Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-1044-2015.pdf
PDF · 77.5 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/1044/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci žalobcu: M. U. L. s.r.o., so sídlom v R., Z. č. XX, IČO: 46 713 930, zastúpeného advokátskou kanceláriou Strelák&Petkov, so sídlom v Bratislave, Na vŕšku č. 12 proti žalovanému R. R., bytom v P., E. č. XX/XX, občanovi Slovenskej republiky, o zaplatenie 299 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 27. apríla 2015 č. k. 21C/38/2015-33, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 342,24 eur s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 299 eur od 28.09.2013 do zaplatenia. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V rozhodnutí konštatoval, že žalobca sa domáhal zaplatenia uvedenej sumy tvrdiac, že jeho právny predchodca poskytol žalovanému možnosť úverového rámca ku kreditnej karte v rozsahu 331,93 eur. Žalovaný sa zaviazal čerpaný úver splácať formou inkasa minimálnej splátky. Keďže žalovaný nedodržal dohodnuté podmienky, došlo k odstúpeniu od zmluvy s tým, že bol vyzvaný na zaplatenie dlžnej sumy, bezvýsledne. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobu žalobcu je potrebné zamietnuť. Mal za preukázané, že na základe zmluvy o úvere právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému na jeho požiadanie peňažné prostriedky, ktoré sa žalovaný zaviazal vrátiť zvýšené o dohodnuté úroky v pravidelných mesačných splátkach. Zmluva spĺňa náležitosti zmluvy o úvere definované v § 497 Obchodného zákonníka a záväzkový vzťah medzi účastníkmi je teda vzťahom zo zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorý predstavuje tzv. absolútny obchod, napriek uvedenému je však nutné vec posúdiť i podľa ustanovení spotrebiteľského práva, keď posudzovaný právny vzťah spĺňa charakteristiku spotrebiteľských zmlúv. Predmetná zmluva o úvere bola vyhotovená ako formulár, jej súčasťou boli bez akejkoľvek pochybnosti obchodné podmienky, ktoré žalovaný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už pre vopred veľký počet spotrebiteľov. Išlo o štandardnú formulárovú zmluvu uzavretú medzi veriteľom ako dodávateľom a odporcom ako spotrebiteľom, preto predmetná zmluva zároveň spĺňa charakteristiku zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie ďalej za preukázané, že mimoriadna splatnosť poskytnutého úveru nastala dňom 15.01.2011, keď listom zo dňa 15.12.2010 oznámil právny predchodca žalobca žalovanému, že odstupuje od zmluvy ku dňu 31.12.2010 a vyzval ho na úhradu dlžnej sumy do 15 dní od účinnosti odstúpenia. Žalobca si tak prvý krát mohol uplatniť svoj nárok na súde dňom 16.01.2011. Žaloba bola podaná na súde 11.06.2014, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, ktorú bolo v tomto prípade
potrebné aplikovať s odkazom na ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Preto žalobu žalobcu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy v konaní nevznikli.
2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho žalobe vyhovie. V odvolaní namietal, že názor súdu o potrebe výlučnej aplikácie Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch je neudržateľný a je v rozpore s praxou súdov vyššieho stupňa a tiež v rozpore s názorom Najvyššieho súdu Českej republiky. Mal za to, že ustanovenia zákonov (či už Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka) týkajúce sa inštitútu premlčania nemajú povahu ustanovení smerujúcich k ochrane práv spotrebiteľa, a to z toho dôvodu, že premlčanie nikdy nemôže byť podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko ide o objektívnu právnu skutočnosť a nestavia spotrebiteľa do nevýhodnejšieho postavenia oproti dodávateľovi, keďže tak pre dodávateľa ako aj pre spotrebiteľa, či už v rámci režimu Občianskeho zákonníka, alebo v prípade režimu Obchodného zákonníka platí rovnaká premlčacia doba. Preto pri posudzovaní dĺžky premlčacej doby a jej plynutia je v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere nevyhnutné aplikovať vždy a výlučne ustanovenia Obchodného zákonníka.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 Zák. č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, ďalej len CSP) a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.
5. V preskúmavanej veci žalobca v odvolaní namietal, že súd nesprávne aplikoval ust. Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby.
6. K námietkam žalobcu je potrebné poukázať predovšetkým na to, že predmetný zmluvný vzťah vznikol 24.09.2008, keď definíciu spotrebiteľskej zmluvy a spotrebiteľa upravoval Občiansky zákonník v ust. § 52. Podľa § 52 ods. 4 cit. zákona za spotrebiteľa sa považuje osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. V zmysle § 52 ods. 3 cit. zákona za dodávateľa sa považuje osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. V zmysle ust. § 52 ods. 1 cit. zákona za spotrebiteľskú zmluvu sa považovala každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvoril dodávateľ so spotrebiteľom.
7. V danej veci je nepochybné, že zmluva vykazuje všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy a že žalovaný nepoužil predmet plnenia na podnikanie. Taktiež je zrejmé, že pôvodný veriteľ bol podnikateľom a že predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti. Postúpením pohľadávky sa povaha predmetnej právnej veci ako spotrebiteľskej nezmenila.
8. Súdna prax považuje spotrebiteľské zmluvy, vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy, za typické občianskoprávne vzťahy. Úver je síce absolútnym obchodom a na úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, avšak predmetná vec sa týka spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou (Zák. č. 250/2007 Z. z. a ustanoveniami Občianskeho zákonníka). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, teda o typický občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy a v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nepodnikateľské právo (rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 5MCdo/20/2009). Uvedené závery a názory akceptoval aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa 19.06.2013, č. k. I. ÚS 402/2013.
9. Je preto potrebné uzavrieť, že vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, premlčuje sa nárok na peňažné plnenie z uvedeného zmluvného vzťahu v trojročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka, ktoré je pre spotrebiteľa výhodnejšie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.04.2015,
sp. zn. 3MCdo/14/2014, podľa ktorého ust. § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastník je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka.
10. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, rozhodol vecne správne, preto odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.
11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie.
12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).