Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/351/2014

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcov: 1. Q. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. E. XXXX/X, O., 2. V. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, M., Česká republika, 3. M. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. C. XXX/XX, O., 4. M. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX/XX, M., 5. M. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. Z. XXX, C., 6. M. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. C. XXX/XX, M., 7. A. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX/XX, Y. a 8. Q. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. E. XXXX/XX, O., proti žalovaným: 1. N. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX/XX, M. a 2. C. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom V C. XXXX/X, J., O. X, Česká republika (právne nástupkyne po pôvodnej žalovanej Q. W., rod. L., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX), zast. JUDr. Ruženou Bubenčíkovou, advokátkou, AK so sídlom Kollárova 8, Trnava, 3. B. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 8C/187/2009-244 zo dňa 3. apríla 2014 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že ich právni predchodcovia R. O. a manželka C., rodená W. boli ku dňu jej smrti dňa XX.XX.XXXX podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností - pozemok evidovaný ako parc. č. 1774/66 o výmere 530 m2 (zastavané plochy a nádvoria), parc. č. 1744/127 o výmere 490 m2 (záhrada) v obci M., k.ú. M. v podiele 1/2, alternatívne určenia, že uvedené nehnuteľnosti ku dňu smrti C. O., rodenej W. boli v bezpodielovom spoluvlastníctve právnych predchodcov žalobcov. Zároveň si uplatnili i trovy konania. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že R. O. uzatvoril manželstvo s C., rodenou W. dňa 23.10.1951. Ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 11C 830/85-11 zo dňa 10.10.1985 (právoplatný 16.11.1985). Z obsahu prídelového plánu na stavebné pozemky (čl. 17) mal súd prvej inštancie preukázané, že R. O. s manželkou C. bol pridelený stavebný pozemok p.č. 1774/65. Z potvrdenia MNV v M. z 28.04.1955 mal súd prvej inštancie tiež preukázané, že R. O. bol pridelený stavebný pozemok p.č. 1774/64. Dodatočné rozhodnutie o stavbe (dome) na p.č. 1774/65 v M. bolo R. O. vydané dňa 14.02.1957. ONV v Hlohovci roku 1959 povolil R. O. užívať dom v M. na p. č. 1774/65, postavený na základe stavebného povolenia z 14.02.1957. V zmysle tohto výmeru bola stavba dokončená 20.12.1959. Obecný úrad M. vydal rozhodnutie o pridelení súpisného čísla R. O. a jeho manželke C. k domu na p.č. 1774/126 na Z. ulici v M. dňa 06.12.1995. Z obsahu výpisov z katastra nehnuteľností pre k.ú. M. (čl. 26,27) mal súd prvej inštancie preukázané, že k parc. č. 1774/66 a č. 1774/127 nie je založený list vlastníctva. C. O. zomrela dňa XX.XX.XXXX a R. O. dňa XX.XX.XXXX. V zmysle osvedčenia o dedičstve (č.k. 20D 1588/2002, D not 317/2002 z 03.09.2003) dedičmi po nebohých boli žalobcovia. Predmetom dedenia bol okrem iného dom so s.č. XXX postavený na p.č. 1774/127 (pozemok neusporiadaný). Okresný súd Piešťany uznesením č.k. 6D 499/2008, Dnot 158/2008-13 z 29.09.2008 zastavil dedičské konanie po nebohom R. O., lebo

nezanechal žiadny majetok. Z LV č. XXXX je preukázané, že vlastníkmi domu so s.č. XXX, stojacom na p.č. 1774/127 sú žalobkyňa v 4. rade v podiele 1/2 a ostatní žalobcovia, každý v 1/14. Podstatou sporu je zistenie toho, či a na základe akej právnej skutočnosti právni predchodcovia žalobcov mali nadobudnúť vlastnícke právo, či a odkedy boli dobromyseľnými držiteľmi sporných nehnuteľností, po akú dobu a preto či mohlo u nich dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním a podľa akého právneho predpisu. Preto bolo úlohou súdu prvej inštancie spoľahlivo si ustáliť skutkový stav tak, aby mohol uskutočniť zodpovedajúcu právnu kvalifikáciu podľa toho zákona, ktorý sa k veci vzťahuje v čase začatia a skončenia oprávnenej držby nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov. Z vyjadrenia nebohej žalovanej Q. W. súd zistil, že nehnuteľnosti boli najskôr pridelené jej rodičom, manželom L., no títo nezaplatili celú prídelovú cenu a preto ju zaplatila až ona v roku 1962, kedy sa tieto nehnuteľnosti stali predmetom dedičstva a po vykonaní ktorého sa stala ona výlučnou vlastníčkou nehnuteľností. Tomu dosvedčuje fakt, že v čase prideľovania nehnuteľností fyzickým osobám na výstavbu rodinných domov tieto neboli v držbe manželov L., ale boli v užívaní JRD. Iba tak mohlo dôjsť k rozparcelovaniu týchto nehnuteľností, keďže manželia L. medzičasom zomreli (matka XX.XX.XXXX a otec XX.XX.XXXX), nehnuteľnosti nemali usporiadané ani vlastnícky, ani v držbe, hospodárilo na nich JRD, ktoré súhlasilo s tým, aby časť nehnuteľností bola určená na výstavbu rodinných domov. Preto v čase, keď došlo k rozparcelovaniu týchto nehnuteľností a ich prideleniu fyzickým osobám na výstavbu rodinných domov, manželia L. neboli evidovaní v pozemkovej knihe ako vlastníci týchto nehnuteľností. Až po právoplatnom skončení dedičského konania po nich (1963) bola ako vlastníčka týchto nehnuteľností zapísaná Q. W., avšak v tomto čase už mali manželia O. pozemok oplotený a postavený na ňom rodinný dom. V konaní nebolo preukázané, že by Q. W. predtým alebo potom, ako bola zapísaná do pozemkovej knihy ako vlastníčka týchto nehnuteľností, prípadne niekedy neskôr, upozornila manželov O. na to, že užívajú jej pozemky. Tvrdenie právnej zástupkyne žalovaných, že tak neučinila zo strachu vzhľadom na vtedajšiu totalitnú dobu nezaznávajúcu súkromné vlastníctvo súd zhodnotil ako nepodstatné, lebo mal preukázané, že od roku 1964 bola v spore s K. Z. (ohľadom jedného z pozemkov na Z. ulici) a bola úspešná. Súd si z toho vyvodil, že v skutočnosti sa nebála domáhať svojho práva súdnou cestou. V danom prípade je potrebné vychádzať z rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30.03.1999 sp. zn. 2Cdo/135/1998, v zmysle ktorého „Ak boli splnené všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním podľa Občianskeho zákonníka z roku 1950, nemožno už splnenie predpokladov pre vydržanie posudzovať podľa neskoršie platných právnych predpisov“. Súd prvej inštancie ďalej vychádzal z vyjadrení účastníkov a skúmal, pri ktorých svojich tvrdeniach ohľadom začiatku užívania pridelenej parcely či dobromyseľnosti uniesli žalobcovia dôkazné bremeno. Žalobcovia uviedli, že ich právni predchodcovia vstúpili do držby k spornému pozemku najneskôr k 31.12.1948 z dôvodu, že do konca roku 1948 dochádzalo k prideľovaniu pozemkov. Následne začali pozemok obhospodarovať, kultivovať a pripravovať na výstavbu rodinného domu. Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno vo svojom tvrdení, že ich právni predchodcovia začali spornú parcelu užívať práve v roku 1948, preto súd prvej inštancie začiatok trvania držby ani neodvíjal od tohto roku. Súdu prvej inštancie taktiež nepreukázali, konkrétne v ich prípade ako došlo reálne k faktickému odovzdaniu spornej parcely ich rodičom. Prvým preukázateľným dôkazom svedčiacim o tom, že právni predchodcovia žalobcov na pozemku na Z. ulici začali niečo robiť je potvrdenie MNV v M. z 28.04.1955 o pridelení stavebného pozemku p. č. 1774/64 R. O.. Preto si súd aj ustálil práve dátum 28.04.1955 ako deň, kedy vstúpili manželia O. do držby a aplikoval v konaní stredný občiansky zákonník účinný od 01.01.1951 do 31.03.1964 (zák. č. 141/1950 Zb.). Súd prvej inštancie sa zaoberal vzhľadom na predmet sporu a skutkové okolnosti veci podporne aj tým, akým spôsobom štát v rokoch 1945-1947 nadobudol nehnuteľnosti (rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 123/2003: „výmery a prídelové listiny boli a aj sú v súčasnosti dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami, spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“). Pokiaľ totiž štát nadobudol pôdu záberom, resp. vykúpil v rámci novej pozemkovej reformy (Z. č. 46/1948 Sb.) a ktorý prerozdelil na základe z. č. 142/1947 Sb. (Záborový zákon), prideľoval pôdu prídelovou listinou. Pokiaľ ale nadobudol pôdu konfiškovaním na základe nar. č. 104/1945 Zb., mohol ju prideliť do vlastníctva fyzických osôb len výmerom vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 1 ods. 1 Nar. č. 104/1946 Zb. V zmysle § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1964 Sb. n. v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n., môže povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy pred zaplatením prídelovej ceny vydávať prídelcom výmery o vlastníctve pôdy, ktorá im bola pridelená. Súd prvej inštancie ďalej skúmal otázku splnenia podmienky 10 rokov dobromyseľnej držby. V súvislosti so zisťovaním, či rodičia žalobcov boli od začiatku uchopenia sa držby dobromyseľní a po akú dobu ich dobromyseľnosť trvala, súd prvej inštancie prihliadal na samotný prídelový plán (č.l. 17,18)vyhotovený bez uvedenia dátumu jeho vystavenia. Z jeho obsahu jasne vyplýva, že došlo

