Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11C-325-2013.pdf
PDF · 109.48 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B5-11C/325/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava V sudkyňou JUDr. Monikou Blahutiakovou v právnej veci žalobcu: M. N., nar. X.X.XXXX, bytom K. XXXX/XX, XXX XX Z., zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29, 040 01 Košice proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto
rozhodol:
I. Súd rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava sp. zn. SR 03753/13 zo dňa 7.8.2013 v plnom rozsahu z r u š u j e .
II. Súd žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
III. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava V súdny poplatok 99,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava sp. zn. SR 03753/13 zo dňa 7.8.2013. Žalobu podal z dôvodu, že pri rozhodovaní rozhodcovského súdu boli porušené všeobecné záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorú je potrebné podľa jeho názoru považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ďalej uviedol, že dňa 11.3.2011 uzavrel so žalovaným Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX. Návrhom na začatie konania o zaplatenie sumy 1.791,06 Eur, zmenkového úroku v sadzbe 0,25% denne zo sumy 1.791,06 Eur od 30.12.2012 do zaplatenia, zákonného úroku 6% ročne zo sumy 1.791,06 Eur od 18.2.2013 do zaplatenia zo dňa 4.3.2013, podanom na Stálom rozhodcovskom súde zriadenom spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave žalovaný uplatnil pohľadávku 1.791,06 Eur s príslušenstvom. Rozhodcovským rozsudkom sp. zn. SR 03753/13 zo dňa 7.8.2013 bolo návrhu v celom rozsahu vyhovené. Príslušnosť rozhodcovského súdu bola daná na základe rozhodcovskej zmluvy, ktorá predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, a je v rozpore so zákonom. Mal ďalej za to, že rozhodcovská zmluva obchádza ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, priamo porušuje ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, túto zmluvu žalobca ako spotrebiteľ nemal možnosť nijako upraviť, nakoľko bola vopred predformulovaná. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe štatútu a procesných pravidiel, ktoré neboli žalobcovi známe, nebol o ich obsahu pred podpisom informovaný, žalobca nemal žiadnu možnosť voľby iného súdu a rozhodcu, čo všetko znevýhodňovalo jeho postavenie voči žalovanému, v rozhodcovskom procese absentovala ústavná zásada ústnosti, keď sa pred rozhodcovským súdom konalo len na základe písomností predložených žalovaným, čo vzbudzuje pochybnosti o objektívnosti rozhodcovského procesu. Právne argumentoval ustanovením § 40 ods. 1 písm. j/, c/ zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ustanovením § 53 a § 54 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka,
právnymi názormi vyslovenými v rozhodnutí Ústavného súdu ČR zo dňa 1.11.2011 sp. zn. II.ÚS 2164/10, dôkazne zmluvou o úvere, všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, rozhodcovskou zmluvou, návrhom na začatie rozhodcovského konania, rozhodcovským rozsudkom sp.zn. SR 03753/13 zo dňa 7.8.2013 a sprievodným listom zo dňa 14.8.2013 k tomuto rozsudku pripojeným.
2. Žalovaný v písomnom vyjadrení vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti konajúceho súdu, namietal na strane žalobcu status spotrebiteľa ako dlžníka v úverovej zmluve, keď žalobca ako dlžník v úverovej zmluve bol špecifikovaný ako podnikateľ a úver mu bol poskytnutý za účelom podnikania a poukazoval na dohodu o nevýhradnej rozhodcovskej doložke, obsahujúcej v sebe alternatívu pre súdnu ochranu, čo podľa neho vylučuje jej neprijateľnosť. Popierajúc existenciu dôvodov podania žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 zák.č. 244/2002 Z.z. tak ako ich uviedol žalobca. Nestotožniac sa s názormi žalobcu žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Zdôraznil, že účelom tohto súdneho konania má byť len súdne preskúmanie toho, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci rozhodcom a či bola dodržaná v tomto smere zákonnosť. Poukázal na to, že rozhodcovská zmluva ako samostatná dohoda podpísaná oboma stranami, predstavuje nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, preto nie je možné pre tento prípad aplikovať § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (ďalej len ObčZ), argumentujúc právnymi názormi vyslovenými v rozsudku Vrchného súdu v Olomouci dňa 2.3.2011 sp.zn. 12Cmo 13/2010, rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30.10.2009 sp.zn. 33Cdo 2675/2007 ako aj rozsudkom Krajského súdu v Hradci Králové z 1.3.2011 sp.zn. 19Co 481/2010, rozsudkom NS ČR z 19.6.2010 sp.zn. 23Cdo 1201/2009, uznesením NS ČR z 28.4.2010 sp.zn. 23Cdo 4895/2010 a z 30.3.2009 sp. zn. 32Cdo 1590/2008 vo veci prípustnosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách v kontexte so smernicou Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a š. 2008/48/ES o spotrebiteľskom úvere a odporúčaním Komisie č. 98/257/ ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov, z ktorého prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch vyplýva.
