Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_28C-61-2013.pdf
PDF · 137.69 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-28C/61/2013
Rozhodnutie
Okresný súd Košice II, sudcom JUDr. Martinom Kolesárom, v právnej veci žalobcu: Mesto Košice, so sídlom trieda SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135, proti žalovanému: E. G., J.. XX.X.XXXX, G. K. X, Košice, zastúpený JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom, so sídlom Rázusova 1, Košice, v spore o povinnosť odstrániť stavbu a o vzájomnej žalobe žalovaného o zriadenie vecného bremena, rozhodol
rozhodol:
Žalovaný j e p o v i n n ý na vlastné náklady odstrániť stavbu „prikrytá a uzavretá terasa“ o zastavenej ploche 37 m2, na pozemku parc. č. 1568, evidovanom v katastri nehnuteľnosti na LV č. XXXXX pre kat. úz. Južné mesto a uviesť tento pozemok do stavu pred jeho zastavaním v lehote do 90 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vzájomnú žalobu žalovaného z a m i e t a .
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania.
odôvodnenie:
. Žalobou, podanou na súde dňa 19.4.2013, sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému odstrániť ním zriadenú stavbu „prikrytá a uzavretá terasa“ o zastavenej ploche 37 m2 (ďalej tiež len „stavba“), situovanú na pozemku vo vlastníctve žalobcu parc. č. XXXX, evidovanom v katastri nehnuteľnosti na LV č. XXXXX pre kat. úz. Južné mesto (ďalej tiež len „pozemok“) a uviesť pozemok do stavu pred jeho zastavaním. Na odôvodnenie takto uplatneného nároku žalobca v podstatnom tvrdil, že dňa 3.5.2010 Sprava mestskej zelene v Košiciach v hmotnoprávnom postavení správcu majetku žalobcu a žalovaný ako nájomca uzavreli nájomnú zmluvu, ktorou za jeho súhlasu došlo k prenechaniu žalovanému na dočasné užívanie pozemku za účelom realizácie výstavby terasy, ktorá mala byť podľa zámeru žalovaného funkčne spojená s bytovou jednotkou, vytvorenou spojením dvoch jednoizbových bytov č. 4 a č. 5 vo vlastníctve žalovaného na prízemí bytového domu na Pasteurovej 5 v Košiciach. Žalobca poukázal na to, že pri výkone pôsobnosti stavebného úradu, na základe žiadosti žalovaného zo dňa 13.5.2010, vydal dňa 28.7.2010 pod sp. zn. A/2010/12228-03/IV stavebné povolenie, ktorým povolil žalovanému uskutočnenie stavby - rekonštrukcie bytov č. 4 a č. 5 v bytovom dome na Pasteurovej 5 v Košiciach, ktorou malo dôjsť k spojeniu týchto bytov do jednej bytovej jednotky, zároveň k zriadeniu terasy o výmere 22,05 m2, prístupnej z novovytvorenej bytovej jednotky a k zriadeniu tiež nového bezbariérového vstupu do tohto bytu prostredníctvom oceľovej rampy postavenej na pozemku parc. č. 1569 kat. úz. Južné Mesto (pozn. súdu: vypratania tohto pozemku resp. odstránenia stavby bezbariérového vstupu na tomto pozemku situovanej sa žalobca nedomáhal). Žalobca ďalej tvrdil, že pri výkone stavebného dohľadu dňa 26.11.2010 zistil, že žalovaný v rozpore so stavebným povolením zrealizoval namiesto terasy prekrytú a uzavretú terasu fakticky predstavujúcu prístavbu k jestvujúcej stavbe bytového domu, že z toho dôvodu vyzval žalovaného na zastavenie stavebných prác a iniciovanie konania o dodatočnom povolení stavby. V tomto konaní, podľa tvrdenia žalobcu, vlastníci bytov, nachádzajúcich sa v bytovom dome na Pasteurovej 5 v Košiciach vzniesli proti dodatočnému povoleniu stavby námietky, pričom následne na základe jeho podnetu Krajský stavebný úrad v Košiciach určil za stavebný úrad príslušný na vykonanie konania a vydanie rozhodnutia vo veci dodatočného povolenia stavby obec Bukovec. V konaní pred týmto stavebným úradom už žalobca ako jeho účastník zaujal k dodatočnému povoleniu stavby žalovaného nesúhlasné stanovisko, no i napriek tomu ju obec Bukovec svojim rozhodnutím č. 313/2011 zo dňa 30.9.2011 dodatočne povolil. Na základe odvolania žalobcu Krajský stavebný úrad v Košiciach svojím rozhodnutím č. 2011/01000 zo dňa 13.12.2011 rozhodnutie obce Bukovec o dodatočnom povolení stavby zrušil a vec vrátil tomuto stavebnému úradu na nové prejednanie a rozhodnutie. Žalobca poukázal na to, že podľa odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia Krajský stavebný úrad v Košiciach ohliadkou zistil, že žalovaný, i keď v projektovej dokumentácii predloženej pre účely dodatočného povolenia označuje ním zrealizovanú stavbu ako „zimná záhrada s kuchyňou“ v skutočnosti zriadil prístavbu k obytnému domu, ktorou sa vytvorila nová miestnosť - príslušenstvo bytu, kuchyňa. Žalobca ďalej tvrdil, že dňa 4.1.2012 bola žalovanému doručená výpoveď Nájomnej zmluvy zo dňa 3.5.2010 a že v nadväznosti na to obec Bukovec rozhodnutím č. 23/2010 zo dňa 2.4.2012 postupom podľa ust. § 88a ods. 3 zák. č. 50/1976 Zb., v znení neskorších zmien a doplnkov (Stavebný zákon), odkázal žalobcu na súd a konanie prerušil. Na podklade týchto skutkových okolností žalobca argumentoval, že žalobca k pozemku v jeho vlastníctve nemá právo zriadiť na ňom stavbu, že stavba žalovaného má tak z hľadiska hmotného práva povahu neoprávnenej stavby, ochrany pred ktorou postupom podľa ust. § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka sa v konaní domáhal. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca predložil čiastočný výpis z LV č. 11650 pre kat. úz. Južné Mesto, čiastočný výpis z LV č. 13765 pre kat. úz. Južné Mesto, kópiu z katastrálnej mapy - mapový list 5-0/24 kat. úz. Južné Mesto, Zmluvu o zverení majetku do správy č. 958/2004 zo dňa 29.12.2004 spolu s protokolom o odovzdaní zvereného majetku príspevkovej organizácii žalobcu - Správe mestskej zelene, Nájomnú zmluvu zo dňa 3.5.2010, žiadosť žalovaného o vydanie stavebného povolenia zo dňa 10.5.2010, stavebné povolenie vydané žalobcom ako stavebným úradom dňa 28. 7.2010 pod sp. zn. A/2010/12228-03/IV, stanovisko Útvaru hlavného architekta mesta Košice č. C/2010/00583 zo dňa 6.4.2010, rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Košiciach č. 2011/01000 zo dňa 13.12.2011, rozhodnutie obce Bukovec č. 23/2010 zo dňa 2.4.2012, výpoveď nájomnej zmluvy zo dňa 28.12.2011 spolu s poštovou doručenkou svedčiacou o doručení písomnosti žalovanému dňa 4.1.2012. 2. Žalovaný uplatnený nárok neuznal. V písomnom vyjadrení k žalobe na svoju obranu v podstatnom poukázal na to, že stavba terasy, ktorú zrealizoval na pozemku vo vlastníctve žalobcu bola povolená rozhodnutím ktoré nebolo zrušené a je právoplatné. K zmene stavby došlo podľa tvrdenia žalovaného v priebehu jej realizácie, ktorý postup bol podľa názoru, žalovaného, opierajúceho sa o ust. § 68 a nasl. Stavebného zákona právne dovolený. Žalovaný tvrdil tiež, že o zvýšení výmery stavbou zabratej časti pozemku sa dohodol so správcom majetku žalobcu dodatkom k nájomnej zmluve zo dňa 1.10.2010 a že v konaní o dodatočnom povolení stavby bolo preukázané, že stavba nie je v rozpore s verejnými záujmami. V tejto súvislosti poznamenal tiež, že vlastníci bytov v bytovom dome na Pasteurovej 5 v Košiciach k dodatočnému povoleniu stavby nemali námietky a že súhlasné stanovisko k dodatočnému povoleniu zaujala i Mestská časť Košice - Juh. Žalovaný sa, rovnako ako žalobca, domnieval, že medzi stranami je daný právny vzťah z neoprávnenej stavby podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka a navrhol, aby ho súd i vzhľadom na neúčelnosť odstránenia stavby, usporiadal zriadením vecného bremena za náhradu na pozemku, ktorému zodpovedá právo stavby žalovaného, postupom podľa ust. § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka.
3. Na tomto mieste súd poznamenáva, že v danom prípade sa podľa jeho právneho posúdenia nejedná o právnu situáciu, vymedzenú hypotézou ust. § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka, predpokladajúcu, že k zriadeniu stavby na cudzom pozemku dôjde bez práva stavby (Ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo...) ale o riešenie stavu, kedy sa stavba na cudzom pozemku síce zriadila na základe obligačného práva stavby, však toto právo neskôr zaniklo. Podľa názoru súdu (bližšie rozvedeného na inom mieste tohto odôvodnenia) preto nemožno pomery medzi žalobcom a žalovaným usporiadať postupom podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka, a tak procesný úkon žalovaného, v ktorom prejavil nesúhlas so žalobným návrhom žalobcu, smerujúcim k odstráneniu stavby na jeho pozemku a žiadal, aby súd zriadil k pozemku vo vlastníctve žalobcu vecné bremeno, ktorému zodpovedá právo stavby v jeho vlastníctve, súd posúdil v zmysle ust. § 124 ods. 1 C.s.p. (41 ods. 2 O.s.p.), ako vzájomnú žalobu podľa ust. § 147 C.s.p. (vzájomný návrh podľa ust. § 97 O.s.p.). O tomto spôsobe právneho posúdenia veci súd upovedomil strany sporu na pojednávaní dňa 26.10.2015. Zároveň v tejto súvislosti súd konštatuje tiež, že v priebehu konania dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (C.s.p.), ktorým došlo k zrušeniu zák. č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016, Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V súlade s ust. § 470 ods. 1 C.s.p. súd po účinnosti tohto zákona vo veci postupoval podľa nového procesného predpisu pri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali dovtedy, v zmysle ust. § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. a pri vylúčení uplatňovania ustanovení o popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii, pokiaľ by mali byť v neprospech strany (§ 470 ods. 2 veta druhá C.s.p.).
