Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozhodnutie_10C-77-2014.pdf
PDF · 101.92 KB
Case nature
Area
Subarea
10C/77/2014
Rozhodnutie
Okresný súd Bratislava I pred sudkyňou JUDr. Danou Káčerovou v právnej veci žalobcu: P. F., Z. L. XX.X.XXXX, B. P. Č..XXXX/XX, XXX XX O., zastúpený: JUDr. Lubomír Müller, euroadvokát, so sídlom Symfonická 9, 158 00 Praha, Česká republika proti odporcovi: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu nemateriálnej ujmy vo výške 30.000,- € takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
Súd žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca, žalobou doručenou súdu dňa 24.4.2014, žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- € bez príslušenstva na tom skutkovom základe, že bol rozsudkom bývalého Nižšieho vojenského súdu Košice zo dňa 7.2.1956, sp. zn. T 26/56-II uznaný vinným pre trestný čin nenastúpenia do služby v ozbrojených silách podľa ust. § 256 ods. 1 Trestného zákona č. 86/1950 Zb. a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní jedného roku nepodmienečne. Rozsudok bol Vyšším vojenským súdom v Trenčíne, v dôsledku podaného riadneho opravného prostriedku, prokurátorom zmenený a trest bol sprísnený rozsudkom zo dňa 15.3.1956, sp. zn. To 38/56 na dva roky odňatia slobody nepodmienečne a súd vyslovil stratu čestných práv občianskych. Žalobca bol obmedzený na slobode od 3.4.1956 do 5.12.1957. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 11.6.2012, sp. zn. 41Nt 8/2012 boli uvedené rozsudky zrušené, ako aj všetky ďalšie obsahovo nadväzujúce rozhodnutia. Následným uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 15.10.2012, č. k. 41Tv 3/2012-9 bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené, pretože žalovaný skutok nie je trestným činom. Dňa 9.1.2013 požiadal žalobca žalovaného o vyplatenie odškodnenia, okrem iných nárokov, titulom náhrady nemajetkovej ujmy v sume 30.000,- €. Žalovaný žalobcovi priznal nárok na odškodnenie, nie však v časti náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenie § 23 zákona č. 119/1990 Zb., ktoré ustanovenie takýto nárok na odškodnenie osobám, v zákone vymedzeným, nepriznáva. 2. Žalovaný súdu dňa 26.5.2014 doručil písomné vyjadrenie k žalobe, z obsahu ktorého vyplýva, že žalovaný uplatnený nárok žalobcom považuje za nedôvodný. V tomto smere odporca poukázal na tú skutočnosť, že nárok nie je nárokovateľný s poukazom na ust. § 23 zákona č. 119/1990 Zb. ako aj s poukazom na zákon č. 58/1969 Zb., nakoľko tieto zákony odškodnenie titulom nemajetkovej ujmy neupravujú. Žalobca má zato, že odškodňovací orgán nemôže ísť nad rámec zákona a úmysel zákonodarcu. Žalovaný ďalej poukázal pri svojej argumentácii na čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a na čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd zavedenej do právnej úpravy SR zákonom č. 23/1991 Zb. s tým, že ani na základe uvedených predpisov a ani čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd /ďalej len Dohovor/ nie je daný právny titul pre priznanie nemajetkovej ujmy. Žalovaný ďalej uviedol vo svojom písomnom vyjadrení, že aj pre súd v danom prípade platí príkaz upravený v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Žalovaný na podporu
svojich tvrdení poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I č.k. 9C 111/2009 a Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co 85/2011. Žalovaný, následne počas vedenia konania, poukázal aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kopecký c/a Slovensko zo dňa 28.09.2004 na základe ktorého mal za to, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, neukladá zmluvným štátom osobitnú povinnosť poskytnúť náhradu za krivdy alebo škody spôsobené predtým ako ratifikovali Dohovor. Ani čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru nemôže byť interpretovaný ako obmedzujúci slobodu zmluvných štátov, stanoviť podmienky, ako budú opravené nároky poškodených skôr ako bol ratifikovaný Dohovor. Žalovaný poukázal počas konania aj na obsah rozsudku ESĽP vo veci Andráši c/a Slovenská republika, Čerňan c/a Slovenská republiky, v ktorom ESĽP konštatoval, že nemá