Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-528-2015.pdf
PDF · 112.33 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/528/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu Z., zastúpený U. proti žalovanej G., do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej
- G., zastúpeného X., o zaplatenie 312,90 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 25. februára 2015, č.k. 6C/116/2014-68, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalovaná n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
G. m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd svojím rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1,68 Eur, do troch dní od právoplatnosti svojho rozhodnutia a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Súčasne žalobcovi uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej, na účet jeho zástupcu, trovy prvostupňového konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v sume 79,06 Eur, do troch dní. Z vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že žalobca a žalovaná uzavreli dňa 29.09.2010 úverovú zmluvu, ktorej predmetom bolo poskytnutie bezúčelového revolvingového úveru žalovanej s úverovým rámcom 410 Eur. V zmluve bola uvedená výška mesačnej splátky „4 % z dlžnej čiastky“, ročná úroková sadzba „26,28 %, 11,88 % v závislosti na výške vyčerpanej čiastky“ s odkazom „viď sadzobník“. Z platobnej karty, poskytnutej žalobcom žalovaná v dňoch 06.11.2010 až 19.05.2012, čerpala spolu 488,39 Eur, pričom splátkami v období od 31.12.2010 do 29.11.2013 vrátila žalobcovi spolu 486,71 Eur. Listom z 28.05.2013 žalobca vyhlásil zosplatnenie celého úveru a vyzval žalovanú na úhradu dlžnej čiastky 436,67 Eur. Okresný súd považoval za nesporné, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, upravenej v zákone č. 129/2010 Z. z., ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku v pomere špeciality. Skutočnosť, že ide o spotrebiteľský úver, vyplýva z naplnenia vyššie uvedených definičných znakov spotrebiteľského úveru podľa § 1 ods. 2 a § 2 písm. a), b), d) zákona č. 129/2010 Z. z., najmä, že ide o úver poskytnutý právnickou osobou, ktorá poskytuje spotrebiteľské úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti, fyzickej osobe, pričom nič v zmluve, ani vo vyjadreniach žalobcu nenasvedčuje tomu, že by bol tento úver poskytnutý žalovanej na účely jej podnikania alebo povolania. Zákon č. 129/2010 Z. z. v ustanovení § 9 ods. 2 ustanovuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom neuvedenie vybraných z nich (zrejme tých, ktoré je potrebné považovať za najpodstatnejšie a neopomenuteľné) v ustanovení § 11 ods. 1 sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého spotrebiteľského úveru. Je zrejmé, že z podstaty revolvingového úveru vyplýva, že pri podpisovaní zmluvy nie je jasné, akú sumu, v akých čiastkach
a kedy bude dlžník skutočne čerpať. Na druhej strane to však neznamená, že v zmluve nemusí byť jasne uvedený údaj o úrokovej sadzbe. Úroková sadzba (úrok) je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere a pri spotrebiteľskom úvere je v záujme ochrany a informovanosti spotrebiteľa nevyhnutné tento údaj vyžadovať. V danom prípade bolo v zmluve uvedené, že ročná úroková sadzba je „26,28 %, 11,88 % v závislosti na výške vyčerpanej čiastky“, s odkazom na sadzobník. Podľa názoru okresného súdu však údaj o úrokovej sadzbe je natoľko podstatnou náležitosťou spotrebiteľského úveru, že ho nemožno vymedziť len odkazom na sadzobník, o to skôr, keď z odkazu „viď sadzobník“ nie je jasné, o aký sadzobník ide, či ho môže veriteľ jednostranne meniť, kde sa s ním dlžník môže oboznámiť a pod. Uvedenie dvoch úrokových sadzieb v samotnej zmluve bez jednoznačného rozlíšenia, kedy sa použije ktorá sadzba, je zavádzajúce a treba ho považovať za nekalú obchodnú praktiku. Takého nejasné uvedenie výšky úrokovej sadzby má rovnaký právny účinok, ako keby nebola výška úrokovej sadzby uvedená vôbec, teda poskytnutý revolvingový úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z.). Navyše v sadzobníku poplatkov a odmien, ktorý predložil žalobca súdu, sú uvedené úrokové sadzby inak než vyššie citované „26,28 %, 11,88 % v závislosti na výške vyčerpanej čiastky“ podľa úverovej zmluvy. V sadzobníku poplatkov a odmien je uvedené: „Úroková sadzba (pri využití bezúročného obdobia) na bezhotovostné platby: 0,00 % p.m.; Úroková sadzba pri nevyužití bezúročného obdobia pre vyčerpanú čiastku nižšiu ako 1 000 eur: 2,19 % p.m.; Úroková sadzba pri nevyužití bezúročného obdobia pre vyčerpanú čiastku vyššiu ako 1.000 Eur: 0,99 % p.m.