4. Žalovaný v priebehu konania na svoju obranu tiež namietal rozpor výkonu práva na ochranu vlastníctva žalobcom s dobrými mravmi. Tvrdil v tejto súvislosti, že už od prvopočiatku malo dôjsť stavbou terasy, ktorá bola projektovo uvažovaná, žalobcom schválená i v skutočnosti zrealizovaná ako stavebno-technicky spojená so stavbou bytového domu, k zmene pôdorysu bytového domu a tým prakticky k zriadeniu prístavby k nemu. Bez významu na povahu stavby ako prístavby bytového domu bol pritom podľa názoru žalovaného fakt, že v konečnom dôsledku túto stavbu zriadil inak - realizáciou tiež zastrešenia terasy. Za týchto okolností, keďže pôdorys bytového domu, bez ohľadu na to, či žalovaný zrealizoval terasu alebo zastrešenú terasu, je rovnaký a žalobca so zastavaním pozemku súhlasil, žalovaný za „nepatričné“ označil vytýkanie zo strany žalobcu tej skutočnosti, že zrealizoval prístavbu. Žalovaný poukázal tiež na to, že medzičasom bola na bytovom dome na Pasteurovej 5 zrealizovaná nadstavba bytového domu, prístavba výťahu a následne tiež i rekonštrukcia obvodového plášťa budovy, včítane zateplenia. Po týchto úpravách, podľa tvrdenia žalovaného, je stavba architektonicky i funkčne začlenená do bytového domu a jej odstránením by nevyhnutne došlo k zásahu do fasády bytového domu, zvlášť do jeho systému zvodu dažďovej vody, k znehodnoteniu bytového domu a nevyhnutne k poškodeniu vlastníkov ostatných bytov v bytovom dome na Pasteurovej 5 v Košiciach. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že odstránenie stavby žalobcovi neprinesie žiaden prospech naproti tomu jeho a vlastníkom ostatných bytov poškodí, čo predstavuje podľa žalovaného jeden z aplikačnou praxou uznaných dôvodov pre odmietnutie ochrany vlastníckeho práva pre rozpor s dobrými mravmi. Žalovaný na svoju obranu tiež spochybnil platnosť výpovede z nájmu pozemku, argumentujúc, že v nej vyjadrený dôvod zrušenia nájomnej zmluvy - užívanie predmetu nájmu v rozpore s nájomnou zmluvou, nebol daný. Poznamenal v tejto súvislosti, že od samého prvopočiatku mal byť pozemok podľa dohodnutého účelu zastavaný prístavbou k bytovému domu, k čomu i došlo. Zmenu stavby, ktorú uskutočnil, pritom nepovažoval za tak výraznú, aby to odôvodňovalo zrušenie nájomnej zmluvy a prísne domáhanie sa odstránenia stavby. I v tom podľa vysvetlenia žalovaného spočíva konflikt výkonu vlastníckeho práva žalobcom s dobrými mravmi. Nakoniec žalovaný na svoju obranu poukázal tiež na to, že na úpravu pomerov medzi žalobcom ako vlastníkom pozemku a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov (tiež žalovaného) je potrebné aplikovať tiež ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov (O vlastníctve bytov a nebytových priestorov), v mysle ktorého ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Žalovaný na preukázanie svojich tvrdení predložil dodatok č. 1 zo dňa 1.10.2010 k Nájomnej zmluve zo dňa 4.5.2010, písomné vyjadrenie zo dňa 19.3.2012 k dodatočnému povoleniu stavby manželov Jenčíkovcov
- vlastníkov bytu č. 1 na Pasteurovej 7 v Košiciach, stanovisko k dodatočnému povoleniu stavby Mestskej časti Košice - Juh č. 6020/2010/OV, Ha zo dňa 10.1.2011, rozhodnutie o povolení užívania stavby - „Nadstavba bytového domu a prístavba výťahu, Pasteurova č. 5 Košice“ obce Budimír č. 599/13-Bu/Se zo dňa 24.5.2013, fotografie zachytávajúce skutkový stav (ako stavby tak aj bytového domu na Pasteurovej 5 v Košiciach), list zo dňa 20.9.2010, ktorým požiadal Správu mestskej zelene o uzavretie dodatku k nájomnej zmluve a list zo dňa 26.1.2012, ktorým žalovaný oznámil Správe mestskej zelene svoje odmietavé stanovisko k výpovedi z nájmu. Žalovaný navrhol v konaní stanoviť charakter stavby z hľadiska jej stavebnotechnického napojenia na bytový dom znaleckým dokazovaním; rovnakým dôkazným prostriedkom navrhol odborne ustáliť i predpokladané náklady na odstránenie stavby. Žalovaný zastával názor, že na úpravu právneho vzťahu strán je možné aplikovať ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka a pre prípad posúdenia dôvodnosti vzájomnej žaloby, smerujúcej k zriadeniu vecného bremena podľa ods. 3 uvedeného ustanovenia zákona navrhol tiež vymedziť zastavanú časť pozemku, na ktorom by súd zriadil vecné bremeno geometrickým plánom a odborne stanoviť tiež výšku náhrady za zriadenie vecného bremena. Iné prostriedky procesnej obrany žalovaný v konaní neuplatnil.
5. Žalobca v reakcii na takúto obranu žalovaného nesúhlasil s tvrdením žalovaného o rozpore výkonu práva žalobcu s dobrými mravmi a upriamil v tejto súvislosti pozornosť predovšetkým na to, že sa domáha splnenia povinnosti odstrániť stavbu žalovaným, na ktorej sa strany výslovne dohodli i v nájomnej zmluve ( časť 6 ods. 13). Na rozdiel od žalovaného zastával žalobca názor, že práve stavba tak ako ju žalovaný zrealizoval hrubo narušuje architektúru stavby bytového domu. K argumentácii žalovaného akcentujúcej pôdorysnú totožnosť pôvodne zamýšľanej ( a žalobcom schválenej) i skutočne žalovaným zrealizovanej stavby žalobca poznamenal, že nie pôdorys stavby ale jej výškové riešenie a nedodržanie dohodnutého účelu vníma ako porušenie zmluvy a že práve z toho dôvodu namietal stavbu v stavebnom konaní, nájomnú zmluvu vypovedal a domáhal sa odstránenia stavby v tomto konaní.
