Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10C-89-2013.pdf
PDF · 133.43 KB
Case nature
Area
Subarea
10C/89/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobcu: 1/ D. S., J.. XX.XX.XXXX, 2/ M. S., J.. XX.XX.XXXX, obaja trvale bytom X.. D. Č.. X, G. Š., obaja v konaní právne zastúpení Mgr. Petrom Mačajom, advokátom, Dolná 7, Banská Štiavnica, proti žalovaným: 1/ Š. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. Č.. XXX/X, G. Š., v konaní právne zastúpený JUDr. Viktorom Šurkom, advokátom, SNP 120, Žiar nad Hronom, 2/ F.. E. N., J.. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z. XXX/XX, J., v konaní o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu žalobcov 1/ a 2/ z a m i e t a.
II. Žalovanému 1/ p r i z n á v a voči žalobcom 1/ a 2/ plnú náhradu trov konania.
III. Žalovanej 2/ náhradu trov konania voči žalobcom 1/ a 2/ n e p r i z n á v a.
IV. Štátu p r i z n á v a voči žalobcom 1/ a 2/ plnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobou doručenou súdu dňa 16.07.2013 sa po pripustení jej zmeny (na pojednávaní dňa 22.08.2014) žalobcovia 1/ a 2/ domáhali určenia, že nehnuteľnosť parcela registra E parc. č. XXXX záhrady o výmere 1869 m2 evidovaná na LV č. XXXX k.ú. G. Š. je zaťažená vecným bremenom, ktorému zodpovedá právo pešieho prechodu v prospech nehnuteľnosti, pozemku parcely registra C parc. č. XXXX trvalé trávnaté porasty o výmere 809 m2 evidovaná na LV č. XXXX pre k. ú. G. Š., ohraničené bodom XX XXXX XXXX a bodom X, úsek v dĺžke 1,30 m, bodom X a bodom X, úsek v dĺžke 9,59 m, bodom X a bodom X, úsek v dĺžke 2,01 m, bodom X a bodom X, úsek v dĺžke 1,30 m, bodom X a bodom X, úsek v dĺžke 1,96 m, bodom X a bodom XX XXXX XXXX, úsek v dĺžke 9,84 m, identifikovanom geometrickým plánom č. XXXXXXXX-XX/XXXX zo dňa 04.07.2013, vyhotoveným F.. Z. S., úradne overeným dňa XX.XX.XXXX pod č. XXX/XXXX Správou katastra G. Š..
Žalobu založili na skutkovom tvrdení, že vecné bremeno nadobudli vydržaním na základe toho, že štátnym notárstvom riadne registrovanou a národným výborom odsúhlasenou kúpnou zmluvou zo dňa 10.08.1985 nadobudli svoj pozemok C-KN parc. č. XXXX a predávajúci Z. G. ich pri predaji upozornil, že prechod či prejazd k nadobúdanému pozemku je cez E-KN parc. č. XXXX. Táto v tom čase patrila Štátnemu majetku G. Š. z titulu konfiškátu. Po kúpe si pozemok čiastočne ohradili a vstupnú bránu situovali zodpovedajúc vtedajšiemu prístupu smerom ku komunikácii cez E-KN parc. č. XXXX, ktorá teraz patrí žalovaným. Cez túto parcelu v rozsahu vyznačenom na predmetnom geometrickom pláne sa prechádzalo od nepamäti a aj oni sami takto prechádzali nerušene XX rokov až do roku XXXX (motorovým vozidlom tadiaľ jazdili do roku XXXX), kedy ich niektorí vtedajší spoluvlastníci parcely vyzvali túto na prechod nepoužívať.
Žalovaný 1/ žiadal žalobu zamietnuť tvrdiac, že žalobcovia nesplnili podmienku dobromyseľnosti držby, lebo na základe obsahu kúpnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX, ktorou kupovali svoj pozemok súčasnú C-KN parcelu č. XXXX (vtedajšiu EN parcelu č. XXXX/X), si boli od začiatku vedomí toho, že prechod k pozemku si majú riešiť s predávajúcim Z. G.. Tento ako nevlastník pozemku E-KN parcela č. XXXX nemohol cezeň zriadiť žiadne právo prechodu ani vecné bremeno, lebo išlo o skonfiškovanú nehnuteľnosť.
Žalovaná 2/ sa k veci vyjadrila tak, že je ochotná dohodnúť sa so žalobcami a poskytnúť im súčinnosť ohľadne vecného bremena spočívajúceho v prechode cez sporný pozemok E-KN parc. č. XXXX. Potvrdila, že si pamätá ako Z. G.F. prechádzal cez túto parcelu pešo aj vozmi a vie, že potom tadiaľ chodili aj žalobcovia na svoj pozemok.
Tunajší súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 22.08.2014 č.k. 10C/89/2013-122 tak, že vyhovel žalobe, t.j. určil, že pozemok žalovaných je zaťažený vecným bremenom v prospech nehnuteľnosti žalobcov a žalovanému 1/ uložil nahradiť žalobcom trovy konania a trovy právneho zastúpenia.