3. Súd právnu vec prejednal v neprítomnosti žalovaného ( žalovaný udelil súhlas s takýmto procesným úkonom), vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, písomným vyjadrením žalovaného, rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s. so sídlom Karloveské rameno 8,Bratislava sp. zn. SR 03753/13 zo dňa 7.8.2013, úverovou zmluvou č. XXXXXXXXX zo dňa 11.3.2011, spisom rozhodcovského súdu a ostatnými listinami tvoriacimi obsah súdneho spisu, pričom zistil tento skutkový stav: V marci 2011 uzavreli účastníci písomnú úverovú zmluvu, ktorou žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 1.700 Eur za nešpecifikovaný poplatok 1.126 Eur. Žalobca sa tak zaviazal žalovanému zaplatiť 2.826 Eur 6-imi mesačnými splátkami po 471 Eur od 18.4.2011. V zmluve je uvedené, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania. Žalobca na pojednávaní prehlásil, že úver použil na splatenie predchádzajúceho úveru, poskytnutého v roku 2010 zmluvou č. XXXXXXXXX zo dňa 1.3.2010 v sume 600 Eur, ktorý potreboval na úhradu nedoplatkov na nájomnom, SIPO a pod., teda pre potreby svoje a svojej rodiny. Dňa 11.3.2011 podpísal zmluvu o úvere na 1.700 Eur, avšak túto sumu nikdy neprevzal. Bolo mu iba vystavené potvrdenie o splatení pôžičky 1.715 Eur a ďalšími splátkami od 18.9.2012 do 29.1.2013 zaplatil ešte sumu 1.336,68 Eur. K otázke účelu úveru, jeho poskytnutia a rozsahu zaplatenia sa žalobca vyjadril žalobnou odpoveďou vo veci žaloby sp. zn. SR 03753/13 dňa 29.5.2013. Túto žalobnú odpoveď prevzal rozhodcovský súd dňa 31.5.2013. Účel úveru v zmluve bol predformulovaný. Žalobcovi boli predložené viaceré listiny na podpis, pričom mu bolo ukázané, kde konkrétne ich má podpísať bez toho, aby si tieto listiny prečítal. Týmto spôsobom došlo aj k podpísaniu rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je opäť vo forme formulára tak, ako úverová zmluva, ale je na osobitnej listine. V príslušnom formulári sú rukou dopísané údaje týkajúce sa žalobcu a číslo úverovej zmluvy. V nej sa v článku 2 uvádza, že všetky spory, ktoré vzniknú z príslušnej úverovej zmluvy budú riešené pred stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca strana podá na ňom žalobu alebo pred príslušným súdom SR, ak žalujúca strana podá žalobu na súde. Dňa 4.3.2013 žalovaný podal voči žalobcovi žalobu na Stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, pričom ten vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. SR 03753/13 dňa 7.8.2013 a zaviazal žalobcu (v pôvodnom konaní žalovaného), aby zaplatil obchodnej spoločnosti Pohotovosť s.r.o. sumu 1.791,06 Eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 1.791,06 Eur od 30.12.2012 do zaplatenia a zákonným úrokom vo výške 6% ročne z tej istej sumy od 18.12.2012 do zaplatenia ako aj trovy konania 428,37 Eur. V rozsudku sa konštatuje, že záväzok z úverovej zmluvy účastníkov bol zabezpečený zmenkou zo dňa 11.3.2011 a v celom rozsahu bolo návrhu vyhovené. Tento rozhodcovský rozsudok bol doručený žalobcovi dňa 26.8.2013 (č.l. 47). Žaloba o zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku bola podaná na poštovú prepravu dňa 5.9.2013
( č.l. 9 ) a tunajšiemu súdu doručená 6.9.2013, teda v lehote určenej v§ 41 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní . 4. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( ObčZ) v znení účinnom od 1.1.2011 do 29.06.2011 spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 4 ObčZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 1 ObčZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 2 ObčZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 3 ObčZ ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ ObčZ za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 53 ods. 5 ObčZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Rozhodcovské konanie je upravené v zákone č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3), b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní, c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy, d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal, e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným zástupcom, nebol takto zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania vystupovala osoba, ktorá nebola na to splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne schválené, f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť, g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17), h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona, 14) alebo i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkov konania alebo znalca, za ktorý bol právoplatne odsúdený, j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.
