Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/559/2015

Rozhodnutie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Martina Holiča a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: COFIDIS, a.s., Bratislava - mestská časť Petržalka, Einsteinova ulica 11/3677, IČO: 36 816 337, zastúpenej : Advokátska kancelária Antovszká, s.r.o., Bratislava, Bárdošova 2/A, IČO: 36 866 881, proti žalovanej: E. C., nar. XX. M. XXXX, bytom K., C. XXX/X, za účasti Spotrebiteľského združenia OSA, Bratislava, Fedinova 9, IČO: 42 260 086, o 553,55 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 5. mája 2015 č. k. 2C/444/2013-55 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

Spotrebiteľskému združenia OSA sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie sumy 553,55 eur a žalovanej i vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1, 2, 3, § 54 ods. 1, 2 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 497 ( č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), § 3 ods. 3 ZoOS (zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov), § 1 ods. 1, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 až 5 ZoSÚ (zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil uzavretou Zmluvou o revolvingovom úvere medzi účastníkmi konania dňa 3. októbra 2007, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úverový rámec vo výške 663,88 eur. Žalovanej vznikla povinnosť splácať úver splátkami vo výške 26,52 eur mesačne, s možnosťou opätovného čerpania zostatku limitového úveru a priebežne tak uspokojovať svoje finančné potreby. Žalovaná v zmysle všeobecných obchodných podmienok bola okrem istiny povinná splácať aj úroky z úveru, prípadne poplatky spojené s úverom a sankcie spojené s porušením zmluvných povinností. Výška úrokovej sadzby bola v zmluve dohodnutá vo výške 2,14% mesačne (zjavne menším ťažko čitateľným typom písma). Hoci ide v danom prípade o tzv. absolútny obchod, predmetná zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, za ktorý sa považuje každé dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy spotrebiteľovi, za odplatu veriteľom bez ohľadu na právnu formu (s výnimkou zmlúv vymedzených v § 1 ods. 2 ZoSÚ). Účastníci konania spĺňali definičné znaky subjektov zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 3 ods. 1, 2 ZoSÚ). Ochrana spotrebiteľa bola obsiahnutá aj v ZoOS, ktorý v § 3 ods. 3 upravoval právo spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa O. z. alebo ObZ, ako i všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. ZoSÚ upravuje spotrebiteľský úver v súlade so Smernicou Európskej rady č. 87/102/EHS za účelom

