Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_27Sa-17-2021.pdf
PDF · 228.89 KB
Case nature
Area
Subarea
27Sa/17/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd v konaní pred sudkyňou JUDr. Alenou Antalovou v právnej veci žalobcu: U. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXXX/X, XXX XX E. F., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta 8, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 29456-2/2021-BA zo dňa 12. júla 2021, takto
rozhodol:
Rozhodnutie žalovaného Sociálnej poisťovne, ústredie, Bratislava č. 29456-2/2021-BA zo dňa 12.07.2021 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Rimavská Sobota č. 3749/2021-RS-DvN zo dňa 10.05.2021 z r u š u j e a vec vracia prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Žalobca žiadosťou doručenou Sociálnej poisťovni, pobočka Rimavská Sobota (ďalej len „prvostupňový orgán verejnej správy“) požiadal o dávku v nezamestnanosti, o ktorej žiadosti rozhodol prvostupňový orgán verejnej správy ako orgán príslušný na rozhodovanie podľa § 178 ods. 1, písm. a) 5. bodu zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 461/2003 Z. z.“ alebo „Zákon o sociálnom poistení“) Rozhodnutím č. 3749/2021-RS-DvN zo dňa 10. 05. 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy“) tak, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.
2. Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázal na ust. § 104 ods. 1 až 6 zák. č. 461/2003 Z. z., čl. 61 ods. 1, ods.2, čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia a konštatoval, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Rimavská Sobota žalobcu dňom 09.04.2021 zaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Dávku v nezamestnanosti si žalobca uplatnil na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Rimavská Sobota dňa 13.04.2021. Dňa 22.04.2021 bola žiadosť žalobcu doručená prvostupňovému orgánu verejnej správy. Podkladom na vydanie rozhodnutia boli údaje uvedené v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, ako aj údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Rimavská Sobota. Prvostupňový orgán verejnej správy zistil, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 09.04.2017 do 08.04.2021 u žalobcu na území Slovenskej republiky neboli preukázané doby poistenia v nezamestnanosti. Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ dospel k
záveru, že žalobca Formulárom U1 preukázal pracovný pomer v Spojenom kráľovstve od 10.04.2005 do 28.09.2017 (dojednaný na dobu neurčitú a skončený zo strany zamestnanca), v Rakúsku päť pracovných pomerov od 30.11.2017 do 03.06.2018, od 27.06.2018 do 18.10.2018, od 13.12.2018 do 11.03.2019, od 05.07.2019 do 01.10.2019 a od 25.12.2019 do 14.03.2020 a vo Švajčiarsku od 14.12.2020 do 08.04.2021. Pracovné pomery v Rakúsku a vo Švajčiarsku boli uzatvorené na dobu určitú. Medzi zamestnaniami bol žalobca na Slovensku evidovaný na úrade práce od 03.10.2017 do 29.11.2017, od 15.10.2018 do 12.12.2018, od 11.03.2019 do 04.07.2019, od 25.09.2019 do 24.12.2019 a od 25.05.2020 do 13.12.2020. Všetky evidencie boli bez uplatnenia si nároku na dávku v nezamestnanosti. Počas pracovných pomerov v cudzine si žalobca na Slovensku hľadal zamestnanie prostredníctvom internetu - bez predloženia dokladu. Naposledy pracoval žalobca na Slovensku u E. I. od 07.10.2002 do 22.01.2003. V zahraničí bol žalobca ubytovaný v podnájme (v Spojenom kráľovstve) a u zamestnávateľa (v Rakúsku a vo Švajčiarsku). Na Slovensku býva žalobca počas návratov a po návrate u rodičov. Žalobca nevlastní žiadnu nehnuteľnosť. Je rozvedený, nezaopatrené osoby preukázané neboli. Žalobca predložil potvrdenie o podaní daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2019 a príjmový pokladničný doklad o zaplatení dane za komunálny odpad za rok 2018 a 2019. Počas pracovných pomerov v Spojenom kráľovstve žalobca dochádzal na Slovensko 1x za tri mesiace, z Rakúska každý mesiac na víkend a zo Švajčiarska žalobca nedochádzal kvôli pandémii vôbec. Ani jedna cesta nebola dokladovaná. Na základe predložených dokladov prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že žalobca sa dlhodobo orientuje na zamestnanie v zahraničí, či už trvalého charakteru (v Spojenom kráľovstve) alebo sezónneho charakteru (v Rakúsku a vo Švajčiarsku). Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že evidencia na území Slovenskej republiky medzi jednotlivými zamestnaniami, podanie daňového priznania za rok 2019 a príjmový pokladničný doklad o zaplatení dane za komunálny odpad v roku 2018 a 2019 sa v porovnaní so stabilitou zamestnania a orientáciou na zahraničie považujú za menej významné. Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení konštatoval, že Vyhlásenia žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov žalobca za každý štát vyplnil dňa 03.05.2021 a zároveň uviedol, že údaje sú úplné a pravdivé. Prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že za štát bydliska žalobcu na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia je potrebné na základe dostupných a preukázaných údajov považovať štát výkonu zárobkovej činnosti žalobcu. Prvostupňový orgán verejnej správy uzavrel, že vzhľadom na to, že bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žalobca neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte EÚ nebolo jeho bydlisko na území Slovenskej republiky, čl. 65 a ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na žalobcu nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia.
3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentoval, že splnil všetky podmienky, ktoré ukladá zákon na priznanie dávky v nezamestnanosti, zdokladoval medzinárodné U1, ktoré potvrdzujú jeho doby poistenia a posledné štyri roky sa nahlasoval na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Rimavskej Sobote. Hľadal si prácu počas pobytu doma, cez internet ale aj inde, čo podľa vyjadrenia žalobcu dokladoval u jeho sprostredkovateľky na Úrade práce pri podpisovaní. Všetky evidencie boli bez uplatnenia si nároku na dávku v nezamestnanosti. Uviedol, že si splnil podmienku odpracovaných 730 dní, je občan Slovenskej republiky, stále má trvalé bydlisko na Slovensku, platí mestu poplatky (pričom k odvolaniu priložil doklad o zaplatení komunálneho odpadu za roky 2020 a 2021). Ďalej uviedol, že po skončení pracovného pomeru v Rakúsku bol evidovaný na úrade práce skoro 7 mesiacov a zdržiaval sa na svojej adrese, takže štát jeho bydliska je stále Slovenská republika a iný ani nebol. Uviedol, že vzhľadom na to, že má určité jazykové znalosti, hľadá si prácu v krajinách EÚ, kde je aj adekvátne ohodnotený. Podľa žalobcu ide o „bagatelizovanie a skrytú šikanu“, keď v prvostupňovom rozhodnutí orgán verejnej správy uviedol, že žalobca sa „orientuje na zahraničie“ a že doklady o podaní daňových priznaní a poplatkov mestu a vedenie na úrade práce je „menej významné“. Uviedol, že jeho bydlisko aj počas posledného zamestnania bolo na území Slovenskej republiky a stále je na adrese U. XXXX/X, XXX XX E. F., vzťahuje sa na neho čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia, a preto je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia, nakoľko podľa neho splnil všetky zákonom kladené podmienky na priznanie dávky v nezamestnanosti. Podľa názoru žalobcu prvostupňový orgán verejnej správy postupoval nesprávne a v rozpore s právnymi predpismi, keď rozhodol o nepriznaní nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti. Navrhol prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému orgánu verejnej správy na nové prejednanie a rozhodnutie.
