Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/442/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobkyne W. N., M. XX, zastúpenej JUDr. Petrom Majerníkom, advokátom, Košice, Floriánska 16, IČO: 42 109 680, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Bratislava, Štúrova 2, IČO: 00 166 481, o zaplatenie 10 000 € s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku 45C/29/2014-182 z 21.4.2015 Okresného súdu Košice II

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 2 000 € spolu s úrokom z omeškania 5,5 % ročne z uvedenej sumy od 22.12.2013 až do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti istiny a prísl. žalobu zamietol a rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobkyňa, žalobou doručenou mu 10.4.2014 domáha od žalovanej a akým titulom, na čo v nej poukázala (čím dôvodila), čo oznámila (na čo poukázala, resp. čo konštatovala) žalovaná, ktorá sa k žalobe vyjadrila písomným podaním, doručeným mu 20.5.2014, že vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedkov W. Č., R.. W. Y., W. N., oboznámením sa s listinnými dôkazmi: uznesením o vznesení obvinenia zo 16.6.2010, uznesenia o zamietnutí sťažnosti, rozsudkom Okresného súdu (ďalej len OS) Michalovce 1T/45/2010-605, rozsudkom Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach 8To/69/2011-694 a obsahom pripojených spisov OS Michalovce 41C/34/2014 a 17C/100/2014 a zistil tento skutkový stav veci: Reprodukoval skutkovú vetu uznesenia Prezídia Policajného zboru (ďalej len PZ), Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odbor Východ, oddelenie vyšetrovania ČVS:PPZ-86/BOK-VY-2010 zo 16.6.2010 a výrok uznesenia č.XIV.Gv30/2010 z 15.7.2010 Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len GP SR), Trestného odboru. Uviedol ďalej ako rozhodol OS Michalovce rozsudkom 1T/45/2010-605 z 12.5.2011 a KS v Košiciach rozsudkom 8To/69/2011-694 zo 16.1.2012 (čo z odôvodnenia uvedeného rozsudku, o. i., vyplýva), čo vyplýva z listu z 19.6.2013, označeného ako žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nezákonným zadržaním, adresovaného GP SR, z listu GP S R zo 16.7.2013 žalobkyni, z listu doručovaného GP SR Ministerstvu spravodlivosti (ďalej len MS) SR 16.7.2013, z listu MS SR z 8.8.2013, označeného ako vrátenie postúpenej žiadosti o prerokovanie nároku na náhradu škody podľa Zák.č.514/03 Z. z. - odpoveď (reprodukoval doslovne takmer celý jeho obsah), z listu GP SR zo 16.8.2013, z pripojeného spisu OS Michalovce 41C/34/2014 (zo zápisnice z pojednávania 5.9.2014 o výpovedi Q. O., ktorý bol vypočutý ako účastník konania), z pripojeného spisu OS Michalovce 17C/100/2014 (konanie žalobkyne W.. Č. proti žalovanej SR o zaplatenie 1 726,51 €, titulom náhrady škody spôsobenej začatím a vedeným tr. stíhania, ktoré sa neskočilo právoplatným odsúdením, ako špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa

Zák.č.514/03), čo uviedla žalobkyňa vo svojej účastníckej výpovedi na pojednávaní 21.10.2014, čo uviedla svedkyňa W.. Č. (matka žalobkyne) vo svojej výpovedi na pojednávaní 20.1.2015 a čo uviedli svedkovia W.. N. F. R.. Y. vo svojej svedeckej výpovedi. Citoval znenie čl.46 ods.3 Ústavy SR,čl.5 ods.1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) a Protokolov na tento Dohovor nadväzujúcich,§ 3,§ 4,§ 5 ods.1,§ 6 ods.1,2,§ 7,§ 15,§ 16,§ 17 Zák.č.514/03 Z. z.,§ 517 O. z. a § 3 Nar.vl.č.87/95 Z. z. V danom prípade sa žalobkyňa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy 10 000 €, pričom svoju žalobu odôvodnila tým, že uznesením Prezídia PZ Úrad boja proti organizovanej kriminalite, Odboru Východ ČVS:PPZ-86/BOK-VY-2010 zo 16.6.2010 bolo voči nej vznesení obvinenie pre skutok vyšetrovateľom právne kvalifikovaný ako zločin marenia spravodlivosti formou spolupáchateľstva, ktorého sa mala dopustiť spôsobom uvedeným vo výroku predmetného uznesenia (voči ktorému uzneseniu o vznesení obvinenia podala sťažnosť, ktorá bola uznesením GP SR XIVGv30/2010 z 15.7.2010 zamietnutá). Po podaní obžaloby GP SR a vykonaní následného rozsiahleho dokazovania v rámci hlavného pojednávania bola rozsudkom OS Michalovce 1T/45/2010 z 12.5.2011 v spojení s rozsudkom KS v Košiciach 8To/69/2011 zo 16.1.2012 oslobodená spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin marenia spravodlivosti formou spolupáchateľstva. Tento nárok si uplatnila voči SR zastúpenej GP SR. Aj s poukazom na opakovanú námietku žalovanej sa ako prvou zaoberal otázkou aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov tohto konania, pričom vo všeobecnosti poukázal na tú skutočnosť, že pod vecnou legitimáciou (aktívnou alebo pasívnou) sa vo všeobecnosti v Občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov vyplývajúca z hmotného práva, pričom vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konkrétnom prípade rozhoduje. Podľa uvedeného aktívnu legitimáciu v konaní o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu má ten, ktorému nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci mala vzniknúť škoda, teda v tomto prípade je jednoznačne aktívne legitimovanou žalobkyňa. Zodpovedným subjektom v danej veci je štát, nakoľko škoda jej bola spôsobená orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci (§ 1 písm. a/ Zák.č.514/03 Z. z.). Keďže žalobkyňa ako orgán konajúci v mene štátu v tejto konkrétnej veci označila GP SR, pričom tá vyjadrila nesúhlasné stanovisko, následne riešil uvedenú otázku, t.j. či orgánom konajúcim v mene štátu je v danom prípade GP SR alebo MS SR, resp. Ministerstvo vnútra (ďalej len MV) SR. Tu poukázal na § 4 Zák.č.514/03 Z. z., v ktorom zákonodarca rozlišuje viaceré prípady spôsobenia škody orgánom verejnej moci a v súvislosti s uvedeným rozlišuje a určuje viacero orgánov konajúcich v mene štátu. V plnej miere sa stotožnil so stanoviskom MS SR z 8.8.2013 vo vzťahu k určeniu, ktorý orgán podľa Zák.