Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-328-2015.pdf
PDF · 164.28 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/328/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu H.. Š. V., O. B. X, S., K.. X.X.XXXX, zastúpeného JUDr. Štefanom Strakom, advokátom, so sídlom Krmanova 1, Košice, proti žalovanej Slovenskej republike - zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, adresa pre doručovanie: Krajská prokuratúra Košice, Mojmírova 5, 041 62, Košice, o náhradu škody s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku č.k. 28C/236/2012-132 z 9.3.2015 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
M e n í rozsudok tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 4.717,38 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.717,38 € od 1.8.2012 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku .
V prevyšujúcej časti uplatnených úrokov z omeškania žalobu z a m i e t a .
P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 96,80 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie rozsudkom z 9.3.2015 rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 5.146,02 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 4.717,38 Eur od 1.2.2012 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a druhým výrokom rozhodol o povinnosti nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia v sume 1.287,48 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Štefana Straku, advokáta. Rozhodol tak o návrhu, ktorým sa žalobca domáhal ,pôvodne proti Slovenskej republike, v mene ktorej konalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, zaplatenia sumy 4.795,26 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne od 27.1.2012 do zaplatenia a náhrady trov právneho zastúpenia advokátom pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody v sume 428,64 Eur a náhrady trov tohto konania. Nárok žalobca odôvodnil opisom rozhodujúcich skutočností, rekapitulujúcim postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov v trestnej veci, v ktorej bol trestne stíhaný za prečin podplácania podľa ust. § 333 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na rozsudok Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-4 T 13/2010 zo dňa 7.6.2011, ktorým bol spod obžaloby oslobodený, z dôvodu podľa ust. § 285 písm. a) Trestného poriadku preto, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Tvrdil, že nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia vyšetrovateľa Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii - východ ČVS: PPZ-31/BPK-V-2009 zo dňa 23.3.2009, mu bola spôsobená škoda v rozsahu vynaložených nákladov na obhajobu v trestnom konaní zvoleným advokátom v sume 4.659,46 Eur a v rozsahu vynaložených nákladov na cestovné a stravné vo výške 135,80 Eur. Žalobca uviedol, že listom zo dňa 26.1.2012 požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej mu pri výkone verejnej moci, avšak k uspokojeniu tohto nároku nedošlo a v s uvedením si uplatnil tiež náklady spojené
so zastúpením advokátom pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody v sume a to v s ume 428,64 Eur.
2. Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko Ministerstva vnútra SR vyjadrené v odpore proti platobnému rozkazu, v ktorom s poukazom na uznesenie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 24.3.2009 ( ktorým bola sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia vyšetrovateľa Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii - východ zo dňa 23.3.2009 zamietnutá ) a s poukazom na skutočnosť, že po skončení vyšetrovania bola v predmetnej trestnej veci podaná obžaloba, tvrdilo, že prípravné konanie prebiehalo v súlade so zákonom a namietalo legitimáciu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky konať v tejto právnej veci za štát. MV SR argumentovalo výraznou ingerenciou prokuratúry v prípravnom konaní i závažnosťou jej rozhodnutí v trestnom konaní, predovšetkým v súvislosti s významom podania obžaloby a ďalej namietalo splnenie zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, tvrdiac, že žiadne z rozhodnutí vyšetrovateľa, včítane uznesenia o vznesení obvinenia nebolo zrušené ani zmenené pre nezákonnosť, čo podľa jeho názoru vylučuje existenciu príčinnej súvislosti medzi týmito rozhodnutiami vyšetrovateľa a škodou v podobe vynaložených trov obhajoby. Ďalej rozporovalo uplatnený nárok žalobcu na náhradu nákladov vynaložených v súvislosti so zastúpením advokátom pri predbežnom prejednaní nároku na náhradu škody, s poukazom na ust. § 18 ods. 3 veta druhá zák. č. 514/2003 Z. z.. Napokon namietal uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania dôvodiac, že sa do omeškania s plnením náhrady škody nedostalo, nakoľko doposiaľ nebolo právoplatným rozsudkom o povinnosti žalovaného na peňažné plnenie rozhodnuté. Následne v priebehu konania Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v mene štátu namietalo aj dôvodnosť výšky uplatneného nároku vo vzťahu k vyúčtovanej odmene za úkon právnej služby - účasť na výsluchu svedka Q. W. dňa 3.6.2009, ktorého úkonu sa obhajca žalobcu nezúčastnil.
3. Písomným podaním doručeným súdu 31.1.2013 žalobca čiastočne vzal svoj návrh späť, čo do zaplatenia sumy 77,88 € zodpovedajúcej vyúčtovanej odmene za vyššie uvedený právny úkon a zároveň vzal svoj návrh na začatie konania späť i v časti uplatnených úrokov z omeškania nad výšku 9 % ročne zo sumy 4.717,38 Eur odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom bol doručený návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žalovanej. V tejto časti, za súhlasu žalovanej, vyjadreného na pojednávaní dňa 25.2.2013, súd prvej inštancie konanie v súlade s ust. § 96 O.s.p, uznesením zo dňa 25.2.2013, zastavil.
