Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_12C-188-2015.pdf
PDF · 92.74 KB
Case nature
Area
Subarea
12C/188/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Gabrielou Sobolovskou v právnej veci žalobcu: Sokol na Slovensku, so sídlom Junácka 6, Bratislava, IČO: 00 896 063, zastúpený: JUDr. Ľubomírom Gerdom, advokátom, so sídlom Levočská 12A, Bratislava proti žalovanému: Gymnázium, so sídlom Metodova 2, Bratislava, IČO: 42 262 488, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s prísl., takto
rozhodol:
Súd návrh z a m i e t a.
Súd žalobcovi a žalovanému n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa svojím návrhom podaným na tunajšom súde dňa 24. 04. 2015 domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam - pozemkom uvedeným v petite žalobnémho návrhu. Vlastnícke právo k predmetným pozemkom žalobca odvodzoval zo zákona č. 187/1949 Zb. o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport (ďalej len „zákon č. 187/1949“), nakoľko tvrdil, že podľa uvedeného zákona nadobudol vlastnícke práve ex legge teda zo zákona, k vyššie uvedeným pozemkom Československá obec sokolská, teda podľa jeho názoru pre vznik vlastníckeho práva k uvedeným nehnutenľostiam nebolo rozhodujjúce, že nebol vykonaný zápis vlastníckeho práva do pozemkovej knihy.
Žalobca tiež tvrdil, že podľa výpisu z pozemkovej knihy PK vložka č. XX, parcela XXXXX a pozemkovej knihy, parc. č. XXXXX, pozemky tam uvedené neboli nikdy vykúpené či vyvlastnené a ani iným titulom prevedené na iného, dôkazom čoho mala byť podľa žalobcu nielen pozemková kniha, ale aj zápisy v evidencii nehnuteľnosti po roku 1964.
Žalobca ďalej tvrdil, že deklarácia vlastníctva v prospech Československého štátu bola po roku 1964 preukázaná tak, že sa jednalo o neknihované parcely, ktoré v zmysle platných predpisov patria do vlastníctva štátu, pričom tento zápis mal byť podľa žalobcu vykonaný nesprávne, pretože sa vraj jednalo o knihované pozemky zapísané v PK vložke č. XX. Podľa žalobcu tieto pozemky štátu evidoval ako neknihovaný majetok, pričom išlo o majetok o knihovaný zapísaný v PK č. XX. Žalobca ďalej tvrdil, že má za to, že zo strany štátu išlo o omyl v držbe, a preto predmetné pozemky nemohol štát nadobudnúť do svojho vlastníctva cez inštitút vydržania. Žalobca bol toho názoru, že: „Zápis vlastníckeho práva v EN a katastri nehnuteľnosti nemožno považovať za tzv. titul uchopenia sa držby“.
Žalobca uviedol, že predmetné pozemky nikdy, a pred ním ani Československá obec sokolská nepreviedla na štát a ani nikdy tieto pozemky neboli skonfiškované, ani vyvlastnené, prípadne na základe inej skutočnosti ich štát nemohol nadobudnúť do svojho vlastníctva.
Pokiaľ sa týka preukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení žalobca uviedol, že tento je daný z dôvodu zosúĺadenia stavu právneho so stavom v katastri nehnuteľností, pretože len takéto rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností.
Žalobca tiež vo svojom návrhu a počas konania uviedol, že k zániku pôvodného subjektu „Československej obce sokolskej“ nedošlo, pričom uviedol, že došlo iba k zmene je názvu a subjektom všetkých majetkových práv namiesto pôvodnej Československej obce sokolskej je na území Slovenskej republiky žalobcu a na území Českej republiky Česká obec sokolská ako identické právne subjekty.
Za účelom preukázania týchto svojích tvrdení žalobca poukázal na dohodu o potvrdení majetkových pomerov z 22. 02. 1993 uzatvorenou medzi Českou obcou sokolskou a Sokolom na Slovensku.
2. Žalovaný vzniesol námietku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, ktorú odôvodnil nasledovne: Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 83/1990 Zb.), je uvedené: „Za združenia už vzniknuté podľa tohto zákona sa považujú dobrovoľné organizácie, ktoré vznikli po 30. septembri 1951, alebo ktoré boli za dobrovoľné organizácie vyhlásené podľa zákonč. 68/1951 Zb. o dobrovoľných organizáciach a zhomaždeniach a ktoré nezanikli. Tieto organizácie sú iba povinné do 30. júna 1990 oznámiť ministerstvu uvedenému v § 7 ods. 1, prípadne § 11 svoj názov, sídlo a stanovy“.
Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 83/1990 Zb., je uvedené: „Spolky zniknuté pred 01. októbrom 1951 sa považujú za združenia už vzniknuté podľa tohto zákona, pokiaľ nezanikli. Sú povinné do 30. júna 1990 oznámiť ministersvu uvedenému v § 7 ods. 1, prípadne § 11 ods. 4 svoj názov a sídlo. Pokiaľ toto neurobia ministerstvo sa ich opýta, či hodľajú i naďalej vyvíjať činnosť. Ak spolok nesplní povinnosť podľa druhej vety ani do 31. 12. 1990 bude sa predpokladať, že týmto dňom zanikol.
3. Súd vykonal dokazovanie výsluchom konateľa žalobcu, oboznámil sa s listinnými dôkazmi a zistil nasledovný skutkový stav. Žalobca svoju žalobu jednoznačne opieral o výpis pozemkoknižnej zápisnice č. XX, kat. územie Bratislava, kde bol vykonaný vklad vlastníckeho práva v časti B vlastníctva v prospech nižšej organizačnej zložky, Československej obce sokolskej a to na Jednotná telovýchovna organizácia Sokol Bratislava IV. Právnym dôvodom nadobudnutia vlastníckeho práva bol výmer o vlastníctve pôdy z 15. 08. 1949. Podľa tvrdenia právneho zástupcu žalobcu od tohto vkladu vlastníckeho práva neexistoval žiaden titul, na základe ktorého by došlo k prevodu, resp. prechodu vlastníckeho práva na čsl. štát. Podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu nedošlo ani k vyvlastneniu týchto pozemkov a ani ku konfiškácii pozemkov. Podľa vyjadrenia žalobcu išlo teda o omyl v držbe. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobca poukázal na rozhodnutie NS SR 5Cdo 71/2008, pričom s poukazom na tento rozsudok svoju vecnú aktívnu legitimáciu žalobca odvodil z obsahu dohody o potvrdení majetkových pomerov z 22. 2 1993 uzatvorenou medzi Českou obcou sokolskou a Sokolom na Slovenksu v súvislosti s rozdelením ČSFR. Z ktorej vyplynulo, že nedošlo k zániku pôvodného právneho subjektu Československej obce sokolskej, ale len k zmene je názvu, a subjektom všetkých majetkových práv namiesto pôvodnej Československej obce sokolskej sa v Českej republike stala Česká obec sokolská a na Slovensku Sokol na Slovensku ako identické právne subjekty.
4. Súd z listinných dôkazov podľa stanoviska odboru všeobecnej vnútornej správy sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra SR, ako ústredného orgánu štátnej správy na úseku nadácií a občianskych združení, zistil, že žalobca bol zaregistrovaný ako nový právny subjekt dňa 11. 10. 1990 pod č. VVS/1-900/90-3012 pod názvom Československá obec sokolská na Slovensku. Zmenu stanov, ktorej súčasťou bola zmena názvu združenia z Česko-slovenská obec sokolská na Slovensku na Sokol na Slovensku oznámil žalobca Ministerstvu vnútra SR v súlade s ustanovením § 11 odsek 1 zákona č. 83/1990 Zb. dňa 10. 11. 1992 a Ministerstvo vnútra SR túto zmenu vzalo na vedomie v súlade s § 11 odsek 3 Zákona č. 83/1990 Zb. v rovnaký deň teda 10. 11. 1992.
Zo stanoviska odboru všeobecnej vnútornej správy sekcie verejnej správy MV SR tiež vyplýva, že dňa 10. 11. 1990 požiadal prípravný výbor o registráciu združenia občanov s názvom Česko-slovenská obec sokolská na Slovensku v súlade s ustanovením § 6 odsek 2 a odsek 4 zákona č. 83/1990 Zb. Na základe podanej žiadosti (návrhu na registráciu) bolo združenie občanov zaregistrované Ministerstvom vnútra SR dňa 11. 10. 1990 pod č. Q.-XXX/XX-XXXX, ako nový právny subjekt pod názvom Česko-slovenská obec sokolská na Slovensku.
