Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5T-192-2012.pdf
PDF · 117.85 KB
Case nature
Area
Subarea
5T/192/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trebišov samosudca JUDr. Martin Kurečko na hlavnom pojednávaní konanom dňa 22.9.2016 v Trebišove takto
rozhodol:
Podľa § 285 písm. a/ Tr. poriadku obžalovaného M. Á. T. M. P. J. P. , nar. X.XX.XXXX v K., trvale bytom K., ul. G. Č.. XX o s l o b o d z u j e spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Trebišov pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že
- dňa 6.11.2010 v čase okolo 03.50 hod. viedol osobné motorové vozidlo zn. Renault Megane Scenic, ev.č. K. XXX E. po ceste č. 79 smerom od C. cez železničný nadjazd na obec N. T., kde počas jazdy nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu svojho vozidla a neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu a okolnostiam na danom úseku cesty, pri prejazde križovatky v smere Trebišov - N. T., za hustej hmly a na mokrej vozovke zišiel z hlavnej cesty na vedľajšiu a následne prerazil zvodidlá a dostal sa s vozidlom mimo vozovku vpravo do odvodňovacieho kanála, následkom čoho došlo k poraneniu jeho spolujazdcov A. Y., ktorý utrpel zranenia, a to tržné rany hlavy, zlomeninu hrudnej kosti, parezu dolných končatín s dobou liečenia v trvaní nad 42 dní, Ľ. K.Č., ktorý utrpel zranenia, a to poruchu vedomia, zlomeninu lebečnej kosti, pomliaždenie mozgu, zlomeninu rebier vpravo a ďalšie poranenia s dobou liečenia v trvaní nad 42 dní a Q. C., ktorý utrpel zranenia, a to zlomeninu ľavej ramennej kosti a tržné rany tváre s dobou liečenia v trvaní nad 42 dní,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku poškodenú spoločnosť Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. , so sídlom Bratislava, Mamateyova 17, s jej nárokom na náhradu škody o d k a z u j e na civilný proces.
odôvodnenie:
Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného M. Á. a svedka Q. C., výsluchom znalcov, znaleckými posudkami vrátane ich doplnkov a listinnými dôkazmi, na základe čoho dospel k nasledovným zisteniam:
Obžalovaný M. Á. na hlavnom pojednávaní rovnako ako v prípravnom konaní neuznal zavinenie na dopravnej nehode a na svoju obranu uviedol, že deň pred nehodou prišiel so svojimi kamarátmi (poškodenými Y., C. P. K.) zabaviť sa do C.. Poškodení počas zábavy požívali liehové nápoje, a preto sa dohodli, že naspäť bude riadiť vozidlo on (vozidlo patrilo poškodenému Y.). Nad ránom, keď ukončili zábavu, si preto sadol na miesto vodiča, vedľa neho si sadol poškodený C. a dozadu si sadli Y. a K.. Vonku bolo veľmi zlé počasie, bola hmla a zlá viditeľnosť. Vzhľadom na poveternostné podmienky si
bol vedomý, že sa bude šmýkať, pretože vozovka bola mokrá a primŕzalo. Počas jazdy mal zapnuté stretávacie svetlá a jazdil veľmi opatrne, lebo tesne pred nehodou bola veľmi hustá hmla a viditeľnosť bola asi na 2-3 metre. Týmto okolnostiam prispôsobil svoju jazdu a pred nehodou vozidlo riadil rýchlosťou 40-50 km/h. Keď sa blížil ku križovatke, kde došlo k nehode, zbadal v protismere svetlá, ktoré sa k nemu približovali. Tomuto vozidlu „preblikol“ diaľkovými svetlami, ale protiidúci vodič na to nereagoval. Preto strhol volant do pravej strany bez toho, aby brzdil, v snahe vyhnúť sa zrážke, pretože protiidúce vozidlo išlo v jeho jazdnom pruhu a rútilo sa na neho. Po strhnutí volantu doprava sa snažil naspäť strhnúť volant doľava a vtedy sa vozidlo rozkolísalo, dostalo sa do šmyku a skončilo v priekope. Túto cestu dobre poznal a poznal aj dopravnú situáciu na predmetnej križovatke, pričom vie o tom, že na danom úseku je maximálna rýchlosť 90 km/h, ale vzhľadom na podmienky v čase nehody sa snažil dodržiavať maximálnu rýchlosť počas jazdy na hodnote 50 km/h.