č.514/03 Z. z. (v znení zmeny zák. platnej a účinnej od 1.1.2013) koná v mene štátu vo veci náhrady škody, na ktoré v celom rozsahu poukázal. Zároveň rovnako ako MS SR aj on poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu (ďalej len NS) SR 3Cdo/194/2010, ktoré rozhodnutie sa dôsledne vyporiadava s jednotlivými úsekmi tr. konania v nadväznosti na určenie orgánu, ktorý v prípade náhrady škody má konať ako orgán verejnej moci v mene štátu, a ktoré konštatuje, že na úseku tr. konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí tr. stíhania a je zavŕšené podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ PZ, ako aj prokurátor, a preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy ako MV SR tak aj GP SR a z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, resp. ak bola žiadosť podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať, ako prvý. S poukazom na uvedené skutočnosti bol toho názoru, že GP je tým subjektom, ktorý zastupuje štát - SR, v tomto konkrétnom prípade, s poukazom na žiadosť, ktorú žalobkyňa podala na GP SR, ako aj s poukazom na skutočnosť, že prokurátor GP SR nevyhovel sťažnosti žalobkyne voči vznesenému obvineniu. Vo vzťahu k uplatnenému nároku následne vychádzal z úvahy, že zodpovednosť štátu založená Zák.č.514/03 Z. z. je objektívnou zodpovednosťou, ktorej sa štát nemôže zbaviť, preto neposudzoval správnosť rozhodnutia orgánu štátu, ani skutočnosť, či škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktoré upriamila pozornosť aj žalobkyňa vo svojej žalobe (Sekanina c/a Rakúsko, Vostic c/a Rakúsko, Rushiti c/ a Rakúsko). V ďalšom poukázal na rozhodnutie NS SR 4MCdo 15/2009, podľa ktorého pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí tr. stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie tr. stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo, pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní tr. činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí tr. stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (§6 ods.1 Zák.č.514/03 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov). Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení tr. stíhania sa tr. konanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí tr. stíhania a vznesení obvinenia. Nárok na náhradu škody

spôsobenej začatím a vedením tr. stíhania, ktoré neskočilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa Zák.č.514/03 Z. z., lebo zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená. Ak došlo k zastaveniu tr. stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody „vychádza“ z toho, že občan čin nespáchal a že tr. stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím tr. stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) tr. stíhania je neskorší výsledok tr. konania. Podľa uvedeného a v súlade s ustálenou súdnou praxou štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) tr. stíhania, ktoré neskočilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím tr. súdu, čiže ten kto bol spod obžaloby oslobodený má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadné právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Súdna prax zastávala uvedené stanovisko za účinnosti Zák.č.58/69 Zb. a rovnako je to aj po prijatí Zák.č.514/03 Z. z. V danom prípade teda dospel k záveru, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobkyni, ako aj vedenie konania bolo nezákonné, nakoľko bola nakoniec spod obžaloby oslobodená tak, ako je to uvedené. Rovnako mal za to, že v dôsledku jej tr. stíhania došlo k zásahu do jej osobnej slobody, ktorá skutočnosť mala dopad aj na jej súkromný, rodinný a pracovný život a došlo k zásahu do jej cti a dobrej povesti, pričom predmetný nárok posudzoval v súlade s ust. Zák.č.514/03 Z. z. a zároveň v súlade s čl. 5 ods.1 a 5 Dohovoru a čl.46 ods.3 Ústavy SR. Tr. stíhanie a s tým spojený prípadný výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný a pracovný život, zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé porušiť práva na osobnú slobodu garantovanú čl.17 ods.1 Ústavy SR, ako aj právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti garantovaného čl.19 ods.1,2 Ústavy SR. Z uvedeného teda vyplýva, že tr. stíhanie a prípadný výkon väzby, ktoré boli realizované v rozpore so zák., sú spôsobilé vyvolať vznik materiálnej škody, ako aj vznik nemateriálnej ujmy. Vzhľadom na uvedené zameral dokazovanie na zistenie do akej miery došlo v tomto konkrétnom prípade k zásahu a aké následky boli vyvolané v súvislosti s čím vyhodnocoval, či možno považovať za postačujúce iba samotné konštatovanie porušenia práva (či samotné konštatovanie porušenia práva je dostatočným zadosťučinením podľa cit. § 17 ods.2 Zák.č.514/03 Z. z.) alebo či takéto konštatovanie, vzhľadom na spôsobenú ujmu, nie je možné považovať v tomto konkrétnom prípade za dostačujúce a teda je potrebné priznať žalobkyni aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V nadväznosti na uvedené v prípade, ak by dospel k názoru, že je potrebné priznať aj odškodnenie v peniazoch, bolo potrebné stanoviť výšku takéhoto odškodnenia. Zohľadňujúc zák. stanovené kritéria, na ktoré by mal prihliadať pri rozhodovaní o tejto otázke, skúmal jednotlivé skutočnosti, týkajúce sa tohto konkrétneho prípadu a dospel k záveru, že žalobkyňu, ako poškodenú osobu, je možné považovať za bezúhonnú osobu, ktorá sa v predchádzajúcom období (do vznesenia obvinenia) nedopustila úmyselného ani neúmyselného tr. činu, a ako takú osobu ju vnímalo aj jej okolie tak, ako to vyplynulo aj z výpovedí svedkov, aj správy príslušného obecného orgánu, ktorý podával jej charakteristiku v rámci tr. konania. Žalobkyňa žila v usporiadanom rodinnom prostredí a taktiež bola zamestnaná v trvalom pracovnom pomere, kde jej pracovná charakteristika bola dobrá tak, ako to vyplynulo aj z výpovede svedkov. Zároveň zohľadnil aj okolnosti za ktorých došlo k vzniknutej ujme, pričom poukázal na tú skutočnosť, že k vzneseniu obvinenia a ďalšiemu tr. stíhaniu, ako aj jednotlivým úkonom, ku ktorým došlo v rámci tohto stíhania došlo v súvislosti s tr. stíhaním jej brata, ktorý bol v tom čase, ako