Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_23Co-450-2015.pdf
PDF · 117.19 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/450/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: V. R., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. XXXX/XX, R., o zaplatenie 206,34 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č. k. 3C/270/2013-52 zo dňa 08. apríla 2015, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a rozhodol, že žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva. Svoje rozhodnutie odôvodnil použitím § 497, § 502 ods. 1, § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ), § 524 ods. 1 a2, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 3, 4, § 54 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1, § 34, § 39, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 2, § 4 ods. 1 až 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 23a ods. 1 a 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.
2. Vecne súd argumentoval tým, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, preto súd skúmal, či zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky v zmysle § 53 ods. 3 a 4 OZ. Súd bol toho názoru, že je neprijateľnou je podmienka daná dodávateľom do čl. II. bod 3. zmluvy o úvere, podľa ktorej dlžník je povinný splatiť poskytnutý úver v dohodnutom čase v stanovenom čase platiť úroky, poplatky dohodnuté v zmluve, ďalšie poplatky a náklady spojené s úverom a dodržiavať dohodnuté podmienky a bod 4. zmluvy, podľa ktorého sa splatné úroky a splatné poplatky dňom ich splatnosti, uvedenej v Základných podmienkach zmluvy pripíšu k istine a stávajú sa jej súčasťou. Úroky boli splatné v posledný deň kalendárneho mesiaca, pri poplatku za vedenie účtu vo výške 50,- Sk mesačne splatnosť v zmluve uvedená nie je. Na predošlú neprijateľnú podmienku nadväzuje ďalšia neprijateľná podmienka týkajúca sa úroku z úveru, kde podľa ustanovenia článku IV. bod 1. zmluvy o úvere, veriteľ úročí úver úrokovou sadzbou, dohodnutou v základných podmienkach zmluvy a teda podľa čl. I. úrokovou sadzbou vo výške 11,60 % ročne a podmienka uvedená v článku III. bod. veta druhá, kde sa nachádza údajný súhlas dlžníka, že z došlých súm veriteľ najskôr uhradí splatné poplatky a náklady súvisiace s úverom, úroky z omeškania, úroky a istinu, a to v tomto poradí určenom bankou vo formulárovej zmluve. Pokiaľ sa týka úroku z omeškania, ktorý si síce žalobca neuplatnil na zaplatenie, súd toto príslušenstvo pohľadávky nemohol preskúmať, pretože súdu nebolo oznámené, v akej percentuálnej výške, z akých omeškaných súm, ani za aké obdobie bol úrok z omeškania vypočítaný v sume 536,38 eura, pretože žalobca ani na výzvu súdu údaje nedoplnil. Súd preto nemohol zistiť, či je, alebo nie je žalovanej započítaná čiastka
v súlade s občianskoprávnymi predpismi, konkrétne podľa § 517 ods. 2 OZ a nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. Ďalšou neprijateľnou podmienkou je čl. III bod 2., ktorý dáva právomoc banke vykonávať inkaso z účtu spotrebiteľa a to vo výške a v termíne splátok podľa základných podmienok zmluvy a banke ďalej umožňuje zmeniť výšku splátky, na základe údajného súhlasu dlžníka s inkasom tak, aby dohodnutá lehota splatnosti úveru bola dodržaná a to v prípade, ak dôjde k zmene výšky poplatkov, prípadne k akejkoľvek skutočnosti, najmä omeškaniu so splácaním pohľadávky z úveru a s tým spojených poplatkov, ktorá má za následok predĺženie splatnosti úveru. Dlžník potom súhlasí so zmenou inkasovanej sumy, ktorej výšku nepozná, čo spôsobuje, že jeho dlh sa neznižuje, ale narastá, pretože banka si najprv vykoná podľa zmluvy a podľa výpisu z účtu aj vykonala najprv inkaso z účtu na poplatkoch, nákladoch úveru a úrokoch z omeškania za oneskorené splácanie pohľadávky z úveru. Takisto podmienka v článku III bod 6 je neprijateľnou, keď podmieňuje predčasné splatenie úveru súhlasom veriteľa, keď vylučuje, aby dlžník splatil svoj dlh skôr, než ako mu určil veriteľ. Podľa názoru súdu vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že návrh nebol podaný dôvodne. Z listinných dôkazov, (najmä zmluvy o úvere, výpisu z účtu žalovanej) súd vyvodil ten skutkový stav, že právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovanou dňa 13.12.2005 zmluvu o splátkovom úvere. Predmetnou zmluvou sa banka zaviazala žalovanej poskytnúť úver vo výške 2.987,45 eura (90.000 Sk) s konečnou splatnosťou úveru do 20.11.2010 a žalovaná sa zaviazala vrátiť poskytnuté finančné prostriedky a zaplatiť úroky, pričom výška mesačnej splátky bola 68,78 eur. Súd mal preukázanú existenciu úverovej zmluvy. Súd dospel k záveru, že právny vzťah medzi účastníkmi sa spravuje ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Pri týchto záveroch sa súd zaoberal platnosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere po stránke formálnej a vyhodnotil zmluvu ako platnú, uzavretú podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase jej uzavretia v písomnej forme a obsahujúcej niektoré náležitosti podľa ustanovenia § 4 zákona č. 258/2001 Z. z. sumu, úroky, počet a termíny splátok istiny, meno a adresu spotrebiteľa, RPMN. Výška úveru nekorešponduje so skutočne poskytnutou čiastkou úveru, pretože bol z nej podľa výpisu z účtu žalovanej odpočítaný poplatok za poskytnutie úveru 1800,- Sk. Podľa výpisu z účtu ide o prijatie bezhotovostnej splátky. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná podľa zmluvy o splátkovom úvere prijala dňa 13.12.2005 peňažné prostriedky ako spotrebiteľský úver iba v sume 88.200,- Sk (2.927,79 eura). Súd z výpisu z účtu žalovanej zistil, že žalovaná bezhotovostnými splátkami do dňa postúpenia pohľadávky uhradila veriteľovi sumu 2.761,56 eura a nie sumu (2.204,34 eur), ktorú tvrdil žalobca. Žalovaná skutočne čerpala uver do výšky 2.927,79 eura, uhradila 2.761,56 eura a uhradila aj poplatky za upomienky a od 31.8.2006 jej bol podľa výpisu z účtu účtovaný poplatok za správu úveru vo výške 60,- Sk, neuvedený v zmluve, ktorý v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch preto nemožno priznať. Poplatky za upomienky žalobcovi nepatria, odhliadnuc od toho, že žalovaná uhradila aj úroky z omeškania vo výške 543 eur, považoval súd dlh žalovanej za splnený a žalobcovi nepriznal požadované peňažné plnenie. Návrh bolo potrebné zamietnuť aj preto, že v konaní nebolo zo strany žalobcu preukázané, čo presne tvoria splátky 68,78 eura. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p., žalovaná síce mala v konaní plný procesný úspech, avšak náhradu trov konania si neuplatnila, zo spisu jej žiadne nevyplývajú a preto súd rozhodol, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal jeho zmeny tak, že návrhu žalobcu odvolací súd vyhovie, resp. sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia súdu prvej inštancie na ďalšie konania. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu. Uviedol, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenie Občianskeho zákonníka, na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie troch splátok po 68,78 eura, pozostávajúcich z istiny a riadneho úroku špecifikovaného v zmluve o úvere. Pokiaľ súd vo svojom rozhodnutí konštatuje neprijateľné podmienky, ktorými zdôvodňuje nepriznanie uplatneného nároku, podľa odvolateľa súd ich neprepojil s uplatňovaným nárokom, nešpecifikoval, v čom má spočívať hrubý nepomer práv a povinností medzi zmluvnými stranami. Podporne poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/35/2013, ako aj stanovisko ústavného sudcu Milana Ľalíka. Správnosť aplikácie ustanovení ObZ na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere opätovne potvrdil NS SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 24.03.2015 sp. zn. 7MCdo 9/2014, tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 MCdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011, 6 MCdo 4/2012 zo dňa 27.03.2013, rozhodnutia KS v Trnave sp. zn. 9Co 138/2013 zo dňa 20.02.2014, ako aj ďalšie rozhodnutia odvolacích súdov.
4. Žalovaná odvolanie nepodala a ani sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.
5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.
7. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania, každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je v celej časti nedôvodný i keď z iných dôvodov a na základe odlišného právneho posúdenia. Podľa odvolacieho súdu je na daný prípad potrebné aplikovať § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie toto zákonné ustanovenie na danú vec neaplikoval, pričom to bolo pre posúdenie veci potrebné, odvolací súd v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k možnej aplikácii tohto ustanovenia.
8. Na výzvu odvolacieho súdu podľa § 213 ods. 2 O.s.p. k možnému použitiu § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, reagoval vyjadrením žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Obo 210/01, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/564/2015 a rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/133/2013, ako aj ďalšie rozhodnutia odvolacích súdov). Podľa žalobcu § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, keď účelom tohto ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v tomto ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalobca nesúhlasí, že postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu postavenia dlžníka. V tejto súvislosti poukázal na názor doc. Csacha publikovaný v Súkromnom práve č. 1/2015, ako aj rozhodnutie Okresného súdu Prievidza sp. zn. 12C/63/2014. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky, s nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. Žalobca v konaní predložil výzvu právneho predchodcu zo dňa 12.12.2008, ktorou pred postúpením pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách vyzval žalovanú na úhradu omeškaných splátok.
9. Predmetom nároku žalobcu je zaplatenie 3 splátok z úveru po 68,78 eura s príslušenstvom, pričom žalobca svoj nárok odvodzuje zo zmluvy o splátkovom úvere č. 252693333 zo dňa 13.12.2005 uzatvorenou medzi právnym predchodcom žalobcu (Slovenská sporiteľňa a.s.) a žalovanou. Zmluva podlieha právnemu režimu zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Obsahové náležitosti zmluvy zákon č. 251/2008 Z. z. síce vymedzuje v § 4 ods. 2, avšak v čase uzavretia zmluvy pod následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti bola spojená iba absencia RPMN, ktorú však zmluva o splátkovom úvere obsahuje. V zmysle uvedenej zmluvy čerpala žalovaná úver vo výške 90.000,- Sk (2.987,75 eura), ktorý sa zaviazala splácať po 67,78 eura v mesačných splátkach. S konečnou splatnosťou úveru dňa 20.11.2010.