Na odvolanie žalovaného 1/ Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 29.02.2016 č.k. 14Co/1552/2014-173 zrušil predmetný rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie. Odvolací súd v podstate uviedol, že na to, aby žalobcovia mohli byť v konaní úspešní, musia preukázať, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy dňa XX.XX.XXXX ich právny predchodca Z. G. vykonával právo vecného bremena práve cez pozemok E-KN parc. č. XXXX vo vzťahu k parcelám, z ktorých odpredával časti pozemkov žalobcom, teda už na základe novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 131/1982 Zb. a jeho prechodného ustanovenia § 865 ods. 3 bolo možné započítať do času uvedeného v § 135a čas, po ktorý mal občan alebo jeho právny predchodca vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§135a ods. 2) pred XX.XX.XXXX. Museli by teda preukázať, že boli už len pokračovateľmi výkonu práva prechodu, ktoré bolo odvodené od ich právneho predchodcu. Ak by túto okolnosť preukázať nevedeli, tak potom by museli preukázať iný titul nadobudnutia výkonu práva vecného bremena práve cez E-KN parcelu č. XXXX po uzatvorení kúpnej zmluvy dňa XX.XX.XXXX, na základe ktorého by takýto výkon práva vecného bremena začali vykonávať dobromyseľne a po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Na inom mieste odôvodnenia odvolací súd tiež uviedol, že ak Z. G. ako vlastník odpredávaných častí pozemkov EN parcely č. XXXX a č XXXX nemal právo zodpovedajúce vecnému bremenu - právu prechodu na svoje pozemky cez parcelu č. XXXX, tak potom ani žalobcovia ako kupujúci by si nemohli toto právo vecného bremena od právneho predchodcu odvodzovať a následne dobromyseľne a nerušene v ňom pokračovať v presvedčení, že by mohlo dôjsť k nadobudnutiu práva vecného bremena jeho následným výkonom po uzavretí kúpnej zmluvy v roku XXXX. Tvrdenie žalobcov o tom, že predávajúci ich mal ubezpečiť, že na odpredávaný pozemok sa dá prechádzať cez parcelu č. XXXX je nepostačujúce, pretože by to malo právny význam len vtedy, keby už predávajúci mal takéto právo získané na základe jeho dlhodobého výkonu, teda vydržaním ešte pred účinnosťou zákona č. 40/1964 Zb. Ak tomu tak nebolo, potom žalobcovia by mohli získať právo zodpovedajúce vecnému bremenu len postupom podľa § 135c ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia kúpnej zmluvy, čo zatiaľ preukázané nebolo, pričom k tomu by bola potrebná zmluva a jej registrácia štátnym notárstvom. Takýto doklad zatiaľ predložený nebol. Krajský súd v tej súvislosti poukázal na potrebu vypočutia žalovaným 1/ označenej svedkyne F.. S. S., ktorá bola riaditeľkou Štátneho majetku G. Š., ktorý mal v tom čase parcelu č. XXXX v užívaní.
Po vrátení veci tunajší súd nadväzujúc na závery vyslovené krajským súdom mienil vypočuť menovanú svedkyňu, ktorej účasť mal zabezpečiť žalovaný 1/ (podľa § 197 ods. 1 Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016), ktorý jej výsluch navrhol. Táto sa na pojednávanie nedostavila, jej neúčasť právny zástupca žalovaného 1/ ospravedlnil tým, že sa pomýlil ohľadne času, na ktorý mali zabezpečiť jej účasť. Súdu bolo namiesto toho potom predložené písomné vyjadrenie menovanej zo dňa 20.09.2016. V tomto je uvedené, že počas jej pôsobenia ako štatutárnej zástupkyne a riaditeľky Štátneho majetku, š.p. G. Š. v období od roku XXXX do XX.XX.XXXX (evidentne chybne je v prehlásení uvedený neexistujúci dátum XX.XX.XXXX), štátny majetok neuzatvoril so žiadnou osobou a teda ani so žalobcami žiadnu zmluvu o zriadení práva prechodu cez parcelu č. XXXX na parcelu č. XXXX vo vlastníctve žalobcov a nie je si vedomá ani ústneho súhlasu na používanie parcely č. XXXX na účel prechodu na parcelu č. XXXX.
Súd považoval toto písomné vyjadrenie svedkyne za úplne postačujúce a nevykonával potom jej výsluch predovšetkým vzhľadom na skutočnosť, že sami žalobcovia cestou právneho zástupcu v konaní ani netvrdili, že by mali súhlas na prechod udelený Štátnym majetkom G. Š. a ani svoju dobromyseľnosť neodvodzovali od takéhoto súhlasu (viď č.l. 168 spisu v rámci vyjadrenia žalobcov k odvolaniu žalovaného 1/).