6. Vzhľadom na to, že rozhodujúce skutkové okolnosti neboli medzi stranami sporné a keďže za účinnosti C.s.p. súd poskytol obom stranám osobitný priestor na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, včítane možnosti popretia skutkových tvrdení protistrany, aplikácia ustanovení C.s.p. o popretí skutkových tvrdení protistrany v danom prípade nemohla byť v neprospech žiadnej zo strán (§ 470 ods. 2 C.s.p.), v súlade s ust. § 151 C.s.p. súd vo svojich skutkových záveroch vyšiel predovšetkým z nesporných tvrdení oboch strán sporu, s ktorými korešpondovali aj listiny stranami predložené a súdom vykonané. Skutkovo súd vyšiel z toho, že nájomnou zmluvou zo dňa 3.5.2010 správca majetku vo vlastníctve žalobcu (príspevková organizácia žalobcu Správa mestskej zelene v Košiciach) prenechala žalovanému na dočasné užívanie na dobu neurčitú (časť V. bod 1 nájomnej zmluvy) časť pozemku parc. č. 1568 o výmere 22,05 m2 (časť II bod 2) vo vlastníctve žalobcu za účelom „realizácie výstavby terasy vo výške 1,5 m pred obytnou časťou nad terénom v rámci prestavby bytov
- spojenie dvoch jednoizbových bytov žiadateľa na ul. Pasteurova 5 a dispozičnú zmenu priestoru pre jednu bytovú jednotku so samostatným vstupom cez rampu pre imobilnú osobu“ (časť III ). V časti V nájomnej zmluvy došlo k úprave tiež možnosti skončenia zmluvy výpoveďou každej zo zmluvných strán s plynutím 3 mesačnej výpovednej doby plynúcej od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede (bod 2 písm. b) a osobitne tiež i výpoveďou zo strany prenajímateľa z dôvodu užívania predmetu nájmu v rozpore so zmluvou, všeobecne záväznými predpismi a predpismi mesta s plynutím 1 mesačnej výpovednej doby, plynúcej odo dňa doručenia výpovede (bod 2 písm. d). V časti VI bod 13 nájomnej zmluvy podľa zistenia súdu žalovaný prevzal povinnosť v prípade skončenia nájomného vzťahu výpoveďou odstrániť stavbu, respektíve celú jej rozostavanú časť na vlastné náklady a uviesť predmet nájmu do pôvodného stavu. Prípadné zmeny a doplnky k nájomnej zmluve vyžadovali v zmysle dojednania v časti VII bod 2 písomnú formu. Listom zo dňa 20.9.2010 žalovaný požiadal Správu mestskej zelene v Košiciach o uzavretie dodatku k nájomnej zmluve, ktorým by došlo k zväčšeniu výmery prenajatého pozemku parc. č. 1568 z 22,05 m2 na 40m2. Túto žiadosť podľa zistenia súdu odôvodnil žalovaný novým zameraním. V nadväznosti na to dňa 1.10.2010 došlo k uzavretiu dodatku k nájomnej zmluve, ktorým bola zväčšená výmera prenajatej časti pozemku parc. č. 1568 z pôvodných 22,05m2 na 40m2 a vykonané tiež tomu zodpovedajúce navýšenie nájomného. V ostatných častiach nájomná zmluva dodatkom zmenená nebola. Žalovaný listom zo dňa 10.5.2010 požiadal žalobcu ako stavebný úrad o vydanie stavebného povolenia na realizáciu zámeru „rekonštruovať moje dva byty č. 4 a č. 5 na Pasterovej ul. č. 5, LV 13765 a vybudovať Útvarom hlavného architekta mesta Košice schválený samostatný vstup pre imobilnú osobu, pred obytnou časťou terasu vo výške 1,5m nad terénom“. V tejto súvislosti z listu Útvaru hlavného architekta mesta Košice č. C/2010/00583 zo dňa 6.4.2010 vyplýva, že tento organizačný útvar žalobcu zaujal z architektonického hľadiska k zámeru žalovaného súhlasné stanovisko s tým, že tento zámer, vychádzajúc z projektovej dokumentácie, ktorú tento útvar posudzoval, spočíval v realizácii spojenia dvoch jednoizbových bytov a dispozičnej zmene priestoru pre jednu bytovú jednotku, zriadení samostatného vstupu pre byt cez rampu pre imobilnú osobu a zriadení terasy vo výške 1,5m nad terénom pred obytnou časťou. Žalobca pri výkone pôsobnosti stavebného úradu vydal dňa 28.7.2010 pod sp. zn. A/2010/12228-03/IV stavebné povolenie, ktorým povolil žalovanému uskutočnenie stavby - rekonštrukciu bytov č. 4 a č. 5 v bytovom dome na Pasteurovej 5 v Košiciach, ktorou malo dôjsť k spojeniu týchto bytov do jednej bytovej jednotky, zároveň k zriadeniu terasy o výmere 22,05 m2, prístupnej z novovytvorenej bytovej jednotky a k zriadeniu tiež nového bezbariérového vstupu do tohto bytu prostredníctvom oceľovej rampy postavenej na pozemku parc. č. 1569 kat. úz. Južné Mesto. Medzi účastníkmi nebola spornou skutočnosť, že žalobca oproti pôvodne zamýšľanej stavby terasy v skutočnosti zrealizoval prekrytú a uzavretú terasu, vychádzajúc zo žalovaným predložených fotografií pred svojim bytom fakticky vytvoril nový uzavretý priestor s balkónom a vychádzajúc zo zistení Krajského stavebného úradu v Košiciach pri ohliadke dňa 15.11.2010, žalovaný zriadil prístavbu k bytovému domu, ktorou sa vytvorila nová miestnosť - príslušenstvo bytu kuchyňa. Spornými v konaní neboli ani skutkové okolnosti, ktoré sa udiali po zistení tejto zmeny stavby žalobcom. V tomto zmysle, že žalovaný inicioval konanie o dodatočnom povolení stavby, že v tomto konaní, ktoré, keďže sa ho zúčastnil už i žalobca bolo delegované na obec Bukovec, žalobca k dodatočnému povoleniu stavby zaujal odmietavé stanovisko, že i napriek tomu obec Bukovec svojim rozhodnutím č. 313/2011 zo dňa 30.9.2011 stavbu dodatočne povolila a že na základe odvolania žalobcu Krajský stavebný úrad v Košiciach svojím rozhodnutím č. 2011/01000 zo dňa 13.12.2011 rozhodnutie obce Bukovec o dodatočnom povolení stavby zrušil a vec vrátil tomuto stavebnému úradu na nové prejednanie a rozhodnutie. Dňa 4.1.2012 bol žalovanému doručený (ako žalobca sám potvrdil a je zrejmé aj z poštovej doručenky) list Správy mestskej zelene v Košiciach zo dňa 28.12.2011, ktorým, vychádzajúc z jeho obsahu, táto príspevková organizácia žalobcu pri výkone správy jeho majetku na základe žiadosti žalobcu, využijúc ustanovenie časti V bod 2 písm. d) nájomnej zmluvy zo dňa 3.5.2010, túto zmluvu vypovedala, vo všeobecnosti z dôvodu, že žalovaný predmet nájmu užíval v rozpore s uzavretou