Z jeho výpovede ďalej vyplýva, že presne nevie, na akú vzdialenosť si všimol protiidúce vozidlo, to išlo v jeho jazdnom pruhu oproti nemu a náhle sa objavilo pred ním. Svetlá tohto protiidúceho vozidla mohol zbadať odhadom tak na 95 metrov. Jednalo sa u neho o rýchle rozhodovanie a nevedel, či tento protiidúci vodič chce odbočiť vľavo, ale keď videl, že pokračuje proti nemu a že z jeho pruhu neodišiel, rozhodol sa strhnúť svoje vozidlo doprava, kde je odbočka na C.. S vozidlom sa mu následne už nepodarilo dostať späť do jazdného pruhu, pretože zabalancovalo a dostalo šmyk. Predmetnú križovatku pozná a vie, že smerom od obce N. T. na C. je na tejto ceste odbočovací pruh vľavo, keď chcú autá odbočiť do mesta C. smerom na vojenské kasárne. Protiidúce vozidlo však podľa jeho názoru videl nie v tomto odbočovacom pruhu, ale v jeho jazdnom pruhu, teda idúce priamo proti nemu. Po nehode ihneď telefonoval na políciu, pričom na mieste nehody bola taká hmla, že policajti ich najprv nevedeli ani nájsť.
Svedok - poškodený Q. C. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že v čase nehody bola veľmi hustá hmla a viditeľnosť bola asi na vzdialenosť dvoch prerušovaných čiar, ktorými sa vyznačuje stred vozovky. S vozidlom šli vo svojom jazdnom pruhu, akou rýchlosťou uviesť nevedel, ale majiteľ vozidla A. Y. počas jazdy skonštatoval, že „ideme na spotrebu“. Do vozidla si sadol s tým, že si ide zdriemnuť. O krátky okamih sa prebral na nejaký zvuk, otvoril oči a v protismere zbadal nejaké svetlá protiidúceho vozidla. Na to reagoval obžalovaný tak, že zmenil smer jazdy vpravo, aby sa vyhol tomuto vozidlu a čelnému nárazu, následkom čoho sa auto rozkývalo a odrazu pocítil jeden náraz a za ním hneď druhý náraz.
Zo záverov znaleckého posudku znalca z odboru cestnej dopravy Ing. Milana Toropilu vyplýva, že bezprostredne po dopravnej nehode za účasti policajného technika zistil, že na brzdách havarovaného vozidla nebola závada a nebola zistená ani technická závada na riadení. Určil nárazovú rýchlosť vozidla do cestného zvodidla, ktorá bola 52,4 km/h. Za situácie, že vodič pred nárazom do zvodidla nebrzdil, bola rýchlosť vozidla na začiatku vybočovania z pravého jazdného pruhu v smere doprava rovnaká ako nárazová rýchlosť, t.j. 52,4 km/hod. Z technického hľadiska rýchlosť primeraná rozhľadu pri riadení vozidla za hustej hmly na začiatku reakcie vodiča bola maximálne 44 km/h. Technika jazdy obžalovaného bola podľa názoru znalca z technického hľadiska nesprávna. Nesprávnym prvkom techniky jazdy bolo nesprávne smerové riadenie vozidla s vybočením doprava v mieste križovatky a následným opustením asfaltového povrchu a nárazom do cestného zvodidla. Nesprávnym prvkom techniky jazdy bolo aj riadenie vozidla rýchlosťou vyššou (52,4 km/hod.), ako bola rýchlosť v noci za hustej hmly z technického hľadiska primeraná (44 km/hod.). Vodič vozidla mohol zabrániť zrážke v noci za hustej hmly, keby riadil motorové vozidlo rýchlosťou z technického hľadiska primeranou v priamom smere na obec N. T.. Technickou príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy obžalovaného aj v tom, že v križovatke bez bielych čiar vodorovného dopravného značenia mohlo dôjsť k strate smerovej orientácie vodiča a vodič smerovo neviedol vozidlo priamo v pravom jazdnom pruhu, ale mierne vybočil smerom doprava, následkom čoho zišiel z vozovky.
Z výsluchu znalca v prípravnom konaní je ďalej zrejmé, že znalec pri výpočte primeranej rýchlosti bral do úvahy reakčný čas vodiča na dopravnú situáciu 1,7 sekúnd, pričom vychádzal z literatúry, ktorá taký čas určuje vzhľadom na poveternostné podmienky, ktoré boli na mieste činu v čase nehody. Nevychádzal z reakčného času vodiča 1,0 sekúnd, pretože išlo o vedenie vozidla v noci a za hmly. Reakčný čas vodiča má vplyv na vypočítanie primeranej rýchlosti v takom pomere, že čím je väčšia reakčná doba, tým je z technického hľadiska primeraná rýchlosť na rozhľad vypočítaná nižšia. Čím je reakčná doba vodiča nižšia, tým je vypočítaná rýchlosť z technického hľadiska primerane vyššia. Znalec ďalej uviedol, že aby bolo možné vykonať analýzu pohybu neznámeho vozidla vo vzťahu k vozidlu riadeného obžalovaným, je treba dopočuť obžalovaného na údaje, či toto neznáme vozidlo, ktoré malo proti nemu ísť, bolo
nákladné alebo osobné, aká bola rýchlosť vozidla riadeného neznámym vodičom v protismere, aká bola priečna poloha vozidla riadeného v protismere vo vzťahu k strednej deliacej čiare, keď obžalovaný zbadal zrazu pred sebou v jeho jazdnom pruhu svetlá, kde sa nachádzalo vozidlo riadené obžalovaným, keď zbadal zrazu pred sebou vo svojom jazdnom pruhu svetlá a aká bola priečna poloha vozidla, ktoré riadil obžalovaný v okamihu, keď zrazu zbadal pred sebou v jeho jazdnom pruhu nejaké svetlá vo vzťahu k strednej deliacej čiare.