Súd nevypočul ani žalovaným 1/ označeného svedka Z.. V. P., nakoľko tento sa mal vyjadriť k uzavretiu dohody, ktorú mal skoncipovať až v roku XXXX ohľadne zabezpečenia prístupu žalobcom na ich pozemok a jeho výpoveď by bola nadbytočnou už vzhľadom na ostatné vykonané dôkazy ako to bude ďalej vysvetlené. Za bezpredmetné vo vzťahu k podstate predmetu konania, ktorým je vydržanie vecného bremena bolo i vykonávanie dôkazov v tom smere, či sa žalobcovia snažili vyriešiť prístup k svojmu pozemku C-KN parc. č. XXXX inak než po E-KN parc. č. XXXX, lebo už z doteraz vykonaných dôkazov mal súd za preukázané, že u žalobcov po celý čas od kúpy pozemku absentovala dobromyseľnosť ako imanentná súčasť a základný predpoklad vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Ako uviedol aj krajský súd (s čím sa tunajší súd plne stotožňuje poukazujúc na ďalej uvedenú judikatúru), ubezpečenie predávajúceho Z. G. o prechode cez parcelu č. XXXX je nepostačujúce, pričom súdu nebol predložený ani označený žiaden dôkaz o tom, že by už Z. G. ako vtedajší vlastník žalobcom predávanej parcely vykonával právo prechodu cez terajšiu E- KN parcelu č. XXXX v presvedčení o tom, že vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu. S istou mierou abstrakcie totiž možno povedať, že z pohľadu splnenia podmienok pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré spočíva v prechode, či prejazde cez cudzí (zaťažený) pozemok je rozdiel medzi „prechodom a prechodom“. Po cudzom pozemku je totiž možné prechádzať z rôznych dôvodov a práve tento dôvod - inými slovami oprávnenie tak robiť - je rozhodujúcim pre zistenie, či daný subjekt užíva pozemok na prechod v presvedčení o tom, že vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu.
Česká judikatúra vychádzajúca z právnej úpravy založenej na tých istých princípoch ako v našom právnom poriadku to formulovala jednoznačne: Na úspech žaloby vo veci vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nestačí preukázať, že niekto chodí po ustanovenú vydržaciu dobu cez cudzí pozemok. Cez cudzí pozemok možno prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov: môže ísť o záväzkový vzťah, môže ísť o výprosu alebo môže ísť o užívanie cudzieho pozemku ako účelovej komunikácie. Skutočnosť, že sa niekto správa spôsobom, ktorý napĺňa možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (napr. prechádza cez cudzí pozemok) ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva. Taký držiteľ je len ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti je v dobrej viere, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Spravidla to bude ten, kto vykonáva právo na základe právneho titulu, ktorý je neplatný, pričom oprávnený ani pri zachovaní obvyklej opatrnosti o neplatnosti (resp. o skutočnostiach ju spôsobiacich) nevie ani nemusí vedieť, môže však ísť o prípad tzv. domnelého právneho dôvodu držby, kedy tu titul vôbec nie je, ale držiteľ práva je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 22.10.2002 sp. zn. 22Cdo/929/2001).
Napokon súd nevykonával výsluch ďalších bližšie neoznačených svedkov (označená bola len svedkyňa M. E.Š.) navrhnutých stranou žalobcov na preukázanie toho, že v minulosti pozemok žalovaných 1/ a 2/ E-KN parc. č. XXXX slúžil na prechod k ich pozemku C-KN parc. č. XXXX, resp. predtým ich právneho predchodcu Z. G.. To z dôvodu, že túto skutočnosť mal súd už za preukázanú ako nespornú výpoveďou žalovanej 2/, takisto vyjadreniami žalobcov 1/ a 2/ cestou ich právneho zástupcu, čo v konečnom dôsledku žalovaný 1/ ani nepopieral, čoho dôkazom je jeho tvrdenie, že po vrátení pozemku parc. č. XXXX rozhodnutím Ministerstva poľnohospodárstva a výživy SR zo dňa XX.XX.XXXX (č.l. 112 spisu) sám výslovne upozornil žalobcov, že im neumožňuje ďalšie svojvoľné užívanie parc. č. XXXX na prechod.
Súd preto nemal pochybnosti a vzal to za preukázané, že v minulosti bola časť pozemku žalovaných E- KN parc. č. XXXX používaná žalobcami a pred nimi ešte Z. G. na prechod k terajšiemu pozemku C-KN parc. č. XXXX (predtým parcely menovaného č. XXXX/X a č. XXXX), lebo už len z logického hľadiska je vzhľadom na ich lokalizáciu zrejmé, že sa jednalo o najkratší a evidentne najvýhodnejší prístup o dĺžke niekoľko málo metrov (podľa geometrického plánu č. XXXXXXXX-XX/XXXX predloženého žalobcami ide len o cca 13,5 metra) z komunikácie majúcej v roku 1985 označenie ako parc. č. XXXX/X. Inou otázkou ale je, na základe čoho bol tento prechod (či istú dobu aj prejazd) používaný a potom či bol používaný v presvedčení o výkone práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.
Inštitút vecného bremena zaviedol do nášho právneho poriadku s účinnosťou od 01.01.1951 stredný Občiansky zákonník (zákon č. 141/1950 Sb.). Vecné bremeno bolo definované v § 166 stredného Občianskeho zákonníka ako obmedzenie vlastníka veci v prospech niekoho iného tak, že vlastník je povinný buď niečo trpieť alebo sa niečoho zdržať alebo niečo robiť. Podľa § 167 cit. zákona boli práva zodpovedajúce vecným bremenám spojené buď s vlastníctvom k určitej nehnuteľnosti alebo patrili určitej osobe, čím bol vyjadrený aj v súčasnosti platný princíp vecných bremien (§ 151n ods. 1 v súčasnosti platného Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.) spočívajúci v tom, že kým na strane oprávneného z vecného bremena je oprávnenie z neho vyplývajúce spojené buď s osobou oprávneného (pôsobí in personam) alebo s vlastníctvom tzv. panujúcej veci (pôsobí in rem), na strane povinného z vecného bremena je povinnosť z neho plynúca vždy viazaná na tzv. slúžiacu vec ako vec zaťaženú vecným bremenom (pôsobí in rem).
