Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9Cpr-5-2016.pdf
PDF · 108.85 KB
Case nature
Area
Subarea
9Cpr/5/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: F.. K. T. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XX, XXX XX K., štátny občan N. V. J., právne zastúpený advokátska kancelária Hudzík & Partners s.r.o., so sídlom Mnoheľova 830/15, 058 01 Poprad, proti žalovanému: OSDM, spol. s r.o., so sídlom Obrancov mieru 6, 080 01 Prešov, právne zastúpenému JUDr. Ladislav Pribulla, advokát, so sídlom Levočská 77, 080 01 Prešov, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, takto
rozhodol:
Konanie zastavuje v časti týkajúcej sa zaplatenia náhrady mzdy za mesiace február, marec a apríl roku 2016.
Pripúšťa zmenu žaloby tak, že náhrada mzdy sa požaduje vo výške 405,- Eur mesačne.
I. Žalobu v celom rozsahu zamieta.
II. Žalovaný má proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Návrhom došlým súdu dňa 23.03.2016 sa žalobca domáhal určenia, že okamžitá výpoveď daná mu zo zamestnania listom zo dňa 01.02.2016 je neplatná a z tohto dôvodu mu patrí náhrada mzdy.
2. Žalovaný podaním došlým súdu dňa 05.05.2016 uviedol, že skončenie pracovného pomeru so žalobcom prehodnotil a považuje ho za neplatné.
3. Keďže zo strany žalobcu došlo počas konania k čiastočnému späťvzatiu žaloby a zároveň k jej rozšíreniu (č.l. 17), súd o týchto dispozičných úkonoch rozhodol podľa · § 139 C.s.p. - Žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu. · § 140 ods.1 C.s.p. - Zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo, · § 142 ods.1 C.s.p. - O prípustnosti zmeny žaloby súd rozhodne spravidla na pojednávaní, na ktorom bola zmena navrhnutá, alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne po tom, ako bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania. · § 145 ods.2 C.s.p. - Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
4. Z listiny s názvom Okamžitá výpoveď zo zamestnania zo dňa 01.02.2016 súd zistil, že pracovný pomer so žalobcom mal byť skončený touto listinou s nasledujúcim textom:„ Týmto Vám oznamujeme, že okamžite ukončujeme s Vami pracovný pomer podľa § 68, ods. b Zákonníka práce z dôvodov: a) dlhodobá neospravedlnená absencia v zamestnaní /od ukončenia poslednej PN dňa 31.10.2015/ b) poškodzovanie záujmov spoločnosti zadržiavaním majetku spoločnosti“.
5. Napriek názvu listiny uvedenej v bode 4. odôvodnenia súd má za nepochybné, že išlo o skončenie pracovného pomeru okamžitým zrušením podľa 68 ods.1 písm.b) Zákonníka práce - Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu 6. Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco: Súd má predovšetkým pochybnosti o samotnom vzniku (čo i len neplatného) pracovného pomeru. Sám žalobca už v návrhu uviedol, že pracovný pomer so žalovaným vznikol „najneskôr“ s účinnosťou ku dňu 01.03.2009, čo preukazoval registračnými listami o prihlásení na sociálne a zdravotné poistenie. Sám teda nemal za nepochybné, kedy mal pracovný pomer vzniknúť.