“. Tu sú už tri (nie dve) úrovne úrokovej sadzby, uvedené sú ako mesačné (nie ročné) úrokové sadzby, pričom nie je jasné, kedy sa ktorá z uvedených sadzieb použije (najmä nie je jasné, čo sa myslí pod „bezúročným obdobím“). Takéto neprehľadné vyjadrenie úrokovej sadzby ako podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ale aj zmluvy o úvere všeobecne) nemožno akceptovať. Okrem toho, aj pokiaľ ide o percento mesačných splátok, to je uvedené v úverovej zmluve a v sadzobníku poplatkov a odmien nejednotným spôsobom: kým podľa zmluvy to majú byť „4 % z dlžnej čiastky“ (pričom dlžná čiastka sa skladá nielen z vyčerpanej istiny, ale aj z úrokov a poplatkov), podľa sadzobníka predloženého žalobcom to majú byť „4 % z vyčerpanej čiastky na karte, min. 12 eur“ (teda len z vyčerpanej istiny). To je ďalšie zneistenie klienta ohľadom jeho skutočných povinností, navyše minimálna výška splátky 12 Eur nie je vôbec uvedená v samotnej úverovej zmluve. Aj toto nejasné uvedenie výšky mesačnej splátky v dvoch rôznych listinách žalobcu má podľa posúdenia súdu rovnaký právny účinok, ako keby nebola výška splátky uvedená vôbec, teda poskytnutý revolvingový úver je potrebné aj z tohto dôvodu považovať za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z.). Keďže z vyjadrenia samotného žalobcu, ale aj z výpisu čerpania, splátok a úhrad predloženého žalobcom vyplynulo, že žalovaná vyčerpala z platobnej karty poskytnutej žalobcom spolu 488,39 Eur (istina, bez úrokov, poplatkov a zmluvných pokút) a splátkami vrátila žalobcovi spolu 486,71 Eur, okresný súd dospel k záveru, že je potrebné zaviazať žalovanú už len na úhradu rozdielu medzi týmito sumami, teda na úhradu sumy 1,68 Eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietnuť, keďže žalobca nemá právo na žiadne úroky a poplatky. Pokiaľ ide o úrok z omeškania, aj keď je úver považovaný za poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov, samotnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere považoval súd za platnú. Žalovaná bola teda povinná vracať žalobcovi poskytnutú istinu v splátkach, resp. najneskôr na výzvu žalobcu po zosplatnení celého úveru a neuhradením dlhu riadne a včas sa dostala do omeškania. V tomto prípade však nie je možné určiť dátum, od ktorého bola žalovaná v omeškaní, ani výšku sumy, s ktorou bola v omeškaní, a to práve vzhľadom na (vyššie uvedené) nejasné vyjadrenie výšky mesačnej splátky, ktorú mala žalovaná povinnosť žalobcovi splácať. Dátum a výšku sumy, s ktorou bola žalovaná v omeškaní, nemohol súd určiť ani na základe výzvy k splateniu celého úveru. V tejto výzve z 28.05.2013 totiž bolo uvedené, že dlžnú čiastku má žalovaná zaplatiť „najneskôr do 15 dní od odoslania tejto výzvy“, avšak dátum odoslania výzvy žalobca nepreukázal (predložil súdu len list č. 21/23 podacieho hárku, na ktorom nie je uvedený dátum odoslania predmetných zásielok). Preto okresný súd žalobcovi úrok z omeškania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 2 písm. k), § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z., o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej náhradu trov konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, písomné vyjadrenie vo veci samej), 2 x 24,90 Eur, spolu 49,80 Eur, 2 x 8,04 Eur režijný paušál, spolu 16,08 Eur, trovy právneho zastúpenia spolu predstavujú sumu 65,88 Eur, s DPH sumu 79,06 Eur v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z.
