Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2S-82-2019.pdf
PDF · 142.44 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/82/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: Booking.com B.V., registračné číslo 31047344, so sídlom v Holandskom kráľovstve, Amsterdam 1017CE, Herengracht 00597, právne zastúpeného spoločnosťou KPMG Legal s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47238623, so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 10, za ktorú koná advokát JUDr. Marian Dzuroška, PhD., LL.M., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100454582/2019 zo dňa 18.2.2019, jednomyseľne, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100454582/2019 zo dňa 18.2.2019 spolu s rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 102104444/2018 zo dňa 23.10.2018 z r u š u j e a vec v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalobca má voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Bratislava prvostupňovým rozhodnutím č. 102104444/2018 zo dňa 23.10.2018 zaregistroval žalobcu z úradnej moci pre daň z príjmov právnickej osoby dňom právoplatnosti rozhodnutia podľa § 67 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len DP alebo Daňový poriadok).
Daňový úrad Bratislava na základe skutočností zistených na miestnom zisťovaní vykonanom dňa 15.3.2018 Daňovým úradom pre vybrané daňové subjekty u iného daňového subjektu SOREA, spol. s r.o., nadobudol vedomosť o opakovanom využívaní služby sprostredkovania ubytovania od spoločnosti BOOKING.COM B.V., Herengracht 00597, 1017CE Amsterdam, Holandsko, v období január a február 2018. Z celkového počtu 11 hotelov daňovníka v mesiacoch január a február 2018 využilo služby sprostredkovania ubytovania nasledovných 10 hotelov: SOREA REGIA, SOREA Máj, SOREA SNP, SOREA MARMOT, SOREA TRIG AN. SOREA URÁN, SOREA TITRIS, SOREA STARÁ ĽUBOVŇA, SOREA HUTNÍK 1, SOREA HUTNÍK 2. Za poskytnuté služby boli vystavené faktúry spoločnosťou BOOKING.COM B.V. spoločnosti SOREA, spol. s r.o. Každý z uvedených hotelov má spísanú štandardizovanú tzv. HOTEL AGREEMENT, v ktorej hotel prehlasuje, že obdržal kópiu Všeobecných obchodných podmienok (General Delivery Terms) spoločnosti BOOKING.COM B.V., tieto podmienky akceptuje a súhlasí s tým, že sa k nim pripája, cíti sa nimi byť viazaný a bude konať v súlade s nimi. Samotná HOTEL AGREEMENT vstupuje do platnosti potom, ako BOOKING.COM B.V. potvrdí, že hotel
akceptuje a schvaľuje. Hotel má prístup do tzv. EXTRANETU, t.j. on-line systému na webovej stránke wwww.booking.com/hotelaccess, a to za účelom nahrávania, zmien, overovania, aktualizácie alebo doplňovania informácií o hoteli a rezerváciách, vrátane cien, obsadenosti, a pod. Informácie o hoteli nemôžu obsahovať žiadne telefónne alebo faxové číslo, emailovú adresu alebo iný kontakt priamo na hotel. Spoločnosť BOOKING.COM B.V. na svojom portáli www.booking.com <http://www.booking.com> zverejňuje ponuky ubytovania v jednotlivých hoteloch daňového subjektu SOREA, spol. s r.o. Záujemca o ubytovanie si rezervuje na uvedenej webovej adrese pobyt a následne príde rezervačný formulár emailom na recepciu daného hotela, kde vykonajú rezerváciu pobytu vo vlastnom systéme. Vzniká tak priama zmluva a tým aj právny vzťah výhradne medzi hotelom a klientom. Samotná platba za pobyt zo strany klienta zvykne byť realizovaná na recepcii hotela. Za každú rezerváciu izby, ktorú klient uskutoční prostredníctvom webovej stránky spoločnosti BOOKING.COM B.V. zaplatí hotel tejto spoločnosti províziu minimálne vo výške 12%.
Daňový úrad Bratislava pri svojom rozhodovaní vychádzal z doplnenej definície stálej prevádzkarne v § 16 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 595/2003 Z.z.) v súvislosti so zavedením definície digitálnej platformy v § 2 písm. ag/ a vymedzení zdroja príjmov v § 16 ods. 1 písm. e/ v novom desiatom bode pre služby od 1.1.2018. V § 2 písm. ag/ je definovaná digitálna platforma a rozumie sa ňou hardvérová alebo softvérová platforma potrebná na vytvorenie a správu aplikácií. Za takúto platformu možno označiť novodobý technologický business model umožňujúci výmenu informácií medzi viacerými skupinami užívateľov, najmä medzi koncovými užívateľmi a držiteľmi hnuteľných alebo nehnuteľných vecí alebo poskytovateľmi služby. Je sprístupnená akýmkoľvek ďalším užívateľom a vyznačuje sa jednoduchým používaním bez potreby školení. V modelovej zmluve OECD je stála prevádzkareň definovaná ako trvalé miesto na podnikanie, prostredníctvom ktorého podnik úplne alebo čiastočne vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Definícia stálej prevádzkarne v zákone č. 595/2003 Z.z. zodpovedá jej vymedzeniu podľa modelovej zmluvy OECD.