K otázke nástupníctva subjektov Československá obec sokolská a Jednotná telovýchovná organizácia Sokol, vzniknutých pre účinnosťou zákona č. 83/1990 Zb. poukázal odbor všeobecnej vnútornej správy sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra SR na skutočnosť, že ako orgán príslušný na vykonanie registrácie v zmysle § 7 odsek 1 Zákona č. 83/1990 Zb. nedisponuje a v čase registrácie žalobcu (ako združenia Česko-slovenská obec sokolská na Slovensku) ani nedisponoval žiadnymi listinami alebo oznámeniami preukazujúcimi skutočnosti, podľa ktorých sa malo postupovať v zmysle ustanovenia § 19 odsek 2 zákona č. 83/1990 Zb. Vzhľadom na tieto skutočnosti poukázalo Ministerstvo vnútra SR na tú skutočnosť, že žiaden z vyššie uvedených subjektov teda Česko-slovenská obec sokolská alebo Jednotná telovýchovná organizácia Sokol, si nesplnili citovaným zákonom stanovené povinnosti a preto nastal ich zánik zo zákona.
Ministerstvo vnútra SR poukázalo ďalej na skutočnosť, na základe listinných dôkazov, ktoré boli založené do súdneho spisu, že združenie občanov Česko-slovenská obec sokolská na Slovensku vzniklo podaním novej žiadosti na registráciu v zmysle § 6 Zákona č. 83/1990 Zb. a bolo teda zaregistrované ako nová právnická osoba a preto nemôže byť združením občanov vzniknutým v zmysle ust. § 19 odsek 2 zákona č. 83/1990 Zb. a teda z toho dôvodu ani nemôže byť nástupcom subjektov Česko-slovenská obec sokolská prípadne Jednotná telovýchovná organizácia Sokol Bratislava IV.
Ministerstvo vnútra SR ďalej poukázalo na tú skutočnosť, že v prípade, že by žalobca mal byť nástupcom pôvodného subjektu Česko-slovenská obec sokolská, bol povinný postupovať v zmysle § 19 odsek 2 zákona. č. 83/1990 Zb., teda bol povinný v lehote do 30. 06. 1990 oznámiť Ministerstvu vnútra SR svoj názov a sídlo, čo však neurobil.
5. Súd mal za to, že žalobca bol zaregistrovaný príslušným orgánom Ministerstvom vnútra SR ako nový právny subjekt, a z toho dôvodu ho nemožno považovať za nástupcu pôvodného subjektu Česko- slovenskej obce sokolskej, ale žalobca je novým právnym subjektom, ktorý vznikol dňa 11. 10. 1990, na základe žiadosti o registráciu. Poukazovanie žalobcu na dohodu o potvrdení majetkových pomerov z 22. 02. 1993 uzatvorenou medzi Českou obcou sokolskou a Sokolom na Slovensku, ktorá mala preukázať nástupníctvo žalobcu, považoval súd za bezpredmetné, nepreukazujúce ním uvedené tvrdenia. Navyše súd je toho názoru, že ak by malo ísť skutočne o listinu, ktorej obsah by mal byť pravdivý, mohol žalobca prakticky už od 23. 02. 1990, keďže mal podpísanú dohodu dňa 22. 02. 1993 podať žalobu na súd o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam alebo podať návrh na konanie v zmysle § 59 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnosiam.
6. Podmienka naliehavého právneho záujmu je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c) O.s.p.. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie či podaná žaloba je vhodným procesným nástrojom ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné súdne konanie. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva zaťažuje toho, kto sa tohto práva domáha. V zmysle § 80 písm. c) O.s.p. je teda žalobca povinný preukázať naliehavý právny záujem, to znamená musí preukázať, že tu existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty, ktorý predstavuje ohrozenie žalobcovho právneho postavenia.
Pokiaľ sa týka naliehavého právneho záujmu v tomto konaní žalobca na otázku súdu sa vyjadril cit. „Naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. na požadovanom určení je daný na zosúladenie stavu právneho so stavom v katastri nehnuteľnosti, pretože len takéto rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľnosti“.
Súd mal teda za to, že žalobca neosvedčil svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ako procesnej podmienky prípustnosti žalovaného návrhu.