nájomnou zmluvou (predposledný odsek listu) a v konkrétnosti s poukazom na skutočnosť, že žalovaný vybudoval na prenechanom pozemku prístavbu - prekrytú uzatvorenú terasu, na čo podľa listu nebol oprávnený (tretí odsek listu). V nadväznosti na túto skutočnosť obec Bukovec rozhodnutím č. 23/2010 zo dňa 2.4.2012 postupom podľa ust. § 88a ods. 3 Stavebného zákona odkázala žalobcu na súd a konanie o dodatočnom povolení stavby žalovaného prerušil. Medzi účastníkmi nebola spornou skutočnosť, že na základe stavebného povolenia, vydaného obcou Budimír dňa 8.8.2012 pod č. 487/12-Bu/Se bola na bytovom dome na K. X v Košiciach zrealizovaná nadstavba (vytvorené nové byty a nebytové priestory), úprava inžinierskych sietí, prístavba výťahu a zrekonštruovaný celý obvodový plášť bytového domu s tým, že rozhodnutím obce Budimír dňa č. 599/13-Bu/Se zo dňa 24.5.2013 bolo užívanie časti tejto stavby i povolené. Účastníkom tohto stavebného konania bol, vychádzajúc z kolaudačného rozhodnutia, i žalobca, ktorý v konaní nespochybnil tvrdenie žalovaného v tom, že v rámci stavebného konania námietky proti povoleniu stavby a následne proti povoleniu jej užívania nevzniesol. 7. Podľa ust. § 123 Občianskeho zákonníka, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Podľa ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka, ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len "vlastník stavby"). (2) Pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí. (3) Súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe. Podľa ust. § 488 Občianskeho zákonníka, záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Podľa ust. § 489 Občianskeho zákonníka, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone. Podľa ust. § 663 Občianskeho zákonníka, nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky. Podľa ust. § 665 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nájomca je oprávnený užívať vec spôsobom určeným v zmluve; ak sa nedohodlo inak, primerane povahe a určeniu veci. Prenajímateľ je oprávnený požadovať prístup k veci za účelom kontroly, či nájomca užíva vec riadnym spôsobom. Podľa ust. § 677 Občianskeho zákonníka, zrušiť nájomnú zmluvu dojednanú na neurčitú dobu možno, ak nedôjde k dohode prenajímateľa s nájomcom, iba výpoveďou.(2) Ak osobitný zákon neustanovuje inak, nájomnú zmluvu možno vypovedať pri nájmoch nehnuteľností v trojmesačnej lehote a pri nájmoch hnuteľných vecí v jednomesačnej lehote. Podľa ust. § 678 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o výpovednej dobe, vyprataní a odovzdaní platia iba vtedy, ak zmluva alebo osobitné predpisy neustanovujú inak. Podľa ust. § 43 Občianskeho zákonníka, účastníci sú povinní dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov. Podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa ust. § 23 ods. 1 a ods. 5 Zák. č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru v dome je nerozlučne spojené aj spoluvlastníctvo alebo iné spoločné právo k pozemku, na ktorom je dom postavený, a k priľahlému pozemku. Ak je vlastník domu aj vlastníkom pozemku, musí previesť zmluvou o prevode vlastníctva bytu na vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome aj príslušný spoluvlastnícky podiel na pozemku a na priľahlom pozemku. (5) Ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. Podľa ust. § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností. 8. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu a citovanej právnej úpravy, posúdil súd uplatnený nárok žalobcu ako dôvodný. V tomto svojom závere súd skutkovo vyšiel zo zistenia, že právo stavby žalovaného k pozemku vo vlastníctve žalobcu bolo založené nájomnou zmluvou, ktorú prenajímateľ vypovedal, pričom zároveň iný dôvod oprávňujúci zriadiť a ponechať stavbu na pozemku žalobcu v danom prípade zistený (ani stranami tvrdený) nebol a z hľadiska právneho posúdenia výpovede z nájomnej zmluvy ako platnej a z vylúčenia možnosti úpravy pomerov strán spôsobom podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka a tak z nevyhnutnosti aplikácie ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka na právnu situáciu, ktorá po zániku práva stavby k pozemku žalobcu nastala. Ako bolo konštatované už na inom mieste tohto odôvodnenia, žalobca sa žalobou i žalovaný vzájomnou žalobou domáhali úpravy pomerov medzi nimi - ako vlastníkom pozemku (žalobca) a vlastníkom stavby na ňom postavenej (žalovaný) podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka i keď, prirodzene s odlišnou predstavou o spôsobe usporiadania práva stavby k pozemku - žalobca odstránením stavby a žalovaný zriadením vecného bremena na pozemku, ktorému zodpovedá právo stavby. Aplikácia tohto ustanovenia zákona však podľa posúdenia súdu predpokladá podľa jeho hypotézy, že došlo k zriadeniu stavby neoprávnene (bez ohľadu na to či dovolene), a teda bez práva zriadiť stavbu odvodeného od vlastníka. Iná je však situácia, pokiaľ k zriadeniu stavby síce došlo oprávnene (opäť bez ohľadu na to či dovolene), avšak k zániku práva stavby k pozemku dôjde dodatočne. I keď na prvý pohľad je právny stav v oboch situáciách rovnaký (nie je upravený právny vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby), rozdiel spočíva v tom, že pokiaľ právo stavby k pozemku bolo napríklad obligačne dojednané na určitý čas, po zániku tohto práva je prirodzene možné spravodlivo požadovať od vlastníka stavby, aby súc vedomý len dočasnosti práva stavby a tým aj stavby ako takej, túto odstránil. Obdobná situácia nastáva v prípade, ak stavebník dohodne právo stavby k pozemku s možnosťou skončenia nájmu výpoveďou, kedy dočasnosť práva stavby i stavby ako takej možno rovnako dôvodne predpokladať. Tu je potrebné poznamenať, že obligačný (záväzkový) vzťah už svojou podstatou nie je časovo