Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Cb/57/2022

Uznesenie

Okresný súd Bratislava III v Bratislave v právnej veci žalobcu: The Last Corporation, Šustekova 2690/25, Bratislava, IČO: 42 184 720, zastúpený: bnt attorneys-at-law, s.r.o., Cintorínska 7, Bratislava, IČO: 35 886 978, proti žalovanému: futureDOCTOR s.r.o., Vajnorská 100/B, Bratislava, IČO: 52 623 696, zastúpený: RUŽIČKA AND PARTNERS s.r.o., Vysoká 2/B, Bratislava, IČO: 36 863 360, o zaplatenie 42.336,- eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Súd konanie z a s t a v u j e .

Súd p r i z n á v a žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeného Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 1.3.2022 sa žalobca domáhal, aby súd v upomínacom konaní uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 42.336,- eur s príslušenstvom z titulu neuhradenia splatnej faktúry č. 2021009 na sumu 42.336,- eur, ktorou žalobca vyfakturoval zmluvnú cenu za rok 2021 podľa Zmluvy o spolupráci (ďalej len Zmluva) zo dňa 1.1.2020, predmetom ktorej bolo vytvorenie 2 výučbových videokurzov v anglickom jazyku za účelom prípravy zahraničných uchádzačov o štúdium medicíny na prijímacie skúšky na slovenské lekárske fakulty. V bode 4.1 Zmluvy bola dohodnutá odmena za každého uchádzača prijatého na štúdium. V bode 8.4 Zmluvy bolo dohodnuté, že výlučným miestom súdnej príslušnosti vo vzťahu k Zmluve je Viedeň, Rakúsko. Žalobca v žalobe namietal absolútnu neplatnosť dohody o voľbe právomoci, ktorú je potrebné posudzovať v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len Nariadenie), pričom Nariadenie nie je možné aplikovať na čisto vnútroštátne spory, v ktorých chýba cezhraničný prvok, ktorý môže byť v právnom vzťahu zastúpený ako (i) subjekt, (ii) objekt, či ako (iii) právna skutočnosť, ktorá má za následok vznik, zmenu či zánik právneho vzťahu. Zmluva bola uzatvorená právnickými osobami založenými podľa právnych predpisov Slovenskej republiky so sídlom v slovenskej republike, objektom je plnenie dohodnuté v Zmluve a to výroba a dodanie výučbových videokurzov, ktoré boli vytvorené na území SR, v Bratislave totiž došlo k ich odovzdaniu a prevzatiu objednávateľom, čo je potvrdené podpisom zmluvných strán na odovzdávacích a preberacích protokoloch. Právnou skutočnosťou je uzatvorenie Zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, k čomu taktiež preukázateľne došlo v Bratislave.

2. Okresný súd Banská Bystrica rozhodol vo veci dňa 16.3.2022 platobným rozkazom sp. zn. , proti ktorému podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odpor. V odpore poukázal na čl. 7 ods. 2 veta druhá , podľa ktorého právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Nariadenie ustanovuje možnosť zmluvných strán zvoliť si právomoc súdu dohodou a to priamo v čl. 25 ods. 1, podľa ktorého ak sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti

s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu neplatná. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Nariadenie má prednosť pred o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len MPS). Žalobca a žalovaný si v Zmluve písomne dohodli právomoc súdu vo Viedni, čím bola právoplatne založená právomoc súdu vo Viedni rozhodovať všetky spory súvisiace so Zmluvou a teda aj predmetný spor. Pokiaľ žalobca poukazuje na to, že ustanovenie o voľbe právomoci je neplatné z dôvodu vágnej formulácie, nakoľko nie je odkaz na konkrétny súd vo Viedni, tak žalovaný poukázal na Uznesenie NS SR sp. zn. , v ktorom konajúci súd uznal, že zmluvné strany v bode 20/ Zmluvy dostatočne určitým a zrozumiteľným spôsobom prejavili zhodnú vôľu podriadiť sa jurisdikcii súdu v Pirmasens, nachádzajúceho sa v Spolkovej republike Nemecko, čiže možno vyvodiť derogačný efekt takejto dohody, že nebolo vôľou strán, aby spory vzniknuté zo Zmluvy prejedávali alebo rozhodovali iné súdy než súdy Spolkovej republiky Nemecko. Na námietku absencie cudzieho prvku v Dohode o voľbe právomoci súdu žalovaný uviedol, že výsledok poskytovaných služieb inštruktážnych videí bol určený zahraničným študentom prevažne z Rakúska a Nemecka, videokurzy boli vyhotovené v anglickom jazyku pre zahraničné použitie, štatutárne orgány tak žalobcu ako aj žalovaného hovoria plynule po anglicky a nemecky, čo bolo dôvodom na dohodnutie si súdu vo Viedni, pred ktorým by mohli všetci samostatne vystupovať v porovnaní so súdnym konaním pred slovenským súdom, pred ktorým by štatutárne orgány žalovaného P. D. a P. B. X. potrebovali tlmočníka. Samotné dohodnutie súdnej právomoci súdu vo Viedni je možné v zmysle európskej judikatúry a odbornej literatúry považovať za cudzí prvok. Nedostatok právomoci súdu na konanie zakladá neodstrániteľnú prekážku súdneho konania v dôsledku čoho by mal súd podľa konanie zastaviť. Námietka žalovaného bola uplatnená pri prvom úkone a žalovaný nesúhlasí podľa čl. 26 Nariadenia s prejedaním veci na súde v Slovenskej republike. K meritu veci žalovaný uviedol, že nárok žalobcu nie je opodstatnený, nakoľko povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi cenu dohodnú v zmysle bodu 4.1 Zmluvy je naviazaná na asistenciu žalovaného pri prijatí zahraničných študentov na Vysoké školy v Slovenskej republike; s pomocou žalovaného v roku 2021 nebol prijatý žiaden uchádzač o štúdium v študijných programoch všeobecné lekárstvo a zubné lekárstvo na akúkoľvek vysokú školu na území SR. Pokiaľ žalobca tvrdí, že sa žalovanému podarilo s pomocou žalobcom poskytnutých výučbových videokurzov sprostredkovať na slovenské vysoké školy 96 zahraničných uchádzačov o štúdium medicíny, tak nepredložil o tomto tvrdení žiaden dôkaz.

3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odporu nesúhlasil predovšetkým s námietkou nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky, nakoľko žalovaný svoju argumentáciu opiera o také skutočnosti, ktoré nemožno subsumovať ani pod pojem subjekt, ani pod objekt, resp. pod právnu skutočnosť. Pokiaľ ide o pôvod študentov, pre ktorých boli kurzy určené, tak žalobca nebol so žiadnym z nich v akomkoľvek zmluvnom vzťahu, záujemcovia o štúdium boli v zmluvnom vzťahu výlučne so žalovaným. Objektom právneho vzťahu medzi stranami sporu bol predmet plnenia podľa bodu 1.4 Zmluvy - výroba a oddanie dohodnutých videokurzov s tým, že skutočnosť, pre koho boli tieto videokurzy vo výsledku použité nemožno subsumovať pod žiaden cudzí prvok. Rovnako jazyk v ktorom boli videokurzy vyhotovené je pre posúdenie existencie cudzieho prvku irelevantný, skutočnosť, že videokurzy boli vyhotovené v anglickom jazyku neznamená, že na základe toho vznikla väzba k akémukoľvek cudziemu právneho poriadku. Rovnako jazyky, ktorými zmluvné strany medzi sebou komunikujú nemajú žiadnu relevanciu k založeniu cudzieho prvku a navyše v právnom vzťahu so žalobcom bola spoločnosť futureDOCTOR s.r.o. a nie jej štatutárne orgány. Ovládanie iného ako slovenského jazyka osoby konajúcej za spoločnosť nemôže založiť väzbu k právnemu poriadku príslušného štátu. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že už samotné dojednanie týkajúce sa súdnej právomoci je v zmysle európskej judikatúry a literatúry možno pouvažovať za cudzí prvok, tak žiadnu konkrétnu judikatúru a literatúrou vo svojom vyjadrení nespomenul dôvodu, že zjavne neexistuje. Ustanovenie bodu 8.4 Zmluvy je neurčité a nejednoznačné, zmluvné strany si nedohodli súd vo Viedni, ale doslovne „výlučným miestom súdnej príslušnosti vo vzťahu k tejto zmluve je Viedeň, Rakúsko“. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, na ktoré odkázal žalovaný je pre daný spor neaplikovateľné, nakoľko v ňom vystupujú subjekty z rôznych štátov a nie 2 slovenské subjekty, čím bola daná prítomnosť cudzieho prvku v podobe subjektu. V Nemeckom meste Pirmasens sa nachádza jediný súd a preto pri použití výkladových metód nemohlo byť sporu o tom, ktorý konkrétny súd má právomoc spor prejednať. Vo Viedni ako hlavnom meste Rakúska sa nachádza veľký počet súdov, ktoré by teoreticky prichádzali do úvahy a preto nie je možné prísť k jednoznačnému záveru o konkrétnom súde, ktorý by mal spor strán prejednať a rozhodnúť. K meritu veci žalobca uviedol, že vznik nároku v zmysle § 4.1 Zmluvy nie je viazaný na sprostredkovateľskú činnosť žalovaného, ale