Za účelom získania týchto údajov bol v prípravnom konaní (9.8.2012) vykonaný vyšetrovací pokus (podmienky za ktorých bol vykonaný však nezodpovedali podmienkam v čase nehody). Zo zápisnice z vyšetrovacieho pokusu súd zistil, že sa ho zúčastnil znalec Ing. Milan Toropila, prokurátor, obžalovaný a policajný technik. Pri tomto vyšetrovacom pokuse obžalovaný udal vzdialenosti, na aké zbadal protiidúce vozidlo s tým, že je to len jeho odhad a boli odmerané hodnoty, ktoré vyžadoval znalec. Z vykonanej rekonštrukcie bola vyhotovená aj fotodokumentácia. Na základe vykonanej rekonštrukcie vypracoval znalec Ing. Milan Toropila dodatok k znaleckému posudku, v ktorom zodpovedal na rôzne situácie a spôsoby približovania sa vozidla riadeného obžalovaným a neznámeho vozidla. Za situácie, keď obžalovaný zbadal svetlá neznámeho vozidla a reagoval tak, že menil smer jazdy, pričom s vozidlom nebrzdil, za účelom zistenia akou najvyššou rýchlosťou sa mohlo neznáme vozidlo pohybovať, aby nedošlo k zrážke vozidiel, znalec uviedol, že rýchlosť neznámeho vozidla idúceho v protismere je neznáma, preto zadával, že neznáme vozidlo z polohy, keď ho obžalovaný podľa jeho výpovede na rekonštrukcii prvýkrát zbadal, premávalo ďalej v smere na C. v priamom smere. Rýchlosť vozidla riadeného obžalovaným zadal ako vypočítanú nárazovú rýchlosť cca 52,4 km/hod. a ďalej uviedol, že vozidlo Renault nebolo brzdené a smerovalo do polohy v okamihu nárazu do cestného oceľového zvodidla. Reakčný čas vodiča vzhľadom na dopravnú situáciu stanovil na 1,7 sekúnd. Výsledky vykonanej analýzy pri takýchto údajoch vzájomného pohybu vozidla Renault a neznámeho vozidla za účelom zistenia, akou rýchlosťou premávalo vozidlo a ako sa pohybovalo, aby nedošlo k zrážke vozidiel, premietol na grafickom zobrazení, z ktorého vyplýva, že by došlo k míňaniu vozidiel a k zrážke by nedošlo, keby sa neznáme vozidlo pohybovalo rýchlosťou maximálne 45 km/hod. Na základe vypočítanej rýchlosti túto ďalej zadával do rôzneho výpočtu vykonaného za účelom zistenia, ako sa míňali vozidlo riadené obžalovaným a neznáme protiidúce vozidlo, pretože k zrážke nedošlo. Naďalej do výpočtov zadával rýchlosť neznámeho vozidla, a to 45 km/ hod. a rýchlosť vozidla riadeného obžalovaným 52,4 km/hod. Zároveň do výpočtu zadával uhol zatočenia voči priamemu smeru na obec N. T. doprava v hodnote 2°. Z vykonanej analýzy vzájomného pohybu oboch vozidiel za účelom zistenia, o aký uhol došlo k natočeniu vozidla Renault pri zmene smeru jazdy až do polohy nárazu do oceľového zvodidla, vychádzal aj z výpovede obžalovaného pri rekonštrukcii. Znalec zistil, že uhol natočenia vozidla Renault voči priamemu smeru bol približne 10° a uhol natočenia vozidla Renault v mieste nárazu do zvodidla voči priamemu smeru približne 23°. Z diagramov a následných tabuliek o polohe vozidla Renault okrem iného vyplýva, že oproti polohe, keď sa vozidlo riadené obžalovaným nachádzalo v mieste, kde obžalovaný podľa jeho tvrdenia pri rekonštrukcii zbadal v protismere svetlá neznámeho vozidla a polohe, keď došlo k nárazu do cestného oceľového vozidla, zmenilo vozidlo riadené obžalovaným smer svojej jazdy len o približne 21° a vozidlo pritom prekonalo vzdialenosť 83,2 m. Z toho vyplýva, že nešlo o náhlu zmenu smeru jazdy vozidla Renault v smere doprava, ale len o nenáhlu miernu plynulú zmenu, pri ktorej došlo k natočeniu vozidla Renault len približne o 21°. Vozidlo sa pohybovalo do miesta nárazu k cestnému oceľovému zvodidlu jedným oblúkom veľmi veľkého polomeru. Znalec sa zaoberal aj situáciou, ktorá by nastala, keby obžalovaný v okamihu, keď zbadal svetlá protiidúceho neznámeho vozidla, reagoval tak, že by menil smer jazdy a pritom vozidlo brzdil dosiahnutým brzdným spomalením. Takto vykonanou analýzou bolo preukázané, že vozidlo riadené obžalovaným by brzdením vozidla dosiahnuteľným brzdným spomalením zastavilo 38,8 metrov pred cestným oceľovým zvodidlom. Ak by vodič brzdil len polovičnou hodnotou dosiahnuteľného brzdného spomalenia, k zrážke vozidiel by nedošlo, došlo by k ich minutiu a vozidlo Reanault by zastavilo 21 metrov pred cestným oceľovým zvodidlom.