Podľa § 41 ods. 1 citovaného zákona žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku.
5. Súd sa v danom prípade predovšetkým zaoberal platnosťou rozhodcovskej zmluvy, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského súdu. Tým, že je spracovaná ako formulárová zmluva a to žalovaným,
je zrejmé, že žalobca nemal možnosť ovplyvniť jej obsah (§ 53 ods. 2 ObčZ). V zmysle § 53 ods. 2 ObčZ teda platí fikcia o tom, že rozhodcovská zmluva sa nepovažuje za individuálne dojednanú, opak by musel preukázať dodávateľ, teda v danom prípade žalovaný. To, že rozhodcovská zmluva je uvedená na samostatnej listine však pre záver o opaku nepostačuje, zvlášť vychádzajúc z výpovede žalobcu, ktorá je taktiež dôkazným prostriedkom a ktorú súd nemal dôvod spochybniť. Z výpovede žalobcu totiž vyplynulo, že vôbec nebol upozornený na rozhodcovskú zmluvu, neboli mu poskytnuté žiadne informácie o rozhodcovskej zmluve, rozhodcovskom súde a rozhodcovskom konaní a že pokiaľ by tieto informácie mu boli poskytnuté, rozhodne by takúto rozhodcovskú zmluvu nepodpísal. V tejto súvislosti možno poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6MCdo 9/2012, ktorý uviedol: „Návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy sa má predložiť spotrebiteľovi takým spôsobom, aby z neho bolo zrejmé, že spotrebiteľovi sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie týkajúce sa výlučného riešenia sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená“. V danom prípade si rozhodcovský súd podľa rozhodcovskej zmluvy vyberá sám žalovaný. Táto okolnosť vyvoláva pochybnosti o nezaujatosti rozhodcovského súdu, keďže aj jeho činnosť má charakter podnikania. Aj Ústavný súd ČR v náleze II. US 2164/10 zo dňa 1.11.2011 uviedol, že v rozhodcovskom konaní ide o vyjasnenie a urovnanie vzájomných práv, ktoré sa realizujú činnosťou rozhodcu v zastúpení strán, ktoré na rozhodcu zmluvou delegovali svoju vôľu. Preto rozhodcovské konanie nie je konaním súdneho typu a to vedie k prísnejšiemu nazeraniu na rozhodcovskú doložku a jej náležitosti tak, aby nepredstavovali neprimerané podmienky v spotrebiteľských zmluvách, a teda nevyvolávali nerovnováhu medzi účastníkmi konania a neviedli k značnej procesnej nevýhode jedného z účastníkov. Táto procesná nerovnováha môže spočívať aj v zbavení spotrebiteľa ochranných ustanovení právneho poriadku o ochrane spotrebiteľa napr. formou rozhodovania na základe zásad spravodlivosti. Ústavný súd ČR ďalej uvádza, že to, aby rozhodcovská doložka v spotrebiteľských zmluvách bola platne dojednaná, predpokladá predovšetkým transparentné pravidlá pre určenie rozhodcu. V tejto súvislosti možno poukázať aj na ďalší nález Ústavného súdu ČR IV. US 2735/11 zo dňa 3.4.2012, v ktorom sa zdôrazňuje, že právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd sa primerane vzťahuje aj na rozhodcovské konanie. Ak sa výber rozhodcu neurčil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania. V náleze Ústavného súdu ČR II. US 2164/10 sa ďalej uvádza, že rozhodcovské konanie musí zaručovať procesné pravidlá porovnateľné s konaním, ktoré by bolo na mieste v prípade, ak by spotrebiteľ neuzavrel rozhodcovskú doložku (napr. ústnosť, priamosť konania, odvolacia inštancia, absencia iných prekážok v uplatnení spotrebiteľských práv). Podmienky ustanovenia rozhodcu a dohodnuté podmienky procesného charakteru musia garantovať rovnaké zaobchádzanie, čo vo vzťahu spotrebiteľ - podnikateľ znamená zvýšenú ochranu slabšej strany, teda spotrebiteľa. V náväznosti na vyššie citované nálezy Ústavného súdu ČR súd zdôrazňuje, že z rozhodcovského konania v tomto konkrétnom prípade bola vylúčená zásada ústnosti a ako vyplýva z jeho poučenia nebolo možné proti nemu podať opravný prostriedok. Jednoznačne preto možno dospieť k záveru o poškodení procesných práv spotrebiteľa, teda žalobcu, pretože jednoznačne rokovací poriadok príslušného rozhodcovského súdu znevýhodňuje spotrebiteľa oproti súdnemu konaniu. Problematikou platnosti rozhodcovskej zmluvy formulovanej žalovaným sa už zaoberali súdy vo viacerých svojich rozhodnutiach, napr. v uznesení Krajského súdu v Prešove 21CoE 89/2013-34 zo dňa 19.6.2013 alebo Krajského súdu v Trenčíne 4CoE 273/2012 zo dňa 