Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3T-99-2009.pdf
PDF · 83.36 KB
Case nature
Area
Subarea
3T/99/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd v Martine v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Rošaka a prísediacich Oľgy Trúchlej a Eleny Babušíkovej na hlavnom pojednávaní konanom dňa 22.09.2016 takto
rozhodol:
obžalovaný
M. L., nar. XX.XX.XXXX v M., trvale bytom M., G. XXX/XX, t. č. v ÚVTOS Ilava,
za prečin krádeže v spolupáchateľstve podľa § 20, § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák. za ktorý bol uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 3T 99/2009 zo dňa 30.03.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To/73/2010-197 zo dňa 19.08.2010, právoplatný dňa 19.08.2010, v spojení s uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. 2Nt/87/2015 zo dňa 14.06.2016, právoplatným dňa 14.06.2016, ktorým bola povolená obnova konania v prospech odsúdeného len vo výroku o uloženom treste, pričom výrok o vine v predmetných rozsudkoch súdov zostal nedotknutý,
s a o d s u d z u j e :
Podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 37 písm. m/, § 38 ods. 7 Tr. zák. a s použitím § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 /päť/ rokov a 6 /šesť/ mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. obžalovaného na výkon súhrnného trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušuje výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. 2T/90/2008 z 9.12.2008 právoplatný 9.12.2008, ktorým bol obžalovanému pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 /tri/ roky so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Súčasne sa zrušujú aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
odôvodnenie:
Prokurátor Okresnej prokuratúry Martin pod sp. zn. 2 Pv 488/2008 podal dňa 04.06.2009 tunajšiemu súdu obžalobu aj proti obvinenému M. L., stíhanému pre prečin krádeže v spolupáchateľstve podľa § 20, § 212 ods. 2, písm. a/, ods. 3, písm. b/ Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť skutkom uvedeným v podanej obžalobe. Rozsudkom senátu Okresného súdu Martin sp. zn. 3T 99/2009 zo dňa 30.03.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To/73/2010-197 zo dňa 19.08.2010, právoplatný dňa 19.08.2010 bol
obžalovaný M. L. uznaný za vinného zo spáchania prečinu krádeže v spolupáchateľstve podľa § 20, § 212 ods. 2, písm. a/, ods. 3, písm. b/ Tr. zákona a bol mu právoplatne uložený súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 4 mesiace so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. 2Nt/87/2015 zo dňa 14.06.2016, právoplatným dňa 14.06.2016 bola povolená obnova konania v prospech odsúdeného vo výroku o uloženom treste v trestnej veci vedenej na Okresnom súde v Martine pod sp. zn. 3T/99/2009, a to s poukazom na zrušenie časti tzv. asperačnej zásady Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 22.09.2016 preto súd vykonal dokazovanie len vo vzťahu k výroku o treste, a to postupom podľa § 269 Tr. por. prečítal listinné dôkazy - hodnotenie obžalovaného vo výkone trestu, podstatný obsah spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 2Nt/87/2015, najmä uznesenie o povolení obnovy konania zo 14.6.2016 a odpis z registra trestov - potrebné pre rozhodnutie súdu o vyššie uvedenom výroku. Podľa § 278 ods. 2 Tr. por. súd pri rozhodovaní prihliadol len na skutočnosti, ktoré boli na hlavnom pojednávaní prebrané a opieral sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. Súd v zmysle § 2 ods. 10, 11, 12 Tr. por. postupoval tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie, pričom súd hodnotil dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Súd pri svojom rozhodovaní rovnakou starostlivosťou objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Pri úvahách o druhu trestu a jeho výmery u obžalovaného súd prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, pričom vychádzal zo zásady, že trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jeho blízke osoby, má mu zabrániť v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvoriť podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život. K trestu uloženému obžalovanému sa súdu žiada uviesť nasledovné: Trest je opatrením štátneho donútenia, ktoré v mene štátu, na základe a v medziach zákona ukladajú v predpísanom konaní na to povolané súdy páchateľovi za spáchaný trestný čin. V tejto definícii je vyjadrená zásada „nulla poena sine lege, sine cimine, sine iudicio“. Trest ako právny následok trestného činu môže priamo postihnúť len páchateľa trestného činu (zásada personálnosti trestu), tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu (§ 34 ods. 3 Tr. zák.). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším členom spoločnosti - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Ochrana spoločnosti sa teda uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov, robí z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest pritom nesmie byť prostriedkom na riešenie iných spoločenských problémov. Preto Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potencionálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že páchaním trestnej činnosti sa posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V treste je teda obsiahnuté aj spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne, ako aj etické. Súd pri svojom rozhodovaní ohľadom uloženia trestu obžalovanému zobral do úvahy fakt, že u obžalovaného nezistil žiadne poľahčujúce okolnosti, súd u obžalovaného zistil len jednu priťažujúcu okolnosť uvedenú v ustanovení § 37 písm. m) Tr. zákona - obžalovaný bol už za trestný čin odsúdený.