2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom svojej zástupkyne, podal odvolanie žalobca a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie, eventuálne, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d), písm. f), písm. b) O.s.p. Vytýkal súdu prvej inštancie, že založil svoje rozhodnutie na okolnosti duálneho určenia úrokovej sadzby v závislosti na výške čerpanej čiastky s odkazom na sadzobník, bez jednoznačného rozlíšenia, kedy sa použije ktorá úroková sadzba a považoval preto zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., s ktorým záverom sa nestotožňuje a pokladá ho za nesprávne právne posúdenie veci. Dôvodil, že je bežnou obchodnou zvyklosťou uzatvorenie zmluvy formulárového typu, ktorá rešpektuje ustanovenia o ochrane spotrebiteľa a uvedený typ zmluvy zákon nevylučuje. Žalovaná mala možnosť si formu typovej formulárovej zmluvy preštudovať a bolo na nej, či takúto zmluvu uzavrie. Svojím podpisom však potvrdila záujem na uzavretí uvedenej zmluvy. Ďalej uviedol, že odmieta tvrdenie o formálnej nedostupnosti úverovej zmluvy spôsobenej drobným písmom, ktorá by bola s veľkými ťažkosťami čitateľná a tvrdí, že text úverových podmienok je pri bežnom zraku čitateľný a nevyžaduje využitie pomocných predmetov na zistenie obsahu ako je lupa. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že úroková sadzba, určená duálne „26,28 %, 11,88 %“ je neurčitá. Žalovaná svojím podpisom potvrdila, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy je sadzobník poplatkov, v ktorom je uvedená úroková sadzba (pri využití bezúročného obdobia na bezhotovostné platby 0,00 % p.m., úroková sadzba pri nevyužití bezúročného obdobia pre vyčerpanú čiastku nižšiu ako 1.000 Eur 2,19 % p.m., úroková sadzba pri nevyužití bezúročného obdobia pre vyčerpanú čiastku vyššiu ako 1.000 Eur 0,99 % p.m.). V úverových podmienkach, tvoriacich neoddeliteľnú časť revolvingového úveru, je jasne uvedené, kedy ide o využívanie bezúročného obdobia, a to v hlave 5. - Podmienky splácania úveru § 8. Okrem toho bola žalovaná každý mesiac informovaná výpismi z účtu, akú úrokovú sadzbu si žalobca uplatňuje, pričom výšku úrokovej sadzby nechal na slobodnej vôli žalovanej rozhodnúť sa o čerpaní úveru, nakoľko táto skutočnosť sa nedá pri podpise zmluvy určiť a závisí iba od žalovanej. V súvislosti s trovami konania vedľajšieho účastníka na strane žalovanej poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v jeho rozhodnutí, sp. zn. 6MCdo/5/2013, kde vyslovil záver, že trovy konania, vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných, skutkovo a právne totožných veciach, kde obsah jednotlivých podaní, vyhotovených advokátom, sa mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej-ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne účelne vynaložené na riadne uplatnenie, alebo bránenie práva na súde, čím spochybňoval rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka na strane žalovanej.
