatí predmetu daru, čo nie je obsahom predloženého prehlásenia. Žiadnu inú platnú darovaciu zmluvu žalované v 1. a 2. rade nepredložili. K. L. teda bol v čase smrti vlastníkom spornej nehnuteľnosti, ktorá nebola prejednaná v dedičskom konaní, a preto patrí do dedičstva po ňom. Rovnako sa stotožnili so záverom súdu prvej inštancie, že žalované nepreukázali ani tvrdenú zámenu nehnuteľností medzi K. L. A. K. L.. K. L. predmetnú nehnuteľnosť nadobudol do svojho výlučného vlastníctva titulom reálnej deľby, keď na základe dedenia po svojej druhej manželke užíval reálne vyčlenenú časť nehnuteľnosti, zodpovedajúcu zdedenému ideálnemu podielu a pokračoval tak v užívacom stave závetnej poručiteľky. Pokiaľ žalované tvrdili oprávnenú držbu, táto je v rozpore s ich tvrdením o darovaní a naviac držba ani nebola nepretržitá a nerušená, pretože výpoveďami svedkov v konaní bolo preukázané, že túto nehnuteľnosť užívali nielen žalované v 1. a 2. rade, ale aj právna predchodkyňa žalobkýň. Z týchto dôvodov navrhli potvrdiť napadnutý rozsudok.
11. Toto vyjadrenie bolo doručené splnomocnenému zástupcovi žalovaných Q.. K. F. dňa 2.10.2015 (č.l. 560 spisu).
12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ďalej len CSP) prejednal odvolanie žalovaných ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods.
1 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods. 2 prvej vety CSP, v CSP odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaných nie je možné vyhovieť.
13. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27. septembra 2016 o 12.40 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 20.9.2016 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.
15. Žalovaní v odvolaní namietajú odvolacie dôvody v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., účinného v čase podania odvolania, t.j. súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
16. V zmysle CSP účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu (§ 470 ods. 1 CSP) ide o odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/.
17. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP ( do 30.6.2016 s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
18. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP ( do 30.6.2016 z ust. § 133 až 135 O.s.p.).
19. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
20. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
21. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, žeby vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo, žeby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo žeby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, žeby výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. §§ 133 až 135 O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania, alebo žeby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
22. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., účinného v čase jeho rozhodovania, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
23. Správne, podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP ). Ani odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť jeho zmenu.
24. Z odôvodnenia rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru, že nebohý poručiteľ K. L.R. bol v čase svojej smrti dňa 17.3.1967 výlučným vlastníkom parcely č. 487/4, ktorá nebola prejednaná v dedičskom konaní po ňom, ako aj úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru, že vlastníčkami tejto parcely v čase smrti nebohého K. L. neboli žalované v 1. a 2. rade v dôsledku nepreukázania platného právneho úkonu darovania zo strany nebohého poručiteľa, a to aj s poukazom na skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania.
25. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu, v zmysle ktorého neb. K. L. nadobudol parcelu č. 487/4, v súčasnosti evidovanú na LV č. XXXX, R. Ú. N. G. ako orná pôda s výmerou 1014 m2 do svojho výlučného vlastníctva reálnou deľbou v zmysle uhorského obyčajového práva s poukazom na rozhodnutie č. 911/1932 Sb. Úradnej zbierky rozhodnutí Najvyššieho súdu Československej republiky ročník 1-VI ešte pred nadobudnutím účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (1.1.1951) a bol jeho vlastníkom aj v čase smrti, pretože tvrdené darovanie tejto nehnuteľnosti žalovaným v 1. a 2. rade vykonaným dokazovaním preukázané nebolo. Uvedená nehnuteľnosť teda ku dňu smrti K. L. dňa 17.3.1967 patrila do dedičstva po ňom a keďže nebola prejednaná v dedičskom konaní ani pri dodatočnom prejednaní dedičstva, súd správne žalobe vyhovel (§ 126 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 80 písm. c/ O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie).
26. Podstatou odvolacích námietok žalovaných je tvrdenie, že nebohý K. L. spornú nehnuteľnosť pred svojou smrťou daroval žalovaným v 1. a 2. rade prehlásením zo dňa 7.5.1958 a v okamihu jeho smrti nehnuteľnosť nebola v jeho vlastníctve, a preto nemôže byť určené, že patrí do dedičstva po ňom.