10. V danom prípade nebolo sporným, že ide o spotrebiteľskú zmluvu uzavretú v zmysle § 52 a nasl. OZ a keďže ide o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, súd je oprávnený a povinný preskúmavať právne úkony (zmluvy a ich súčasti) z hľadiska ich platnosti, resp. skúmať neprijateľné zmluvné podmienky v zmluvách a nároky žalobcov ex offo.
11. Súd je povinný ex offo skúmať, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a či je žalobca aktívne legitimovaný na podanie žaloby. Odvolací súd vyzval v zmysle ust. § 213 ods. 2 O.s.p. žalobcu, aby sa vyjadril k možnému použitiu ust. § 92 ods. 8 z.č. 483/2001 Z.z. o bankách.
12. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o splátkovom úvere boli všeobecné obchodné podmienky (ďalej len VOP), podľa ktorých bodu 7.6.1. písm. a) ak je klient v omeškaní so splatením jednej splátky istiny alebo úrokov, ktoré trvá viac ako 10 dní, banka je oprávnená a) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t. j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti. Podľa bodu 10.3. VOP pri doručovaní písomností v poštovom styku sa zásielka považuje za doručenú v tuzemsku tretí deň po jej odoslaní a v cudzine siedmy deň po jej odoslaní, a to aj vtedy, ak sa adresát o tejto skutočnosti nedozvie, alebo ak sa zásielka vráti ako nedoručená. Podľa bodu 19.16. VOP klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky.
13. Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 27.12.2011 vyplýva, že veriteľ (Slovenská sporiteľňa a.s.) oznámil žalovanej, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok postúpila svoju pohľadávku voči dlžníkovi vo výške 3.154,11 eura spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o.
14. Podľa Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1599/2011/CE zo dňa 15.12.2011 a k nej patriacou prílohy č. 1, postupca Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpil na postupníka, ktorým je žalobca v tomto konaní, pohľadávku voči žalovanej v tomto konaní, a to v sume 3.154,11 eura pozostávajúcej z istiny 2.399,35 eura, z úrokov 218,38 eur, z úrokov z omeškania 536,38 eura.
15. Podľa pokusu o zmier zo dňa 6.8.2013 žalovaná bola vyzvaná na zaplatenie celého záväzku do 13.8.2013 v sume 3.509,08 eura, z toho neuhradený úver predstavuje 2.399,35 eura, zmluvný/zákonný úrok 354,97 eura, riadny úrok 218,38 eura, úrok z omeškania 341,20 eura, zmluvný úrok vo výške 195,18 eura.
16. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom), alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
17. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
18. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bola žalovaná v omeškaní.
19. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž, keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 28.09.2011 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ (pre rozpor so zákonom).
20. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.
21. Ustanovenie § 525 ods. 1 OZ zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasledujúcich zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasledujúce cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom- postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 OZ bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom možnosti postúpiť pohľadávku banky na inú osobu je, aby bol s touto pohľadávkou klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie dlhu písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávku banka nemôže postúpiť, pretože tomu bráni už citované ustanovenie § 525 ods. 1 OZ. Ak určitú pohľadávku nemožno postúpiť (jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 OZ, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods.
2 OZ účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 OZ ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 OZ nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi.
22. Na rozpor postúpenia s § 525 OZ, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky, ako napr. uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p., resp. § 132 a nasl. C.s.p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka, t. j. žalobcu.
23. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nepreukázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanej postúpená na žalobcu (15.12.2011), boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku 90-dňového omeškania, nebolo však dokázané, že by bola žalovaná aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona) vyzvaná na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanej bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanej uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bol správny postup súdu prvej inštancie, ktorý žalobu v celom rozsahu zamietol.
24. Bolo by nadbytočné a nehospodárne zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vyjadriť vyššie uvedený právny názor, ktorý by bol súd prvej inštancie povinný akceptovať a napokon žalobu opakovane zamietnuť. Zrušenie rozsudku by vzhľadom k vyššie uvedenému nemohlo žalobcovi priniesť priaznivejší výsledok sporu, ktorý odvolaním sledoval. Odvolací súd postupom podľa § 213 ods. 2 O.s.p. neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom (resp. právo na spravodlivý proces) a poskytol mu priestor na vyjadrenie. Odvolací súd sa však nestotožnil s právnym názorom žalobcu vo vyjadrení, čo viedlo k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 C.s.p., aj keď s použitím iných právnych dôvodov.
25. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). Vzhľadom však na to, že žalovanej žiadne preukázateľné trovy v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd rozhodol, že jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
26. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).