Podľa § 168 ods. 1 stredného Občianskeho zákonníka platili o nadobúdaní práv zodpovedajúcich vecným bremenám primerane ustanovenia o nadobúdaní vlastníctva v § 111 a nasledujúcich. Teda nielen vlastnícke právo ale aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu bolo možné nadobudnúť v tom čase zmluvou, zo zákona alebo úradným výrokom, či vydržaním. Pre zmluvné nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu zaťažujúceho nehnuteľnosť sa vyžadovala písomná forma, lebo § 40 ods. 1 cit. zákona túto formu vyžadoval pri právnych úkonoch o právach k nehnuteľnostiam (okrem nájmu rodinného domu alebo inej podobnej stavby alebo len časti budovy).
Právo zodpovedajúce vecnému bremenu tak bolo možné nadobudnúť aj vydržaním podľa § 115, § 116 a § 118 stredného Občianskeho zákonníka za predpokladu, že držiteľ vykonával takéto právo oprávnene minimálne po dobu 10 rokov. Oprávneným držiteľom bola osoba, ktorá vykonávala právo zodpovedajúce vecnému bremenu pre seba so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že jej takéto právo patrí (§ 143, § 144, § 145 ods. 1 stredného Občianskeho zákonníka). V pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená (§ 145 ods. 2 stredného Občianskeho zákonníka).
Stredný Občiansky zákonník bol potom zrušený Občianskym zákonníkom č. 40/1964 Zb. účinným od 01.04.1964. Ohľadne vecných bremien odvtedy Občiansky zákonník obsahoval koncepciu, podľa ktorej vecné bremená mohli vznikať len zo zákona (§ 495 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1964 do 31.03.1983) s tým, že vo vzťahu k vecným bremenám vzniknutým do 01.04.1964 bolo v § 506 ods. 1 určené, že práva a povinnosti z vecných bremien vzniknutých pred 01.04.1964 sa spravujú ustanovením § 495, pokiaľ nie sú upravené osobitnými predpismi a to platí aj o vecných bremenách vzniknutých zo zmluvy.
Následne novela Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb. účinná od 01.04.1983 opätovne zaviedla úpravu vecných bremien v § 135b a nasl. Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 01.01.1992). Podľa § 135c ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.1983 do 01.01.1992 platilo, že vecné bremená vznikajú zo zákona, rozhodnutím oprávneného orgánu, písomnou zmluvou a na základe závetu; právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť aj výkonom práva (§ 135a). Na účinnosť zmluvy, z ktorej sa nadobúdajú práva zodpovedajúce vecným bremenám, je potrebná jej registrácia štátnym notárstvom. Zmluvou môže zriadiť vecné bremeno vlastník nehnuteľnosti, ten, komu patrí právo osobného užívania pozemku a socialistická organizácia, ktorá má právo užívania podľa osobitných predpisov. Ten, komu patrí právo osobného užívania pozemku, môže vecné bremeno zriadiť len so súhlasom vlastníka pozemku.
Aktuálna úprava vecných bremien v Občianskom zákonníku č. 40/1964 Zb. obsiahnutá po novele č. 509/1991 Zb. (účinnej od 01.01.1992) v ust. § 151n a nasledujúcich je takáto:
Podľa § 151n ods. 1 Občianskeho zákonníka, vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe.
Podľa § 151n ods. 2 Občianskeho zákonníka, vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa.
Podľa § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.
Súd tento prehľad právnej úpravy uvádza jednak preto, že i keď sa právna úprava vecných bremien niekoľkokrát menila, nezmenila sa ich podstata ako vecných práv k cudzej veci a ani to, že ich bolo možné nadobudnúť i vydržaním. A jednak aj preto, že žalobcovia po vrátení veci na ďalšie konanie odvolacím súdom (a ani predtým) ani presne neuviedli, ako a hlavne kedy mal nadobudnúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v oprávnení prechádzať cez pozemok žalovaných samotný Z. G., keď žalobcovia vlastne tvrdili, že boli „pokračovateľmi“ tohto vecného bremena na základe jeho ubezpečenia evidentne v ústnej forme, lebo v kúpnej zmluve zo dňa XX.XX.XXXX sa nič o vecnom bremene ani okrajovo nespomína a to hlavne ani v tak medzi stranami spornom článku III. tejto kúpnej zmluvy.
Vydržanie je v súčasnosti upravené v § 134 Občianskeho zákonníka nasledovne:
Podľa ods. 1, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Podľa ods. 2, takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125).
Podľa ods. 3, do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.
Podľa ods. 4, pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.
Podmienkou pre vydržanie je podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnenosť držby. Táto je upravená v nasledovných ustanoveniach:
Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka je držiteľom ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.
Podľa § 129 ods. 2 Občianskeho zákonníka, držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.
Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
Uvedená právna úprava platí v Občianskom zákonníku od 01.01.1992. Dovtedy boli ohľadne vydržania účinné nasledovné ustanovenia, ktoré zaviedla do Občianskeho zákonníka už vyššie uvádzaná novela č. 131/1982 Zb. účinná od 01.04.1983:
Podľa § 135a ods. 1 Občianskeho zákonníka platilo, že vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne občan aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu ( § 132a ods. 2).
