Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7SaZ/1/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Valériou Žiliakovou, v právnej veci žalobkyne: Q. Y., narodená dňa XX.XX.XXXX, štátne občianstvo E., aktuálne bytom L. 1, XXX XX F., zastúpená: Mgr. Viera Orichová, so sídlom Kláštorná 131, Nitra, adresa pracoviska: Hollého 10, Nitra, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, IČO: 00735639, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-261-26/2021-Ž zo dňa 28.01.2022, o neudelení azylu žalobkyni, takto

rozhodol:

I. Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

II. Krajský súd v Bratislave žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

I. Administratívne konanie a rozhodnutie správneho orgánu

1. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že dňa 02.09.2021 požiadala žalobkyňa pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru v Humennom o udelenie azylu z dôvodu obavy o svoj život pred príslušníkmi hnutia Taliban, ktoré obsadilo územie celého Afganistanu a z dôvodu, že na území Slovenskej republiky by chcela ostať žiť so svojim manželom, s ktorým čaká dieťa.

2. Za účelom zdôvodnenia žiadosti žalobkyne o azyl s ňou bol vykonaný dňa 21.09.2021 vstupný pohovor, v ktorom uviedla, že v krajine pôvodu nebola členkou žiadnej politickej strany, hnutia, či organizácie. Nebola nikdy trestne stíhaná, väznená, a že nemala žiadne problémy s políciou, armádou alebo inými štátnymi či neštátnymi orgánmi. Po tom, ako sa v marci 2021 v Afganistane vydala, jej manžel, občan Afganistanu s poskytnutou doplnkovou ochranou a udeleným dlhodobým pobytom na území Slovenskej republiky, sa vrátil späť na Slovensko a ona ostala žiť u svokrovcov v meste Jalalabad. Pred tým, ako Taliban prevzal moc v celej krajine, žila bežným životom a starala sa o domácnosť. Keď Taliban, ktorý postupne dostával Afganistan pod svoju kontrolu, ovládol aj mesto Jalalabad, žalobkyňa sa začala veľmi báť o svoj život, až sa zrútila. Obávala sa toho, že po nástupe Talibanu nebude môcť bezpečne vychádzať z domu, pretože počas predchádzajúcej vlády Talibanu príslušníci tohto hnutia unášali deti, ženám nedovolili pracovať ani študovať. Preto zatelefonovala manželovi a požiadala ho, aby jej pomohol dostať sa z Afganistanu za ním na územie Slovenskej republiky. Po tom, ako sa telefonicky skontaktoval s ministerstvom zahraničných vecí Slovenskej republiky, inštruoval manželku, aby sa dopravila na kábulské letisko, odkiaľ bola letecky prepravená na územie Slovenskej republiky, kde z dôvodu obavy o svoj život pred príslušníkmi hnutia Taliban, ako aj preto, lebo chce žiť v bezpečí spolu so svojim manželom, s ktorým čaká dieťa, požiadala o azyl.

3. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-261-26/2021-Ž zo dňa 28.01.2022 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) žalobkyni neudelil azyl podľa o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“), a rozhodol o poskytnutí doplnkovej ochrany podľa a . Mal za to, že žalobkyňa nesplnila podmienky na udelenie azylu, nakoľko nemá opodstatnenú obavu z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine v krajine pôvodu, ani nie je prenasledovaná za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a . Bola jej poskytnutá doplnková ochrana podľa z dôvodu existencie vážnych dôvodov domnievať sa, že by bola v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle .

4. V napadnutom rozhodnutí žalovaný uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa s príslušníkmi Talibanu prišla do kontaktu len raz, keď títo hľadali u jej svokrovcov, s ktorými menovaná v tom čase žila, nejakého vojaka, pričom k žiadnemu incidentu nedošlo. V pohovore taktiež uviedla, že jej brat V. pracoval v organizácii MCRO, ktorá sa zaoberala pomocou a poradenstvom pre pozostalých po padlých vojakoch. Po tom, ako do mesta Jalalabad prišlo hnutie Taliban, jej brat túto prácu ukončil, avšak menovaná neuviedla, že by mal mať kvôli tomu nejaké problémy, resp. že by si sama žalobkyňa cítila kvôli tomu nejakým spôsobom ohrozená. Žalobkyňa nebola členkou alebo podporovateľkou žiadnej politickej strany, organizácie alebo hnutia, nebola nikdy trestne stíhaná a v krajine pôvodu nemala žiadne problémy s bezpečnostnými alebo inými zložkami štátu. Žalovaný poukázal na to, že ak by mal byť jej prípad posudzovaný z hľadiska Ženevského dohovoru z roku 1951 a ona by mala byť posudzovaná ako utečenec, museli by byť súčasne splnené tak subjektívne ako aj objektívne prvky opodstatnenosti jej obáv súčasne. V prípade žalobkyne podľa žalovaného absentuje objektívny prvok, t. j. zdôvodnenie strachu z prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto dohovore, ktorými sú rasa, náboženstvo, národnosť, príslušnosť k určitej sociálnej skupine alebo politický názor, pričom existencia tohto prvku je z hľadiska udelenia azylu podstatná, čo sa však v jej prípade nepreukázalo. V danom prípade podľa žalovaného nemožno tiež hovoriť, že by čelila nejakej forme prenasledovania zo strany neštátnych subjektov tak, ako to upravuje . Počas jej pobytu v krajine pôvodu neprišla k žiadnej ujme a takisto z uvedeného nevyplýva, že by bola nejakým spôsobom ohrozená.