4. O podanom odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný Rozhodnutím č. 29456-2/2021-BA zo dňa 12. júla 2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) tak, že odvolanie zamietol v celom rozsahu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na ust. § 104 ods. 1 a 6 Zákona o sociálnom poistení, čl. 61 ods. 1, 2, 5 písm. a), čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonania Nariadenia ES č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávanie nariadenie“). Poukázal na dôvody uvedené v odvolaní žalobcu, na priebeh administratívneho konania a obsah prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy, ako aj na skutkové zistenia, ktoré žalovaný skutkovo i právne vyhodnotil so záverom, že nárok na dávku v nezamestnanosti žalobcovi nevznikol. Žalovaný konštatoval, že v období posledných štyroch rokov pred zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie (od 09.04.2017 do 08.04.2021) žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti (s poukazom na podmienky vzniku nároku upravené v § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení). S poukazom na obsah administratívneho spisu žalovaný zistil, že žalobca v posudzovanom období pracoval na území iných členských štátov - v Spojenom kráľovstve (ktoré bolo v posudzovanom období riadnym členským štátom EÚ), Rakúsku a Švajčiarsku. Príslušná britská inštitúcia vo Formulári U1 zo dňa 21.11.2017 osvedčila nasledovné údaje: obdobie poisteného zamestnania od 10.04.2005 do 28.09.2017, dôvod ukončenia zamestnania - ukončenie zo strany zamestnanca a skutočnosť, že držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok. Príslušná rakúska inštitúcia vo Formulári U1 zo dňa 15.04.2021 osvedčila nasledovné údaje: obdobie poisteného zamestnania od 30.11.2017 do 31.05.2018, od 27.08.2018 do 14.10.2018, od 13.12.2018 do 10.03.2019, od 05.07.2019 do 24.09.2019 a od 25.12.2019 do 13.03.2020, iné poistené obdobie (dovolenka) od 01.06.2018 do 03.06.2018, od 15.10.2018 do 18.10.2018, od 11.03.2019 do 11.03.2019, od 25.09.2019 do 01.10.2019 a od 14.03.2020 do 14.03.2020, dôvod ukončenia zamestnania - ukončenie zo strany zamestnanca a skutočnosť, že držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože nepožiadal o export dávok v nezamestnanosti. Príslušná švajčiarska inštitúcia vo Formulári PDU1 zo dňa 27.04.2021 osvedčila nasledovné údaje: obdobie poisteného zamestnania od 14.12.2020 do 08.04.2021, dôvod ukončenia zamestnania - uplynutie trvania pracovnej zmluvy a skutočnosť, že držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok. Keďže v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti žalobca preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iných členských štátov EÚ, bol prvostupňový orgán verejnej správy povinný posúdiť, či je možné takéto doby zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Žalovaný poukázal na čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, podľa ktorého je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu EÚ, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu EÚ zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia). Žalovaný konštatoval, že žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy a z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Spojeného kráľovstva, Rakúska a Švajčiarska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Žalovaný ďalej uviedol, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb žalobcu na území SR na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácii, t. j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľom vo Vyhláseniach žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 03.05.2021, ktoré poskytol osobitne za každý zahraničný štát, v ktorom bol zamestnaný. Žalovaný ďalej poukázal na kritériá stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého určil na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií centrum záujmov a bydlisko žalobcu: vo vzťahu k dĺžke a trvalosti prítomnosti na území dotknutých členských štátov žalovaný uviedol, že
navrhovateľ podľa údajov vo Vyhlásení sa prerušovane zdržiaval na území Spojeného kráľovstva, Rakúska a Švajčiarska v dobe od apríla 2005 do apríla 2021, t. j. v zahraničí sa prerušovane zdržiaval v období cca 16 rokov. Vo vzťahu k situácii navrhovateľa z hľadiska povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy žalovaný uviedol, že z údajov z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že žalobca bol naposledy pred odchodom do zahraničia sociálne poistený na území Slovenska v dobe od 7.10.2002 do 22.01.2003 u zamestnávateľa E. I. - BOSKO F&F. Podľa údajov žalobcu vo Vyhlásení sa zdržiaval na území Spojeného kráľovstva od apríla 2005 do septembra 2017 (posledný pracovný pomer bol uzavretý na neurčitý čas - trval cca 10 rokov, návrat na Slovensko uviedol z dôvodu Brexitu), na území Rakúska v období od novembra 2017 do marca 2020 (posledný pracovný pomer uzavretý na dobu určitú - trval 3 mesiace) a naposledy na území Švajčiarska v dobe od decembra 2020 do apríla 2021. Vo Švajčiarsku mal pracovný pomer uzavretý na dobu určitú, pracoval v pozícii stewarda v hoteli. V medziobdobiach medzi pracovnými pomermi (od roku 2017) bol opakovane krátkodobo zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku (len v roku 2020 bol v tejto evidencii vedený cca 7 mesiacov, fyzické osoby zaradené do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku podľa platnej slovenskej legislatívy sú v období zaradenia poistencami štátu na účely zdravotného poistenia). Jeho pracovnú situáciu, predchádzajúcu uplatneniu nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku, možno hodnotiť aj napriek viacerým zamestnaniam ako dlhodobo prioritne a opakovane orientovanú na zahraničný pracovný trh. Vo vzťahu k rodinnému stavu a rodinným väzbám žalobcu podľa ním uvedených údajov je rozvedený, v zahraničí s ním nebola žiadna blízka osoba. Na Slovensku má rodinu (matku, súrodencov), návraty na Slovensko vo Vyhláseniach uviedol zo Spojeného kráľovstva každé 3 mesiace, z Rakúska každý mesiac na víkend a zo Švajčiarska kvôli Covid situácii necestoval. Vo vzťahu k bytovej situácii žalobcu, najmä toho, či je táto situácia stabilná, žalovaný uviedol, že žalobca v zahraničí nevlastní žiadnu nehnuteľnosť na bývanie, podľa Vyhlásenia býval v podnájme, resp. ubytovanie mal od zamestnávateľa. Bytovú situáciu žalobcu v zahraničí možno podľa žalovaného hodnotiť ako primeranú výkonu jeho povolania. Navrhovateľ má na Slovensku trvalý pobyt, nevlastní nehnuteľnosť na bývanie, platí však miestne poplatky mestu za komunálne odpady (predložil doklady za roky 2020 a 2021), podľa jeho údajov vo Vyhlásení počas návštev býval a aj v súčasnosti býva u rodičov. Vo vzťahu k určeniu členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely žalovaný uviedol, že žalobca bol naposledy zamestnaný na území Švajčiarska, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Švajčiarsko. V súlade s právnymi dohovormi o zamedzení dvojitého zdanenia daň z príjmu na území Slovenska nebol povinný uhrádzať. Žalovaný poukázal na Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 základného nariadenia), z ktorého vyplýva záver, že za prijateľné možno považovať prenesenie zodpovednosti za platbu týchto dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cez hraničných pracovníkov, t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne, alebo aspoň raz týždeň vracajú, pričom by bolo už viac neprijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia aj na osoby, ktoré maj dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Žalovaný následne konštatoval, že v súlade s vyššie uvedeným rozhodnutím boli celková dĺžka pobytu v zahraničí (prerušovane v období cca 16 rokov), opakované pracovné pomery v zahraničí, vrátane prioritnej orientácie na zahraničný pracovný trh, primeraná bytová situácia, odvodová a daňová povinnosť v zahraničí, vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (rodina, trvalý pobyt a deklarované návraty na územie Slovenska), ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku. Žalovaný konštatoval, že zo spisového materiálu mal za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí sa žalobca v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane v zahraničí. Žalovaný na základe všetkých dostupných informácii vyvodil záver, že nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte EÚ za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, nie je možné podľa žalovaného doby poistenia v nezamestnanosti získané v zahraničí zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Týmto sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi
inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalovaný konštatoval, že žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území výkonu svojho zamestnania, naposledy na území Švajčiarska. Zdôraznil, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu EÚ, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte EÚ podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu EÚ, t.j. aj na územie Slovenskej republiky. Žalobca v odvolaní neuviedol dôvody neuplatnenia si nároku na dávku v nezamestnanosti vo Švajčiarsku. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získaného na území iného členského štátu teda Sociálna poisťovňa nemôže zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti.
5. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zdôraznil, že otázka bydliska je v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. Účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu EÚ, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti (napr. z dôvodu možnosti priznania vyššej výšky dávky v nezamestnanosti). Žalovaný poukázal na to, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu, nemajú právo výberu členského štátu EÚ, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti. Neskúmanie miesta bydliska počas výkonu činnosti zamestnanca v členskom štáte EÚ by tak neoprávnene zvýhodňovalo žiadateľov o dávku v nezamestnanosti, ktorí dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ, a to tým, že by mali právo výberu, či si o dávku v nezamestnanosti požiadajú na území členského štátu, kde naposledy pracovali, alebo v štáte pôvodu. Žalovaný ďalej v súvislosti so zachovaním trvalého pobytu na Slovensku uviedol, že v zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“, pričom v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžsk/38/2017 z 27.11.2018, v ktorom Najvyšší súd SR (v bode 26) jednoznačne konštatoval, že „na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu.“ Žalovaný sa následne v odôvodnení vyjadril k odvolacím námietkam žalobcu nasledovne: K námietke žalobcu, že prvostupňový orgán verejnej správy postupoval nesprávne a v rozpore s právnymi predpismi, žalovaný uviedol, že v zmysle vyššie uvedených ustanovení základného nariadenia, ktoré je priamo uplatniteľné vo svojej celistvosti v celej Európskej únii a v súlade s ČI. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, bolo by možné doby poistenia dosiahnuté na území iného členského štátu, teda štátu posledného zamestnania (t.j. štátu, v ktorom bolo naposledy odvádzané poistné na sociálne poistenie pred ukončením zamestnania alebo inej zárobkovej činnosti) zohľadniť nárok na dávku v nezamestnanosti podľa uplatniteľnej slovenskej právnej úpravy len za
podmienky zachovania bydliska, resp. centra záujmov v členskom štáte, podľa ktorého práva sa nárok uplatňuje, t. j. ak si navrhovateľ uplatňuje nárok na Slovensku podľa slovenskej právnej úpravy, je nevyhnutné, aby mal zachované bydlisko ako centrum svojich záujmov na Slovensku aj počas výkonu poslednej zárobkovej činnosti v inom štáte. Žalovaný uviedol, že pri skúmaní požiadavky na zachovanie bydliska žalobcu na Slovensku počas jeho zamestnania vo Švajčiarsku sa brali do úvahy kritéria uvedené v ČI. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Žalovaný konštatoval, že neuplatnenie si nároku na dávku v nezamestnanosti v zahraničí (z akéhokoľvek dôvodu) nemôže byť samo osebe dôvodom pre úspešné domáhanie sa vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku (teda v štáte, kde nebolo odvádzané poistné na poistenie v nezamestnanosti). Koordinačné nariadenia Európskej únie v oblasti sociálneho zabezpečenia prisudzujú zodpovednosť za výplatu dávok v nezamestnanosti primárne štátu posledného zamestnania. Poukázal tiež na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžsk/38/2017, zo dňa 21. októbra 2018, kde v bode 30. odôvodnenia Najvyšší súd SR uvádza: „ ...otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1, písm. j/ základného nariadenia)“. Žalovaný po preskúmaní spisovej dokumentácie dospel k záveru, že v danej veci prvostupňový orgán postupoval v intenciách vyššie citovaných právnych noriem, pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležitým spôsobom zistil skutkový stav pre riadne posúdenie veci a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení zo zistených skutkových okolností vyvodil správny právny záver. Rozhodnutie žalovaného detailne uvádza príslušné právne normy a úvahy, ktorými sa správny orgán riadil v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že bolo a je na zvážení každého poistenca zvoliť si krajinu a spôsob výkonu zárobkovej činnosti so všetkými povinnosťami ako aj dôsledkami. Podľa žalovaného žalobca si mal a mohol uvedomiť dôsledky svojho konania (odchod zo zahraničia bez uplatnenia nároku na dávku v nezamestnanosti), z čoho žalovaný vyvodil, že žalobca je uzrozumený s prípadným následným nezabezpečením po strate zamestnania. Tiež uviedol, že nedošlo k zmene v legislatíve základného ani vykonávacieho nariadenia vo veci posudzovania nároku na dávku v nezamestnanosti, preto posudzovanie žiadosti o dávku v nezamestnanosti sa aj v aktuálnej epidemiologickej situácii naďalej riadi predmetnou legislatívou vo väzbe na legislatívu štátu, v ktorom bol nárok na dávku v nezamestnanosti uplatnený. Žalovaný konštatoval, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo prihliadnuté na všetky žalobcom uvedené skutočnosti a zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu EÚ - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (prerušovane v období 16 rokov), ako aj situácia žalobcu - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (prioritná orientácia na zahraničný pracovný trh, primeraná bytová situácia v zahraničí, plnenie odvodových a daňových povinností v zahraničí) podľa žalovaného preukazujú, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu poslednej činnosti zamestnanca vo Švajčiarsku nezachoval. S poukazom na opätovný návrat navrhovateľa do zahraničia (od 1. júla 2021) sa žalovaný stotožnil s prvostupňovým posúdením inštitútu bydliska, tak ako je podrobne uvedené vyššie. Uviedol, že žalobcovi možno len odporučiť, aby si po ukončení aktuálneho zamestnania v zahraničí uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, pričom daný nárok má možnosť exportovať si následne aj na územie Slovenska. Zároveň konštatoval, že žalobca dlhodobo pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku pracoval, žil a zvyčajne býval (čl. 1 písm. j) základného nariadenia) v zahraničí. Následne žalovaný len všeobecne uviedol, že s výkladom príslušných ustanovení základného aj vykonávacieho nariadenia ako ich vykladá Sociálna poisťovňa sa stotožnili Najvyšší súd SR aj viaceré krajské súdy. Žalovaný napokon konštatoval, že podmienky vzniku a zániku sociálneho poistenia, vrátane podmienok nároku na dávku v nezamestnanosti sú striktne stanovené zákonom. Zákon neobsahuje ustanovenia o odstránení tvrdosti zákona a neumožňuje Sociálnej poisťovni povoliť výnimky pri nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Podmienka vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti je rigorózne stanovená v ustanovení § 104 ods. 1 zákona. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný konštatoval, že odvolanie nie je dôvodné a žalobcovi nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle platného právneho stavu.
Žaloba
6. Žalobca sa žalobou podanou v zákonnej lehote domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného (v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy), pričom žiadal tieto rozhodnutia zrušiť a vrátiť vec prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. V žalobe tvrdil, že nesúhlasí s rozhodnutím žalovaného z dôvodu, že všetky relevantné pracovné pomery ukončil podľa právnych predpisov tej ktorej krajiny, čo dokazujú Vyhlásenia U1/UK, U1/Rakúsko a U1/Švajčiarska federácia (správne malo byť uvedené PDU1) priložené ako prílohy k predmetnej žalobe. Žalobca tvrdil, že si po príchode z UK v roku 2017 nepožiadal o dávky v nezamestnanosti, aj keď mal odrobené cca 12 rokov, nakoľko mu na prvostupňovom orgáne verejnej správy povedali, že je to zbytočné, že mu to neschvália, že nemal väzby na Slovensko, že zbytočne si podá aj žiadosť. Ďalej uviedol, že sa krátko na to zamestnal v Rakúsku v gastro odvetví, kde sa pracuje sezónne (leto-zima), skadiaľ chodil počas voľných dní a dovoleniek domov na Slovensko s bratom aj s kolegami, ktorí mali autá. Po skončení sezóny sa stále evidoval na ÚPSVaR Rimavská Sobota, platil poplatky mestu, plnil si daňovú povinnosť na Slovensku. Tiež uviedol, že nikdy neprestal mať bydlisko na Slovensku, všetky pracovné pobyty vrátane UK (do roku 2017) boli iba dočasné, neoženil sa tam, nezaložil si rodinu, nemal tam vytvorené žiadne rodinné väzby. Jediným dôvodom vycestovania do zahraničia bolo podľa neho nájsť si prácu a zarobiť peniaze na slušný život. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že pre posúdenie miesta bydliska je potrebné skúmať aj ďalšie okolnosti, nielen dĺžku zamestnania a bývanie žalobcu. Žalovaný podľa žalobcu nepostupoval takýmto spôsobom a bagatelizovala žalobcove námietky v odvolaní, pripomienky, že si plní všetky povinnosti v mieste bydliska, že nedošlo k oslabeniu jeho pôvodných rodinných a individuálnych väzieb na Slovensku. Žalobca tiež tvrdil, že si nemohol uplatniť nárok na dávku v nezamestnanosti v Rakúsku. Uviedol, že z dôvodu pandémie celé gastro odvetvie uzatvorilo všetky hotely v Rakúsku a zamestnanci, ktorí neboli domáci, museli opustiť ubytovanie, ihneď vycestovať domov, z hraníc všetkých rozvážali rovno do štátnej karantény. Počas zákazu cestovania bol žalobca 7 mesiacov doma v mieste svojho bydliska. V polovici decembra 2020 sa žalobcovi podarilo nájsť cez internet prácu na skrátenú zimnú sezónu vo Švajčiarsku. Vo švajčiarsku žalobca odpracoval len cca 3 mesiace, preto si tam neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti ako v mieste posledného pracoviska, pretože nesplnil ich zákonom danú lehotu 1 rok. Následne žalobca zdôraznil, že všetky pracovné vzťahy, ktoré sú potrebné na uznanie dávky v nezamestnanosti na Slovensku boli náležite ukončené podľa právnych predpisov krajín, kde žalobca pracoval, čo dokazujú priložené prílohy U1, a preto podľa neho splnil podmienky § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia. Žalobca k žalobe pripojil Rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, odvolanie, rozhodnutie žalovaného, Vyhlásenia U1 UK, U1 Rakúsko a U1 Švajčiarsko (PDU1) , Potvrdenie ÚPSVaR Rimavská Sobota o dobách vedenia žalobcu v evidencii uchádzačov o zamestnanie, Rozhodnutia mesta Rimavská Sobota, ktorými bol žalobcovi vyrubený poplatok za komunálny odpad za roky 2018, 2019, 2020 a 2021 a potvrdenia o podaní daňového priznania za roky 2018, 2019 a 2020.