27. V konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe, požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 154/2010, R 32/2011).
28. Na uvedené poukázal odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení sp.zn. 6 Co 249/2013-497 zo dňa 17.2.2014 a po zrušení rozsudku uložil súdu prvej inštancie skúmať, kto bol vlastníkom spornej nehnuteľnosti ku dňu smrti nebohého K. L. Z. XX.X.XXXX, či teda ním bol nebohý K. L. alebo žalované v 1. a 2. rade, prípadne iné subjekty.
29. Súd prvej inštancie následne doplnil dokazovanie dedičskými spismi po nebohom K. L. A. A. L. a vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania a doplneného po zrušení rozsudku správne ustálil, že nebohý K. L. bol v čase smrti vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, pričom jednoznačne ustálil titul nadobudnutia tohto vlastníctva reálnou deľbou podľa uhorského obyčajového práva a jednoznačne vylúčil aj nadobudnutie vlastníctva tejto nehnuteľnosti žalovanými v 1. a 2. rade darovaním, pričom tento svoj záver podrobne odôvodnil a odvolací súd v podrobnostiach na tieto úvahy odkazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje.
30. K tvrdenému darovaniu žalovaným v 1. a 2. rade zo strany žalobcu, ku ktorému malo dôjsť dňa 7.5.1958 odvolací súd uvádza, že podľa Občianskeho zákonníka účinného v tom čase - zákon č. 141/1950 Zb. bolo možné nadobudnutie vlastníctva zmluvou, zo zákona alebo úradným výrokom, vydržaním alebo inými nadobúdacími spôsobmi, ustanovenými v zákone (§§ 111 až 129 citovaného Občianskeho zákonníka). Darovacou zmluvou pritom darca niečo bezodplatne prenechával alebo sľuboval obdarovanému a ten dar alebo sľub prijímal (§ 383 citovaného zákona). Prevod vlastníctva k
nehnuteľným veciam, zapísaným v pozemkovej alebo železničnej knihe, sa zapisoval do týchto kníh (§ 112 citovaného zákonníka).
31. V prejednávanej veci z listinného dôkazu - podmienky pri podpísaní prihlášky zo dňa 7.5.1958 nemožno dospieť k záveru, že sa jedná o darovaciu zmluvu, keďže chýba jednoznačné vymedzenie predmetu daru a chýba aj prejav vôle obdarovaných dar prijať. V konaní tiež nebolo preukázané, že došlo k odovzdaniu tohto daru, keďže ako vyplynulo z výpovedí svedkov, roľu v hone Konopiská užíval až do svojej smrti nebohý K. L.. Keďže uvedený listinný dôkaz nie je platnou darovacou zmluvou, na jeho základe nemohli žalované v 1. a 2. rade nadobudnúť vlastníctvo a iný dôkaz o nadobudnutí svojho vlastníctva nepredložili.
32. Pokiaľ v konaní tiež tvrdili, že počnúc dňom uzavretia tejto darovacej zmluvy vstúpili do oprávnenej držby uvedených nehnuteľností, odvolací súd dopĺňa, že aj v prípade uznania tohto prehlásenia ako titulu vstupu do oprávnenej držby by v čase smrti K. L. neuplynula desaťročná vydržacia lehota, ktorá sa vyžadovala pre nadobudnutie vlastníctva nehnuteľností v zmysle § 116 ods. 1 zákona 141/1950 Zb. účinného v čase tvrdeného vstupu do oprávnenej držby. S účinnosťou od 1.1.1964 až do 31.12.1982 pritom vydržaním nebolo možné nadobudnúť vlastníctvo veci a žalované by tak mohli najskôr nadobudnúť vlastníctvo vydržaním až 1.1.1984 v zmysle ust. § 507a ods. 3 zákona 40/1964 Zb., teda v čase po smrti poručiteľa, ktoré okolnosti nemožno zohľadňovať pri určení, či vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ako bolo vyššie uvedené.