Ďalej sa znalec zaoberal aj jazdou oboch vozidiel v prípade, ak by obžalovaný brzdil dosiahnuteľným brzdným spomalením až vtedy, keď už došlo k minutiu vozidiel. V takomto prípade by vozidlo riadené obžalovaným zastavilo 5 metrov pred cestným oceľovým zvodidlom. Za takejto istej situácie, ak by obžalovaný brzdil vozidlo len polovičnou hodnotou dosiahnuteľného brzdného spomalenia, vozidlo Renault by nezastavilo pred cestným oceľovým zvodidlom a jeho nárazová rýchlosť do neho by bola 31 km/hod.
Znalec ďalej vypočítal v znaleckom posudku aj situáciu, keď by obžalovaný zbadal svetlá neznámeho vozidla len na vzdialenosť 35 metrov, pričom reagoval tak, že by menil smer jazdy a vozidlo brzdil dosiahnuteľným brzdným spomalením, výsledkom by bolo čelná zrážka oboch vozidiel, vozidla zn. Renault a neznámeho vozidla. Znalec urobil aj rozbor jazdy protiidúcich vozidiel za situácie, že na asfaltovej vozovke sa už nenachádza vodorovné dopravné značenie, a teda obžalovaný nemá možnosť vozidlo riadiť podľa pravostrannej bielej vodiacej čiary a podľa bielej zebry v strede vozovky a reagoval by tak, že vozidlo by brzdil dosiahnutým brzdným spomalením. V tomto prípade uviedol, že vozidlo zn. Renault sa vtedy nachádzalo 20 metrov pred koncom šikmých rovnobežných čiar v smere na obec Nový Ruskov, a teda vodič nemal možnosť riadiť vozidlo podľa pravostrannej bielej vodiacej čiary a podľa bielej zebry v strede vozovky, v takomto prípade by vozidlo zastavil 17 metrov pred cestným oceľovým zvodidlom. Za takejto istej situácie, ak by obžalovaný vozidlo ním riadené brzdil len polovičnou hodnotou dosiahnuteľného brzdného spomalenia, došlo by k nárazu do cestného oceľového zvodidla rýchlosť 7 km/hod.
Znalec zároveň uviedol, že za situácie, ak by obžalovaný zbadal v hmle svetlá neznámeho vozidla, ktoré premávalo v ľavom jazdnom pruhu v priamom smere na nadjazd, tak ako to uvádzal obžalovaný vo svojej výpovedi pri rekonštrukcii, tak technickou príčinou dopravnej nehody by bola jazda neznámeho vozidla v protismere. Vodič neznámeho vozidla by potom vyvolal kolíznu situáciu tým, že vozidlo neviedol v jazdnom pruhu určenom pre smer jeho jazdy. Technika jazdy neznámeho vodiča by bola z technického hľadiska nesprávna. Konečné posúdenie príčiny vzniku dopravnej nehody znalec nechal na posúdenie súdu, lebo ide o otázku právnu. Obžalovaný pri rekonštrukcii označil polohu neznámeho vozidla, keď zbadal jeho svetlá v hmle, na vzdialenosť približne 95 metrov. Pri takejto vzájomnej vzdialenosti vozidiel by sa mohol obžalovaný vyhnúť neznámemu vozidlu zmenou smeru jazdy, keby neznáme vozidlo bolo riadené rýchlosťou maximálne 45 km/hod. a vozidlo obžalovaného premávalo rýchlosťou 52,4 km/ hod. Pri vyhýbaní sa neznámemu vozidlu nešlo o náhlu zmenu smeru jazdy vozidla Renault v smere doprava, ale len o nenáhlu mierne plynulú zmenu, pri ktorej došlo k celkovému natočeniu vozidla zn. Renault na dráhe vyhýbania až do nárazu na cestné zvodidlo len približne o 21°. Ako je to vidieť z grafického zobrazenia znaleckého posúdenia danej situácie, vozidlo zn. Renault sa pohybovalo do miesta nárazu na cestné oceľové zvodidlo jedným oblúkom veľmi veľkého polomeru. Vzhľadom na prerušené vodorovné značenie na vzdialenosť 45,6 metrov po vjazde vozidla Renault do križovatky, nebolo možné riadiť vozidlo doľava či doprava podľa neexistujúceho vodorovného dopravného značenia. Ak nemal vodič vozidla Renault možnosť orientovať sa podľa niečoho /vodiaca čiara, stredná deliaca čiara, smerové stĺpiky a iné/, tak nemal pokračovať v jazde do neznámeho priestoru, ale mal vozidlo brzdením zastaviť. Technika jazdy vodiča vozidla Renault nebola správna, pretože vodič vozidla podľa vlastnej výpovede nebrzdil.