Podľa § 135a ods. 2 Občianskeho zákonníka platilo, že ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorý má občan nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) desať rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania (§ 199 ods. 1), nadobúda vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát; občan nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku v rozsahu uvedenom v § 200. Ak výmera pozemku je väčšia než najvyššia prípustná výmera podľa § 200 a ak podľa územného plánu alebo územného rozhodnutia možno prenechať do osobného užívania viac častí tohto pozemku, má občan
právo vybrať si len jednu z týchto častí, ku ktorej sa potom ako k samostatnému pozemku dohodou zriadi právo osobného užívania.
Podľa § 135a ods. 3 Občianskeho zákonníka platilo, že takto však nemôže nadobudnúť vec z majetku v socialistickom vlastníctve alebo vec, ku ktorej má socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. Takto nemožno nadobudnúť ani právo k pozemku, ktorý je v socialistickom vlastníctve alebo ku ktorému má socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov.
Podľa § 135a ods. 4 Občianskeho zákonníka platilo, že do doby podľa odsekov 1 a 2 si občan môže započítať dobu, po ktorú jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu.
Podľa § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka platilo, že kto s vecou zaobchádza ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má - pokiaľ nie je ustanovené inak - obdobné práva na ochranu, ako má vlastník.
Podľa § 132a ods. 2 Občianskeho zákonníka, to platí obdobne aj o tom, kto vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu pre seba a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že má k veci právo.
Z uvedeného prehľadu právnej úpravy vydržania podľa stredného Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb. ako aj podľa Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. bola (a aj je) oprávnenosť držby založená na dobromyseľnosti držiteľa. Ohľadne vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu to znamená, že osoba vykonávajúca takéto právo ho vykonávala vzhľadom na všetky okolnosti v presvedčení, že jej takéto právo patrí, hoci v skutočnosti tomu tak nebolo. V tomto sa prejavuje podstata vydržania spočívajúca v tzv. ospravedlniteľnom omyle, kedy určitý subjekt - vydržiteľ je po celý čas vzhľadom na všetky okolnosti objektívne (nielen subjektívne) presvedčený o tom, že mu dané právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí.
Omyl vydržiteľa môže byť skutkový alebo právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti právneho predpisu a z toho plynúcej nesprávnej predstave o právnych následkoch určitých právnych skutočností. Keďže platí zo samotnej podstaty práva vyplývajúca zásada neznalosť zákona neospravedlňuje, nie je ospravedlniteľný právny omyl vydržiteľa spočívajúci v neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia zákona platného v dobe vstupu do držby konkrétneho práva. Inak povedané, ak vydržiteľ mohol vedieť (alebo dokonca vedel), že podľa práva nemôže bez splnenia stanovených podmienok nadobudnúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu, jeho omyl nie je ospravedlniteľný a preto nemôže byť držiteľom dobromyseľným a tým ani oprávneným.
Pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v prechode (resp. prejazde) je preto potrebné, aby osoba, ktorá využíva cudzí pozemok na účely prechodu a prejazdu k svojej nehnuteľnosti využívala toto právo v domnení, že je oprávnená z vecného bremena na základe určitej právnej skutočnosti, s ktorou platné právo spája vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Je samozrejme ale možné vydržanie aj v tom prípade, ak takáto osoba sa mylne domnieva, že takýto právny titul existuje, hoci tomu tak v skutočnosti nie je.
Od čias stredného Občianskeho zákonníka bolo možné vecné bremeno zriadiť zmluvou iba v písomnej forme, no nič také v konaní žalobcami preukázané a ani tvrdené nebolo. Z objektívneho hľadiska preto ani právny predchodca žalobcov Z. G. a potom ani žalobcovia sami nemohli byť dobromyseľní v tom, že k spornému pozemku E-KN parc. č.6321 majú právo zodpovedajúce vecnému bremenu.
Potom ku skutočnostiam vyplynuvším z vykonaných dôkazov je potrebné uviesť, že bolo nepochybne preukázané, že podľa aktuálnych zápisov na listoch vlastníctva sú žalobcovia 1/ a 2/ bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku C-KN parcela č. XXXX trvalé trávne porasty o výmere 809 m2 a zasa žalovaní 1/ a 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi pozemku E-KN parcela č. XXXX záhrady o výmere 1869 m2. Žalovaný 1/ má podiel 3, žalovaná 2/ spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/4. Je nesporné, že sa jedná o susediace pozemky ako to vyplynulo nielen z ohliadky, ktorá bola vo veci vykonaná, ale aj z máp zobrazujúcich predmetné pozemky, či už na katastrálnej mape alebo na mape určeného operátu. Takisto nebolo v konaní sporným, že ohľadne zápisov oboch pozemkov v katastri nehnuteľností, resp. predtým v
evidencii nehnuteľností, v ktorej boli pôvodne tieto pozemky vedené ešte ako EN parcela číslo XXXX/X, čo sa týka pozemku žalobcov a EN parcela číslo XXXX, čo sa týka pozemku vo vlastníctve žalovaných 1/ a 2/, tak v katastri nehnuteľností, ani v evidencii nehnuteľností a v konečnom dôsledku ani v bývalej pozemkovej knihe nebolo vedené vecné bremeno (či predtým tzv. služobnosť) zaťažujúce pozemok žalovaných právom prechodu alebo dokonca prejazdu na pozemok žalobcov terajšiu C-KN parcelu č. XXXX, resp. predtým na pôvodné parcely predávajúceho Z. G. parc. č. XXXX a č. XXXX.
