Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_16Co-1034-2015.pdf
PDF · 105.27 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/1034/2015
Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu K. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. XXX/XX, XXX XX Q., právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o zaplatenie 1 895,26 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 19C/150/2014-59 zo dňa 17. 09. 2015,
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1 895,26 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1 895,26 € od 26. 09. 2014 do zaplatenia, titulom vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle §-u 451 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, že uvedený zmluvný vzťah založený zmluvou o úvere uzavretej medzi stranami sporu dňa 17. 06. 2009 je vzťahom spotrebiteľským a medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretiu zmluvy (ďalej v texte len ,,Zákon o spotrebiteľských úveroch“). Zdôraznil, že zo znenia §-u 2 písm. a) predmetného zákona vyplýva, že spotrebiteľským úverom je aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, ako tomu bolo aj v tomto prípade, keď žalovaný poskytol žalobcovi peňažné prostriedky ich reálnym odovzdaním v hotovosti. Žalobca vystupoval v danom zmluvnom vzťahu ako spotrebiteľ - fyzická osoba, ktorej bol ponúknutý a poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania a žalovaný vystupoval v zmluvnom vzťahu ako právnická osoba, ktorá ponúka a poskytuje spotrebiteľské úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Výhradám žalovaného v tom smere, že predmetný úver nie je spotrebiteľským úverom, nakoľko žalobca v zmluve o úvere prehlásil, že predmetný úver si berie za účelom výkonu zamestnania, okresný súd uviedol, že mu je vo všeobecnosti z jeho úradnej činnosti známe, že žalovaný pri uzatváraní zmlúv o úvere využíval prehlásenie spotrebiteľov o tom, že predmetný úver im je poskytnutý za účelom výkonu zamestnania, povolania, resp. podnikania, aby tak vylúčil aplikáciu zákonov na ochranu spotrebiteľa. Uvedenú skutočnosť mal za preukázanú aj v prejednávanom prípade výsluchom žalobcu, ktorý v konaní tvrdil, že si bral úver od žalovaného za účelom realizovania svojich spotrebiteľských potrieb, nakoľko potreboval peniaze na vyplatenie nedoplatkov za elektriku a plyn. Taktiež z prehlásenia zamestnávateľa žalobcu v rozhodnom období súd zistil, že žalobca v tom čase nečerpal žiadne peňažné prostriedky
za účelom získania prostriedkov na výkon zamestnania. Uvedené konanie žalovaného preto považoval okresný súd za účelové.
2. V ďalšom pristúpil okresný súd k prieskumu danej zmluvy v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch a zistil, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu neobsahuje obligatórne náležitosti, akými sú údaje o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, údaj o konečnej splatnosti úveru, údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a pod.. Zákon o spotrebiteľských úveroch v čase uzavretia zmluvy absenciu týchto náležitostí sankcionoval jeho bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou. Účelom právnej úpravy obsiahnutej v Zákone o spotrebiteľských úveroch bolo, aby mal spotrebiteľ v čase podpisu spotrebiteľskej zmluvy všetky podrobné informácie k posúdeniu výhodnosti poskytnutého úveru. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval nárok žalobcu za dôvodný, ak tento zaplatil viac, než v akej výške mu bol úver poskytnutý. Žalovaný poskytol žalobcovi celkovú sumu 1 400 € ako úver a žalobca žalovanému zaplatil spolu 3 295,26 €, preto v rozsahu sumy 1 895,26 € došlo na starne žalovaného k bezdôvodnému obohateniu bez právneho dôvodu. Okresný súd priznal žalobcovi i príslušný úrok z omeškania zo žalovanej sumy v zmysle ust. §-u 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
3. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa §-u 142 ods. 1 O. s. p..