aj v predchádzajúcom období tr. stíhaný za viacero závažných tr. činov tak, ako je to popísané. Vo vzťahu k spôsobu, akým bolo doručované uznesenie o vznesení obvinenia a realizované zadržanie žalobkyne, poukázal na tú skutočnosť, že uvedený postup bol zvolený práve v súvislosti so skutkom, pre ktoré bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia a v súvislosti s osobou jej brata. Zároveň poukázal na to, že sa voči týmto postupom orgánov činných v tr. konaní namietaním spôsobu nebránila v rámci tr. konania zák. stanovenými spôsobmi, čiže nenamietala voči postupu orgánov polície, nepodala sťažnosť, ani iným spôsobom sa nebránila voči tomuto postupu. Vo vzťahu k posudzovaniu závažnosti následkov, ktoré jej vznikli v súkromnom živote a spoločenskom postavení, poukázal na to, že žiadnym spôsobom nepreukázala súvislosť medzi vznesením obvinenia (a následným tr. stíhaním) a zhoršením zdravotného stavu otca (a jeho následnou smrťou), naopak sama uviedla, že otec bol chorý už dlhodobo v prechádzajúcom období. Taktiež bol toho názoru, že v konaní nepreukázala príčinnú súvislosť rozpadu jej vzťahu s druhom s predmetnými udalosťami, súvisiacimi s tr. konaním, pričom aktuálne je vydatá, žije v usporiadanej rodine, má deti. Rovnako poukázal na to, že žalobkyňa, ktorá v tom čase študovala na vysokej škole sa síce nemohla zúčastniť jednej konkrétnej skúšky, ktorá sa mala konať v čase jej zadržania, avšak sama potvrdila, že vykonala túto skúšku v náhradnom termíne, skúšku spravila, rovnako dokončila

štúdium daného ročníka, aj celé vysokoškolské štúdium bez jeho prípadného predlžovania v súvislosti s výkonom a realizáciou úkonov v tr. konaní. Obdobne pri šetrení súvislosti a následkov v rámci jej pracovného života dospel k názoru, že nepreukázala také závažné následky, ktoré by odôvodňovali vyššie odškodnenie, nakoľko aj naďalej je zamestnankyňou tej istej firmy, v ktorej pracovala v čase vznesenia obvinenia (aj počas celého tr. konania až po oslobodzujúce rozhodnutie) a rovnako tam teda pracuje až doposiaľ (teda aj po vydaní oslobodzujúceho rozhodnutia), aj keď aktuálne je na rodičovskej dovolenke. Nedošlo u nej ani k zmene pracovného zaradenia alebo zmene pracovnej náplne, ani k žiadnym iným zmenám vo vzťahu k zamestnávateľovi a výkonu práce. V súvislosti s uvedeným poukázal aj na tú skutočnosť, že v čase doručovania uznesenia o vznesení obvinenia a v čase jej zadržania nedošlo k znemožneniu jej prítomnosti v práci, a znemožneniu plnenia pracovných povinností, keďže v danom čase bola práceneschopná a teda v tom období do práce nechodila. Vo vzťahu k poukazu na okolnosť, že už nebýva v byte, v ktorom bývala v čase doručovania uznesenia o vznesení obvinenia a zásahu orgánov policajného zboru, uviedol, že rovnako nebola preukázaná priama súvislosť medzi tr. stíhaním a odovzdaním predmetného bytu, keďže sama uviedla, že k ukončeniu nájomného vzťahu a odovzdaniu bytu došlo na základe jej vlastného rozhodnutia a nie na základe rozhodnutia prenajímateľa, ktoré by súviselo s tr. stíhaním. Rovnako k namietanej skutočnosti v súvislosti s chovom psov, ktoré boli prítomné v byte v čase zásahu, uviedol, že nebolo v tomto konaní preukázané, žeby psy utrpeli nejakú škodu, keďže o tieto sa následne postarala jej matka (po telefonáte advokáta) a nič sa im nestalo. Vo vzťahu k žalobkyňou uvádzaným psychickým problémom dospel k záveru, že aj keď je uveriteľné, že v súvislosti s tr. stíhaním mohla byť v stave psychickej nepohody, avšak intenzita tohto stavu nebola až taká, aby ju viedla k tomu, aby navštívila odborníka (psychológa, psychiatra), ani si zrejme nevyžadovala medikamentóznu liečbu na základe predpisu odborníka tak, ako to vyplynulo z vykonaných dôkazov. K zhoršeniu spoločenského postavenia žalobkyne, ktorá v súvislosti s uvedeným poukazovala na zhoršenie vzťahov v pracovnom kolektíve, zhoršenie susedských vzťahov, ako aj negatívne dopady na jej širšiu rodinu (matku) uviedol, že síce výpoveďami svedkov, mal za preukázané, že došlo k určitému zhoršeniu pracovných vzťahov (keď jej kolegovia ju vyčleňovali zo svojich mimopracovných aktivít), avšak takéto „zhoršeniu“ vyhodnotil iba ako zhoršenie menšej intenzity, keď aj predvolaní svedkovia - kolegovia, že ju majú radi, nemajú na ňu negatívny názor a rovnako svedkovia nepoukázali na žiadne konkrétne udalosti osvedčujúce, žeby sa v súvislosti s tr. konaním niekto z kolegov vyjadril o nej hanlivo alebo sa k nej správal dehonestujúco a p. Zhoršenie vzťahov so susedmi ničím nepreukázala, pričom

- podľa jej vyjadrenia - sa susedia báli s ňou kontaktovať, aby nespôsobili nejaké problémy sebe, avšak nejednalo sa o zhoršenie vzťahov v dôsledku zhoršenia názorov na jej osobu (tieto skutočnosti neboli ničím preukázané). Napokon vo vzťahu k jej tvrdeniu, že Mesto Veľké Kapušany je malé, že celé mesto si šuškalo o týchto udalostiach, čím trpela aj jej matka, uviedol, že síce vo všeobecnosti uveril jej tvrdeniu a tvrdeniu jej matky, že napriek negatívnym skutočnostiam „súvisiacich“ s osobou jej brata, boli udalosti súvisiace s jej tr. stíhaním a zadržaním spôsobilé zhoršiť reputáciu rodiny (majúc za to, že okolie mohlo vyhodnotiť situáciu tak, že brat je čiernou ovcou rodiny, avšak keď došlo k podobným problémom v súvislosti s jej osobou, vec už bola vyhodnocovaná inak, ako problém celej rodiny), avšak nepreukázala žiadne konkrétne udalosti a jednotlivé skutočnosti, ktoré by osvedčovali, že intenzita takéhoto zhoršenia reputácie rodiny je vyššia oproti obdobiu pred predmetnými udalosťami. V súlade s uvedenými úvahami dospel k záveru, že v tomto konkrétnom prípade sú splnené hmotnoprávne podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy, čo do základu, nakoľko zo strany orgánov činným v tr. konaní došlo v konaní do zásahu do jej „osobnostným“ práv nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu a iba samotné konštatovanie porušenia práva v danom prípade sa mu javí ako nedostatočné, avšak vo vzťahu k výške odškodnenia bol toho názoru, že