k skonfiškovaniu majetku bývalého vlastníka Dr. Z. N. v k.ú. M. a tento prídelový plán bol vypracovaný v spolupráci s Miestnym národným výborom M., Okresným národným výborom Hlohovec, odbor poľnohospodárstva a lestného hospodárstva, prekontrolovaný Krajským národným výborom v Nitre, pričom prídelový plán podliehal i schváleniu Jednotného roľníckeho družstva v Maduniciach. Pre právnych predchodcov žalobcov bol vytvorený stavebný pozemok pod č. 1774/65. Na základe prideleného stavebného pozemku právni predchodcovia žalobcov začali s výstavbou rodinného domu. Pritom z dodatočného rozhodnutia o stavbe (porovnaj č.l. 28 spisu) vyplýva, že stavba bola začatá v apríli 1955 a povolenie užívať predmetnú stavbu bolo vydané rozhodnutím ONV v Hlohovci č. VYST. 6625/1959 v roku 1959. JRD Madunice potvrdilo dňa 25.01.1956 (čl. 24) a MNV v M. potvrdilo dňa 28.4.1955 (čl. 25), že R. O. bol pridelený stavebný pozemok č.1774/64. Pritom v čase pridelenia predmetných nehnuteľností rodičom žalobcov vlastníctvo k týmto pozemkom bolo vo vložke pozemkovej knihy vedené na pôvodného vlastníka s tým, že na základe vládneho nariadenia č. 50/1945 Zb. bola na predmetné pozemky zriadená národná správa. V danom prípade nedošlo k nadobudnutiu nehnuteľností právnym úkonom medzi fyzickými osobami, ale predmetné nehnuteľnosti boli fyzickým osobám priamo prideľované štátnym orgánom na základe prídelového plánu. Potvrdenie vydané dňa 28.04.1955 (čl. 25 spisu) a potvrdenie z 25.01.1956 (čl. 24 spisu), ako i ostatné listiny v spise svedčia o tom, že manželom O. bol predmetný stavebný pozemok pridelený Miestnym národným výborom so súhlasom JRD a Okresného národného výboru v Hlohovci. Ako vyplynulo zo samotného návrhu, resp. z výpovedí terajších žalobcov, i niektorých zo svedkov vypočutých v rámci tohto konania, za pridelenie predmetných nehnuteľností sa platila prídelová cena. Nadobúdatelia týchto pozemkov mohli na základe vonkajších objektívnych okolností nadobudnúť dôvodné presvedčenie o tom, že im nehnuteľnosti boli pridelené rozhodnutím príslušných orgánov, rozhodovacej právomoci ktorých zrejme dôverovali, že im tieto nehnuteľnosti patria, že neboli tu žiadne dôvodné pochybnosti, ktoré by im v nadobudnutí a v dobrej viere pri ich užívaní ako vlastných mali brániť. Nemožno ale opomenúť ani námietku žalovaných o existencii povinnosti každého nadobúdateľa zabezpečiť si zaevidovanie vlastníctva v príslušnej evidencii, resp. ozrejmiť, prečo si právni predchodcovia žalovaných vlastníctvo neusporiadali a prečo si neusporiadali ani vlastnícke práva k domu, keď ho dokončili a mohli si vlastnícke právo k nemu zapísať v evidencii nehnuteľností. Na tieto otázky žalobcovia súdu prvej inštancie nedali racionálnu odpoveď, lebo to odôvodňovali len tým, že „nevedeli“ oni resp. ich rodičia O. „nepoznali význam katastra“. Z vložky pozemkovej knihy vyplýva, že sporná parcela bola pôvodne vo vlastníctve fyzickej osoby - grófa N. a na základe vládneho nariadenia č. 50/1945 Zb. bola na predmetné pozemky zriadená národná správa. Už v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 20C/133/1995 bolo preukázané, že v zmysle nariadenia č. 104/1945 Zb. boli tieto nehnuteľnosti pridelené B. a Q. L.. Išlo okrem iného i o parcelu č. 1774/11 - roľa o výmere 3,36.92 ha v k.ú. M.. V prídelovej listine pre B. a Q. L. bolo konštatované, že prídelca nadobúda vlastnícke právo dňom odovzdania pridelených nehnuteľností do držby, preto ju nadobudli opäť len fyzické osoby. I keď prídelová cena nebola manželmi B. a Q. L. zaplatená už pri pridelení nehnuteľnosti, ale zaplatila ju až dňa 24.08.1962 nebohá Q. W., v zmysle nariadenia č. 104/1945 Zb. sa manželia B. a Q. L. stali nadobúdateľmi vlastníckeho práva už dňom odovzdania týchto nehnuteľností do držby, pretože cenu nebolo potrebné zaplatiť v plnej výške už v okamihu pridelenia nehnuteľností, právna úprava počítala s touto povinnosťou do 15 rokov. Ako uviedla nebohá Q. W., po jej rodičoch predmetné nehnuteľnosti začalo užívať JRD, následne však mali byť nehnuteľnosti čiastočne rozparcelované na výstavbu rodinných domov občanom. V prejednávanej veci súd objektívne konštatuje, že v rokoch držby predmetných nehnuteľností právnymi predchodcami navrhovateľov (manželmi O.), predmetné nehnuteľnosti neboli v socialistickom spoločenskom vlastníctve, ale boli vo vlastníctve fyzických osôb - manželov L. a to bez ohľadu na to, že tieto skutočnosti neboli v katastri nehnuteľností zaevidované, zaevidované boli až v roku 1963. Tu súd uvádza, že ustanovenia zákona, ktoré vylučovali vydržanie vlastníctva v socialistickom spoločenskom vlastníctve (nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve) boli zamerané na ochranu tohto vlastníctva preto, aby sa rozsah socialistického vlastníctva nezmenšoval, aby fyzické osoby nemohli formou vydržania nadobudnúť socialistické vlastníctvo, aby ho nadobúdali len z doložených právnych vzťahov a to za náhradu. Pritom objektívne by v danom prípade nedošlo k zmenšeniu socialistického vlastníctva a k ujme štátu, pretože predmetné nehnuteľnosti boli právne (nie len fakticky) vo vlastníctve fyzických osôb. Z hľadiska subjektívnej vedomosti právnych predchodcov žalobcov o tom, či mohli alebo nemohli predmetné nehnuteľnosti nadobudnúť na základe prideľovacej právomoci miestneho národného výboru bolo na druhej strane dôležité, že nehnuteľnosť bola v čase jej prideľovania (pred výstavbou rodinného domu, niekedy v rokoch 1955-1957) v pozemkovej knihe naďalej vedená na pôvodného vlastníka grófa Z. N. s tým, že mu bola skonfiškovaná, vlastnícke právo manželov L. k predmetnej nehnuteľnosti zaevidované nebolo. Na základe týchto skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru,