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Má za to, že zmluvné strany sa dohodli na základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať a keďže zmluva bola uzavretá v zmysle §-u 497 a nasledujúcich Obchodného zákonníka, nie je možné na daný vzťah aplikovať iný zákon, o to viac, ak sa zmluva považuje za absolútny obchod. Namietal, že podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný, alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Namietal aj to, že výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere a v čase uzavretia tejto zmluvy neexistoval a nebol účinný žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Rozsudok okresného súdu považuje za nepreskúmateľný, v dôsledku čoho došlo k odopretiu možnosti konať pred súdom, pretože argumentáciu súdu, ktorým rozhodol o neprijateľnosti zmluvných podmienok, považuje za nepostačujúcu a v rozpore s § 157 ods. 4 O. s. p.. Naviac okresný súd sa nevysporiadal ani so vznesenou námietkou veci rozhodnutej. Podľa neho nie je ani zrejmé, z čoho okresný súd vyvodil neplatnosť celej zmluvy. Nestotožnil sa s rozhodnutím súdu o náhrade trov konania. Keďže žalovaný je toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon, navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
5. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že právny záver okresného súdu, podľa ktorého je vzťah medzi stranami sporu vzťahom spotrebiteľským a na zmluvu uzavretú medzi nimi sa vzťahujú ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch, je vecne správny. Z obsahu zmluvy, ako aj z výpovede žalobcu o okolnostiach uzatvárania zmluvy vyplýva, že ide o formulárovú zmluvu charakteristickú pre zmluvný vzťah podnikateľa - spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 329/2013-15 zo dňa 02. 06. 2013. K nutnosti aplikácie ustanovení týkajúcich sa ochrany práv spotrebiteľa na každý zmluvný vzťah, ktorý uzatvára spotrebiteľ s dodávateľom, a to aj v prípade, ak by malo ísť o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka, sa vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, napr. v rozhodnutí sp. zn. 3MCdo 14/2014. Žalobca zdôraznil, že zmluvu nemohol ovplyvniť, nijako zmeniť ani upraviť, nakoľko bola vopred predformulovaná a v takomto znení bez možnosti pripomienkovania, predložená mu na podpis. Vzhľadom na znenie zmluvy o úvere, znenie všeobecných podmienok poskytnutia úveru a z dôvodu neprehľadnosti a nedodržania zákonom stanovených náležitostí zmluvy o úvere, bez skúseností, nemohol rozumieť a vyčítať z nej pre neho všetky plynúce následky. Poprel, že by finančné prostriedky boli poskytnuté na účel zamestnania. Z potvrdenia jeho zamestnávateľa bolo zistené, že bol zamestnaný na dohodu o vykonaní práce a pre výkon tohto zamestnania nepotreboval žiadnu pôžičku. Predmetný úver si bral z dôvodu nedoplatkov, ktoré mu vznikli v tom čase na plyne a elektrike. Na základe vyššie uvedeného, zotrval na tom, že došlo na strane žalovaného k prospechu získanému bez právneho dôvodu a domáhal sa, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne.
6. Okresný súd vo veci samej rozhodol dňa 17. 09. 2015. Odvolanie voči jeho rozhodnutiu podal žalovaný dňa 20. 10. 2015 s tým, že vec bola predložená odvolaciemu súdu dňa 10. 12. 2015. Dňom 01. 07.
2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj ,,CSP“), ktorý v zmysle §-u 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 §-u 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
7. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ust. §-u 470 ods. 1 CSP a §-u 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 06. 2016 a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30. 06. 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od 01. 07. 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní, sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol poručením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 36/1995).
8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalovaného a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP, rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
9. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa §-u 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa §-u 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo strán sporu na spravodlivý súdny proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 36/2010).
10. Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi.
11. Prioritne sa odvolací súd zameral na preskúmanie, či postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva žalovaného konať pred súdom, teda či nedošlo v konaní k vadám v zmysle §-221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30.06.2016 ( ďalej v texte „O. s. p.“ ). V tejto súvislosti žalovaný namietal nedostatočné odôvodnenie predmetného rozsudku a jeho následnú nepreskúmateľnosť. Konkrétne namietal, že mu nie je zrejmé, prečo súd rozhodol o neprijateľnosti vyššie uvedených zmluvných podmienok, z čoho vyvodil neplatnosť celej zmluvy. Odvolací súd však konštatuje, že okresný súd nerozhodol o neprijateľnosti zmluvných podmienok, ak zmluvu o úvere uzavretú medzi stranami sporu dňa 17. 06. 2009 posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, v dôsledku čoho ex offo skúmal obligatórne náležitosti tejto zmluvy vyžadované zákonom účinným v čase uzavretia zmluvy. Okresný súd teda neposudzoval prijateľnosť, či neprijateľnosť zmluvných podmienok, ani platnosť celej zmluvy, ale obligatórne náležitosti predpokladané Zákonom o spotrebiteľskom úvere v zmysle §-u 4 ods. 2 písm. g), h), i), j), k), ak zmluva neobsahovala údaje o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, údaj o konečnej splatnosti úveru, údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a pod.. Uvedené právne závery však žalovaný v odvolaní nespochybnil, a na podporu správnosti dôvodov uvádzaných okresným súdom v jeho napadnutom rozhodnutí odvolací súd dopĺňa:
12. V prejednávanej veci ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, žalovaný pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, preto je potrebné ho v zmysle §-u 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy považovať za dodávateľa. Žalobca ako fyzická osoba pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, preto je potrebné považovať ho v zmysle §-u 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka
účinného v čase uzavretia zmluvy za spotrebiteľa a predmetnú zmluvu o úvere posúdiť ako zmluvu spotrebiteľskú aj v zmysle §-u 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy.