prehĺbenia slobody služieb a sprehľadnenia finančných služieb, k čomu slúži aj informačná povinnosť vo vzťahu k spotrebiteľovi ohľadom ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“), úrokov či iných poplatkov. Tento zákon upravoval podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy, spôsob výpočtu celkových nákladov spojených s poskytovaním úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. V § 4 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ určil ako obsahovú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere RPMN (bez rozlíšenia, či ide o revolving, prípadne iný druh úveru), akcentujúc jej dôležitosť zákonnou sankciou, a to považovaním úveru za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa ako dodávateľ finančnej služby a profesionál na finančnom trhu nemohol túto skutočnosť opomínať, príp. zanedbávať. V žalobe žalobkyňa uviedla údaj o RPMN vo výške 29%, ktorý sa však nenachádzal v úverovej zmluve, ako ani vo všeobecných obchodných podmienkach, tvoriacich jej neoddeliteľnú súčasť. Bol uvedený len vo formulári o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý nebol súčasťou zmluvy. Hoci sa údaje relevantné pre výpočet RPMN menia, je možné určiť tento údaj aspoň na začiatku úverového vzťahu alebo aspoň vzorovú RPMN, vypočítanú podľa konkrétne uvedených podmienok (aby spotrebiteľ orientačne vedel porovnať predmetný produkt s inými produktmi na trhu). Žalobkyňa si preto svoju zákonnú povinnosť nesplnila. Vo všeobecných obchodných podmienkach (bod 5.4), ohľadom výpočtu RPMN, odkazuje na internetovú stránku a sadzobník poplatkov veriteľa. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa v uvedenom smere neuniesla dôkazné bremeno, keďže nepredložila kompletnú zmluvu (všeobecné obchodné podmienky odkazovali na prílohy, sadzobník, ktoré neboli dané súdu k dispozícii, nebolo ani preukázané oboznámenie sa s nimi žalovanou pred podpisom zmluvy). Ak vo formulári o zmluvných podmienkach RPMN vo výške 29% bola uvedená, tento údaj mohol byť uvedený priamo v zmluve. Úver poskytnutý žalovanej bolo tak potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov pre absenciu zákonnej obligatórnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere (neuvedenie RPMN). Žalobkyňa má preto nárok len na vrátenie prostriedkov v rozsahu prečerpania žalovanou. Z dôvodu, že žalovaná prečerpala celkovú sumu 1.038,88 eur a úhrady vykonala vo výške 1.305,84 eur, zaplatila žalobkyni vyššiu sumu, ako jej bolo poskytnuté finančné plnenie zo zmluvy o úvere (ktorý sa považuje za bezúročný a bez poplatkov). Žaloba bola preto ako nedôvodná zamietnutá. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016), aplikujúc zásadu úspechu, v zmysle ktorej vznikol nárok na náhradu trov konania žalovanej. Z dôvodu, že žalovaná, ako ani vedľajší účastník na jej strane, nepodali návrh na priznanie náhrady trov konania (podľa § 151 ods. 1 O. s. p.), náhrada trov konania žalovanej, ako ani vedľajšiemu účastníkovi priznaná nebola.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci, vytýkajúc súdu prvej inštancie i odňatie možnosti konať pred súdom, ako aj nesprávne skutkové závery, ku ktorým dospel na základe vykonaných dôkazov. Zmluva o úvere patrí medzi tzv. absolútne obchody, v dôsledku čoho sa ustanovenia použijú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Napriek tomu, že žalobkyňa zastáva názor, že na revolvingovú zmluvu nemožno aplikovať ustanovenia ZoSÚ, namietala splnenie aj vytýkanej náležitosti. RPMN podľa čl. 5.4 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, je sadzba, ktorá sa počíta na základe hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľských úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru, podľa vzorca uvedeného v sadzobníku poplatkov veriteľa, ktorý je súčasťou zmluvy o úvere, pričom v prílohe č. 4 (Príklad nákladov a splátok úveru) je uvedená aj výška RPMN. V tomto podklade sa uvádza tiež počet a výška splátok, celková odplata, to však platí len v prípade, že sa celý úverový limit čerpá jednorazovo. Miera RPMN je zverejnená aj na internetovej stránke veriteľa. Poplatky a úrokovú sadzbu, ktoré sú súčasťou výpočtu RPMN, je veriteľ oprávnený meniť a preto sa RPMN pri uzavretí zmluvy môže meniť v nadväznosti na zmenu týchto vstupných údajov. V prílohe č. 4 vzorový formulár o zmluvných podmienkach, tvoriaci neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, je uvedená RPMN vo výške 29%. Na podporu svojej argumentácie žalobkyňa poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010, z ktorého vyplynul záver, že pri revolvingovom úvere nie je možné uviesť RPMN. Revolvingový úver je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu. Dlžník stále platí, pretože veriteľ mu dopĺňa úver a časť splátky sa používa na splatenie úverových prostriedkov a časť na odplatu. Na začiatku revolvingového vzťahu sa údaj o RPMN určiť ako tak dá, pretože výška úveru, úroky, poplatky a obdobie úverového vzťahu vychádzajúce z počtu splátok sú zistiteľné. To však už dobre možné nie je v priebehu revolvingu, pretože úver sa čerpá a dopĺňa a tak sa menia údaje relevantné pre výpočet RPMN. ZoSÚ preto výslovne počíta s nemožnosťou určenia RPMN. Podľa § 3 ods. 6 veta prvá ZoSÚ, ak nemožno určiť RPMN, musí byť spotrebiteľ najneskôr v čase uzatvorenia zmluvy písomne informovaný o úverovom limite (ak

je stanovený), o ročnej úrokovej sadzbe a poplatkoch platných od doby, keď bola zmluva uzatvorená a podmienkach, za ktorých môže byť zmenená a doplnená a o postupe a spôsobe zániku alebo ukončenia zmluvy. Žalovaná svojím podpisom zmluvy potvrdila, že vzala na vedomie, že všeobecné obchodné podmienky a ostatné prílohy sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a že sa s nimi riadne oboznámila. Ak niektoré zákonom požadované údaje nie sú uvedené priamo v zmluve, ale v neoddeliteľných súčastiach zmluvy, nie je možné považovať to za rozpor so zákonom. Podľa § 273 časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo sú k návrhu priložené. Všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru sú vytlačené na druhej strane zmluvy o revolvingovom úvere a tvoria jej neoddeliteľnú súčasť, spolu s formulárom o zmluvných podmienkach zmluvy. Žalovaná podpisom na zmluve prejavila súhlas byť viazaná všeobecnými obchodnými podmienkami, ako aj prílohami, tvoriacimi neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere. Žalovanú žalobkyňa dostatočne upozornila na nevyhnutnosť preštudovania zmluvy o úvere a jej neoddeliteľných súčastí. Vzhľadom k tomu, že zmluva o úvere je absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom, spravuje sa vždy ustanoveniami bez ohľadu na povahu subjektov. Právna úprava odstúpenia od zmluvy je v komplexnou, preto ustanovenia O. z. sa nepoužijú. nehovorí o zrušení zmluvy, ale o zániku zmluvy, pričom účinky odstúpenia nastávajú až momentom odstúpenia (ex nunc). Zmluvné strany si v rámci zmluvnej voľnosti upravili dôsledky odstúpenia od zmluvy vo všeobecných obchodných podmienkach (čl. 8.4). Zo ZoSÚ nevyplýva, že v prípade uzavretej zmluvy o úvere pôsobí O. z. ako lex specialis k ObZ. Zákonodarca mal v úmysle len jednostrannú kogentnosť úpravy spotrebiteľských zmlúv (§ 52 - § 54 O. z., prípadne ustanovenie § 612 - § 627 O. z.).

3. Spotrebiteľské združenie OSA (ďalej len „spotrebiteľské združenie“), v procesnej pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovanej (podľa § 93 ods. 2 O. s. p., účinného do 30. júna 2016), navrhlo napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázalo na vznik trov konania vedľajšieho účastníka z titulu právneho zastúpenia. Dôvodom zamietnutia žaloby bola aktivita vedľajšieho účastníka, ktorý sa v konaní vyjadril na podporu spotrebiteľa, preukázaním, že poskytnutý úver je bezpoplatkový a bezúročný. Ide o občianske združenie založené za účelom kolektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Stanovisko popierajúce význam právneho zastúpenia je účelové a zjavne nesprávne, odporujúce právneho poriadku. Bez právneho posúdenia argumentácie vedľajšieho účastníka boli neúspešní mnohí ďalší spotrebitelia. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 84/2014, je výklad súdu arbitrárny a ústavne neudržateľný, ak popiera účel náhrady trov konania, ktorým je kompenzácia výdavkov účastníkov konania, ktoré musel vynaložiť v dôsledku protiprávneho konania, na účelné uplatňované alebo bránenie svojho práva. V súlade s tým je zákonná úprava náhrady trov založená na zásade úspechu v konaní, nie na zásade zásluhovosti. Obdobnou vecou sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky sp. zn. I.ÚS 3819/13 a pojem účelný je nutné chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, pred nadbytočnými či nadmernými nákladmi. Vyjadrenia vedľajšieho účastníka zohľadňovali konkrétnosti prípadu.

4. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že vedľajší účastník žiadnym spôsobom nepreukázal právny záujem na výsledku konania, ktorý je základným predpokladom účasti vedľajšieho účastníka. Bolo namieste vyžadovať tiež súhlas spotrebiteľa s jeho vstupom.

5. V súlade s ustanovením § 382 (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) odvolací súd vyzval účastníkov konania na písomné vyjadrenie k možnému použitiu ustanovenia § 3 ods. 6 ZoSÚ, ktoré nebolo použité a je pre rozhodnutie rozhodujúce.

6. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení opätovne poukázala na neoddeliteľné súčasti zmluvy o revolvingovom úvere, ktorými sú všeobecné obchodné podmienky spolu s prílohami 1 - 4 a preto zmluva spĺňa obligatórne náležitosti. Údaj o úverovom limite je uvedený na prvej strane zmluvy. Údaj o ročnej úrokovej sadzbe a poplatkoch je obsiahnutý v čl. 5 Všeobecných obchodných podmienok a v prílohe č. 4 ročná úroková sadzba bola stanovená vo výške 25,68%. Údaje o postupe a spôsobe zániku alebo ukončenia zmluvy sú uvedené v čl. 8 Všeobecných obchodných podmienok. Žalovaná vzala na vedomie, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú aj všeobecne obchodné podmienky. Potvrdila, že sa s nimi riadne oboznámila, považujúc ich za dostatočne zrozumiteľné, určité a prejavila súhlas byť nimi viazaná. Návrh zmluvy spolu s prílohami jej bol zaslaný na adresu. Odvolací súd v rozhodnutí sp. zn. 23Co/717/2014 vyjadril názor, že všeobecné obchodné podmienky tvorili súčasť písomného vyhotovenia zmluvy o revolvingovom úvere, pričom žalovaný podpisom na zmluve potvrdil, že sa s nimi oboznámil a

že mu boli zrozumiteľné (písomné vyhotovenie zmluvy vrátane všeobecných podmienok mal žalovaný vo svojej dispozícii a teda mal reálnu možnosť oboznámiť sa s ich obsahom). Podmienky stanovené v ustanovení § 3 ods. 6 ZoSÚ boli preto splnené.

7. Žalovaná vyjadrila súhlas s aplikáciou ustanovenia § 3 ods. 6 ZoSÚ.

8. Odvolací súd podľa § 34 po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 , po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 , preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 , postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, hoci pri zachovaní postupu stanoveného v § 382 CSP, z iných dôvodov ako uviedol súd prvej inštancie.

9. Podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 3 ods. 6 ZoSÚ pri úveroch formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutých bankou iným spôsobom ako na kreditné karty (§ 1 ods. 3) alebo, ak nemožno určiť ročnú percentuálnu mieru nákladov, musí byť spotrebiteľ najneskôr v čase uzatvorenia zmluvy písomne informovaný o

a) úverovom limite, ak je stanovený, b) ročnej úrokovej sadzbe a poplatkoch platných od doby, keď bola zmluva uzatvorená a podmienkach, za ktorých môže byť zmenená a doplnená, c) postupe a spôsobe zániku alebo ukončenia zmluvy.

Ak je na účte prípustné prečerpanie peňažných prostriedkov a toto prečerpanie trvá dlhšie ako 3 mesiace, spotrebiteľ musí byť písomne informovaný o ročnej úrokovej sadzbe, poplatkoch a ďalších dôsledkoch.

11. Súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi žalobkyňou a žalovanou ako spotrebiteľskou zmluvu, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti), aj podľa právneho poriadku platného v čase jej uzavretia (§ 52 ods. 2, 3 O. z. v znení účinnom do 31. decembra 2007). Naplnená bola tiež definícia podľa ZoOS, ktorý spotrebiteľské zmluvy charakterizoval ako zmluvy uzavreté podľa O. z. alebo ObZ, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

12. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj ZoOS. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89, Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92, Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, chrániaci

situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 O. z. a ustanoveniach zákona o ochrane spotrebiteľa (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy) vychádzať z rozšíreného výkladu definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy.

13. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého je potrebné považovať úver poskytnutý žalobkyňou žalovanej za bezúročný a bez poplatkov, pre absenciu obligatórnej zákonom stanovenej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere, neuvedením ročnej percentuálnej miery nákladov (v rozpore s ustanovením § 4 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ).

14. Žalobkyňa v odvolaní poukazovala na právnu argumentáciu v prípadoch, ak RPMN nemožno určiť, kedy ZoSÚ priamo ukladá veriteľovi povinnosť písomne informovať spotrebiteľa, najneskôr v čase uzatvorenia zmluvy, o úverovom limite, ročnej úrokovej sadzbe a poplatkoch platných od doby, keď bola zmluva uzatvorená a podmienkach, za ktorých môže byť zmenená a doplnená, ako i o postupe a spôsobe zániku alebo ukončenia zmluvy. Ak je na účte prípustné prečerpanie peňažných prostriedkov, trvajúce dlhšie ako tri mesiace, spotrebiteľ musí byť písomne informovaný o ročnej úrokovej sadzbe, poplatkoch a ďalších dôsledkoch.

15. RPMN predstavuje údaj dôležitý pre vyjadrenie nákladov na úver a spotrebiteľom pomáha spoznať, aké všetky náklady budú spojené so spotrebiteľským úverom. Tým, že celkové náklady sú vyjadrené v percentuálnych bodoch, zjednodušuje sa spotrebiteľovi porovnanie obdobných produktov na finančnom trhu a tak aj výber toho najvhodnejšieho úveru. Nie vždy je však možné tento údaj v zmluve uviesť, pretože pre jeho vyčíslenie je potrebné mať zastabilizované vstupné údaje o výške úveru, obdobie, splátky úveru a úroky s poplatkami. Revolvingový úver je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu, preto na začiatku revolvingového vzťahu sa údaj o RPMN určiť ako tak dá, čo však nie je už dobre možné v priebehu revolvingu, pretože sa úver čerpá a dopĺňa, menia sa údaje relevantné pre výpočet RPMN (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010).

16. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere však určenie RPMN na začiatku tohto úverového vzťahu, ale ani údaje o ročnej úrokovej sadzbe neobsahuje (v zmluve je uvedená mesačná úroková sadzba). Všeobecné obchodné podmienky, podľa tvrdenia žalobkyne vytlačené na rubovej strane tlačiva zmluvy o úvere, písané malým veľmi ťažko čitateľným písmom, v článku 5.4 obsahujú len odkaz na vzorec výpočtu RPMN, uvedený v sadzobníku poplatkov, ktorý mal byť taktiež súčasťou zmluvy o úvere. Naviac údaj o miere RPMN mal byť zverejnený na internetovej stránke veriteľa. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom žalobkyne, že pre splnenie obsahových zákonom stanovených náležitosti zmluvy, ako i zákonom upraveného postupu veriteľa, postačovalo sa uspokojiť s ich uvedením vo všeobecných obchodných podmienkach a prílohách zmluvy (a len ak by tieto údaje neboli uvedené vôbec, bolo by možné vyvodzovať zákonom stanovené dôsledky a sankcie).

17. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to formou obmedzenia autonómie vôle. Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa, ktorý koná s dôverou v druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015).

18. Prioritne bolo potrebné vychádzať zo základnej požiadavky, že každá spotrebiteľská zmluva má vyjadrovať rešpekt k dodržiavaniu všeobecných zásad spotrebiteľského práva, a to náležitou obsahovou aj formálnou úpravou zmluvných podmienok, ktoré jednotlivo i vo svojom súhrne nenarušujú zmluvnú rovnováhu strán v neprospech spotrebiteľa. Práve jednoznačnosť a určitosť zmluvných podmienok má zásadne vyvážiť silnejšie postavenie dodávateľa pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy.

19. Požiadavka žalobkyne ako veriteľa, aby žalovaná ako priemerný spotrebiteľ, ktorý potrebuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, ktorý je dôležitým údajom z hľadiska vedomosti o nákladovosti úveru, vrátane možnosti porovnania tohto údaja s úvermi iných poskytovateľov úverov, za účelom posúdenia, či poskytnutý úver je pre ňu výhodný alebo nie, sa oboznamovala a odvodzovala jednoduchý údaj od dojednania obsiahnutého vo všeobecných obchodných podmienkach a ďalších prílohách v zmluve, nie je akceptovateľná. Komplex listín vo svojom súhrne, a to zmluva o revolvingovom úvere „Cofidirect“, všeobecné obchodné podmienky a prílohy, vrátane sadzobníka, predstavujú zložitý, ťažko čitateľný a nejednoznačný súbor údajov, ktoré jednotlivo i vo svojom súhrne značne narušujú zmluvnú rovnováhu strán v neprospech žalovanej ako spotrebiteľky. Ide o obsahovo i formálne náročný text, znevýhodňujúci spotrebiteľa pri podpise zmluvy, vytvoriť si jednoznačný a správny úsudok, konkrétne aj o výške RPMN, nútiaci spotrebiteľa zložito odvodzovať príslušné hodnoty. Tým je značne znevýhodnený v porovnaní so žalobkyňou ako veriteľkou, ktorá zmluvu vytvorila (aj s ohľadom na jej profesionálnu skúsenosť, znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, i lepšiu vyjednávaciu silu), bez možnosti jeho ovplyvnenia obsahových a formálnych náležitostí zmluvy, vrátane formulácie textu.

20. Uvedený záver sa vzťahuje aj na zákonom stanovenú povinnosť veriteľa, písomne informovať spotrebiteľa o ročnej úrokovej sadzbe (a poplatkoch), ak RPMN nie je možné určiť. V žalobe žalobkyňa uvádzala dohodnutú výšku úrokovej sadzby 2,14% mesačne, uvedenú priamo v zmluve o revolvingovom úvere. To však nebol zákonom požadovaný údaj o ročnej úrokovej sadzbe. Aj keď ide o informačnú povinnosť veriteľa, zákonná požiadavka jej písomnej formy je jednoznačná a preukázaná bola len údajom o mesačnej úrokovej sadzbe v zmluve (ktorú žalovaná potvrdila svojím podpisom). Aplikačná prax už štandardne zotrváva na závere, že takáto kvalifikovaná (písomná) forma je zachovaná len vtedy, ak je príslušný údaj obsiahnutý v dokumente podpísanom adresátom (príjemcom) informácie, nie odkazom na všeobecné obchodné podmienky, sadzobníky a prílohy. Neunesenie dôkazného bremena nevyhnutne potom viedlo k procesnému neúspechu žalobkyne. Argument žalobkyne o uvedení výšky ročnej úrokovej sadzby v čl. 5 Všeobecných obchodných podmienok, ako i v prílohe č. 4 (vo výške 25,68%), nebolo možné prijať, i z vyššie uvedených dôvodov (bod. 19 tohto rozsudku).

21. Úsudok o nepostačujúcej miere uvedenia obligatórnych náležitostí zmluvy a splnení informačnej povinnosti veriteľa vyplýval aj zo skutočnosti, že odkaz na všeobecné obchodné podmienky, ako i prílohy, vyvoláva opodstatnene dojem nepodstatnej časti zmluvy na úrovni vysvetľujúceho charakteru a preto bežný adresát takého úkonu ani nemohol očakávať, že okrem zmluvy, ktorú podpísal, sa nachádzajú v ďalších listinách ustanovenia, ktoré majú zásadný dopad na jeho práva a povinnosti

22. Zmluvné podmienky, ktoré majú zásadný dopad na práva a povinnosti spotrebiteľa (žalovanej) nemôžu byť skryté v rozsiahlom, neprehľadnom, zložito formulovanom, ako i malým písmom písanej forme textu. Pokiaľ tak veriteľ, ktorý pripravuje zmluvu vo formulárovej podobe, učiní, spreneverí sa princípu dôvery a takémuto jeho konaniu nie je možné priznať právnu ochranu, pre značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

23. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah, vrátane výberu zmluvného typu, rozsah a spôsob formulácie textu (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-240/98 až C 244/98, Oceano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza Claro).

24. K argumentácii žalobkyne poukazujúcej na slobodnú vôľu žalovanej, ktorá sa so zmluvou o úvere oboznámila, podpisom zobrala na vedomie, že všeobecné obchodné podmienky, ako i prílohy sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a považovala ich za dostatočne zrozumiteľné a určité (vyjadriac s nimi súhlas), je potrebné uviesť nasledovné. Zmluvná sloboda spotrebiteľa pri určovaní, ktoré ustanovenia

budú uvedené v zmluve a ktoré vo všeobecných podmienkach (prílohách) je iluzórna, keďže listiny vo formulárovej podobe pripravuje veriteľ. Argument, že spotrebiteľ je slobodný v tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, nie je namieste vzhľadom na to, že v jednotlivých odboroch podnikania postupujú spravidla zmluvní partneri spotrebiteľov obdobne a preto spotrebiteľ, ktorý by sa rozhodol nepristúpiť na vopred pripravené zmluvné podmienky, odsúdil by sám seba k životu mimo bežnú spoločnosť, bez využívania služieb. Nič také po spotrebiteľovi spravodlivo požadovať nemožno. Od jeho zmluvných partnerov však naopak požadovať možno, aby sa vo svojej činnosti správali voči spotrebiteľovi poctivo (uvedené už odznelo v rozsudku Okresného súdu Chebe sp. zn. 15C/410/2009).

25. V kontexte vyššie uvedeného bolo bez právneho významu, že podľa obsah zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky. Nedôvodný bol aj poukaz na zverejnenie miery RPMN na internetovej stránke veriteľa.

26. Pokiaľ žalobkyňa zastávala názor, že RPMN bolo možné v čase uzavretia zmluvy určiť alebo bola daná možnosť výpočtu RPMN (pretože uvedené údaje označila za naplnené), bola povinná tento údaj uviesť v zmluve o revolvingovom úvere (nie v predložených všeobecných obchodných podmienkach a prílohách). Keďže sa tak nestalo, úver sa zo zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov.

27. V prípade nemožnosti určenia RPMN v čase uzavretia zmluvy, žalobkyňa nepreukázala splnenie si informačnej povinnosti, že žalovaná bola písomne informovaná o ročnej úrokovej sadzbe a poplatkoch, uvedením výšky ročnej úrokovej sadzby priamo v zmluve o revolvingovom úvere (nie v predložených všeobecných podmienkach alebo prílohách). Od žalovanej ako spotrebiteľky veriteľ nemohol požadovať úroky, ako ani poplatky, ktoré v zmluve o úvere uvedené neboli (podľa ZoSÚ mala žalovaná poznať výšku ročnej úrokovej sadzby v písomnej forme, ktorú potom veriteľ bol oprávnený požadovať).

28. Súd prvej inštancie preto vecne správne posúdil nárok žalobkyne a žalobu zamietol, keďže žalovaná zaplatila žalobkyni vyššiu sumu ako jej bolo poskytnuté finančné plnenie zo zmluvy o úvere (bez úrokov a bez poplatkov).

29. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolací súd sa preto nestotožnil s názorom žalobkyne, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím zasiahol do práva na súdnu ochranu garantovaného Ústavou Slovenskej republiky.

30. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania úspešnej žalovanej a vedľajšieho účastníka na strane žalovanej (ktorý nepodal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nepriznaní náhrady trov konania). Žalovaná, ako ani vedľajší účastník na strane žalovanej, podľa § 151 ods. 1 O. s. p. (účinného do 30. júna 2016) nepodali návrh na náhradu trov konania a iné trovy im zo spisu nevyplývali, náhrada trov konania nemohla byť žalovanej a vedľajšiemu účastníkovi priznaná.

31. Z dôvodu, že žalovaná bola úspešná v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, vzniklo jej právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

32. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd postupoval na základe úpravy prechodných ustanovení § 470 ods. 1 (podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti), už podľa tohto zákona. Z dôvodu, že odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, nároky uplatnené v odvolacom konaní bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase ich uplatnenia, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane

naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva, v súlade s čl. 2 ods. 1, 2 (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 633/2015). Podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 odvolací súd posudzoval aj uplatnený nárok (trovy odvolacieho konania) spotrebiteľským združením (do 30. júna 2016 v procesnej pozícii vedľajšieho účastníka podľa § 93 ods. 2 O. s. p.).

33. Strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Od práva (vedľajšieho účastníka) obrátiť sa na súd prostredníctvom právneho zástupcu, ktoré odvolací súd nespochybňuje, je potrebné odlíšiť právo na náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Náhrada trov konania je obmedzená len na náhradu trov účelne vynaložených (na uplatňovanie alebo bránenie práva). Posúdenie účelnosti je závislé od konkrétnych okolností danej veci.

34. Vedľajší účastník (do 30. júna 2016) predstavoval občianske združenie, ktoré vzniklo za účelom naplnenia legitímneho cieľa, ktorým je ochrana spotrebiteľa. Bol subjektom plne spôsobilým poskytovať ochranu vo veciach sporu občana - spotrebiteľa v súdnych, ako aj mimosúdnych sporoch. Procesná ochrana spotrebiteľa v sporovom konaní napĺňala zmysel a účel vzniku združenia práve v tom, aby spotrebiteľ nebol odkázaný na poskytovanie právnej pomoci prostredníctvom právneho zástupcu - advokáta. Ak vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa využilo svoje procesné právo na zastupovanie v konaní právnym zástupcom - advokátom, súčasne nieslo aj procesnú zodpovednosť spojenú s posudzovaním účelnosti vynaložených trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia. Priznať možno len náhradu trov potrebných (nevyhnutných) na účelné bránenie práva, ktoré sa objektívne považujú za vynaložené účelne.

35. Ustanovenie § 5b ZoOS s účinnosťou od 1. mája 2014 zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný alebo či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Uvedené zákonné ustanovenie zahŕňa povinnosť súdu ex offo (z úradnej povinnosti) preskúmavať a prihliadať na všetky neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ako i zákonné prekážky brániace priznať nárok voči spotrebiteľovi. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-240/98 až C 244/98, Oceano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza Claro). Na vyrovnanie zdanlivej (formálnej) zmluvnej rovnováhy zákonodarca reagoval legislatívnymi zmenami, konkrétne aj právnou úpravou procesného postavenia združenia, ktoré ako právnická osoba mohlo na základe plnomocenstva zastupovať spotrebiteľa v konaní pred štátnymi orgánmi (§ 25 ods. 2 ZoOS), ako aj dotknutým ustanovením § 5b uvedeného zákona a úpravou vedľajšieho účastníctva združenia v súdnom konaní (§ 93 ods. 3 veta druhá O. s. p.).

36. Ak sa vedľajší účastník na strane žalovanej, za uvedeného platného právneho stavu, rozhodol udeliť plnomocenstvo (ktoré v danom konaní ani nepredložil) na svoje zastupovanie v súdnom konaní právnemu zástupcovi - advokátovi, nesie dôsledky s tým spojené a to v podobe vyhodnotenia neúčelného charakteru vynaložených trov právneho zastúpenia právnym zástupcom vedľajšieho účastníka. Z dôvodu, že súd ex offo bol povinný prihliadať na všetky zákonné prekážky brániace priznať žalobkyni plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy, vedľajší účastník by svoju úlohu, spočívajúcu v pomoci žalovanej v postavení spotrebiteľa, mohol efektívne splniť aj bez vynaloženia nákladov na právne zastupovanie. S poukazom na uvedené uplatňované trovy právneho zastúpenia občianskym združením prostredníctvom právneho zástupcu nesledovali legitímny cieľ, ktorým je nastolenie rovnováhy medzi spotrebiteľom a poskytovateľom služby, ale samoúčelné vytváranie trov. Vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne, bolo zamerané na náhradu trov konania vedľajšieho účastníka, pričom neobsahovalo argumentáciu k odvolacím námietkam a bolo preto neúčelné.

37. Podľa § 2 O. s. p. bol súd povinný dbať, aby nedochádzalo k zneužívaniu práv na úkor fyzických alebo právnických osôb. Zákaz zneužitia práva zabezpečuje, aby aj uplatňovanie náhrady trov konania nepredstavovalo dôsledok zneužitia noriem procesného práva. Ak si vedľajší účastník uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní, predstavujúce odmenu za činnosť právneho zástupcu, nemožno mu náhradu takýchto trov priznať. Povinnosť obligatórneho prieskumu uplatňovaného nároku veriteľom totiž už prislúchala s poukazom na vyššie uvedené súdu (ex offo) a vynaložené trovy právneho

zastúpenia v súvislosti so zastupovaním vedľajšieho účastníka nemožno kvalifikovať ako potrebné, t. j. nevyhnutné (na účelné bránenie práva). Preto ich náhrada nemohla byť priznaná. Nemožno prehliadať ani samotný cieľ združenia, ktorým je aktivita združenia v konaní pred súdmi na strane spotrebiteľa, čo zahŕňa aj aspekt uplatňovania práv spotrebiteľa, vrátane poskytovanie poradenstva so zameraním na neprijateľné zmluvné podmienky a všeobecnú ochranu práv spotrebiteľa. V prípade akceptovania účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia právnym zástupcom vedľajšieho účastníka, združenie by predstavovalo len pasívny subjekt, ktorý existuje sám pre seba.

38. V konaní vystupujúca tretia osoba - spotrebiteľské združenie svoje postavenie vedľajšieho účastníka dňom 30. júna 2016 stratilo, lebo vedľajší účastník ako subjekt konania zanikol a nie je možné ho stotožňovať so žiadnym subjektom definovaným v CSP, ktorý pri riešení problematiky intervencie (doterajší inštitút vedľajšieho účastníctva) prikročil k jeho komplexnej zmene. Podľa novej právnej úpravy intervenient je ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom a má právny záujem na výsledku sporu (§ 81 a do konania vstupuje z vlastného podnetu alebo na základe oznámenia o spore podľa § 86 písomným podaním. V danom prípade automaticky k transformácii nedochádza vzhľadom k uvedenému a podmienky intervencie splnené neboli (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 55/2014 z 29. septembra 2016). Prihliadajúc na štádium súdneho konania bolo na spotrebiteľskom združení, v akom inom procesnom postavení má záujem vystupovať v konaní. Z dôvodu, že takýto prejav vôle zo strany spotrebiteľského združenia učinený nebol, v odvolacom konaní bolo rozhodnuté len o jeho uplatnených nárokoch do 30. júna 2016.

39. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2015/160/20160701>.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/20160701> nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.