že rodičia žalobcov museli byť v čase uchopenia držby dobromyseľní, že im pozemok patrí. Vlastnícke vzťahy k parc. č. 1774/11 k.ú. M. usporiadala až nebohá Q. W., ktorá po smrti svojich rodičov podľa dedičského rozhodnutia č. D 1551/62 ako jediná dedička zdedila i parc. č. 1774/11 v celosti. Vlastnícke právo nebohej Q. W. bolo zapísané do evidencie nehnuteľností až v roku 1963 na základe dedenia. Nebohá Q. W. v konaní nepreukázala, že by právnym predchodcom žalobcov túto skutočnosť oznámila, že by ich žiadala o zaplatenie ceny za predmetné nehnuteľnosti, resp. o vydanie jej vlastníctva, že by vo vzťahu k nim bola aktívna. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že podľa prídelového plánu mala byť R. O. a jeho manželke pridelená parc. 1774/65. Rozdiel v číslach parciel 1774/65, 1774/64 a 1774/66 bol odôvodnený tým, že pôvodne sa na ulici nachádzali i silážne jamy, ktoré sa zasypali, vznikli z nich parcely a tým sa i parcely posunuly o dve čísla. Preto žalobcovia tvrdia, že ich rodičia vstúpili do držby parc. č. 1774/66. Čestnými prehláseniami osôb bývajúcich tiež na Z. ulici mal súd preukázané, že právni predchodcovia žalobcov a dnes žalobcovia užívajú stále tú istú, identickú parcelu (čl.209-215). V súvislosti s otázkou dobromyseľnosti a obvyklej opatrnosti prídelcov súd vychádzal z toho, že prídelcovia mali vlastne k dispozícii listiny s rôznymi parcelnými číslami: 1/ potvrdenie MNV v M. z 28.4.1955 o pridelení stavebného pozemku p. č. 1774/64; 2/ prídelový plán na parc. 1774/65; 3/ výmer z roku 1959 o povolení užívať dom na parc. č.1774/65; 4/ potvrdenie JRD Madunice o pridelení parc. č. 1774/64; 5/ dodatočné rozhodnutie o stavbe zo dňa 14.02.1957 na p. č. 1774/65. Súd prvej inštancie ďalej prihliadal na to, že Q. W. bola od roku 1963 v katastri zapísaná už ako vlastníčka parc. 1774/11 (jej súčasťou sú i sporné parcely). Žalobcovia sa v konaní bránia tým, že ich rodičia nevedeli, že nehnuteľnosť patrí Q. W.. Aj keď súd prvej inštancie zobral do úvahy skutočnosť, že išlo o jednoduchých ľudí, zapísanie si vlastníctva k postavenému domu patrí k bežnej opatrnosti a ochrane svojho vlastníctva. Preto, pokiaľ aj nie hneď po postavení domu, ale keby si hoci aj najskôr v roku 1963 žiadali na list vlastníctva zapísať postavený dom, zistili by, že je tu problém s parcelami. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že rodičia žalobcov prestali byť vzhľadom na všetky už vyššie opisované skutkové okolnosti objektívne dobromyseľní práve v roku 1963. Teda ak nie skôr, najneskôr v roku 1963 sa pri náležitej opatrnosti mohli manželia O. dozvedieť (ak by sa riadne o svoje vlastníctvo k domu zaujímali), že nie sú vlastníkmi pozemku, na ktorom stojí ich dom. Súd prvej inštancie bral do úvahy, či rodičia žalobcov pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého očakávať nemali resp. nemohli mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že im nehnuteľnosť patrí. Súd prvej inštancie posudzoval ich náležitú opatrnosť i v tom, že pokiaľ by si po postavení rodinného domu dali na kataster zapísať vlastníctvo k domu a to kedykoľvek po roku 1963, dozvedeli by sa o spornosti vlastníctva. Dobrá viera zaniká v okamžiku, keď sa držitelia zoznámia so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že im nehnuteľnosť patrí. Na tom nič nemení ani to, že držitelia budú v tomto prípade i naďalej subjektívne v dobrej viere (rozhodnutie NS SR sp. zn. 22Cdo 1253/99). Súd prvej inštancie mal za to, že rodičia žalobcov nedržali sporné pozemky ani na základe ospravedniteľného omylu, preto tu nejde ani o putatívny omyl. Čiže pri aplikácii stredného občianskeho zákonníka a zistení, že nie sú splnené podmienky v zmysle § 115,116 cit. zákona súd prvej inštancie dospel k záveru, že manželia O. vstúpili do oprávnenej držby dňa 28.04.1955 a stratili dobromyseľnosť v roku 1963 (v lehote do 10 rokov). Tým nebola splnená podmienky zákonnej dĺžky dobromyseľnej držby a v oprávnenej držbe nemohli pokračovať ani ich právni nástupcovia. Z týchto dôvodov nemohli žalobcovia a ani ich právni predchodcovia nadobudnúť vlastníctvo k spornej parcele vydržaním. Preto súd prvej inštancie žalobu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v zmysle § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, § 18 ods. 2, 3 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, § 1 ods. 1, § 19 ods. 1, 3 Nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR v znení Nariadenia č. 64/1946 Sb. SNR, § 72 ods. 1, 2 vládneho Nariadenia č. 8/1928 Sb., § 115, § 116 ods. 1 č. 141/1950 Zb. O trovách konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v zmysle § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

3. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia v 1. až 8. rade. Súdu prvej inštancie vytýkali nesprávne právne posúdenie, keď za bežnú, normálnu opatrnosť považoval zapísanie vlastníckeho vzťahu do príslušnej evidencie, pritom účinnosťou zákona č. 141/1950 Zb. sa od 01.01.1951 narušila konštitutívnosť pozemkových kníh. Vlastnícke právo nevzniká zápisom do pozemkovej knihy, ale už od momentu právoplatnosti príslušnej zmluvy alebo listiny či rozhodnutia. Zápis do pozemkovej knihy u fyzických osôb sa vykonával len na návrh strán. Bol kladený dôraz na evidovanie užívacích vzťahov a evidovanie vlastníckeho práva je zatlačené do

pozadia. Medzi evidenciou v pozemkovej knihe a skutočným stavom existoval zásadný nesúlad. Stredný občiansky zákonník zavŕšil postupný úpadok významu a spoľahlivosti zápisov v pozemkových knihách i pozemkovom katastri. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva k domu preto nebolo potrebné vykonať žiadny zápis v evidencii. Nie je preto správny čiastkový záver súdu prvej inštancie, že bolo bežnou opatrnosťou vlastníka usporiadanie týchto vzťahov v pozemkovej knihe či inej evidencii. Preto uvedené skutočnosti nemohli spôsobiť stratu dobromyseľnosti právnych predchodcov žalobcov a dobromyseľnosť ich držby pretrvávala i naďalej. Právni predchodcovia žalobcov sa nezoznámili a ani sa nemohli zoznámiť so skutočnosťami, ktoré by objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, komu nehnuteľnosť patrí. Nedošlo tak k strate podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Súd prvej inštancie uzavrel, že k strate dobromyseľnosti došlo, keďže sa mohli dozvedieť o zmene zápisu vlastníctva, resp. o jeho nezrovnalostiach. Prvoinštančný súd poukazuje na judikatúru, podľa ktorej dobrá viera zaniká v okamihu, keď sa držitelia zoznámia so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že im nehnuteľnosť nepatrí. Judikatúra ale vyžaduje reálne zoznámenie sa so skutočnosťami, pričom prvoinštančnému súdu tu postačovalo hypoteticky možné zoznámenie sa s nimi, i keď to preukázané nebolo. Považovali za nelegitímnu požiadavku kladenú na ich právnych predchodcov, podľa ktorej by bolo potrebné sledovať zmeny právneho poriadku v oblasti evidencie nehnuteľností, významu a charakteru účinkov zápisov v tejto evidencii a to s následkami straty dobromyseľnosti. Právni predchodcovia boli vždy presvedčení, že pozemky a dom riadne nadobudli a že boli naplnené všetky zákonné predpoklady na nadobudnutie vlastníckeho práva, v čase nadobudnutia vlastníckych práv právna úprava nevyžadovala zápis v evidencii. Ak sa aj neskôr vyvinula tak, že na zmenu vlastníckeho práva sa vyžadoval zápis v evidencii nehnuteľností, ich právni predchodcovia neboli povinní tieto zápisy aktualizovať a zreálňovať. Nehnuteľnosti neprevádzali, teda nedochádzalo k zmenám, ktoré by bolo potrebné evidovať, iba udržiavali svoje vlastníctvo (držbu). Poukázali na výpoveď svedka Y. Z. vo veci 7C/170/2009 ( č.l. 93), ktorý potvrdil, že na Z. ulicu prišiel v roku 1952 po pridelení pozemku. Pozemky na Z. ulici sa prideľovali v tomto období a keď bol pozemok pridelený Y. Z. v roku 1952, v tomto období boli pridelené aj ostatným osobám. Prvoinštančný súd sa však s touto výpoveďou dostatočne nevysporiadal a dospel k záveru, že pozemok bol právnym predchodcom žalobcov odovzdaný do užívania až v roku 1955. Uvedené skutkové zistenie je pre danú vec mimoriadne významné vzhľadom na súdom uskutočnený záver o skončení dobromyseľnosti v roku 1963, ako aj vzhľadom na zmenu právnej úpravy vydržania k 01.04.1964. Uvedené skutkové okolnosti je preto potrebné v odôvodnení ustáliť a vyporiadať sa so všetkými v dokazovaní zistenými skutočnosťami. Zdôraznili, že dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov nebola pretrhnutá až do roku 1994, kedy bola v obci uskutočňovaná plynofikácia. V danom čase však právni predchodcovia žalobcov už nepochybne nadobudli vlastnícke právo a to k 01.01.1992 podľa novely Občianskeho zákonníka č. 509/1991 Zb. Napadnutý rozsudok neobsahuje ďalšie zdôvodnenie ani skutkovej ani právnej argumentácie a preto žalobcovia nemôžu na tieto reagovať. Avšak vzhľadom na vyjadrenia žalovaných poukázali na to, že vedenie súdneho sporu s inou osobou než s právnymi predchodcami žalobcov nemohlo objektívne vyvolať ich znalosť o existencii tohto súdneho sporu. Právni predchodcovia žalobcov nemali vedomosť o danom súdnom spore, o jeho podstate a právnom či skutkovom základe. Žalovaní tieto skutočnosti nepreukázali žiadnym dôkazom. Preto táto skutočnosť preukázaná nebola a súd na nej nemôže založiť stratu dobromyseľnosti držby. Poukázali tiež na doručovací list s podtitulom pozvanie na šetrenie vlastníckych vzťahov pre komplexné založenie evidencie nehnuteľností z 28.09.1989. Predmetný doručovacím listom pritom nie je preukázaná strata dobromyseľnosti držby právnych predchodcov žalobcov. Z doručovacieho listu nie je zrejmé, akej nehnuteľnosti sa to má týkať. Je tu síce uvedené, že ide o obec M., Z. ulica, avšak nie je tu možné určiť, či malo ísť skutočne o parcelu č. 1774/11 a mohlo ísť i o pozemok 1774/10, ktorý pôvodne žalovanej Q. W. nepatril. Tiež žalobkyňa v 4. rade na pojednávaní dňa 14.01.2014 poprela, že by predmetný podpis na doručovacej listine bol podpisom jej matky C. O.. Preto nie je možné toto považovať za preukázané a tak okolnosti v súvislosti s doručovacím listom nepreukazujú stratu dobromyseľnosti držby sporných pozemkov. Zdôraznili, že v pochybnostiach sa pri držbe vždy prezumuje jej dobromyseľnosť. V konaní neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by potvrdzovali stratu dobromyseľnosti. Preto je treba hodnotiť držbu ako dobromyseľnú až do roku 1994, kedy bola v obci realizovaná plynofikácia. V prípade, ak odvolací súd považuje za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie žiadali, aby bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec mu vrátená na ďalšie konanie, alternatívne navrhli rozsudok zmeniť a určiť vlastníctvo právnych predchodcov žalobcov k sporným nehnuteľnostiam, každého v podiele 1, alternatívne žiadali určiť bezpodielové spoluvlastníctvo svojich právnych predchodcov k predmetným nehnuteľnostiam.