primeranou sa javí čiastka 2 000 €, ktorú jej v tomto prípade priznal na rozdiel od ňou navrhovanej čiastky 10 000 €. V prevyšujúcej časti preto žalobu zamietol. Spolu s istinou jej priznal aj úrok z omeškania v súlade s cit. zákonnými ust., pričom bol toho názoru, že do omeškania s úhradou tejto sumy sa žalovaná dostala až od 22.12.2013, t.j. márnym uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, keď v tomto konkrétnom prípade táto lehota uplynula 21.12.2013, nakoľko žiadosť o predbežné „prejedanie“ „obžaloby“ bola doručená GP SR 21.6.2013. V prevyšujúcej časti prísl. žalobu zamietol. O trovách konania rozhodne v súlade s § 151 ods.3 O. s. p. do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 3. Proti rozsudku, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania, podala žalovaná v zák. stanovenej 15 dňovej lehote o d v o l a n i e (č.l.202-209, podané osobne na súd 8.6.2015) - pretože rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom podľa ustálenej judikatúry sa za právne posúdenie považuje činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd vyvodil na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napriek jej námietkam nesprávne právne posúdil vec, pričom nesprávne skutkové zistenia a právne posúdenie veci vidí najmä v nasledujúcich skutočnostiach: Súd v predmetnej veci uzavrel, že titulom náhrady škody je nezákonné uznesenie Prezídia PZ, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odboru Východ sp. zn.:ČVS:PPZ-86/BOK-VY-2010 zo 16.6.2010, ktorým bolo žalobkyni vznesené obvinenie pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin marenia spravodlivosti formou spolupáchateľstva na skutkom základe opísanom v uvedenom uznesení. Rovnako súd vyhodnotil, že v dôsledku jej tr. stíhania došlo k zásahu do jej osobnej slobody, čo malo dopad na jej súkromný, rodinný a pracovný život a došlo k zásahu do jej cti a dobrej povesti. Konanie v mene SR. Tak ako to vyplýva z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súd sa v snahe vysporiadať s námietkou jej procesného zástupcu, že nie je orgánom, ktorý by mal konať v mene štátu, v plnom rozsahu stotožnil so stanoviskom MS SR z 8.8.2013 v uvedenej veci a poukazuje i na rozsudok NS SR 3Cdo/194/2010 (odôvodnenie rozsudku na č.l.19-20). GP SR - podľa názoru súdu - je príslušná na zastupovanie štátu i preto, že žalobkyňa podala svoju žiadosť o náhradu škody na GP SR a prokurátor GP SR nevyhovel jej sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia. V zmysle Zák.č.514/03 Z. z. je štát, t.j. SR zodpovedným za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v tr. konaní. V súlade s § 21 O. s. p. pred súdom za štát koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom je potom práve Zák.514/03 Z. z., ktorý v § 4 ods.1 a 2 pôsobnosť orgánov konať v mene SR. V aplikačnej praxi súdov naďalej ostáva spornou otázka, ktorý orgán má konať v mene štátu v prípade, ak titulom na vznik nároku na náhradu škody je nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia. Napriek tomu, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo formálne zmenené ani zrušené (t.j. nedalo sa považovať za nezákonné), judikatúra dospela systematickým a logickým výkladom § 6 ods.1 Zák.č.514/03 Z. z. k záveru, že v prípade ak dôjde k zastaveniu tr. stíhania, príp. k oslobodeniu spod obžaloby, je potrebné takéto rozhodnutie považovať za nezákonné. Titulom nároku na náhradu škody je potom nezákonné rozhodnutie, ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia. Nadobudnutím účinnosti ostatnej novely Zák.č.514/03 Z. z. (platnej a účinnej od 1.1.2013) vznikla situácia, kedy je sporné, ktorý orgán je oprávnený konať v mene SR v prípade, ak titulom na náhradu škody je uznesenie o vznesení obvinenia V predmetnej právnej veci bolo uznesenie o vznesení obvinenia žalobkyne vydané vyšetrovateľom PZ, pričom vo väčšine prípadov v tr. konaní vydáva uznesenie o vznesení obvinenia konkrétnej osobe vyšetrovateľ alebo poverený príslušník PZ. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia je prípustná sťažnosť ako opravný prostriedok, o ktorej rozhoduje prokurátor, ktorý môže sťažnosti vyhovieť a uznesenie o vznesení obvinenia zrušiť, alebo rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti uznesenie o vznesení obvinenia potvrdiť. MV SR vo svojich jednotlivých vyjadreniach v súdnych konaniach o náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci v minulosti dôvodilo tým, že v prípade, ak prokurátor nezamietne sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, týmto postupom odobrí postup vyšetrovateľa, príp. povereného príslušníka PZ. Teda možno predpokladať, že vyšetrovateľ konal zákonne. Uvedeným ministerstvo dôvodilo, že v prípade, ak prokurátor zamietne sťažnosť obvineného nie je možné dospieť k inému záveru, ako že MV SR nie je v danom prípade orgánom oprávneným konať v mene štátu. Toto stanovisko MV „SZ“ sa premietlo aj do novely Zák.č.514/03 Z. z., podľa ktorej MV SR bude konať v mene štátu len vtedy, ak prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ alebo povereného príslušníka PZ. Ďalšou podmienkou pre vznik zodpovednosti MV SR je skutočnosť, že prokurátor nepodal v danej tr. veci obžalobu príslušnému súdu. Opísanými skutočnosťami je teda vymedzené, za akých okolností koná v mene štátu MV SR. Otázkou však zostáva, kto má konať v prípade, ak prokurátor zamietne sťažnosť obvineného voči uzneseniu o vznesení obvinenia a príp. aj podá obžalobu. Na výklad dotknutých ust. Zák.č.514/03 Z. z. je možné nazerať ako na gramatický výklad alebo možno aplikovať systematický a logický výklad. Gramatický výklad dotknutých ust. V zmysle § 4 ods.1 písm. f) Zák.č.514/03 Z. z. GP SR koná v mene štátu len ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu, teda prokurátor v občianskom súdnom konaní, v tr. konaní alebo správnom konaní. Z uvedeného ust. vyplýva, že škodu musí spôsobiť prokurátor v občianskom súdnom konaní, v tr. konaní alebo v správnom konaní. Ak sa zotrvá na judikatúrou ustanovenom titule, t.j. za titul nároku na náhradu škody, sa bude považovať uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré je predbežne vykonateľné, t.j. odo dňa jeho vydania vyšetrovateľom, príp. povereným príslušníkom PZ, má právne účinky a to bez ohľadu na jeho oznámenie obvinenému, potom nie je možné dospieť k záveru, že škodu spôsobil orgán podľa osobitného predpisu v tr. konaní a teda nie je možné aplikovať cit. ust. podľa § 4 ods.1 písm. f) Zák.č.514/03 Z. z. Uznesenie o vznesení obvinenia je predbežne vykonateľné, právne účinky