3. Vedľajší účastník na strane žalovanej (do 30.06.2016) vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny, uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere, uzavretá medzi účastníkmi dňa 29.09.2010, neobsahuje obligatórne náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., platného a účinného v čase podpisu úverovej zmluvy, a preto je potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. V predmetnej zmluve je výška mesačnej splátky vyjadrená percentuálne (4 % z dlžnej čiastky), a preto je výška mesačnej splátky nepresná, nejasná a nie je zrejmé, akú cenu žalovaná za poskytnuté služby, t. j. za čerpanie peňažných prostriedkov úveru v skutočnosti platí. Zdôraznil, že spotrebiteľ má voči dodávateľovi služby postavenie tzv. slabšej zmluvnej strany, z čoho možno vyvodiť, že je nevyhnutné, aby dodávateľ postupoval pri dlhodobom poskytovaní peňažných prostriedkov transparentne, a aby aj priemerný spotrebiteľ vedel v čase uzatvorenia zmluvy, alebo najneskôr v čase čerpania úveru cenu, ktorú za dodanú službu platí, pričom cena, resp. odplata za poskytnuté služby patrí k najdôležitejším údajom, ktoré spotrebiteľ zvažuje pri rozhodovaní, či ponúkaný produkt je pre neho výhodný alebo nevýhodný. Poukázal na § 5 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa platného a účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy, z ktorého vyplýva, že dodávateľ nesmie klamať spotrebiteľa, najmä uvádzať nepravdivé, nedoložené, neúplné, nepresné, nejasné alebo dvojzmyselné údaje, alebo zamlčať údaje o vlastnostiach výrobku alebo služby alebo o nákupných podmienkach. Pokiaľ dodávateľ cielene nastaví svoj produkt tak, že nemožno vopred zistiť, za akých podmienok ho klient kupuje, t. j. aké náklady mu budú vznikať, potom je potrebné hodnotiť takéto dojednanie ako odporujúce zákonu. S uvedeným súvisí aj neuvedenie RPMN v predmetnej úverovej zmluve, ktorý údaj je obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. j) citovaného zákona. Predmetná zmluva neobsahuje ani údaj v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) citovaného zákona, a to konečnú splatnosť poskytnutého úveru, ktorá musí byť presne datovaná, teda uvedená presným konkrétnym dátumom. V zmluve absentuje taktiež obligatórna náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedená len výška mesačných splátok, a to neurčito, pričom nie je zrejmé, aká časť sa pri úhrade každej mesačnej splátky započítala na istinu, úroky, resp. iné poplatky. Pokiaľ sa nenachádzajú
v zmluve o spotrebiteľskom úvere všetky obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., a to zreteľne v texte hlavnej zmluvy, a to iba parciálne, neurčito a nezrozumiteľne len súčasťou jednoliateho miniatúrneho textu formálne nedostupných obchodných podmienok, resp. ďalších listín, ku ktorým spotrebiteľ svojím podpisom ani nepristúpil, potom má za to, že takýto úver prvostupňový súd správne posúdil ako bezúročný a bez poplatkov. Poukázal na skutočnosť, že aj keď je v úverovej zmluve uvedené, že neoddeliteľnou súčasťou tejto úverovej zmluvy sú úverové podmienky, tieto sa nachádzajú až za podpisom klienta, čo nasvedčuje skutočnosti, že nebol s takýmito podmienkami oboznámený a neboli individuálne s ním vyjednané. Všeobecný odkaz, že podmienky sú súčasťou zmluvy, nie je akceptovateľný. K odvolaniu žalobcu voči tretiemu výroku súdu prvej inštancie, ktorý mu priznal náhradu trov prvostupňového konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia, uviedol, že zdanlivá rutinnosť jeho podaní vyplýva len z reakcie na formulárovo a obsahovo takmer totožné úkony inkasnej spoločnosti. Mal za to, že súd prvej inštancie pri priznaní trov vedľajšieho účastníka postupoval v súlade s legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou, ustálenou súdnou praxou a slovenskou právnou teóriou. Poukázal na článok 169 ods. 1 zmluvy o fungovaní EÚ, článok 38, článok 47 Charty základných práv EÚ, § 137 O.s.p., článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, rozhodnutia iných krajských súdov v obdobných veciach a dôvodil, že vedľajší účastník ako občianske združenie, založené prevažne z laikov v oblasti práva, ktoré je pripravené dôsledne presadzovať a chrániť aj v súdnych konaniach oprávnené záujmy spotrebiteľov, má právo v súdnom konaní vystupovať proti dodávateľom na základe princípu „rovnosti zbraní“, a preto má právo byť zastúpený advokátom, ktorý je ochotný takéto právne zastúpenie realizovať.
4. Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.
5. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny v napadnutej časti potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.
6. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol účastníkmi spochybnený vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1,68 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. V tomto výroku rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a odvolací súd sa ho nedotýkal.
7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom v napadnutej časti vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby vo zvyšnej časti, na ktoré odôvodnenie v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Na zdôraznenie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie dodáva odvolací súd nasledovné:
8. Žalobca v podanom odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d), O.s.p. (účinného do 30.06.2016), v súčasnosti § 365 ods. 1 písm. f), CSP a dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
9. Podstata odvolacieho dôvodu podľa citovaných zákonných ustanovení spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potreba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ust. § 191 CSP (§ 132 O.s.p). Podľa citovaných zákonných ustanovení hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovaným zákonným ustanoveniam. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok
činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
10. V danej veci súd prvej inštancie zmluvný vzťah, uzavretý medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníčkou zo dňa 29.09.2010 - úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie revolvingového úveru do výšky úverového rámca 410 Eur pri výške mesačnej splátky 4 % z dlžnej sumy, ročnou úrokovou sadzbou 26,28 % a 11,88 %, posúdil ako vzťah spotrebiteľský a následne, vychádzajúc z príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko v zmluve nebola riadne uvedená výška úrokovej sadzby z poskytnutého úveru a nebola uvedená vôbec výška splátky za poskytnutý úver. Z týchto dôvodov žalobu žalobcu vo zvyšnej časti, presahujúcej sumu 1,68 Eur, zamietol, keď podľa jeho zistenia žalovaná skutočne čerpala celkovú sumu 488,39 Eur a splátkami žalobcovi vrátila sumu 486,71 Eur.
11. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalovaná ako spotrebiteľ prijala od žalobcu ako dodávateľa (profesionála, podnikateľa na finančnom trhu v rámci poskytovania úverov a pôžičiek) finančnú službu, nebolo sporné, že sa jedná o úver spotrebiteľský, ktoré právne posúdenie nespochybnil svojím odvolaním ani žalobca. Súd prvej inštancie s poukazom na § 9 ods. 2 písm. k), § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch vyhodnotil zmluvu o úvere uzavretú medzi stranami sporu za bezúročnú a bez poplatkov pre riadne neuvedenie údaju o výške úrokovej sadzby poskytnutého úveru a neuvedenie, resp. nejasné uvedenie údaju o výške splátky úveru.
12. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď na právny vzťah, založený medzi stranami sporu účastníkmi konania zmluvou o úvere, aplikoval ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase uzatvorenia zmluvy, ktoré zabezpečujú ochranu práv spotrebiteľa. Zhodne so súdom prvej inštancie uzavrel, že zmluva o úvere nespĺňala požiadavky stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch, a to konkrétne § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (dňa 29.09.2010), na základe čoho, t. j. v dôsledku riadneho neuvedenia údaju o výške úrokovej sadzby poskytnutého úveru a neuvedenia, resp. nejasného uvedenia údaju o výške splátky úveru, sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Preto súd prvej inštancie správne žalobu žalobcu, vzhľadom na zistený skutkový a právny stav, zamietol v časti prevyšujúcej 1,68 Eur (rozdiel medzi sumou poskytnutou žalobcom žalovanej vo výške 488,39 Eur a sumou žalovanou zaplatenou žalobcovi vo výške 486,71 Eur).
13. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd posudzoval uvedenú zmluvu ako formulárový typ zmluvy a dôvodil, že takýto typ zmluvy zákon nevylučuje a odmietal tvrdenie o formálnej nedostupnosti úverovej zmluvy spôsobenej drobným písmom, odvolací súd môže len konštatovať, že uvedené závery odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie vôbec neobsahuje a tieto odvolacie námietky sa danej veci netýkajú.
14. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu žalobcom podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), v súčasnosti podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd udáva, že odvolací dôvod podľa citovaných zákonných ustanovení spočíva v mylnej aplikácii (výkladu) právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na zistený skutkový stav vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok žalovateľnosti nároku a dodržiavanie procesných predpisov upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej. Pokiaľ súd prvej inštancie na danú vec aplikoval ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere medzi stranami sporu (29.09.2010), bolo jeho právne posúdenie veci správne, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s výkladom ust. § 9 ods. 2 písm. k), § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona súdom prvej inštancie, ich aplikáciou na zistený skutkový stav danej veci a má za to, že odvolací dôvod, spočívajúci v tvrdení žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, daný nebol.
15. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu žalobcom podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), odvolací súd môže len konštatovať,
že odvolateľ síce uvedený odvolací dôvod uplatnil, žiadnym spôsobom ho však nekonkretizoval a z obsahu jeho odvolania odvolací súd nezistil, v čom videl dôvodnosť tohto uplatneného odvolacieho dôvodu.
16. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, v ktorej bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, ako vecne správny potvrdil.
17. K námietke žalobcu, týkajúcej sa neúčelnosti trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia zástupcu vedľajšieho účastníka na strane žalovanej (do 30.06.2016), odvolací súd poukazuje na článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom. Ak žalobca má právo nechať sa zastúpiť právnym zástupcom, takisto každý iný účastník súdneho konania za rovnakých podmienok môže toto právo, garantované Ústavou Slovenskej republiky, využiť za podmienok, ktoré v danom prípade do 30.06.2016 bližšie upravoval Občiansky súdny poriadok (§ 18, § 24, § 25 ods. 1, § 93 ods. 4 O.s.p.). Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že od 01.07.2016 je účinný zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok , nakoľko v zmysle § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
18. Vedľajší účastník na strane žalovanej do tohto súdneho konania vstúpil svojím podaním, doručeným súdu dňa 26.08.2014. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 18.09.2014, č.k. 6C/116/2014-40, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.10.2014, rozhodol o námietke žalobcu proti vstupu vedľajšieho účastníka tak, že jeho vstup do konania strane žalovanej pripustil. Dňa 13.10.2014 doručil vedľajší účastník na strane žalovanej súdu prvej inštancie podanie, v ktorom predostrel konkrétnu argumentáciu týkajúcu sa zmluvy o (revolvingovom) úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.09.2010, ktorá mala byť medzi stranami sporu uzavretá, poukázal na aplikáciu Občianskeho zákonníka v danej veci, absenciu obligatórnych náležitostí v zmluve o úvere s ust.§ 9 ods. 2, § 11 ods. 2 písm. a), písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch účinných v čase uzavretia zmluvy o úvere, konkrétne neuvedenie výšky RPMN, uvedenie neurčitej výšky ročnej úrokovej sadzby, neurčitú výšku splátok, absenciu termínu konečnej splatnosti spotrebiteľskej zmluvy, z ktorých dôvodov je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov. Je tak nesporné, že vedľajší účastník na strane žalovanej vyvinul aktivitu v záujme „pomoci v spore“ účastníkovi, na strane ktorého v konaní vystupoval, a v záujme ktorého ako vedľajší účastník do konania i vstúpil. Trovy vedľajšieho účastníka, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia - odmene zástupcu vedľajšieho účastníka za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, vyjadrenie k žalobe), vrátane režijných paušálov a DPH v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. preto nie je možné považovať za trovy neúčelne vynaložené.
19. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie i vo výroku o trovách vedľajšieho účastníka na strane žalovanej v konaní pred súdom prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaná, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Podľa rovnakých zákonných ustanovení rozhodol odvolací súd i o nároku na trovy odvolacieho konania G., ktoré v konaní do 30.06.2016 (do účinnosti zákona č. 160/2015 Z. z.), t. j. Civilného sporového poriadku vystupoval ako vedľajší účastník na strane žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, a preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
21. Pokiaľ G. prostredníctvom svojho zástupcu podaním zo dňa 11.07.2016 navrhlo, aby odvolací súd s ním v predmetnej veci od 01.07.2016 konal ako s osobitným procesným subjektom podľa § 95 ods. 1 CSP, odvolací súd konštatuje, že neboli splnené predpoklady pre procesný postup súdu v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nakoľko absentoval súhlas žalovanej s pribratím uvedeného občianskeho združenia do konania ako osobitného subjektu.
22. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).