právomoc zaoberať sa konaniami, ktoré boli realizované pred rokom 1992, kedy Dohovor nadobudol účinnosť vo vzťahu k bývalej ČSFR. Žalovaný v doplňujúcom písomnom vyjadrení k žalobe, doručenom súdu dňa 8.9.2016 uviedol, že v zmysle § 27 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.) zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Podľa ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. V zmysle § 27 zákona č. 58/1969 Zb. zodpovednosť podľa tohto zákona sa vzťahuje na náhradu škody spôsobenej rozhodnutiami, ktoré budú vydané po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na náhradu škody spôsobenej po tomto dni nesprávnym úradným postupom. V zmysle § 28 zákona č. 58/1969 Zb. o nárokoch na náhradu škodu spôsobenej rozhodnutím o väzbe a treste vydaným do dňa účinnosti tohto zákona sa rozhodne podľa doterajších predpisov o odškodnení za väzbu a trest § 371 až 374 Trestného poriadku a § 46 ods. 2 zákona č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácií. V zmysle § 372 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. o Trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) /ďalej len zákon č. 141/1961 Zb./, kto utrpel majetkovú škodu tým, že na ňom bol celkom alebo sčasti vykonaný trest odňatia slobody, nápravného opatrenia, prepadnutia majetku alebo veci alebo peňažný trest, môže žiadať od štátu primerané odškodnenie, ak v neskoršom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie bolo zastavené. Ako vyplýva z citovaných ustanovení, pri posudzovaní nároku žalobcu podľa všeobecného predpisu je potrebné aplikovať ustanovenia § 371- 374 zákon č. 141/1961 Zb., ktoré však vyslovene upravujú nárok len v súvislosti so škodou majetkovou. Žalovaný je toho názoru, že ani tým najextenzívnejším výkladom nemožno dôjsť k záveru, že na podklade zákona č. 141/1961 Zb. možno priznať náhradu nemateriálnej ujmy. Žalovaný zastával postoj, že nárok žalobcu by mal byť posudzovaný podľa zákona č. 119/1990 Zb., nakoľko tento je vo vzťahu k všeobecným odškodňovacím predpisom v postavení spravovaným pravidlom lex specialis derrogat legi generali. Pri argumentácií svojho právneho názoru žalovaný vychádzal z rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co 38/2014-64 zo dňa 25.2.2016. 3. Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, a to z výsluchu žalobcu na pojednávaní konanom dňa 9.12.2015, oboznámením sa s obsahom rozsudku Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne, ktorý bol súdu doručený z Vojenského historického ústavu, ktorý súd dopytoval za účelom zapožičania uceleného spisu T 26/56 Nižšieho vojenského súdu Košice, oboznámením sa s obsahom overenej študijnej kópie spisu zapožičaného súdu Ústavom pamäti národa dňa 24.3.2016, týkajúceho sa osoby žalobcu, obsahom spisu Okresného súdu Prešov, sp. zn. 41Tv 3/2012, oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov založených v spise, pričom prihliadol na ďalší obsah spisového materiálu. 4. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu na pojednávaní konanom dňa 9.12.2015 z obsahu ktorého vyplývalo, že na vojenskú službu nemohol nastúpiť z dôvodu jeho náboženského presvedčenia. Pred nástupom do výkonu trestu odňatia slobody žalobca už bol ženatý. Počas výkonu trestu odňatia slobody pracoval v neľahkých podmienkach v uránových baniach v Jáchimove. Počas výkonu trestu odňatia slobody bol niekoľkokrát chorý. Po návrate z väzenia sa z manželstva žalobcu narodili dve deti. Žalobca pracoval v bani, keď chcel získať slušný byt pre rodinu. S rodinou žil v Spišskej Novej Vsi, neskôr v Hlohovci. Dcéry mohli študovať len na učilišti, ktoré bolo schválené bývalou ŠTB. Žalobca pre svoje náboženské vierovyznanie bol perzekvovaný v práci, neboli mu priznávané odmeny, rekreácie ROH. Bol vypočúvaný pracovníkmi ŠTB. Žalobca uviedol ako príklad jeho šikany, že mu nikdy nebol vydaný pas, nemohol ísť navštíviť nikdy sestru do Užhorodu na Ukrajine, nebol pustený ani na jej pohreb. Po roku 1989 sa situácia vo vzťahu k jeho osobe znormalizovala. 5. Žalovaný počas konania zotrval na svojom písomnom vyjadrení k žalobe a obsahu písomného doplnenia k vyjadreniu k žalobe.