5. Žalovaný dospel k záveru, že v prípade žalobkyne neboli splnené zákonné podmienky na udelenie azylu na území Slovenskej republiky v zmysle 8 , nakoľko sa ničím nepreukázalo, že obava, pre ktorú odišla z Afganistanu, by mala akúkoľvek súvislosť s jej rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, alebo s uplatňovaním politických práv a slobôd. Zároveň v jej prípade neboli splnené ani podmienky na udelenie azylu podľa , teda na udelenie azylu za účelom zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, keďže nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom.

6. Čo sa týka možného prenasledovania žalobkyne z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine uviedol, že v zmysle skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie. že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná. V závislosti od okolností v krajine pôvodu určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu. Pojem sociálna skupina je ťažko identifikovateľný a vzbudzuje dojem, že sa môže jednať o akúkoľvek skupinu osôb. Žalovaný poukázal na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v rozsudku sp. zn. zo dňa 27.02.2007 sociálnu skupinu v zmysle definoval ako „skupinu osôb, ktorá sa vyznačuje spoločnou charakteristikou, objektívne danou alebo ktorú spoločnosť aspoň takto vníma. Táto charakteristika má spravidla povahu vrodenej, nezmeniteľnej podoby alebo je inak zásadná pre ľudskú identitu, svedomie alebo výkon ľudských práv dotknutých osôb. Spravidla preto pôjde o skupinu osôb podobného spoločenského pôvodu alebo postavenia, spoločenských zvyklostí a obyčajov, poprípade zhodnej sexuálnej orientácie, ktorá je pre inakosť v menšine.” Žalovaný ďalej uviedol, že podľa príručky Európskeho azylového podporného úradu (EASO), Usmernenie k príslušnosti k určitej sociálnej skupine z marca 2020, samotné zistenie príslušnosti žiadateľa k určitej sociálnej

skupine nepostačuje na to, aby bol oprávnený na priznanie postavenia utečenca. Splnené musia byť aj ďalšie kritéria na začlenenie uvedené v definícii utečenca. Žiadateľ najmä musí mať opodstatnenú obavu z prenasledovania a musí existovať spojitosť, (t. j. príčinná súvislosť) medzi príslušnosťou žiadateľa k určitej sociálnej skupine a prenasledovaním žiadateľa alebo chýbajúcou ochranou proti takémuto prenasledovaniu.

7. Z výpovede žalobkyne podľa žalovaného jednoznačne vyplynulo, že v Afganistane sa jej až do odchodu z krajiny nikdy nič nestalo a zároveň z aktuálnych informácií podľa žalovaného nevyplýva, že by Taliban páchal na ženách násilie, ktoré by bolo možné označiť prenasledovanie v zmysle 2 ods. d) . Žalovaný tak dospel k záveru, že v jej prípade nebola preukázaná opodstatnená obava z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine. V takom prípade je podľa žalovaného irelevantné uvažovať o tom, či ochrana pred takýmto (neexistujúcim) prenasledovaním existuje alebo nie. Pritom spojitosť medzi príslušnosťou k určitej sociálnej skupine a obavou z prenasledovania prameniacou z činov prenasledovania alebo chýbajúcou ochranou je kľúčová na priznanie statusu utečenca, čo v prípade žalobkyne podľa žalovaného preukázané nebolo.

8. Vzhľadom na nedávne prevzatie moci Talibanom v krajine sa žalovaný stotožnil s názorom žalobkyne, že informácie k navrátilcom do Afganistanu nie sú v súčasnosti dostatočné, a preto je aj v tomto smere ťažké predvídať vývoj situácie. Z toho dôvodu žalovaný dospel k záveru, že v súčasnosti by bolo neprimerané požadovať od žalobkyne, aby sa do Afganistanu vrátila. Napriek ukončeniu vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu neistota obyvateľov z ďalšieho vývoja situácie v Afganistane, aj vo vzťahu k navrátilcom, pretrváva. Konštatoval, že takáto situácia však sama o sebe nenapĺňa kritéria prenasledovania v zmysle a nezakladá žiadny relevantný dôvod na udelenie azylu. Vo všeobecnosti obava zo situácie, aká momentálne v Afganistane nastala, predstavuje takú, ktorá je v zaradená pod pojem vážne bezprávie, pred ktorým ochranu poskytuje inštitút doplnkovej ochrany, ktorú udelil žalobkyni, a preto sa nemusí obávať núteného návratu do Afganistanu, ani možných rizík s tým spojených.