neobmedzený. Naproti tomu medzi prípadmi, na ktoré dopadá ust. § 135c Občianskeho zákonníka sú zahrnuté (prirodzene okrem prípadov kedy k zriadeniu stavby došlo zavinene protiprávne) i situácie, kedy k zriadeniu stavby na cudzom pozemku došlo v dobrej viere v existenciu práva stavby, ktoré však v skutočnosti neexistovalo (napríklad z dôvodu neplatnosti nadobúdacieho titulu k pozemku), kedy dochádza, sledujúc zachovanie v dobrej viere nadobudnutých práv, ku konkurencii dvoch rovnocenných vlastníckych práv a tejto konkurencii zodpovedajú i eventuality usporiadania podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka (od odstránenia stavby až po zriadenie vecného bremena na pozemku). V prípade stavby zriadenej na základe dočasného práva k pozemku však k takejto situácii vždy nedochádza, pretože ten, kto na základe takéhoto „nedostatočného“ - časovo obmedzeného titulu staval, si mohol byť a mal byť vedomý rizík s tým spojených a musí preto po zániku práva mať na cudzom pozemku stavbu, túto odstrániť. Vlastník pozemku, na ktorom je umiestnená stavba, ktorej vlastníkom je niekto iný, môže sa (pokiaľ nejde o neoprávnenú stavbu v zmysle ust. § 135c Občianskeho zákonníka) domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalobou na odstránenie stavby (porovnaj J. Spáčil a kol. Sousedská práva 5. aktualizované vydanie, Leges s.r.o. 2010, str. 59). Súd poznamenáva, že k rovnakým záverom sa priklonila i aplikačná prax súdov; medzi inými súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť tiež na rozsudok Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 22 Cdo 1997/2000, uverejnený v periodiku Soudní rozhledy č. 2/2001, v ktorom sa medzi iným tiež konštatuje (preložené do slovenčiny)“pokiaľ stavebník zriadi na základe dohody s vlastníkom stavbu na pozemku, ktorý je podľa tejto dohody oprávnený užívať len dočasne, stráca po uplynutí dohodnutej doby (prípadne po inom spôsobe zániku práva) právo mať naďalej na tomto pozemku umiestnenú stavbu a neoprávnene tak zasahuje do vlastníckeho práva vlastníka pozemku, ktorý sa môže domáhať odstránenia stavby. V prípade že stavebník umiestni stavbu na základe nájomného práva k pozemku, ktoré môže byť stranami vypovedané, ide o zvláštny prípad dočasného užívania pozemku; pokiaľ zanikne nájomné právo, zanikne tiež občianskoprávne oprávnenie mať na cudzom pozemku stavbu“. Len pre úplnosť súd pripomína, že spôsob právneho posúdenia v označenom rozsudku Nejvyššího soudu ČR sa opiera o totožnú hmotnoprávnu úpravu ako v podmienkach Slovenskej republiky a poznamenáva tiež, že so závermi, vyjadrenými v tomto rozhodnutí sa stotožnil i Ústavní soud ČR vo svojom náleze IV. ÚS 22/01 z 2.4.2001. I v danom prípade nesporne právo stavby na pozemku žalobcu malo obligačný charakter, keďže bolo založené nájomnou zmluvou, čo samo o sebe, ako už bolo spomenuté, znamená, že právo stavby malo len časovo obmedzenú podstatu. Táto časová obmedzenosť práva stavby bola v právnom vzťahu účastníkov umocnená dohodou o možnosti ktoréhokoľvek z nich, a to z akéhokoľvek dôvodu a tiež i bez jeho existencie, zmluvu vypovedať s trojmesačnou výpovednou dobou (časť V bod 2 písm. b nájomnej zmluvy) a nevyhnutnosť vedomosti žalovaného o riziku, ktoré z takto časovo obmedzeného práva stavby vyplývalo, bolo v zmluve výslovne zdôraznené v jej časti VI bod 13, zaväzujúcej žalovaného po skončení nájmu stavbu (tiež rozostavanú) na vlastné náklady odstrániť a uviesť pozemok do pôvodného stavu. Za tejto situácie možno uzavrieť, že žalovaný rozhodne nezriadil stavbu na cudzom pozemku, tak ako to predpokladá hypotéza ust. § 135c občianskeho zákonníka, alebo na základe práva stavby ktoré však zaniklo. Usporiadanie pomerov medzi stranami tak podľa označeného ustanovenia zákona (ako sa strany mylne domnievali) nebolo možné. Z uvedeného dôvodu súd nemohol vyhovieť vzájomnej žalobe žalovaného, právne opierajúcej uplatnený nárok na zriadenie vecného bremena na pozemku, ktorému zodpovedá právo stavby, práve o ust. § 135c Občianskeho zákonníka, za situácie, že iné ustanovenie zákona takúto úpravu pomerov (zriadenie vecného bremena) neumožňovalo. Inak tomu bolo v prípade žaloby žalobcu. I keď sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému odstrániť z jeho pozemku stavbu s odkazom na ust. § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou uplatneného nároku, keďže túto žalobca ani nemusí prezentovať (§ 79 ods. 1 O.s.p. a § 132 C.s.p.) a nakoľko opis rozhodujúcich skutočností umožnil súdu podriadiť spornú právnu situáciu pod úpravu iného ustanovenia zákona (ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka), súd vyhovel žalobe žalobcu, smerujúcej k ochrane jeho vlastníckeho práva a uložil v súlade s týmto ustanovením zákona žalovanému povinnosť stavbu z pozemku žalobcu odstrániť. Pre úplnosť súd považuje za potrebné v tejto súvislosti dodať, že judikatúra neprijala názor, že vzťah medzi vlastníkom pozemku a stavebníkom stavby, ktorá nie je neoprávnená podľa ust. § 135C Občianskeho zákonníka, je treba riešiť analogicky podľa zmieňovaného ustanovenia zákona (porovnaj J. Spáčil a kol. Sousedská práva 5. aktualizované vydanie, Leges s.r.o. 2010, str. 59) a poznamenať tiež k nesprávnej argumentácii dá sa povedať oboch strán sporu, že samotná skutočnosť že je stavba postavená inak ako podľa známeho a dohodnutého účelu, na ktorý sa zriaďuje právo stavby (napríklad podľa projektu ktorý je podkladom pre rokovania o uzavretí nájomnej zmluvy ) sama o sebe neznamená, že stavba bola zriadená neoprávnene (bez práva stavby). Treba mať totiž na zreteli predovšetkým povahu a účel práva stavby. Vlastník v ňom vyjadruje súhlas so zastavaním pozemku stavbou, pričom nie je vylúčené, že vlastníkovi pozemku zvlášť bude záležať a v zmluve i vymieni vymedzenie aká stavba môže