na počet uchádzačov, ktorí boli s pomocou žalobcu (videokurzy, prípravné kurzy ...) prijatí na lekárske fakulty. Na základe oznámenia žalovaného, že v roku 2021 došlo v dôsledku činnosti žalobcu k prijatiu 96 uchádzačov o štúdium na lekárske fakulty v SR vystavil žalobca žalovanému faktúru na zmluvne dohodnutú odmenu za rok 2021. Keďže žalobca nebol v zmluvnom vzťahu s uchádzačmi o štúdium, k informácii o počte úspešne prijatých uchádzačov sa nemohol dostať iným spôsobom, ako na základe oznámenia učineného zo strany žalovaného, ktorý študentov sprostredkoval.

4. Žalovaný vo svoje duplike datovanej dňom 23.6.2022 zotrval na námietke nedostatku právomoci súdov v SR na rozhodovanie ako aj na nedôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy. V prípade, ak žalobca tvrdí, že dohoda o voľbe právomoci je neplatná, je povinný svoje tvrdenie aj podporiť relevantnými argumentami a dôkazmi, čo však neurobil a neuviedol na základe akého ustanovenia Nariadenia nebolo možné dohodnúť právomoc iného štátu. Argumentácia o založení právomoci súdov Slovenskej republiky tým, že Okresný súd Banská Bystrica po starostlivom zvážení vydal vo veci platobný rozkaz je nesprávna a účelová, keďže námietky nedostatku právomoci musí rozhodnúť súd, ktorému bola vec zo strany upomínacieho súdu postúpená. Pri uzatváraní Zmluvy žalobca súhlasil s obsahom predmetného článku Zmluvy o voľbe právomocí súdu, v prípade, ak takýto úmysel žalobca nemal, mal to v rámci zmluvných rokovaní uviesť a dať žalovanému na výber či Zmluvu uzavrie. Žalovaný má za to, že Nariadenie a voľbu právomocí je možné aplikovať aj na vnútroštátne spory na základe založenia právomoci súdu iného členského štátu dohodou zmluvných strán. Rovnako z gramatického výkladu článku 25 Nariadenia vyplýva, že bydlisko účastníkov Zmluvy nezohráva žiadnu rolu pri voľbe právomoci, keďže nepredpisuje, že aspoň jeden z účastníkov Zmluvy musí mať bydlisko v členskom štáte, ktorého súd bol dohodnutý voľbou právomoci, resp. že účastníci Zmluvy musia mať bydlisko každý v inom členskom štáte. Žalovaný opätovne poukázal na cezhraničné dôsledky a ingerencie cudzích prvkov, ktoré spôsobuje obchodnoprávny vzťah založený Zmluvou. Cudzí prvok je zrejmý zo samotného predmetu plnenia a podstaty zmluvného vzťahu. V rámci otázky posúdenia platnosti dohody o voľbe právomoci poukázal žalovaný na to, že veľmi obdobne formulovaná dohoda o voľbe súdu bola akceptovaná Najvyšším súdom SR (uznesenie NS SR sp.zn. ). Rovnako Najvyšší súd Českej republiky, v uznesení sp. zn. rozhodoval o platnosti dohody o voľbe právomoci, ktorou bola dohoda o voľbe právomoci dohodnutá na príslušné súdy Českej republiky, pričom konkrétny súd nebol vymedzený, “Je namístě uvést, že podle Soudního dvora Evropské unie (dále jen SDEU ), bude ve smyslu čl. 23 odst. 1 nařízení Brusel I bis platné i takové ujednání, které sice výslovně neuvede příslušný soud, ale umožní jeho určení. Postačí, aby takové ujednání určovalo objektivní kritéria, na jejichž základě se strany dohodly ohledně výběru soudu nebo soudů, kterým předloží vzniklé spory. Uvedená kritéria, která musí být dostatečně přesná, aby umožnila soudu určit, zda je příslušný, mohou být případně konkretizována vlastními okolnostmi projednávané věci (srov. rozsudek SDEU ze dne 9. 11. 2000, ve věci C-387/98, Coreck Maritime GmbH proti Handelsveem BV a dalším , bod 15; v tomto rozsudku přitom SDEU shledal dostatečně určitou dohodu, podle níž jakýkoliv spor vztahující se k tomuto nákladovému listu bude rozhodnut ve státě, ve kterém má dopravce svoji hlavní provozovnu).11 V poměrech projednávané věci proto platí, že z uzavřené prorogační doložky (jejíž znění je totožné v obou smlouvách, z nichž je žalováno) proto bez pochybností vyplývá, že k projednání daného sporu jsou mezinárodně příslušné soudy České republiky, aniž by však účastnice vymezily konkrétní místně příslušný soud. Takto jimi projevenou vůli je třeba respektovat (srov. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 28.2.2018,sp.zn.30Cdo3215/2016,bod32).“

