Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25C/95/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom JUDr. Denisou Cvikovou v právnej veci žalobcu: Z. Š., nar.XX.XX.XXXX, bytom X. XXX/XX, F., právne zastúpený: JUDr. Bohuslav Majchrák, advokát, spol. s r o., 023 05 Nová Bystrica č. 850 proti žalovanému: Renesco, a.s., so sídlom Panenská 13, 811 03 Bratislava, IČO: 36 718 491, právne zastúpená: Mgr. Marian Fridrichovský, advokát, Tallerova 7, Bratislava, o zaplatenie 30 940,- SEK s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 30 940,- SEK spolu s 8,75% ročným úrokom z omeškania od 01.10.2012 až do zaplatenia, všetko spolu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd priznáva žalobcovi proti žalovanému náhradu trov konania v plnej výške.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Prievidza dňa 31.12.2012 a postúpenou tunajšiemu súdu dňa 10.05.2013 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 30.940,- SEK spolu s 8,75% ročným úrokom z omeškania od 01.10.2012 do zaplatenia titulom nevyplatených cestovných náhrad. Svoj žalobný návrh odôvodnil tým, že na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 29.12.2008 bol zamestnancom žalovaného, pričom pracovný pomer bol ku dňu podania žaloby už skončený. Miesto výkonu práce bolo v pracovnej zmluve dohodnuté v sídle zamestnávateľa, avšak za miesto výkonu práce bola považovaná aj Prievidza, kde má žalovaný stálu kanceláriu a pracovisko zamestnancov, a kde aj žalobca stabilne vykonával práce a bol vysielaný žalovaným na pracovné cesty. V období od mesiaca marec do mesiaca jún 2012 vykonával žalobca práce pre zamestnávateľa vo Švédsku v meste Štokholm. Žalovaný ani na osobné výzvy nepredložil žalobcovi pri vysielaní na pracovné cesty cestovné príkazy, preto si žalobca vypracoval za čas od mesiaca marec až do mesiaca jún 2012 sám vyúčtovanie cestovných náhrad - stravného, ktoré spolu so s výzvou na zaplatenie celkovej sumy 30.940,- SEK zo dňa 22.08.2012 zaslal žalovanému. Žalovaný prevzal výzvu dňa 23.08.2012. Žalovaný v odpovedi zo dňa 30.08.2012 uviedol, že pri výkone prác bolo vo švédsku potrebné dodržiavať miestnu legislatívu, a preto žalobcovi nárok na stravné za tento čas nepatrí. O takejto skutočnosti však žalobca nebol pred vyslaním na pracovnú cestu informovaný. O tom, že žalovaný mal vedomosť o porušovaní povinnosti z jeho strany svedčí aj skutočnosť, že vypracoval voči zamestnancom so spätným dátumom (12.03.2012) Dohodu o zmene pracovných podmienok, v ktorej uviedol ako miesto výkonu práce miesto v zahraničí (Švédsko) s prácou vykonávanou na ním označenej stavbe. Týmto dodatkom mal byť zmenený režim práce žalobcu v zahraničí z pracovnej cesty na dočasné pridelenie k inému zamestnávateľovi podľa § 58 Zákonníka práce. Žalobca si uplatnil svoje nároky v súlade s § 57 a § 145 Zákonníka práce v spojení s § 1, § 4 , §13 a § 36 a § 36a zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách a poukazom na Opatrenie MF SR č. 472/2011 Z.z.. Žalobca vyzval prostredníctvom právneho zástupcu žalovaného na zaplatenie cestovných náhrad a to listom z 15.10.2012, doručeným žalovanému dňa 22.10.2012. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z

omeškania podľa § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. vo výške o 8% percentuálnych bodov vyššie ako základná úroková sadzba ECB.