6. Z obsahu rozsudku Nižšieho vojenského súdu Košice zo dňa 7.2.1956 sp. zn. T 26/56-II mal súd preukázané, že žalobca bol uznaný vinným pre trestný čin nenastúpenia do služby v ozbrojených silách podľa ust. § 256 ods. 1 Trestného zákona č. 86/1950 Zb., za to bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní jedného roku nepodmienečne. Z obsahu rozsudku Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne zo dňa 15.3.1956, sp. zn. To 38/56 mal súd preukázané, že odvolací súd vyhovel odvolaniu prokurátora a rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že bol sprísnený uložený trest a žalobcovi bol uložený trest odňatia slobody v dvoch rokov nepodmienečne a odvolací súd vyslovil stratu čestných práv občianskych. Žalobca bol obmedzený na slobode od 3.4.1956 do 5.12.1957. Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Prešov mal súd preukázané, že uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 11.6.2012, sp. zn. 41Nt 8/2012 boli uvedené rozsudky zrušené, ako aj všetky ďalšie obsahovo nadväzujúce rozhodnutia. Následným uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 15.10.2012 č. k. 41Tv 3/2012-9 bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené, pretože žalovaný skutok nie je trestným činom. 7. Z obsahu rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva /ďalej ESĽP/ vo veci Kopecký proti Slovensko, číslo sťažnosti 44912/98 zo dňa 28.09.2004, na ktorý poukázal žalovaný počas konania vyplýva, že prijímanie zákonov umožňujúcich rehabilitáciu poškodených osôb vyvoláva nevyhnutne komplexné posúdenie veľkého počtu otázok morálnej, právnej, politickej a ekonomickej povahy. ESĽP vo svojom rozsudku zdôraznil, že Dohovor neukladá zmluvným štátom osobitnú povinnosť poskytnúť náhradu za krivdy alebo škody spôsobené pred tým, ako ratifikovali Dohovor. Rovnako článok 1 Protokolu č. 1 nemôže byť interpretovaný ako obmedzujúci slobodu zmluvných štátov stanoviť podmienky, za akých bude možné rehabilitovať občanov zmluvného štátu pred tým, ako tento štát ratifikoval Dohovor. 8. Právny zástupca žalobcu po oboznámení sa s obsahom predmetného rozsudku ESĽP žiadal, aby súd nárok žalobcu priznal, v zmysle článku 10 Listiny základných práv a slobôd, ako aj v zmysle rozsudku ESĽP vo veci Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku, číslo sťažnosti 19233/91 a 19234/91 zo dňa 29.05.1997, ako aj podľa rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.6.2016 č.k. 9Co344/2014-120, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I 21c112/2012-74 v skutkovo obdobnej. 9. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Podľa ustanovenia § 1 ods. 2 cit. zákona činy, ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd občanov zaručených ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich medzinárodných paktoch o občianskych a politických právach, boli česko-slovenskými trestnými zákonmi vyhlásené za trestné v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnému právu odporovalo aj ich trestné stíhanie a trestanie. Podľa ustanovenia § 23 ods. 1 cit. zákona nárok na odškodnenie zahŕňa najmä: a) náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 83,- eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov, b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov, c) náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eura, výkonu väzby vo výške 20,- eur za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov, d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní, e) náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia. Podľa ustanovenia § 24 ods. 1 cit. zákona pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, 26 a 27 sa postupuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa ustanovenia § 135 ods. 1 O.s.p. súd je viazaný rozhodnutím Ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím Ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný
správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; 14) súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní. 10. Súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. V konaní nebolo sporné, že žalobca už bol, v zmysle zákona č. 119/1990 Zb., odškodnený za stratu na zárobku, za trovy trestného konania a trovy výkonu trestu, za nároky ktoré výslovne vypočítava § 23 ods. 1 písm. a), c) zákona č. 119/1990 Zb.. Odškodnenie nemajetkovej ujmy na základe tohto ustanovenia zákona o súdnej rehabilitácii však nemožno rozhodnutím súdu priznať aj napriek tomu, že v ustanovení § 23 sú jednotlivé nároky uvádzané len príkladmo, v kontexte s obsahom odôvodnenia citovaného rozsudku ESĽP zo dňa 28.09.2004 . Zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii bol Slovenskou republikou (bývalou ČSFR) prijatý dňa 23. apríla 1990 pred ratifikáciou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, ktorý bol dojednaný v Ríme, 4. novembra 1950, ako aj pred prijatím ústavného zákona č. 23/1991 Zb. z 9. januára 1991, ktorým sa uviedla Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky do právneho poriadku ČSFR. Ak by zákonodarca chcel rehabilitovaným občanom priznať aj nárok titulom nemajetkovej ujmy, tak by tento nárok bol uvedený v ust. § 23 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii. 11. Česká a Slovenská Federatívna Republika vstúpila do Rady Európy v roku 1992 a Dohovor ratifikovala dňa 19. marca 1992. Dohovor bol následne uverejnený v Oznámení Federálneho ministerstva zahraničných veci č. 209/1992 Zb. Dohovor sa pre Slovenskú republiku stal záväzným 1. januára 1993, a to aj napriek tomu, že po zániku Česko-Slovenska sa Slovenská republika musela o členstvo v Rade Európy opätovne uchádzať. Dodatkový protokol č. 11 bol uverejnený v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 102/1999 Z.z. Ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. z 9. januára 1991, sa uviedla do právneho poriadku bývalej ČSFR Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. 12. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 9C 111/2009-73, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 8Co 85/2011-92, ktorými súdy rozhodovali o náhrade nemajetkovej ujmy v obdobnej právnej veci. Týmito rozsudkami bola žaloba o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy zamietnutá, a to z dôvodu, že aj keď je nespornou skutočnosť, že zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v ustanovení § 23 ods. 1 uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, výslovne neupravuje nárok na priznanie nemateriálnej ujmy, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom, ako orgán súdnej moci, nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznávať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým neprípustne prekročili hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnom mocou vymedzené Ústavou SR, resp., predtým Ústavou ČSFR. Odvolací súd ďalej vo svojom rozhodnutí uviedol, že pokiaľ by zákonodarca v danom prípade mienil nárok na nemajetkovú ujmu zaradiť do ust. § 23 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii je nepochybné, že by tak pri jeho prijatí, prípadne neskôr, pri prijatí novely zákona urobil, pokiaľ tak však nespravil sám v rámci vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní. 13. Súd taktiež poukazuje na obsah aktuálnejšieho rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3Co 38/ 2014-64 zo dňa 25.2.2016, ktorým bol taktiež potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 21C 197/2012-48 zo dňa 27.9.2013, ktorým bola taktiež zamietnutá žaloba v skutkovo totožnej veci. Z obsahu rozsudku odvolacieho súdu vyplýva taktiež záver, že odvolací súd poukázal na snahu štátu zákonom č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, rehabilitovať tam uvedené osoby a primerane ich odškodniť. Účelom tohto zákona bolo najmä zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie. Odvolací súd uviedol, že v tejto súvislosti tak treba chápať, že hoci primerané hmotné odškodnenie má nezanedbateľnú materiálnu stránku, ide skôr o symbolické odškodnenie, ktoré nadväzuje na základné zadosťučinenie morálne. Žalobcom uplatnené odškodnenie nemajetkovej ujmy tento zákon nijako neupravuje. Vzhľadom na to, že tento