22.8.2013. Súdy v nich poukázali na to, že súdna kontrola rozhodcovskej zmluvy platí aj v prípade, že zmluvný vzťah hlavný a vedľajší boli vyjadrený v samostatných listinách. Niet dôvodu vylúčiť súdnu kontrolu formulárovej zmluvy len preto, že je na samostatnej listine a nebola hodnoverne preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne vyjednať, aby prípadné spory riešil rozhodca. Podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť, že bola vopred dodávateľom naformulovaná bez možnosti zmeny jej obsahu, a to je práve aj prípad typových rozhodcovských zmlúv, ktoré sa predkladajú spotrebiteľom na podpis a majú vyvolať dojem, že si ich vyžiadali spotrebitelia. Podľa právnych záverov súdnej praxe v jednotlivých spomínaných rozhodnutiach o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa rozhodcovskej zmluvy možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky alebo zmluvy začalo rozhodcovské konanie na návrh veriteľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Preto je potrebné považovať takúto rozhodcovskú zmluvu v celosti za neprijateľnú, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Konajúci súd si vyššie uvádzané právne
názory a závery už judikované v súdnych rozhodnutiach osvojil, keď nevzhliadol dôvod od týchto sa odkloniť.
6. K námietke žalovaného, že žalobca v uvádzanom úverovom vzťahu, založeného zmluvou zo dňa 11.3.2011, nemá status spotrebiteľa, súd poukazuje na definíciu spotrebiteľa v § 52 ods. 4 ObčZ, z ktorej je nepochybné, že žalobca pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu podnikateľskej činnosti. V úverovej zmluve žalovaný ( veriteľ ) vopred predformuloval prehlásenie dlžníka o účele úveru tak, že účel nezodpovedal skutočnosti, ako to bolo v tomto konaní zistené.
Touto problematikou sa zaoberala aj Európska komisia, ktorá Slovenskú republiku na to upozornila vo svojom liste č. 21349/2011 zo dňa 7.7.2011. V zmysle uvedeného preto súd predmetnú námietku žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú.
Podľa § 2 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľom sa rozumie fyzická alebo právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre osobnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti. Podľa § 2 písm. b) bod 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúcim je podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi ponúka alebo predáva výrobky, alebo poskytuje služby, alebo jeho splnomocnenec. Podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, nekalé obchodné praktiky sú zakázané. Podľa § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.
Predformuláciou prehlásenia dlžníka v typovej úverovej zmluve, že finančné prostriedky sú poskytované na výkon podnikania, majúceho svedčiť o poskytnutí úveru na výkon povolania dlžníka, bez reálneho stotožnenia povolania dlžníka a zistenia, aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má, žalovaný ako poskytovateľ úveru, nedodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcu čestnej obchodnej praxi či všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti, čím došlo podľa názoru súdu k naplneniu znakov nekalej obchodnej praktiky v zmysle § 7 ods. 2 písm. a), b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, v znení neskorších predpisov. Je potrebné v uvedenej súvislosti uviesť, že ak mal žalovaný v úmysle poskytnúť žalobcovi finančné prostriedky na výkon povolania, bolo nevyhnutné, aby zisťoval, či žalobca skutočne vykonával povolanie v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti s prihliadnutím na definíciu spotrebiteľa v Občianskom zákonníku (keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere je zároveň aj spotrebiteľskou zmluvou, teda definícia spotrebiteľa v zmysle Občianskeho zákonníka je tiež relevantná), ako aj súvis uzavretia zmluvy s takýmto povolaním žiadateľa o úver, s cieľom jednoznačnej identifikácie, či ide o vzťah spadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv v zákone o spotrebiteľských úveroch resp. Občianskom zákonníku. Žalovaný však svoje tvrdenie o tom, že finančné prostriedky poskytol na výkon povolania bližšie nepodložil, nešpecifikoval povolanie žalobcu ani súvis jeho povolania s uzavretím zmluvy.