Vyjadrenie žalovaného
7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe poukázal na doterajší priebeh administratívneho konania, na zistenia prvostupňového orgánu verejnej správy, ktoré vyplývali z listinných dôkazov tvoriacich podklad prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy a na dôvody, pre ktoré prvostupňový orgán verejnej správy rozhodol, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti tak, ako je uvedené v bode 2. tohto rozsudku. Ďalej poukázal na právnu úpravu aplikovanú v preskúmavanom prípade, a to na ust. § 104 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom pre toto konanie, na čl. 61 ods. 1, 2, 5 písm. a/ a čl. 1 písm. j/ základného nariadenia, ako aj na čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Žalovaný zotrval na argumentácii uvedenej v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia, pričom odcitoval text napadnutého rozhodnutia. Následne sa žalovaný vyjadril k žalobným námietkam. Pokiaľ žalobca v žalobe tvrdil, že nikdy neprestal mať bydlisko na území Slovenska, a pracovnú činnosť v zahraničí vykonával iba dočasne z finančných dôvodov, žalovaný uviedol, že bydlisko žalobcu bolo posúdené na základe celkového komplexného zhodnotenia skutkového stavu veci, najmä s prihliadnutím na všetky skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti v zahraničí - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (prerušovane počas obdobia 16 rokov), aj situácia žalobcu - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (dlhodobá prioritná a opakovaná orientácia na zahraničný pracovný trh, plnenie daňových povinností v zahraničí) podľa žalovaného jednoznačne preukazujú, že žalobca si bydlisko na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca v zahraničí nezachoval. Žalovaný ďalej zdôraznil, že skutočnosti zistené v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti jednoznačne preukazujú, že žalobca nemal v rozhodnom období (počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí) bydlisko na území Slovenska. Podľa žalovaného nie
je rozhodujúcou skutočnosťou, aké dôvody ho viedli k zmene rozhodnutia pracovať, bývať a žiť v zahraničí a k vráteniu sa na Slovensko. Uviedol, že pohnútka k odchodu do zahraničia ako aj pre návrat na Slovensko je v kontexte určovania bydliska v rozhodnom čase za daných okolností irelevantná. Dlhodobé zotrvávanie v zahraničí za účelom vykonávania zárobkovej činnosti nemožno považovať za prechodný, resp. krátkodobý či dočasný pobyt. Žalobca trávil väčšinu času mimo svoje pôvodné rodinné prostredie na Slovensku, čím oslabil svoje individuálne väzby na Slovensko. Následne žalovaný opätovne zdôraznil, že otázka bydliska je pri rozhodovaní o nároku na dávku v nezamestnanosti zásadná, pričom zopakoval argumentáciu k tejto otázke z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného uvedenej v bode 5. tohto rozsudku. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že nárok na dávku v nezamestnanosti si nemohol uplatniť na území Rakúska (jeho pracovný pomer bol ukončený z dôvodu pandémie Covid-19 a po ukončení zamestnania sa musel ihneď vrátiť na Slovensko) a ani vo Švajčiarsku (na tomto území odpracoval len 3 mesiace, čím nesplnil švajčiarskymi právnymi predpismi stanovenú dobu poistenia), žalovaný uviedol, že žalobca bol naposledy zamestnaný a poistený pre prípad nezamestnanosti na území Švajčiarska, takže o dávku v nezamestnanosti mal požiadať príslušnú švajčiarsku inštitúciu (ktorá by na skúmanie miesta bydliska žalobcu nemala právny dôvod). V konaní vo veci nároku na dávku v nezamestnanosti by táto inštitúcia zisťovala všetky relevantné skutočnosti
- najmä dobu poistenia v nezamestnanosti žalobcu a za tým účelom by prípadne oslovila aj iné príslušné zahraničné inštitúcie (Rakúska, Spojeného kráľovstva, príp. Slovenska), na území ktorých bol žalobca poistený v nezamestnanosti, ak by táto skutočnosť mohla mať vplyv na jeho nárok na dávku v nezamestnanosti podľa švajčiarskych právnych predpisov. Žalovaný tiež zdôraznil, že dôvody, pre ktoré žalobca nepožiadal o dávku v nezamestnanosti v zahraničí sú v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti právne irelevantnou skutočnosťou, ktorá žiadnym spôsobom nemá vplyv na posúdenie nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov. Podľa žalovaného ak nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalovaný v súlade s uvedeným postupoval a po dôkladnom posúdení všetkých relevantných skutočností v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti dospel k záveru, že dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú žalobca dosiahol v zahraničí nie je možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalovaný považoval zistenie skutočného stavu veci za presné a úplné, v konaní boli bez pochybností preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobcu na území dotknutých štátov, charakter vykonávaných činností v zahraničí, jeho rodinná aj bytová situácia. Žalovaný konštatoval, že nakoľko žalobca nemal počas posledného zamestnania v zahraničí zachované bydlisko na území SR a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Spojeného kráľovstva, Rakúska a Švajčiarska zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby správny súd žalobu zamietol podľa § 190 SSP.
Replika žalobcu
8. K vyjadreniu žalovaného sa podaním doručeným správnemu súdu dňa 25. októbra 2021 písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že s vyjadrením žalovaného uvedenom vo vyjadrení k žalobe nesúhlasí v plnom rozsahu. Žalovaný sa podľa neho vyjadril rovnako ako v napadnutom rozhodnutí žalovaného, pričom neuviedol žiadne nové argumenty. Žalobca tvrdil, že splnil všetky podmienky, ktoré ukladá zákon, všetko vydokladoval, preukázal, vysvetlil, prečo si nemohol podať žiadosť o dávku v nezamestnanosti v mieste posledného zamestnania vo Švajčiarsku a ani predtým v Rakúsku. Uviedol, že zdokladoval svoje väzby na Slovensko, svoje bydlisko. Uviedol tiež, že jeho bývalí kolegovia, s ktorými pracoval spolu v jednom hoteli, všetci dostali dávku v nezamestnanosti (aj brat a sestra žalobcu), preto má žalobca za to, že žalovaný vôbec nebral do úvahy uvedené skutočnosti, nezistil a neobjasnil dostatočne skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal, čím bol žalobca podľa vlastného tvrdenia ukrátený na svojich právach, ako aj finančne ukrátený a cíti sa byť poškodený. Uviedol tiež, že na Slovensku je z UK už niekoľko rokov, preto nechápe dôvod, prečo žalovaný píše opakovane o dlhodobom pobyte žalobcu v UK, keď žalobca si žiadal dávku v nezamestnanosti len za posledné štyri roky. Žalobca na záver uviedol, že nakoľko dosiahol v posudzovanom období štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území iných členských štátov EÚ 730 dní, vzťahuje sa na neho 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení a čl. 61 ods. 1, 2 a čl. 65 ods. 5 písm.
a) základného nariadenia. Žalobca konanie žalovaného považuje za účelové, aby nemusel žalobcovi vyplatiť dávku v nezamestnanosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca má za to, že žalovaný pochybil a poškodil jeho záujmy a vôbec nepostupoval podľa zákona, a preto trvá na svojej žalobe v plnom rozsahu.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
9. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 3 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, vrátane postupu orgánov verejnej správy, ktorý vydaniu predmetných rozhodnutí predchádzal a to v celom rozsahu (§ 203 ods. 2 SSP), pričom dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Žaloba žalobcu je osobitným druhom správnej žaloby, a to žalobou v sociálnych veciach, ktorá je upravená v Tretej časti Správneho súdneho poriadku. K správnym žalobám fyzických osôb v sociálnych veciach správny súdy pristupujú v zásade neformálne. Podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Výnimky z tohto všeobecného pravidla sú vymedzené v § 134 ods. 2 SSP, pričom medzi tieto výnimky patrí aj správna žaloba v sociálnych veciach podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, ak je žalobcom fyzická osoba.
10. Správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, nakoľko nezistil žiadny z dôvodov v zmysle § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP, pre ktorý by bolo nutné pojednávanie nariadiť, žalobca výslovne v žalobe uviedol, že nežiada nariadiť pojednávanie a žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. V súlade s § 137 ods. 4 SSP správny súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu dňa 10.06. 2022 a verejne vyhlásil rozsudok dňa 02.08.2022.
11. Podľa § 104 ods. 1 a 6 Zákona o sociálnom poistení (1) Poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky. (6) Rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.
12. Podľa § 195 ods. 1 a 3 Zákona o sociálnom poistení (1) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. (3) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
13. Podľa § 209 ods. 1, 2, 3, 4 Zákona o sociálnom poistení (1) Rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. (2) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. (3) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. (4) V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
14. Podľa § 218 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení (1) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. (2) Ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.
15. Podľa čl. 1 písm. j/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej len „základné nariadenie“) na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
16. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
17. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
18. Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
19. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
20. Podľa čl. 11 ods. 1 a 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) 1. Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. 2. Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
21. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
(2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
22. Podľa § 6 ods. 1, ods. 2 písm. c/ SSP (1) Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.
23. Podľa § 134 ods. 1, ods. 2 písm. d/ SSP (1) Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. (2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba.
24. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
25. Podľa § 191 ods. 1 SSP Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
26. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
27. Podľa § 203 ods. 1, 2 SSP (1) Rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. (2) Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.
28. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v administratívnom konaní. Úlohou správneho súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť, či príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné právne predpisy. Úlohou správneho súdu je posúdiť, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho vydaniu rozhodnutia (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/32/2014).
29. Tak, ako už bolo uvedené v bode 10. tohto rozsudku, žaloba žalobcu je osobitným druhom správnej žaloby a to žalobou v sociálnych veciach, ktorá je upravená v Tretej časti Správneho súdneho poriadku. K správnym žalobám fyzických osôb v sociálnych veciach pristupujú správne súdy v zásade neformálne. Podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Výnimky z tohto všeobecného pravidla sú vymedzené v § 134 ods. 2 SSP. Medzi tieto výnimky patrí aj správna žaloba v sociálnych veciach podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, ak je žalobcom fyzická osoba. Uvedené je upravené aj v § 203 ods. 2 SSP, v zmysle ktorého pri správnej žalobe fyzickej osoby (t.j. správnej žaloby v sociálnych veciach) nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. V súlade s uvedeným správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý mu predchádzal, nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, ale komplexne. Podľa § 135 ods. 1,2 SSP je pre správny súd rozhodujúci stav v čase, kedy rozhodnutie orgánu verejnej správy nadobudlo právoplatnosť, čo bolo v preskúmavanej veci dňom doručenia rozhodnutia žalovaného žalobcovi, a to dňa 19.07.2021.
30. Predmetnom preskúmavacieho konania bolo žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorým nebol žalobcovi priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti.
31. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 09.04.2021. O dávku v nezamestnanosti požiadal žiadosťou doručenou prvostupňovému orgánu verejnej správy dňa 22.04.2021. V konaní nebolo sporné, že v posudzovanom období štyroch rokov pred zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 09.04.2017 do 08.04.2021 u žalobcu na území Slovenskej republiky neboli preukázané doby poistenia v nezamestnanosti. V konaní rovnako nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období pracoval na území iných členských štátov Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu - Spojeného kráľovstva (v období, v ktorom bol žalobca poistený v nezamestnanosti podľa britských právnych predpisov, bolo Spojené kráľovstvo riadnym členským štátom Európskej únie), Rakúska a Švajčiarska (ďalej aj „členské štáty“). Na preukázanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členským štátov Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu žalobca predložil predpísané formuláre osvedčujúce obdobia, počas ktorých bol žalobca poistený v nezamestnanosti na území vyššie uvedených členských štátov Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu, potvrdené príslušnou zahraničnou inštitúciou. Zo žalobcom predloženého formulára U1 osvedčeného príslušnou britskou inštitúciou dňa 21.11.2017 vyplýva, že žalobca bol na území Spojeného kráľovstva poistený v nezamestnanosti od 10.04.2005 do 28.09.2017, pričom pracovná zmluva bola ukončená zo strany zamestnanca a žalobca nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok. Z predloženého formulára U1 potvrdeného príslušnou rakúskou inštitúciou dňa 15. 04.2021 vplýva nasledovné obdobie poistenia žalobcu v nezamestnanosti na území Rakúska: od 30.11.2017 do 31.05.2018, od 27.08. 2018 do 14.10.2018, od 13.12.2018 do 10.03.2019, od 05.07.2019 do 24.09.2019 a od 25.12.2019 do 13.05.2020, ďalej iné poistné obdobia - dovolenka: od 01.06.2018 do 03.06.2018, od 15.10.2018 do 18.10.2018, od 11.03.2019 do 11. 03.2019, od 25.09.2019 do 01.10.2019 a od 14.03.2020 do 14.03.2020, pričom žalobca ukončil poslednú pracovnú zmluvu dohodou a nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorým vydal formulár, pretože držiteľ nepožiadal o export dávok v nezamestnanosti. Z formulára PDU1 potvrdeného príslušnou švajčiarskou inštitúciou dňa 27.04.2021 vyplýva, že žalobca preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti na území Švajčiarska od 14.12.2020 do 08.04.2021, dôvodom ukončenia zamestnania bolo uplynutie trvania pracovnej zmluvy a držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok.
32. Keďže žalobca v konaní o žiadosti o dávku v nezamestnanosti preukázal v posudzovanom období doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území iných členských štátov Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu, bol orgán verejnej správy povinný posúdiť, či je možné takéto doby zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. V preskúmavanej veci zostalo sporné, či orgány verejnej správy dospeli k správnemu záveru, že nie je možné použiť /zarátať dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iných členských štátov, do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti žalobcu. Pre posúdenie uvedenej skutočnosti bolo rozhodujúce zodpovedanie otázky, či žalobca v posudzovanej veci preukázal zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území iného členského štátu. Spornou teda zostala otázka, či bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania na území iného členského štátu je alebo nie je možné považovať na územní SR za zachované pre účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
33. Podmienky pre priznanie dávky v nezamestnanosti sú vymedzené v § 104 a nasl. Zákona o sociálnom poistení a v prípade, že poistenec dosiahol dobu poistenia v neza-mestnanosti iba podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, sa toto ustanovenie uplatňuje bezvýhradne. Inak je tomu v prípade, ak poistenec, ktorý si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti podľa citovaného ustanovenia Zákona o sociálnom poistení, získal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti aj, alebo len, t.j. výlučne podľa právnych predpisov iných členských štátov EÚ, pretože bol na ich území zamestnaný a tým realizoval slobodu voľného pohybu osôb, ako je tomu v prípade žalobcu. Za uvedenej skutkovej situácie je potrebné posudzovať splnenie podmienok na dávku v nezamestnanosti, ktorú si žalobca uplatnil podľa slovenských právnych predpisov, v súlade s relevantnými ustanoveniami základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ktoré sú priamo aplikovateľné aj na území SR (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, ktorej je Slovenská republika členom). Podľa čl. 288 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ má nariadenie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo
uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Cieľom základného nariadenia je zamedziť kolíznemu pôsobeniu viacerých vnútroštátnych poriadkov týkajúcich sa sociálneho zabezpečenia jednotlivca. Základné nariadenie upravuje v kapitole 6 nároky na dávku v nezamestnanosti na úniovej úrovni. Z čl. 61 v spojení s čl. 1 základného nariadenia vyplýva, že základným pravidlom pre určenie príslušnej inštitúcie je sociálno-poistný vzťah v čase uplatnenia nároku na dávku v nezamestnanosti alebo miesto bydliska žiadateľa alebo jeho rodinných príslušníkov.
34. Podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia (č. 883/2004) sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v inom členskom štáte môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky ako keby sa na neho vzťahovali tieto predpisy počas jeho poslednej činnosti zamestnanca a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachoval počas tohto obdobia svoje bydlisko (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžs/5/2012 z 30. 01. 2013).
35. Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvostupňový orgán verejnej správy i žalovaný postupovali v súlade s vyššie citovanými právnymi predpismi, keď na základe skutkového zistenia, že žalobca v posudzovanom období získal dobu poistenia v nezamestnanosti len v iných členských štátoch, posudzovali, či je možné túto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov v zmysle čl. 61 ods. 2 v spojení s čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia. Z uvedených článkov totiž vyplýva, že dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú žalobca získal v inom členskom štáte/iných členských štátoch, možno podľa slovenských predpisov zohľadniť pre nárok na dávku v nezamestnanosti len v prípade, že si žalobca počas svojej poslednej činnosti zamestnanca v inom členskom štáte zachoval pevné väzby a bydlisko na území SR. Posudzovanie otázky zachovania pevných väzieb a bydliska žalobcu počas výkonu jeho posledného zamestnania v inom členskom štáte bolo teda v preskúmavanej veci rozhodujúce.
36. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že aplikácia dotknutých ustanovení základného nariadenia, vykonávacieho nariadenia a Zákona o sociálnom poistení v obdobných veciach, ako je preskúmavaná vec, je obsiahnutá v početných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR týkajúcich sa tejto problematiky (uplatnenia nároku na dávku v nezamestnanosti v SR na základe dôb poistenia dosiahnutých v inom členskom štáte/štátoch EÚ). Zároveň je potrebné uviesť, že aj keď sa tieto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR týkajú rovnakej problematiky, aj Najvyšší súd SR v tejto svojej rozhodovanej činnosti opakovane zdôraznil, že každá vec je špecifická, vymedzená konkrétnymi skutkovými okolnosťami, a preto je potrebné každú vec vyhodnocovať so zohľadnením individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu. Závery rozhodnutia najvyššieho súdu preto nemožno paušalizovať. Najvyšší súd SR výslovne uviedol, že „každú vec je potrebné posudzovať prísne individuálne“ a že „jeho rozhodovacia činnosť predstavuje v hrubých črtách prípadný judikatórny pohľad na túto problematiku“ (závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/3/2021 zo dňa 21.04.2021). Správny súd sa preto pri posudzovaní zákonnosti správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy, oboznámil aj s judikatúrou Najvyššieho súdu SR týkajúcou sa tejto problematiky a dôsledne v zmysle záverov tejto judikatúry, prihliadnuc na osobitosti a špecifiká tejto prejednávanej veci, vyhodnocoval zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy.
37. V prejendávanej veci orgány verejnej správy za účelom vyhodnotenia možnosti aplikácie čl. 65 ods. 2 a 5 písm. a) základného nariadenia posudzovali otázku zachovania bydliska žalobcu na územní Slovenskej republiky podľa kritérií nastavených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Vo vzťahu k pojmu „bydlisko“ je potrebné poukázať na čl. 1 písm. j) základného nariadenia, v zmysle ktorého „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Jeho určenie súvisí v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia s určením centra záujmov dotknutej osoby (v tomto prípade žalobcu) a to na základe posúdenia všetkých dostupných informácií, ktoré súvisia s kritériami uvedenými v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (písm. a). Hoci sa tieto kritériá majú v zásade uplatňovať na stav dosiahnutia
vzájomnej dohody inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska dotknutej osoby, je postup ich priamej aplikácie právne udržateľný aj v prípade neexistencie rozdielnych stanovísk inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska dotknutej osoby, čo Najvyšší súd SR konštatoval vo svojom Rozsudku sp. zn. 1 Sžso/26/2016 z 30.01.2018. K obsahu pojmu „bydlisko“ zaujal stanovisko Najvyšší súd SR v súvisiacej judikatúre, v zmysle ktorej je bydlisko autonómny pojem práva Európskej únie a nemožno ho stotožňovať s pojmom trvalý pobyt, alebo prechodný pobyt podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na závery Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Sžsk/3/2021 zo dňa 21.04.2021, v zmysle ktorého „...pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky.“ Podľa čl. 1 písm. 1 základného nariadenia pojem „bydlisko“ v zmysle tohto nariadenia znamená zvyčajne „bydlisko“, t. j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko na účely tohto nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v zmysle čl. 1 písm. j) v spojení s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu únie (rozsudok C - 90/97 Swaddling, body 28 a 29). Kritériami určenia centra záujmov sú najmä dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.
38. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že uplatnenie si nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je výnimkou z pravidla, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne pred tým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Koordinačné predpisy všeobecne určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaný mal uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve ukončil zamestnanie. V takýchto prípadoch sa žiadosť o dávku v nezamestnanosti posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Keď nezamestnaný požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v súlade s koordinačnými predpismi povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len v prípade zachovania pevných väzieb resp. v prípade zachovania bydliska v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti.
39. Správny súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom predložených dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise orgánov verejnej správy, ako aj s argumentáciou účastníkov správneho súdneho konania a dospel k záveru, že žalobcova námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu na preukázanie záveru orgánov verejnej správy prijatého v napadnutom rozhodnutí žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorý ich viedol k nepriznaniu nároku na dávku v nezamestnanosti žalobcovi na Slovensku (uplatnenú žiadosťou doručenou prvostupňovému orgánu verejnej správy dňa 03. 05.2021) z dôvodu, že žalobca v období, ktoré je rozhodné pre posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti, nemal zachované centrum záujmov na území SR, resp. že jeho bydlisko nebolo na území SR.
40. Z obsahu skutkovej a právnej argumentácie žalovaného uvedenej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyplýva, že je potrebné, v súlade s vyššie uvedenými nariadeniami pojem „bydlisko“ chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržiava, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia, rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Žalovaný ďalej správne argumentoval, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko.“ Ďalej poukázal na čl. 1 písm. j) základného nariadenia, podľa ktorého „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva a poukázal v tejto súvislosti na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžsk/38/2017 z 27.11 2018, podľa ktorého „... na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu“.
41. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí ďalej uviedol, že centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby (žalobcu) v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je možné určiť na základe
celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - podľa údajov vo Vyhláseniach predložených žalobcom k žiadosti o dávku v nezamestnanosti sa žalobca prerušovane zdržiaval na území Spojeného kráľovstva, Rakúska a Švajčiarska v dobe od apríla 2005 do apríla 2021, t. j. v zahraničí sa zdržiaval v období cca 16 rokov. b) situáciu navrhovateľa (žalobcu) vrátane:
- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - podľa údajov z informačného systému Sociálnej poisťovne navrhovateľ bol naposledy pred odchodom do zahraničia sociálne poistený na území Slovenska v období od 07.10.2002 do 22.01.2003 u zamestnávateľa E. I.
- BOSKO F&F. Podľa jeho údajov vo Vyhlásení sa zdržiaval na území Spojeného kráľovstva od apríla 2005 do septembra 2017 (posledný pracovný pomer bol uzavretý na neurčitý čas, trval cca 10 rokov, návrat na Slovensko uviedol z dôvodu Brexitu), na území Rakúska sa zdržiaval v období od novembra 2017 do marca 2020 (posledný pracovný pomer uzavretý na dobu určitú trval 3 mesiace) a naposledy na území Švajčiarska sa zdržiaval v dobe od decembra 2020 do apríla 2021. Vo Švajčiarsku mal pracovný pomer uzavretý na dobu určitú, pracoval v pozícii stewarda v hoteli. V medziobdobiach medzi pracovnými pomermi (od roku 2017) bol opakovane krátkodobo zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku (len v roku 2020 bol v tejto evidencii vedený cca 7 mesiacov s tým, že fyzické osoby zaradené do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku podľa platnej slovenskej legislatívy sú v období zaradenia poistencami štátu na účely zdravotného poistenia). Jeho pracovnú situáciu predchádzajúcu uplatneniu nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku možno podľa žalovaného hodnotiť aj napriek viacerým zamestnaniam ako dlhodobo prioritne a opakovane orientovanú na zahraničný pracovný trh.
- jeho rodinného stavu a rodinných väzieb - navrhovateľ podľa jeho údajov je rozve- dený, v zahraničí s ním nebola žiadna blízka osoba. Na Slovensku má rodinu (matku, súrodencov), návraty na Slovensko vo Vyhláseniach uviedol zo Spojeného kráľovstva každé tri mesiace, z Rakúska každý mesiac na víkend a zo Švajčiarska kvôli Covid situácii necestoval. -jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - navrhovateľ v zahraničí nevlastní žiadnu nehnuteľnosť na bývanie, podľa Vyhlásenia býval v podnájme, resp. ubytovanie mal od zamestnávateľa. Bytovú situáciu navrhovateľa v zahraničí možno hodnotiť ako primeranú výkonu jeho povolania. Navrhovateľ na Slovensku má trvalý pobyt, nevlastní nehnuteľnosť na bývanie, platí však miestne poplatky mestu za komunálne odpady (predložil doklady za roky 2020 a 2021), podľa jeho údajov vo Vyhlásení počas návštev býval a aj v súčasnosti býva u rodičov.
- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Navrhovateľ bol naposledy zamestnaný na území Švajčiarska, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t.j. Švajčiarsko. V súlade s právnymi dohovormi o zamedzení dvojitého zdanenia daň z príjmu na území Slovenska nebol povinný uhrádzať.
42. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uzavrel, že so zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa (žalobcu) počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu za zachované na území Slovenskej republiky. K uvedenému záveru dospel žalovaný na základe obsahu jednotlivých písomností, ktoré mal k dispozícií pri svojom rozhodovaní, bez tohto, aby k týmto rozhodným skutočnostiam bol vypočutý žalobca, a to napriek tomu, že už v podanom odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňovému orgánu verejnej správy namietal, že má trvalé bydlisko na Slovensku, je občanom Slovenskej republiky, platí mestu poplatky (o čom predložil doklady za roky 2020 a 2001), že po ukončení pracovného pomeru v Rakúsku bol evidovaný na úrade práce skoro 7 mesiacov a zdržiaval sa na svojej adrese na Slovensku, z čoho žalobca vyvodil, že jeho bydliskom je stále Slovenská republika a keďže má jazykové znalosti a Slovenská republika je členom Európskej únie, hľadal si prácu v krajinách EÚ, kde bol adekvátne ohodnotený.
43. Rozhodnutie orgánu verejnej správy o uplatnenom nároku žalobcu musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci, a preto správny súd poukazuje na povinnosť orgánu verejnej správy, zisťovať skutkový stav podľa § 195 ods. 1 a 3 Zákona o sociálnom poistení, ktorý ukladá organizačnej zložke Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupovať tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na tento účel jej ukladá obstarať potrebné poklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní
veci má orgán verejnej správy povinnosť objasňovať rovnako dôsledne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania. Preto je dôležité v rámci koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia zabezpečiť, aby nedošlo k nijak neopráv-nenému prekrývaniu dávok z rôznych členských štátov, ale i to, aby následne žiadateľ o dávku (v tomto prípade žalobca) nezostal mimo systému sociálneho zabezpečenia všetkých dotknutých členských štátov. V administratívnom konaní mali teda orgány verejnej správy okrem iného povinnosť zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či žalobca mal zachované bydlisko a pevné väzby na území Slovenskej republiky a v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie (čl. 11 vykonávacieho nariadenia). Podľa názoru správneho súdu otázka centra záujmov, resp. zachovania bydliska na územní SR, bola orgánmi verejnej správy skúmaná príliš formálne, orgány verejnej správy nevykonali dokazovanie o sporných otázkach výpoveďou žalobcu, z ktorej mohli byť zistené, resp. overené ďalšie relevantné skutočnosti na preukázanie tvrdenia žalobcu, že tento v období, ktoré je rozhodné pre posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti, mal zachované centrum záujmov na území Slovenskej republiky. Tak, ako je vyššie uvedené, žalovaný (aj prvostupňový orgán verejnej správy) pri svojom rozhodovaní vychádzali iba z informácií uvedených v predložených tlačivách a formulároch, ktoré vyhodnotili tak, že nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu za zachované na území Slovenskej republiky.
44. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na závery vyplývajúce z Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Sžo/5/2012 zo dňa 30.01.2013, v ktorom bol vyslovený názor: „Bez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné určiť „centrum záujmov dotknutej osoby“ podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia . Závery žalovanej však nie sú doložené dostatočne vykonaným dokazovaním. Najmä otázku rodinných väzieb nemohla žalovaná posúdiť len na základe formalizovaného tlačiva, ktorého samotné vyplnenie len požadovaných údajov môže byť bez uvedenia súvislosti aj na ujmu žiadateľa“. Podľa správneho súdu v prípade vypĺňania formulárov, v ktorých žiadateľ poskytuje orgánu verejnej správy odpovede na strohé a jednoduché otázky, na základe ktorých by orgán verejnej správy mal dospieť k záveru, že neboli bezprostredne zachované väzby u žalobcu na Slovenskú republiku, tieto nie sú dostatočným podkladom pre prijatie záveru, ktorý má za následok odopretie priznania dávky v nezamestnanosti. Uvedené nie je možné podľa názoru správneho súdu ospravedlniť ani pretrvávajúcimi opatreniami z dôvodu pandémie ochorenie Covid 19, pretože je na orgáne verejnej správy, aby zvolil vhodnú formu pre zaistenie úplných podkladov pre vydanie rozhodnutia, ktorá by umožňovala žalobcovi preukázať, resp.osvedčiť splnenie všetkých predpísaných náležitostí v súvislosti s uplatnením jeho nároku na dávku v nezamestnanosti.
