Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_3To-35-2016.pdf
PDF · 105.36 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/35/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a sudcov JUDr. Zuzany Molnárovej a JUDr. Petra Štifta, v trestnej veci obžalovaného G. M. pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T 57/2014 zo dňa 25.09.2015, na verejnom zasadnutí konanom dňa 20. septembra 2016 takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste.
Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku sa obžalovanému
G. M., Q.. XX.XX.XXXX T. U., W. U. U., J.. O.. Y. XX
u k l a d á
podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 36 písm. l/, § 38 ods. 3, § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona peňažný trest vo výmere 400,-(štyristo)€.
Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona súd obžalovanému ustanovuje pre prípad, že by bol výkon peňažného trestu úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3(tri) mesiace.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T 57/2014 zo dňa 25.09.2015 bol obžalovaný G. M. uznaný za vinného z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona na tom skutkovom základe, že 20.04.2014 v čase okolo 23,45 hod. v U. na Q. A. S. pred budovou F. železničnej stanice na stanovišti taxíkov súc pod vplyvom alkoholu počas toho, ako poškodený H. Y. ako vodič taxislužby čakal vo svojom osobnom motorovom vozidle zn. N. W., červenej farby, P.: GA XXXCO, na svojich zákazníkov, obvinený k nemu pristúpil a poškodeného fyzicky napadol opakovane ho udierajúc do oblasti hlavy a tváre, pričom počas toho, ako sa poškodený Y. snažil dlaňami kryť pred ďalšími údermi hovoriac pritom obvinenému, že to musí byť omyl, tento sa k nemu naklonil a nadával mu do cigáňov vulgárnymi výrazmi a poškodeného opäť fyzicky napadol kopajúc ho do oblasti hlavy a hrudníka, následkom čoho poškodený H. Y. utrpel bolesti hlavy, bolesti hrudníka vľavo a bolesti ruky.
Za to bol obžalovanému podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 36 písm. l/, § 38 ods. 2, ods. 3, § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona uložený peňažný trest vo výmere 750,-(sedemstopäťdesiat)€.
Podľa § 57 ods. 2 Tr. zákona bolo rozhodnuté, že suma peňažného trestu pripadá štátu.
Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona súd obžalovanému ustanovil pre prípad, že by bol výkon peňažného trestu úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 4(štyri) mesiace.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote v zmysle § 309 ods. 1 Tr. poriadku odvolanie obžalovaný G. M., pričom odvolanie bolo odôvodnené samostatným podaním prostredníctvom obhajcu obžalovaného. Smeruje proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku.
Obžalovaný v dôvodoch svojho odvolania uvádza, že napádaný rozsudok a konanie ktoré mu predchádzalo, absolútne v zmysle § 2 ods. 10 a ods. 12 Tr. poriadku nezakladajú dôvod na uznanie obžalovaného za vinného, keďže absentuje preukázanie všetkých obligatórnych znakov žalovaného prečinu. Súd sa nedostatočne vysporiadal s argumentmi obhajoby v konaní, ktoré spochybňovali dôvody na uznanie obžalovaného zo žalovaného prečinu.
Skutok uvádzaný vo výrokovej vete napádaného rozsudku nie je úplne pravdivý, a najmä konanie obžalovaného nevykazuje znaky trestného činu. Napádaný rozsudok v rozpore s § 168 ods. 1 Tr. poriadku neobsahuje dostatočné odôvodnenie, pretože súd stručne neuviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia nie je dostatočne zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Obhajoba navrhovala vykonať dôkaz vypočutia obvineného pred polygrafom k predmetnému skutku, ktorého použitie § 119 ods. 2 Tr. poriadku nevylučuje, keďže toto ustanovenie len enumeratívne vymenúva dôkazné prostriedky, avšak súd ho vykonať odmietol - odvolací dôvod podľa § 321 ods. 1 písm. c). b) Tr. poriadku.