13. Ani odvolací súd neprihliadal na námietku žalovaného, ak tvrdil, že žalobca pri uzatváraní zmluvy nevystupoval ako spotrebiteľ. V prípade pochybností o tom, či ide alebo nejde o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy na účel zamestnania bez reálneho stotožnenia zamestnania žalobcu a zistenia, aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. K vylúčeniu zmluvy o úvere z pod režimu právnej úpravy spotrebiteľských úverov môže dôjsť len v prípade, keď je jednoznačne preukázaná zhoda zmluvou proklamovanej okolnosti - poskytovania úveru naozaj na výkon zamestnania so skutočnosťou. V prípade predmetnej zmluvy nedošlo k takémuto vyhodnoteniu, o to viac, ak žalobca sám tvrdí, že mu nebol poskytnutý úver na účel zamestnania, ale na vyplatenie nedoplatkov za elektriku a plyn. Aj z prehlásenia zamestnávateľa žalobcu v rozhodnom období bolo zistené, že žalobca v tom čase nečerpal žiadne peňažné prostriedky za účelom získania prostriedkov na výkon zamestnania. Úver poskytnutý spotrebiteľovi bol žalovaným bez ďalšieho subsumovaný pod úpravu Obchodného zákonníka, čím bolo zhoršené postavenie spotrebiteľa vo vzťahu k zvýšenej právnej ochrane zabezpečenej právnym režimom Zákona o spotrebiteľských úveroch, predovšetkým vo vzťahu k informáciám, s ktorými je povinný veriteľ oboznámiť spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy, napr. vo vzťahu k náležitostiam, k výške zákonom regulovanej odplaty a v neposlednom rade k základnému porovnávaciemu údaju o ročnej percentuálnej miere nákladov. Naviac uvedenú formulárovú zmluvu, ktorá bola žalobcovi predložená, tento nemal možnosť akýmkoľvek spôsobom zmeniť, či doplniť s tým, že ak by údaje v nej namietal, zrejme by k uzavretiu zmluvy nedošlo. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania úverového dlžníka, ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný, a teda nespotrebiteľský úver majúci sa riadiť výlučne úpravou v zmysle zmluvy a obchodného zákonníka, teda žalovaného. Uvedené možno vyvodiť aj zo skutočnosti, že predmetná zmluva o úvere má povahu značne jednostrannej adhéznej zmluvy obsahujúcej veľké množstvo ustanovení znevýhodňujúcich dlžníka, ktorej obsah rozhodne nenasvedčuje tomu, že by jej uzatvoreniu predchádzali rokovania typické pre uzatváranie zmlúv medzi podnikateľmi. Jej forma na predtlačenom formulári skôr svedčí o skutočnosti, že bola uzatváraná bez hlbšej vzájomnej súčinnosti zmluvných strán. Nemožno teda opomenúť, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemôže meniť vzhľadom na formulárovú predtlač, čo znamená, že spotrebiteľ podmienky, ktoré sú dané buď príjme, ktoré si však poskytovateľ sám v predstihu a zjavne v kľude a bez časového stresu podľa svojich predstáv naformuloval, alebo zmluvný vzťah následne nevznikne. Za takéhoto stavu je spotrebiteľ v tomto prípade z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu, pričom aj z predmetnej zmluvy o úvere jednoznačne vyplýva, že jej jednotlivé časti vrátane uvedenia, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania, sú vypĺňané žalovaným.
14. Hmotnoprávnym dôvodom pre vyhovenie návrhu žalobcu a jeho uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bol právny záver okresného súdu, podľa ktorého je nutné považovať úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere, ktorá neobsahuje náležitosti vyžadované zákonom (§ 4 ods. 2 písm. g), h), i), j), k) Zákona o spotrebiteľských úveroch za úver poskytnutý bezúročne a bez poplatkov v zmysle §-u 4 ods. 3 veta posledná Zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala náležitosti podľa ods. 2 písm. a), b) d) až j), k) a l) za bezúročný a bez poplatkov. Okresný súd dostatočným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že spotrebiteľská zmluva uzavretá medzi stranami sporu bola vopred pripravená na formulári bez možnosti žalobcu ako spotrebiteľa zasiahnuť do jej znenia, do jej obsahu, t. j. do vzájomných práv a povinností účastníkov zmluvy. Súd bol preto ex offo povinný podrobiť daný zmluvný vzťah prieskumu a zisťovať, či zmluva obsahuje náležitosti predpokladané zákonom.