Podľa § 16 ods. 2 tohto zákona sa za stálu prevádzkareň rozumie trvalé miesto alebo zariadenie na výkon činnosti, prostredníctvom ktorého daňovník s obmedzenou daňovou povinnosťou vykonáva úplne alebo sčasti svoju činnosť na území Slovenskej republiky, a to najmä miesto, z ktorého je činnosť daňovníka organizovaná, pobočka, kancelária, dielňa, pracovisko, miesto predaja, technické zariadenie alebo miesto prieskumu a ťažby prírodných zdrojov. Miesto alebo zariadenie na výkon činnosti sa považuje za trvalé, ak sa na výkon činnosti využíva sústavne alebo opakovane. Za výkon činnosti s trvalým miestom na území Slovenskej republiky sa považuje aj opakované sprostredkovanie služieb prepravy a ubytovania, a to aj prostredníctvom digitálnej platformy. Ak ide o jednorazovo vykonávanú činnosť, miesto alebo zariadenie, v ktorom sa činnosť vykonáva, sa považuje za trvalé, ak doba výkonu činnosti presiahne šesť mesiacov, a to súvisle alebo v niekoľkých obdobiach v akomkoľvek období dvanástich po sebe nasledujúcich mesiacov.
Podľa § 16 ods. 1 písm. e/ sa v novom desiatom bode stanovuje, že za príjem zo zdrojov na území Slovenskej republiky možno považovať úhrady od daňovníkov s neobmedzenou daňovou povinnosťou a od stálych prevádzkarní daňovníkov s obmedzenou daňovou povinnosťou za poskytnutie služieb obchodného, technického alebo iného poradenstva, za spracovanie dát, za marketingové služby, z riadiacej činnosti a sprostredkovateľskej činnosti, a to vo výške, v akej je uvedená odplata u vyplácajúceho daňovníka uznaným daňovým výdavkom.
Z výsledkov miestneho zisťovania vyplýva záver, že v predmetnom prípade reálne došlo k opakovanému sprostredkovaniu služieb ubytovania na území Slovenskej republiky, čo je rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie vzniku stálej prevádzkarne daňovníka umiestnenej na území Slovenskej republiky v zmysle § 16 ods. 2 tretej vety zákona č. 595/2003 Z.z., na základe ktorej vznikla spoločnosti povinnosť registrácie na území Slovenskej republiky podľa § 49a ods. 5 prvej vety citovaného zákona v lehote do konca kalendárneho mesiaca po uplynutí mesiaca, v ktorom vznikla stála prevádzkareň, t.j. do 28.2.2018. Túto povinnosť si žalobca nesplnil, preto ho Daňový úrad Bratislava vyzval dňa 16.3.2018 na splnenie registračnej povinnosti; žalobca výzvu prevzal dňa 25.4.2018. Dňa 9.5.2018 podal elektronicky vyjadrenie na výzvu, v ktorom uvádza, že mu nevznikla registračná povinnosť podľa § 49a ods. 5 zákona č. 595/2003 Z.z. a z uvedeného dôvodu výzvu považuje za bezpredmetnú. Žalobca teda výzve v požadovanom rozsahu a v určenej lehote nevyhovel.
2. Žalovaný druhostupňovým rozhodnutím č. 100454582/2019 zo dňa 18.2.2019 potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 102104444/2018 zo dňa 23.10.2018. Podľa jeho názoru prvostupňový správny orgán správne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.
Uviedol, že žalobca je rezidentom v Holandskom kráľovstve a pre účely zákona č. 595/2003 Z.z. je daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou.
Vo vyjadrení zo dňa 9.5.2018 poukázal na to, že v súlade so zmluvou o zamedzení dvojitého zdanenia s Holandským kráľovstvom z roku 1974 mu nevzniká stála prevádzkareň na území Slovenskej republiky a tým ani registračná povinnosť podľa § 49a ods. 5 zákona č. 595/2003 Z.z., preto výzvu považuje za bezpredmetnú.
Legislatívnou úpravou § 16 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z., účinnou od 1.1.2018, došlo k rozšíreniu definície stálej prevádzkarne. Po uvedenej úprave sa podľa citovaného ustanovenia za výkon činnosti s trvalým miestom na území Slovenskej republiky považuje opakované sprostredkovanie služieb prepravy a ubytovania, a to aj prostredníctvom digitálnej platformy. Daňovníkovi s obmedzenou daňovou povinnosťou môže v zmysle tejto úpravy vzniknúť na území Slovenskej republiky stála prevádzkareň bez ohľadu na to, či je zo štátu, s ktorým Slovenská republika uzatvorila zmluvu o zamedzení dvojitého zdanenia alebo zo štátu, s ktorým Slovenská republika takúto zmluvu uzatvorenú nemá.
Podľa novelizovaného znenia § 16 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. sa stálou prevádzkarňou rozumie trvalé miesto alebo zariadenie na výkon činností, ktorého prostredníctvom daňovníci s obmedzenou daňovou povinnosťou vykonávajú úplne alebo sčasti svoju činnosť na území Slovenskej republiky, a to najmä miesto, z ktorého je činnosť daňovníka organizovaná, pobočka, kancelária, dielňa, pracovisko, miesto predaja, technické zariadenie alebo miesto prieskumu a ťažby prírodných zdrojov. Miesto alebo zariadenie na výkon činnosti sa považuje za trvalé, ak sa na výkon činnosti využíva sústavne alebo opakovane. Za výkon činnosti s trvalým miestom na území Slovenskej republiky sa považuje aj opakované sprostredkovanie služieb prepravy a ubytovania, a to aj prostredníctvom digitálnej platformy. Ak ide o jednorazovo vykonávanú činnosť, miesto alebo zariadenie, v ktorom sa činnosť vykonáva, sa považuje za trvalé, ak doba výkonu činnosti presiahne šesť mesiacov a to súvisle alebo v niekoľkých obdobiach v akomkoľvek období dvanástich po sebe nasledujúcich mesiacov.