U obžalovaného absentuje nielen subjektívna stránka, ale aj ostatné znaky (objekt, objektívna stránka a hlavne subjekt). Skutočnosti ustálené v skutkovej vete napádaného rozsudku sú nie totožné s tými, ktoré naozaj nastali. Obvinený ľudsky od začiatku, teda nie pod tlakom dôkazov, úprimne oľutoval svoje správanie, dva razy (vždy pri konfrontácií s poškodeným - raz v prípravnom konaní a raz v konaní pred súdom) sa poškodenému pred svedkami ospravedlnil za svoje konanie. Jeho konanie však nevykazuje znaky trestného činu.
Túto okolnosť oľutovania svojho činu od úplného počiatku súd vôbec v jeho prospech nevyhodnotil - v rozpore so zásadami na ukladanie trestov podľa § 34 Tr. zákona, dokonca v napádanom rozsudku uložil obvinenému prísnejší trest ako v trestnom rozkaze. Uloženie prísnejšieho trestu jeden a pol roka po skutku, je v rozpore s prevenčnou, výchovnou a represívnou, vykazuje nadhodnotený znak prvku represie.
V ďalšej časti odvolania obžalovaný sumarizuje priebeh skutku, okolnosti, ktoré mu predchádzali a ktoré ho vlastne vyvolali.
Trvá na tom, že nikdy nekopol poškodeného ani do hlavy, ani do hrudníka. Neexistencia kopancov do hlavy a hrudníka je daná tým, že keď bol obžalovaný zohnutý hlavou v aute taxikára, nemohol súčasne taxikára Y. aj kopať do hlavy a hrudníka. Tieto kopance neboli hodnoverne preukázané ani výsluchom zasahujúcich policajtov. Po krátkej chvíli ho spacifikovala policajná hliadka tým spôsobom, že policajti chytili obžalovaného za ruky s výzvou, aby prestal s nadávaním a útočením na taxikára, na čo obžalovaný túto výzvu okamžite poslúchol a prestal nadávať a útočiť na taxikára.
Preto nie pravdivé tvrdenie svedka E. (zasahujúceho policajta), že by obžalovaný na viaceré výzvy policajnej hliadky na upustenie od protiprávneho konania pri napádaní taxikára nereagoval (čím odvodňovali použitie hmatov a chvatov). Obžalovaný teda okamžite ako pocítil chytenie rúk policajtmi, keďže ich dovtedy nepočul ani nevidel, upustil od svojho správania voči taxikárovi. Vypočúvaní policajti E. a W. si pamätali pozoruhodne na viac skutkových detailov jeden a pol roka po skutku na výsluchu pred súdom, ako pol roka po skutku pri výsluchu v prípravnom konaní, čo znižuje hodnovernosť ich výpovedí, aj keď vypovedali pod prísahou.
Obžalovaný má za to, že skutok nevykazuje znaky prečinu výtržníctva, ale nanajvýš len znaky priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch, čo vyplýva z posúdenia okolností a od použitia § 10 ods. 2 Tr. zákona. Y. nebezpečnosti činu pre spoločnosť možno v konkrétnom prípade zodpovedne určiť až po zhodnotení všetkých hľadísk uvedených v § 3 ods. 4 TZ (teraz § 10 ods. 2 TZ). Nemožno preto niektoré z týchto hľadísk posudzovať izolovane mimo rámec stupňa nebezpečnosti činu pre spoločnosť (teraz závažnosť prečinu).
Nesprávna právna kvalifikácia skutku ako prečinu výtržníctva potvrdzuje v kontexte ustálenej súdnej praxe aj skutočnosť, že intenzita útoku bola malá, črty a priebeh útoku nenasvedčovali naplneniu prečinu výtržníctva, okolnosti spáchania činu nasvedčujú skôr právne kvalifikovanie skutku ako priestupku. Navyše osoba obžalovaného, jeho doterajší spôsob života, povahové vlastnosti, nulová kriminálna minulosť nasvedčujú tomu, že tento čin možno nanajvýš právne kvalifikovať iba ako priestupok voči občianskemu spolunažívaniu. Taxikárovi nebola spôsobená výraznejšia ujma na zdraví (absencia narušenia kože, absencia krvácania, absencia bolestivých zranení), spôsob prevedenia útoku nepôsobil vôbec brutálne, skutočná ujma na zdraví je nulová.