15. Po oboznámení sa s obsahom spisu je zrejmé, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje termín konečnej splatnosti, údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, údaj o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, preto správne okresný súd vyhodnotil poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Následne na to dôvodne aplikoval ust. §-u 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, keďže z predloženého prehľadu splátok plnenia titulom úhrady úveru mal za preukázané, že žalobca okrem istiny vo výške 1 400 € zaplatil nad rámec i sumu 1 895,26 €, v dôsledku čoho žalovaný prijal v tomto
rozsahu plnenie bez právneho dôvodu. Na základe absencie podstatných obligatórnych náležitostí v úverovej zmluve mal preto žalovaný nárok len na vrátenie ním poskytnutej istiny - pôžičky vo výške 1 400 €, a to bez úrokov a bez poplatkov, teda bez sumy 1 895,26 €, ktorú žalobca uhradil bez právneho dôvodu. K uvedenému naviac odvolací súd dopĺňa, že je nenáležitá námietka žalovaného v odvolaní, ak tento okresnému súdu vytýka, že dospel k neplatnosti celej zmluvy. Uvedené je v priamom rozpore s vyššie vykonaným dokazovaním a právnym záverom okresného súdu, ak tento v časti poskytnutia sumy 1 400 €, ktorá suma bola ako úver poskytnutá žalobcovi, zmluvu ako neplatnú nevyhodnotil. V tomto rozsahu je preto nepreskúmateľné a nedôvodné odvolanie žalovaného vytýkajúce nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Odvolací súd konštatuje, že postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva žalovaného konať pred súdom.
16. Zároveň je nedôvodným aj námietka žalovaného, že okresný súd sa nevysporiadal s ním vznesenou námietkou veci rozhodnutej. Okresný súd na str. 4 až 5 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, na základe akých právnych skutočností a následne právnych záverov dospel k tomu, že rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 15292/10 zo dňa 24. 02. 2011 nezakladá pre toto konanie prekážku rozsúdenej veci a v tomto rozsahu odvolací súd na odôvodnenie okresného súdu odkazuje. Navyše odvolací súd dodáva, že predmetný rozhodcovský rozsudok je nulitným právnym aktom. Rozhodcovský súd nemal právomoc na vydanie tohto rozhodcovského rozsudku, nakoľko tento bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy. Odvolací súd uznáva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má účinky právoplatného rozsudku. Uvedené však neplatí v prípade, ak bol tento rozhodcovský rozsudok založený na neplatnej rozhodcovskej doložke. Na základe neplatnej rozhodcovskej doložky vydaný rozhodcovský rozsudok je nulitným aktom, na ktorý súd nemôže prihliadať. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Obdo 44/2011. Dôsledkom vyššie uvedeného je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie žaloby žalovaného, čo spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, a teda jeho nezáväznosť. Právna teória takéto rozhodnutia označuje ako ničotné tzv. paakty, z právneho hľadiska považované za neexistujúce. Vzhľadom na tieto skutočnosti preto odvolací súd nemohol prihliadať k námietke žalovaného, že rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný, avšak naďalej existuje. Podľa právnej teórie totiž nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň, akoby neexistoval, v dôsledku čoho v prejednávanej veci nepredstavuje rozhodcovský rozsudok, na ktorý žalovaný poukazuje prekážku res iudicatae. V dôsledku uvedeného je treba námietku žalovaného týkajúcu sa existencie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia a založenia ním údajnej prekážky právoplatne rozsúdenej veci odmietnuť; keďže nulitný (z pohľadu práva neúčinný) právny akt žiadnu prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje.
17. Na záver odvolací súd poznamenáva, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva a to formou obmedzenia autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým.
18. Okresný súd sa preto správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
19. Okresný súd správne rozhodol i o náhrade trov konania, ak rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní, ktorú skutočnosť odvolací súd konštatuje aj napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi výrok o náhrade trov konania nebol odvolaním napadnutý, avšak ide v zmysle ust. § 357 ods. 2,3 CSP o výrok súvisiaci.
20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle §-u 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
V odvolacom konaní žalovaný nebol úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu vznikli a ktoré boli preukázané, odôvodnené a ktoré možno považovať za účelne vynaložené výdavky. Odvolací súd tak v zmysle §-u 262 ods. 1 CSP rozhodol o nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí s tým, že o výške týchto trov rozhodne v zmysle §-u 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).