voči obvinenému nastávajú už jeho vydaním bez ohľadu na jeho oznámenie, či právoplatnosť. Škoda je teda spôsobená a poškodenému vzniká už jeho vydaním vyšetrovateľom, príp. povereným príslušníkom PZ a nie orgánom podľa osobitného predpisu, teda prokurátorom. Bez ohľadu na následné konanie prokurátora v rozsahu rozhodnutia o sťažnosti nie je možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že konať v mene štátu má GP SR a to z dôvodu, že orgán podľa osobitného predpisu, t.j. prokurátor nespôsobil škodu, ktorej sa poškodený domáha. Ak teda v danom prípade nie je oprávnené konať ani MV SR ani GP SR potom sa javí, že je možné aplikovať len § 4 ods.2 Zák.č.514/03 Z. z. a teda, ak nie je možné príslušný orgán určiť podľa ods.1, tak v mene štátu koná MS SR. Z cit. právnej úpravy sa potom javí, že s prihliadnutím na gramatický výklad zák. je treba dospieť k záveru, že v zmysle § 4 ods.1 Zák.514/03 Z. z. nie je možné určiť, ktorý orgán má vo veci konať v mene štátu a je potrebné postupovať v súlade s § 4 ods.2 cit. zák., že v mene štátu bude konať MS SR. Systematický a logický výklad dotknutých ust. Zák.514/03 Z. z. Ak by sa - na rozdiel od uvedeného - pristúpilo k logickému a systematickému výkladu zák., tak ako to urobilo MV SR, pri návrhu svojej pôsobnosti konať v mene štátu v súvislosti s ostatnou novelou Zák.č.514/03 Z. z., potom bude nevyhnutné aj v tomto prípade prihliadnuť na ust. Tr. por., ktoré upravujú postup a oprávnenia orgánov činných v tr. konaní, z ktorých následne možno dospieť k záveru, v ktorom štádiu je ktorý orgán zodpovedný za prebiehajúce tr. konanie a teda aj oprávnený konať v mene štátu v zmysle Zák.č.514/03 Z. z. Titulom náhrady škody je uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré judikatúra označila za nezákonné rozhodnutie. Ako už bolo uvedené toto rozhodnutie vydal vyšetrovateľ, príp. poverený príslušník PZ, pričom Zák.514/03 Z. z., pozná 2 podmienky, ktoré vylučujú zodpovednosť MV SR na konanie. Prvou je, že prokurátor nezamietne sťažnosť a druhou je skutočnosť, že prokurátor nepodá v danej veci obžalobu. MV SR teda zodpovedá len za neprávoplatné rozhodnutie, ktoré by bolo prokurátorom zrušené na základe riadneho opravného prostriedku. V tomto štádiu je potrebné uviesť, že prípravné konanie možno podľa príslušných ust. Tr. por. skončiť zo strany prokurátora vydaním niektorého z uznesení prokurátora v zmysle príslušných ust. Tr. por. (napr. zastavením tr. stíhania, postúpením veci a p.) alebo podaním obžaloby. V súlade s § 238 ods.1 Tr. por. podanú obžalobu predseda senátu najskôr preskúma, či pre ďalšie konanie poskytuje spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré jej predchádzalo bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim Tr. por. a či ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať. V súlade s § 241 ods.1, resp. § 243 ods.1 Tr. por., súd preskúma, resp. prejedná obžalobu a podľa jej obsahu a obsahu spisu môže postúpiť vec inému súdu/ inému orgánu; zastaviť tr. stíhanie; prerušiť tr. stíhanie; odmietnuť obžalobu; podmienečne zastaviť tr. stíhanie; vydať tr. rozkaz, príp. môže nariadiť hlavné pojednávanie. Z cit. je nesporné, že môže nastať viacero alternatív, ako môže postupovať súd po doručení obžaloby. Dá sa však dospieť k záveru, že ak samosudca preskúma obžalobu, príp. senát predbežne prejedná obžalobu a následne nariadi hlavné pojednávanie vo veci má sa za to, že prípravné konanie vrátane podania obžaloby bolo zákonné. Ak teda sa má uplatniť logický a systematický výklad zák. musí sa dospieť k záveru, že konať v mene štátu v prípade, ak za titul sa považuje nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia by malo - MV SR vtedy, ak prokurátor nezamietne sťažnosť a nepodá v danej tr. veci obžalobu; - GP SR vtedy ak tr. konanie bolo ukončené v prípravnom konaní v dôsledku rozhodnutia prokurátora príp. v dôsledku rozhodnutia sudcu pri preskúmaní obžaloby príp. senátu pri predbežnom prejednaní obžaloby za podmienky, že nedôjde k nariadeniu hlavného pojednávania, prípadne k vydaniu tr. rozkazu;

- MS SR vtedy, ak súd prijme obžalobu na konanie vytýči hlavné pojednávanie, prípadne vydá tr. rozkaz a to z dôvodu, že príslušný súd preskúmal/prejednal podanú obžalobu a s ňou súvisiace spisy a uznal zákonnosť prípravného konania v danej tr. veci a teda odobril a potvrdil zákonnosť prípravného konania a podanie obžaloby. Na podporu uvedených tvrdení poukázala, napr. na rozsudok OS Rimavská Sobota 16C/64/2009 z 1.10.2009 potvrdený KS v Banskej Bystrici 17Co/11/2010 z 31.3.2010 (OS Rimavská Sobota v cit. rozsudku zaviazal SR zastúpenú MS SR k povinnosti nahradiť škodu žalobkyni na základe Zák.č.514/03 Z. z. z dôvodu oslobodzujúceho rozsudku v tr. konaní a KS v Banskej Bystrici tento prvostupňový rozsudok potvrdil). Obdobne postupoval KS v Banskej Bystrici aj v konaní 16Co/121/2011-96 z 21.7.2011. Javí sa teda, že súd vec nesprávne právne posúdil, keď napriek platnej a účinnej právnej úprave konal v mene štátu s GP SR a nie s MS SR. V určení titulu, ktorý zakladal nárok na nemajetkovú ujmu. Súd na str.21 odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobkyni, ako aj vedenie konania bolo nezákonné, nakoľko žalobkyňa bola nakoniec spod obžaloby oslobodená. Rovnako mal za to, že v dôsledku jej tr. stíhania došlo k zásahu do jej osobnej slobody, ktorá skutočnosť mala dopad na jej súkromný, rodinný a pracovný život a došlo k zásahu do jej cti a dobrej povesti. Súd podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku predmetný nárok posudzoval v súlade s ust. Zák.č.514/03 Z. z. a v súlade s čl.5 ods.1 a 5 Dohovoru a s čl.46 Ústavy SR. Javí sa teda, že hoci súd priznal nárok na nemajetkovú ujmu žalobkyne práve z titulu nezákonného rozhodnutia v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia, z konštatovaného odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva, že