Podľa § 16 ods. 1 písm. e/ bod 10 zákona č. 595/2003 Z.z. za príjem zo zdrojov na území Slovenskej republiky možno považovať úhrady od daňovníkov s neobmedzenou daňovou povinnosťou a od stálych prevádzkami daňovníkov s obmedzenou daňovou povinnosťou za poskytnutie služieb obchodného, technického alebo iného poradenstva, za spracovanie dát, za marketingové služby, z riadiacej činnosti a sprostredkovateľskej činnosti, a to vo výške, v akej je uvedená odplata u vyplácajúceho daňovníka uznaným daňovým výdavkom.
V modelovej zmluve OECD je stála prevádzkareň definovaná ako trvalé miesto na podnikanie, prostredníctvom ktorého podnik úplne alebo čiastočne vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Definícia stálej prevádzkarne v zákone o dani z príjmov zodpovedá jej vymedzeniu podľa modelovej zmluvy OECD.
Digitálnou platformou sa podľa § 2 písm. ag/ zákona č. 595/2003 Z.z. rozumie hardvérová platforma alebo softvérová platforma potrebná na vytvorenie aplikácií a správu aplikácií. Za takúto platformu možno označiť novodobý technologický model podnikania, ktorý umožňuje poskytovať služby na území jednotlivých štátov aj bez fyzickej prítomnosti podnikateľa na území štátu, pričom je postačujúca jeho virtuálna prítomnosť.
V dôsledku uvedeného vznikla poskytovateľom cez digitálne platformy povinnosť registrovať sa podľa § 49a ods. 5 zákona č. 595/2003 Z.z. z dôvodu vzniku stálej prevádzkarne na území Slovenskej republiky v prípade, že tu opakovane poskytujú služby dopravy a ubytovania formou sprostredkovania.
Zo spisového materiálu vyplýva, že žalobcovi ako zahraničnej osobe, ktorá podniká prostredníctvom digitálnych platforiem sprostredkujúcich služby prepravy a ubytovania v Slovenskej republike, vznikla povinnosť registrovať sa na Daňovom úrade Bratislava z dôvodu vzniku stálej prevádzkarne v zmysle
§ 49a ods. 5 zákona č. 595/2003 Z.z. Povinnosť požiadať o registráciu mu vznikla najneskôr do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom vznikla stála prevádzkareň t. j. do 28.2.2018.
Správca dane zistil, že žalobca v určenej lehote nezaregistroval stálu prevádzkareň, preto ho vyzval, aby si túto povinnosť splnil. Keďže žalobca nevyhovel ani výzve zo strany správcu dane, postupoval podľa § 67 ods. 8 DP a zaregistroval ho z úradnej moci.
Operátori digitálnych platforiem, ktorým podľa platných právnych predpisov v Slovenskej republike vznikla stála prevádzkareň a ktorí v Slovenskej republike nie sú registrovaní na daň z príjmov, sú povinní zaregistrovať stálu prevádzkareň v súlade s § 49a ods. 5 zákona č. 595/2003 Z.z. postupom uvedeným v § 67 ods. 1 DP. Každá zahraničná osoba, ktorá sa rozhodne etablovať na území Slovenskej republiky a na tomto území vykonáva svoju podnikateľskú činnosť, má určité práva a povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo zákonov platných na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na námietky žalobcu ohľadom nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací orgán konštatoval, že napadnuté rozhodnutie spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 63 DP.
II. Žaloba
3. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100454582/2019 zo dňa 18.2.2019, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. 102104444/2018 zo dňa 23.10.2018 a vrátenia veci orgánu verenej správy prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnil si nárok na náhradu trov konania. Namieta nesprávne právne posúdenie veci a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.
4. Žalobca sa domnieva, že mu stála prevádzkareň a preto ani registračná povinnosť nevznikla. S účinnosťou od 1.1.2018 bola definícia stálej prevádzkarne (§ 16 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z.) rozšírená o nasledujúcu vetu: „Za výkon činnosti s trvalým miestom na území Slovenskej republiky sa považuje aj opakované sprostredkovanie služieb prepravy a ubytovania, a to aj prostredníctvom digitálnej platformy.“ V spojitosti s definíciou stálej prevádzkarne, táto veta nie je formulovaná zrozumiteľne a jednoznačne, obsahuje viacero nejasností, a preto spôsobuje právnu neistotu. Novelizované znenie § 16 ods. 2 sa však pokúša z predpokladu vzniku stálej prevádzkarne odstrániť potrebu existencie skutočného trvalého miesta. Inými slovami, za „výkon činnosti s trvalým miestom" sa má považovať aj situácia, kedy neexistuje žiadne (fyzické) trvalé miesto podnikania alebo výkonu činnosti, z ktorej plynú zdaniteľné príjmy. Pri použití gramatického výkladu je takáto formulácia zjavne nelogická a nezrozumiteľná, keďže činnosť nemôže predstavovať miesto. Okrem toho z § 16 ods. 2 tretej vety zákona č. 595/2003 Z.z. jednoznačne nevyplýva, v ktorých prípadoch sprostredkovanie služieb ubytovania, či už prostredníctvom digitálnej platformy alebo inak, zakladá vznik stálej prevádzkarne.
5. Definícia „digitálnej platformy“ podľa § 2 písm. ag/ zákona č. 595/2003 Z.z. je navyše cirkulárna, keďže pojem „platforma“ je definovaný samým sebou: „digitálnou platformou“ je „hardvérová alebo softvérová platforma“. Definícia teda hovorí, že „platformou... (sa rozumie)... platforma“, bez toho, aby bolo zrozumiteľne uvedené, čo je to „platforma.“ Obsah pojmu „platforma“, či už hardvérová alebo softvérová platforma má v zmysle § 2 písm. ag/ zákona č. 595/2003 Z.z. slúžiť na vytvorenie a správu aplikácií. Žalobca si nie je vedomý, že by ich webové sídlo alebo aplikácie pre mobilné zariadenia bolo možné subsumovať pod definíciu digitálnej platformy, keďže ich softvérové riešenia nie sú určené na vytvorenie aplikácií a správu aplikácií. Z tohto dôvodu žalobca nenapĺňa pojmové znaky stálej prevádzkarne v zmysle novelizovaného ustanovenia § 16 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z.