4. Vo veci už súd prvej inštancie rozhodol skorším rozsudkom zo dňa 25.2.2013, ktorým uložil Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, zaplatiť žalobcovi sumu 5.146,02 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 4.717,38 Eur od 1.2.2012 do zaplatenia a v prevyšujúcom rozsahu (čo do uplatnených úrokov z omeškania ) návrh žalobcu zamietol. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 2Co/237/2013 zo dňa 15.5.2014 uvedený skorší rozsudok na základe odvolania Ministerstva vnútra SR zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ktorý nadobudol právoplatnosť, pretože nebol napadnutý odvolaním. V zrušujúcom uznesení odvolací súd konštatoval, že aj keď v danom prípade poškodený (žalobca) podal žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu škody štátnemu orgánu, príslušnému podľa predpisov účinných do 31.12.2012, s účinnosťou od 1.1.2013 je príslušnou konať za štát vo veci tohto nároku Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na podklade tohto právneho názoru, odvolací súd uložil súdu prvého stupňa v ďalšom konaní z úradnej moci prihliadať na zmenu orgánu oprávneného konať za štát od 1.1.2013 a vo veci opätovne rozhodnúť. Po vrátení veci predmetom ďalšieho konania ostal uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie sumy 5.146,02 Eur (4.717,38 Eur + 428,64) s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.717,38 Eur od 1.2.2012 do zaplatenia, ako aj náhrada trov celého konania.
5. Súd prvej inštancie v súlade s vysloveným právnym názorom a usmernením odvolacieho súdu vo veci konal v mene štátu s Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, ktorá však vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe naďalej namietala svoju legitimáciu konať vo veci za štát, majúc za to, že v priebehu konania nedošlo k zmene zástupcu štátu a namietala skutočnosť, že žalobca svoj nárok na náhradu škody neprerokoval s ňou, ale s Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky zastávala názor, že za štát v konaní má vystupovať Ministerstvo vnútra SR a len voči tomuto ministerstvu môže byť prípadne dôvodný nárok na úroky z omeškania, keďže v prípade dôvodnosti uplatnenej náhrady škody zodpovedá za jej nezaplatenie. V inom základ
uplatneného nároku žalobcu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nerozporovala a čo do výšky pripojila sa k vyjadreniu Ministerstva vnútra SR. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 3, § 4 ods. 1 písm. a/,b/,f/ a l/ a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 spolu s § 4 ods. 1 písm. a/,b/,c/, f/ a m/ a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 a ďalej aplikoval ust. § 5, 6,15 ods. 1, 16 ods. 1, 17 ods. 1, 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, spolu s ust. § 488, 489, 559, 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Obč.zákonníka, ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 v znení účinnom do 31.1.2013 a v nadväznosti podľa ust. § 121 ods. 3 Obč.zákonníka spolu s ust. § 9 ods. 1, 12 ods. 1 a ods. 3, 14, 15,16 ods. 3 a ods. 4, 17 ods. 1, 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu a z citovanej právnej úpravy súd prvej inštancie považoval návrh žalobcu za dôvodný v celom rozsahu vychádzajúc z toho, že žalobcom uplatnený nárok zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je potrebné posudzovať podľa ustanovení zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012. Vo všeobecnosti predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú štátnym orgánom nezákonným rozhodnutím podľa ustanovení tohto zákona je vydanie nezákonného rozhodnutia (§ 5 ods. 1), proti ktorému, pokiaľ sa nejedná o prípad hodný osobitného zreteľa, poškodený podal riadny opravný prostriedok (§ 6 ods.2) a ktoré po tom čo nadobudlo právoplatnosť, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom (§ 6 ods. 1 veta prvá) a vznik škody v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím (§ 5 ods. 1). Všetky z uvedených podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi nezákonným rozhodnutím boli v danom prípade podľa posúdenia súdu prvej inštancie splnené. Poukázal na to, že súdy vo svojej aplikačnej praxi ustálili ako spôsob posudzovania zákonnosti rozhodnutia o začatí trestného stíhania vo vzťahu k jeho prípadnej i opodstatnenosti vzhľadom na dôvodnosť podozrenia pokiaľ sa toto stíhanie neskončilo právoplatným odsúdením, tak i spôsob interpretácie ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. z pohľadu významu oslobodenia spod obžaloby na existenciu a účinky rozhodnutia o vznesení obvinenia. V tomto zmysle je súdmi všeobecne prijímaný záver, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania, a teda že pre posúdenie zákonnosti začatia trestného stíhania nie je rozhodujúcim, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale či sa toto podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 4M Cdo 15/2009). To prenesené na tento prípad znamená, že pokiaľ bol žalobca spod obžaloby právoplatne oslobodený, jeho pôvodné podozrenie sa nepotvrdilo a preto uznesene o vznesení obvinenia vyšetrovateľa Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii - východ ČVS: PPZ-31/BPK-V-2009 zo dňa 23.3.2009 nemožno inak, ako považovať za nezákonné. Ďalej uviedol, že v otázke interpretácie ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. súdy vo svojej aplikačnej praxi vychádzajú z potreby uprednostnenia zmyslu a účelu tohto zákona, ktorým je ochrana práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím tak, aby každá ujma spôsobená štátom bola nahradená, pred lipnutím na formálnom zrušení alebo zmene nezákonného rozhodnutia. Podľa všeobecne príjímaného extenzívneho výkladu uvedeného ustanovenia zákona, oslobodenie spod obžaloby má rovnaký význam ako zrušenie či zmena nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia (por. uznesenie NS SR sp. zn. 4M Cdo 15/2009; rozsudok NS ČR sp. zn. 1Cz 6/90). Riadiac sa týmito úvahami súd prvej inštancie uzavrel, že oslobodením žalobcu spod obžaloby došlo k zrušeniu nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia na to príslušným orgánom a tým k naplneniu predpokladu pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. . Škodou sa vo všeobecnosti rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. Škoda môže vzniknúť alebo zmenšením majetku poškodeného (skutočná škoda) alebo tým, že majetok poškodeného sa nezväčší o očakávané majetkové hodnoty (ušlý zisk). Vychádzajúc z ust. § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z, ktoré do rozsahu náhrady škody výslovne zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli tiež v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, pokiaľ bolo zrušené, možno nesporne za škodu spôsobenú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia považovať aj náklady vynaložené na úhradu odmeny a hotových výdavkov advokáta, ktorý poškodeného v trestnom konaní obhajoval. V tejto súvislosti nebolo medzi účastníkmi sporným a bolo preukázané tiež vykonaným dokazovaním, že v trestnom konaní žalobcu obhajoval JUDr. Štefan Straka, advokát, že tento v rámci obhajoby žalobcu vykonal úkony právnej služby, odmenu a náhradu hotových výdavkov za ktoré žalobcovi riadne vyúčtoval. Žiaden z takto vyúčtovaných úkonov právnej služby obhajcom žalobcu, v konečnom dôsledku žalovaná nenamietala ani z hľadiska účelnosti ani z hľadiska spôsobu jeho vyúčtovania, naopak v konaní konštatoval jeho súlad s obsahom súdneho spisu a výslovne tiež i jeho správnosť. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané tiež, že navrhovateľ JUDr. Štefanovi Strakovi, advokátovi vyúčtovanú odmenu a náhradu hotových výdavkov
za obhajobu v trestnom konaní v celkovej sume 4.659,46 Eur zaplatil ako aj, že v príčinnej súvislosti s trestným konaním vynaložil žalobca i ďalšie náklady (cestovné a stravné) v celkovej sume 135,80 Eur, výšku ktorých žalovaná v konaní rovnako nerozporovala. Na tomto základe dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobcovi v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním na podklade nezákonného rozhodnutia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia vznikla škoda vo výške istiny uplatneného nároku a že za túto zodpovedá štát.
6. V otázke legitimácie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky konať za štát vo veci náhrady tejto škody podľa právneho stavu účinného od 1.1.2013, súd prvej inštancie vyšiel z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom, opierajúcim sa o znenie ust. §4 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. po jeho zmene po novelizácii zák. č. 412/2012 Z. z., ktorým došlo k precíznejšiemu vymedzeniu oprávnenia jednotlivých štátnych orgánov, medzi inými tiež i Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky , konať za štát vo veciach nárokov na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci. Táto úprava za štátny orgán, oprávnený konať za štát tiež i v prípade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v trestnom konaní, za situácie, keď prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu ustanovuje Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky uznesením zo dňa 24.4.2009 sp. zn. VII/2 Gv 40/09-23 (čl. 12) zamietol sťažnosť žalobcu proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru o vznesení obvinenia a dňa 29.4.2010 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podal v trestnej veci žalobcu obžalobu na súde. Preto legitimovaným konať za štát vo veci náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v uvedenom trestnom konaní, bola od 1.1.2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Skoršia právna úprava (účinná do 31.12.2012) takéto exaktné vymedzenie orgánu oprávneného konať za štát v prípade škody spôsobenej v trestnom konaní, na ktorom sa zúčastňujú mimo orgánov prokuratúry, tiež príslušníci Policajného zboru a súd nemala. Vychádzajúc z rozhodovacej činnosti iných súdov (por. rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/194/2010) preto rozhodujúcou z hľadiska určenia, ktorý z orgánov je oprávnený v mene štátu konať vo veci náhrady škody, ku ktorej došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých jej orgánov bola podľa súdu prvej inštancie skutočnosť, na ktorom z týchto orgánov bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, bez zreteľa na to, ako sa tá ktorá oblasť verejnej moci kvalitatívne alebo kvantitatívne na škodovom následku podieľala. To znamená, že podľa vtedajšej úpravy nebolo možné v tejto oblasti hovoriť o kompetentnom a nekompetentnom orgáne, len o kompetentnejšom či menej kompetentnom orgáne. Pokiaľ preto navrhovateľ listom zo dňa 26.1.2012 požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako jeden z do úvahy prichádzajúcich orgánov, oprávnených konať v mene štátu vo veci náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia, došlo tým k založeniu oprávnenia konať za štát vo veci náhrady škody, práve u tohto orgánu štátu a nebyť zmeny zákonnej úpravy, oprávneným by bol až doposiaľ. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody preto nepochybne bola podaná na štátnom orgáne, oprávnenom konať za štát v rozhodnom čase ( obdobne konštatoval aj odvolací súd) a rozhodne zmena úpravy účinná od 1.1.2013 nemala za následok zánik už nadobudnutých práv spojených s uplatnením nároku, ale mala vplyv výlučne na zmenu orgánu oprávneného za štát konať pri zachovaní už nadobudnutých nárokov. Podľa názoru súdu prvej inštancie preto účinky podanej žiadosti o prerokovanie boli zachované aj po účinnosti zák. č. 412/2012 Z. z., ktorým došlo k zmene ust. §4 zák. č. 514/2003 Z. z.