II. Žaloba

9. Správnou žalobou, doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) dňa 01.03.2022, sa žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia v časti neudelenia azylu z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu.

10. Namieta, že žalovaný nesprávne posúdil, že žalobkyňu nemožno klasifikovať ako členku sociálnej skupiny.

Ženy v Afganistane sú skupinou obyvateľstva, ktorým Taliban v minulosti preukázateľne odopieral základné ľudské práva a slobody, a to jedine z dôvodu príslušnosti k ženskému pohlaviu. Je všeobecne známe, že za predchádzajúcej vlády Talibanu v rokoch 1996 - 2001 čelili afganské ženy ťažko predstaviteľnému utláčaniu, keď boli zbavené väčšiny základných ľudských práv a boli degradované na bytosti nižšej kategórie. Okrem toho, že nemohli chodiť do školy, nemohli pracovať a museli sa zahaľovať v odeve tzv. burke, im bolo odopretá aj sloboda pohybu (pohybovať sa na verejnosti mohli iba s mužským príbuzným), právo na zdravotnú starostlivosť (nemohli sa priamo rozprávať s mužom - lekárom, ktorý ich nemohol ani vyšetriť), nemohli nahlas prehovoriť, ak by ich počul iní muž, okrem príbuzného,

nehovoriac o to, že nemali žiaden prístup k spravodlivosti a ochrane pred násilím a zneužívaním. Tresty za porušenie pravidiel ukladané a vykonávané Talibanom boli drakonické od bitia, bičovania, mučenia až po ukameňovanie a trest smrti. Po návrate Talibanu k moci po 20 rokoch, sa podľa žalobkyne v Afganistane v rámci skupiny afganských žien vytvorila sociálna skupina v zmysle článku 10 kvalifikačnej smernice (transponovaný do ). Sociálna skupina je charakterizovaná tým, že ju tvoria afganské ženy, ktoré sa narodili alebo vyrástli a žili v „posttalibanskom“ Afganistane (žalobkyňa mala v roku 2001, v ktorom bol Taliban zbavený moci, 6 rokov), v ktorom vláda Afganskej islamskej republiky poskytla ženám nezávislosť, vrátila im základné a práva slobody a tieto ženy práva a slobody im priznané aktívne využívali a zžili sa s nimi.

11. Poukazuje na to, že najmä ženy žijúce v mestách v liberálnejšom prostredí boli formované určitými hodnotami a konali v súlade s nimi - boli vzdelávané, ukončili stredoškolské alebo vysokoškolské štúdium, zapojili sa do pracovného procesu, mali nezávislosť od mužských príbuzných, mohli sa aktívne zúčastňovať v politickom, sociálnom a kultúrnom živote krajiny a svoj život viac nepodriaďovali pravidlám islamského práva šaria. V takomto prostredí vyrástli a žili v ňom celý život. Je pre ne nepredstaviteľné, že by sa mali zrazu začať správať ako nesvojprávne bytosti, bez akýchkoľvek práv a možnosti rozhodovať o sebe a o svojom živote. Tieto ženy je preto podľa žalobkyne potrebné podriadiť pod druhú časť definície sociálnej skupiny, pretože ich charakterizuje vedomie neexistencie absolútnej podriadenosti sa, ktorú vyžaduje Taliban podľa svojho výkladu šarie. Toto vedomie je tak závažné pre ich identitu, že nie možné od nich očakávať, že by sa ho zriekli. Je možné ich spoločne definovať tak, že zdieľajú charakteristiky, ktoré sú tak základné pre ich identitu, že by nemali byť nútené, aby sa ich zriekli. Zároveň podľa žalobkyne do tejto sociálnej skupiny majú byť zaradené len tie afganské ženy, ktoré sa svojimi hodnotami a charakteristikou odlišujú od tých afganských žien, ktoré vždy žili takým spôsobom života, ktorý je v zásade v súlade s pravidlami nastolenými Talibanom, pričom sú to ženy zväčša z rurálnych oblastí Afganistanu.