7. Súd sa nestotožnil s návhrom žalobcu, ktorý tvrdil, že dôvodnosť svojho žalobného návrhu zakladá na nástupníctve pôvodného subjektu Česko-slovenskej obce sokolskej. Z listinných dôkazov,
ktoré sa nachádzajú v súdnom spise, súd poukazuje na skutočnosti, že predmetom tohto súdneho konania sú pozemky, ktoré boli skonfiškované, pričom konfiškát mohol nadobudnúť do vlastníctva jedine Českoslovenksý štát a nie žalobca. Následne teda Českoslovenksý štát mohol podľa potrieb s konfiškátom disponovať.
Túto skutočnosť preukazuje i história výpisov zo záznamom vlastníctva pozemkovej kniky PK vložka č. XX pre pozemky PK parcela č. XXXXX Y. XXXXX, pôvodne k. ú. Bratislava, súčasné kat. územie Nivy, ktorá uvádza, že vlastníkom predmetných pozemkov (PK parcela č. XXXXX Y. XXXXX) , na základe kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 30. 04. 1931 bol v spoluvlastníkom podiele 1/1 pán C. M. Y. U. L.. Národný výbor v Bratislave podľa dekrétu 108/1945, č.d. 8591/45 a v súlade s Nariadením slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa predmetné pozemky skonfiškoval. Podľa výmeru Národného výboru Bratislava č. 9576-IX/1-47 bola v PK vložke č. XX na predmetné pozemky dňa 08. 02. 1947 poznamenaná národná správa.
Vo vzťahu k poukazovaniu žalobcu na zákon č. 187/1949 Zb. o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport súd poukazuje na nasledovné skutočnosti:
Podľa § 9 odsek 1 Zákona č. 187/1949 Zb. cit.: „Majetok (práva a záväzky), ktorý náležal dňa 31. marca 1948 telovýchovným a športovým organizáciam zaniknutým v dôsledku zjednotenia telovýchovných a športových organizácii prechádza na Česko-slovenskú obec sokolskú. O tom, ktorý majetok prechádza, rozhodne krajský národný výbor, v ktorom obvode taký majetok leží.“
8. Súd vychádzajúc z citovaného uznesenia § 9 ods. 1 zákona č. 187/1949 Zb., a z histórie zápisov z pozemkovej knihy vložky č. XX je toho názoru, že predmetné pozemky boli v rozhodujúcom období skonfiškované v prospech Čekoslovenského štátu a nebolo právne možné, aby ich vlastníctvo v súlade s § 9 odsek 1 zákona č. 187/1949 Zb. prešlo na Československú obec sokolskú, nakoľko sa nejednalo o majetok telovýchovných a športových organizácií, ale o majetok fyzických osôb, ktorým boli predmetné pozemky skonfiškované. Spohybňovanie Hospodárnskej zmluvy HS-XII/1979-máj zo dňa 20. 12. 1979, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníctva pozemkov zapísaných v PK vložke č. XX parcela č. XXXXX Y. XXXXX ku dňu 01. 01. 1980 (v súčasnosti ide o „C“, KN parcely č. 10551/2), na Československý štát - Gymnázium v Bratislave, Metodova ulica č. 2, Bratislava, súd považuje za irelevantné. Pretože v danom prípade došlo ku konfiškácii nehnuteľností, následkom čoho tento nehnuteľný majetok mohol nadobudnúť len Československý štát, čo znamená, že tento mohol v danom čase pripadnúť jedine do vlastníctva štátu nikoho iného.
S poukazom na vyššie uvedené mal súd za to, že vlastnícke práva k predmetným nehnuteľnostiam v prospech žalovaného je nepochybné. Tvrdenia žalobcu, že štát tieto pozemky nikdy nenadobudol do svojho vlastníctva neboli preukázané, a sú nepravdivé. Súd mal za to, že vlastníctvo predmetných pozemkov získal Československý štát, pričom od času kedy ich získal menila sa iba ich správa teda správa k týmto nehnuteľnostiam. Súd má za to, že vlastníkom predmetných nehnuteľností bol a v súčasnosti aj je Československý štát.
9. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd mal za to, že žaloba podaná žalobcom je nedôvodná a preto ju v plnom rozsahu zamietol.
10. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 odsek 1 CSP, keďže žalovaný si neuplatnil náhradu trov konania hoci bol v konaní úspešný, súd mu náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Exekúciu vykonáva ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).