4. Žalované v 1. a 2. rade (prostredníctvom svojej právnej zástupkyne) sa k odvolaniu žalobcov písomne vyjadrili. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhli ako vecne správny potvrdiť. Argumentovali, že žalobcovia nepreukázali, že ich právnym predchodcom bol pozemok parc. č. 1774/66 fakticky odovzdaný do užívania. Na predmetnej parcele začali so stavbou rodinného domu svojvoľne, bez stavebného povolenia. V konaní bolo preukázané, že právni predchodcovia žalobcov stavbu rodinného domu začali v apríli 1955, ktorý údaj je zapísaný v dodatočnom rozhodnutí o stavbe zo dňa 14.02.1957. Ani toto dodatočné stavebné povolenie nie je dôkazom toho, že žalovaným bola skutočne odovzdaná do užívania parc. č. 1774/65 alebo 1774/66. Poukázali na rozdiely v parcelných číslach, v podkladoch ktoré predložili žalobcovia, keďže prídelový plán znel na parc. č. 1774/66, dodatočné povolenie na stavbu znelo na parc. 1774/65, potvrdenie MNV o pridelení pozemku znelo na parc. č. 1774/64, potvrdenie JRD o pridelení pozemku znelo na parc. č. 1774/64, povolenie na užívanie domu znelo na parc. č. 1774/65 a v skutočnosti je dom postavený na parc. č. 1774/66. Tieto listiny mali právni predchodcovia žalobcov k dispozícii, avšak neurobili nič za tým účelom aby zistili, ktorý pozemok im bol vlastne pridelený a či sa na základe tzv. prídelu stali vlastníkmi predmetného pozemku. Ak by takto urobili zistili by, že ich dom stojí na parc. č. 1774/66 a že vlastníctvo k tomuto pozemku je vedené na Dr. Z. N.. Právny predchodca žalobcov prevzal rozhodnutie o povolení užívať budovu rodinného domu č. vyst. 6625/1959 dňa 10.02.1960, vlastníctvo k rodinnému domu nedal zapísať do príslušnej evidencie nehnuteľností. Ide o konanie, ktoré je neospravedlniteľné, keďže je prirodzené, že postavenie rodinného domu si stavebník dá zapísať do príslušnej evidencie nehnuteľností. Žalobcovia nepreukázali faktické odovzdanie pozemku, na ktorom bol postavený rodinný dom, aby tak mohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva, pretože neexistoval úkon, ktorým bol pozemok držiteľovi, teda manželom O. fakticky odovzdaný do užívania. Ani výpoveďou svedka Y. Z. nemôže byť preukázané kým, kedy a ktorý pozemok bol odovzdaný manželom O. do užívania. Nebohý R. O. býval v predmetnej nehnuteľnosti do 18.01.1983 a dovtedy nedošlo podľa platného Občianskeho zákonníka k vydržaniu, keď BSM manželov zaniklo 16.11.1983, preto konanie o určenie, že R. O. bol ku dňu svojej smrti podielovým spoluvlastníkom týchto nehnuteľností, nemôže byť pre žalobcov úspešné. Podmienka desaťročnej držby by bola splnená iba u C. O., tu však nie je splnená podmienka dobromyseľnosti z vyššie uvedených dôvodov a tiež preto, že pri vykonávaní ROEPu Geodéziou n.p. Bratislava v roku 1986 sa dozvedela, že predmetná parcela nie je ich vlastníctvom. Žalobcovia ďalej v odvolaní podceňujú význam pozemkovej knihy s odôvodnením, že evidovanie vlastníckeho práva bolo zatlačené do pozadia a nebolo potrebné vykonávať žiaden zápis v evidencii pre nadobudnutie vlastníckeho práva domu. S týmto názorom žalovaní nesúhlasia, keďže systém pozemkových kníh bol založený už v roku 1885 zákonom č. 222. Pozemkové knihy platili do roku 1964 do účinnosti zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností. V dôsledku prijatia tohto zákona sa zapisovanie do pozemkových kníh zastavilo a zriadila sa nová evidencia. Právni predchodcovia žalobcov si nedali zapísať vlastnícke právo k domu ani v čase existencie pozemkovej knihy ani neskôr, urobili tak až v toku 1994, teda 34 rokov po kolaudácii domu. Žaloba o určenie práva spätne (ku dňu smrti poručiteľa) prípustná nie je a to na základe § 80 písm. c) OSP a § 154 OSP a v tomto smere poukázali na uznesenie NS SR 1 Cdo 26/27 a 3 Cdo 154/2010.

5. Žalobcovia v 1. až 8. rade (cestou ich právneho zástupcu) svoje odvolanie doplnili s poukazom na právnu argumentáciu, najmä judikatúru NS SR zameranú na vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

6. Žalované v 1. a 2. rade (prostredníctvom svojej právnej zástupkyne) svoje vyjadrenie písomne doplnili s poukazom na svoje doterajšie prednesy.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP, použitého s odkazom na § 470 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného OSP, akt. 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 201 a § 202 OSP účinného v čase podania odvolania s použitím § 470 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP aj § 127 a § 363 , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 OSP, akt. § 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

8. Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 8C/187/2009 je určenie, že právni predchodcovia R. O. a manželka C., rodená W. boli ku dňu jej smrti dňa XX.XX.XXXX podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností - pozemok evidovaný ako parc. č. 1774/66 o výmere 530 m2 (zastavané plochy a nádvoria), parc. č. 1744/127 o výmere 490 m2 (záhrada) v obci M., k.ú. M. v podiele 1/2, alternatívne určenia, že uvedené nehnuteľnosti ku dňu smrti C. O., rodenej W. boli v bezpodielovom spoluvlastníctve právnych predchodcov žalobcov.

9. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý žalobu žalobcov zamietol. 10. Rozhodovacia činnosť Ústavného súdu kladie dôraz na dostatočné a relevantné dôvody rozhodnutia súdu, ktoré sa týkajú ako skutkovej, tak i právnej stránky rozhodnutia (napr. III.ÚS 328/05, III.ÚS 116/06, III.ÚS 107/07). Rozhodnutie súdu musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Autoritatívna povaha rozhodovacej činnosti zakladá pre súdy zodpovednosť v zmysle požiadavky náležitého výkladu z hľadiska odbornosti, ktorá však nesmie ísť na úkor všeobecnej zrozumiteľnosti a jednoznačnosti vysloveného právneho názoru.

11. Súd prvej inštancie v prejednávanom prípade zamietol žalobu preto, že právni predchodcovia žalobcov pristupovali k svojmu vlastníckemu právu ľahkomyseľne, keďže zapísanie si vlastníctva k postavenému domu patrí k bežnej opatrnosti a ochrane svojho vlastníctva. Preto aj keď nie po postavení domu, ale hoci aj neskôr, napríklad v roku 1963 ak by požiadali o tento zápis, zistili by, že je tu problém s parcelami. Preto prestali byť vzhľadom na všetky objektívne skutočnosti dobromyseľnými práve v roku 1963 ak nie skôr, tak najneskôr v roku 1963 sa mohli dozvedieť, že nie sú vlastníkmi pozemku, na ktorom stojí ich dom. Rodičia žalobcov nedržali sporné podmienky ani na základe ospravedlniteľného omylu, pretože tu nejde ani o putatívny omyl. Manželia O. teda vstúpili do oprávnenej držby dňa 28.04.1955 a stratili dobromyseľnosť v roku 1963 a preto žalobu zamietol.

12. Súd prvej inštancie nijakým spôsobom nepreukázal to, že v roku 1963 sa právni predchodcovia žalobcov dozvedeli o tom, že došlo k zápisu vlastníckeho práva aj k nehnuteľnostiam, ktoré oni užívali v prospech pôvodnej žalovanej Q. W.. Z ničoho nevyplýva právny dôvod na to, aby práve od roku 1963 prestala existovať dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov, že sa títo dozvedeli o vlastníctve právnej predchodkyne žalovaných Q. W., že táto bola zapísaná ako vlastníčka i nimi užívanej nehnuteľnosti - parcely. Tento záver súdu prvej inštancie nie je ničím nepodložený a nie je možné na základe neho prijať žiaden konkrétny skutkový ani právny záver, pretože táto skutočnosť nebola v konaní nijak osvedčená.

13. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie nemôže stotožniť, keďže súd prvej inštancie tento záver bližšie právne a skutkovo neodôvodnil a možno konštatovať, že jeho rozhodnutie je v tejto časti i nejasné, nedostatočne skutkovo i právne odôvodnené a nepreskúmateľné. Nevychádza ani z celého súboru zistených faktov, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré bolo potrebné vziať do úvahy a ktoré mohli mať vplyv na konečné rozhodnutie. Uzavretie skutkového a právneho stavu v roku 1963 bez bližšej logickej, vecnej a skutkovej argumentácie sa javí byť prekvapujúcim postupom súdu prvej inštancie a preto skutkový stav tak, ako ho uzavrel súd prvej inštancie, nepovažuje odvolací súd za postačujúci pre konečné rozhodnutie vo veci.

14. Z obsahu spisu vyplýva, že parcela č. 1774/11 - roľa o výmere 33692 m2 pôvodne vedená vo vložke č. 139 bola vlastníctvom grófa N. a po skonfiškovaní jeho majetku štátom bola táto nehnuteľnosť pridelená manželom B. a Q. L. (rodičia pôvodnej žalovanej Q. W., rodenej L.). Po smrti svojich rodičov, v dedičskom konaní po nich, sa vlastníčkou uvedenej parcely stala Q. W., rod. L. a po jej smrti spornú parcelu nadobudli žalované 1/a 2/, každá v polovici. Parcely, o ktoré v konaní ide, sú vytvorené zo spornej parcely žalovaných, čím je daná ich pasívna legitimácia.

15. Súčasťou spisu je prídelový plán (bez uvedenia dátumu - č.l. 17 a 19 spisu) z ktorého vyplýva, že ako prídelcovia parc. č. 1774/65 - stavebný pozemok o výmere 1734 m2 sú uvedení O. R. a manželka C. W., M.. Z potvrdenia Miestneho národného výboru v M. zo dňa 28.04.1955 (č.l. 25 spisu) vyplýva, že manželom O., obyvateľom v M. č. XXX bol pridelený stavebný pozemok parc. č. 1774/64. Aktuálne je uvedená nehnuteľnosť vedená pod parc. č. 1774/66 - záhrada o výmere 530 m2

a parc. č. 1774/127 o výmere 490 m2, na parc. č. 1774/127 je postavený rodinným dom súp. č. XXX, list vlastníctva na citované parcely nie je založený.

16. Manželia O., ktorí nadobudli predmetný pozemok, sa rozhodli zriadiť na ňom stavbu a bolo im dňa 14.02.1957 Okresným národným výborom v Hlohovci vydané dodatočné rozhodnutie o stavbe. Hodnota stavby bola určená sumou 50.000,- Kčs, stavba bola začatá v apríli 1955 a mala byť ukončená v decembri 1958. Súpisné číslo na predmetný rodinný dom bolo pridelené Obecným úradom M. z 06.12.1995 (porovnaj č.l. 31 spisu), t.j. súpisné číslo XXX, orientačné číslo XX. V konaní bolo ďalej zistené, že predmetné pozemky boli pôvodne pridelené manželom L., ktorí za ne nezaplatili celú prídelovú cenu, dali ich do užívania družstvu, ktoré súhlasilo s tým, aby časť pozemkov bola vymeraná na stavebné parcely. V súvislosti s predmetným sporom boli vypočutí viacerí svedkovia (napríklad svedok Y. Z., B. I., porovnaj zápisnicu o výsluchu v konaní 9C/170/2009 zo dňa 11.10.2011), ktorý potvrdili, že pozemky odkúpili od MNV (obecného úradu) a zaplatili za ne kúpnu cenu. Pozemok im pridelili na úrade a vymeral ho geometer. Takto i právni predchodcovia žalobcov, ktorí boli prvotnými nadobúdateľmi týchto pozemkov, odkúpili ich od obce, zaplatili za ne kúpnu cenu a dostali stavebné povolenie na stavbu rodinného domu a neskôr si tento dom skolaudovali a bolo mu pridelené súpisné číslo.