Záverom obžalovaný poukazuje na skutočnosť, ktorá je nesporná vo vyšetrovaní, že obvinený bol v čase činu v značnom štádiu opitosti, preto jeho vtedajšia zmenšená príčetnosť musí byt vzatá do úvahy pri hodnotení stupňa spoločenskej nebezpečnosti trestného činu, čo potvrdzuje aj ustálená súdna prax najvyššieho súdu.
Obžalovaný navrhol krajskému súdu po zrušení napadnutého rozsudku rozhodnúť o jeho oslobodení podľa § 285 písm. b/, resp. písm. a/ Tr. poriadku, alternatívne o postúpení veci na prejednanie priestupku. Ako poslednú možnosť navrhol rozsudok zrušiť podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, e/ Tr. poriadku a vec vrátiť súdu prvého stupňa.
Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného zotrval v celom rozsahu na dôvodoch podaného odvolania, ako aj na návrhoch pokiaľ ide o spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu. Pozornosť odvolacieho súdu upriamil na to, že obžalovaný sa od začiatku za svoje správanie ospravedlňoval, oľutoval ho a poškodenému osobne ponúkal satisfakciu. Zdôraznil tiež, že jeho klient popiera kopance, pretože k týmto v rámci napádania vôbec nedošlo.
Čo sa týka priestupkov, za ktoré bol obžalovaný postihnutý, tieto súviseli s rušením nočného kľudu, ku ktorému došlo v reštauračných zariadeniach a obžalovaný zastával pozíciu zodpovednej osoby v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Išlo teda o konanie zákazníkov, za ktoré bol postihnutý on sám. Dopravné priestupky tiež súviseli s podnikateľskou činnosťou, konkrétne zásobovaním prevádzok v uliciach, kde je veľký problém s parkovaním.
Odvolaciemu súdu navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a obžalovaného oslobodiť spod obžaloby, prípadne postúpiť vec na prejednanie priestupku. Ako poslednú alternatívu navrhol zrušenie rozsudku a vrátenie veci na opätovné prejednanie.
Zástupkyňa krajskej prokuratúry označila skutkový stav za správne ustálený a odvolala sa najmä na výpovede policajtov, ktorí obaja potvrdili, že videli okrem úderov aj kopance. Obžalovaný nereagoval na ich výzvy, neupustil od svojho konania a musel byť spacifikovaný. Skutok podľa názoru prokuratúry vykazuje znaky žalovaného trestného činu, nejde iba o priestupok a preto navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.
Obžalovaný G. M. konštatoval, že z ľudského hľadiska svoje konanie ľutuje, ale nepovažuje ho za trestné.
Krajský súd v Bratislave v intenciách § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadal len za predpokladu, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.
Podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
Podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Podľa § 2 ods. 19 Tr. poriadku pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak.
Plnením revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že dokazovaním vykonaným na hlavnom pojednávaní súdom prvého stupňa boli objasnené všetky základné skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 119 ods. 1 Tr. poriadku, ktoré súd potreboval aj pre svoje rozhodnutie. Súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich spôsob vykonania dôkazov, pričom sa nedopustil žiadnych závažných chýb, ktoré by mohli mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci, alebo v dôsledku ktorých by došlo k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu.
Okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy, tieto zákonným spôsobom vyhodnotil a následne dospel k správnym záverom tak v otázke viny, ako aj v otázke právnej kvalifikácie. Dokazovanie bolo vykonané v dostatočnom rozsahu tak, aby umožnilo súdu prvého stupňa prijať jednoznačné závery. Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá požiadavkám stanoveným v § 168 ods. 1 Tr. poriadku, nakoľko okresný súd v potrebnom rozsahu uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, ako sa vyrovnal s obranou obžalovaného a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.
V súvislosti s výrokom o vine krajský súd nezistil žiadne pochybenia ani nedostatky, ktoré by bolo potrebné napraviť v odvolacom konaní, odlišná situácia však bola zistená pri preskúmaní výroku o treste, nakoľko odvolací súd vyhodnotil tento ako neprimeraný. Toto zistenie bolo dôvodom na čiastočnú zmenu prvostupňového rozhodnutia.