6. Dodatočná interpretácia správcu dane a žalovaného, že za takúto platformu možno označiť novodobý technologický business model umožňujúci výmenu informácií medzi viacerými skupinami užívateľov, nie je uvedená vo všeobecne záväzných právnych predpisoch a je významovo v rozpore s definíciou digitálnej platformy v § 2 písm. ag/ zákona č. 595/2003 Z.z. V právnych normách verejného práva, ktorými sa ukladajú povinnosti adresátom, nemožno tieto predpisy vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, tak ako to robia daňové orgány v napádaných rozhodnutiach (napríklad R 102/2011).
7. Žalobca poukázal na to, že je v súlade so Zmluvou medzi Československou socialistickou republikou a Holandským kráľovstvom o zamedzení dvojakého zdanenia a zabránení daňovému úniku v odbore daní z príjmu a z majetku, uverejnená vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 138/1974 Zb. z 22.11.1974
(ďalej len Zmluva s Holandskom) daňovým rezidentom v Holandskom kráľovstve. Pre účely zákona č. 595/2003 Z.z. je daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou (§ 2 písm. e/ bod 3).
8. Podľa článku 5 ods. 1 Zmluvy s Holandskom výraz „stála prevádzkareň“ označuje na účely tejto zmluvy trvalé zariadenie na podnikanie, v ktorom podnik vykonáva úplne alebo čiastočne svoju činnosť.“ Ďalej článok 5 ods. 2 Zmluvy uvádza, že „stála prevádzkareň“ zahŕňa najmä: miesto vedenia, závod, kanceláriu, továreň, dielňu, baňu, lom alebo iné miesto, kde sa ťažia prírodné zdroje, miesto stavby alebo konštrukcia, alebo projekt montáže, ktoré trvajú dlhšie ako dvanásť mesiacov.
9. Definície stálej prevádzkarne v Zmluve s Holandskom je odlišná od definície stálej prevádzkarne v domácej legislatíve (zákon č. 595/2003 Z.z.). Z čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a § 1 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. vyplýva, že definícia stálej prevádzkarne v Zmluve s Holandskom má prednosť pred domácou legislatívou. Na základe vyššie uvedeného teda žalobcovi v súlade so Zmluvou s Holandskom nevznikla stála prevádzkareň na území Slovenskej republiky. Akékoľvek iné tvrdenie daňových orgánov by bolo v rozpore so Zmluvou s Holandskom aj s § 1 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. Keďže daňovníkovi nevzniká stála prevádzkareň na území Slovenskej republiky, nevzniká mu ani registračná povinnosť podľa § 49a ods. 5 zákona č. 595/2003 Z.z. Daňové orgány pri vydaní rozhodnutia nezohľadnili existenciu Zmluvy s Holandskom a postupovali tak, akoby žalobca bol daňovníkom nezmluvného štátu podľa § 2 písm. x/ zákona č. 595/2003 Z.z.
10. Registrácia žalobcu pre daň z príjmov právnickej osoby môže viesť k dvojitému zdaneniu, čo je v rozpore so Zmluvou s Holandskom a Dohovorom o zamedzení dvojitého zdanenia v súvislosti s úpravou zisku združených podnikov z 23.7.1990 (ďalej len „Arbitrážna konvencia“). Žalobca si je vedomý rizika vzniku dvojitého zdanenia, a preto inicioval kroky na medzinárodnej úrovni a doručil Ministerstvu financií Holandského kráľovstva žiadosť o riešenie prípadov vzájomnou dohodou v zmysle článku 27 Zmluvy s Holandskom („ak osoba majúca bydlisko alebo sídlo v jednom z oboch štátov sa domnieva, že opatrenie jedného alebo oboch štátov má alebo bude mať pre ňu za následok zdanenie, ktoré nie je v súlade s touto zmluvou, môže nezávisle od právnych prostriedkov, ktoré poskytuje vnútroštátne zákonodarstvo týchto štátov, predložiť svoj prípad príslušnému úradu štátu, v ktorom má bydlisko alebo sídlo“). 11. Žalobca namietal aj nepreskúmateľnosť napádaných rozhodnutí oboch stupňov pre nedostatok dôvodov, keďže daňové orgány sa vôbec nevysporiadali s jeho námietkami uvedenými v opravnom prostriedku. Rozhodnutia teda odporujú § 63 ods. 5 DP. 12. Daňové orgány v rozhodnutiach neuviedli, z akého znenia Modelovej daňovej zmluvy vychádzali. Zmluva s Holandskom bola uzavretá a platnosť nadobudla v roku 1974, preto pri jej uzatváraní zmluvné strany nemohli mať úmysel, aby sa na jej výklad použil akýkoľvek komentár k neskoršej verzii Modelovej zmluvy. Prvé konsolidované znenie Modelovej zmluvy a komentár k nej boli vydané až v roku 1977. Navyše, konkrétne znenie Zmluvy s Holandskom (v znení Protokolu z r. 1996 a Protokolu z r. 2010) sa značne líši od znenia Modelovej zmluvy, a preto naň bez ďalšieho nemožno aplikovať Komentár k zneniu aktuálnej verzii Modelovej zmluvy. V tomto ohľade žalobca poukázal na skutočnosť, že Komentár k Modelovej zmluve je len právne nezáväznou výkladovou pomôckou. Komentár k Modelovej zmluve sa nikdy nestal súčasťou Zbierky zákonov Slovenskej republiky a ani nebol do dnešného dňa oficiálne preložený do štátneho jazyka (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/76/2014). III. Vyjadrenie žalovaného
13. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. V podrobnostiach sa pridržiaval odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a doplnil, že pre správnu aplikáciu § 1 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. je potrebné správne identifikovať účel a cieľ týchto právnych predpisov a spôsob, ako sa dosahuje. Účel zákona č. 595/2003 Z.z. a Zmluvy s Holandskom je rozdielny. Aj preto skutočnosť vzniku stálej prevádzkarne žalobcu na území Slovenskej republiky má na aplikáciu zákona č. 595/2003 Z.z. rozdielny význam a vplyv. Kým Zmluva s Holandskom zakladá iba právo Slovenskej republiky zdaňovať určité príjmy, na účely zákona č. 595/2003 Z.z. zakladá nielen toto právo Slovenskej republiky, ako aj širšie právo vyžadovať plnenie rôznych daňových povinností. Aj preto sa definícia stálej prevádzkarne podľa medzinárodnej zmluvy aplikuje samostatne na účel tejto zmluvy (čl. 5 ods. 1 Zmluvy s Holandskom) a definícia stálej prevádzkarne podľa zákona č. 595/2003 Z.z. sa aplikuje samostatne na účely tohto zákona. Registračná povinnosť podľa § 49a ods. 5 zákona č. 595/2003 Z.z. tak nie je podmienená vznikom stálej prevádzkarne žalobcu podľa medzinárodnej zmluvy. Medzinárodná zmluva nenahrádza zákon č. 595/2003 Z.z., nezaoberá sa procedurálnymi otázkami zdaňovania príjmov a neustanovuje registračné konanie.
IV. Replika žalobcu
14. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na argumentoch uvedených v správnej žalobe. Zdôraznil, že pojem a definičné znaky stálej prevádzkarne sú jednoznačne upravené v Zmluve s Holandskom.
15. Žalovaný sa k replike žalobcu písomne nevyjadril.
V. Verejné vyhlásenie rozsudku
16. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10, § 13 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 3.8.2022 podľa § 107 ods. 2 SSP, keďže žalobca aj žalovaný súhlasili s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania.
17. Okrem uvedeného správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ESĽP) vo veci Varela Assalino proti Portugalsku zo dňa 25.4.2002, č. sťažnosti 64336/01, v zmysle ktorého ESĽP nedospel k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné pojednávanie bez ohľadu na povahu otázky, ktorá má byť vyriešená; je legitímne, keď vnútroštátne orgány berú do úvahy požiadavky efektivity a hospodárnosti konania [rozsudok Jan-Ake Andersson proti Švédsku zo dňa 29.10.1991, séria A č. 212-B, s. 45, § 27; rozsudok Allan Jacobsson proti Švédsku (č. 2) zo dňa 19.2.1998, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, s. 168, § 46; rozsudok Schuler-Zgraggen proti Švajčiarsku z 24.júna 1993, séria A č. 263, s. 19, § 58]. V konaní, v ktorom sa majú riešiť iba právne otázky, postačuje preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie a pre spor z nich vyplývajúci sa javia byť výhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. V predmetnom konaní sa správny súd (ktorý nie je súdom skutkovým, ale preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda jeho právnu stránku) na základe predloženého administratívneho spisu zameral na skúmanie právnej otázky a správnosť aplikácie ustanovení zákona č. 595/2003 Z.z. a Daňového poriadku, preto aj v tomto konaní možno postupovať podľa záverov ESĽP vyjadrených vo vyššie citovaných rozhodnutiach a vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
VI. Relevantné právne predpisy
18. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
19. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. tento zákon upravuje daň z príjmov fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej len „daň“) (písm. a/), spôsob platenia a vyberania dane (písm. b/).
20. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. medzinárodná zmluva, ktorá bola schválená, ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo dohoda, ktorá bola uzatvorená alebo schválená vládou Slovenskej republiky a ktorá upravuje zdanenie a s tým súvisiace právne vzťahy vo vzťahu k nesamosprávnym územiam, ktoré v medzinárodných vzťahoch vystupujú samostatne (ďalej len „medzinárodná zmluva“), má prednosť pred týmto zákonom.
21. Podľa § 2 písm. ag/ zákona č. 595/2003 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie digitálnou platformou hardvérová platforma alebo softvérová platforma potrebná na vytvorenie aplikácií a správu aplikácií.