Znalec zotrval na záveroch svojho posudku ako aj dodatku k posudku aj na hlavnom pojednávaní, na ktorom okrem iného uviedol, že nevie posúdiť, v ktorom jazdnom pruhu sa pred nehodou s motorovým vozidlom nachádzal obžalovaný, nakoľko o pohybe jeho vozidla polícia nezdokumentovala žiadne stopy.
Zranenia poškodených boli skúmané a bližšie popísané znalkyňou z odvetvia súdneho lekárstva MUDr. Vlastou Vyhnálkovou. Zo záverov jej znaleckého posudku súd zistil, že poškodený A. Y. pri dopravnej nehode utrpel zlomeniny priečnych výbežkov tiel 2. a 3. driekového stavca vľavo, pomliaždenie miechy v mieste 2. - 4. hrudného stavca s poruchou hybnosti a citlivosti od 5. hrudného stavca nadol, krvácanie do chrbticového kanála /epidurálny hematóm/ v úrovni 2.-4. hrudného stavca, zlomeninu hrudnej kosti, pomliaždenie hrudnej steny a pľúc a tržné rany na hornom viečku ľavého oka, na pere, na brade a vľavo na hlave a pomliaždenie ľavej očnej gule. V čase podania znaleckého posudku sa poškodený ešte podroboval liečbe v Národnom rehabilitačnom centre v K. a jeho zranenie ešte nebolo vyliečené. Poškodený Q. C. pri nehode utrpel zlomeninu ľavej ramennej kosti s posunom, tržnú ranu na brade vpravo a odreniny tváre a hrudníka vľavo, ktoré si vyžiadali liečenie a jeho liečba taktiež nebola ešte ukončená. Poškodený Ľ. K. pri nehode utrpel lalokovitú skalpáciu kože a mäkkých tkanív hlavy vpravo, zlomeniny kostí lebečnej spodiny v mieste čelovej a spánkovej kosti, pomliaždenie mozgu na spodine pravého čelového a spánkového laloka mozgu, zlomeniny kostí pravej očnice v mieste spodiny očnice, jarmovočeľustného komplexu so zakrvácaním do dutinového systému tváre, pomliaždenie pravej očnej gule, blokové postavenie 1. a 2. krčného stavca, zlomeninu horného artikulárneho výbežku 6. krčného stavca, zlomeniny obidvoch priečnych výbežkov 2. hrudníkového stavca, pravého priečneho výbežku 3. a ľavého priečneho výbežku 4. hrudníkového stavca, pomliaždenie steny hrudníka, pomliaždenie pľúc s trhlinou vpravo, prítomnosť vzduchu v podkoží a medzihrudi, prítomnosť vzduchu v pravej pohrudnicovej
dutine /pneumothorax/, zlomeninu 1.-3. rebra vpravo a 1. rebra vľavo a zlomeninu ľavej kľúčnej kosti s posunom. Liečenie v čase podania znaleckého posudku ešte nebolo ukončené.
Znalkyňa na hlavnom pojednávaní nad rámec posudku uviedla, že z dostupných vyšetrených okolností, ktoré mala k dispozícií v čase vypracovania znaleckého posudku, sa nebolo možné vyjadriť, či poškodení boli alebo neboli v čase nehody pripútaní. Zo zranení, ktoré utrpeli, ako aj z priebehu dopravnej nehody, vyplýva, že mohli aj nemuseli byť pripútaní bezpečnostnými pásmi.
Zranenia, ktoré pri nehode utrpeli poškodení, boli prvotne zachytené v lekárskych správach, ktoré sú súčasťou spisového materiálu.
Zo zápisu o dychovej skúške, vykonanej krátko po dopravnej nehode, je zrejmé, že dychovou skúškou nebola u obžalovaného zistená prítomnosť alkoholu.