Pokiaľ ide o skutkové zistenia, súd prvého stupňa sa správne opiera o výpovede svedkov H. Y., N. X., G. E., S. W. a tiež dôkazy listinného charakteru.
Obžalovaný G. M. incident medzi ním a poškodeným v zásade nepoprel, avšak podľa jeho názoru fyzické napadnutie spočívalo iba v tom, že dal poškodenému dve facky. Vylúčil, že by poškodeného kopal nohami. Poškodeného napadol z toho dôvodu, že sa predtým on ku nemu ako k zákazníkovi správal neslušne, čo ho veľmi nahnevalo. Odmietol ho zobrať do taxíka spolu s kamarátmi a z auta ich vykázal so slovami „vypadni z auta a zavri dvere“. Po nejakom čase sa z podniku na M. ulici vrátil na hlavnú stanicu a išiel za taxikárom, ktorého chcel konfrontovať. Počas toho prišli zozadu dvaja muži, policajti, ktorí ho oslovili a povedali mu, aby prestal. Poslúchol ich, oni ho vyzvali, aby išiel s nimi, dali mu putá a bol predvedený na políciu.
Odlišne popisuje konflikt poškodený H. Y., ktorý ako dôvod odmietnutia obžalovaného a jeho kamarátov uvádza to, že bol až tretí v poradí. Vie, že týchto mužov odmietol aj kolega vpredu a jednoznačne trval na tom, že zákazníci boli celá pratia opití. Podľa poškodeného fyzickému útoku nepredchádzal žiaden verbálny útok voči poškodenému. Keď k nemu neskôr obžalovaný pristúpil, sedel v aute a na sedadle spolujazdca mal prenosný televízor. Cez otvorené okno dostal úder niekde v oblasti ucha alebo na líce. Hneď na to sa otvorili dvere a dostal ďalšie údery. Snažil sa odsunúť preč na sedadlo spolujazdca a keď ho nedočiahol obžalovaný rukami, začal ho kopať nohami. Celé to trvalo asi dve minúty a útok skončil príchodom polície.
Svedkovia W. U. a H. U., ktorí spoločne s obžalovaným pricestovali z U. potvrdili, že si chceli zobrať na stanici taxík. Prvý ich slušne odmietol, že má objednávku. Druhý keď zistil, že idú na M. ulicu, ich z
taxíka vulgárne vykázal, pričom niečo pozeral na tablete. Zobral ich až tretí taxík v poradí. U taxikára, ktorý ich vulgárne odmietol, jednoznačne cítili arogantný prístup.
Fyzické napadnutie zo strany obžalovaného zaregistroval v spätnom zrkadle svojho vozidla svedok N. X., ktorý stál v rade pred kolegom H. Y.. R. mužovi najskôr nevenoval pozornosť, podobal sa veľmi na ich kolegu, preto sa mu nezdalo nič divné. Možno po minúte však začul nejaký výkrik a trúbenie a všimol si, že muž sa nakláňa do auta a útočí na Y.. Vystúpil preto z auta, prišiel k Y. autu a muža okríkol, aby prestal. Q. na neho a stále útočil. O. ho zozadu okolo ramien a snažil sa ho odtiahnuť, pričom následne on sám pocítil nejaké potiahnutie zozadu a to už boli policajti.
Konflikt medzi obžalovaným a poškodeným videli aj svedkovia G. E. a S. W., ktorí ako policajti vykonávali hliadkovú činnosť pred hlavnou stanicou. Všimli si, že na stanovišti taxíkov nejaká osoba bije a kope taxikára a preto tam okamžite išli. Spočiatku videli, že muž bol časťou tela v aute, ale potom sa aj vysunul a uštedril taxikárovi pár kopancov. Už z diaľky slovne vyzývali útočníka, aby prestal, on však na to vôbec nereagoval. Použili proti nemu hmaty a chvaty, čím mu zabránili v ďalšom napádaní taxikára. Osobu, ktorá útočila na taxikára, potom predviedli na oddelenie. Pri predvádzaní sa správal tak, že bol chvíľu normálny a chvíľu agresívny a meraním u neho zistili vyššiu hladinu alkoholu v krvi.