posudzoval odlišný titul nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keď odkazuje na čl.5 ods.1 a 5 Dohovoru a to zrejme s obmedzením jej osobnej slobody príslušníkmi PZ. V nadväznosti na cit. odôvodnenie rozsudku súdu je teda sporné, z akého titulu priznal nárok na nemajetkovú ujmu „priznať“. Ak by súd zohľadňoval zadržanie žalobkyne a toto považoval za nezákonné potom by sa mal zaoberať aj tým, kto takéto zadržanie realizoval a následne kto má byť zodpovednostným orgánom v tomto rozsahu podľa ust. Zák.č.514/03 Z. z. Zároveň by musel vyhodnotiť, ktorý titul v akom rozsahu spôsobil žalobkyni nemajetkovú ujmu a túto potom aj v tomto rozsahu priznať a zaviazať k plneniu štát zastúpený príslušným orgánom verejnej moci, pričom nezákonnosť obmedzenia osobnej slobody žalobkyne príslušníkmi PZ nebola v konaní preukázaná. Keďže konajúci súd síce naznačil nezákonnosť zadržania žalobkyne a následne určil aj iný titul, zakladajúci nárok na nemajetkovú ujmu avšak ich vzájomný vzťah nevysvetlil a neurčil ani orgán verejnej moci, ktorý by mal v danom prípade konať v mene štátu sa dá dospieť k záveru, že aj v tomto rozsahu je rozhodnutie súdu arbitrárne a zmätočné. V určení výšky nemajetkovej ujmy. V súvislosti s otázkou priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy dôvodnosti je potrebné poukázať na rozsudok NS SR 3Cdo 201/2007 z 30.7.2008, v ktorom uvedený súd dospel právnemu záveru, ktorý citoval. Podľa záveru NS SR teda orgány činné v tr. konaní zákonným konaním v rámci tr. konania nemôžu neoprávnene zasiahnuť do osobnosti fyzickej osoby a teda fyzickej osobe následne ani nemôže vzniknúť nárok na nemajetkovú ujmu, keďže nedošlo k neoprávnenému zásahu do „jeho“ osobnosti. Toto rozhodnutie súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy nezohľadnil a týmto právnym názorom sa ani nezaoberal. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd sa venoval posúdeniu skutočností majúcich v predmetnej veci vplyv na stanovenie výšky nemajetkovej ujmy upravené v § 17 ods.2 Zák.č.514/03 Z. z. Pokiaľ ide o vyhodnotenie závažnosti zásahu do jednotlivých oblastí života žalobkyne v zmysle § 17 ods.2 Zák.č.514/03 Z. z. a okolností, za akých - podľa súdu - k tomuto zásahu došlo, súd v tomto prípade konštatoval, že žalobkyňu je možné považovať za bezúhonnú osobu, ktorá sa v období do vznesenia obvinenia nedopustila žiadneho tr. činu a tak ju vnímalo i jej okolie. Žalobkyňa žila v usporiadanom rodinnom prostredí, bola zamestnaná v trvalom pracovnom pomere, jej pracovná charakteristika bola dobrá. Vo vzťahu posudzovania závažnosti následkov, ktoré vznikli žalobkyni v súkromnom živote a spoločenskom postavení v súvislosti so vznesením obvinenia jej osobe a zdravotným stavom jej otca, zhoršením pracovných vzťahov, ukončením jej partnerského vzťahu, odovzdaním bytu, v ktorom rozhodnom čase žila, chovom psov, ktorému sa vtom čase venovala, či jej reputácie v mieste bydliska, súd konštatoval, že buď nebola preukázaná priama súvislosť medzi vznesením obvinenia žalobkyni a uvedenými skutočnosťami, resp. neboli ňou preukázané žiadne konkrétne skutočnosti nasvedčujúce ich zhoršeniu alebo došlo k zhoršeniu ich stavu menšej intenzity. Vyhodnotiac uvedené sa javí, že v predmetnej veci boli - podľa názoru súdu - splnené hmotnoprávne podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy v takej intenzite, že samotné konštatovanie porušenia práva žalobkyne je nedostatočné, len na základe všeobecného konštatovania súdu, že bola pred vznesením obvinenia bezúhonnou, žila v usporiadanom rodinnom prostredí, bola zamestnaná v trvalom pracovnom pomere, jej pracovná charakteristika bola dobrá, a že postup orgánov činných v tr. konaní vo vzťahu k nej mal súvis s tr. stíhaním jej brata. S prihliadnutím na právny záver NS SR ako aj na dokazovanie vykonané v danej veci sa javí, že žalobkyni nevznikla žiadna nemajetková ujma v dôsledku tr. stíhania a z uvedeného dôvodu mal súd žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú. V priznaní úrokov z omeškania od 22.12.2013. Súd svojím rozhodnutím uložil jej povinnosť zaplatiť žalobkyni 2 000 € spolu s úrokom z omeškania 5,5 % ročne od 22.12.2013 do zaplatenia. Súd priznal uvedené peňažné plnenie z titulu nemajetkovej ujmy, čo je zrejmé z odôvodnenia rozsudku. V súlade s ustálenou judikatúrou Slovenských súdov (viď napr. rozsudok NS SR 6Cdo 185/2011; 1Co 15/97) povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Súd pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania teda nepostupoval v súlade s ustálenou judikatúrou slovenských súdov (rozhodnutie NS SR vedené pod 1Co 15/97 bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, „zošiť“ 3, pod por.č.45/2000) a svoje rozhodnutie v tomto rozsahu ani nezdôvodnil, teda neuviedol, prečo sa odchýlil od ustálenej judikatúry, t.j. či v danom prípade existujú dôvody osobitného zreteľa, príp. či mal na takéto rozhodnutie iný dôležitý dôvod. V uvedenom rozsahu je rozhodnutie súdu arbitrárne, keďže jeho závery sú nepreskúmateľné. V prípade, ak by KS Košice napriek uvedenej argumentácii potvrdil napadnuté výroky rozsudku, žiadala vysloviť vo výroku potvrdzujúceho rozsudku skutočnosť, že dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, keď za otázku zásadného významu považuje otázku oprávnenosti konať v mene štátu s prihliadnutím na aplikáciu § 4 ods.1 a ods.2 zák.č.514/03 Z. z. - keďže aplikačná prax jednotlivých súdov je rozdielna a neexistuje v uvedenej právnej otázke žiadne zjednocujúce stanovisko, ktoré by riešilo predmetný právny problém.