Zo správy SHMÚ Bratislava súd zistil, že v čase predmetnej nehody dňa 6.11.2010 okolo 03.50 hod. bolo v lokalite mesta Trebišov oblačno, teplota vzduchu bola okolo 6 °C a vlhkosť vzduchu okolo 97%, povrch pôdy bol vlhký a prízemná vodorovná dohľadnosť dosahovala menej ako 1 km, čo sa definuje ako výskyt hmly.
Situácia na mieste dopravnej nehody bola zdokumentovaná zápisnicou o ohliadke miesta dopravnej nehody, záznamom dopravnej nehody a súvisiacou fotodokumentáciou.
Po zrušení odsudzujúceho rozsudku zo dňa 30.4.2013 Krajským súdom v Košiciach uznesením zo dňa 11.12.2013 sp.zn. 4To/80/2013, pribral súd do konania znalca z odboru cestnej dopravy JUDr. Ing. Petra Grendela, PhD. a doplnil dokazovanie jeho znaleckým posudkom (posudok si dal vyhotoviť obžalovaný v priebehu odvolacieho konania) a doplnkom k jeho znaleckému posudku, z ktorých zistil nasledovné:
Z uvedeného posudku vyplýva, že vozidlo, ktoré malo ísť oproti obžalovanému, išlo vyššou rýchlosťou ako vozidlo Renault riadené obžalovaným. Rýchlosť tohto vozidla bola asi o 35% vyššia ako rýchlosť pohybu vozidla Renault. Znalec podľa vykonanej analýzy nehodového deja na základe výpovedí účastníkov a výsledkov vykonaného vyšetrovacieho pokusu dospel k záveru, že údaje zistené pri vyšetrovacom pokuse vykonanom dňa 9.8.2012 sú technicky interpretovateľné ako reálny pohyb vozidiel s reálnou činnosťou vodičov zodpovedajúcej jej podnetom. Na základe uvedeného pokladá znalec výpoveď vodiča (obžalovaného) a svedka (poškodeného C.) za technicky plne prijateľné.
Reálnu situáciu v nehodovom úseku vozovky charakterizuje podľa znalca do istej miery fotografia č. 3 z fotodokumentácie, na ktorej sa reflexná dopravná značka nachádza vo vzdialenosti asi 65 - 70 metrov a vozidlo polície sa nachádza bližšie a zvodidlo sa nachádza približne 4 - 6 metrov pred dopravnou značkou.
Vo vzťahu k možnostiam zabránenia vzniku zrážky s protiidúcim vozidlom zo strany obžalovaného, t.j. vodiča vozidla Renault, znalec konštatoval, že z technického hľadiska pokladá za možné uviesť, že vodič (obžalovaný) reagoval na pohyb neznámeho vozidla idúceho oproti jeho vozidlu včas a správne a týmto spôsobom zabránil vzniku čelnej zrážky vozidiel. Pri zohľadnení vplyvu oslnenia a z toho vyplývajúceho reakčného času 1,7 sekundy je možné uviesť, že by vodič musel začať reagovať v čase najmenej 0,2 sekundy po tom, ako sa so svojim vozidlom minul s protiidúcim vozidlom, t.j. v čase, kedy nemal možnosť rozpoznať situáciu, smer pohybu vozidla po strhnutí riadenia, smerové vedenie vozovky, polohu vozidla a ostatné reálne okolnosti a nemal následkom oslnenia a zmeny smeru pohybu vozidla výhľad na dopravnú značku ako na jeho východzí orientačný bod. Pre rozpoznanie situácie a nereflexnej prekážky (zvodidlo) za daných okolností je uvedený reakčný čas (1,7 sekundy a viac) možné pokladať za technicky odôvodnený.
Na záveroch svojho znaleckého posudku znalec JUDr. Ing. Peter Grendel, PhD. zotrval aj na hlavnom pojednávaní s tým, že k záveru, že neznáme protiidúce vozidlo išlo o tretinu vyššou rýchlosťou ako vozidlo obžalovaného, dospel na základe údajov zo zápisnice o rekonštrukcii, zápisnice o dopravnej nehode a z fotodokumentácie, ktorými nasimuloval nehodový dej a následne simulačný program (PC Crash) určil uvedené údaje. Z výpovede znalca na hlavnom pojednávaní taktiež vyplynulo, že technickou príčinou dopravnej nehody bola jazda neznámeho vozidla idúceho v protismere, pričom rýchlosť,
ktorou premával obžalovaný, nie je z technického hľadiska v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Primeraná rýchlosť vozidla riadeného obžalovaným bola podľa znalca 54,9 km/hod., na začiatku reakcie obžalovaného bola rýchlosť jeho vozidla podľa výpočtov znalca 50 km/hod.