Spáchanie skutku je nepriamo preukázané aj lekárskou správou spísanou dňa 21.04.2014 lekárom I. nemocnice U., Q. Y. J., I. chirurgická klinika.
Po vyhodnotení vyššie uvedených dôkazov musí krajský súd konštatovať, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď po vykonaní dokazovania pred súdom uznal obžalovaného vinným z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. X písm. a/ Tr. zákona. Oproti vymedzeniu skutku tak, ako je uvedený v obžalobe došlo k čiastočnej zmene, ktorá má oporu vo vykonanom dokazovaní, avšak táto zmena nemala zásadný vplyv na priebeh skutku a postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu zásady zachovania totožnosti skutku. Súd prvého stupňa vypustil zo skutkovej vety formuláciu „udierajúc dlaňami zovretými v päsť“ a formuláciu „povedal mu, ty vyjebaný cigán“ a nahradil ich slovami „udierajúc rukami“ a v druhom prípade „nadával mu do cigánov vulgárnymi výrazmi“. Svedkovia, ktorí konflikt medzi poškodeným a obžalovaným videli a počuli, sa nie celkom jednoznačne vyjadrili pokiaľ ide o popis, akým spôsobom obžalovaný poškodeného udieral, teda nebolo jednoznačne preukázané, že mal ruku zovretú v päsť a takisto sa nepodarilo bez akýchkoľvek pochybností ustáliť, že bola voči poškodenému použitá formulácia „ty vyjebaný cigán“. Z uvedených dôvodov došlo k preto k úprave skutkovej vety spôsobom, ktorý je vyššie citovaný.
Uvedená zmena však zásadným spôsobom neovplyvnila dôkaznú situáciu a je potrebné zdieľať názor okresného súdu, že obžalovaný je zo spáchania skutku usvedčovaný predovšetkým výpoveďami zasahujúcich policajtov, ako aj svedka N. X., ktorých výpovede sú takmer zhodné a ide o troch priamych svedkov udalosti, ktorí mali na miesto konfliktu dostatočný výhľad a nachádzali sa v blízkosti vozidla poškodeného. Všetci zhodne potvrdili, že bez akejkoľvek predchádzajúcej komunikácie, obžalovaný pristúpil k poškodenému, ktorý sedel vo vozidle na mieste vodiča a ihneď ho začal napádať tak, že ho udieral rukami a potom čo sa mu poškodený zrejme snažil vzdialiť a vyhnúť jeho úderom, ho obžalovaný kopal. Týmito svedeckými výpoveďami je bez akýchkoľvek pochybností vyvrátená obrana obžalovaného, ktorý pripúšťa iba údery rukami.
Aj za predpokladu, že by sme pripustili neadekvátnu reakciu taxikára, ktorý obžalovaného a jeho dvoch kamarátov odmietol odviezť so svojím vozidlom, bola následná reakcia obžalovaného neprimeraná, prehnaná, pričom jeho konanie napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona. Je totiž nepochybne preukázané, že obžalovaný fyzicky poškodeného napadol, urobil tak na mieste verejnosti prístupnom a jeho konanie bolo prerušené až zásahom polície, ktorá voči obžalovanému použila donucovacie prostriedky. Paradoxne vyznieva v tomto prípade motív obžalovaného, ktorý sa na miesto vrátil z dôvodu, že chcel riešiť s poškodeným jeho neprimeranú reakciu pri odmietnutí zákazníkov, avšak svojím impulzívnym agresívnym prejavom dosiahol presný opak a práve on predviedol spôsob, ktorým sa akékoľvek vzájomné nezhody riešiť nemajú. Vzhľadom na intenzitu svojho útoku a spôsob ktorý zvolil, naplnilo jeho konanie znaky úmyselného prečinu.