Z dôvodu nutnosti použiť u obžalovaného takzvanú asperačnú zásadu (ďalej podrobne uvedené), súd obžalovanému nemohol pričítať priťažujúcu okolnosť uvedenú v § 37 písm. h) Tr. zákona - spáchanie viac trestných činov, čo vylučuje ustanovenie § 38 ods.1 Tr. zákona, nakoľko tá istá okolnosť- spáchanie dvoch trestných činov - by bola obžalovanému pričítaná dvakrát. Nakoľko obž. M. L. predmetný skutok zo dňa 01.09.2008 spáchal skôr ako bol odsúdený pre iný jeho trestný čin (rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 2T/90/2008 z 09.12.2008), súd bol povinný obžalovanému uložiť súhrnný trest podľa § 42 ods. 1 Tr. zákona. Keďže obžalovaný spáchal viac úmyselných trestných činov samostatnými skutkami a jeden z nich bol zločinom, preto súd musel pri ukladaní trestu obžalovanému použiť takzvanú asperačnú zásadu uvedenú v § 41 ods. 2 Tr. zákona (platnú a účinnú po Náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012) a zvyšovať tak hornú hranicu najprísnejšieho trestného činu o jednu tretinu, v tomto konkrétnom prípade - zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zákona. Súd poznamenáva, že keďže u obžalovaného prevažovali priťažujúce okolnosti nad poľahčujúcimi, súd využil ustanovenie § 38 ods. 7 tr. zákona a obžalovanému nezvyšoval trestnú sadzbu, nakoľko mal za to, že zvýšená trestná sadzba za použitia asperačnej zásady je dostatočná a ďalšie zvýšenie trestnej sadzby by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne. V zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení súd bol povinný obžalovanému ukladať súhrnný trest odňatia slobody v rozpätí zákonnej trestnej sadzby od 3 rokov až na 10 rokov a 8 mesiacov. Obžalovaný bol doposiaľ deväťkrát súdne trestaný, a to vo všetkých prípadoch aj za majetkovú trestnú činnosť, čo svedčí o špeciálnej recidíve tohto obžalovaného vo vzťahu k trestným činom proti majetku. Počas výkonu trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby Ilava obžalovaný M. L. nebol disciplinárne odmenený, naopak bol sedemkrát disciplinárne potrestaný, jeho správanie a vystupovanie nie je na požadovanej úrovni, je potrebná častá kontrola a opakované upozorňovanie na dodržiavanie ústavného poriadku. Súd dospel k záveru, že na nápravu obžalovaného v rámci individuálnej ako aj generálnej prevencie je nevyhnutné pôsobiť represívne, a to uložením súhrnného nepodmienečného trestu odňatia slobody, ktorý bol súdom stanovený v dolnej polovici upravenej trestnej sadzby v zmysle asperačnej zásady (platnej a účinnej po Náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012), t.j. vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov. Nakoľko súd ukladal obžalovanému súhrnný trest odňatia slobody, bolo povinnosťou súdu podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona zrušiť výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. 2T/90/2008 z 9.12.2008. Vzhľadom k tomu, že obžalovaný pred spáchaním predmetného trestného činu nebol v posledných desiatich rokoch vo výkone trestu odňatia slobody pre spáchanie úmyselnej trestnej činnosti, súd ho podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. na výkon uloženého súhrnného nepodmienečného trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Súd je toho názoru, že takto stanovený druh trestu a jeho výmera zabezpečí nápravu obžalovaného / prvok individuálnej prevencie/ a zároveň bude pôsobiť aj voči ostatným občanom - potenciálnym páchateľom /prvok generálnej prevencie/, aby sa nedopustili obdobného protiprávneho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie prostredníctvom tunajšieho súdu ku Krajskému súdu v Žiline v lehote do 15 dní od oznámenia rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo dotýka, poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody a zúčastnená osoba, pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci. Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku, môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, a toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny, alebo že chýba. V neprospech obžalovaného môže rozsudok napadnúť odvolaním prokurátor, len čo do povinnosti na náhradu škody má toto právo aj poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. V prospech obžalovaného môžu rozsudok odvolaním napadnúť okrem obžalovaného a prokurátora i príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh. Prokurátor môže tak urobiť i proti vôli obžalovaného. Ak je obžalovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony, alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môže i proti vôli obžalovaného za neho v jeho prospech odvolanie podať aj jeho zákonný zástupca alebo jeho obhajca. V písomnom podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom odvolanie smeruje, a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie prokurátora, odvolanie, ktoré podáva
za obžalovaného jeho obhajca ako aj odvolanie, ktoré podáva za poškodeného alebo zúčastnenú osobu ich splnomocnenec, musí byť zároveň odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Po vyhlásení rozsudku sa môže oprávnená osoba odvolania výslovne vzdať. Osoba, ktorá odvolanie podala môže ho výslovným vyhlásením vziať späť a to až do doby, než sa odvolací súd odoberie na záverečnú poradu. Odvolanie prokurátora môže vziať späť i nadriadený prokurátor.