K ďalším súvisiacim otázkam sa znalec JUDr. Ing. Peter Grendel, PhD. vyjadril v doplnku ku svojmu znaleckému posudku, z ktorého je zrejmé, že na základe ním vykonanej analýzy možno konštatovať, že v tak hustej hmle, ako bola znázornená na fotodokumentácii z miesta nehody (čl. 24), môže byť vodič vozidla oslnený svetlami protiidúceho auta, a to jednak stretávacími ako aj diaľkovými. Maximálne obmedzenie spôsobené oslnením je v okamihu momentu pred stretnutím vozidiel vo vzdialenosti kratšej ako cca 25 metrov. Znalec ďalej určil, že pri analýze pohybu motorového vozidla riadeného obžalovaným bola vypočítaná rýchlosť jeho jazdy na cca. 50 km/hod. (47,5 až 52,5 km/hod.), pričom analýza priebehu nehodového deja vykonaná v jeho znaleckom posudku vychádza z toho, že k zrážke medzi motorovým vozidlom, ktoré riadil obžalovaný, a nezisteným motorovým vozidlom, nedošlo.
Zo záverov doplnku k jeho posudku ďalej vyplýva, že ak vzhľadom na hmlu mal vodič rozhľad pred vozidlom na vzdialenosť 3 až 4 metre, tak vzhľadom na poveternostné podmienky bola rýchlosť vozidla primeraná rozhľadu 8 až 10 km/hod. Ak vzhľadom na hmlu mal vodič rozhľad pred vozidlom na vzdialenosť, ktorej dĺžku tvoria dve prerušované čiary deliace vozovku na polovicu, tak vzhľadom na poveternostné podmienky bola rýchlosť vozidla primeraná rozhľadu 24 až 28 km/hod. Výpovede účastníkov dopravnej nehody však nie sú jednoznačné pri odhadovaní viditeľnosti, dohľadu, resp. rozhľadu pred vozidlo.
Na základe znalcom vykonanej analýzy taktiež možno konštatovať, že ak mal obžalovaný za danej dopravnej situácie a hmly rozhľad na vzdialenosť 35 metrov, mohol byť oslnený svetlami protiidúceho vozidla, a to jednak stretávacími ako aj diaľkovými, pričom maximálne obmedzenie spôsobené oslnením je v okamihu momentu pred stretnutím vozidiel vo vzdialenosti kratšej ako cca 25 metrov.
Na záveroch prezentovaných v doplnku k znaleckému posudku zotrval znalec JUDr. Ing. Peter Grendel, PhD. aj na hlavnom pojednávaní. Znalec tu ďalej upresnil, že v prípade vyjadrení jednotlivých účastníkov dopravnej nehody ako aj záznamov polície ohľadom dohľadu, resp. rozhľadu z motorového vozidla, sa jedná o zložitú problematiku, pričom laik vo väčšine prípadov nevie rozlíšiť pojem dohľad a rozhľad, ktorý sa veľmi často stotožňuje. Na otázku, prečo boli výpovede účastníkov nehody v tomto odlišné, odpovedať nevie. Z výpovede znalca na hlavnom pojednávaní taktiež vyplynulo, že za určených predpokladov, že viditeľnosť na mieste nehody bola cca 35 metrov, bola primeraná rýchlosť tomuto rozhľadu 54,9 km/h a obžalovaný šiel rýchlosťou približne 50 km/h, šiel obžalovaný rýchlosťou primeranou rozhľadu, ak boli tieto podmienky splnené. Z technického hľadiska podľa vykonanej simulácie obžalovaný reagoval na vzniknutú situáciu správne.
Po takto vykonanom dokazovaní, zhodnotiac všetky vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnom súhrne, dospel súd k záveru, že nebolo nepochybne preukázané, že sa skutok kladený obžalovanému M. Á. stal tak, ako je uvedený v obžalobe okresného prokurátora. Z vykonaných dôkazov totiž nemožno učiniť jednoznačný záver, že obžalovaný počas jazdy nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu svojho vozidla a neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu a okolnostiam na danom úseku cesty medzi C. a obcou N. T., čím mal zapríčiniť dopravnú nehodu, pri ktorej W. A. Y., Ľ. K.Č. P. Q. C. utrpeli zranenia bližšie konkretizované v obžalobe s dobou liečenia v trvaní nad 42 dní.
Je zrejmé, že podaná obžaloba bola opretá prakticky výlučne o závery znaleckého posudku znalca z odboru cestnej dopravy Ing. Milana Toropilu, ktorý vo svojom znaleckom posudku a doplnku k posudku určil nárazovú rýchlosť vozidla obžalovaného do cestného zvodidla na 52,4 km/hod. (bez toho, aby uviedol aj tzv. „rozpätie“ predpokladanej rýchlosti) a vypracoval viacero verzií príčin dopravnej nehody s tým, že technickou príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy obžalovaného. Znalec vykonal aj analýzu rôznych situácií v prípade, že by v protismere jazdy obžalovaného malo premávať v jeho jazdnom pruhu neznáme motorové vozidlo a vykonaním rôznych kombinácií vylúčil prítomnosť neznámeho motorového vozidla, pretože pri rôznych možných konfiguráciách vzniku kolíznej situácie podľa neho nedošlo k takému priebehu, ako ju opísal obžalovaný. Zároveň však pripustil, že za situácie, ak by obžalovaný zbadal v hmle svetlá neznámeho vozidla, ktoré premávalo v ľavom jazdnom pruhu v priamom smere na nadjazd, tak ako to uviedol obžalovaný vo svojej výpovedi pri rekonštrukcii, tak technickou príčinou dopravnej nehody bola jazda neznámeho vozidla v protismere. Vodič neznámeho
vozidla by potom vyvolal kolíznu situáciu tým, že vozidlo neviedol v jazdnom pruhu určenom pre smer jeho jazdy.