7. V súvislosti s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody, ktoré je v zmysle ust. § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. hmotnoprávnou podmienkou možnosti úspešne sa domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde, vynaložil žalobca náklady v podobe odmeny a náhrady hotových výdavkov advokáta, ktorý ho vo veci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zastupoval. Odmena a náhrada hotových výdavkov advokáta za úkony právnej služby v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody, predstavujú podľa rozhodovacej praxe súdov (por. rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 7/99) náklady spojené s uplatnením pohľadávky a ako také tvoria príslušenstvo pohľadávky (nároku na náhradu škody) v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Ako príslušenstvo pohľadávky súd prvej inštancie žalobcovi tieto náklady spojené s uplatnením pohľadávky ( v rozsahu odmeny a náhrady hotových výdavkov advokáta v celkovej
sume 428,64 Eur, za 2 úkony právnej služby podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. ) proti žalovanej rovnako priznal.
8. Spolu s istinou uplatnenej pohľadávky na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súd prvej inštancie priznal žalobcovi tiež úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 4.717,38 Eur od 1.2.2012 do zaplatenia, vychádzajúc z toho, že splatnosť záväzku na peňažné plnenie v danom prípade nastala v súlade s ust. § 563 Občianskeho zákonníka, prvého dňa po doručení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, teda dňa 31.1.2012, pričom počnúc nasledujúcim, teda dňom 1.2.2012 sa žalovaná s plnením peňažného záväzku dostala do omeškania s následkom vzniku práva navrhovateľa na zaplatenie tiež úrokov z omeškania podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dňa 1.2.2012 predstavovala základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 1%, v súlade s ust. § 3 ods. 1 nar. vl. SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.1.2013 preto žalobcovi vzniklo právo na úroky z omeškania v uplatnenej percentuálnej výške 9%. Pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania vzal súd prvej inštancie zreteľ tiež na obranu žalovanej proti tejto časti uplatneného nároku žalobcu, avšak s jeho argumentáciou v tomto smere sa nestotožnil. Podľa názoru súdu prvej inštancie právna úprava nevytvára podklad pre záver o konštitutívnych účinkoch rozhodnutia súdu o nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a preto niet dôvodu, aby vznik tohto nároku, rovnako ako v prípade iných nárokov na náhradu škody, nemal byť zákonným následkom spôsobenej škody (§ 489 Občianskeho zákonníka), bez toho, aby musela nastúpiť i ďalšia skutočnosť v podobe rozhodnutia súdu.
9. Vzhľadom na to, že k zastaveniu konania na podklade čiastočného späťvzatia návrhu na začatie konania došlo len v nepatrnej časti, o náhrade trov konania (celého) súd prvej inštancie rozhodol s použitím ust. § 142 ods. 3 O.s.p., v zmysle ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu a priznal žalobcovi náhradu trov konania potrebných na účelné uplatnenie práva proti žalovanej. Priznaná náhrada trov konania pozostáva z odmeny a náhrady hotových výdavkov advokáta podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov. Vychádzajúc z ust. § 9 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, v zmysle ktorého základnú sadzbu tarifnej odmeny stanovil podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, v spojení s ust. § 10 ods. 1 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov určujúcim základné sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa tarifnej hodnoty veci a v spojení s ust. 14 ods. 1 MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov druhovo vymedzujúcim jednotlivé úkony právnej služby za ktoré patrí advokátovi odmena, súd priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu ich písomného vyčíslenia doručeného súdu dňa 27.2.2013 za tieto úkony právnej služby advokáta: písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej - návrh na začatie konania zo dňa 27.7.2012 v sume 170,97 Eur, písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej zo dňa 25.9.2012 (vyjadrenie k odporu) v sume 170,97 Eur, účasť na pojednávaní dňa 21.1.2013 v sume 170,97 Eur, účasť na pojednávaní dňa 25.2.2013 v sume 170,97 Eur, písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 9.5.2013 v sume 170,97 Eur a účasť na pojednávaní dňa 9.3.2015 v sume 170,97 Eur. Tarifnú hodnotu veci súd vychádzajúc z vyčíslenia odmeny a náhrady hotových výdavkov advokáta ustálil v sume 4.717,38 Eur. Spolu priznaná náhrada odmeny za úkony právnej služby v konaní predstavuje sumu 1.025,82 Eur bez DPH. Nakoľko advokát zastupujúci navrhovateľa v konaní je platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena o daň z pridanej hodnoty vo výške 20% na sumu 1.230,98 Eur. V súlade s ust § 16 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, súd priznal žalobcovi tiež náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (režijný paušál) vo výške jednej stotiny výpočtového základu (výpočtový základ platný pre rok 2012 činí 763,- Eur, pre rok 2013 činí 781,- Eur a pre rok 2015 činí 839,- Eur) za každý úkon právnej služby takto: písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej - návrh na začatie konania zo dňa 27.7.2012 v sume 7,63 Eur, písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej zo dňa 25.9.2012 (vyjadrenie k odporu) v sume 7,63 Eur, účasť na pojednávaní dňa 21.1.2013 v sume 7,81 Eur, účasť na pojednávaní dňa 25.2.2013 v sume 7,81 Eur, písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 9.5.2013 v sume 7,81 Eur a účasť na pojednávaní dňa 9.3.2015 v sume 8,39 Eur. Spolu priznaná náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu (režijný paušál) predstavuje sumu 47,08 Eur bez DPH. Nakoľko advokát zastupujúci žalobcu v konaní je platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné o daň z pridanej hodnoty vo výške 20% na sumu
56,50 Eur. Súd nepriznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia za vyčíslený úkon právnej služby prevzatia a príprava zastúpenia dňa 20.1.2012 nakoľko tento úkon právnej služby je podľa posúdenia súdu totožný z úkonom právnej služby poskytnutým advokátom pri predbežnom prerokovaní nároku, pričom náhrada odmeny a hotových výdavkov advokáta za tento úkon právnej služby boli žalobcovi priznané ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky. O povinnosti žalovanej nahradiť žalobcovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu súd rozhodol podľa ust § 149 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