2. Žalovaný pri uplatnení námietky miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Prievidza uviedol, že v Prievidzi má stálu kanceláriu, ale nenachádza sa tam stále pracovisko žalobcu. Žalobca nikdy v Prievidzi. V Prievidzi má žalovaný zriadenú kanceláriu rovnako aj na viacerých iných miestach na účely náboru a podpory pracovníkov. Žalovaný žiadal žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť a tvrdil, že žalobca mal miesto výkonu práce v zahraničí takže mu nárok na cestovné náhrady - stravné nevznikol. So žalobcom žalovaný ukončil pracovný pomer a uplatňuje si voči nemu nároky na náhradu škody. V zmysle pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami nebolo ako miesto výkonu práce dohodnutá Prievidza, ale sídlo zamestnávateľa - žalovaného, teda Bratislava, v ktorom však žalobca nikdy nepracoval, pretože pracoval sústavne v zahraničí. Rovnako žalobca nikdy nepracoval pre žalovaného v Prievidzi, a teda miestom výkonu práce žalobcu nebola ani Prievidza. Podľa judikatúry ESD je miestom výkonu práce miesto, na ktorom je zamestnanec plne začlenený do organizačnej štruktúry zamestnávateľa, kde zamestnanec v podstatnej časti plní svoje pracovné povinnosti. V žalobou dotknutej dobe bolo týmto miestom Štokholm. Ku zmene obsahu pracovnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným došlo konkludentne, nakoľko vo februári 2012 ústne žalobca prijal zmenu pracovných podmienok, nevyjadril žiadne námietky, do Švédska odcestoval a nastúpil riadne do pracovného procesu. Taktiež žalobca nenamietal, keď dostával zhruba päťnásobne vyššiu hodinovú mzdu, aká bola dohodnutá v pracovnej zmluve, nenamietal poberanie rozličných príplatkov, náhrad a výhod švédskej legislatívy nedohodnutých v pracovnej zmluve, nenamietal znášanie nákladov cesty do Švédska. Žalobca sa dostavil do Švédska, hoci nedostal žiaden cestovný príkaz alebo schválenie pracovnej cesty žalovaným, pričom mal vedomosť a skúsenosť, že u žalovaného je pravidlom cestovný príkaz. Rovnako nenamietal, keď užívateľský zamestnávateľ prideľoval žalobcovi pracovné úlohy, organizoval, riadil a kontroloval jeho prácu, dával mu pokyny, vytváral mu pracovné podmienky, nenamietal mzdu v SEK, ani spracovanie jeho mzdy v SEK iným subjektom ako žalovaným. Vzhľadom k tomu, že pri nástupe k užívateľskému zamestnávateľovi bolo medzi sporovými stranami dohodnuté, že ústna dohoda o zmene pracovných podmienok bude zachytená aj v písomnej forme, no v priebehu výkonu práce u užívateľského zamestnávateľa sa toto opomínalo, žalovaný v zmysle dohody v mesiaci jún 2012 predložil túto dohodu žalobcovi s dátumom, kedy fakticky došlo k dohode, pričom žalobca túto podpísal avšak k dátumu pripojil nesúhlasné stanovisko. Z uvedeného je zrejmé, že predmetný vzťah má všetky typické znaky práce s miestom výkonu práce v zahraničí, žalobca mal vedomosť o tom, že bol celkovo v režime švédskej legislatívy, prihlásil sa do švédskeho sociálneho systému, bolo mu pridelené švédske identifikačné číslo, nedožadoval sa výplaty cestovných náhrad, nenamietal výplatu mzdy v inej mene ako EUR a nakoniec platil daň z príjmu len vo Švédsku. Švédska právna úprava má prednosť pred právnou úpravou slovenského právneho poriadku, a ak zamestnanec pracuje vo Švédsku dlhšie ako 183 dní počas 12 mesiacov nemôže byť základom jeho práce vo Švédsku pracovná cesta. Žalovanému by pritom bolo výhodnejšie vyslať zamestnanca do Švédska na pracovnú cestu a platiť mu tarifnú mzdu zhruba 5x nižšiu ako predstavujú existujúce švédske tarify. Nakoniec žalovaný uviedol, že v rámci inšpekcie práce vykonanej Inšpektorátom práce Trenčín bolo konštatované, že dohoda o zmene pracovných podmienok je neplatná, zároveň však bola konštatovaná aj skutočnosť, že dotknutí zamestnanci bez právneho titulu dostávali niekoľkonásobne vyššiu mzdu, aká bola platne dohodnutá.

3. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu , svedkov K. F. a F. P. , bývalých zamestnancov žalovaného, J. L., zamestnanec žalovaného a listinnými dôkazmi: pracovnou zmluvou z 29.12.2008, oznámenie žalovaného zo dňa 09.07.2012, nariadením platným pre zamestnancov žalovaného, výzva na uhradenie cestovných náhrad z 22.08.2012, vyúčtovaním cestovných náhrad, odpoveď na výzvu na uhradenie cestovných náhrad z 30.08.2012, Dohodou o zmene pracovných podmienok, výzvou žalobcu, odpoveďou na podnet o prešetrenie pracovnoprávnych a mzdových predpisov, zmluvou o dielo č. 7193008-45290, ako aj s ostatným obsahom spisu a zistil nasledovný skutkový stav:

Žalobca ako zamestnanec uzatvoril dňa 29.12.2008 so žalovaným ako zamestnávateľom pracovnú zmluvu, na základe ktorej vznikol dňom nástupu žalobcu do práce (dňa 01.01.2009) pracovný pomer na dobu neurčitú s dohodnutým druhom práce zriaďovanie hydroizolácií na povrchu i v podzemí a s miestom výkonu práce - sídlo zamestnávateľa, pričom mzdu určoval mzdový výmer. V bode 3.1 pracovnej zmluvy si strany dohodli ako miesto výkonu práce sídlo zamestnávateľa a podľa bodu 3.2 pracovnej zmluvy bol zamestnávateľ oprávnený vyslať zamestnanca v rámci plnenia jeho pracovných úloh na pracovné cesty mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca, a

to aj mimo územia SR, pričom zamestnanec mal nárok na náhradu výdavkov za dni cesty do miesta výkonu práce tak, ako pri zahraničnej ceste v zmysle § 18 a nasl. Zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov.

Podľa Nariadení platných pre zamestnancov žalovaného boli v čl. 2 upravené náhrady tak, že cestovné náhrady sú vyplácané v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z.. Sadzby tuzemských cestovných náhrad upravuje platné Opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 533/2010. Sadzby zahraničných cestovných náhrad upravuje Opatrenie Ministerstva financií SR č. 482/2010. Podkladom pre vyúčtovanie cestovných náhrad je správne vyplnený a podpísaný cestovný príkaz.

Žalobca si vyúčtoval cestovné náhrady - stravné za mesiace marec až jún 2012, a to vyúčtovaniami zo dňa 10.08.2012, a to za obdobie od 19.02.2012 do 10.03.2012, od 19.03.2012 do 07.04.2012, od 13.04.2012 do 29.04.2012, od 03.05.2012 do 19.05.2012, od 24.05.2012 do 05.06.2012, od 12.06.2012 do 29.06.2012. S vyúčtovaním zároveň vyzval listom zo dňa 10.08.2012 žalovaného na úhradu cestovných náhrad, na ktorú odpovedal žalovaný listom zo dňa 30.08.2012, v ktorom uviedol, že jeho žiadosti nemožno vyhovieť, nakoľko na jeho právny vzťah nie je možné uplatňovať slovenské predpisy o cestovných náhradách, v danom prípade bol aplikovaný švédsky právny režim a v zmysle tamojšej platnej kolektívnej zmluvy mu nevznikol nárok na vyplácanie stravného. Následne opätovne vyzval žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalovaného na úhradu uplatňovanej sumy stravného v lehote do 3 dní po obdržaní výzvy.