byť a aká nie na pozemku postavená, prípadne právo stavby sa dohodne vo vzťahu ku konkrétne vymedzenej stavbe. Pokiaľ sa stavia niečo iné, jedná sa bezpochyby o porušenie obligačného záväzku, následky ktorého môže ale nemusí vlastník vyvodiť (tak ako to nakoniec urobil i žalobca), tieto však sami zo zákona nenastupujú, to znamená že právo stavby automaticky nezaniká. Pokiaľ by sa totiž pripustila odlišná interpretácia interakcie medzi obligačným právom stavby a medzi realizáciou stavby prakticky v každom prípade zmeny stavby oproti pôvodnému zámeru, a to i tej najmenšej, by právo stavby na cudzom pozemku nevyhnutne zaniklo a znamenalo by to tiež praktickú elimináciu možnosti obligačnej ochrany pred porušením dohodnutého obsahu práva stavby, pretože, dá sa povedať inak neobmedzená ochrana vlastníctva pred porušením obligačného práva stavby by bola nahradená značne oklieštenou taxatívne upravenou ochranou vlastníka pozemku proti neoprávnenej stavbe podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka. 9. Súd sa vo svojich úvahách nestotožnil s argumentáciou žalovaného, prezentovanou v rámci jeho obrany v konaní, ktorú v konečnom dôsledku možno sústrediť do štyroch okruhov námietok: 1/ namietanie neplatnosti výpovede z nájmu, 2/ namietanie rozporu výkonu práva žalobcom s dobrými mravmi, 3/ namietanie neúčelnosti odstránenia stavby a 4/namietanie dôvodnosti uplatneného nároku z dôvodu existencie vecného bremena na pozemku podľa ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov. Podľa názoru žalovaného je výpoveď z nájmu, listom žalobcu zo dňa 28.12.2011, neplatná preto, že v tomto liste vyjadrený dôvod výpovede - užívanie predmetu nájmu v rozpore so zmluvou nie je daný. Súd na tomto mieste len pripomína, že žalovaný bol presvedčený o tom, že účel využitia pozemku, či už podľa pôvodného zámeru, vyjadreného i v nájomnej zmluve alebo tak ako bola stavba na pozemku v skutočnosti zrealizovaná, zostal zachovaný. Akcentoval pritom skutočnosť, že pôdorys zamýšľanej a zrealizovanej stavby je rovnaký a že len výškové riešenie stavby v rozpore s dohodnutým účelom pozemku nemôže byť. Na rozdiel od tejto interpretácie žalovaným, je súd toho názoru, že výpoveď z nájmu neplatná nie je. Ťažiskovou pre posúdenie platnosti tohto právneho úkonu z hľadiska namietaného žalovaným, je skutočnosť, že v nájomnej zmluve sa strany dohodli na možnosti jej výpovede z akéhokoľvek dôvodu s 3 mesačnou výpovednou dobou a osobitne len pre prípad užívania predmetu nájmu v rozpore so zmluvou sa dohodli na možnosti výpovede s jednomesačnou výpovednou dobou. Pri takto dohodnutých podmienkach výpovede nájomnej zmluvy je zrejmé, že nakoľko zmluva umožňuje dať výpoveď prakticky z akéhokoľvek dôvodu, alebo i bez existencie či vyjadrenia dôvodu, výpoveď pre svoju platnosť uvedenie dôvodu ani materiálnu existenciu vo výpovedi vyjadreného dôvodu nevyžaduje. Uvedenie dôvodu vo výpovedi, pokiaľ z výpovede je inak zrejmá vôľa skončiť nájomný vzťah, má v tomto prípade význam len z hľadiska dĺžky výpovednej doby, či už trojmesačnej, plynúcej od prvého dňa nasledujúceho mesiaca alebo jednomesačnej počítanej od doručenia výpovede. Podľa názoru súdu i ak by tomu tak nebolo, a teda pokiaľ by materiálne naplnenie uplatneného výpovedného dôvodu v danom prípade malo vplyv na platnosť výpovede, podľa úvahy súdu, žalovaný celkom nepochybne užíval prenajatý pozemok v rozpore s dohodnutým účelom, čím uplatnený výpovedný dôvod bezpochyby uplatnil. Namiesto otvorenej terasy (prakticky platne vo výške 1,5m2 so zábradlím) totiž v skutočnosti na pozemku žalobcu zrealizoval prístavbu k bytovému domu a fakticky rozšíril svoj byt o ďalšiu obytnú miestnosť - kuchyňu. Na tento účel žalobca žalovanému pozemok na dočasné užívanie bez akýchkoľvek pochybností neprenechal. V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na to, že stavba, vo vzťahu ku ktorej strany (na strane žalobcu správca majetku v jeho vlastníctve) založili k pozemku žalobcu dočasné právo stavby, je v zmluve ( a v dodatku k nej) vyjadrená nie len výmerou zastavanej plochy, ale sčasti priamo v zmluve („..za účelom realizácie výstavby terasy vo výške 1,5m pred obytnou časťou nad terénom“) a sčasti i nepriamo (odkazom v zmluve na súhlas Útvaru hlavného architekta mesta Košice, ktorý posudzoval projektovú dokumentáciu) i projektovým riešením a preto tvrdenie žalovaného v tom, že účel nájmu zodpovedal zmluve, neobstojí. 10. V zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákona nesmie byť výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi. Toto ustanovenie zákona patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Pre použitie korektívu „dobré mravy“ zákon nestanovuje, z akých hľadísk má súd vychádzať; vymedzenie hypotézy právnej normy teda závisí v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu. Vo všeobecnosti za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom súdna prax (porovnaj napr. rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 137/2003 uverejnený v periodiku Zo súdnej praxe č. 62/2004) považuje tiež úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba pritom posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto úkonom dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. I pri rozhodovaní o vlastníckych žalobách súdna prax výnimočne pripúšťa odmietnutie vlastníckej ochrany pre rozpor s dobrými mravmi; a ako čiastočne správne poznamenal žalovaný s odkazom na rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 740/99, uverejnený v periodiku Soudní rozhledy č. 4/2001, pokiaľ (tiež) výkon práva na ochranu vlastníctva vážne poškodí užívateľa veci, bez toho, aby to vlastníkovi prinieslo zodpovedajúci prospech. Je potrebné však pre úplnosť doplniť argumentáciu žalovaného v tom smere, že rozhodnutie, na