10. Proti uvedenému rozsudku podala včas odvolanie Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky z dôvodu, že rozsudok Okresného súdu Košice II vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci žalovaná videla, najmä v skutočnosti, že procesný zástupca žalovanej namietal, že nie je orgánom, ktorý by mal konať v mene štátu, avšak Okresný súd Košice II napriek tomu konal z Generálnou prokuratúrou SR ako orgánom oprávneným konať v mene štátu, čo odôvodnil tak záväzným právnym názorom nadriadeného súdu, ako aj platnou a účinnou právnou úpravou. Generálna prokuratúra SR poukazovala na skutočnosť, že nie je príslušná vo veci konať za štát, pretože nie sú splnené základné hmotnoprávne predpoklady na postup podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. škodu nespôsobila prokuratúra (prokurátor).V ďalšom žalovaná vyjadrila nesúhlasné stanovisko s priznaním nároku na odmenu a náhradu hotových výdavkov advokáta za úkony právnej služby v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody, kde upozornila na platnú právnu úpravu, ktorá v § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. jasne a presne špecifikuje, že náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody nie sú súčasťou trov konania, a teda žalobca nemá nárok na ich náhradu. V súlade s uvedenou právnou úpravou podľa názoru žalovanej žalobcovi nevzniká nárok na náhradu trov právneho zastúpenia pri predbežnom prerokovaní nároku, a to aj s poukazom na skutočnosť, že ide o neformálny úkon, ktorý mohol urobiť aj sám žalobca, bez právneho zástupcu na realizáciu ktorého sa nevyžaduje žiadne odborné vzdelanie. Napokon vo vzťahu k uloženej povinnosti uhradiť úroky z omeškania od 1.2.2012 do zaplatenia, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, ktorá bola doručená dňa 31.1.2012, žalovaná poukázala na ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/20003 Z.z. v zmysle ktorej, by právo na priznanie úrokov z omeškania malo vzniknúť najskôr dňom, kedy príslušný orgán (v danom prípade Ministerstvo vnútra SR) oznámil žalobcovi, že jeho nárok na náhradu škody neuspokojí, prípadne uplynutím 6-mesačnej lehoty alebo neskorším dátum určeným súdom. Priznanie úrokov z omeškania počnúc dňom nasledujúcim po dni doručenia žiadosti preto podľa názoru žalovanej je v rozpore s platnou právnou úpravou a v tejto časti je nutné považovať rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne a svojvoľné. V prípade, ak by Krajský súd v Košiciach napadnuté výroky rozsudku potvrdil, žalovaná zároveň žiadala, aby odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku skutočnosť, že dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, keď za otázku zásadného významu procesný zástupca žalovanej považoval otázku oprávnenosti konať v mene štátu s prihliadnutím na aplikáciu ust. § 4 ods. 1 písm. m/ a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., keďže podľa názoru žalovanej aplikačná prax jednotlivých súdov je rozdielna a neexistuje v uvedenej právnej otázke žiadne zjednocujúce stanovisko a zároveň za takúto považoval aj otázku oprávnenosti priznať náhradu škody v rozsahu trov právneho zastúpenia pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody.
11. Žalobca sa vyjadril k podanému odvolaniu vo vzťahu k jednotlivým uplatneným odvolacím námietkam písomne, pričom poukázal judikatúru (rozsudok Najvyššieho súdu SR 1Cdo/59/1993, uznesenie Najvyššieho súdu SR 4Mcdo/15/2009, Nález II ÚS 25/2011-33, dôvodiac, že súdy jednoznačne a konštantne vykladajú príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. tak, že v prípade nezákonného trestného stíhania nevinnej osoby, teda takej, ktorá nebola súdom uznaná za vinnú zo skutku, pre ktorý jej bolo vznesené obvinenie je práve uznesenie o vznesení obvinenia nezákonným rozhodnutím štátu, za ktoré nesie zodpovednosť, pričom uznesenie o vznesení obvinenia sa v zmysle citovaných judikátov považuje za zrušené momentom zastavenia trestného stíhania, resp. právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku. Ďalej poukázal na to, že v otázke legitimácie Generálnej prokuratúry SR konať za štát vo veci náhrady tejto škody, súd prvej inštancie vyšiel z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom, ktorý zaujal jednoznačne právny názor, že príslušným orgánom v konaní za Slovenskú republiku je Generálna prokuratúra SR. Prvostupňový súd bol takýmto stanoviskom viazaný a žalobca zastáva stanovisko, že v jeho prípade je žalovaným Slovenská republika a je neprípustné, aby sa on stal
rukojemníkom kompetenčných sporov medzi štátnym orgánmi o tom, ktorý z nich je príslušný zastupovať Slovenskú republiku. K uplatneným trovám predbežného prejednania nároku žalobca poukázal na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. upravuje hmotnoprávnu otázku predpokladov zodpovednosti za škodu a v § 17 a 18 aj hmotnoprávnu otázku výšky škody. Ak zákon v citovanom ustanovení § 18 ods. 3 hovorí, že súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody pred príslušným orgánom, podľa žalobcu to znamená, že tieto nároky sa nezapočítavajú do sumy (istiny), ktorá je poskytovaná žalobcovi titulom náhrady škody, avšak zákon nevylučuje, aby tvorili príslušenstvo pohľadávky. V súvislosti s uvedeným žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 2Cdo/7/1999 a zároveň poukázal na to, že v tomto konaní nezapočítal náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody do uplatnenej istiny, ktorú si uplatňoval vo výške 4.717,38, ale len ako náhradu trov konania podľa § 137 O.s.p., ktorú požaduje priznať v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p., pretože sa jedná o trovy potrebné na účelné uplatňovanie práva, bez ktorých by toto právo vôbec nebolo možné uplatniť. Vo vzťahu k uplatňovaným a priznaným úrokom z omeškania žalobca vyjadril názor, že súd správne postupoval podľa § 517 Obč.zákonníka v spojitosti s § 563 Obč.zákonníka, pretože priznanie úrokov z omeškania počítaných až uplynutím polročnej lehoty od prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku nepovažuje za správne, nakoľko v rámci predbežného prerokovania sa v zmysle zákona prejednáva už existujúci nárok na náhradu škody. Žalobca si súčasne uplatnil trovy odvolacieho konania spolu vo výške 215,23 €.