5. Vo vzťahu k hmotnoprávnej stránke sporu žalovaný zopakoval, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz, že v roku 2021 boli s pomocou žalovaného prijatí uchádzači o štúdium vo vyšpecifikovaných odboroch na akúkoľvek vysokú školu na území SR.

6. Podľa ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.

7. Prioritne bolo úlohou súdu posúdiť, či je možné na daný spor aplikovať Nariadenie, nakoľko obe zmluvné strany sú obchodné spoločnosti so sídlom na území SR, teda absentuje cezhraničný (medzinárodný) prvok. Podľa odbornej literatúry medzinárodný prvok môže spočívať v:

- subjekte právneho vzťahu - účastník je občanom iného štátu, osoba bývajúca či sídliaca v inom štáte, právnická osoba založená podľa práva iného štátu,

- skutočnosti, ktorá je významná pre vznik, zmenu či zánik právneho vzťahu, ku ktorej došlo na území iného štátu,

- predmete právneho vzťahu ,

- inom právnom vzťahu, ktorý má pre daný právny vzťah význam a ktorý sa riadi podľa práva iného štátu. 8. Nariadenie je preto zásadne aplikovateľné len v prípade existencie medzinárodného prvku. Napriek tomu, že zmluvné strany sú obchodné spoločnosti so sídlom na území SR a predmet plnenia bol realizovaný taktiež na území SR, z viacerých okolností prípadu možno cudzí prvok vyvodiť a to predovšetkým na základe toho, že výsledok poskytovania služieb bol určený pre zahraničných študentov, video-kurzy boli vyhotovené v anglickom jazyku, štatutárne orgány žalovaného by v konaní pred slovenským súdom potrebovali tlmočenie, ale plynulo ovládajú rovnako ako aj konateľ žalobcu anglický a nemecký jazyk, čo bolo jedným z dôvodom určenia právomoci súdu vo Viedni, pred ktorým by mohli všetci samostatne vystupovať. Navyše už aj samotné dohodnutie súdnej právomoci súdu vo Viedni obsiahnuté v bode 8.4 Zmluvy možno v zmysle judikatúry považovať za cudzí prvok; v tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Owusu, C - 281/02, podľa ktorého je „medzinárodný prvok daný vždy, keď nastane s ohľadom na okolnosti prípadu otázka určenia medzinárodnej príslušnosti súdu“, čím je podľa názoru súdu na prejednávaný spor aplikovateľné Nariadenie č. 1215/2012 z 12. decembra 2012, ktoré nahrádza (nariadenie Brusel I) a je platné pre konania začaté od 10.1.2015.

9. Podľa čl. 1 ods. 1 Nariadenia č. 1215/2012 sa toto Nariadenie uplatňuje v občianskych a obchodných veciach.

10. Podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia č. 1215/2012, ak nie je v tomto Nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.

11. Podľa čl. 25 ods. 1, písm. a Nariadenia č. 1215/2012 ak sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štítu vecne neplatná. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Dohoda o voľbe právomoci musí byť písomná alebo písomne potvrdená.