22. Podľa § 16 ods. 2 zákona č 595/2003 Z.z. stálou prevádzkarňou sa na účely tohto zákona rozumie trvalé miesto alebo zariadenie na výkon činnosti, prostredníctvom ktorého daňovník s obmedzenou daňovou povinnosťou vykonáva úplne alebo sčasti svoju činnosť na území Slovenskej republiky, a to najmä miesto, z ktorého je činnosť daňovníka organizovaná, pobočka, kancelária, dielňa, pracovisko, miesto predaja, technické zariadenie alebo miesto prieskumu a ťažby prírodných zdrojov. Miesto alebo zariadenie na výkon činnosti sa považuje za trvalé, ak sa na výkon činnosti využíva sústavne alebo opakovane. Za výkon činnosti s trvalým miestom na území Slovenskej republiky sa považuje aj
opakované sprostredkovanie služieb prepravy a ubytovania, a to aj prostredníctvom digitálnej platformy. Ak ide o jednorazovo vykonávanú činnosť, miesto alebo zariadenie, v ktorom sa činnosť vykonáva, sa považuje za trvalé, ak doba výkonu činnosti presiahne šesť mesiacov, a to súvisle alebo v niekoľkých obdobiach v akomkoľvek období dvanástich po sebe nasledujúcich mesiacov. Stavenisko, miesto vykonávania stavebných projektov a montážnych projektov sa považuje za stálu prevádzkareň, len ak výkon činnosti daňovníka s obmedzenou daňovou povinnosťou, alebo jeho závislých osôb na nich presiahne šesť mesiacov. Za činnosť vykonávanú prostredníctvom stálej prevádzkarne sa považuje aj činnosť vykonávaná na území Slovenskej republiky pri poskytovaní služieb daňovníkom alebo osobami pre neho pracujúcimi, ak doba výkonu tejto činnosti presiahne 183 dní, a to súvisle alebo v niekoľkých obdobiach v akomkoľvek období dvanástich po sebe nasledujúcich mesiacov. Stálou prevádzkarňou je aj osoba, ktorá koná v zastúpení daňovníka s obmedzenou daňovou povinnosťou a sústavne alebo opakovane prerokováva, uzatvára, sprostredkováva uzavretie zmlúv alebo zohráva hlavnú úlohu smerujúcu k uzatváraniu zmlúv, ktoré sú následne uzatvorené daňovníkom bez zmeny ich podstatných náležitostí a tieto zmluvy sú uzatvorené v mene daňovníka alebo ich predmetom je prevod vlastníckeho práva alebo udelenie práva na užívanie majetku vo vlastníctve daňovníka alebo majetku, ktorý má daňovník právo užívať alebo poskytnutie služieb daňovníkom. Osoba koná v zastúpení daňovníka, ak koná na základe jeho pokynov, pričom daňovník výsledky jej činnosti kontroluje a nesie za ne podnikateľské riziko.
23. Podľa § 49a ods. 5 prvá a druhá veta zákona č. 595/2003 Z.z. daňovník s neobmedzenou daňovou povinnosťou a daňovník s obmedzenou daňovou povinnosťou, ktorý má na území Slovenskej republiky stálu prevádzkareň, je povinný oznámiť miestne príslušnému správcovi dane uzatvorenie zmluvy s daňovníkom so sídlom alebo s bydliskom v zahraničí, na základe ktorej môže daňovníkovi so sídlom alebo s bydliskom v zahraničí vzniknúť na území Slovenskej republiky stála prevádzkareň alebo daňová povinnosť zamestnancov alebo osôb pre neho pracujúcich na území Slovenskej republiky, a to do 30 dní po uzatvorení takejto zmluvy. Oznámenie sa podáva na tlačive, ktorého vzor určí finančné riaditeľstvo a uverejní ho na svojom webovom sídle.
24. Podľa č. 1 Zmluvy s Holandskom táto Zmluva sa vzťahuje na osoby, ktoré majú bydlisko alebo sídlo v jednom alebo v oboch štátoch.
25. Podľa čl. 2 ods. 1 Zmluvy s Holandskom táto Zmluva sa vzťahuje na dane z príjmu a z majetku vyberané v prospech každého z oboch štátov alebo jeho nižších správnych útvarov alebo miestnych úradov, nech je spôsob vyberania akýkoľvek.
26. Podľa čl. 4 ods. 1 Zmluvy s Holandskom výraz „osoba majúca bydlisko alebo sídlo v jednom z oboch štátov“ znamená na účely tejto zmluvy akúkoľvek osobu, ktorá je podľa zákonov tohto štátu podrobená zdaneniu z dôvodu svojho bydliska, stáleho pobytu, miesta vedenia alebo akéhokoľvek iného kritéria podobnej povahy.
27. Podľa čl. 5 ods. 1 Zmluvy s Holandskom výraz „stála prevádzkareň“ označuje na účely tejto zmluvy trvalé zariadenie na podnikanie, v ktorom podnik vykonáva úplne alebo čiastočne svoju činnosť.
28. Podľa čl. 5 ods. 2 Zmluvy s Holandskom Výraz „stála prevádzkareň“ zahŕňa najmä: miesto vedenia (písm. a/), závod (písm. b/), kanceláriu (písm. c/), továreň (písm. d/), dielňu (písm. e/), baňu, lom alebo iné miesto, kde sa ťažia prírodné zdroje (písm. f/).
29. Podľa čl. 27 ods. 1 až ods. 3 Zmluvy s Holandskom ak osoba majúca bydlisko alebo sídlo v jednom z oboch štátov sa domnieva, že opatrenie jedného alebo oboch štátov má alebo bude mať pre ňu za následok zdanenie, ktoré nie je v súlade s touto Zmluvou, môže nezávisle od právnych prostriedkov, ktoré poskytuje vnútroštátne zákonodarstvo týchto štátov, predložiť svoj prípad príslušnému úradu štátu, v ktorom má bydlisko alebo sídlo (ods. 1). Tento príslušný úrad sa bude snažiť, ak sa mu námietka bude zdať oprávnená a ak sám nie je schopný nájsť uspokojivé riešenie, rozhodnúť prípad vzájomnou dohodou s príslušným úradom druhého štátu za účelom vylúčenia zdanenia, ktoré nie je v súlade s touto Zmluvou (ods. 2). Príslušné úrady oboch štátov sa budú snažiť vyriešiť vzájomnou dohodou všetky ťažkosti alebo pochybnosti, ktoré vzniknú vo veci výkladu alebo použitia tejto Zmluvy. Môžu sa tiež vzájomne poradiť o vylúčení dvojakého zdanenia v prípadoch, ktoré nie sú upravené touto Zmluvou (ods. 3).
30. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
31. Podľa čl. 153 Ústavy Slovenskej republiky na Slovenskú republiku prechádzajú práva a povinnosti z medzinárodných zmlúv, ktorými je Česká a Slovenská Federatívna Republika viazaná, a to v rozsahu ustanovenom ústavným zákonom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo v rozsahu dohodnutom medzi Slovenskou republikou a Českou republikou.
32. Podľa čl. 154c ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky iné medzinárodné zmluvy, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku, ak tak ustanovuje zákon.
VII. Posúdenie veci správnym súdom
33. Predmetom preskúmania správnym súdom v predmetnej veci je rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a žalovaného o zaregistrovaní žalobcu so sídlom v Holandskom kráľovstve pre daň z príjmov právnických osôb na území Slovenskej republiky. Medzi účastníkmi je spornou možnosť aplikácie zákona 595/2003 Z.z. na prípad žalobcu, ak existuje bilaterálna medzinárodná zmluva medzi Holandským kráľovstvom a ČSSR (následne Slovenskou republikou) o zamedzení dvojakého zdanenia a zabránení daňovému úniku v odbore daní z príjmu a majetku.
34. Na samotnú realizáciu a iniciovanie registračného konania podľa § 49a zákona č. 595/2003 Z.z. je potrebné v predmetnej právnej veci primárne ustáliť kolíznu normu, podľa ktorej je potrebné postupovať. Nemožno opomenúť, že žalobca nemá sídlo ani zriadenú prevádzkareň na území Slovenskej republiky, ale sídli na území Holandského kráľovstva.
35. Správny súd dáva do pozornosti, že bývalá Československá socialistická republika a Holandské kráľovstvo podpísali dňa 4.3.1974 bilaterálnu medzinárodnú zmluvu o zamedzení dvojakého zdanenia a zabránení daňovému úniku v odbore daní z príjmu a z majetku, ktorá bola publikovaná v Zbierke zákonov vo forme vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 138/1974 Zb.; zmluva nadobudla platnosť 5.11.1974. So Zmluvou vyslovilo súhlas Federálne zhromaždenie Československej socialistickej republiky a prezident republiky ju ratifikoval.
36. Zmluva s Holandskom bola následne menená Protokolom uzatvoreným dňa 16.2.1996 (publikovaným v Zbierke zákonov vo forme oznámenia Ministerstva zahraničných veci Slovenskej republiky č. 199/1997 Z.z., Národná rada Slovenskej republiky vyslovila s Protokolom súhlas uznesením z 2.7.1996 č. 381 a prezident Slovenskej republiky ho ratifikoval 30.8.1996) a Protokolom uzatvoreným dňa 7.6.2010 (publikovaným v Zbierke zákonov vo forme oznámenia Ministerstva zahraničných veci Slovenskej republiky č. 450/2010 Z.z., Národná rada Slovenskej republiky vyslovila s Protokolom súhlas uznesením z 8.9.2010 č. 61 a rozhodla o tom, že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/> prednosť pred zákonmi, prezident Slovenskej republiky ho ratifikoval 18.10.2010). Uvedená Zmluva s Holandskom a oba Protokoly sa po nadobudnutí právoplatnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného zmenili nadobudnutím platnosti Mnohostranného dohovoru na zavedenie opatrení na zamedzenie narúšania základov dane a presunov zisku súvisiacich s daňovými zmluvami (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 486/2019 Z.z.). Ani tento Mnohostranný dohovor sa nedotkol definície stálej prevádzkarne v zmysle digitálnej platformy zakotvenej v Zmluve s Holandskom v znení jej Protokolov.
37. Ako už bolo uvedené vyššie Zmluva aj Protokoly boli odsúhlasené parlamentom (Federálnym zhromaždením Československej socialistickej republiky v roku 1974 a Národnou radou Slovenskej republiky v rokoch 1996 a 2010) a boli ratifikované prezidentom republiky. Z uvedeného vyplýva, že uvedené medzinárodné dokumenty spĺňajú podmienky prednosti pred zákonmi Slovenskej republiky vyplývajúce z čl. 154c ods. 2 (pri samotnej Zmluve v pôvodnom znení, keďže bola ratifikovaná pred
nadobudnutím účinnosti Ústavy Slovenskej republiky) a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (na Protokoly z rokov 1996 a 2010, ktoré boli ratifikované po nadobudnutí účinnosti Ústavy Slovenskej republiky).
38. Prednostná aplikácia Zmluvy s Holandskom a jej Protokolov nevyplýva však len z čl. 154c ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj z § 1 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. Napriek tomu však daňové orgány oboch stupňov neaplikovali prednostne Zmluvu s Holandskom a jej Protokoly, ale postupovali výlučne podľa § 49a zákona č. 595/2003 Z.z., bez toho, aby svoj postup odôvodnili. Je pravdou, že Zmluva s Holandskom neupravuje procesný postup registrácie pre daň z príjmov, prípadne oznamovaciu povinnosť, avšak nad akúkoľvek pochybnosť upravuje hmotnoprávne podmienky registrácie pre daň z príjmov v podobe definície „stálej prevádzkarne“, ktorá má prednosť pred slovenskými zákonmi a daňové orgány sú povinné ju zohľadniť.