Odvolací súd po starostlivom zhodnotení okolností ktoré bezprostredne skutku predchádzali a vyhodnotení spôsobu vykonania činu a jeho následkov, nezdieľa názor obhajoby, že konanie obžalovaného, najmä s prihliadnutím na § 10 ods. 2 Tr. zákona, nespĺňa kritériá vyššej ako nepatrnej závažnosti. U obžalovaného takisto nebol daný žiadny predpoklad na úvahy o konaní v stave zmenšenej príčetnosti, nakoľko konanie obžalovaného bolo vopred premyslené, naplánované, obžalovaný bol kompletne zorientovaný, poškodeného jednoznačne opoznal ako taxikára, ktorý ho predtým odmietol a chcel si s ním predchádzajúci odmietavý prístup vydiskutovať a vyriešiť. Z tohto pohľadu malo konanie obžalovaného jednoznačne racionálny podklad a na tomto tvrdení nič nemení ani fakt, že bol značne pod vplyvom alkoholu.
Pochybenie v postupe súdu prvého stupňa však bolo zistené vo vzťahu k výroku o treste, čo bolo zároveň jediným dôvodom čiastočného zrušenia napadnutého rozsudku.
Okresný súd postupoval správne keď ustálil u obžalovaného poľahčujúcu okolnosť zmysle § 36 písm. l/ Tr. zákona, nakoľko obžalovaný spáchanie skutku priznal a oľutoval. Nie je teda pravdivé tvrdenie obhajoby, že okolnosť oľutovania činu od úplného počiatku súd vôbec v jeho prospech nevyhodnotil. U obžalovaného nebolo možné ustáliť žiadnu priťažujúcu okolnosť a preto okresný súd konštatoval prevahu poľahčujúcich okolností u obžalovaného. Čo sa týka uloženia peňažného trestu, ktorý bol uložený obžalovanému aj pôvodne v trestnom rozkaze, tento druh trestu bez akýchkoľvek výhrad akceptuje aj odvolací súd a považuje ho za adekvátnu formu postihu. Zdôrazňuje pritom, že obžalovaný sa doposiaľ nedopustil žiadnej trestnej činnosti a jeho doterajšie porušenia zákona zostali iba v rovine priestupkov. Ide o osobu, ktorá má stabilný príjem, nakoľko dlhodobo vykonáva podnikateľskú činnosť a je postihovaný za prečin nižšieho stupňa závažnosti. Na rozdiel od trestného rozkazu bola súdom prvého stupňa výmera peňažného trestu zvýšená na 750,-€, z pôvodnej sumy 400,-€, proti čomu obžalovaný vo svojom odvolaní vzniesol výhrady.
Napriek tomu, že ustanovenie § 355 ods. 3 Tr. poriadku jasne hovorí o tom, že po podaní odporu proti trestnému rozkazu nie je samosudca pri prejednaní veci na hlavnom pojednávaní viazaný právnou kvalifikáciou ani druhom a výmerou trestu obsiahnutými v trestnom rozkaze, oproti stavu, ktorý bol zistený v čase vydania trestného rozkazu, neboli dokazovaním na hlavnom pojednávaní ustálené žiadne nové skutočnosti odôvodňujúce tak výraznú zmenu vo výmere peňažného trestu. Konanie po podaní odporu nie je možné postaviť na úroveň konaniu o opravnom prostriedku v rámci odvolacieho konania a uplatňovať v takomto prípade princíp zákazu reformatio in peius, avšak zmena v neprospech obžalovaného musí byť logicky zdôvodniteľná a musí sa opierať o nové zistenia, ktoré vyšli najavo až v priebehu hlavného pojednávania. Splnenie tejto podmienky však z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva.
S prihliadnutím na okolnosti prípadu a následok, ktorý obžalovaný svojím konaním spôsobil, je výmera peňažného trestu v prvostupňovom rozsudku neprimeraná a odvolacím súdom neakceptovateľná. Výmera peňažného trestu uvedená v trestnom rozkaze skôr vystihuje závažnosť konania obžalovaného a jeho následky. V tejto časti bolo teda odvolanie obžalovaného posúdené ako opodstatnené a boli splnené podmienky pre zmenu prvostupňového rozsudku v časti výroku o treste.
Odvolací súd ponechal pôvodnú výmeru peňažného trestu vo výške 400,-€ a súčasne ako primeranú akceptoval aj výmeru pôvodne uloženého náhradného trestu odňatia slobody vo výmere tri mesiace.
Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd rozhodol o odvolaní obžalovaného G. M. tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.