ktoré odkazuje, vychádza z právnej doktríny, ktorá ochranu vlastníckeho práva, vzhľadom na jeho význam považuje za prioritnú a odoprenie jej poskytnutia podľa nej musí predstavovať výnimočný postup. Možnosť odmietnuť ochranu vlastníckej žalobe pre rozpor s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v konečnom dôsledku viaže na kumulatívne splnenie štyroch (nie dvoch ako to uvádza žalovaný) podmienok : 1/ ide o postup mimoriadny, 2/ výkon práva na ochranu vlastníctva vážne poškodí užívateľa veci, 3/ vlastníkovi veci neprináša zodpovedajúci prospech a 4/ vyhovenie žalobe by sa dotklo zvlášť závažného záujmu žalovaného - spravidla možnosti uspokojovania bytovej potreby (por. tiež rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 604/2013 z 28.1.2015). Žalovaný v rámci svojej obrany iný dotknutý záujem ako vlastný ekonomický neoznačil. Pokiaľ v tejto súvislosti žalovaný tvrdil, že s odstránením stavby budú spojené veľké výdavky, súd upriamuje pozornosť na to, že len ekonomická nevhodnosť odstránenia stavby, ako podľa spomenutej doktríny, z ktorej vychádzal aj súd vo svojich záveroch, tak aj podľa iných všeobecne prijímaných záverov právnej praxe, sama o sebe bez ďalšieho nie je dostatočným dôvodom pre zamietnutie žaloby o jej odstránenie (porovnaj napr. tiež nález ÚS ČR I ÚS 198/95 z 28.3.1996). Posudzovaný prípad podľa úvahy súdu pre aplikáciu ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka bezpochyby nespĺňa ani požiadavku mimoriadnosti. V tejto súvislosti súd akcentuje, že prostredníctvom inštitútu dobrých mravov sa poskytuje ochrana v spoločnosti prevládajúcim hodnotám (napr. právnej istote, spravodlivosti, dobrej viere v nadobudnuté práva, bytovej potrebe, základným ľudským právam a pod.) pokiaľ takáto ochrana nie je upravená zákonom alebo je v kolízii s rovnocennou ochranou práv iného. Jeho zmyslom je tak i odstránenie nespravodlivosti, ktorá vyvstáva z dôslednej aplikácie právnej normy. O takúto krivdu však nejde tam, kde ten, kto sa cíti byť výkonom práva iného dotknutý vlastným protiprávnym, či nepoctivým konaním, zvlášť majúcim znaky svojvôle, vytvorí faktický stav, ktorý odporuje zákonu alebo dôsledkom ktorého je vznik ujmy inému (por. nález ÚS ČR III ÚS 269/96 z 6.2.1997). Premietnutím týchto všeobecných východísk na posudzovaný prípad, súd uzavrel, že žalovanému nemožno poskytnúť ochranu pred výkonom práva žalobcom podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko sám vlastným, celkom nepochybne úmyselným protiprávnym konaním (zriadením stavby v rozpore s nájomnou zmluvou i zákonným zákazom stavať stavbu alebo jej časť bez stavebného povolenia) privodil zánik časovo obmedzeného práva stavby. Bez ohľadu preto na to, aké náklady s tým budú spojené a aký prospech to bude mať pre žalobcu, ochrana vlastníckeho práva, ktorej sa žalobca v konaní domáha, v kolízii s dobrými mravmi nie je. Rovnako sa tieto úvahy bezozbytku vzťahujú i na tú časť argumentácie žalovaného, v ktorej poukazoval na to, že odstránením stavby dôjde k zásahu do existujúcich stavebných prvkov bytového domu (fasáda, dažďové zvody), náklady na odstránenie ktorej ujmy predstavujú imanentnú súčasť nákladov na odstránenie stavby. Pri takomto spôsobe právneho posúdenia otázky významu výšky nákladov na odstránenie stavby z hľadiska dobrých mravov súd za nadbytočné považoval vykonanie žalovaným navrhovaného (i tak len eventuálne ) znaleckého dokazovania tejto skutkovej okolnosti. 11. Žalovaný sa mylne domnieval tiež, že právo stavby k pozemku vo vlastníctve žalobcu je dané ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, riešiacim vzťah medzi vlastníkom bytového domu a vlastníkom pozemku úpravou vzniku vecného bremena na pozemku. Je potrebné si totiž v tejto súvislosti uvedomiť, že uvedené ustanovenie zákona upravuje len právny vzťah medzi vlastníkom bytového domu (nie vlastníkmi bytov nebytových priestorov v bytovom dome) a vlastníkom pozemku (pokiaľ boli rozdielni) a jeho účelom je (bolo) usporiadať predovšetkým pomery k pozemku v súvislosti s usporiadaním vlastníctva k bytom po zmene spoločensko-politických vzťahov po roku 1989; nevzťahuje sa však ani na prípad, kedy by po účinnosti zák. č. 182/1993 Z. z. niekto zriadil stavbu alebo prístavbu bytového domu na cudzom pozemku a v žiadnom prípade ani na právnu situáciu kedy by takúto prístavbu k bytovému domu zriadili vlastníci bytov a nebytových priestorov (hoc i všetci). 12. Riadiac sa týmito úvahami posúdil súd uplatnený nárok žalobcu ako dôvodný a uložil preto žalovanému povinnosť na svoje náklady odstrániť stavbu, zrealizovanú na pozemku vo vlastníctve žalobcu a uviesť pozemok žalobcu do pôvodného stavu (pred zastavaním), k čomu, zohľadňujúc, časovú náročnosť realizácie, určil žalovanému lehotu 90 dní, predstavujúcu podľa úvahy súdu (zohľadňujúcu skutočnosť, že za tento čas žalovaný stavbu zriadil) dostatočný priestor i pre odstránenie stavby s prípadnými opatreniami na bytovom dome i pre uvedenie pozemku do predchádzajúceho stavu. 13. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p., pričom plne úspešnému žalobcovi priznal v zmysle ust. § 255 ods. 1 C.s.p. plnú náhradu trov konania. V súlade s ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 C.s.p.), ktoré môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.) v lehote 15 dní od jeho doručenia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 C.s.p.)
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 363 C.s.p.) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 364 C.s.p.) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 C.s.p.) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 2, 3 C.s.p.).
Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (§ 38 ods. 2 Exekučného poriadku).
V Košiciach 22. septembra 2016