17. O prideľovaní pozemkov, ktoré realizoval obecný úrad a na ktorom nadobúdatelia zaplatili kúpnu cenu, žiaden z nich nemá písomný doklad o tom, že mu bola pridelená tá, ktorá parcela a v akej výmere. Ani právni predchodcovia žalobcov nemajú žiaden doklad o tom kedy, ktorý pozemok a v akej výmere im bol pridelený. Jediným dôkazom ktorý sa zachoval v archívoch je prídelový plán (č.l. 17, 18). Prídelový plán na stavebné pozemky bez datovania sa týka skonfiškovaného majetku bývalého vlastníka Dr. Z. N. v kat. úz. M. podľa Nariadenia č. 104/45 Zb. vystaveného odborom poľnohospodárstva a lesného hospodárstva ONV v Hlohovci, prekontrolovaného a schváleného správou PaLH Rady KNV v Nitre, podpísaného zástupcami MNV a JRD Madunice, z ktorého vyplýva, že č. 1774/65 ako stavebný pozemok o výmere 17 árov 34 m2 bol pridelený rodičom žalobcov. Uvedený doklad neobsahuje dátum či aspoň časové obdobie prideľovania nehnuteľností z majetku bývalého vlastníka. Na základe vyššie uvedeného niet sporu o tom, že žalobcovia nepreukázali vznik vlastníckeho práva právnych predchodcov k spornej nehnuteľnosti na základe prídelu. Žalobcovia sa preto domáhajú určenia vlastníckeho práva titulom vydržania.

18. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti". Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2011, sp. zn. 5 Cdo 87/2010).

19. Podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (§ 115, § 116 ods. 1 v spojení s § 145) účinného od 1.1.1951 do 1.4.1964 vlastnícke právo k hnuteľnej i nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu zákonom ustanovenú, teda tri roky pri hnuteľnej a 10 rokov pri nehnuteľnej veci. Vydržanie bolo vylúčené u nescudziteľných vecí nachádzajúcich sa v socialistickom vlastníctve. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí a to po celú vydržaciu dobu. Ak sa teda aj pôvodne oprávnený držiteľ zmenil na neoprávneného, nemohol vec vydržať. V pochybnostiach sa i tu predpokladalo, že držba je oprávnená.

20. Pokiaľ došlo k naplneniu znakov vydržania v rozhodnom období, oprávnený držiteľ vlastníctvo k veci nadobudol splnením zákonom požadovaných podmienok a jeho právni nástupcovia už môžu pokračovať len vo výkone jeho vlastníckeho práva, nie v oprávnenej držbe (ktorú by si mohli uplatňovať výlučne voči nemu). Ak by sa preukázalo, že s užívaním predmetných nehnuteľností právni predchodcovia žalobcov začali za účinnosti právnej úpravy zákona č. 141/1950 Zb. a uplynula aj doba 10 rokov, je potrebné z toho vychádzať a zistiť, či právni predchodcovia žalobcov mohli alebo nemohli nadobudnúť vlastníctvo v súlade s ustanovením § 115 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1.4.1964. Len ak nebudú splnené podmienky vydržania podľa tejto právnej úpravy, bude potrebné posúdiť vydržanie podľa nasledujúcej právnej úpravy.

21. Preto bolo v konaní v dôležité zistenie, odkedy sa predmetné nehnuteľnosti nachádzali v dispozícii právnych predchodcov žalobcov, aby tak bolo možné stanoviť, odkedy sa títo ujali držby spornej nehnuteľnosti, ktorú odkúpili od MNV. Listiny, ktoré žalobcovia predložili preukazujú, že sa tak stalo najneskôr 28. apríla 1955 (porovnaj potvrdenie MNV v M.). Ak žalobcovia tvrdia, že sa tak stalo v roku 1952, túto skutočnosť v konaní doposiaľ ničím nepreukázali a nevyplýva ani z výsluchu svedkov vypočutých v inom konaní (napríklad Y. Z., B. I.), ktorý sa ku konkrétnemu užívaniu pozemku rodinou O. nevyjadrovali.

22. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. účinný od 1.4.1964 držbu a vydržanie až do novelizácie zák. č. 131/1982 do 1.4.1983 neupravoval. Až táto novela v ust. § 132a a135a novoupravila vydržanie. Podľa § 135a ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka - v znení novely č. 131/1982 Zb. použitého s poukazom na § 865 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe nehnuteľnú vec desať rokov. Ak ide o pozemok, ktorý má občan nepretržite v držbe desať rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania (§ 199 ods. 1), nadobúda vlastníctvo k pozemku, alebo k jeho časti štát; občan nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku do výmery 800 m2 ak ide o pozemok na výstavbu rodinného domčeka (§ 200 ods. 1 Občianskeho zák. v uvedenom znení).

23. V zmysle § 132a ods. 1 Občianskeho zák. v uvedenom znení, pre vydržanie sa vyžadovalo, aby držiteľ s vecou nakladal ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný, že mu vec patrí.

24. Podľa § 865 ods. 3 Občianskeho zák. do času uvedeného v citovanom ustanovení § 135a sa započíta aj čas, po ktorý občan alebo jeho právny predchodca mal vec v nepretržitej držbe (§ 135a ods. 1) pred 1. aprílom 1983; tento čas sa však neskončí skôr, než uplynutím jedného roka od tohto dňa, teda najskôr dňa 1.4.1984.

25. Z vyššie citovaného ustanovení zákona vyplýva, že podľa Občianskeho zákonníka v znení do 1.1.1992 zákon pripúšťal vydržanie vlastníckeho práva len k pozemkom nepatriacim do socialistického vlastníctva a zároveň takým, ktoré boli podľa územného plánu, alebo územného rozhodnutia určené na výstavbu rodinného domu (cit. ust. § 135a ods. 2 Občianskeho zák. a § 199 ods. 1 Občianskeho zák.). Tieto podmienky v danom prípade boli splnené, keďže predmetné pozemky nikdy neboli v socialistickom spoločenskom vlastníctve, ale vo vlastníctve fyzických osôb a zároveň boli určené na výstavbu rodinného domu.

26. Keďže užívanie predmetných parciel malo pokračovať i po nadobudnutí účinnosti novely Občianskeho zák. č. 509/1991 po 1.1.1992, v ktorom je vydržanie upravené odlišne, existovala tiež možnosť nadobudnutia predmetných nehnuteľností vydržaním podľa úpravy účinnej od 1.1.1992, s poukazom na ust. § 868 Občianskeho zák. V zmysle § 134 ods. 1 Občianskeho zák. v účinnom znení, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu desať rokov ak ide o nehnuteľnosť.

27. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zák. v účinnom znení, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Podľa § 129 Občianskeho zák. držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba.

28. V danom prípade bolo vykonaným dokazovaním preukázané a medzi účastníkmi aj nesporné, že právni predchodcovia žalobcov minimálne od roku 1954 s predmetnou nehnuteľnosťou nakladali ako s vlastnou, čím nadobudli status držiteľa v zmysle § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991. Následne bolo potrebné vyriešiť otázku, či boli po celú vydržaciu dobu i dobromyseľní.

29. V prejednávanom spore je z hľadiska dobromyseľnej držby významný rok 1985(a aj rok 1989), kedy bolo manželstvo právnych predchodcov žalobcov rozvedené, pričom ich otec R. O. odišiel zo spoločnej domácnosti už v roku 1983. Preto možno konštatovať, že najneskôr od rozvodu manželstva rodičov žalobcov nevykonával dobromyseľnú držbu predmetných nehnuteľností a preto keďže v tom čase nemohol nadobudnúť vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam(ak sa tak nestalo za účinnosti zákona č. 141/1950 Zb.), ktoré by potom malo patriť do dedičstva po ňom, dobromyseľnú držbu

v tomto čase totiž nevykonával, nemohla uplynúť ani potrebná vydržacia doba a preto možno vysloviť pochybnosť o tom, či sa aj on mohol stať vlastníkom predmetných nehnuteľností k 01.01.1992, aplikácie ktorej zákonnej úpravy sa žalobcovia domáhajú.