zákon je voči ďalším zákonom upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1 969 Zb., zákon č. 504/2014 Z.z., Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť pred týmito všeobecnými úpravami a preto treba vychádzať z toho, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by to v zákone upravil výslovne. Odvolací súd uviedol, že pokiaľ zákonodarca pri stanovení rozsahu odškodnenia pri súdnych rehabilitáciách na nemateriálnu ujmu nepamätal, nie je táto úprava v rozpore s ústavne zaručenými právami, nakoľko Ústava SR v čl. 46 ods. 3 a 4 stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného
štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym úradným postupom, ale za podmienok ustanovených zákonom. Odvolací súd vo svojom rozsudku konštatoval, že aj keď súdy v Slovenskej republike nie sú viazané rozhodnutiami súdov v Českej republike, poukázal však na tú skutočnosť, že Ústavný súd Českej republiky, dospel k záveru, že prax českých súdov, ktoré v obdobných prípadoch ako je žalobcov priznávali aj odškodnenie nemajetkovej ujmy, nie je správna, pokiaľ v prípade nedostatku vo vnútroštátnej úprave hľadali dôvod pre jej priznanie v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd v stanovisku pléna z 25.11.2014 sp. zn. Pl. ÚS-st.39/19 vyslovil, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa č.l. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až po tom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre Českú republiku /rovnako tak pre slovenskú republiku/ záväzný, t.j. od 19.3.1992 s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácií z tohto pohľadu nie je relevantný. 13. Tým, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj Listina základných práv a slobôd boli ratifikované bývalou ČSFR až po prijatí zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii a v kontexte s citovaným rozsudkom ESĽP zo dňa 28.09.2004, obsahom ktorého je súd viazaný podľa ustanovenia § 135 ods. 1 O.s.p. a v kontexte s citovaným rozsudkami Krajského súdu v Bratislave, nie je možné uplatnený nárok priznať v zmysle článku 5 ods. 5 Dohovoru a ani článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ani v zmysle článku 10 Listiny základných práv a slobôd. Rozsudok ESĽP vo veci Kopecký proti Slovensko, číslo sťažnosti 44912/98 zo dňa 28.09.2004, podáva výklad k právnej úprave Slovenskej republiky, kdežto rozsudok ESĽP vo veci Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku, číslo sťažnosti 19233/91 a 19234/91 zo dňa 29.5.1997 sa zaoberá porušením právnej povinnosti Grécka voči sťažovateľom. Súd ďalej dodáva, že aj pre súdy v danom prípade platí vymedzený príkaz v článku 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy v jej medziach a v rozsahu ako aj spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 14. Žalobca v konaní predložil rozhodnutia všeobecných súdov ČR, Nálezy Ústavného súdu ČR, ktorými však súd Slovenskej republiky viazaný nie je, aj keď súd odcitoval rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý poukázal vo svojom potvrdzujúcom rozsudku na rozhodnutie pléna ÚS Českej republiky. Táto citácia je súdom prezentovaná iba na podporu svojho rozhodnutia v prejednávanej veci. 15. Podľa ustanovenia § 218 ods. 1 CSP obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku. Vo výroku súd rozhodne tiež o nároku na náhradu trov konania, ak sa o ňom nerozhoduje samostatne. Súd vak žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania vo vzťahu žalobcovi z dôvodu, že žalovanému v súvislosti s prejednávanou vecou trovy konania nevznikli.
Poučenie:
proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I, písomne v dvoch vyhoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)/ § 363 CSP/. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania/§ 364 CSP/. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci/ § 365 ods.1 CSP/. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej /§ 365 ods.2 CSP/. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania/§ 365 ods. 3 CSP/.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie/ § 366 CSP/.