4. V ďalšom odvolaní (č.l.212-219, podanom na súd osobne 9.6.2015), žalovaná, okrem opakovania (niekde doslovného a na niektorých miestach len inak formulovaného, ale zachovávajúceho rovnaký zmysel) skutočností uvedených v odvolaní na č.l.202-209, a poukázania na to, čo súd konštatoval v odôvodnení napadnutého rozsudku, uviedla: V určení titulu, ktorý zakladal nárok na nemajetkovú ujmu. Súd priznal nárok na nemajetkovú ujmu žalobkyne z titulu nezákonného rozhodnutia a to uznesenia o vznesení obvinenia. Uznesenie o vznesení obvinenia vydalo Prezídium PZ Úrad boja proti organizovanej kriminalite, Odbor východ ČVS:PPZ-86/BOK-Vy-2010 zo 16.6.2010 pre skutok vyšetrovateľom právne kvalifikovaný ako zločin marenia spravodlivosti formou spolupáchateľstva, ktorého sa mala dopustiť W.. N., L.. Č. spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia. Rozhodnutie o vznesení obvinenia je závislé od vôle vyšetrovateľa, prokurátor v rámci dozorových oprávnení v tr. konaní môže v súlade so zák. zrušiť takéto rozhodnutie vyšetrovateľa, čo sa však v danom prípade nestalo - uznesením GP SR, trestný odbor č.XIV.Gv30/2010 z 15.7.2010 bola sťažnosť W.. Č. zamietnutá ako nedôvodná. Uznesenie o vznesení obvinenia je predbežne vykonateľné a teda právne účinky voči obvinenému nastávajú už jeho vydaním bez ohľadu na jeho oznámenie či právoplatnosť. Škoda je teda spôsobená už jeho vydaním a poškodenému vzniká škoda jeho vydaním. Konanie prokuratúry by mohlo byť posúdené ako nesprávny úradný postup. Žalobkyňa si svoj nárok na náhradu škody predbežne prerokovala titulom nezákonného rozhodnutia. Súd priznal nárok na nemajetkovú ujmu žalobkyne z titulu nezákonného rozhodnutia v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré však nevydal prokurátor, teda zaňho ani nemôže zodpovedať. V určení výšky nemajetkovej ujmy. Súd rozhodol o priznaní nemajetkovej ujmy napriek tomu, že žalobkyňa ničím nepreukázala neoprávnený zásah do jej osobnosti v súkromnom živote ako aj v spoločenskom uplatnení. V tejto časti sa rozsudok súdu javí ako arbitrárny, keďže jeho závery sú nepreskúmateľné. K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. 5. Žalobkyňa k uvedenému odvolaniu predložila nasledujúce v y j a d r e n i e: I. K otázke konania v mene „štát“. 1. V zmysle argumentácie žalovanej, uvedenej v podanom odvolaní, táto vidí pochybenie zo strany konajúceho súdu vo viacerých rovinách. Procesný zástupca žalovanej v konaní namietal, že žalovaná nie je orgánom, ktorý by mal konať v mene štátu v danom prípade. Z uvedeného dôvodu súd - podľa názoru žalovanej - nesprávne právne vec posúdil. 2. K argumentácii žalovanej je potrebné uviesť, že napriek skutočnosti, že žalovaná v konaní namietala svoje oprávnenie konať v mene SR ako pasívne legitimovaného subjektu, súd rozhodol na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, na ktorý aplikoval zodpovedajúce právne ust. a vec správne právne posúdil.3. Citovala znenie § 4 ods.1 písm. f) (bližšie právny predpis neoznačila). 4. Žalovaná na podporu svojich tvrdení citovala iba tie súdne rozhodnutia, ktoré jej stanovisko podporujú, avšak či už úmyselne alebo z nevedomosti opomenula uviesť, že právny názor ňou uvádzaných rozhodnutí bol novšími rozhodnutiami v obdobných veciach právne prekonaný. V súčasnej dobe prevláda právny názor, podľa ktorého subjektom oprávneným konať v obdobných prípadoch za SR je práve GP. 5. Citoval z odôvodnenia rozsudku KS Banská Bystrica: 17Co/984/2013 z 26.2.2014. Dôkaz: rozsudok KS Banská Bystrica: 17Co/984/2013 z 26.2.2014 - v prílohe. 6. Bola právoplatným rozhodnutím súdu oslobodená spod obžaloby podanej prokurátorom. Tr. stíhanie pred súdmi sa koná na podklade obžaloby. Citovala znenie § 231 písm. a) Tr. por. Tr. por. síce žalobu expresis verbis nedefinuje ako rozhodnutie, avšak právna doktrína definuje obžalobu ako rozhodnutie sui generis. Z logického výkladu sa musí obžaloba považovať za rozhodnutie, nakoľko iba na jej podklade sa začína samotné konanie pred sudom. Uvedené vyjadruje aj zásada Nemo iudex sine actore - Niet sudcu bez žalobcu. 7. Na úseku tr. konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí tr. stíhania a je zavŕšené podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ PZ, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku tr. konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu - podľa názoru žalovanej - prichádza do úvahy každý iný orgán okrem GP a to najmä MS SR. Rozhodujúcim kritériom z hľadiska určenia, ktorý z orgánov je v tom - ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (viď rozsudok NS SR: 3Cdo 194/2010 z 30.3.2011). Návrh na predbežné prerokovanie svojho nároku na „záhradu“ škody podala u žalovanej, teda na GP SR listom z 19.6.2013. 8. Žalovaná komplexne vysvetľuje ktorý z orgánov oprávnených konať za štát by mal, resp. nemal v predmetnej veci konať. Je však potrebné poukázať na § 4 ods.1 písm. m) zák.č.514/03 Z. z. (citovala jeho znenie). 9. Sama žalovaná vo svojom odvolaní uvádza viaceré štátne orgány, ktoré by mali vo veci náhrady škody uplatnenej podľa zák.č.514/03 Z. z. v tomto prípade zastupovať štát a podrobne popisuje kompetenčné spory medzi týmito orgánmi, ktoré sú dané nejednoznačnou právnou úpravou. Práve z uvedeného dôvodu je potrebné pridŕžať sa uvedeného znenia zák., a teda rozhodujúcim a jediným orgánom oprávneným konať v mene štátu je ten, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V tomto