7. Podľa § 43 ods.1 Zákonníka práce (ZP) - V pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.
8. Na pojednávaní konanom dňa 19.09.2016 predložil žalobca Zápis z Valného zhromaždenia spoločníkov a konateľov OSDM spol. s r.o., ktorý síce nie je podpísaný ale žalovaný jeho autenticitu nenamietal. Možno sa len domnievať, že vznik pracovného pomeru strany sporu odvodzujú od tohto dokumentu, podľa ktorého VZ schválilo trvalý pracovný pomer pre konateľov s priznaním minimálnej mzdy. Podľa tohto dokumentu, ktorý je nepochybne výsledkom obchodnoprávneho vzťahu strán sporu, bola pre žalobcu určená funkcia marketingový manažér. Pokiaľ ide o kompetencie žalobcu, bolo stanovené, že zastupuje spoločnosť vo všetkých oblastiach. Vzhľadom na to, že miesto výkonu práce nebolo výslovne stanovené, možno podľa súdu vychádzať z toho, že ním bolo sídlo spoločnosti OSDM spol. s r.o., teda žalovaného. Rovnako nebol stanovený ani deň nástupu do práce, možno ho len nepriamo odvodiť z registrácie žalobcu v Sociálnej poisťovni a zdravotnej poisťovni. Už samotné uvedené nedostatky spôsobujúce, že nebol preukázaný vznik pracovného pomeru, odôvodňujú bez ďalšieho zamietnutie žaloby, pretože skončiť spôsobom uvedeným v ZP možno iba pracovný pomer, ktorý platne vznikol a ku dňu skončenia trvá.
9. Ak by aj súd vychádzal z toho, že k uzavretiu pracovnej zmluvy neformálnym spôsobom došlo, má za to, že ide o pracovnú zmluvu neplatnú. 9.1. Podľa Slovníka cudzích slov je význam slova manažér - riadiaci pracovník. Synonymom slova manažér sú výrazy riaditeľ, obchodný vedúci a pod. 9.2. Z výpisu z obchodného registra žalovaného súd zistil, že žalobca bol v čase uzatvorenia pracovného pomeru u žalovaného (a stále je) spoločníkom a konateľom. 9.3. Podľa § 7 ods.3 Zákonníka práce - So zamestnancom, ktorý je aj štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, dohodne podmienky podľa § 43 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2001/311/20160102> v pracovnej zmluve orgán alebo právnická osoba, ktorá ho ako štatutárny orgán ustanovila. Podľa § 42 ods.1 Zákonníka práce - Pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi. Podľa § 46 Zákonníka práce - Pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce. Podľa § 66 ods.3 Obchodného zákonníka - Vzťah medzi spoločnosťou a členom orgánu spoločnosti alebo spoločníkom pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti sa spravuje primerane ustanoveniami o mandátnej zmluve, ak zo zmluvy o výkone funkcie uzatvorenej medzi spoločnosťou a členom orgánu spoločnosti alebo spoločníkom, ak bola zmluva o výkone funkcie uzavretá alebo zo zákona nevyplýva iné určenie práv a povinností. Zmluva o výkone funkcie musí mať písomnú formu a musí ju schváliť valné zhromaždenie spoločnosti alebo písomne všetci spoločníci, ktorí ručia za záväzky spoločnosti neobmedzene. Stanovy akciovej spoločnosti môžu určiť, že zmluvu o výkone funkcie člena predstavenstva schvaľuje dozorná rada. Podľa § 133 ods.1 Obchodného zákonníka - Štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden alebo viac konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.
Podľa § 134 Obchodného zákonníka - Na rozhodnutie o obchodnom vedení spoločnosti, ktoré patrí do pôsobnosti konateľov, sa vyžaduje súhlas väčšiny konateľov, ak spoločenská zmluva neurčí vyšší počet hlasov. 9.4. Konateľ spoločnosti je jedným z orgánov spoločnosti s ručením obmedzeným. Je to výkonný orgán, ktorého právom a povinnosťou je riadiť spoločnosť a za spoločnosť konať. Osobitnú pozornosť treba venovať obchodnému vedeniu spoločnosti - rozhodovaniu o bežných záležitostiach spoločnosti. Obchodný zákonník tento pojem zvlášť nedefinuje, aj keď ho používa. Môžeme však povedať, že pod obchodným vedením spoločnosti treba rozumieť rozhodovanie akéhokoľvek druhu o veciach konkrétnej spoločnosti. Jedná sa teda o rozhodovanie o všetkých otázkach organizačného charakteru, o technických otázkach, veciach vnútornej prevádzky, vedení účtovníctva, obchodnej taktike, príprave obchodných zmlúv či personálnej politike spoločnosti. Náš OBZ nikde nedefinuje pojem obchodné vedenie spoločnosti. Tu by si bolo možné vypomôcť dôvodovou správou k českému zákonu 370/2000 Sb., ktorým bol novelizovaný český obchodný zákonník, podľa ktorého obchodným vedením je „prevádzkovanie základnej hospodárskej činnosti a rozhodovanie o záležitostiach vo vnútri spoločnosti“. 9.5. JUDr. Štenglová definuje obchodné vedenie ako „riadenie spoločnosti, t.j. hlavne organizovanie a riadenie je podnikateľskej činnosti vrátane rozhodovania o podnikateľských zámeroch (Štenglová, I., Plíva, S., Tomsa, M. a kol.: Obchodní zákoník komentář, 9. vydání, Praha, C.H.Beck, 2004, s. 421). 9.6. JUDr. Eliáš uvádza, že obchodné vedenie zahrňuje predovšetkým rozhodovanie o prevádzkových záležitostiach spoločnosti vôbec, t. j. po stránke organizačnej, technickej, výrobnej, ekonomickej, obchodnej, personalistickej a pod. V tejto činnosti je ťažisko kompetencií štatutárneho orgánu, pretože tieto rozhodnutia reprezentujú obsahový podklad pre právne úkony robené spoločnosťou voči tretím osobám. 9.7. NS SR už v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo/92/97 uviedol - Funkciu konateľa obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným nemožno vykonávať v pracovnom pomere. Vykonávanie funkcie člena štatutárneho orgánu nie je výkonom práce v pracovnom pomere. 9.8. Tento názor sa následne ustálil aj v rozhodovaní všeobecných súdov. Napr. OS Bratislava IV. vo veci sp. zn. 25C/331/2010 uviedol - Vzhľadom na to, že vykonávanie funkcie člena štatutárneho orgánu, ktorým je danom prípade konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nie je výkonom práce v pracovnom pomere (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 1997, sp.zn. 5 Cdo 92/97) nevznikol medzi účastníkmi pracovný pomer podľa § 42 ods. 1 ZP, a preto nemohlo dôjsť ani k jeho zániku okamžitým zrušením pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 ZP, a teda neprichádza do úvahy rozhodovanie o platnosti skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na uvedené právne posúdenie súd nevykonal ďalšie dôkazy zaoberajúce sa existenciou dôvodov skončenia pracovného pomeru a ani jeho mzdovými nárokmi, pretože vykonávanie týchto dôkazov je nadbytočné. 9.9. Otázka nemožnosti súbehu funkcie štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti a pracovnej zmluvy s náplňou práce zodpovedajúcej činnosti tohto orgánu bola podrobnejšie rozpracovaná v českej judikatúre. Z dôvodu podobnosti právnych úprav, súd komparatívne poukazuje na jej závery, ktoré cituje v širšom rozsahu. 9.10. NS ČR sp. zn. 21 Cdo/313/2007 - Podle ustálené judikatury soudů (srov. například rozsudek Vrchního soudu v Praze ze dne 21. 4. 1993, sp. zn. 6 Cdo 108/92, který byl uveřejněn pod č. 13 ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, roč. 1995) činnost statutárního orgánu společnosti s ručením omezeným nevykonává fyzická osoba v pracovním poměru, a to ani v případě, že není společníkem, neboť funkce statutárního orgánu společnosti není druhem práce ve smyslu ustanovení § 29 odst. l písm. a) zák. práce a vznik a zánik tohoto právního vztahu není upraven pracovněprávními předpisy a řídí se obsahem společenské smlouvy. Právní předpisy ani povaha společnosti s ručením omezeným však nebrání tomu, aby jiné činnosti pro tuto obchodní společnost vykonávali občané (fyzické osoby) na základě pracovněprávních vztahů, pokud náplní pracovního poměru (nebo jiného pracovněprávního vztahu) není výkon činnosti statutárního orgánu. V projednávané věci je nepochybné, že smlouvou ze dne 1. 12. 2000 označenou jako pracovní smlouva na dobu určitou se žalobce zavázal pracovat ve funkci generálního ředitele na plný pracovní úvazek. Protože generální ředitel žalované byl jejím statutárním orgánem, nesměřovala smlouva ze dne 1. 12. 2000 k založení pracovního poměru (jiného pracovněprávního vztahu), jehož náplní by byl výkon jiné činnosti, než činnosti statutárního orgánu žalované, jak vyplývá zejména z popisu pracovní činnosti, který je dodatkem I. k pracovní smlouvě na dobu určitou ze dne 1. 12. 2000, ale v rozporu se zákonem k tomu, aby žalobce vykonával činnost statutárního orgánu žalované (jejího jednatele) v pracovním poměru. Uvedená smlouva je tak ve smyslu ustanovení § 242 odst. 2 písm. a) zák. práce neplatným právním úkonem a nemohl podle ní vzniknout mezi žalobcem a žalovanou platný pracovní poměr nebo jiný
pracovněprávní vztah. Úvaha odvolacího soudu, že mezi žalobcem a žalovanou vznikl pracovní poměr ústně nebo konkludentně je nesprávná, a to jednak proto, že v řízení žádný z účastníků neuvedl skutkové okolnosti o tom, že by mezi účastníky byl sjednán pracovní poměr jinak, než na základě smlouvy ze dne 1. 12. 2000, jednak z důvodu, že na výkon funkce statutárního orgánu jednatele nemohl být vůbec jak uvedeno výše platně uzavřen pracovní poměr. Nevznikl-li (a ani nemohl vzniknout) mezi žalobcem a žalovanou pracovní poměr, nepřichází ani v úvahu, aby takový neexistující pracovní poměr byl rozvazován některým ze způsobů uvedených v zákoníku práce. 9.11. NS ČR sp. zn. 21 Cdo/963/2002 - Správně proto odvolací soud vycházel z toho, že jednatel společnosti s ručením omezeným nemůže mít uzavřenu pracovní smlouvu, případně být jmenován do funkce, jestliže nevykonává jiný druh práce, než vyplývající přímo z práv a povinností jednatele. 9.12. NS ČR sp. zn. 26 Cdo/781/2005 - V daném případě dospěl odvolací soud ke skutkovému závěru, že náplní funkce ředitele provozovny byla organizace práce, zajišťování zákazníků, materiálu na opravy, starost o ekonomiku provozovny, naopak náplní této funkce dle závěru odvolacího soudu nebylo samotné autoopravárenství. Pokud s ohledem na takto zjištěný skutkový stav dospěl odvolací soud k závěru, že předmětná dohoda o pracovní činnosti je neplatná podle ust. § 242 odst. 1 písm. a) zák. práce, neboť obsah činnosti žalobce ve funkci ředitele provozovny nepředstavuje jiný druh práce, než obsah funkce jednatele, nelze tomuto posouzení vytýkat, že by bylo v rozporu s hmotným právem či judikaturou (srov. např. rozsudek Vrchního soudu v Praze ze dne 21.4.1993, sp.zn. 6 Cdo 108/92, uveřejněný pod č. 13 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, roč. 1995, rozsudek Nejvyššího soudu České republiky ze dne 4.11.2004, sp.zn. 21 Cdo 1634/2004, usnesení Nejvyššího soudu České republiky ze dne 15.1.2003, sp.zn. 21 Cdo 963/2002). 9.13. NS ČR sp. zn. 21 Cdo/2687/2014 - V projednávané věci měl žalobce jako manažer pro komunikaci s veřejností vykonávat na základě pracovní smlouvy uzavřené s Pražským stavebním bytovým družstvem dne 31. 12. 2003 a doplněné dodatkem k pracovní smlouvě ze dne 18. 12. 2008 činnosti, které spočívaly jak bylo soudy zjištěno například v kontrole majetku, kontrole uživatelů bytů a nebytových prostor užívaných nečleny družstva, kontrole nahlášených oprav, vyhotovování protokolů o kontrole, vyhledávání listin pro podávání žalob v archivu, přípravě podkladů pro podávání žalob, správě počítačové sítě, digitalizaci dokumentů, činnosti směřující k uzavírání nájemních smluv, analýzách událostí v družstvu, pořizování fotodokumentace pro potřeby zástupců družstva nebo v účasti na soudních jednáních. Tyto činnosti, které soud prvního stupně charakterizoval jako činnosti podpůrné, pomocné, technické a administrativní, jež nutně vyžadovala běžná správa tak velkého družstva, není možné též s přihlédnutím k tomu, že soudy nebylo zjištěno, že by v pracovní smlouvě nebo ve vnitřních předpisech družstva bylo specifikováno, jaké činnosti je žalobce jako manažer pro komunikaci s veřejností povinen vykonávat oddělovat od řízení činnosti družstva a rozhodování o jeho záležitostech, v nichž spočívala podstata funkce člena představenstva Pražského stavebního bytového družstva, kterou žalobce zároveň vykonával. Také těmito činnostmi se žalobce podílel na organizování činnosti družstva a na rozhodování o jeho záležitostech. Od činností spadajících do výkonu funkce člena statutárního orgánu družstva nelze oddělovat ani činnosti vykonávané žalobcem v rámci správy počítačové sítě , které odvolací soud označil za činnosti technicky specifické , a to i s ohledem na skutečnost, že ze zjištění soudů nevyplývá, že by se jednalo nikoli o jednorázové (nahodilé), ale o rozsáhlejší, soustavně nebo pravidelněji vykonávané činnosti. Jde-li o kontrolní, administrativní a jiné podobné úkony prováděné žalobcem, nelze přehlédnout, že bez takových činností se do určité míry neobejde žádná organizační a řídící činnost, a tedy ani výkon funkce člena představenstva družstva. Protože žalobce měl na základě pracovní smlouvy uzavřené s Pražským stavebním bytovým družstvem dne 31. 12. 2003 a doplněné dodatkem k pracovní smlouvě ze dne 18. 12. 2008 jako zaměstnanec v pracovním poměru vykonávat činnost člena statutárního orgánu (představenstva) tohoto družstva, kterou v pracovním poměru vykonávat jak vyplývá z výše uvedeného nelze, je uvedená pracovní smlouva podle ustanovení § 242 odst. 1 písm. a) zák. práce [nikoli podle ustanovení § 39 zákona č. 40/1964 Sb., občanský zákoník, ve znění pozdějších předpisů, účinného do 31. 12. 2013, které na pracovněprávní úkony nedopadá (srov. například rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 20. 9. 2001 sp. zn. 21 Cdo 2708/2000, který byl uveřejněn pod č. 69 ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, roč. 2002)] neplatným právním úkonem a mezi Pražským stavebním bytovým družstvem a žalobcem proto na jejím základě nemohl vzniknout platný pracovní poměr nebo jiný pracovněprávní vztah. Závěr odvolacího soudu, že žalobce má vůči žalovanému právo na zaplacení mzdy sjednané v uvedené pracovní smlouvě, proto není správný.
10. V prejednávanej veci bolo o pracovnej náplni žalobcu z jeho tvrdení (ktorým žalovaný neodporoval a preto ich súd považuje za nesporné) zistené nasledujúce: „Vo firme som pracoval ako manager. Vzhľadom na moju národnosť som mal na starosti Nemecko a Rakúsko, čiže nemecky hovoriacich zákazníkov. Pripravoval som cenové ponuky a v prípade, ak sme s cenovou ponukou uspeli, zabezpečoval som výrobu objednaného tovaru. Mal som k dispozícii služobné motorové vozidlo, firemnú platobnú kartu.“ Na otázku súdu, či žalovaný bol niekomu podriadený tento uviedol, že: „Nie, všetci konatelia sme mali rovnaké postavenie, avšak v prípade sporu, čo sa týka či dáme zákazku, alebo nedáme, dohodli sme sa, že rozhodujúce slovo bude mať v tom F.. Z..“ Na otázku súdu žalovanému, či bol niekto nadriadený tento uviedol, že: „Nie. Uviedol, že v prípade ak sa prejednával, resp. vybavoval konkrétny obchodný prípad, kópie dal aj na vedomie ostatným konateľom, čo robili aj oni a tak sa navzájom informovali o chode firmy. Čo sa týka však klasickej nadriadenosti, nemal žiadneho nadriadeného, ktorý by mu mohol ukladať pracovné úlohy a zadania.“
11. Z vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že činnosť žalobcu v tvrdenom pracovnom pomere sa v celom rozsahu prekrývala s tým, čo patrí do funkcie konateľa s.r.o., ktorú funkciu tiež zastával. Aj z predloženého zápisu z VZ vyplýva, že pracovný pomer bol uzatvorený na funkciu konateľa, čomu zodpovedá aj to, že všetci konatelia - tzv. zamestnanci si boli rovní, bez vzájomnej nadriadenosti a podriadenosti, bez možnosti ukladania si a kontroly úloh, čo výslovne odporuje definícii závislej práce vykonávanej zamestnancom, ako to predpokladá ustanovenie § 1 Zákonníka práce, podľa ktorého
(1) Tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy. (2) Za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, sa považuje výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, za mzdu alebo odmenu, v pracovnom čase, na náklady zamestnávateľa, jeho výrobnými prostriedkami a na zodpovednosť zamestnávateľa a ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností. (3) Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislou prácou nie je podnikanie alebo iná zárobková činnosť založená na zmluvnom občianskoprávnom alebo zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.
a ustanoveniu § 47 ods.1 Zákonníka práce, podľa ktorého odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, a) zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou, b) zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.
12. Z výpovede žalobcu na pojednávaní vyplynulo, že spor medzi žalobcom a žalovaným, resp. medzi žalobcom ako konateľom a spoločníkom a ostatnými konateľmi a spoločníkmi má výslovne charakter obchodnoprávny. Na vyššie uvedených záveroch nemôže nič zmeniť ani tvrdenie žalovaného o neplatnosti nimi vykonaného právneho úkonu, pretože o platnosti, či neplatnosti skončenia pracovného pomeru môže rozhodovať iba súd z dôvodu kogentnosti právnych noriem vznik a skončenie pracovného pomeru upravujúcich.
13. Slovenský právny poriadok nezakazuje, aby konateľ s.r.o. nemohol byť zároveň aj zamestnancom tejto s.r.o. Druh práce dohodnutý v pracovnej zmluve však nesmie byť totožný s činnosťou, ktorá podľa Obchodného zákonníka patrí konateľovi. V prejednávanej veci tomu tak bolo. V rámci zisťovania pracovnej náplne žalobcu, tento uviedol výslovne činnosti, ktoré patria do obchodného vedenia s.r.o. Uzavretá pracovná zmluva je tak podľa § 39 Občianskeho zákonníka (Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.) neplatným právnym úkonom a keďže nevznikol medzi účastníkmi pracovný pomer podľa § 42 ods. 1 ZP, tak nemohlo dôjsť ani k jeho zániku okamžitým zrušením pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 ZP, a teda neprichádza do úvahy rozhodovanie o platnosti skončenia pracovného pomeru a jeho ďalšom trvaní.
14. Už len na okraj veci súd uvádza, že aj keby hypoteticky išlo o platne uzavretý pracovný pomer, jeho okamžité skončenie zo strany žalovaného by súd považoval za platné z dôvodu, že to bol práve žalobca, ktorý sa svojvoľne (resp. z dôvodu obchodnoprávnych sporov so spoločníkmi a konateľmi žalovaného, keď mu bolo znemožnené prevziať auto v servise) rozhodol „prácu“ nevykonávať a na pracovisko v sídle firmy nechodiť. Na tom nič nemení ani preukazované svojvoľné rozhodnutie žalobcu o zmene miesta výkonu práce na domácku prácu a o zmene pracovnej činnosti z marketingového managera na kontrolóra firemného účtu, pretože na takéto jednostranné zmeny by žalobca ako zamestnanec oprávnený nebol.
15. Náhrada trov konania.
Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Keďže žalovaný bol v celom rozsahu v konaní úspešný, má právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2) vyhotoveniach. Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.