12. Žalovaná podávala odvolanie v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianského súdneho poriadku (účinného do 30.6.2016) a odvolací súd vec prejednával v čase účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016)
13. Podľa ust. § 470 ods.1 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
14. Podľa ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
15. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalovanej uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP , spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je v časti dôvodné ,preto rozsudok zmenil podľa § 388 CSP, lebo z hľadísk žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov neboli dané dôvody ani pre potvrdenie ani na zrušenie rozhodnutia.
16. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP).
17. Žalovaná podané odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j.podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., účinného v čase podania odvolania (účinného do 30.6.2016), ktoré dôvody zodpovedajú dôvodom upraveným v § 365 ods. 1 CSP (účinného od 1.7.2016) písm. f/ že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h/ že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci .
18. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP ( § 205 ods.2 písm.d/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení
dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods 1,2 CSP (ust. § 132 O.s.p.) alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,193 a 205 CSP (ust. § 133 až 135 O.s.p.), pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke.
19. K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods1 písm h) CSP (ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
20. Vo vzťahu k jednotlivým odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd poukazuje na to, že v súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odcudzujúcim rozhodnutím trestného súdu, ktorá zásada bola vyjadrená vo viacerých skorších rozhodnutiach vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej jednak v zmysle predchádzajúceho zákona č. 58/1969 Zb. ako aj v zmysle novoprijatého zákona č. 514/2003 Z.z. Rozhodovanie súdov sa ustálilo medzi iným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia, a takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby. Zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa štát nemôže zbaviť, pričom sa neposudzuje správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil, ale rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Teda aj keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, má v tomto zmysle aj zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení, pretože podstata nároku na náhradu škody sa v tomto prípade neviaže na nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na výsledok trestného stíhania. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie v tomto konkrétnom prípade správne uzavrel, že pokiaľ bol žalobca spod obžaloby právoplatne oslobodený a jeho pôvodné podozrenie sa nepotvrdilo, preto uznesenie o vznesení obvinenia vyšetrovateľa Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii - východ zo dňa 23.3.2009 nemožno inak ako považovať za nezákonné, a teda zakladá nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím (rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo/194/2010).
21. V nadväznosti na uvedené vo vzťahu k otázke legitimácie Generálnej prokuratúry SR konať za štát vo veci náhrady tejto škody podľa právneho stavu účinného od 1.1.2013 odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v dôsledku odlišnosti v rozhodovacej praxi súdov Slovenskej republiky pri posudzovaní tejto otázky zásadného právneho významu už došlo k zjednoteniu rozhodovacej praxe súdov, a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 14.10.2015 sp.zn. 8Cdo/289/2014 (rozhodnutie 6/2016), kde bola riešená otázka, ktorý štátny orgán je po 1.1.2013 oprávnený konať za štát (Slovenskú republiku) v súdnom konaní začatom do 31.12.2012 v prípade uplatneného nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia vydané povereným príslušníkom Policajného zboru, proti ktorému podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu príslušnému súdu za situácie, že poškodený pred podaním návrhu na začatie konania na súd podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody štátnemu orgánu príslušnému podľa predpisov účinných do 31.12.2012 s prihliadnutím na skutočnosť, že právna úprava
napriek presnému vymedzeniu kompetencie jednotlivých štátnych orgánov konať za štát, aj po 1.1.2013 ponechávala v účinnosti (okrem iných aj pre účely náhrady škody, ktorá vznikla v rámci trestného konania) možnosť založenia oprávnenia štátneho orgánu konať v súdnom konaní za štát na základe toho, že sa na tento orgán obrátil poškodený so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku. Zároveň sa riešila otázka, či súd v uvedenom súdnom konaní na zmenu štátneho orgánu oprávneného konať za štát prihliadne z úradnej povinnosti alebo musí vyčkať na návrh navrhovateľa, resp. zabezpečiť jeho súhlas. Vo vzťahu k uvedeným riešeným otázkam Najvyšší súd SR dospel k záveru, že ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zák. č. 412/2012 Z.z. je od 1.1.2013 Generálna prokuratúra SR. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v tomto konaní súd z úradnej povinnosti. V odôvodnení svojho rozhodnutia Najvyšší súd SR poukázal na to, že zák. č. 412/2012 Z.z.. ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.2013 , zmenil zákon č. 514/2003 Z.z ,konkrétne ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b/ (ktorý určoval Ministerstvo vnútra SR ako orgán konajúci v mene štátu v prípadoch, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán policajného zboru) tak, že vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru a 1./ prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, alebo 2./ vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. Toto nové ustanovenie teda určuje Ministerstvo vnútra SR za orgán konajúci v mene štátu len vtedy, ak sú kumulatívne splnené podmienky, že v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu. A contrario ak prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu (aká procesná situácia je aj v predmetnej veci), vo veci náhrady škody, keďže škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v trestnom konaní koná v mene štátu Generálna prokuratúra (§ 4 ods. 1 písm. f/ zák. č. 514/2003 Z.z.). Dovolací súd zároveň poznamenal, že keďže prechodné ustanovenia zákona č. 412/2012 Z.z. neustanovujú inak, platí pre určenie príslušného orgánu zásada lex posterior derogat priori (neskorší zákon ruší skorší), čo je prejavom základnej zásady uplatňovanej v procesnom práve, podľa ktorej na procesné úkony v súdnom konaní sa zásadne aplikuje procesné právo platné a účinné v čase uskutočnenia procesného úkonu (II. ÚS 249/05) a teda na zmenu štátneho orgánu oprávneného konať za štát prihliadne súd z úradnej povinnosti. Uvedené stanovisko rieši situáciu totožnú s preskúmavaným prípadom a preto je potrebné závery NS SR aplikovať aj na daný prípad, preto nie je dôvodná námietka žalovanej, že Generálna prokuratúra SR nie je príslušná vo veci konať za štát.
22. Následne sa odvolací súd zaoberal otázkou práva žalobcu na náhradu trov právneho zastúpenia pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody, kde žalovaná správne upriamila pozornosť na platnú právnu úpravu obsiahnutú v § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá platí od 1.7.2004 a zmenila pôvodnú právnu úpravu (zák. č. 58/1969 Zb., ktorá sa touto otázkou vôbec nezaoberala).
23. Podľa ust. § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
24. Podľa ust. § 18 ods. 2 cit. zák. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom.
25. Podľa ust. § 18 ods. 3 cit. zák. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
26. S poukazom na cit. zák. ust., ktoré jednoznačne vyjadruje, že náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody nie sú súčasťou trov konania, ktoré tvoria náhradu škody, a to ani ako príslušenstvo tohto nároku, keď nie je možné aplikovať na daný prípad závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 2Cdo/7/99, na ktoré poukázal súd prvej inštancie, nakoľko sa jednalo o odlišný právny prípad spadajúci pod rozdielnu právnu úpravu (v čase účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., ktorý uvedenú otázku vôbec neriešil). Odvolací súd však zároveň zohľadnil vyjadrenie žalobcu k odvolaniu, v ktorom žalobca poukázal na to, že v tomto konaní vo svojom návrhu na začatie konania nezapočítal náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody do uplatnenej istiny vo výške 4.717,38 eur, ale uplatnil ich len ako náhradu trov konania podľa § 137 O.s.p., ktorú požadoval priznať v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p., pretože bez akýchkoľvek pochybností sa jedná o trovy potrebné na účelné uplatňovanie práva, bez ktorých by toto právo vôbec nebolo možné uplatniť.
27. Podľa ust. § 137 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.
28. Podľa ust. § 251 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (účinný od 1.7.2016).
29. V zmysle ustálenej judikatúry trovy konania nemusí účastník občianskeho súdneho konania vynaložiť vždy v čase po jeho začatí alebo do jeho právoplatného skončenia, avšak musia byť vždy zaplatené v bezprostrednej súvislosti s týmto konaním (R 14/1985, R 12/1991). S poukazom na uvedené súd prvej inštancie správne posudzoval v súlade s ust. § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom poukázal na to, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je v zmysle uvedených ustanovení zákona hmotno-právnou podmienkou možnosti úspešne sa domáhať uspokojenia nároku na súde, avšak uvedené ustanovenia nesprávne vyložil, keď dospel k záveru, že náklady, ktoré žalobca vynaložil v podobe odmeny a náhrady hotových výdavkov advokáta, ktorý žalobcu zastupoval vo veci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, predstavujú príslušenstvo pohľadávky. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k názoru, že tieto náklady je potrebné považovať za trovy konania o náhradu škody a zahrnúť ich do sumy, ktorú je žalovaná v prípade úspechu žalobcu v konaní povinná mu nahradiť. V danom prípade nie je sporné, že žalobcu pri predbežnom prerokovaní zastupoval právny zástupca, pričom odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovanej, že žalobcovi nevzniká nárok na náhradu týchto nákladov vynaložených na trovy právneho zastúpenia pri predbežnom prerokovaní nároku z dôvodu, že ide o neformálny úkon, ktorý mohol urobiť aj sám žalobca bez právneho zástupcu, na realizáciu ktorého sa nevyžaduje žiadne odborné vzdelanie. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa ústavného zákona č. 420/1992 Zb. Ústava SR v znení neskorších predpisov právo na súdnu a inú právnu ochranu patrí medzi základné ľudské práva a na to, aby toto právo mohlo svoj obsah aj reálne napĺňať, má dôležité miesto v systéme justície aj otázka trov konania a ich náhrady. Žiaden zákon nezakazuje, aby bol žalobca pri predbežnom prerokovaní nároku zastúpený advokátom a tento záver musí byť základom pre posúdenie práva žalobcu na náhradu trov konania vzniknutých trovami advokátskeho zastúpenia. Takýto výklad základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy je potrebné uplatniť v posudzovanom spore vo vzťahu k riešeniu otázky náhrady trov konania. Náhrada by mohla byť nepriznaná len v prípade, ak by sa jednalo o úkony právnej pomoci spočívajúce v zastúpení advokátom, ktoré boli zbytočné, resp. neúčelné, ale táto náhrada nemôže byť nepriznaná len na základe toho, že sa jedná o úkon, ktorý mohol urobiť aj sám žalobca a ktorý žalovaná posudzuje ako taký, ktorý si nevyžaduje odborné vzdelanie. Platí však zásada, že možno priznať iba náhradu účelne vynaložených trov, t.j. trov nevyhnutných pre účelné uplatnenie práva s tým, že účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa a spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania a ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku. V danom prípade sa jedná o zastúpenie
advokátom pri predbežnom prejednaní nároku, ktorý je tak, ako je to vyššie uvedené základnou hmotno- právnou podmienkou pre možnosť úspešne sa domáhať uspokojenia nároku na súde a teda podľa odvolacieho súdu ide o účelne vynaložené trovy. Nejedná sa však o čiastku, ktorú je možné zahrnúť do istiny náhrady škody uplatnenej v súlade so z.č.514/2003 Z.z..
30. Za dôvodnú považoval odvolací súd námietku žalovanej vo vzťahu k priznaným úrokom z omeškania, ktoré súd prvej inštancie priznal v súlade s ust. § 563 Občianskeho zákonníka (v spojitosti s § 517 OZ) odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Odvolací súd je toho názoru, že žalovaná ( štát ) nemôže byť v omeškaní s plnením náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v čase od doručenia žiadosti do uplynutia 6-mesačnej lehoty počas ktorej v zmysle zákona môže skúmať a posudzovať túto žiadosť, t.j. toto obdobie má slúžiť k preskúmaniu a posúdeniu všetkých relevantných skutočností na základe ktorých dospeje k záverečnému rozhodnutiu o tom, či žiadosti vyhovie alebo nie. Jedná sa o časový priestor prináležiaci štátu priamo zo zákona, keďže kedykoľvek počas plynutia tohto obdobia môže o žiadosti rozhodnúť ,preto v tomto období štát nemôže byť v omeškaní. Uvedenú úvahu podporuje aj poukaz na následnú novelizáciu ustanovenia § 16 ods.4 z. č. 514/2003 Z.z. vykonanú zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013 ,účelom ktorého bolo reagovať na poznatky aplikačnej praxe a spresnenie dovtedy platnej právnej úpravy, aby nedochádzalo k výkladovým rozdielnostiam, ktoré komplikujú proces uplatňovania zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Podľa ust. § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
31. S poukazom na vyššie uvedené úvahy odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 388 CSP zmenil tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. Odvolací súd teda nezahrnul náklady na právne zastúpenie pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody do istiny, s tým, že bude potrebné zohľadniť ich pri určení výšky náhrady trov tohto konania. Zároveň odvolací súd priznal úrok z omeškania až odo dňa nasledujúceho po uplynutí šiestich mesiacov od doručenia návrhu na predbežné prejednanie nároku na náhradu škody .
32. O trovách konania bolo rozhodnuté v súlade s ust. § 396 ods. 1, 2 CSP v spojitosti s § 262 ods. 1, 2 CSP a § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Preto priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 96,80% ( 98,40 - 1,60 ), nakoľko žalobca bol v konaní úspešný v 4717,38 istiny spolu s úrokom z omeškania za obdobie od 1.8.2012 do zaplatenia plus 428,64 , t.j. 98,40% a neúspešný bol v časti istiny 77,- eur, u ktorej došlo k čiastočnému späťvzatiu návrhu a úroku z omeškania za obdobie od 1.2.2012 do 31.7.2012, t.j. 1,60% , vychádzajúc z uplatnenej istiny 4795,26 eur s úrokom z omeškania od 1.2.2012 do zaplatenia plus 428,64 -ako čiastka zahrnutá do náhrady trov konania .O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie, pričom v súlade s vyjadreným názorom odvolacieho súdu bude potrebné do trov zahrnúť aj náklady právneho zastúpenia pri predbežnom prejednaní nároku.
33. Odvolací súd nepripustil dovolanie voči svojmu rozhodnutiu, t.j. nevyhovel návrhu žalovanej, nakoľko rozhodoval za účinnosti zák.č.160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ktorý obsahuje úplne odlišnú úpravu prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu ( tak ako je to uvedené v poučení tohto rozsudku ) , pričom upúšťa od prípustnosti dovolania založenej rozhodnutím odvolacieho súdu ,t.j. neumožňuje odvolaciemu súdu rozhodovať o tejto otázke.
34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 1, 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1, 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP ) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1, 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 430, § 431 ods. 1, 2 , § 432 ods. 1, 2 , § 433, § 434, § 435 CSP)