12. Predmetom žaloby je nárok obchodnej spoločnosti vystupujúcej v pozícii žalobcu na zaplatenie odmeny za poskytnutie zmluvne dohodnutého plnenia voči obchodnej spoločnosti vystupujúcej v pozícii žalovaného. Je nepochybné, že ide o obchodnú vec a teda o vec, ktorá spadá pod vecný rozsah Nariadenia 1215/2012. Žalobcom aj žalovaným sú spoločnosti so sídlom na území Slovenskej republiky, ktoré si v bode 8.4 uzatvorenej Zmluvy dohodli, že „výlučným miestom súdnej príslušnosti vo vzťahu k tejto zmluve je Viedeň, Rakúsko“, čiže uzatvorili dohodu o prorogácii, v ktorej jednoznačne prejavili vôľu podriadiť sa jurisdikcii rakúskeho súdu. Keďže táto dohoda je obsiahnutá priamo v uzatvorenej Zmluve, spĺňa aj formálnu podmienku uvedenú v čl. 25 ods.1, písm. a/ Nariadenia a to písomnú formu. Formuláciu prorogačnej dohody: „výlučným miestom súdnej príslušnosti vo vzťahu k tejto zmluve je Viedeň, Rakúsko“ v nadväznosti na žalobcom spochybnenú jej platnosť súd poukazuje a stotožňuje sa so závermi Najvyššieho súdu SR v Uznesení sp.zn. , ktorý posudzoval obdobnú situáciu, kedy si zmluvné strany dohodli, že „ miesto súdu (jurisdikcia) sa nachádza v Pirmasens“ a dovolací súd ustálil, že príslušný článok Bruselského dohovoru nemožno vykladať v tom zmysle, že by vyžadoval, aby sa doložka o súdnej právomoci formulovala takým spôsobom, aby bolo možné identifikovať príslušný súd len na základe jej samotného znenia. Postačuje, keď doložka uvádza objektívne okolnosti, na základe ktorých sa strany dohodli zvoliť si súd alebo súdy, ktorým majú v úmysle predložiť spory, ktoré vznikli alebo ktoré môžu medzi nimi vzniknúť. Najvyšší súd teda rozhodol, že zmluvné strany dostatočne určitým spôsobom prejavili svoju vôľu podriadiť sa jurisdikcii súdu v Pirmasens nachádzajúceho sa v Spolkovej republike Nemecko. Tunajší súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nemožno aplikovať na prejednávanú vec, lebo v prípade posudzovanom dovolacím súdom boli zúčastnené subjekty z rôznych štátov EÚ (išlo o nemecký a slovenský subjekt) na rozdiel od prejednávanej veci, kde vystupujú dve slovenské obchodné spoločnosti. Na Uznesenie Najvyššieho súdu tunajší súd poukázal v kontexte posudzovania otázky určitosti formulácie dohody zmluvných strán o voľbe súdnej právomoci a nie vo vzťahu k posudzovaniu otázky existencie medzinárodného prvku. Rovnako sa súd nestotožnil s argumentom žalobcu, že pri aplikácií štandardných výkladových pravidiel nie je možné identifikovať konkrétny súdny orgán, ktorý by mal vec prejednať, keďže na rozdiel od Pirmasensu, v ktorom sa nachádza jeden súd, vo Viedni sa nachádza neporovnateľne väčší počet súdov. Súd má za to, že absencia určenia konkrétneho

vnútroštátneho súdu nespôsobuje neplatnosť prorogačnej dohody, pretože na určenie vnútroštátne príslušného súdu je potrebné použiť vnútroštátne pravidlá pre súdne konanie.

13. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti v spojení s jednotlivými relevantnými článkami Nariadenia č. 1215/2012 dospel súd k záveru, že nemá právomoc konať a rozhodovať o podanej žalobe a preto konanie zastavil v súlade s , podľa ktorého ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie zastaví.

14. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa a nasl. .

15. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

16. Podľa ust. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

17. Podľa ust. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

18. Podľa ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Žalobca zavinil zastavenie konania tým, že podal žalobu na súd, ktorý nemá právomoc vo veci konať a preto súd priznal právo na náhradu trov konania protistrane, t.j. žalovanému.

20. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté v zmysle vyššie citovaného ustanovenia .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je podľa ust. , prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.