Za aktuálneho stavu zápisov v katastri nehnuteľností, kedy na liste vlastníctva číslo XXXX, na ktorom je vedený pozemok žalovaných E-KN parcela č. XXXX nie je uvedené žiadne vecné bremeno, mali potom žalobcovia naliehavý právny záujem v zmysle § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku na tom, aby bolo určené, že pozemok žalovaných je zaťažený vecným bremenom v prospech ich nehnuteľnosti pozemku C-KN parcela č. XXXX na LV č. XXXX k.ú. G. Š., ktoré vecné bremeno spočíva v práve prechodu v rozsahu vyznačenom na pripojenom geometrickom pláne vyhotovenom F.. S..
Naliehavý právny záujem žalobcov 1/ a 2/ je daný vzhľadom na znenie § 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností, keďže žalobcami požadované súdne rozhodnutie o deklarovaní existencie práva vecného bremena by bolo spôsobilým podkladom pre vykonanie zmeny zápisu záznamom do katastra nehnuteľností na LV č. XXXX k.ú. G. Š., kde by na základe takéhoto súdneho rozhodnutia, ktoré by bolo v prospech žalobcov bolo možné zapísať vecné bremeno spočívajúceho v práve prechodu cez tento pozemok ako zaťažený pozemok. Teda právna neistota žalobcov v otázke, či sú alebo nie sú nositeľmi žalovaného vecného bremena by bola odstrániteľná práve takýmto nimi navrhovaným súdnym rozhodnutím. Preto nemožno dať za pravdu žalovanému 1/ ohľadne nedostatku naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe, keďže požadovaný rozsudočný výrok by bol plne spôsobilým podkladom pre vykonanie zápisu vecného bremena k pozemku žalovaných do katastra nehnuteľností v zmysle § 34 ods. 1 katastrálneho zákona. Nakoľko mal súd preukázaný naliehavý právny záujem žalobcov, mohol sa zaoberať vecnou stránkou žaloby.
V konaní nebolo sporným, že žalobcovia svoj pozemok teraz vedený ako C-KN parcela č. XXXX odkúpili od Z. G. kúpnou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX, ktorá bola registrovaná Štátnym notárstvom v Ž.F. J. E. dňa 03.12.1985 pod číslom V. XXX/XX. Nebolo tiež sporným, že ku kúpnopredajnej zmluve bolo vydané rozhodnutie MNV v G. Š., ktorým tento orgán rozhodnutím zo dňa XX.XX.XXXX súhlasil s prevodom nehnuteľnosti z Z. G. na žalobcov.
Z článku I. kúpnej zmluvy je zrejmé, že predmetom prevodu bola časť pozemku odčlenená geometrickým plánom zo dňa XX.XX.XXXX, ktorá bola potom označená číslom XXXX/X a je nesporné, že vznikla z dvoch parciel vo vlastníctve predávajúceho Z. G. - z parc. č. XXXX a č. XXXX. V zmluve je takisto uvedené, že prevádzaná nehnuteľnosť pozostáva z pozemku novovytvorenej parcely, plota a trvalých porastov.
V článku III. kúpnopredajnej zmluvy je uvedené, že žalobcovia ako kupujúci prehlasujú, že poznajú stav kupovaného pozemku na zriadenie záhradky a preberajú ho v tom stave v akom sa nachádza. Súčasne prehlasujú, že sú im známe podmienky spôsobu prístupu na pozemok a umožnenie príchodu cez predmetnú parcelu na susedný pozemok parc. číslo XXXX/X a XXXX.
Žalobcovia v konaní potom tvrdili, že nielen na základe článku III. kúpnej zmluvy, ale aj na základe ubezpečenia od predávajúceho Z. G. mali za to, že chodili k svojmu zakúpenému pozemku cez parcelu č. XXXX na základe toho, že vykonávajú vecné bremeno.
Ako už uviedol aj krajský súd v zrušujúcom uznesení, žalobcovia mohli byť v konaní úspešný v dvoch prípadoch: buď by museli preukázať, že boli len pokračovateľmi výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré už v čase kúpy pozemku v roku XXXX mal ich právny predchodca Z. G. ako predávajúci, alebo museli preukázať, že na základe určitého titulu nadobudnutia práva vecného bremena prechádzali práve cez E-KN parcelu číslo XXXX po uzatvorení kúpnej zmluvy v presvedčení, že vykonávajú právo vecného bremena spočívajúce v prechode dobromyseľne po zákonom stanovenú vydržaciu dobu.
Ako už bolo uvedené vyššie, súd mal za preukázané, že skutočne žalobcovia potom ako odkúpili kúpnopredajnou zmluvou svoj pozemok od Z. G., používali časť E-KN parcely č. XXXX na prechod ku
svojmu pozemku, ktorý im slúžil ako záhrada. Je viac než logický takýto postup zo strany žalobcov, keďže síce bolo preukázané mapovými podkladmi, že k ich pozemku bol (a aj je) možný i iný no zložitejší a dlhší peší prístup a dôkazom toho sú aj návrhy dohôd (prvá koncipovaná advokátom JUDr. Fajbíkom pod č. Fj 1/97, druhá pripravená v roku 2010 vo vzťahu k M. E.Š.) riešiace tento iný prechod, no prechod cez E-KN parcelu č. XXXX bol najkratším a tým aj najlepším prístupom k záhrade žalobcov C-KN parc. č. XXXX. Ako potvrdila aj žalovaná 2/, E-KN parcela č. XXXX slúžila na prechod (a prejazd vozom) aj prechádzajúcemu vlastníkovi Z. G. a po ňom ju využívali úplne logicky aj samotní žalobcovia na príchod k svojmu pozemku.