prípade je týmto orgánom GP SR. 10. Pasívne legitimovaným účastníkom konania v prejednávanom prípade, ako aj v obdobných prípadoch, je vždy štát, teda SR. Procesnými ust. je potom upravené, ktorý orgán štátu je oprávnený v tej ktorej veci v mene štátu konať, keď hmotnoprávne ust. ustanovujú štát za zodpovedný subjekt, ktorý za podmienok ustanovených zák. zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Je absolútne neprijateľné, aby v právnom štáte dochádzalo k neustálemu negatívnemu kompetenčnému konfliktu jednotlivých orgánov konajúcich na úseku tr. konania, keď ani jeden z príslušných orgánov nedokáže vzájomne jednoznačne vyriešiť otázku, ktorý z nich je príslušným orgánom oprávneným konať v mene štátu. Tak ako v celom rade ďalších obdobných prípadov, ani v prejednávanej veci sa ani GP SR ani MS SR nepovažujú za orgány oprávnené konať v mene štátu, pričom si medzi sebou presúvajú zodpovednosť a tejto sa doslova zbavujú. Takéto konanie vnáša značnú právnu neistotu do postavenia oprávneného subjektu vo veciach predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, ktoré je podľa § 15 ods.1 zák. o zodpovednosti za škodu podmienkou uplatnenia nároku pred súdom. Negatívny kompetenčný konflikt je tak v neprípustnej miere prenášaný na poškodených, ktorým škoda vznikla a ktorí nemajú zodpovedanú otázku na ktorý orgán sa majú so svojou žiadosťou o predbežné prerokovanie na náhradu škody obrátiť. Takéto konanie príslušných orgánov, ktoré sú jednými z garantov právneho štátu, považuje za neprípustné. Zo skúseností s postupom prerokovania nároku na náhradu škody pred orgánmi štátu je možné konštatovať, že tieto nemajú žiaden záujem vec objektívne posúdiť a poškodených odškodniť, ale zák. stanovenú 6 mesačnú lehotu využívajú iba na oddialenie ich povinnosti poskytnúť odškodnenie. Tým sa úplne stráca zmysel predmetného zákonného ust. 11. Na základe uvedeného má za to, že orgánom oprávneným konať v mene štátu, SR, je v súlade s § 4 ods.1 písm. f) iba GP SR a žiaden iný orgán. 12. Citovala z odôvodnenia uznesenia NS SR: 6Cdo 149/2011. Z uvedeného je zrejmé, že súd sa musel vysporiadať so všetkými návrhmi a námietkami účastníkov keď zotrval na pôvodne označenom žalovanom. II. K určeniu výšky nemajetkovej ujmy. 13. Žalovaná vo svojom odvolaní cituje rozhodnutie NS SR, týkajúce sa rozhodovania sporu o ochranu osobnosti. NS SR dospel k záveru o neexistencii neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby zo strany orgánov činných v tr. konaní, ku ktorému by malo dôjsť vydaním rozhodnutí v rámci tr. konania. Nevidí žiadny logický súvis so skutkovým a právnym stavom, ktorý bol prejednávaný v predmetnom spore a týmto konaním. Zák.č.514/03 Z. z. v § 17 explicitne upravuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nezákonným zadržaním. Nie je preto žiaden dôvod túto nemajetkovú ujmu zamieňať s nárokom na ochranu osobnosti upraveným v § 13 a n. O. z. 14. Žalovanej tvrdenie, že k zhoršeniu pracovných vzťahov nedošlo, a ak áno, tak len tých mimopracovných, nemá svoj základ vo vykonanom dokazovaní. Svedkyňa Köblöšová sama na pojednávaní uviedla, že z jej pohľadu sa vzťahy k nej (žalobkyni) v práci narušili. Je preto nadbytočné ďalej rozoberať, či došlo k narušeniu v práci, či mimo práce, podstatné je, že k narušeniu v rámci kolegiality došlo. Bola vynechávaná aj zo spoločných aktivít s kolegami. Svedkyňa priamo uviedla, že v Košiciach by nemala problém vyjsť si s bývalou kolegyňou do mesta, ale v Kapušanoch by tento problém mala. Jednoznačnejšie to už svedkyňa vystihnúť nemohla. 15. Obdobne vypovedal aj svedok Liška, jej priamy nadriadený. Skutočnosť, že kukláči vtrhli do jej bytu s jej bývalým druhom, vníma ako prehnané. Takto sa celé mesto dozvedelo o záujme polície o jej osobu, a každý bol zvedavý, každého zaujímalo prečo, čo spravili a p. Ako osoba by svedok mal problém sa s ňou stretnúť na verejnosti. Má pohnutú minulosť. 16. Argumentácia žalovanej, že ničím nepreukázala svoje tvrdenia o neoprávnenom zásahu v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení sa nezakladajú na pravde. Ako ona, tak vypočutí svedkovia jednoznačne uviedli druh zásahu, jeho rozsah a následky v jej živote. Skutočnosti ako sa hľadí na jej osobu, na jej rodinu a všetky osoby, ktoré by sa ocitli v jej prítomnosti boli jasne a zreteľne popísané svedkami, bez rozdielu vo výpovediach. III. K priznaniu úrokov z omeškania. 17. Žalovaná vo svojom odvolaní poukazuje na nesprávny výpočet úrokov z omeškania, s nesprávnym určeným dátumom vzniku omeškania. Žalovaná si dala námahu nájsť súdne rozhodnutia na podporu jej tvrdení, avšak absolútne nepoužiteľné pre tento prípad. Samotné znenie § 16 ods.4 zák.č.514/03 Z. z. určuje vznik omeškania (citovala jeho znenie). V danom prípade tak nedošlo k žiadnemu pochybeniu zo strany súdu. Na základe uvedených skutočností má za to, že konajúci súd sa správne vysporiadal s námietkou žalovanej ohľadne orgánu konajúceho v mene SR a dospel k správnemu a zákonnému záveru, keď konal s GP SR. Súd sa zároveň správne vysporiadal s výškou priznanej nemajetkovej ujmy. Z uvedeného dôvodu navrhla, aby konajúci „súdu“ zamietol odvolanie žalovanej v celom rozsahu a v súlade s § 219 ods.1 O. s. p. potvrdil rozsudok. 6. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti istiny a prísl. a vo výroku o trovách konania, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 1 a § 379 , preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom preskúmavaný.

7. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a rozsudok, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti istiny a prísl. a výroku o trovách konania, potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vo výroku vecne správny, aj jeho dôvody sú správne, preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa neuvádzajú žiadne podstatné tvrdenia, ale sa iba opakujú skutočnosti uvádzané už vo vyjadreniach žalovanej, prednesených v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie výstižne a presvedčivo vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. 8. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. 9. Odvolacím dôvodom upraveným v § 205 ods.2 O. s. p. zodpovedajú (v základných rysoch) odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 CSP. 10. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. [teraz § 365 ods.1 písm. f) CSP] sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p. (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), teraz § 191 ods.1 (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p. (teraz § 185-§ 211 . Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 132 (teraz § 191 ods.1 , lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad. 11. Všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. 12. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 13. Súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

14. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsahu možno doplniť, že jeho závery sú v úplnom súlade aj s právnym názorom vyjadreným v rozsudku 8Cdo/289/2014 zo 14.10.2015 NS SR. 15. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 237 ods.1 . 16. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.