45. Správny súd príkladmo uvádza, že vo vzťahu k dĺžke a trvalosti prítomnosti žalobcu na území dotknutých členských štátov žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že „... žalobca sa podľa údajov vo Vyhlásení prerušovane zdržiaval na území Spojeného kráľovstva, Rakúska a Švajčiarska v období od apríla 2005 do apríla 2021, t. j. v zahraničí sa prerušovane zdržiaval v období cca 16 rokov“. Odhliadnuc od skutočnosti, že rozhodným obdobím pre účely skúmania splnenia podmienok pre priznanie žalobcom uplatnenej dávky v nezamestnanosti v zmysle § 104 ods. 1 Zákona o sociálnym poistení bolo obdobie posledných štyroch rokov pred zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. obdobie od 09.04.2017 do 08.04.2021, žalovaný nedostatočne, neúplne zistil skutkový stav a zistené skutočnosti len formálne vyhodnotil, keď konštatoval, že „žalobca sa v zahraní prerušovane zdržiaval v období cca 16 rokov“, avšak v rozhodnutí absentuje vyhodnotenie informácií vyplývajúcich z predložených dokladov týkajúcich sa dĺžky a trvalosti prítomnosti žalobcu na území dotknutých členských štátov v rozhodnom období. Z predložených Vyhlásení žalobcu vyplýva, že v rozhodnom období od 09.04.2017 do 08.04.2021 sa v Spojenom kráľovstve žalobca zdržiaval od 09.04.2017 do 20.08.2017, t.j. cca 4 mesiace (pričom nie je sporné, že žalobca sa celkovo v Spojenom kráľovstve zdržiaval v období od apríla 2005 do septembra 2017), v Rakúsku sa zdržiaval prerušovane v období od 30.11.2017 do 31.05.2018 (cca 6 mesiacov), od 27.08.2018 do 14.10.2018 (cca 2 mesiace), od 13.12.2018 do 10.03.2019 (cca 3 mesiace), od 05.07.2019 do 24.09.2019 (cca 2 mesiace), od 25.12.2019 do 14.03.2020 (cca 3 mesiace), t. j. spolu cca 16 mesiacov, avšak medzi vyššie uvedenými obdobiami vykonávania pracovnej činnosti v Rakúsku sa žalobca zdržiaval na území SR celkovo v rozsahu cca 14 mesiacov a po návrate z Rakúska (z dôvodu pandémie Covid - 19) sa na území Slovenska následne zdržiaval súvisle 9 mesiacov, a napokon vo Švajčiarsku sa zdržiaval v období od 14.12.2020 do 08.04.2021 (cca 4 mesiace). Z uvedeného vyplýva, že pre vyhodnotenie dĺžky a trvalosti prítomnosti na území dotknutých členských štátov bolo v rozhodnom období potrebné prihliadnuť aj na
vyššie uvedené skutočnosti, t.j. že v rozhodnom období od 09.04.2017 do 08.04.2021 (48 mesiacov) sa žalobca na území dotknutých členských štátov (Spojené kráľovstvo, Rakúsko a Švajčiarsko) zdržiaval cca 25 mesiacov a na území Slovenskej republiky cca 23 mesiacov. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného súčasne nevyplýva, ako žalovaný vyhodnotil vyššie uvedené skutočnosti, resp. ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu týkajúcimi sa dĺžky a trvalosti jeho prítomnosti na území členských štátov a Slovenskej republiky v rozhodnom období, v dôsledku čoho rozhodnutie neobsahuje dostatočné odôvodnenie. Obdobne vo vzťahu k zisteniu situácie žalobcu z hľadiska kritéria povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa táto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, žalovaný podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nezistil dostatočne skutkový stav a nevyhodnotil dostatočne predložené listinné dôkazy ohľadne pracovnej činnosti žalobcu v Rakúsku, keď neposudzoval trvalosť tejto činnosti a dĺžku každej pracovnej zmluvy, ani povahu a osobitné vlastnosti každej vykonávanej činnosti, žalovaný len formálne poukázal na to, že žalobca sa v Rakúsku zdržiaval od novembra 2017 do 2020 a posledný pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú a trval 3 mesiace, z čoho je zrejmé, že ostatným pracovným pomerom žalobcu v Rakúsku žalovaný nevenoval žiadnu pozornosť, nevyhodnotil každý pracovný pomer osobitne z hľadiska vyššie uvedených kritérií. Z údajov z evidencie nachádzajúcich sa v administratívnom spise (tlačivo z 22. 04. 2021) vyplýva, že žalobca v rozhodnom období pracoval v Rakúsku u rôznych zamestnávateľov, na rôznych miestach, pričom z celkového obdobia, o ktorom žalovaný v rozhodnutí uviedol, že žalobca sa zdržiaval v Rakúsku (november 2017 až marec 2020), jeho jednotlivé pracovné pomery trvali celkovo v rozsahu 16 mesiacov (od 30.11.2017 do 31. 05.2018, od 27.08.2018 do 14.10.2018, od 13.12.2018 do 10.03.2019, od 05.07.2019 do 24. 09.2019 a od 25.12.2019 do 14.03.2020, pričom podľa tvrdenia žalobcu sa v medziobdobiach, keď nepracoval v Rakúsku, zdržiaval na území SR (v rozsahu 11 mesiacov) a po ukončení posledného pracovného pomeru v Rakúsku (14.03.2020 z dôvodu pandémie Covid - 19) sa podľa tvrdenia žalobcu tento zdržiaval na území SR nepretržite od 14.03.2020 do 14.12.2020 (t.j. nepretržite 9 mesiacov), kedy odišiel pracovať do Švajčiarska, kde mal uzatvorený pracovný pomer na dobu určitú od 14.12. 2020 do 08.04.2021, t.j. v trvaní cca 4 mesiace. Pre úplnosť správny súd poukazuje na to, že z Potvrdenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Rimavská Sobota zo dňa 04.08.2021 predloženého žalobcom vyplýva, že v rozhodnom období od 09.04.2017 do 08.04.2021 bol žalobca vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie v rozsahu cca 17 mesiacov (z toho v období od 25.05.2020 do 13.12.2020 nepretržite v rozsahu cca 7 mesiacov). Tieto skutočnosti žalovaný ani (prvostupňový orgán verejnej správy) nezohľadnili a hoci v napadnutom rozhodnutí žalovaný všeobecne a bez konkretizácie uviedol skutočnosť, že „... v medziobdobiach medzi pracovnými pomermi (od roku 2017) bol žalobca opakovane krátkodobo zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku (pričom v roku 2020 v tejto evidencii vedený cca 7 mesiacov)“, avšak z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, ako túto skutočnosť vyhodnotil. Rovnako vo vzťahu ku kritériu rodinného stavu a rodinných väzieb žalobcu poukázal žalovaný na skutočnosti vyplývajúce z Vyhlásenia/Vyhlásení predložených žalobcom, avšak tieto skutočnosti žiadnym spôsobom nevyhodnotil, k otázke jeho rodinného stavu a rodinných väzieb nebolo vykonané dokazovanie napr. výsluchom žalobcu, alebo jeho rodinných príslušníkov (matka, súrodenci). Žalovaný v rámci posudzovania kritéria bytovej situácie žalobcu a jej stability v odôvodnení rozhodnutia o.i. konštatoval, že žalobca platil miestne poplatky mestu za komunálny odpad a predložil doklady za roky 2020 a 2021, avšak tieto skutočnosti v rozhodnutí nie sú žiadnym spôsobom vyhodnotené. Žalovaný odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že „ ... celková dĺžka pobytu v zahraničí (prerušovanie v období cca 16 rokov), opakované pracovné pomery v zahraničí, vrátane prioritnej orientácií na zahraničný pracovný trh, primeraná bytová situácia, odvodová a daňová povinnosť v zahraničí boli vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (rodina, trvalý pobyt a deklarované návraty na územie Slovenska), ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku, v dôsledku čoho žalovaný konštatoval, že „mal za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí sa žalobca v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane v zahraničí.“ Takýto záver žalovaný uviedol bez toho, aby dostatočne, riadne a úplne zistil skutočný stav a aby skutočnosti resp. zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania (ktoré bolo podľa správneho súdu nedostatočné) vyhodnotil v súlade s ust. § 195 ods. 1 a 3 Zákona o sociálnom poistení, pričom jednotlivé kritériá, ku ktorým žalovaný pri zisťovaní zásadnej otázky pre vydanie rozhodnutia vo veci prihliadal (otázky skúmania zachovania bydliska a centra záujmov žalobcu na Slovensku počas výkonu pracovnej činnosti v zahraničí), dostatočne nevyhodnotil, resp. v odôvodnení neuviedol úvahu, z ktorej by hodnotenie všetkých zistených skutočností bolo zrejmé.
46. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že všetky jeho pracovné pobyty v iných členských štátoch boli dočasné (s argumentáciou, že sa tam neoženil, nezaložil si rodinu, nemal tam vytvorené žiadne rodinné väzby a jediným dôvodom vycestovania do zahraničia bolo nájsť si prácu a zarobiť finančné prostriedky, čo mu situácia na Slovensku neumož-ňovala) a súčasne uviedol, že v Rakúsku sa zamestnal v gastro odvetví, kde sa pracuje sezónne (leto - zima), odkiaľ chodil počas voľných dní a dovoleniek domov, po skončení sezóny sa stále (a opakovane) evidoval na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Rimavská Sobota, platil miestne poplatky mestu a plnil si daňové povinnosti na Slovensku, správny súd uvádza, že tieto žalobcom tvrdené skutočnosti žalovaný dôsledne nevyhodnotil, hoci bolo potrebné prihliadnuť na všetky logicky súvisiace kritériá, vrátane úmyslu a dôvodu pobytu žalobcu o.i. v Rakúsku, ako aj dôvody a frekvenciu jeho návratov na Slovensko, vrátane budovania, resp. nepretrhnutia jeho majetkových, ekonomických, vzťahových, rodinných a administratívnych záujmov a väzieb na Slovensku. Úvaha, ako žalovaný prihliadol k vyššie uvedeným skutočnostiam pri posudzovaní otázky zachovania bydliska a centra záujmov, resp. väzieb žalobcu na Slovensko z hľadiska kritérií stanovených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia v rozhodnutí žalovaného absentuje, dôsledkom čoho je rozhodnutie pre nedostatok dôvodov čiastočne nepreskúmateľné a súčasne vydané bez dostatočne zisteného skutočného stavu veci. Žalovaný nevyhodnotil dôsledne všetky relevantné okolnosti pobytu žalobcu na území členských štátov (Spojené kráľovstvo, Rakúsko a Švajčiarsko) v rozhodnom období.
47. V súvislosti so správnym stanovením bydliska žalobcu, ako žiadateľa o dávku v nezamestnanosti správny súd poukazuje na právne závery uvedené v Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9 Sžso/35/2012 zo dňa 30.10 2013, podľa ktorého: „...skúmanie okolností uvedených v čl. 11 vykonávacieho nariadenia pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby nemožno zúžiť len na posudzovanie dĺžky a stability zamestnania. Zobrať do úvahy je potrebné i ďalšie, nielen tam ako príklad uvedené okolnosti v ich vzájomnej súvislosti“. Ďalej správny súd poukazuje na závery uvedené v Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9 Sžso/11/2015 zo dňa 25 01.2017: „Pokiaľ žalovaná poukazuje na to, že pri posudzovaní bydliska je rozhodujúcou stabilita zamestnania, ktorú je v zmysle rozsudku Súdneho dvora zo dňa 17. 02. 1977, 76-76 potrebné posudzovať nielen z hľadiska osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, ale vhodné je vziať do úvahy aj charakter zamestnania, potrebe posudzovania v takom rozsahu je potrebné prisvedčiť.“ ... „Vyhodnotenie všetkých dostupných informácií však v jej rozhodnutí absentuje. Odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že z dôvodov Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 17.02.1977 C 76-76 Silvana Di Paolo proti Office national de l´emploi vyplýva, že bydlisko v jednom členskom štáte nemusí bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte. Z uvedeného rozsudku súčasne vyplýva, že pri posúdení bydliska je vhodné vziať do úvahy dĺžku a kontinuitu bydliska pred tým, ako sa pracovník presťahoval, dĺžku trvania a cieľ jeho absencie, charakter zamestnania, ako aj zámer zúčastnenej osoby, ktorý vyplýva zo všetkých okolností“.
48. Správny súd podotýka, že opakované zamestnávanie sa žalobcu v Rakúsku, v závislosti od sezóny, alebo pandemickej situácie súvisiacej s ochorením Covid - 19, nemôže byť v rozpore s právom Európskej únie v zmysle čl. 45 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, automaticky vyhodnocované v neprospech žalobcu vo vzťahu k zachovaniu jeho väzieb a centra záujmov len na krajinu výkonu jeho zamestnania a rovnako tak nemôže byť bez ďalšieho komplexného vyhodnotenia reálnych, rodinných, majetkových, administratívnych a obdobných vzťahov žalobcu na miesto trvalého pobytu, jeho účelovo viazané bydlisko v mieste výkonu práce vyhodnotené ako stabilné a trvalé bydlisko žalobcu na území iného členského štátu. Práve z dôvodu uplatňovania princípu voľného pohybu osôb a pracovníkov na území členských štátov je pri aplikácií základného nariadenia a jeho vykonávacieho nariadenia pre účely určenia nároku na dávky v nezamestnanosti potrebné zachovanie väzieb a centra záujmov danej osoby posudzovať individuálne a citlivo, s ohľadom na všetky dôkazy a okolnosti konkrétneho prípadu, jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach, a nevychádzať len z celkovej zistenej dĺžky pobytu žalobcu v zahraničí, na základe čoho žalovaný konštatoval prioritnú orientáciu žalobcu na zahraničný pracovný trh.
49. Pokiaľ žalobca v žalobe (i v replike) tvrdil, že splnil podmienky stanovené v § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení a čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia a tiež tvrdil, že orgány verejnej správy nesprávne vychádzali pri posudzovaní zachovania bydliska a väzieb na Slovensko z obdobia od roku 2005, hoci mali posudzovať len obdobie posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. namietal nesprávne právne posúdenie veci, správny súd vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie žalovaného (v spojení s rozhodnutím prvostupňového
orgánu verejnej správy) je nezákonné z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako aj jeho nedostatočného odôvodnia a následnej čiastočnej nepreskúmateľnosti, považoval posúdenie otázky namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci za predčasné. Z judikatúry NS SR vyplýva, že pokiaľ sa rozhodnutie orgánu verejnej správy zrušuje pre nepreskúmateľnosť, nie je dôvodné, resp. bolo by predčasné konštatovať, že rozhodnutie je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci.
50. Pokiaľ žalobca v žalobe uviedol dôvody, pre ktoré si nemohol uplatniť nárok na dávku v nezamestnanosti v Rakúsku, resp. vo Švajčiarsku, správny súd zhodne so žalovaným uvádza, že pre účely rozhodovania v predmetnej veci sú uvedené dôvody irelevantné a samé o sebe nemajú vplyv na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov. Správny súd však považuje za potrebné poukázať na to, že pokiaľ žalovaný, odhliadnuc od skutkových zistení, vychádzal pri posúdení splnenia nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti na základe aplikácie príslušných ustanovení nariadenia o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia z predpokladu, že žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Rakúska, resp. Švajčiarska, správny súd dáva do pozornosti, že žalovaný neuviedol konkrétne vnútroštátne právo Rakúska resp. Švajčiarska, z ktorého len tak, bez ďalšieho skúmania podmienok vyplýva právo žalobcu na úspešné uplatnenie si nároku na predmetnú dávku v Rakúsku, resp. Švajčiarsku, ani neskúmal, či je podľa relevantných pomerov žalobcu možné konštatovať splnenie podmienok zo strany žalobcu na poskytovanie dávky v nezamestnanosti podľa vnútroštátnych právnych predpisov iného členského štátu. V tomto ohľade neobstojí len formálna argumentácia teleologického výkladu príslušných nariadení s akcentom na spravodlivé prerozdelenie finančných prostriedkovz účelovo určených verejných zdrojov sociálneho zabezpečenia u zamestnancov, ktorí boli v danom štáte zamestnaní a poskytnutie dávky v nezamestnanosti má podporiť ich záujem zamestnanca na území tohto štátu, kde je aj centrum ich záujmov, t. j. v štáte, kde prispievali na základe predchádzajúceho príjmu zo zamestnania do spoločného sociálneho systému podpory v nezamestnanosti. Priorizovanie len uvedeného cieľa by bolo možné akceptovať len v tom prípade, ak by z celkového rodinného spôsobu života, ekonomického a majetkového smerovania dotknutej osoby, aj s využitím kritérií podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, bolo celkom, bez akýchkoľvek pochýb zrejmé, že centrum záujmov zamestnanca (žalobcu ako dotknutej osoby) je zamerané na trvalé usadenie sa na území členského štátu EÚ alebo štátu Európskeho hospodárskeho priestoru, t. j. nie je dočasne limitované ekonomickým cieľom na zabezpečovanie životných potrieb, ktoré majú byť realizované na území iného členského štátu, ktorý je vo vzťahu k dotknutej osobe štátom pôvodu.
51. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy podľa § 191 ods. 1 písm. d) a písm. e) SSP zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy (§ 191 ods. 4 SSP) na ďalšie konanie, s tým, že úlohou orgánu verejnej správy bude v ďalšom konaní vykonať resp. doplniť dokazovanie o nároku žalobcu a to aj jeho výpoveďou, prípadne výpoveďami ním označených svedkov, dôsledne zistiť a vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, (ktoré žalobca preukazoval v administratívnom konaní a následne aj v správnom konaní predloženými dôkazmi), opätovne vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie zákonom stanoveným spôsobom odôvodniť tak, aby spĺňalo náležitosti stanovené v § 209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení.
52. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozhodnutia vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovať alebo opomenutý sťažovateľ v prípade konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ (správne žaloby v sociálnych veciach) nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 2 písm. b/ SSP).