12. Žalobkyňa dodáva, že do konania predložila kópiu potvrdenia o návšteve strednej školy spolu s vysvedčením. Z Talibanu má veľký strach, pretože ako uviedla v pohovore, v minulom období ženy nemohli pracovať, nemohli študovať a bojí sa, že vôbec nebude môcť vyjsť z domu.

13. Ďalej má za to, že žalovaný bez riadneho zistenia skutkového stavu a nesprávnym vyhodnotením predložených informácií rozhodol, že jej nehrozí v krajine pôvodu prenasledovanie. Poukázala na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 29.06.2016, podľa ktorého správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálii o krajine pôvodu. Špecifikom konania o medzinárodnej ochrane je zásada, že pri splnené daných podmienok sa uplatňuje pravidlo „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu („benefit of doubt“).

14. Žalobkyňa poukázala na najnovšiu publikáciu UNHCR - POKYN k potrebe medzinárodnej ochrany pre ľudí utekajúcich z AFGANISTANU z februára 2022, kde sa uvádza: „Vzhľadom na súčasnú neistotu, vrátane nerešpektovania zásad právneho štátu, strachu a neistoty súvisiacej s autoritatívnou správou vecí verejných a nedostatku komplexných informácií o situácii v oblasti ľudských práv v Afganistane, ako je uvedené vyššie, podľa hodnotenia UNHCR v súčasnosti nie je možné vydať komplexné usmernenia o potrebách medzinárodnej ochrany pre ľudí utekajúcich z Afganistanu. Zatiaľ čo UNHCR sa domnieva, že v mnohých prípadoch bude možné na základe profilu žiadateľa a doteraz dostupných dôkazov o situácii v Afganistane určiť, že žiadateľ je utečencom v zmysle dohovoru z roku 1951, opak neplatí. UNHCR sa domnieva, že v súčasnosti nie je možné s požadovaným stupňom istoty určiť, či afganský žiadateľ o azyl nepotrebuje medzinárodnú ochranu utečenca. Z tohto dôvodu UNHCR vyzýva štáty, aby pozastavili vydávanie rozhodnutí jednotlivým žiadateľom vo všetkých prípadoch, v ktorých nemožno určiť, že daná osoba je utečencom v zmysle Dohovoru z roku 1951. Pozastavenie by malo zostať v platnosti dovtedy, kým sa situácia v Afganistane nestabilizuje a kým nebudú k dispozícii spoľahlivé informácie o bezpečnostnej situácii a situácii v oblasti ľudských práv, aby bolo možné úplne posúdiť potrebu udelenia štatútu utečenca jednotlivým žiadateľom.“

15. Napadnuté rozhodnutie je podľa žalobkyne v niektorých častiach nezrozumiteľné a navzájom si odporujúce. Poukazuje na to, že v časti rozhodnutia, v ktorej žalovaný odôvodňuje poskytnutie doplnkovej ochrany žalobkyni z dôvodu hrozby vážneho bezprávia v podobe mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, je vyslovene uvedené, že obavy z vlády Talibanu majú práve afganské ženy, ktoré čelia najväčšiemu strachu a neistote, nakoľko v minulosti k nim Taliban

pristupoval ako k občanom druhej kategórie a zle s nimi zaobchádzal. V časti rozhodnutia, v ktorej žalovaný odôvodňuje neudelenie azylu, naopak uvádza, že Taliban sa nevráti k tvrdým praktikám a obmedzeniam voči ženám a strach žalobkyne je preto neopodstatnený. Žalovaný tak podľa žalobkyne z podkladov vyvodil dva úplne odlišné závery a z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, aký je zistený skutkový stav a či je žalovaný toho názoru, že ženy v Afganistane sú alebo nie sú ohrozené. V jednej časti napadnutého rozhodnutia sú ohrozené, a preto žalobkyni poskytol doplnkovú ochranu (strana 5 napadnutého rozhodnutia), pričom v ďalších častiach uvádza, že ženám nič nehrozí (strana 3 a strana 6 napadnutého rozhodnutia), a vyvracia tým objektívnosť strachu žalobkyne. Žalovaný tak spôsobil absolútnu zmätočnosť a nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia.

16. Rovnako žalobkyňa namieta, že žalovaný sa úplne opomenul vysporiadať so skutočnosťou, ktorú uviedla vo vstupnom pohovore, a to, že jej brat p. V. E. pracoval pre organizáciu MCRO (organizácia, ktorá sa zaoberá pomocou a poradenstvom pozostalým po padlých vojakoch) v meste Jalalabad (strana 3 vstupného pohovoru). Žalobkyňa dodáva, že jej brat sa v súčasnosti skrýva, pretože má strach pred odplatou Talibanu. Rodinná príslušnosť žalobkyne k osobe, ktorá sa musí skrývať pred Talibanom, je pre azylové konanie podstatná a žalovaný sa ňou mal zaoberať.