Na druhej strane však aj v nadväznosti na závery krajského súdu je nutné konštatovať, že žalobcovia nepredložili žiaden taký dôkaz, z ktorého by bolo možné usúdiť, že u nich mohla byť z objektívneho pohľadu vyvolaná dobrá viera z hľadiska presvedčenia toho, že chodia po E-KN parcele č. XXXX v presvedčení o výkone práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. To z jednoduchého dôvodu, ktorý uviedol už aj krajský súd. Ako vyplýva z § 135c ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia kúpnej zmluvy dňa XX.XX.XXXX, na zriadenie vecného bremena bola potrebná písomná zmluva a jej registrácia štátnym notárstvom a nepostačovalo teda z hľadiska platného práva len určité neformálne ubezpečenie prevodcu na to, aby sa osoba mohla z objektívneho hľadiska domnievať, že vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Podľa názoru súdu je v prejednávanej veci pravdou práveže opak, že totiž žalobcovia veľmi dobre vedeli, že nemajú prístup k svojmu pozemku, ktorý odkupovali od Z. G. právne doriešený. Práve článok III. kúpnej zmluvy hovorí o tom, že poznajú stav kupovaného pozemku a najmä jeho druhá veta hovorí o tom, že súčasne prehlasujú, že sú im známe podmienky spôsobu prístupu na pozemok. Pokiaľ by totiž žalobcovia mali vykonávať určité vecné bremeno tak nebol skutočne ani najmenší dôvod, aby takéto konštatovanie sa nezahrnulo do zmluvy. Práve naopak, je viac než pravdepodobné (čo už nie je vzhľadom na úmrtie Z. G. dokázateľné so stopercentnou istotou), že práve táto formulácia slúžila na to, aby jednoducho boli uzrozumení žalobcovia s tým, že nebudú môcť uplatňovať žiadne vady voči predávajúcemu z titulu toho, že im nezabezpečil prístup k predávanému pozemku po parc. č. XXXX, ktorý ani on sám po právnej stránke ošetrený nemal. Skutočne tu súd postráda a nenachádza iné rozumné vysvetlenie formulácie, že žalobcom boli známe podmienky spôsobu prístupu na pozemok, lebo ani z hľadiska úmyslu zmluvných strán nemožno v tejto formulácii z objektívneho hľadiska vidieť to, že by boli žalobcovia uzrozumení, že v prípade prechodu po terajšej E-KN parcele č. XXXX vykonávajú vecné bremeno. Takisto žalobcovia nemohli byť uzrozumení a z hľadiska objektívneho potom ani v nadväznosti najskôr na § 132a ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1983 do 01.01.1992 a potom podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1992 oprávnenými a tým pádom ani dobromyseľnými držiteľmi práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v situácii, kedy nič o vecnom bremene v zmluve neexistuje a nič také nebolo následne premietnuté ani do žiadnej evidencie nehnuteľností. Nebol v konaní pritom predložený ani dôkaz o tom, že by ich samotný Z. G. ubezpečil a povedal im o tom, že majú vecné bremeno. Naopak, súd je toho názoru, že žalobcovia si boli od začiatku vedomí skutočnosti, že nemajú prístup právne doriešený, čoho dôkazom je potom aj vedenie inžinierskych sietí k ich pozemku (elektrickej energie a vody), ktoré nepochybne (čo ani samotní žalobcovia nepopierali) neprechádzajú cez parcelu XXXX, ale túto obchádzajú z miestnej komunikácie cez iné parcely. Súd aj tu postráda logický dôvod, aby si žalobcovia nezriadili v minulosti tieto siete najkratšou možnou trasou z komunikácie cez pozemok E-KN parc. č. XXXX, pokiaľ by nevedeli, že Z. G. im neoprávnene „postúpil“ vecné bremeno. Sporným pozemok bol pritom v tom čase štátnym vlastníctvom ako konfiškát, bol v obhospodarovaní Štátneho majetku G. Š. a teda žalobcovia nielenže mohli, ale museli vedieť, že prechádzajú po pozemku štátu aj z hľadiska toho, že práve po tomto pozemku nemôžu viesť žiadne siete. Ak teda vedeli, z akého dôvodu nemôžu tadiaľ viesť inžinierske siete, museli nepochybne vedieť, že ich právny predchodca im žiadne právo zodpovedajúce vecnému bremenu postúpiť nemohol a práve preto bola formulácia v čl. III. kúpnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX taká aká bola.
Žalobcovia preto z tohto hľadiska nemohli byť v čase kúpy svojho pozemku oprávnenými a tým ani dobromyseľnými držiteľmi práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v práve prechodu (či prejazdu) cez súčasný pozemok žalovaných E-KN parcela č. XXXX.