Oproti záverom znalca Ing. Milana Toropilu stoja výpovede obžalovaného M. Á. a poškodeného Q. C., ktorí zhodne v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní uvádzali, že do dráhy vozidla, ktoré šoféroval obžalovaný, vošlo neznáme motorové vozidlo, takže obžalovaný musel strhnúť volant smerom doprava, následkom čoho sa auto rozkývalo a následne skončilo v priekope. Menovaní sú síce v priateľskom vzťahu, obaja však takto vypovedali bezprostredne ešte pred vznesením obvinenia počas hospitalizácie v nemocnici, keď sa na takejto výpovedi nemohli žiadnym spôsobom dohodnúť. Vo vzťahu k poškodenému C. teda súd nezistil žiadne okolnosti, majúce vplyv na dôveryhodnosť jeho výpovede.
Obrana obžalovaného navyše zapadá aj do rámca záverov znaleckého skúmania znalca z odboru cestnej dopravy Ing. Petra Grendela, PhD., ktorého znalecký posudok si obžalovaný obstaral počas prebiehajúceho súdneho konania. Ten výpovede obžalovaného a poškodeného C. pokladá za technicky plne prijateľné a vo vzťahu k možnostiam zabránenia vzniku zrážky s protiidúcim vozidlom zo strany obžalovaného konštatoval, že z technického hľadiska pokladá za možné, že obžalovaný reagoval na pohyb neznámeho vozidla idúceho oproti jeho vozidlu včas a správne a týmto spôsobom zabránil vzniku čelnej zrážky vozidiel. Vo svojich záveroch vychádzal z viditeľnosti v čase nehody 35 metrov, určenej na základe údajov zo zápisnice o ohliadke miesta činu vyhotovenej políciou (po nehode bola vyhotovená za účasti znalca Ing. Milana Toropilu zápisnica o ohliadke miesta dopravnej nehody, v ktorej je zaznamenané, že za účasti znalca bol zistený rozhľad v hustej hmle a nočnej tme s viditeľnosťou do cca 35 metrov), pričom podľa jeho záverov šiel obžalovaný pri splnení predpokladaných podmienok rýchlosťou primeranou rozhľadu a z technického hľadiska podľa vykonanej simulácie obžalovaný reagoval na vzniknutú situáciu správne. Technickou príčinou dopravnej nehody bola podľa jeho záverov jazda neznámeho vozidla idúceho v protismere a rýchlosť, ktorou premával obžalovaný, nie je podľa neho z technického hľadiska v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Primeraná rýchlosť vozidla riadeného obžalovaným bola podľa znalca Ing. Petra Grendela, PhD. 54,9 km/hod., na začiatku reakcie obžalovaného bola rýchlosť jeho vozidla podľa výpočtov okolo 50 km/hod.
Uvedené skutočnosti vnášajú závažné pochybnosti do obžalobou prezentovaných tvrdení, podstatných pre posúdenie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného, že obžalovaný počas jazdy nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu svojho vozidla a neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu a okolnostiam na predmetnom úseku cesty. Keďže súd na hlavnom pojednávaní vykonal všetky dostupné dôkazy (poškodení A. Y. a Ľ. K. v čase nehody v motorovom vozidle spali resp. driemali a o okolnostiach nehody nič nevedeli) a uvedené pochybnosti sa nepodarilo v rámci vykonaného dokazovania odstrániť, rozhodol súd o oslobodení obžalovaného spod podanej obžaloby podľa § 285 písm. a) Tr. poriadku, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Poškodenú spoločnosť Všeobecná zdravotná poisťovňa a.s., ktorá si v trestnom konaní uplatnila nárok na náhradu škody v súvislosti s vynaloženými liečebnými nákladmi za poškodených (u Ľ. K. vo výške 8.736,68 €, u Q. C. vo výške 806,92 € a u A. Y. vo výške 4.583,21 €), odkázal súd vzhľadom na oslobodzujúci rozsudok obligatórne na civilný proces.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia rozsudku na Okresný súd Trebišov. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Rozsudok môže odvolaním napadnúť: a/ prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, b/ obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, c/ poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.