III. Vyjadrenie žalovaného

17. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 04.04.2022 navrhol žalobu zamietnuť, pričom uviedol, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzal hlavne z tvrdení, ktoré v pohovore zo dňa 21.9.2021 uviedla žalobkyňa, ako aj zo všeobecne dostupných informácií o Afganistane, ktoré žalovanému zadovážil odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce migračného úradu. Tvrdenia žalobkyne vyhodnotil v súlade so , pričom k danej veci pristupoval individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach.

18. S názorom žalobkyne, že všetky Afganky, vrátane žalobkyne, tvoria z dôvodu pohlavia sociálnu skupinu, sa žalovaný nestotožňuje a poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 27.02.2007.

19. Žalovaný sa však stotožnil s tvrdením žalobkyne, ktorá uviedla, že informácie týkajúce sa navrátilcov do Afganistanu, po tom, čo hnutie Taliban prevzalo v krajine moc, nie sú v súčasnosti dostatočné, pričom je obtiažne predvídať vývoj situácie v súvislosti s ich návratom. Z tohto dôvodu sa žalovaný rozhodol poskytnúť žalobkyni doplnkovú ochranu, ktorá je podľa neho v danom prípade dostatočnou formou medzinárodnej ochrany, nakoľko v prípade návratu do krajiny pôvodu by žalobkyni mohlo hroziť vážne bezprávie v zmysle ods. f) .

IV. Relevantné právne predpisy

20. Podľa , správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

21. Podľa , pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

22. Podľa , žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.

23. Podľa , pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.

24. Podľa , ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

25. Podľa , na účely tohto zákona sa rozumie medzinárodnou ochranou udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany.

26. Podľa , na účely tohto zákona sa rozumie azylom ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise.

27. Podľa , na účely tohto zákona sa rozumie doplnkovou ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu.

28. Podľa , na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia, vrátane sexuálneho násilia; zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom; odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu; neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste; trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v ; konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

29. Podľa na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

30. Podľa a , ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

31. Podľa , ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v alebo .

32. Podľa , ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

33. Podľa , ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa , alebo ods. 4, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu podľa ; to neplatí, ak cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa .

34. Podľa /Posúdenie žiadosti o udelenie azylu/ ods. 1 , ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku, d) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany, e) či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol uplatniť svoje štátne občianstvo.

35. Podľa /Posúdenie žiadosti o udelenie azylu/ ods. 4 písm. e) , skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie,

pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu.

36. Podľa o správnom konaní (správny poriadok), v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

V. Posúdenie veci správnym súdom

37. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný ( a (ďalej aj „“), preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy podľa ust. v spojení s ust. a vo veci nariadil pojednávanie. Po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia, postupu žalovaného v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. ).

38. Dohovor OSN z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej len „Ženevský dohovor“) definuje utečenca ako každú osobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov a nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. Ženevský dohovor upravuje nielen to, kto je utečencom, ale aj základné práva utečencov, ktoré štáty musia dodržiavať. Zaviedol tri zásady, ktoré sú pre utečencov najdôležitejšími ochrannými prvkami a tými sú právo byť uznaný za utečenca, ochrana pred potrestaním za neoprávnené prekročenie štátnych hraníc a právo nebyť navrátený do krajiny, kde by utečencom hrozilo prenasledovanie (tzv. princíp non-refoulement).

39. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky prebieha vo väzbe na splnenie podmienok taxatívne uvedených v ako zákonného vyjadrenia ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta ). Právo na azyl je právom len cudzinca a to takého, ktorý bol mimo územia Slovenskej republiky prenasledovaný kvôli uplatňovaniu politických práv a priznáva sa v rozsahu dvoch kumulatívnych materiálnych podmienok. Prvou je prenasledovanie, druhou je uplatnenie politických práv a slobôd. Prvou podmienkou sa zaručuje ochrana až vo fáze reálneho prenasledovania a na jej splnenie nestačí ohrozenie, resp. možnosť, že osoba bude v kratšej alebo vzdialenejšej budúcnosti ohrozená prenasledovaním. Druhá podmienka práva na azyl je splnená, ak žiadateľ o azyl uplatnil slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania, slobodu združovania, volebné právo alebo právo na odpor a za to je v zahraničí prenasledovaný. Udelenie azylu podľa je objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti definovanej v alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.

40. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

41. Ustanovenie definujúce konkrétne situácie, ktoré je možné považovať za prenasledovanie, nie je možné na prípad žalobkyne aplikovať bez predchádzajúceho splnenia základnej podmienky ako predpokladu udelenia azylu, a tou je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine ( ). Za prenasledovanie v zmysle je možné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou. Nie je povinnosťou žiadateľky o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazovala inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou, ktorá vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu, pretože pravdivosť jej tvrdení a dôveryhodnosť jej osoby predstavujú základ, na ktorom je azylové konanie ukotvené a je povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede vyvracajú alebo spochybňujú. Obdobné závery vyplývajú aj z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 09.04.2013).

42. Správny súd konštatuje, že v prípade žalobkyne ani jeden z uvedených predpokladov nebol potvrdený a z ničoho nemožno samotnú existenciu obáv z prenasledovania ani vydedukovať. Podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. : „môžu byť za prenasledovanie považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojím charakterom alebo opakovaním sa, musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu, a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. 1A Ženevského dohovoru, teda z príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom. Ohrozenie slobody alebo života z vyššie uvedených dôvodov predstavuje perzekúciu, t.j. činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru, vykonávanú prostredníctvom úradov krajiny alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak je úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaných“.

43. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. ).

44. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa žiadala o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život, lebo Taliban obsadil Afganistan a z dôvodu, že chce byť so svojím manželom, s ktorým čaká dieťa. Tieto skutočnosti sú zrejmé zo zápisnice o podaní vysvetlenia žalobkyne ako žiadateľky zo dňa 02.09.2021 a z vykonaného vstupného pohovoru zo dňa 21.09.2021. Na vykonanom vstupnom pohovore za účelom objasnenia a zdôvodnenia žiadosti žalobkyne o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky zo dňa 21.09.2021 k dôvodom, pre ktoré sa rozhodla požiadať o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, uviedla žalobkyňa, že žiada o udelenie azylu z dôvodu, že Taliban obsadil Afganistan a bojí a o svoj život. Všeobecne v Afganistane bola vojna. Talibanci postupne dostávali pod kontrolu celé územie Afganistanu. Uviedla, že aj jej rodné mesto, kde bývala, Jalalabad, sa dostal pod ich kontrolu. Aj v minulosti počas predchádzajúcej vlády Talibanu, mali mať podľa žalobkyne s nimi zlé skúsenosti. Poukazuje na to, že unášali ľudí, ženám nedovolili pracovať, študovať. Keď prišli Talibanci k nim do mesta, tak sa začala veľmi báť a zrútila sa. Manžel odišiel z Afganistanu tesne pred príchodom Talibancov do Jalalabadu, tak mu telefonovala, že sa veľmi bojí, a že aby jej pomohol. Manželovi sa našťastie podarilo vybaviť jej odchod z krajiny, za čo je Slovenskej republike veľmi vďačná. Na otázku, či sú to všetky dôvody, pre ktoré požiadala o azyl, uviedla, že okrem toho, čo uviedla, by chcela byť zlúčená so svojím manželom, žiť tu v bezpečí, aj preto, lebo spolu čakajú dieťa. Navyše len uviedla, že raz prišli Talibanci do domu svokrovcov, kde v tom čase žila a hľadali tam vojaka, ktorý mal v prenájme druhý byt svokrovcov. Chceli od nich vedieť, kde sa vojak skrýva, čo však nevedeli. Žalobkyňa však konštatovala, že našťastie sa nič nestalo a Talibanci odišli vojaka hľadať inde. Vtedy sa veľmi bála, okrem toho s nimi do kontaktu neprišla. Taktiež uviedla, že v Afganistane nemala žiadne problémy s

políciou, armádou alebo inými štátnymi či neštátnymi orgánmi, nikdy nebola trestne stíhaná, väznená, alebo iným spôsobom prenasledovaná.

45. Správny súd uvádza, že inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu pobytu v členskom štáte Európskej únie. Pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť úzko koncipované podmienky, upravené . Aj najvyšší súd v rozsudku sp. zn. zo dňa 25.03.2015 konštatuje: „Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané.“ V obdobnom rozsudku sp. zn. zo dňa 23.09.2014 najvyšší súd uviedol, že: „azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. (...) Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené.“

46. Azyl je špecifickým právnym inštitútom, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky - teda opodstatnené obavy pred reálne prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie a to buď zo strany štátu alebo neštátnych pôvodcov. Žalovaný uviedol, že rozhodujúcim dôvodom, pre ktorý sa žalobkyňa rozhodla odísť z Afganistanu, bola nepriaznivá všeobecná situácia, ktorá sa vyhrotila po tom, ako v auguste 2021 Taliban ovládol celú krajinu. Podľa žalovaného takáto situácia sama o sebe nenapĺňa kritéria prenasledovania v zmysle a nezakladá žiadny relevantný dôvod na udelenie azylu. Na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobkyne a všetkých relevantných informácií dospel žalovaný k záveru, že v jej prípade neboli splnené zákonné podmienky na udelenie azylu na území Slovenskej republiky v zmysle a .

47. Správny súd poukazuje na to, že pri preukázaní opodstatnenosti obáv z prenasledovania je potrebné v konaní skúmať mieru takéhoto strachu, a to v súvislosti s rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením žalobkyne alebo jej príslušnosťou k určitej sociálnej skupine tak, ako je to uvedené v .

48. Námietka žalobkyne o tom, že patrí do určitej sociálnej skupiny, ktorej má byť udelený azyl, nie je dôvodná, sociálna skupina v zmysle je skupinou osôb podobného spoločenského pôvodu alebo postavenia, spoločenských zvyklostí a obyčajov, prípade zhodnej sexuálnej orientácie, ktorá je pre inakosť v menšine. V prípade žalobkyne neboli naplnene´ pojmov znaky definície sociálnej skupiny, tak ako je vymedzená v ustanovení . Správny súd konštatuje, že v prípade žalobkyne nebol potvrdený ani jeden predpoklad prenasledovania (a to ani z dôvodu príslušnosti k ženskému pohlaviu a ani z iného dôvodu) a z ničoho nemožno samotnú existenciu obáv z prenasledovania ani vydedukovať.

49. Žalobkyňa nepreukázala opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. Žaloba žalobkyne je založená len na jej subjektívnom pocite, ktorý nepodložila žiadnymi dôkazmi a odvoláva sa len na všeobecnú situáciu v krajine. Žalobkyňa v krajine pôvodu pred jej opustením nečelila žiadnemu konaniu, ktoré by jej spôsobovalo vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbehu rôznych takých opatrení, ktoré by ju postihovali podobným spôsobom, tzn. nečelila žiadnemu fyzickému ani psychickému násiliu, žiadnym diskriminačným opatreniam, trestu či trestnému konaniu a pod. Neexistujú ani objektívne dôvody konštatovať, že by jej akákoľvek forma prenasledovania podľa v prípade návratu do krajiny pôvodu mohla hroziť, a to či už zo strany štátu alebo neštátnych aktérov, pre z jej pôsobenia mimo krajiny pôvodu.

50. Žalobkyňa nikdy nečelila prenasledovaniu a nebola konfrontovaná štátnou mocou či neštátnymi subjektami. Správny súd konštatuje, že žalobkyňou prezentované dôvody žiadosti o medzinárodnú ochranu nemožno považovať za relevantné na posúdenie ani v zmysle ustanovenia § 8 zákona

o azyle, nakoľko nie sú podraditeľné pod pojem prenasledovania ani z jedného z dôvodov uvedených v predmetnom ustanovení. Nijako nekorešpondujú s jej rasou, národnosťou, náboženstvom, príslušnosťou k určitej sociálnej skupine či politickým názorom a pod.

51. Žalobkyňa v správnej žalobe namieta, že sa žalovaný opomenul vysporiadať so skutočnosťou, ktorú uviedla vo vstupnom pohovore, a to, že jej brat pracoval pre organizáciu, ktorá sa zaoberá pomocou a poradenstvom pozostalým po padlých vojakoch a navyše dodáva, že v súčasnosti sa jej brat skrýva, pretože má strach pred odplatou Talibanu. Správny súd považuje túto námietku žalobkyne za nedôvodnú, nakoľko žalobkyňa ako dôvod svojej žiadosti o udelenie azylu neuviedla strach z dôvodu imputovaného politického presvedčenia tak, ako to načrtla vo svojej žalobe, poukazujúc na jej strach kvôli jej bratovi. O bratovi sa zmienila len v časti údajov o rodinných príslušníkoch. Správny súd na základe oboznámenia sa s administratívnym spisom uvádza, že žalobkyňa sa vyjadrila, že tlmočníkovi rozumie. Nakoľko tento namietaný dôvod počas pohovorov neuviedla (síce mohla), žalovaný sa nimi ani nemohol v rámci správneho konania zaoberať. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 01.07.2009). Navyše žalobkyňa ani z týchto dôvodov nečelila v krajine pôvodu pred jej opustením žiadnemu konaniu, ktoré by jej spôsobovalo vážne porušovanie základných ľudských práv, ani akejkoľvek forme prenasledovania podľa .

52. Podstatný význam pri posudzovaní nároku na udelenie štatútu utečenca zohrávajú individuálne okolnosti prípadu konkrétneho žiadateľa. Samotná domnienka, že osoba môže potrebovať medzinárodnú ochranu je nedostatočná pre udelenie azylu. V danom prípade nič nenasvedčovalo tomu, že by žalobkyňa v krajine pôvodu čelila prenasledovaniu, nakoľko počas pobytu v Afganistane ju nekonfrontoval nijaký subjekt, či už fyzická osoba alebo predstavitelia Talibanu a nečelila v krajine nijakým reálnym problémom.

53. Ani námietka žalobkyne ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu nebola v konaní dôvodná. Správny súd má za to, že žalovaný dostatočným spôsobom zistil v konaní skutkový stav v zmysle línie nastolenej samotnou žalobkyňou. Jeho tvrdenia ako aj dôkazy získané žalovaným z dôkazných prostriedkov doložených do administratívneho konania a zabezpečených samotným žalovaným vytvárajú dostatočný podklad pre ustálenie si skutkového stavu a tento tak ako bol ustálený žalovaným nie je v rozpore s obsahom administratívneho spisu.

54. Správny súd má za to, že žalovaný správne vyhodnotil zistený skutkový stav a na tento správne aplikoval ustanovenia majúc za to, že žalobkyňa nesplnila podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky v zmysle ust. a . Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že sa podrobne zaoberal všetkými dôvodmi a skutočnosťami relevantnými pre konanie, situáciu z hľadiska vyslovených obáv a správ o krajine pôvodu vyhodnotil nie len z retrospektívneho hľadiska, ale posúdil a vylúčil možnosť prenasledovania žalobkyne (definovaného v ) aj smerom do budúcnosti, po návrate do krajiny pôvodu, čo správne prispelo k udeleniu doplnkovej ochrany.

55. Vzhľadom na námietku žalobkyne ohľadom nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti napadnutého rozhodnutia, keď mal údajne podľa žalobkyne žalovaný rozdielne názory o možnej hrozbe, a to pri neudelení azylu a pri udelení doplnkovej ochrany, správny súd uvádza, že zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území Slovenskej republika tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v ) neúnosné, neprimerané, či inak nežiadúce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase, než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie, či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať. V tejto časti je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného dostatočne odôvodnené.

Bezpečnostná situácia v krajine pôvodu bola žalovaným vzatá do úvahy, a práve preto bola žalobkyni poskytnutá medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany.

56. Správny súd navyše dodáva, že inštitút azylu a doplnkovej ochrany nie je zhodný, a rovnaké nie sú ani podmienky, ktoré musí cudzinec na ich udelenie splniť. Účelom udelenia azylu je ochrana cudzinca pred jeho prenasledovaním, doplnková ochrana má cudzinca chrániť pred vážnym bezprávím. Prenasledovanie a vážne bezprávie sa od seba líšia svojim obsahovým vymedzením. Ide najmä o rôznu intenzitu ujmy hroziacej cudzincovi v krajine jeho pôvodu, ako aj o rôznu mieru preukázania hroziacej ujmy. Kým v prípade azylu je potrebné preukázať opodstatnenosť obáv žiadateľa z ujmy, tak pri doplnkovej ochrane postačujú vážne dôvody domnievať sa, že v prípade návratu žiadateľa do krajiny pôvodu existuje reálna hrozba tejto ujmy. Rozsah základných práv a oprávnených záujmov je pri ochrane pred prenasledovaním podstatne širší ako v prípade ochrany pred vážnym bezprávím. Z uvedených dôvodov nemožno zamieňať podmienky na udelenie doplnkovej ochrany cudzincovi s podmienkami na udelenie azylu.

57. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a tiež konanie, ktoré jeho vydaniu prechádzalo a po dôkladnom oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že žalovaný postupoval správne a v súlade s platnou právnou úpravou, a preto aj preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a zákonné. V správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa správny súd v celom rozsahu stotožňuje. Napadnuté rozhodnutie zodpovedá zákonu aj po formálnej stránke. Žalovaný sa podľa názoru súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými, pre posúdenie predmetnej veci rozhodujúcimi skutočnosťami, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

58. Správny súd má za to, že žalovaný správne vyhodnotil zistený skutkový stav a na tento správne aplikoval ustanovenia majúc za to, že žalobkyňa nesplnila podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky v zmysle ust. a . Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že sa podrobne zaoberal všetkými dôvodmi a skutočnosťami relevantnými pre konanie, situáciu z hľadiska vyslovených obáv a správ o krajine pôvodu vyhodnotil nie len z retrospektívneho hľadiska, ale posúdil a vylúčil možnosť prenasledovania žalobkyne (definovaného v ) aj smerom do budúcnosti, po návrate do krajiny pôvodu, čo správne prispelo k udeleniu doplnkovej ochrany.

59. Vzhľadom na vyššie uvedené súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

60. O trovách konania správny súd rozhodol podľa ustanovenia tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovanému žiadne účelné trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia na Krajský súd v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. ( )

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v , ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu. ( )

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa a , ak je žalovaným Centrum právnej pomoci ( ).