Druhú vetu článku III. kúpnej zmluvy a jej druhú časť treba chápať pritom takým spôsobom, že predávajúci Z. G. si dohodol so žalobcami záväzkovo-právny vzťah, že mu umožnia prechádzať cez odkupovanú parcelu na zvyškový pozemok, z ktorého bol odpredávaný pozemok vytvorený. I keď z tejto formulácie nemožno vyvodiť akým spôsobom prechádzal Z. G., vymienil si prechod cez odpredávanú
časť parcely na parcely číslo XXXX/X a XXXX, tak je potrebné poukázať na to, že aj táto formulácia len dokazuje, že aj Z. G. chodil cez časť žalobcom odpredávaného pozemku. Otáznym len je, či to bolo kolmo na vtedajšiu komunikáciu parc. č. XXXX/X alebo prechádzal cez vtedajší diel parcely XXXX/X/a na ďalšiu parcelu XXXX/X, ktorá podľa posledne predloženého dokladu bola i v roku XXXX užívaná Z. G., rodinným príslušníkom predávajúceho Z. G.. Rozhodnutie Ministerstva poľnohospodárstva a výživy SR z 30.03.1992 tiež dokazuje, že pôvodná EN parcela č. XXXX bola ešte v roku XXXX trestným výmerom č. X/XXXX skonfiškovaná v prospech štátu Z. G.. Z toho možno usúdiť, že aj Z. G. ako samotný predávajúci musel vedieť, aký je vlastnícky režim parcely č. XXXX.
Pokiaľ sa potom jednalo o druhú možnosť, ktorú spomínal krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení, že teda museli by žalobcovia preukázať, že boli len „pokračovateľmi“ výkonu práva vecného bremena, ktoré nadobudol ešte Z. G., tak je potrebné poukázať na to, že takýto záver na základe prevedeného dokazovania urobiť nemožno.
Žalobcovia síce navrhli vypočuť bližšie neoznačených svedkov, avšak títo by sa evidentne nemohli vyjadriť ku skutočnosti, či Z. G. mal zmluvou zriadené vecné bremeno prechodu cez sporný pozemok E-KN parc. č. XXXX, keďže v roku XXXX, kedy pozemok prešiel do vlastníctva štátu konfiškáciou, sa vyžadovala na zriadenie vecného bremena takisto písomná zmluva a potom by aj vo vzťahu k Z.Á. G. muselo byť preukázané, že tento disponoval takouto písomnou zmluvou o zriadení vecného bremena, aby mohol byť držiteľom vecného bremena dobromyseľným. Svedecké výpovede by teda boli úplne zbytočnými.
Pokiaľ by potom mal súd skúmať aj to, či nedošlo k zriadeniu vecného bremena ešte pred rokom 1951, kedy nadobudol účinnosť stredný Občiansky zákonník, a to v podobe takzvanej služobnosti
- aj tu sa v zmysle uhorského obyčajového práva vyžadovalo na zriadenie a vznik služobnosti jej zápis do pozemkovej knihy. Ani takýto doklad o zápise doložený nebol. Síce to z vykonaných dôkazov priamo nevyplýva, no na základe dôkazov, ktoré boli vykonané je ohľadne prechodu „od nepamäti“ cez sporný pozemok viac než pravdepodobným, že vzhľadom na rodinné vzťahy medzi Z. G. a Z. G., ktorý mali pozemky v blízkosti seba a využívali ich na poľnohospodárske účely, tak si samozrejme tolerovali prechod jedného na pozemok druhého bez toho, že by si museli spisovať určitú zmluvu ohľadne prechodu. Podľa uhorského obyčajového práva bolo na nadobudnutie pozemkovej služobnosti potrebné, aby k nej vlastník slúžiaceho pozemku udelil povolenie a pozemkovú služobnosť potom bolo možné uplatňovať len vtedy, ak bola vpísaná do pozemkovej knihy. Nepochybne bolo aj v uhorskom obyčajovom práve možné vydržať služobnosť, no na takúto služobnosť sa vyžadovalo užívacie oprávnenie po dobu tridsaťdva rokov. Teda ak by Z. G. mal byť dobromyseľným držiteľom práva prechodu, musel by aj on vykonávať prechod v presvedčení, že vykonáva služobnosť na základe určitého právneho titulu, s ktorým je vznik služobnosti (neskôr vecného bremena) spojený a také niečo preukázané nebolo. Nebolo teda ničím preukázané, že by už Z. G. mal vecné bremeno prechodu nadobudnuté zmluvou, či vydržaním cez sporný pozemok E-KN parc. č. XXXX, ktoré by potom ako vecné právo automaticky prešlo kúpnou zmluvou v roku XXXX na žalobcov ako oprávnených z vecného bremena. Ani Z. G. teda nebol držiteľom, či už služobnosti, alebo následne vecného bremena. Prechod vykonával najskôr na základe rodinných vzťahov, neskôr však aj on bol nedobromyseľným držiteľom práva prechodu, pretože od roku 1952 už išlo o pozemok štátu, ktorý ho skonfiškoval Z. G. a potom ani žalobcovia nemohli byť pokračovateľmi výkonu práva vecného bremena z dôvodu, že Z. G. nebol jeho nositeľom. Súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Plne úspešnému žalovanému 1/ priznal plnú náhradu trov konania. Žalovanej 2/ náhradu trov konania nepriznal, pretože trovy konania nežiadala. Takisto podľa tohto ustanovenia súd priznal štátu voči žalobcom ako neúspešnej strane plnú náhradu trov konania. Výška trov konania bude určená samostatným uznesením ako to vyplýva z § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.