7. K námietke žalovaného o miestnej nepríslušnosti konajúceho súdu, súd upriamuje pozornosť na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 31.mája 2011 sp.zn. 10NcC/19/2011. <https://www.justice.gov.sk/Stranky/Ministerstvo/Komisia-na-posudzovanie- podmienok-v-spotrebitelskych-zmluvach/Rozhodnutia-slovenskych-sudov-vo-veciach-ochrany- spotrebitela-detail.aspx?Ic=565>Krajský súd potvrdil, že na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku je príslušný súd podľa bydliska spotrebiteľa. Argumentoval tým, že európske normy na ochranu spotrebiteľa bránia formalistickému použitiu pravidla vtedy platného Občianskeho súdneho poriadku o výlučnej miestnej príslušnosti súdu, v obvode ktorého je miesto rozhodcovského konania (§ 88 ods. 2 posledná veta O.s.p.). Súd vyslovil a potvrdil, že je všeobecným záväzkom všetkých štátnych orgánov prijímať na vnútroštátnej úrovni len také opatrenia, ktoré buď zachovajú alebo zavedú vyšší štandard ochrany spotrebiteľa, než aký predpokladá nadnárodná úprava na úrovni Európskej únie - to platí bez ohľadu na to, či by malo ísť o opatrenia v podobe tvorby pravidiel (legislatíva), alebo v podobe ich uplatňovania (najmä výklad a aplikácia práva súdmi). Eurokonformný výklad vnútroštátneho práva pripúšťa záver o použiteľnosti len tých ustanovení právnej úpravy, ktoré nevybočujú z medzí ustanovených predpismi komunitárneho práva - súd preto nemôže uplatniť právnu úpravu, ktorá je
v rozpore s cieľmi smernice a bráni plnému uplatneniu práv spotrebiteľa. Ustanovenie § 88 ods. 2 posledná veta O.s.p. bolo v prípade spotrebiteľských sporov v rozpore s čl. 169 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie ( predtým čl. 153 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva). Pretože v prejednávanej veci žalobca (spotrebiteľ) bývajúci v okrese Bratislava V celkom jednoznačne prejavil záujem na prejednaní veci na zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom jeho bydliska, teda Okresným súdom Bratislava V, tento súd bol povinný sa vecou zaoberať.
8. Pokiaľ konajúci súd vychádzajúc z vyššie uvádzaného vyhodnotil rozhodcovskú zmluvu z dôvodu neprijateľnej zmluvnej podmienky ako neplatnú, bolo právne dôvodné žalobe podľa § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. vyhovieť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu. Ďalšími uplatnenými dôvodmi zrušenia rozhodcovského rozsudku, ktoré vyplývali z obsahu žaloby a ktoré sa týkali tvrdení o porušení záväzných predpisov na ochranu práv spotrebiteľov, sa súd nepovažoval za potrebné pre nadbytočnosť zaoberať. Rozhodujúcim pre súdne rozhodnutie bol uznaný dôvod podľa § 40 ods. 1 písm. c/ citovaného zákona s dôsledkom záveru o nedostatku právomoci rozhodcovského súdu, keďže ďalší dôvod vyplývajúci z ustanovenia § 40 ods. 1 písm. j/ citovaného zákona takýto dôsledok nemá (§ 43 citovaného zákona). 9. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP), podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov podľa pomeru jej úspechu vo veci, v spojení s § 262 ods. 1,2 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalobca bol v konaní plne úspešný, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 10. Žalobca je podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. za) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch od platenia súdnych poplatkov ako spotrebiteľ oslobodený. Súd s použitím ustanovenia § 2 ods. 2 citovaného poplatkového zákona uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu, pretože súd žalobe žalobcu vyhovel. Súdny poplatok bol vyrúbený podľa položky 1, písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkoch v sume 99,50 Eur. Splatnosť poplatku súd určil podľa § 8 ods. 4, miesto platenia podľa § 9 ods. 4 citovaného poplatkového zákona.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na tunajšom súde ako súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje, dvojmo.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody ) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d)konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e)súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g)zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h)rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v písm. a) až h), ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zák.č. 65/2001 Z. z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok ).