Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/514/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: GENERAL FACTORING, a.s., Bratislava, Košická 56, IČO: 35 838 825, zastúpenej: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava, Michalská 14, IČO: 47 255 706, proti žalovaným: 1/ K.. W. Z., nar. X. V. XXXX, bytom T., T. T. XXXX/ XX, 2/ D. Z., nar. XX. S. XXXX, bytom T., T. T. XXXX/XX, o 14.194,02 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 10. decembra 2014 č. k. 12C/103/2012-253 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/, 2/ majú právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

odôvodnenie:

Napádaným rozsudkom súd prvej inštancie zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Trnava č. k. 1Ro/99/2012-76 zo dňa 30. júla 2012. Žalovaným 1/ a 2/ uložil solidárnu povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.327,76 eur, s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 165,97 eur od 21. mája 2009 do zaplatenia, zo sumy 165,97 eur od 21. júna 2009 do zaplatenia, zo sumy 165,97 eur od 21. júla 2009 do zaplatenia, zo sumy 165,97 eur od 21. augusta 2009 do zaplatenia, zo sumy 165,97 eur od 21. septembra 2009 do zaplatenia, zo sumy 165,97 eur od 21. októbra 2009 do zaplatenia, zo sumy 165,97 eur od 21. novembra 2009 do zaplatenia, zo sumy 165,97 eur od 21. decembra 2009 do zaplatenia a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Žalovaným 1/ a 2/ nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1, 2 a 3, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 517 ods. 2, § 524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, § 528 ods. 1 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, 2, § 504 ( č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 ZoSÚ (zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), § 5b ZoOS (zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov), § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení do 21. mája 2009. Vecne zdôvodnil uzavretou zmluvou o splátkovom úvere č. 0178784316 dňa 13. decembra 2004 medzi právnou predchodkyňou žalobkyne (Slovenská sporiteľňa, a.s.) a žalovaným 1/, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 9.958,18 eur (s dohodnutou úrokovou sadzbou 9,80% ročne). Žalovaný 1/ prevzal záväzok poskytnutý úver splácať mesačnými splátkami vo výške 165,97 eur, splatnými do 20. dňa v mesiaci, s dohodnutou splatnosťou prvej splátky 20. januára 2005 a konečnou splatnosťou úveru 20. januára 2012. Na zabezpečenie záväzku, vyplývajúceho zo zmluvy o úvere, bola uzavretá dohoda o ručení medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovanou 2/, ktorá prevzala záväzok uspokojiť pohľadávku veriteľa zo zmluvy o úvere, v

prípade ak ju neuhradí dlžník. Pri výklade definície spotrebiteľskej zmluvy súd prvej inštancie vychádzal z nepriameho účinku smerníc na ochranu spotrebiteľa, predovšetkým Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, definujúcej spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzavretú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, vzhľadom na potrebu eurokonformného výkladu definície spotrebiteľskej zmluvy vo vnútroštátnom práve. Smernica neurčila zmluvné typy, ktoré môžu mať povahu spotrebiteľskej zmluvy, preto takúto povahu môže mať každá zmluva upravená zákonom, aj nepomenovaná, ak vykazuje znaky určené smernicou. Na podporu svojej argumentácie súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 3 Cdo 157/2012, v zmysle ktorého ustanovenie § 52 a nasl. O. z. (v znení účinnom do 31. decembra 2007) nemá taxatívny charakter. Vzhľadom na postavenie zmluvných strán pri uzatváraní a plnení zmluvy, predmetná zmluva má charakter spotrebiteľskej zmluvy, bez ohľadu na typ zmluvy o úvere, upravený v (tzv. absolútny obchod), pretože špeciálna právna úprava (§ 52 a nasl. O. z.) má prednosť pred všeobecnou úpravou v ObZ. Predmetná zmluva o úvere spĺňa tiež definičné znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 2 písm. a/, b/ ZoSÚ). Súd prvej inštancie podrobil prieskumu obsahové náležitosti predmetnej úverovej zmluvy a dospel k záveru, že úver je potrebný považovať za bezúročnú a bez poplatkov, vzhľadom na absenciu obligatórnej náležitosti zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ (ročnej percentuálnej miery nákladov). Žalobkyni tak neprislúchal nárok na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru, ako ani ostatných poplatkov. Vychádzajúc z výšky poskytnutého úveru 9.958,18 eur, z ktorého časť bola žalovaným 1/ už uhradená (4.472,89 eur), žalovanému 1/ vznikla povinnosť zaplatiť zostatok nesplatenej istiny úveru. Súd prvej inštancie následne aplikoval ustanovenie § 5b ZoOS o premlčaní, s prihliadnutím na jeho procesný charakter (v dôsledku čoho bolo potrebné ustanovenie použiť, i keď sa súdne konanie začalo skôr, teda pred účinnosťou zákona). Spotrebiteľská zmluva nepredstavuje samostatný zmluvný typ. Ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný v občianskoprávnych, ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, vzniknutého na základe spotrebiteľskej zmluvy, sa ale nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa (na rozdiel od právnej úpravy premlčania v . Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie a preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej úpravy. Z obsahu a formy zmluvy je zrejmé, že ide o tzv. formulárovú zmluvu, ktorej predtlač mala právna predchodkyňa žalobkyne pripravenú a dopisovala do nej iba konkrétne údaje, týkajúce sa žalovaného 1/, ktorý obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť. Preto ustanovenie zmluvy o úvere týkajúce sa voľby (čl. V bod 4), nemožno považovať za individuálne dojednanie. Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila aj rozhodovacia prax súdov (uznesenie NS SR sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a sp. zn. 6Co/81/2012, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 402/2013). Dualizmus právnej úpravy hmotnoprávnych inštitútov súkromného práva (premlčanie) bolo preto potrebné vyriešiť v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, pre ktorého je výhodnejší kódex občianskeho súkromného práva. Prihliadajúc na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, poskytnutý úver vo výške 9.958,18 eur bol žalovaný 1/ povinný zaplatiť v dohodnutých 60-tich mesačných splátkach (9.958,18 eur : 165,97 eur, ako dohodnutá výška splátky). Ak prvá splátka bola splatná 20. januára 2005, splatnosť poslednej 60. splátky nastala 20. decembra 2009. Premlčacia doba pri jednotlivých splátkach začala plynúť odo dňa ich splatnosti a keďže žaloba bola podaná na súde prvej inštancie 4. mája 2012, premlčané boli všetky splátky (dlžnej časti) poskytnutého úveru splatné do 4. mája 2009 (tri roky pred podaním žaloby). Žalovaným 1/, 2/ uložil preto súd prvej inštancie povinnosť zaplatiť žalobkyni 8 splátok vo výške 165,97 eur mesačne, t. j. spolu 1.327,76 eur (splátky splatné v období od 20. mája 2009 do 20. decembra 2009). V zostávajúcej časti bola žaloba (o zaplatenie sumy 12.866,26 eur) zamietnutá, spolu s príslušenstvom (úrokmi z omeškania). Z priznaných splátok úveru boli priznané žalobkyni aj úroky z omeškania, určené v súlade s vykonávacím predpisom k O. z. (výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením dlhu). Žalovaná 2/ bola zaviazaná na úhradu dlhu spolu so žalovaným 1/ ako ručiteľka, na základe dohody o ručení. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p., kvantifikujúc pomer úspechu a neúspechu účastníkov konania v prospech žalovaných v rozsahu 81,30 % (úspech žalobkyne predstavoval 9,35%, v ktorej časti boli neúspešní žalovaní 1/, 2/ a úspech žalovaných 1/, 2/ činil 90,65%, v ktorej časti bola neúspešná žalobkyňa). Z dôvodu neuplatnenia si náhrady trov konania žalovanými 1/, 2/ (podľa obsahu spisu žalovaným 1/, 2/ v konaní trovy nevznikli), nebolo im právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie priznané.

Proti tomuto rozsudku, v zamietajúcej časti vo veci samej, podala včas odvolanie žalobkyňa, navrhujúc jeho zmenu uložením povinnosti žalovaným 1/, 2/ zaplatiť žalobkyni sumu 7.468,65 eur, spolu s úrokmi z omeškania (konkretizovanými v odvolaní), ako i zaplatením sumy 6.140,89 eur, spolu s konkretizovanými úrokmi z omeškania. Odvolanie obsahovo odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci. Súčasne namietala, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (nesprávnosť rozhodnutia mala spočívať v nesprávnom určení aplikovaného právneho predpisu, ako i nesprávnom postupe vo vzťahu k premlčaniu a jeho následkom, určením trojročnej premlčacej doby). Zmluva o úvere patrí medzi tzv. absolútne obchody (§ 261 ods. 3 písm. b/ , v dôsledku čoho bola daná pôsobnosť ObZ, bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy. V čase uzavretia úverovej zmluvy ustanovenie § 52 ods. 1 O. z. definovalo spotrebiteľské zmluvy konkrétnym zmluvným typom (kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy). Možno preto vyvodiť, že úverová zmluva nie je spotrebiteľskou zmluvou. Podľa ustanovenia § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa sú spotrebiteľskými zmluvami zmluvy uzavreté podľa O. z., ako i (ale aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje). Spotrebiteľský úver nepredstavuje preto jeden zmluvný typ, ale osobitný subtyp zmluvných typov, ktorých kauzou je dočasné poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu (pôžička, úver, nájom), na úpravu ktorých sa majú použiť pri kogentnej či dispozitívnej zákonnej úprave jednotlivých zmluvných typov aj ďalšie kogentné právne normy, vymedzené v zákone o spotrebiteľských úveroch (lex specialis). Nie je preto vylúčená aplikácia ustanovení ObZ. Žalobkyňa nesúhlasila s výlučnou pôsobnosťou O. z. na daný vzťah. Úverová zmluva, bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľovi, sa spravuje (žalobkyňa podporne poukázala na právne názory, ktoré odzneli v odbornej literatúre JUDr. Jany Bajánkovej a prof. JUDr. Petra Vojčíka, CSc.). Spotrebiteľskou zmluvou je preto aj absolútna obchodná zmluva, bez ohľadu na to, že sa riadi právnym režimom ObZ. Ustanovenie § 54 O. z. neustanovuje aplikáciu O. z. na spotrebiteľské zmluvy vo forme absolútnych obchodov inak ako v rozsahu § 52 - § 54 O. z., resp. § 60. Dĺžka premlčacej doby v občianskoprávnych spotrebiteľských vzťahoch nemôže byť ani predmetom zmluvnej podmienky, keďže je upravená kogentnou právnou normou. Na porovnanie žalobkyňa uviedla českú právnu úpravu, rozlišujúcu aplikáciu ustanovení O. z. a v určitých oblastiach na absolútne obchody, umožňujúcu jeho širšiu použitie, ako je tomu v rámci slovenského právneho poriadku (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo 3337/2010, v zmysle ktorého úprava premlčania obsiahnutá v O. z. v § 101 a nasl. nepatrí medzi tzv. iné ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa). Na vzťah ručiteľa zabezpečujúceho záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy je potrebné aplikovať premlčanie obsiahnuté v ObZ, teda štvorročnú premlčaciu dobu (podľa ustanovení ČR). Výklad ustanovenia § 262 ods. 4 prvej vety ČR, ktorý by rozlišoval, či spotrebiteľ je v pozícii nositeľa práva alebo v pozícii majúcej povinnosť a podľa toho umožňoval použitie príslušných ustanovení o premlčaní O. z. alebo v podľa konkrétnej situácie, je neprijateľný. Ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa (podľa čl. 3 smernice) je potrebné považovať za také, ktoré chránia slabšiu stranu proti silnejšej (musí ísť o ustanovenie, ktoré by bolo prijaté priamo na ochranu spotrebiteľa alebo ustanovenie, ktorého charakter je taký, že zámerným spôsobom chráni slabšiu stranu zmluvného vzťahu). Premlčanie sa teda aj v spotrebiteľských zmluvách, majúcich formu absolútneho obchodu, spravuje výlučne ObZ. Predchádzajúci záver neodporuje ani rozhodnutiu NS SR sp. zn. 5MCdo 20/2009 (podľa ktorého pri zmluve o pripojení uzavretej so spotrebiteľom je premlčacia doba tri roky, pretože tento záver sa týka zmluvnej podmienky o voľbe práva

- ObZ, ktorá bola vyhodnotená ako neprijateľná a preto neprijateľná bola aj dohoda o použití ustanovenia o premlčaní v . Nešlo teda o obligatórne použitie ObZ, ako je tomu v prejednávanej veci. Žalobkyňa v odvolaní poukazovala na obsah odôvodnenia rozhodnutí krajských súdov, zdôrazňujúcich prednostný charakter ustanovení ObZ, upravujúcich inštitút premlčania nárokov z úverovej spotrebiteľskej zmluvy (Krajský súd v Trnave sp. zn. 9Co/224/2011, sp. zn. 11Co/456/2012, sp. zn. 24Co/417/2012, Krajský súdu v Trnave sp. zn. 9Co/162/2012, sp. zn. 25Co/297/2013, Krajský súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/142/2014, sp. zn. 14Co/163/2013, sp. zn. 17Co/170/2013, sp. zn. 15Co/28/2013 a Krajský súdu v Žiline sp. zn. 8Co/428/2013). Zhodný právny názor bol vyjadrený aj v uznesení NS SR sp. zn. 6MCdo 4/2012. Pri aplikácii premlčania v trvaní štyroch rokov žalobkyni prislúcha nárok na zaplatenie splátok splatných v období od 5.5.2008 do 20. januára 2012 (celkovo 45 splátok). Žalobkyňa súdu prvej inštancie vytýkala aj nezhodu v odôvodnení napádaného rozhodnutia, pri uvádzaní rozhodného dátumu splatnosti poslednej splátky (20. januára 2012) a dátumu konečnej splatnosti 20. decembra 2009

(nekorešpondujúci s úverovou zmluvou a vykonaným dokazovaním). Následne žalobkyňa namietala potrebu správneho rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania.

Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu nevyjadrili.

Odvolací súd podľa § 34 (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 , po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 , preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 , postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s procesnými pravidlami O. s. p. (účinného do 30. júna 2016). Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s odvolacími námietkami žalobkyne, odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody.

Súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti), aj podľa právneho poriadku platného v čase jej uzavretia (§ 52 ods. 2, 3 O. z. v znení účinnom do 31. decembra 2007). Podľa ZoSÚ (§ 2 ods. 1 písm. a/) má tiež charakter spotrebiteľského úveru dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere (vychádzajúc z výpovede žalovanej 2/ o účelovom použití finančných prostriedkov z úveru, a to na úhradu dlhu na bývanie). Naviac žalobkyňa sama podriadila predmetnú zmluvu pod režim spotrebiteľských zmlúv s poukazom na ustanovenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, obsahujúceho úplnú definíciu spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú považuje zmluvy uzavreté podľa O. z., ako i ObZ, aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj ZoOS. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89, Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92, Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 O. z. vychádzať z rozšíreného výkladu definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako

spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže žalobkyňa sa domáha svojho nároku voči žalovanému, ktorý je spotrebiteľom.

Z uvedeného potom možno vyvodiť záver, že prípadná nedôslednosť pôvodnej právnej úpravy O. z. (účinnej do 31.12.2007) nemôže mať za následok nemožnosť spotrebiteľa (vo vzťahu k uplatňovaným nárokom voči nemu zo zmluvy uzavretej do 31.12.2007), reálne sa domôcť práv priznaných normami na ochranu spotrebiteľa (§ 52 - § 54 O. z.). Až novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 1 O. z. predstavuje správne transponovanú definíciu spotrebiteľskej zmluvy (ktorou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom).

Obdobný uvedenému je prípad novelizácie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z., ktoré už normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu O. z. pred ustanoveniami (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015 novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z. (účinné od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Je potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení O. z. (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Námietka žalobkyne o nutnosti favorizovať neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27. januára 2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, bolo potrebné na daný prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby, je pre žalovaného ako spotrebiteľa priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou premlčacou lehotou podľa . Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvných typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O. z. podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy (porov. rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/716/2014-63 zo 16. decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O. z., ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/2013 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O. z. na prospech spotrebiteľa, na úver ako absolútny obchod upravený v ObZ, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

Odvolací súd sa preto stotožnil s aplikáciou ustanovenia § 101 O. z. na súdenú vec, upravujúceho trojročnú premlčaciu lehotu. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval nárok uplatnený žalobkyňou (v zamietajúcej časti) ako premlčaný, aplikujúc hmotnoprávne ustanovenie o všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, keď uplatňované splátky (zostatku dlžnej časti poskytnutého úveru) splatné do 4. mája 2009 (tri roky pred podaním žaloby) boli premlčané (v dôsledku čoho bol žalobkyni priznaný nárok na zaplatenie splátok poskytnutého úveru, ktorých splatnosť nastala v období až od 20. mája 2009 do 20. decembra 2009, kedy bola splatná posledná splátka). Vychádzajúc z dátumu podania žaloby na súde prvej inštancie (4. mája 2012), súd prvej inštancie správne konštatoval jej podanie po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa občianskeho práva, vo vzťahu k uvedenej časti uplatňovaných splátok úveru, a v tejto časti preto žalobu dôvodne zamietol.

Odvolací súd preto nemohol prihliadať na odvolacie námietky žalobkyne, týkajúce sa premlčania nároku (nebol tak daný dôvod na priznanie nároku na zaplatenie splátok v žalobkyňou navrhovanom rozsahu). Súd prvej inštancie pri uvádzaní dátumu splatnosti poslednej splátky v odôvodnení napádaného rozhodnutia, na strane 2, 4 a 5, vychádzal z formulácie zmluvného dojednania podľa výslovného

znenia predmetnej zmluvy. Na strane 14 napádaného rozhodnutia uviedol údaj o splatnosti poslednej splátky 20. decembra 2009 (nie o konečnej splatnosti úveru), ktorý náležite zdôvodnil a kvantifikoval (v dôsledku nespornej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, bol žalovaný 1/ povinný zaplatiť len zostatok nezaplatenej časti úveru, ktorý bol poskytnutý vo výške 9.958,18 eur, ktorá suma pri dohodnutých mesačných splátkach 165,97 eur, po rozpočítaní poskytnutého úveru, predstavovala 60 splátok, s dátumom splatnosti poslednej splátky 20. decembra 2009).

S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolacie námietky žalobkyne, poukazujúce na prednostnú aplikáciu ustanovení aj v prípade spotrebiteľskej zmluvy, nemohli obstáť. K rozhodovacej činnosti v odvolaní označených súdov (z obdobia pred ustálením súdnej praxe, týkajúcej sa prednostnej aplikácie ustanovení O. z. pred ObZ, ako i pred prijatím legislatívnej zmeny, explicitne upravujúcej prednostné použitie ustanovení O. z.), ako i k právnym názorom v odbornej literatúre, je potrebné uviesť, že podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu rovnakého stupňa. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je však daná povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku jednotlivých smerníc (pri napĺňaní cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym právom, smerujúcich k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v hmotnoprávnych a procesnoprávnych vzťahoch, v dôsledku len iluzórnej slobody spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy s dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Komparácia s českou právnou úpravou sa nejavila byť vhodná už vzhľadom na odlišnosti dotknutých častí právnej úpravy, pomenovaných samotnou žalobkyňou v odvolaní.

Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej povinnosti) preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah, vrátane výberu zmluvného typu (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-240/98 až C 244/98, Oceano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza Claro).

Súd prvej inštancie správne konštatoval aj premlčanie nároku na zaplatenie úrokov z omeškania z neúspešne uplatňovaných mesačných splátok, keďže (úroky) tvorili príslušenstvo pohľadávky, sledujúce osud hlavného záväzku.

Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania úspešných žalovaných 1/ a 2/. Súd prvej inštancie dôvodne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p. (účinné do 30. júna 2016), na základe ktorého žalovaným 1/, 2/ vznikol nárok na náhradu trov konania, vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu strán v konaní (ktorý bol aj správne kvantifikovaný). Z dôvodu nevyčíslenia náhrady trov konania žalovanými 1/, 2/, nebola týmto úspešným účastníkom konania náhrada trov konania priznaná (zo spisu žalovaným 1/ a 2/ vzniknuté trovy konania nevyplývali).

Z dôvodu, že žalovaní 1/ a 2/ bolí úspešní aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení § 255 ods. 1 CSP, vzniklo im právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalovaní 1/, 2/ majú právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2015/160/20160701>.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/20160701> nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.