Žalovaný na výzvu žalobcu s pripojenými vyúčtovaniami cestovných náhrad odpovedal v liste z 30.08.2012, v ktorom potvrdil doručenie výzvy žalobcu dňa 23.08.2012 a súčasne uviedol, že na právny vzťah žalobcu nie je možné uplatňovať ustanovenia slovenského zákona o cestovných náhradách, teda mu nevznikol nárok na vyplatenie stravného.

Inšpektorát práce Trenčín vykonal inšpekciu u zamestnávateľa a v odpovedi na podnet o prešetrenie pracovnoprávnych a mzdových predpisov zo dňa 08.11.2012 oznámil žalobcovi okrem iného, že podnet v časti nevyplatenia cestovných náhrad je opodstatnený.

Žalovaný vypracoval Dohodu o zmene pracovných podmienok s datovaním 20.02.2012, ktorú žalobca podpísal dňa 25.06.2012 s dodatkom, že nesúhlasí.

Žalovaný uzatvoril ako zhotoviteľ dňa 17.02.2012 so spoločnosťou Norrströmstunneln AB, Štokholm ako objednávateľom zmluvu o dielo týkajúcu sa subdodávateľských prác vŕtania pred osadením skrutiek pre membrány v súvislosti s projektom Norrströmstunneln Berg č. 7193008-45290. Podľa bodu AFC.14 (Predpisy o ochrane a bezpečnosti a pod.) zmluvy o dielo práca sa musí realizovať v súlad s existujúcimi predpismi o ochrane a bezpečnosti. Zhotoviteľ zodpovedá za to, aby jeho vlastní zamestnanci dostali predpísané informácie a inštruktáž v oblasti ochrany a bezpečnosti. Je povinnosťou zhotoviteľa, aby sa dohodol so svojimi subdodávateľmi na zodpovedajúcej povinnosti platnej pre ich zamestnancov. Podľa bodu AFC.551 ( Zodpovednosť za prácu s otvoreným ohňom ) zmluvy o dielo na prácu s otvoreným ohňom sa vzťahujú bezpečnostné predpisy Švédskeho združenia protipožiarnej ochrany. Zamestnanci zhotoviteľa, subdodávateľov a dodávateľov, ktorí budú mať dohľad nad prácou s otvoreným ohňom, ktorí budú vykonávať prácu s otvoreným ohňom, pri ktorej hrozí riziko požiaru, alebo ktorí budú zabezpečovať protipožiarne opatrenia pri práci s otvoreným ohňom, pri ktorej hrozí riziko požiaru, musia absolvovať kvalifikačné školenie a musia mať skúsenosti s protipožiarnou ochranou. Podľa bodu AFH.213 ( Stavebná bunka a hygienické zariadenia pre zamestnancov, ktorú budú poskytnuté ) zmluvy o dielo zhotoviteľovi budú poskytnuté potrebné miesta v stavebnej bunke a hygienických zariadeniach pre zamestnancov vrátane prevádzky a údržby a tiež čistenia týchto zariadení. Podľa bodu AFH.213 (Kancelária, ktorá bude poskytnutá) zmluvy o dielo zhotoviteľovi bude poskytnutý kancelársky priestor pre jednu osobu v stavebnej bunke a sanitárnych zariadeniach pre zamestnancov vrátane prevádzky a údržby a tiež čistenia týchto zariadení.

Z výsluchu žalobcu súd zistil, že do spoločnosti žalovaného nastupoval v roku 2009 ako hydroizolatér a predák. Počas trvania pracovného pomeru pracoval žalobca spolu s ďalšími zamestnancami žalovaného na rôznych stavbách vo Švajčiarsku, Nemecku, Luxemburgu, Poľsku. S výnimkou práce vo Švédsku dojednával pracovné podmienky v ohľadom práce v ostatných krajinách pán Š., ktorý zamestnancom vždy vopred oznámil výšku tarifného platu, ako aj ostatné nároky na náhradu ubytovania, stravy,

prípadne iné nároky. Niekedy vo februári roku 2012 žalobcu oslovila ohľadom práce vo Švédsku pani Č.. O pracovných podmienkach uviedla, že odmena za prácu bude predstavovať cca 3000,- eur, do Švédska budú lietať, ubytovanie je zabezpečené a keďže nie je zabezpečená strava, budú dostávať diéty. V období približne prvých troch mesiacov žalovaný vyplácal pracovníkom vo Švédsku zálohu vo výške cca 1000,- eur až 15000,- eur, pretože žalovanému neboli známe mzdové tarify vo Švédsku s tým, že zvyšok následne doplatí. Žalobca odchádzal spolu s ostatnými pracovníkmi do Švédska na dvojtýždňové turnusy, po návrate zotrval týždeň na Slovensku. Dňa 31.05.2012 sa ohľadom výšky mzdy stretli zamestnanci na rokovanie s p. F., predsedom predstavenstva žalovaného, ktorý prisľúbil všetky nedoplatky doplatiť v zmysle vzájomnej dohody. Keďže žalobca opätovne v mesiaci jún 2012 dostal vyplatenú nižšiu mzdu ako bolo dohodnuté a bez sľúbených doplatkov, rozhodol sa spolu s ďalšími kolegami za takýchto podmienok vo Švédsku nepracovať a vrátil sa na Slovensko. Následne žiadal žalovaného o pridelenie práce na Slovensku, žalovaný navrhol žalobcovi pracovné zaradenie skladník.

Z výsluchu svedka K. F. súd zistil, že v rozhodnom období v roku 2012 bol zamestnaný u žalovaného. Na sedení zamestnancov so zamestnávateľom na začiatku roku 2012 bola zamestnancom rozdeľovaná práca, pričom jemu pripadla práca vo Švédsku. Následne svedok odcestoval pracovať do Švédska a pôsobil tam približne do mája toku 2012. Pani Č., zamestnankyňa žalovaného oznámila, že plat zamestnancov vo Švédsku bude predstavovať cca 2500,- eur, pričom táto čiastka bude navýšená o cestovné náhrady, ktoré zamestnancom prináležia. Svedok nesúhlasil s návrhom dodatku ku pracovnej, ktorý nepodpísal, pretože by znamenal vzdanie sa cestovných náhrad. V zahraničí pracoval u žalovaného aj v minulosti, a to v Nemecku, Luxemburgu, Švajčiarsku, Poľsku, v Českej republike ako aj vo Švédsku, pričom mu žalovaný vždy vyplácal cestovné náhrady. Pred začatím výkonu práce vo Švédsku sám zamestnávateľ nepoznal výšku mzdy, teda skutočnú výšku mzdy sa svedok dozvedel až neskôr, ako aj položky ktoré z nej boli zamestnávateľom strhnuté.

Z výsluchu svedka F. P. súd zistil, že tento bol u žalovaného zamestnaný od roku 2008 do roku 2012. Zhruba vo februári roku 2012 bol spolu s ďalšími zamestnancami vyslaný žalovaným pracovať do Švédska - Štokholmu. Žalovaný nemal so zamestnancami doriešené pracovné zmluvy, tieto sa mali riešiť priebežne. Zhruba po piatich mesiacoch žalovaný predložil zamestnancom pracovné zmluvy, ktorých obsah považoval svedok za nevýhodný a nesúhlasil s ním. Svedok žiadal od žalovaného doplatiť diéty za predchádzajúce päťmesačné obdobie, ale žalovaný nemal záujem sa so zamestnancami dohodnúť a vyhováral sa na švédsku legislatívu. V minulosti sa zamestnanci, ktorí mali byť žalovaným vyslaný na prácu v zahraničí zišli vo firme a boli im k podpisu predložené pracovné zmluvy s konkrétnymi podmienkami. V tomto prípade sa však tak nestalo a zamestnanci boli vyslaný na pracovnú cestu do Švédska s tým, že ostatné náležitosti vrátane pracovných podmienok sa vyriešia vo Švédsku.

Z výsluchu svedka J. L. súd zistil, že tento bol od februára roku 2012 vyslaný na pracovnú cestu do Švédska, pričom svoje stále pracovisko mal v kancelárii v Prievidzi a bol mu vyplácaný slovenský plat a k tomu počas obdobia práce vo Švédsku aj diéty. Na podrobnosti si svedok nepamätal.

Z obsahu pripojeného súdneho spisu tunajšieho súdu sp.zn.4Cpr/6/2013 konkrétne zápisnice o pojednávaní zo dňa 31.03.2014 súd zistil, že vyslúchaná svedkyňa Ing. Č. je zamestnancom spoločnosti žalovaného. Zamestnanci boli nasadený na práce do Švédska z dôvodu, že žalovaný uzatvoril kontrakt s NCC na dobu 1,5 roka a to od februára 2012 s turnusmi približne 2-4 týždňovými. Zamestnanci boli prihlásený v zmysle švédskej legislatívy a to aj na daň a vo Švédsku im bolo pridelené príslušné daňové číslo. Zamestnanci bývali vo Švédsku v dome s možnosťou varenia, ubytovanie im bolo poskytnuté bezplatne ako aj letenka do miesta výkonu práce vo Švédsku. Zamestnanci boli ústne oboznámení, že budú odmeňovaní v zmysle švédskej legislatívy, teda podľa švédskych hodinových sadzieb, nakoľko však žalovaný švédske hodinové sadzby nepoznal, odmeňoval zamestnancov prvé dva mesiace zálohovo v závislosti od odpracovaných hodín toho-ktorého zamestnanca. Keď sa žalovaný dozvedel švédske hodinové tarify, príplatky za sviatky a prácu v podzemí ako aj zdaňovanie mzdy vypracoval dohodu o zmene pracovnej zmluvy, s ktorou zamestnanci prejavili nespokojnosť.

4. Podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce vyslaným zamestnancom je zamestnanec, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu na území iného členského štátu, ako je štát, v ktorom bežne pracuje.

Podľa § 5 ods. 6 Zákonníka práce ak je zamestnanec vyslaný podľa § 58 do členského štátu Európskej únie, pracovné podmienky a podmienky zamestnávania sa spravujú právom štátu, na ktorého území prácu vykonáva.

Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.

Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.

Podľa § 43 ods. 5 Zákonníka práce ak je miesto výkonu práce v cudzine, zamestnávateľ v pracovnej zmluve ďalej uvedie a) dobu výkonu práce v cudzine, b) menu, v ktorej sa bude vyplácať mzda, prípadne jej časť, c) ďalšie plnenia spojené s výkonom práce v cudzine v peniazoch alebo naturáliách, d) prípadné podmienky návratu zamestnanca z cudziny.

Podľa § 44 ods. 3 Zákonníka práce ak je miesto výkonu práce v cudzine, zamestnávateľ je povinný písomné oznámenie o prijatí do zamestnania vydať pred odchodom zamestnanca do cudziny.

Podľa § 54 Zákonníka práce dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách tento zákon upravuje poskytovanie náhrad výdavkov a iných plnení (ďalej len "náhrada") pri pracovných cestách, pri dočasnom pridelení na výkon práce k inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe (ďalej len "dočasné pridelenie"), pri vyslaní do členského štátu Európskej únie (ďalej len "vyslanie do štátu Európskej únie"), pri vzniku pracovného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu (ďalej len "vznik pracovného pomeru"), pri výkone práce v zahraničí a pri ceste v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu pracovných zmien do miesta pravidelného pracoviska a späť a) zamestnancom v pracovnom pomere alebo v štátnozamestnaneckom pomere, ak osobitný predpis neustanovuje inak, b) členom družstiev, ak podľa stanov podmienkou členstva je aj pracovný vzťah, c) fyzickým osobám činným na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ak je to v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru dohodnuté, d) osobám, o ktorých to ustanovuje tento zákon.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov, b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie, c) stravné, d) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov, e) náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu 3) alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území Slovenskej republiky, ak podľa určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej zmluve, prípadne v pracovnej

zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie však za jeden mesiac.

Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách pri zahraničnej pracovnej ceste zamestnancovi patrí za každý kalendárny deň zahraničnej pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom stravné v eurách alebo v cudzej mene. Stravné v cudzej mene je ustanovené v závislosti od času trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky v kalendárnom dni, pričom čas trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky je rozdelený na časové pásma a) do 6 hodín vrátane, b) nad 6 hodín až 12 hodín, c) nad 12 hodín.

Podľa § 13 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo financií").

Podľa § 13 ods. 3 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene podľa odseku 2 pre jednotlivé krajiny alebo skupiny krajín ustanoví ministerstvo financií po posúdení návrhu Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo zahraničných vecí") vypracovaného podľa podkladov zastupiteľských úradov o cenách jedál a nealkoholických nápojov vo verejných stravovacích zariadeniach v jednotlivých krajinách alebo s využitím štatistických údajov Medzinárodného menového fondu, Organizácie Spojených národov alebo iných medzinárodných finančných štatistických údajov.

Podľa § 13 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách ak zahraničná pracovná cesta mimo územia Slovenskej republiky trvá v kalendárnom dni a) do 6 hodín vrátane, patrí zamestnancovi stravné vo výške 25% zo základnej sadzby stravného, b) nad 6 hodín až 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné vo výške 50% zo základnej sadzby stravného, c) nad 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné v sume základnej sadzby stravného. Podľa § 13 ods. 5 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách stravné v eurách alebo v cudzej mene za kalendárny deň poskytne zamestnávateľ zamestnancovi v mene a vo výške stravného ustanoveného pre krajinu, v ktorej zamestnanec strávi v kalendárnom dni najviac hodín. Ak zamestnanec strávi v kalendárnom dni rovnaký počet hodín vo viacerých krajinách, zamestnávateľ poskytne stravné v eurách alebo v cudzej mene, ktoré je pre zamestnanca výhodnejšie. V prípade leteckého spôsobu dopravy sa za rozhodujúci čas pre posúdenie času stráveného v jednotlivých krajinách považuje čas odletu lietadla podľa letového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak ( § 16).

Podľa § 13 ods. 6 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách so zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno dohodnúť v pracovnej zmluve alebo v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru odchylne od tohto zákona podmienky na poskytovanie stravného v eurách alebo v cudzej mene, ako aj nižšie stravné, ako je ustanovené v odseku 4, najviac však o 25%.

Podľa § 13 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách ak má zamestnanec na zahraničnej pracovnej ceste preukázane zabezpečené bezplatné stravovanie v celom rozsahu, zamestnávateľ mu stravné neposkytuje. Ak má zamestnanec na zahraničnej pracovnej ceste preukázane zabezpečené bezplatné stravovanie čiastočne, zamestnávateľ stravné určené podľa odsekov 1 až 6 kráti o 25% za bezplatne poskytnuté raňajky, o 40% za bezplatne poskytnutý obed a o 35% za bezplatne poskytnutú večeru z ustanovenej sumy stravného pre časové pásmo nad 12 hodín alebo z najvyššej dohodnutej sumy stravného podľa odseku 6.

Podľa § 13 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách ak má zamestnanec na zahraničnej pracovnej ceste preukázane poskytnuté raňajky v rámci ubytovacích služieb, zamestnávateľ stravné podľa odsekov 1 až 6 kráti spôsobom ustanoveným v odseku 7.

Podľa § 13 ods. 9 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách zamestnávateľ stravné v eurách alebo v cudzej mene nekráti spôsobom ustanoveným v odsekoch 7 a 8, ak zamestnanec nemohol využiť zabezpečené jedlo alebo poskytnuté raňajky z dôvodov, ktoré nezavinil.

Podľa § 13 ods. 10 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách preukázanie zabezpečeného jedla podľa odseku 7 alebo poskytnutých raňajok podľa odseku 8 sa môže nahradiť vyhlásením zamestnanca vo vyúčtovaní náhrad.

Podľa § 13 ods. 11 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách po dobu prerušenia zahraničnej pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny ( § 12) alebo po dobu dohodnutého prerušenia zahraničnej pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca ( § 3 ods. 2) stravné v eurách alebo v cudzej mene zamestnancovi nepatrí.

Podľa § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách zamestnávateľ je povinný do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona a uspokojiť nároky zamestnanca, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady.

Podľa § 1 Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktorým sa ustanovujú na rok 2012 základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene pri zahraničných pracovných cestách základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene pri zahraničných pracovných cestách sa na rok 2012 ustanovujú takto: Švédsko 455,- SEK (švédska koruna).

5. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané a medzi stranami nebolo sporným, že žalobca uzatvoril so žalovaným pracovnú zmluvu, na základe ktorej vznikol medzi nimi pracovný pomer dňom nástupu do práce, t.j. 01.01.2009 na dobu neurčitú. Mzda bola v zmluve dohodnutá s odkazom na mzdový výmer. Ako miesto výkonu práce bolo v pracovnej zmluve dohodnuté sídlo zamestnávateľa. Strany si zároveň v pracovnej zmluve dohodli, že žalovaný je oprávnený vyslať žalobcu na pracovné cesty mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca, a to aj mimo územia SR a v súvislosti s tým má žalobca nárok na náhradu výdavkov za dni cesty do miesta výkonu práce tak ako pri zahraničnej pracovnej ceste. Podľa pracovnej zmluvy mohli byť jej zmeny a doplnky vykonané len formou písomného dodatku podpísaného oboma zmluvnými stranami. Medzi stranami nebolo sporným, že v čase od 10.03.2012 do 29.06.2012 vykonával žalobca pre žalovaného, ako svojho zamestnávateľa, práce vo Švédsku , na ktoré nastúpil na základe pokynu žalovaného . Z výsluchu svedkov súd zistil, že pred odchodom na prácu do Švédska bolo zo strany zamestnávateľa oznámené žalobcovi a ostatným zamestnancom, ktorý boli vyslaný pracovať do Švédska, že budú ohodnocovaní v zmysle švédskej legislatívy, resp. podľa taríf určených kolektívnou zmluvou platnou vo Švédsku. Zamestnávateľ však nemal dostatočné podklady na určenie hodinovej mzdy a preto sa dohodli do doby zistenia týchto skutočností na vyplácaní záloh na mzdu s ubezpečením zamestnávateľa, že po zistení potrebných informácií budú mzdy doplatené. Dňa 25.06.2012 žalobca podpísal, s výhradou nesúhlasu, žalovaným predložený návrh dohody o zmene pracovných podmienok podľa, ktorej sa strany dohodli na dočasnom vyslaní zamestnanca podľa § 58 Zákonníka práce na výkon prác na projekte Norrstrőstunneln AB, Blekholmsgatan 20, Stockholm vo Švédsku, na predpokladanú dobu do 31.12.2012, so mzdou 130,20 SEK za každú odpracovanú hodinu a súčasne dohodli ako miesto nového pravidelného pracoviska a stavbu Norrstrőstunneln Berg, Norrstrőstunneln AB, Blekholmsgaten 20, Stockholm vo Švédsku, s tým, že po preradení žalobcu na pracovisko na Slovensku mu bude opätovne vyplácaná slovenská tarifná hodinová mzda 4,- eur v zmysle mzdového výmeru, ktorý je súčasťou pracovnej zmluvy.

Žalovaný argumentoval tým, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom došlo konkludentne k zmene obsahu pracovnej zmluvy, a to v časti miesta výkonu práce, keď žalobca prijal zmenu pracovných podmienok a vo februári odcestoval do Švédska, kde nastúpil riadne do pracovného procesu. Vo vzťahu ku dohodnutému miestnu výkonu práce tvrdil žalovaný, že ním nebolo ani sídlo žalovaného, teda Bratislava, ani Prievidza, pretože žalobca v žiadnom z týchto miest nikdy nepracoval.

Medzi stranami sa stal sporným právny základ na podklade, ktorého vykonával žalobca práce vo Švédsku. Žalobca tvrdil a argumentoval, že bol vyslaný do Švédska žalovaným ako svojím zamestnávateľom na pracovnú cestu a prislúchajú mu cestovné náhrady v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Od vyriešenia tejto právnej otázky tak záviselo rozhodnutie o nároku žalobcu na stravné počas výkonu prác vo Švédsku.

Z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že strany si v pracovnej zmluve zo dňa 29.12.2008 platne dohodli sídlo zamestnávateľa (žalovaného) ako miesto výkonu práce. Súd prihliadol na obsah platne uzatvorenej pracovnej zmluvy, jej bodu 3.1, z ktorého vyplýva výslovné dojednanie strán, podľa ktorého je miestom výkonu práce sídlo zamestnávateľa. Z vykonaného dokazovania nie je možné dovodiť, že by úmysel zmluvných strán pri uzatváraní pracovnej zmluvy smeroval k dojednaniu iného miesta výkonu práce, resp. že by si dohodli; už pri uzatváraní pracovnej zmluvy; miesto výkonu práce v cudzine ( § 43 ods. 5, § 44 ods.3 Zákonníka práce). Na platnosť takto dojednaného miesta výkonu práce nemá vplyv ani tá skutočnosť, že žalobca vykonával práce v závislosti od zákaziek žalovaného na rôznych miestach mimo územia Slovenskej republiky. Tvrdenie žalovaného, že miestom výkonu práce žalobcu nebola ani Bratislava ( sídlo žalovaného), ani Prievidza, pretože žalobca ani v jednom mieste nikdy nepracoval nemôže podľa súdu obstáť. Na jednej strane žalovaný namietal, že miesto výkonu práce v jeho sídle v Bratislave bolo v pracovnej zmluve dohodnuté len formálne; nakoľko nevedel, kde a kedy bude mať žalobca miesto výkonu práce a nevedel ani či týmto miestom bude miesto na Slovensku alebo v zahraničí, pretože miesto výkonu práce zamestnancov žalovaného záviselo od aktuálneho získavania objednávok v rámci predmetu jeho podnikania; a preto v prípade pochybností o mieste žalobcovho výkonu práce žiadal aplikovať článok 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru a za miesto, kde obvykle zamestnanec vykonáva svoju prácu, tak považoval stavbu tunela v Štokholme vo Švédsku; na druhej strane však argumentoval tým, že medzi stranami došlo ku konkludentnej dohode o zmene pracovných podmienok v tom, že miestom výkonu práce je stavba tunela v Štokholme. Žalovaný teda na jednej strane považoval miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve za formálne, ale zároveň neuvádzal, k akej dohode medzi stranami o inom mieste výkonu práce v čase uzatvorenia pracovnej zmluvy došlo, keď k zmene v obsahu pracovnej zmluvy týkajúcej sa dojednaného miesta výkonu práce mohlo dôjsť až v priebehu trvania pracovného pomeru v súvislosti s vyslaním žalobcu na výkon práce do Švédska a toto sa nemohlo súčasne považovať aj za miesto výkonu práce dojednané pri uzatváraní pracovnej zmluvy. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by pri uzatvorení pracovnej zmluvy, bolo medzi stranami dohodnuté miesto výkonu práce v cudzine, dokonca v tomto smere neuniesol ani povinnosť tvrdenia, keď nekonkretizoval miesto, o ktorom tvrdil, že bolo medzi stranami dohodnuté pri uzatváraní pracovnej zmluvy ako miesto výkonu práce. Žalovaný teda nevyvrátil, že by vôľa strán prejavená v pracovnej zmluve zo dňa 29.12.2008 nesmerovala k dojednaniu sídla zamestnávateľa ako miesta výkonu práce.

Pokiaľ ide o vyriešenie otázky právneho základu výkonu práce žalobcu vo Švédsku , dovodil súd zo skutočností zistených dokazovaním, že žalobca nastúpil v marci 2012 na práce vo Švédsku na základe pokynu žalovaného, ako jeho zamestnávateľa. Týmto došlo teda ku konkludentnej dohode o zmene pracovnej zmluvy pokiaľ ide o miesto výkonu práce, a tým sa stalo Švédsko - Štokholm. Aj konkludentná dohoda zamestnanca a zamestnávateľa o zmene pracovných podmienok, v tomto prípade miesta výkonu práce, je platnou dohodou, pretože nespája v tomto prípade s nedodržaním písomnej formy sankciu neplatnosti ( § 54 v spojení s § 17 ods. 2 Zákonníka práce ).

Právny režim, v akom žalobca vykonával práce vo Švédsku, posúdil súd vychádzajúc zo zmluvy o dielo uzatvorenej dňa 17.12. 2012 medzi žalovaným, ako zhotoviteľom, a švédskou spoločnosťou, ako objednávateľom. Z uzatvorenej zmluvy o dielo možno vyvodiť záver, že žalovaný vyslal žalobcu na prácu do zahraničia ( Švédska ) v súvislosti s dodávkou služieb, na ktorú sa zaviazal na základe tejto zmluvy. Z obsahu zmluvných dojednaní bodov AFC. 14, AFC.551, AFH. 213, AFH.243 zmluvy o dielo vyplýva, že práce, ktoré mal dodať žalovaný na základe zmluvy o dielo mal zabezpečiť prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorí tak zostali pod jeho vedením a kontrolou. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že žalobcovi bola mzda vyplácaná podľa švédskych mzdových predpisov v cudzej ( švédskej) mene, vo Švédsku bol daňovým subjektom a subjektom sociálneho systému; okrem príspevku na ubytovanie (living allowance) mu neboli vyplácané žiadne iné náhrady ; na pracovisku rovnako nemal zabezpečené stravovanie.

Takto zistený skutkový stav právne posúdil súd tak, že v prípade žalobcu išlo o kategóriu tzv. dočasne vyslaného zamestnanca na výkon práce v cudzine podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce. V danom prípade teda nešlo o dočasné pridelenie žalobcu na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi podľa § 58 Zákonníka práce a vzhľadom na pracovné podmienky výkonu práce vo Švédsku ani o vyslanie žalobcu na pracovnú cestu v zmysle § 57 Zákonníka práce.

Právnym základom vysielania zamestnancov na výkon práce v cudzine, resp. do členských štátov Európskej únie, je smernica 96/71/ES zo dňa 16.decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorá upravuje vysielanie pracovníkov podnikmi zriadenými v členskom štáte na územie členského štátu v rámci poskytovania nadnárodných služieb a vzťahuje sa na tri prípady poskytovania služieb. Podľa článku 1 bod 3 písm. a) smernice ide o vysielanie pracovníkov na územie členského štátu v réžii a pod vedením podniku na základe zmluvy uzavretej medzi vysielajúcim podnikom a stranou pôsobiacou na území daného členského štátu, pre ktorú sú služby určené, za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah. V tomto prípade zamestnávateľ vyšle na určitú dobu svojho zamestnanca do niektorej z členských krajín Európskej únie pracovať v prospech iného podnikateľa bez toho, aby s ním skončil existujúci pracovnoprávny vzťah, a to za účelom dosiahnutia zisku v rámci svojich komerčných aktivít vo vzťahu k zahraničnému obchodnému partnerovi. Ide o formu práce vykonávanej zamestnávateľom vo vlastnej réžii a pod vlastným riadením na základe zmluvy uzavretej medzi ním a zmluvnou stranou, pre ktorú sú uvedené služby určené.

Podľa článku 1 bod 3 písm. b) smernice sa táto ďalej vzťahuje na vysielanie pracovníkov do organizácie alebo podniku v skupinovom vlastníctve na území členského štátu za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah. V tomto prípade ide o dočasné vyslanie zamestnancov v rámci nadnárodných medzinárodne činných koncernov.

V článku 1 bod 3 písm. c) smernica upravuje tretí spôsob vyslania v podobe prenájmu pracovníkov zo strany podniku, ktorý je dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľskou agentúrou, k užívateľskému podniku zriadenému alebo činnému na území členského štátu za predpokladu, že medzi takým dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľom práce a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah. V tomto prípade ide o prenájom - požičiavanie zamestnancov zo strany zamestnávateľa (dočasného zamestnávateľa alebo sprostredkovateľskej agentúry) k užívateľskému podniku zriadenému alebo činnému na území Európskej únie za predpokladu, že medzi dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľom práce a zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah.

Vo všetkých prípadoch je podstatné, že medzi dočasne vyslaným zamestnancom a podnikom na území iného členského štátu Európskej únie neexistuje pracovnoprávny vzťah a tento existuje len medzi vysielaným zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý ho dočasne vysiela na výkon práce do iného členského štátu a tento by mal medzi účastníkmi pracovného pomeru naďalej pokračovať aj po ukončení dočasného vyslania.

Uvedená smernica bola transponovaná do nášho právneho poriadku v § 5 Zákonníka práce, ktorý v ods. 4 definuje vyslaného zamestnanca ako zamestnanca, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu na území iného členského štátu, ako je štát, v ktorom bežne pracuje. Podstatou pre tento pracovnoprávny vzťah je, že sa v tzv. "tvrdom jadre" musí spravovať právom hostiteľského štátu, teda právnym poriadkom štátu, do ktorého je zamestnanec dočasne vyslaný a nad rozsah "tvrdého jadra" kolíznym právom.

Pri posudzovaní toho, či v danej veci ide u žalobcu o vyslaného pracovníka v zmysle článku 2 bod 1 smernice; teda pracovníka, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva prácu na území iného členského štátu, než štát, v ktorom bežne pracuje; resp. podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce, je potrebné vychádzať z pracovnej zmluvy zo dňa 29.12.2008, v ktorej bolo dohodnuté miesto výkonu práce na území SR, ktoré je potrebné považovať za miesto, kde žalobca bežne pracuje a zmena miesta výkonu práce vo Švédsku bola dojednaná len ako prechodná/dočasná, počas doby vyslania, s tým, že po uplynutí doby vyslania sa mal uplatniť pre pracovný pomer obsah pôvodne uzatvorenej pracovnej zmluvy, t.j. s miestom výkonu práce na území SR, o čom svedčí aj oznámenie žalovaného zo dňa 02.07.2012, ktorým oznámil žalobcovi, že uplynutím doby dočasného vyslania má pokračovať vo výkone

práce na území SR v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 29.12. 2008. Uvedenému napokon nasvedčuje aj písomné znenie dohody o zmene pracovných podmienok podľa obsahu ktorej sa po preradení žalobcu na pracovisko v SR mala opätovne vyplácať slovenská tarifná hodinová mzda v zmysle mzdového výmeru, ktorý je súčasťou pracovnej zmluvy.

V posudzovanom prípade bolo preto potrebné aplikovať na výkon práce žalobcu vo Švédsku švédske právne predpisy pokiaľ išlo o pracovné podmienky tvoriace tzv. tvrdé jadro, a preto bola aj žalobcovi vyplácaná mzda podľa švédskych mzdových predpisov vo švédskych korunách. Pokiaľ však ide o zostávajúcu časť pracovných podmienok , má súd za to, že je potrebné aplikovať slovenský právny poriadok vzhľadom na dojednanie v bode 10.2 pracovnej zmluvy o tom, že táto sa riadi právom Slovenskej republiky, ktorým zmluvné strany uskutočnili voľbu práva podľa článku 8 ods. 1 nariadenia EP a RADY (ES) č. 593/2008 z 17.júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky ( RÍM I), resp. článku 3 Rímskeho dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z 19.júna 1980. Napokon aplikáciu Rímskeho dohovoru z roku 1980 ako prameňa práva konštatuje aj znalec doc. JUDr. PhDr. H. R., PhD. v závere svojho znaleckého posudku č.15/2015 predloženého žalovaným. Aj v zmysle záveru znalca je potrebné na vzťahy z pracovnej zmluvy aplikovať právo, ktorého voľbu podľa čl. 3 Rímskeho dohovoru z roku 1980 uskutočnili strany. Len ak by nebolo možné identifikovať voľbu rozhodného práva, nastúpila by v pracovnoprávnych zmluvách kolízna norma uvedená v čl. 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru, čo však nie je tento prípad, pretože strany sa výslovne a jasne dohodli v bode 10.2. pracovnej zmluvy, že sa ich vzťah riadi slovenským právnym poriadkom a Zákonníkom práce.

6. Vzhľadom na to, že žalobca bol žalovaným vyslaný na výkon práce do členského štátu Európskej únie podľa § 5 ods. 4 Zákonníka práce, dospel súd k záveru, že mu vznikol podľa § 6 ods. 1 zákona o cestovných náhradách nárok na cestovné náhrady v rozsahu a vo výške ako pri zahraničnej pracovnej ceste, a preto je dôvodný jeho nárok na zaplatenie cestovných náhrad v podobe stravného podľa § 13 zákona o cestovných náhradách, keď ustanovenie § 5 ods. 6 Zákonníka práce je potrebné aplikovať nielen na vyslanie zamestnanca do členského štátu Európskej únie na základe dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi podľa § 58 Zákonníka práce, t.j. podľa článku 1 bod 3 písm. c) smernice, ale rovnako aj na prípady dočasného vyslania zamestnanca na výkon práce do členského štátu Európskej únie podľa článku 1 bod 3 písm. a) smernice. Žalobca si uplatnil stravné za obdobie od 10.03.2012 do 29.6.2012 vo výške 455,- SEK za deň čo spolu predstavuje za uvedené obdobie sumu 30.940,-SEK, a to v súlade s opatrením Ministerstva financií SR na rok 2012 z 12.12.2011 č. 472/2011 Z.z. . Žalovaný nesporoval obdobie počas ktorého vykonával žalobca na základe jeho pokynu práce vo Švédsku, ani nesporoval čo do správnosti matematického výpočtu žalobcom vyúčtované stravné vo výške 30.940,- SEK ( č.l. 180) . Žalovaný sporoval len právny základ žalobcom uplatneného nároku, ktorý súd posúdil tak, ako je vyššie uvedené, keď dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie cestovných náhrad, teda aj stravného za obdobie vykonávania práce vo Švédsku. Keďže v zmysle § 36 ods. 8 zákona o cestovných náhradách je zamestnávateľ povinný do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov zamestnancom vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty a uspokojiť nároky zamestnanca, najdlhšie do konca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady a žiadosť žalobcu z 22.08.2012, ktorou sa tento domáhal výplaty cestovných náhrad v zmysle z.č. 238/2002 Z.z. v súvislosti s výkonom prác vo Švédsku bola žalovanému doručená dňa 23.08.2012, bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi vyúčtované stravné najneskôr do 30.09.2012. Počnúc dňom 01. 10. 2012 sa preto žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku, a týmto dňom vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Žalovaný sa s plnením svojho dlhu dostal do omeškania na základe čoho ho súd zaviazal v súlade s § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka na zaplatenie úroku z omeškania vo výške stanovenej podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., t.j. vo výške o osem percentuálnych bodov vyššej ako predstavuje úroková sadzba ECB v predmetnom období. Výška úrokovej sadzby ECB ku dňu 01.10.2012 predstavovala 0,75% ročne, teda zákonný úrok z omeškania výšku 8,75% p.a..

7. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 z.č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok) a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech priznal náhradu trov konania v plnej výške.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, v dvoch vyhotoveniach na Okresnom súde Bratislava I. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie súdu, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.