30. Opustenie spoločnej domácnosti a skončenie manželstva rozvodom znamenalo, že právny predchodca žalobcov prestal vykonávať vlastnícke práva k predmetnej nehnuteľnosti a nakladať s ňou ako s vlastnou, čím stratil status oprávneného držiteľa a do smrti právnej predchodkyne žalobcov zostala ich matka bývať v nehnuteľnosti sama a od tejto doby už sporné nehnuteľnosti boli len v jej užívaní. Preto nadobudnutie vlastníckeho práva právneho predchodcu žalobcov R. O. mohlo nastať jedine za situácie, že by splnil podmienky k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním ku dňu svojho odchodu zo spoločnej domácnosti, resp. ku dňu rozvodu, s ktorou skutočnosťou sa súd prvej inštancie bližšie nezaoberal.

31. Z hromadného doručovacieho listu (č.l. 166 spisu) vyplýva, že ide o pozvanie na šetrenie vlastníckych vzťahov pre komplexné založenie evidencie nehnuteľností v obci M. - Z. ulica. Pod bodom 15 je uvedený vlastník (užívateľ) O. R. a C., č. XX, ktorý hromadný doručovací hárok je podpísaný dňa 28.09.1989 priezviskom O.. Z predmetnej listiny nevyplýva, že by išlo o usporiadanie pozemkov v rámci ROEP-u, ani to, ktorý orgán uvedenú výzvu zaslal. Preto bolo dôvodné požiadať o stanovisko katastrálny odbor príslušného okresného úradu za účelom objasnenia, v akej súvislosti, s akým cieľom a výsledkami sa uvedené zisťovanie uskutočňovalo.

32. Súd prvej inštancie sa uvedenou skutočnosťou nezaoberal, s touto sa nijak nevysporiadal preto, že celý skutkový stav uzavrel rokom 1963 a preto, i keď je uvedený dôkaz súčasťou spisu, nevyporiadal sa s dôkaznou silou uvedeného doručovacieho listu a nevzal ho na zreteľ pri rozhodovaní vo veci, neumožnil účastníkom na základe neho ustáliť skutkový stav veci, resp. zohľadniť ich skutkovú či právnu argumentáciu v súvislosti s existenciou tohto dôkazu (žalobcovia popierajú, že uvedený doručovací list nebohá matka podpísala, o čom však žiaden dôkaz nepredložili a žalované v konaní tvrdia, že na základe neho došlo k strate dobromyseľnosti).

33. Pri rozhodovaní vo veci je však potrebné zohľadniť to, že len existenciu domnienky nie je možné uzavrieť stratu dobromyseľnosti oprávneného subjektu, pretože pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je rozhodujúca vedomosť držiteľa o takých skutočnostiach, ktoré stratu dobromyseľnosti spôsobili a nielen ich púha existencia. Preto treba tieto skutočnosti zohľadniť i v predmetnom spore a posúdiť, či v daných súvislostiach došlo k rozhodujúcej vedomosti držiteľa o takých skutočnostiach, ktoré spôsobili zánik dobromyseľnosti o tom, že uvedené nehnuteľnosti držia oprávnene(porovnaj aj rozsudok NS SR 2 Cdo/119/2007).

34. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší len ak c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

35. Pri aplikácii citovaného zákonného ustanovenia pôjde o prípady, keď súd prvej inštancie pochybil tak, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy a doplnenie dokazovania odvolacím súdom nie je účelné. Tu je potrebné konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nejasné, rozporuplné, nekonzistentné a vzájomne si odporujúce, ktoré nevychádza zo žaloby, obsahu spisu a z predložených dôkazov.

36. Pretože súd prvej inštancie uzavrel skutkový stav v roku 1963 len na základe domnienky, že mohlo dôjsť k strate dobromyseľnosti, nie na základe toho, že strata dobromyseľnosti tu bola reálna a bola v konaní preukázaná, je jeho rozhodnutie vecne i právne nesprávne, preto bolo potrebné toto v súlade s ustanovením § 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

37. Súd prvej inštancie sa musí dôsledne vyporiadať so všetkými skutočnosťami, ktoré v konaní doteraz vyšli najavo, zistí, či právni predchodcovia žalobcov po uchopení sa držby sporných nehnuteľností tieto nerušene užívali až k 01.01.1992, resp. zohľadní, že otec žalobcov sa odsťahoval z predmetnej nehnuteľnosti najneskôr v roku 1985, že v roku 1989 došlo v M.

k šetreniu vlastníckych vzťahov pre komplexné založenie evidencie nehnuteľností (porovnaj aj správu Okresného úradu Hlohovec, odbor katastrálny č.l. 161, 162 spisu).

38. V ďalšom konaní preto bude potrebné zohľadniť, že právni predchodcovia žalobcov pôvodne nadobudli predmetné nehnuteľnosti na základe prideľovacej právomoci štátu (miestna roľnícka komisia a nasledujúce orgány, ktoré sa na tomto prideľovacom procese zúčastňovali), keďže v danom prípade sa domnievali, že sa stali vlastníkmi nehnuteľností, i keď tak tomu v skutočnosti nebolo a tu ide o omyl právny, vyvolaný aj konaním štátneho orgánu, keďže držiteľ dôvodne mohol predpokladať, že štátne orgány poznajú právo (porovnaj unesenie NS SR sp. zn. 6 M Cdo 5/2010). Aj tu platí, že dobrú vieru držiteľa je potrebné skúmať so zreteľom ku všetkým okolnostiam daného prípadu, včítane doby, kedy k omylu vyvolaného štátnym orgánom došlo (uznesenie NS SR 3 Cdo 84/2010).

39. Pokiaľ sa v konaní o dedičstve vyskytne rozpor o tom, čo patrí do dedičstva po poručiteľovi, procesným nástrojom na jeho odstránenie je žaloba na určenie, že tá-ktorá vec (právo) patrí do dedičstva po poručiteľovi. O takejto žalobe rozhodne súd v sporovom konaní, účastníkmi ktorého (buď ako žalobcovia alebo žalovaní) sú všetci dedičia. Žaloba na určenie predmetu dedičstva je rozhodovacou praxou súdov považovaná za prípustný prostriedok riešenia sporov o tom, či určitá vec (právo) patrí do dedičstva (obdobný právny názor zaujal už Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. v uznesení z 28. septembra 2006 sp.zn. 3 Cdo 178/2006). Uvedené platí aj pre petit žaloby uplatnený žalobcami v tomto konaní.

40. Preto bolo potrebné toto rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, aby doplnil skutkový stav veci i vykonaním dôkazov po roku 1963 a vo veci opätovne rozhodne.

41. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 .

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .