Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_20C-47-2016.pdf
PDF · 94.5 KB
Case nature
Area
Subarea
20C/47/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: I. Y., V.. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XX, Ž., v konaní o zaplatenie 4.249,57 € s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 3.793,97 € s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3.793,97 € od 12.03.2013 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a.
III. Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania v rozsahu 78,6 %.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 29.02.2016 žiadal žalobca uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 4.249,57 € ako istinu, úrok 274,70 €, úroky z omeškania 3,81 €, ďalej úrok 15,9 % ročne z istiny 4.249,57 € od 12.03.2013 do zaplatenia, ako aj úrok z omeškania 8 % ročne zo sumy 4.249,57 € a úrokov 274,70 € od 12.03.2013 do zaplatenia.
2. Žalobu zdôvodnil tým, že žalovanému poskytol úver na základe úverovej zmluvy číslo 1424 zo dňa 19.07.2012, ktorý úver mal žalovaný splácať v pravidelných mesačných splátkach, a to až do 15.07.2022. Po vyčerpaní poskytnutého úveru žalovaný prestal úver splácať a preto bol listom z 15.02.2013 vyzvaný na predčasné splatenie úveru.
3. Žalovaný na pojednávaniach uvádzal, že si je vedomý svojho dlhu. Spočiatku tvrdil, že uhradil viac než bolo uvedené žalobcom, následne však od tohto tvrdenia upustil. Tvrdil tiež, že splácanie úveru mal poistené a preto žiadal zistiť, či zo strany poisťovne bolo v prospech žalobcu realizované poistné plnenie. Žiadal, aby mohol dlžnú sumu uhradiť v splátkach po 60,- € mesačne.
4. Po vykonanom dokazovaní zo žalobcom predloženej úverovej zmluvy č. 1424 súd zistil, že bola uzavretá medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom dňa 19.07.2012. Jej predmetom bol úver vo výške 4.300,- €. Žalovaný mal vrátiť tento úver v pravidelných mesačných splátkach v počte 120, ktoré boli splatné pätnásty deň kalendárneho mesiaca vo výške 72,29 € s tým, že prvá splátka bola splatnou dňa 15.08.2012. Splatnosť úveru je v zmluve uvedená na deň 15.07.2022. V zmluve je uvedená výška úrokovej sadzby 15,9 %, RPMN 18,24 %, priemerná RPMN 19,59 % a takisto je uvedená suma 8.913,60 € ako celková čiastka, ktorú musí klient zaplatiť. Ďalej je v zmluve uvedený úrok z omeškania 8 % a tiež sú uvedené určité poplatky (poplatok za správu úverového účtu 1,99 €/mesačne a za poistenie schopnosti splácať úver 0,00 €/mesačne).
5. Listom zo dňa 20.12.2012 (označeným ako posledná upomienka pred výzvou na predčasné splatenie úveru) žalobca žiadal žalovaného o úhradu omeškaných splátok v sume 143,88 € do 10 dní od zaslania listu s tým, že ho súčasne upozornil, že v opačnom prípade pristúpi k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru a potom k jeho vymáhaniu súdom a súdnym exekútorom. Následne listom zo dňa 15.02.2013 (výzvou na predčasné splatenie úveru) žalobca žiadal žalovaného o úhradu celého úveru uvádzajúc, že rozhodol o predčasnej splatnosti úveru, a to do termínu 28.02.2013.
6. Z hľadiska právneho posúdenia predmetnej úverovej zmluvy je nepochybné, že ide o spotrebiteľský úver podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v § 1 ods. 2 ustanovuje, že spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Žalobca mal pri uzavretí zmluvy postavenie veriteľa (dodávateľa) podľa § 2 písm. b) cit. zákona a žalovaný postavenie spotrebiteľa podľa § 2 písm. a) cit. zákona.
7. Okrem iných náležitostí zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy vyžadoval v ust. § 9 ods. 2 písm. k), aby v zmluve bola uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, pričom absenciu tejto náležitosti v zmluve § 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou spotrebiteľského úveru.
8. Účastníkmi uzavretá zmluva obsahuje iba uvedenie mesačnej splátky vo výške 72,29 € bez podrobnejšej špecifikácie, čo vlastne zahŕňa. Zo zmluvy to zistiť nemožno. I keď zo zmluvy je zistiteľné, že popri uvedenej splátke mal žalovaný platiť aj sumu 1,99 € mesačne ako poplatok za správu úverového účtu, nemožno už zo zmluvy zistiť podrobnejšiu štruktúru splátky. Nikde v zmluve teda nie je uvedené, aká časť splátky tvorí úhradu na istinu a aká na úroky. Zneniu ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. nezodpovedá len uvedenie úhrnnej splátky, lebo z princípov spotrebiteľskej ochrany vyplýva, že dané zmluvné dojednanie má vymedzovať konkrétnu výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a prípadne výšku splátky iných poplatkov. Zmyslom tejto právnej úpravy je, aby spotrebiteľ pri rozhodovaní medzi viacerými úverovými produktmi mal prehľad o tom, aká časť splátky pripadá na istinu a aká na úroky, resp. iné poplatky, inými slovami, aké nároky veriteľa úverovou splátkou vlastne spotrebiteľ plní, čo opätovne musí do zmluvného textu zakotviť veriteľ, v danom prípade žalobca, ktorý zmluvu o spotrebiteľskom úvere pripravoval. Absencia členenia splátok na úhradu istiny, úrokov a iných poplatkov sa potom prejavila aj v tom, že žalobca si v podstate ľubovoľne započítaval uhradené splátky, keď prvú uhradenú splátku v sume 72,29 € započítal v sume 62,37 € na úrok, zvyšok 9,92 € na istinu, z druhej splátky zasa započítal na úrok sumu 52,79 € a zvyšok 19,50 € na istinu a úhradu zo dňa 15.11.2012 vo výške 1,20 € započítal na úrok.
9. Preto súd s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch považoval žalovanému poskytnutý úver za bezúročný a bezpoplatkov, čoho právnym následkom je povinnosť žalovaného vrátiť len poskytnutú istinu. Žalobca tak nemá nárok na vyčíslené úroky 274,70 €, ani na úrok 15,9 % ročne dojednaný v úverovej zmluve, ktorý požadoval od 12.03.2013 do zaplatenia zo sumy 4.249,57 € a ani na úrok z omeškania 8 % ročne z kapitalizovaných úrokov 274,70 € od 12.03.2013 do zaplatenia. Súd preto žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.
10. Žalovaný podľa vyjadrenia žalobcu (č.l. 41 spisu) uhradil len dve splátky po 72,29 €, a to dňa 17.09.2012 a dňa 15.10.2012 a potom ešte dňa 15.11.2012 uhradil 1,20 €. Žalovaný síce najskôr tvrdil, že uhradil žalobcovi viac, no žiaden dôkaz o tom nepredložil a ani neoznačil. Preto jeho dlh predstavuje sumu 4.154,22 € (poskytnutých 4.300,- € mínus uhradených 145,78 €). Pokiaľ sa tiež žalovaný bránil tým, že splácanie úveru mal v zmluve poistené, toto je vylúčené už samotným obsahom úverovej zmluvy zo dňa 19.07.2012, v ktorej sa vyslovene uvádza kolónka „Typ poistenia - nie“ a aj žalobca na výzvu súdu potvrdil, že k uzatvorenému úveru neeviduje žiadne poistenie. Iný dôkaz o poistení úveru žalovaný nepredložil ani neoznačil.
11. Z vykonaného dokazovania je súčasne zrejmé, že sa v prípade uzavretej úverovej zmluvy jedná nielen o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ale ide súčasne aj o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka, konkrétne podľa jeho § 52 ods. 1 účinného od 01.01.2008, podľa ktorého je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Žalobca ako banka vystupoval ako dodávateľ, žalovaný ako spotrebiteľ (§ 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení). Preto aj keď sa v prípade úverovej zmluvy (ako tzv. absolútneho obchodu) aplikuje na prvom mieste Obchodný zákonník (§ 497), nemožno prehliadať spotrebiteľskú občianskoprávnu úpravu.
12. Ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 ustanovuje prednosť zákonných ustanovení týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv a tiež tých, v ktorých bol účastníkom spotrebiteľ a tieto je potrebné použiť vždy vtedy, keď je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Zákonodarca v dôsledku aplikačných nejasností (a to aj v súdnej praxi) si uvedomil problematickosť tejto úpravy v spotrebiteľských vzťahoch pokiaľ sa týka vzťahu Obchodného a Občianskeho zákonníka ako dvoch základných právnych predpisov súkromného práva a s účinnosťou od 01.04.2015 zakotvil úpravu do druhej vety, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
13. Z tohto je podľa názoru súdu zrejmý zámer zákonodarcu preferovať v rámci spotrebiteľskej ochrany aplikáciu spotrebiteľských predpisov bez ohľadu na prejav vôle zmluvných strán - spotrebiteľa a dodávateľa. Aj keď teda zmluva o úvere je ako zmluvný typ upravená v § 497 Obchodného zákonníka a je tzv. absolútnym obchodom, majú sa prednostne v prípade spotrebiteľského úverového vzťahu ako klasického občianskoprávneho vzťahu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pokiaľ potom aj podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu 19.07.2012 platilo, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa (pričom spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie), niet rozumného dôvodu, aby za stavu kedy Občiansky zákonník premlčanie upravuje a jeho právna úprava je pre spotrebiteľa výhodnejšia, sa v prípade spotrebiteľského úveru ako v tejto prejednávanej veci aplikovala na premlčanie obchodnoprávna úprava regulujúca vzťahy zásadne podnikateľské. Takto podanému výkladu dotknutých ustanovení, v rámci ktorých Občiansky zákonník iba implicitne vyjadroval prednosť občianskoprávnej úpravy v spotrebiteľských vzťahoch nasvedčuje aj následný prístup zákonodarcu, ktorý s účinnosťou od 01.04.2015 vyjadruje tento princíp už explicitne doplnením poslednej vety do ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
14. V súčasnosti už teda niet podľa názoru súdu pochýb, že spotrebiteľský právny vzťah je primárne občianskoprávnym vzťahom, i keď podstata daného právneho vzťahu môže vychádzať z úpravy obchodného práva. Znamená to, že v každom prípade sa prioritne aplikuje úprava občianskoprávna.
15. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
16. Ide o špeciálnu právnu úpravu majúcu prednosť pred všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka o premlčaní, ktorý v § 100 ods. 1 určuje, že právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v zákone ustanovenej (§ 101 až 110) s tým, že na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka a ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa teda súd musí prihliadnuť na premlčanie nároku voči spotrebiteľovi aj v prípade, že sa tento premlčania nedovolá. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka je všeobecná premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
17. Vo svojich dôsledkoch uvedené znamená, že potom aj premlčanie (ktoré inak treba z hľadiska procesnej ekonómie skúmať v konaní ako prvú otázku) treba v prejednávanej veci kvôli spotrebiteľskému charakteru daného právneho vzťahu posudzovať podľa Občianskeho zákonníka a nie podľa Obchodného zákonníka.
18. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie trojročná premlčacia doba odo dňa, kedy bolo možné z objektívneho hľadiska právo uplatniť podaním žaloby na súde (okamih tzv. actio nata).
19. V danom prípade bola prvá splátka úveru vo výške 72,29 € splatnou dňa 15.08.2012, druhá dňa 15.09.2012, tretia dňa 15.10.2012, štvrtá dňa 15.11.2012, piata dňa 15.12.2012, šiesta dňa 15.01.2013 a siedma dňa 15.02.2013. Prvé dve splátky žalovaný uhradil, ďalšiu už len v rozsahu 1,20 €, ostatné už nie. Od nasledujúceho dňa po splatnosti každej splátky začala plynúť trojročná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka, keď podľa ust. § 103 prvá veta Občianskeho zákonníka platí, že ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Premlčacia doba ohľadne tretej až siedmej splátky uplynula v dňoch 16.10.2015, 16.11.2015, 16.12.2015, 16.01.2016 a 16.02.2016. Žaloba bola podaná na tunajší súd dňa 29.02.2016 a preto nebolo možné kvôli premlčaniu žalobcovi priznať sumu 360,25 € (zvyšok tretej splátky v sume 71,09 € (72,29 € mínus uhradených 1,20 €) plus 4 splátky x 72,29 €). Z dôvodu premlčania týchto splátok nebolo potom možné prisúdiť žalobcovi ani právo na zaplatenie úrokov z omeškania vzhľadom na akcesorickú povahu tohto úrokového vzťahu. Žaloba tak bola dôvodnou v istine len čo do sumy 3.793,97 € (dlh žalovaného 4.154,22 € mínus 360,25 €), vo zvyšku ju súd preto zamietol.
20. Pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania sa súd vzhľadom na spotrebiteľský charakter úverovej zmluvy (§ 52 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy) riadil právnou úpravou úrokov z omeškania obsiahnutou v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (ďalej len „nariadenie“) v znení účinnom do 31.01.2013 vzhľadom na prechodné ustanovenie § 10c uvedeného nariadenia, ktoré určuje, že ak záväzkový vzťah vznikol pred 01. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia účinného v čase od 01.01.2009 do 31.01.2013, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným totiž vznikol dňa 06.09.2012.
21. Keďže žalovaný nedodržiaval platobné podmienky v zmysle úverovej zmluvy, žalobca žalovanému najskôr zaslal list zo dňa 20.12.2012 s upozornením o možnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Následne žalobca dôvodne listom zo dňa 15.02.2013 určil predčasnú splatnosť úveru na deň 28.02.2013, keďže žalovaný neuhradil splátku splatnú dňa 15.11.2012. Na to žalobcu oprávňovalo znenie čl. V. časť I. bod 1 Všeobecných obchodných podmienok banky (ktorými sa spravuje úverová zmluva podľa jej bodu 1.1), podľa ktorého je banka oprávnená rozhodnúť o predčasnom zosplatnení zostatku istiny úveru s príslušenstvom, ak je klient v omeškaní s úhradou čo i len jednej splátky minimálne tri mesiace. Žalovaný sa so zaplatením zvyšku úveru dostal do omeškania podľa § 563 Občianskeho zákonníka dňom 01.03.2013 (čo ani nenamietal), kedy základná úroková sadzba ECB predstavovala 0,75 % ročne. Žalobca má tak právo na úrok z omeškania 8,75 % ročne, no požadoval ho len v rozsahu 8 % ročne od 12.03.2013. Súd preto priznal žalobcovi úrok z omeškania 8 % ročne z istiny 3.793,97 € od 12.03.2013 do zaplatenia a vo zvyšku úrokov z omeškania žalobu zamietol (čo do sumy 3,81 €, ktorej určenie súdu nebolo zrejmé - za aké obdobie, z akých súm, atď.).
22. Vo vzťahu k žiadosti žalovaného o splátkový kalendár vo výške 60,- € mesačne súd uvádza, že v takom prípade by dlžnú čiastku len čo sa týka istiny splácal vyše 5 rokov, čo je neprimerane dlho prihliadajúc na fakt, že úver mu bol poskytnutý v roku 2012 a bol by splácaný ešte v nižších splátkach než boli pôvodne dojednané splátky úveru. Súd preto žalovanému nepovolil požadované splátky, keď sa sám vyjadril, že väčšiu sumu mesačne splácať nemôže.
23. Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to podľa pomeru úspechu sporových strán. Žalobca bol úspešný čo do sumy 3.793,97 € s príslušenstvom, čo je po zaokrúhlení 89,3 % zo žalovanej sumy 4.249,57 € s príslušenstvom. Žalovaný mal v úspech vo zvyšku, t.j. v rozsahu 10,7 % (100 % mínus 89,3 %). Po odpočítaní úspechu žalobcu a úspechu žalovaného predstavuje čistý úspech žalobcu hodnotu 78,6 % (89,3 % mínus 10,7 %). Súd preto priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 78,6 %, ktorých výška bude určená samostatným uznesením ako to vyplýva z § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.