33. Žalovaní sa však v odvolaní bránili nadobudnutím vlastníckeho práva žalovanými v 1.a 2.rade darovaním a vydržanie spomínajú iba okrajovo, pričom z vykonaného dokazovania nebolo preukázané ani nadobudnutie darovacou zmluvou a ani nadobudnutie vydržaním ku dňu smrti poručiteľa ako rozhodného okamihu.
34. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalovaných, v zmysle ktorých nebohý K. L.Á. nebol vlastníkom nehnuteľnosti a týmito boli žalované v 1. a 2. rade, nedôvodné.
35. Aj keď spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva nebohého K. L. k spornej nehnuteľnosti nebol v odvolaní namietaný, odvolací súd uvádza, že v konaní bolo vykonaným dokazovaním nepochybne preukázané nadobudnutie spornej nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva K. L. reálnou deľbou ešte pred účinnosťou zákona 141/1950 Zb., ako to správne uzavrel súd prvej inštancie.
36. Podľa rozhodnutia č. 911/1932, uverejneného v Úradnej zbierke rozhodnutí bývalého Najvyššieho súdu Československej republiky, treba v dlhotrvajúcom stave držby a užívania nehnuteľností, zapísaných v pozemkovej knihe na mená spoluvlastníkov v ideálnych podieloch, podľa ktorého určití spoluvlastníci určité časti z týchto nehnuteľností majú vo výlučnej držbe a užívaní, vidieť dohodu strán o deľbe, poprípade o zámene týchto nehnuteľností nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva; na platnosť takejto deľby nevplýva ani okolnosť, že niektoré časti z nehnuteľnosti má v spoločnej držbe viac spoluvlastníkov, iné časti zase majú jednotliví spoluvlastníci vo výlučnej držbe. Takáto dohoda mohla byť uzavretá aj mlčky (konkludentným činom).
37. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že k dohode o zrušení spoluvlastníctva mohlo dôjsť aj konkludentne, a teda ak medzi spoluvlastníkmi došlo k reálnemu rozdeleniu nehnuteľností a tieto sa v takomto rozdelenom stave dlho užívali, došlo k zrušeniu spoluvlastníctva faktickým reálnym rozdelením nehnuteľností a takúto dohodu treba považovať za dohodu aj čo do vlastníckeho práva.
38. V prejednávanej veci vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že nebohý K. L. zdedil po svojej druhej manželke A. L., vdove S., podiel 840/5040 na dvoch parcelách - číslo 77 a 78, zapísaných v pozemnoknižnej vložke 297, každá parcela s výmerou 1254 štvorcových siah (4510 m2), ako to vyplýva z dedičského rozhodnutia zo dňa 3.12.1937 po nebohej A. S., B. L., druhej manželke nebohého K. L., P. XX.X.XXXX. Z tohto dedičského rozhodnutia vyplýva, že pozostaviteľka zanechala svojmu manželovi nebohému K. L. jeden pozemok, ktorý sa volá „Konopisko“ alebo „Zem za potokom“ a išlo o časti dvoch pozemkov mpč. 77 a 78, pôvodne zapísaných v pozemnoknižnej zápisnici č. 46, neskôr v pozemnoknižnej zápisnici č. 69 pod B 384/24. Časti týchto dvoch pozemkov v podiele pripadajúcom na pozostaviteľku (4/24) v prírode vytvárali jeden pozemok, ktorý sa volá „Konopisko“ alebo „Zem za potokom“. Následne uznesením č.d. 4722/37 (č.l. 8 spisu) boli z pozemnoknižnej zápisnice č. 69
katastrálne územie Malá Vieska odpísané parcely mpč. 77, 78 knihované pod B 384/24 na meno A. S., B. L., druhej manželky K. L. a prepísané do novej pozemnoknižnej zápisnice č. 297, do ktorej sa vložilo vlastnícke právo titulom dedenia pre K. L., v tom čase ženatého s A. L., a to 4/24.
39. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nebohý K. L. síce dedením po A. S., svojej druhej manželke, v roku 1937 (po jej smrti v roku 1934) nadobudol ideálny podiel na pozemkoch mpč. 77 a 78, ktorý však už bol v čase smrti A. S. Z. XX.X.XXXX, a teda aj v čase skončenia dedičského konania vyčlenený ako pozemok, ktorý sa volá „Konopisko“ alebo „Zem za potokom“, a teda reálne vyčlenenú časť už užívala pozostaviteľka A. S.. Táto skutočnosť nasvedčuje dohode o deľbe nehnuteľností medzi pozemnoknižnými spoluvlastníkmi ešte pred smrťou poručiteľky A. S. a nebohý K. L. takto vyčlenený pozemok užíval titulom svojho podielového spoluvlastníctva dlhodobo, t.j. až do svojej smrti, pričom nebol nikým rušený. Keďže medzi spoluvlastníkmi došlo k reálnemu rozdeleniu nehnuteľností a tieto sa v takomto rozdelenom stave dlhodobo užívali - takto boli užívané už A. S. a po jej smrti K. L., došlo k zrušeniu spoluvlastníctva faktickým reálnym rozdelením nehnuteľností a túto dohodu správne považoval súd prvej inštancie za dohodu aj čo do vlastníckeho práva. Správny je preto záver súdu prvej inštancie, že K. L. sa stal výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti titulom reálnej deľby v zmysle uhorského obyčajového práva s poukazom na rozhodnutie 911/1932 Úradnej zbierky.
40. Z dokazovania doplneného súdom prvej inštancie z dedičského spisu po nebohom K. L. D 665/1995, v ktorom na č.l. 15 je zápisnica o prejednaní dedičstva po nebohom K. L. zo dňa 7.9.1967 sp.zn. D 1090/67 vyplýva, že predmetom dedenia bola polovica rodinného domu postaveného na parcele č. 77 a 78, zapísaných v pozemnoknižnej vložke 297, ktoré parcely boli v tom čase vedené v EN ako parcely č. 962/7 a 962/8, tieto parcely nadobudol poručiteľ do spoločného vlastníctva s manželkou, lebo ich vyše 30 rokov užívali oddelene a do ich vlastníctva patrí aj podiel K. L. 210/2520 na týchto nehnuteľnostiach, lebo tento podiel im K. L. daroval ešte pred 30 rokmi. Na týchto parcelách je postavený rodinný dom číslo popisné 18.
41. Uvedené nasvedčuje záveru súdu prvej inštancie, že medzi K. L. a K. L. nedošlo k výmene pozemkov, ako to tvrdia žalovaní, ale k darovaniu - pokiaľ ide o parcely 962/7 a 962/8, keďže na týchto je postavený rodinný dom.
42. Parcela č. 487/4 teda nebola vlastníctvom K. L. titulom výmeny, ale výlučným vlastníctvom K. L., ktoré nadobudol reálnou deľbou, ako bolo vyššie uvedené. Predmetom dedenia po jeho druhej manželke A. S. bol síce ideálny podiel, ale tento už v čase jej smrti bol reálne vyčlenený ako pozemok s názvom „Konopisko“ a takto dlhodobo užívaný aj K. L..
43. Vlastníctvo všetkých troch parciel (962/7, 962/8 a 487/4) nakoniec v konaní bolo potvrdené aj svedeckými výpoveďami a čestnými prehláseniami aj potomkov nebohého K. L., ktorí sa vyjadrili, že rešpektujú vôľu svojho otca K. L., ktorý ešte počas druhej svetovej vojny daroval svoj podiel bratovi K. L. (výpoveď N. R., dcéry K. L., čestné prehlásenie I. L., syna nebohého K. L.) a tento podiel nebol ani predmetom dedičského konania po K. L..
XX. Na záver je potrebné ešte uviesť, že výpoveďami svedkov v konaní bolo preukázané, že K. L. spornú parcelu až do svojej smrti v roku 1967 užíval ako svoje vlastníctvo. Uvedené rovnako nekorešponduje tvrdeniu žalovaných, že tento pozemok im bol otcom darovaný.
45. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Odvolací súd teda rozhodol len o nároku na náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, zohľadňujúc ust. § 251 CSP.
47. Žalobkyne v 1. a 2. rade boli v odvolacom konaní plne úspešné, preto im odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešným žalovaným v 1. až 5. rade.
48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, g) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, h) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo i) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak j) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, k) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, l) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je m) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
n) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, o) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).