39. Daňové orgány postupovali okrem § 49a zákona č. 595/2003 Z.z. aj podľa Modelovej zmluvy OECD, ku ktorej záväznosti sa vyjadril už Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 2Sžf/76/2014 zo dňa 15.4.2015: “je všeobecne známou a dodnes rešpektovanou medzinárodnou praxou, že Modelová zmluva OECD a Komentáre k nej, cˇi už v znení z roku 1977, alebo v znení všetkých následných aktualizácií (1991, 1992, 1994, 1995, 1997, 2000, 2003, 2005, 2008 resp. 2011), nie je právne záväzná. Napriek tomu je najčastejším referenčným dokumentom, ktorý slúži na prípravu dvojstranných dohôd okrem iného aj v oblasti zamedzenia dvojitého zdanenia, resp. danˇových únikov (pozri napr. Návrh Generálneho advokáta vo veci C-168/11, Manfred Beker, Christa Beker proti Finanzamt Heilbronn z 12 . júla 2012, bod. 5). Z pohľadu medzinárodného práva je zrejmé, že ide o pravidlá, ktoré nemajú právnu záväznosť, ale sú prijímané s cieľom dosiahnuť praktický efekt a môžu sa zmeniť na právne záväzné, ak sa aplikujú v rámci vnútroštátneho právneho systému daňovými autoritami a súdmi. OECD Komentáre neexistujú ako normy a môžu mať efekt len pri výklade medzinárodných zmlúv. Obzvlášť dôležitým aspektom tejto témy je vplyv Komentárov na existujúce medzinárodné zmluvy. Aktualizáciu Komentárov môže de facto urobiť samotný Výbor pre fiškálne záležitosti, cˇo cˇastokrát bráni v identifikácii správnej verzie Modelovej zmluvy OECD a jej Komentárov, ktoré by mohli mať interpretačný efekt na tú ktorú zmluvu, ako je tomu napokon aj v prejedávanom prípade, bola OECD mnohokrát kritizovaná s poukazom na cˇl. 31 a 32 Viedenského dohovoru. (…) Revízia Modelovej zmluvy OECD a jej Komentárov v roku 2003 (prax samotnej OECD do roku 2003 pri posudzovaní zneužívania bilaterálnych zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia bola skôr formalistická), vyvolala mnohé diskusie o tom, cˇi je možné rozhodnutie, alebo lepšie povedané, názor, orgánu medzinárodnej inštitúcie, ktorej však cˇlenské štáty nepostúpili legislatívne právomoci, použiť pri výklade medzinárodných zmlúv uzatvorených medzi jednotlivými členskými štátmi, ako záväzné výkladové pravidlo. Podlˇa názoru odvolacieho súdu, v krajinách kde platí písané právo a štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a takou Slovenská republika bez akýchkoľvek pochybností je, rozhodnutia týkajúce sa zmeny obsahu medzinárodných zmlúv a ich účinkov nemôžu bytˇ bez ďalšieho prenesené na inštitúciu - OECD a jej Výbor pre fiškálne záležitosti.”
40. Správny súd sa stotožňuje s právnym názorom Najvyššieho súdu SR uvedeným vyššie (2Sžf/76/2014) a dopĺňa, že ak žalovaný prednostne neaplikoval Zmluvu s Holandskom, nemohol použiť ako interpretačné pravidlo tejto medzinárodnej zmluvy - Modelovú zmluvu OECD. Aplikácia interpretačného pravidla (Modelová zmluva OECD) k určitej medzinárodnej zmluve je totiž možná len vtedy, ak sa vo veci táto medzinárodná zmluva (Zmluva s Holandskom) aj aplikovala a pri jej výklade vznikla potreba výkladu.
41. Ak teda daňové orgány prednostne neaplikovali Zmluvu s Holandskom a jej Protokoly a tento svoj postup ani neodôvodnili, konali v rozpore s čl. 154c ods. 2, čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky aj § 1 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z.
42. Je pravdou, že v roku 1974 ešte neboli dané podmienky pre digitálne platformy ako je tomu v súčasnosti. No Zmluva s Holandskom bola od jej ratifikácie v roku 1974 dvakrát dopĺňaná Protokolmi z roku 1996 a 2010, kedy už digitálne platformy existovali a napriek tomu sa z tohto pohľadu nedotkli definície stálej prevádzkarne v čl. 5 Zmluvy s Holandskom.
43. Posúdenie existencie “stálej prevádzkarne” je pritom kľúčové pre konanie podľa § 49a zákona č. 595/2003 Z.z. Pri konaní podľa odseku 5 tohto ustanovenia je daňovníkovi s obmedzenou daňovou
povinnosťou, ktorý má na území Slovenskej republiky stálu prevádzkareň, určená oznamovacia povinnosť. Definícia stálej prevádzkarne vychádza z § 16 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. ktorého prvá a druhá veta sa obsahovo zhodujú so znením čl. 5 Zmluvy s Holandskom. Avšak tretia veta § 16 ods. 2 („za výkon činnosti s trvalým miestom na území Slovenskej republiky sa považuje aj opakované sprostredkovanie služieb prepravy a ubytovania, a to aj prostredníctvom digitálnej platformy”) už pracuje s pojmom digitálna platforma, ktorá je definovaná v § 2 písm. ag/ zákona č. 595/2003 Z.z. ako hardvérová platforma alebo softvérová platforma potrebná na vytvorenie aplikácie a správu aplikácií. Uvedené pojmy však Zmluva s Holandskom neupravuje, čo daňové orgány nezohľadnili. Žalovaný sa takisto nevysporiadal s námietkou žalobcu, že nedisponuje takou hardvérovou alebo softvérovou platformou, ktoré by slúžili na vytvorenie aplikácií a správu aplikácií. V administratívnom spise sa k tejto otázke nenachádzajú žiadne dôkazy.
44. Okrem uvedeného, žalobca tvrdil, že na holandskom ministerstve financií inicioval konanie podľa čl. 27 Zmluvy s Holandskom a že toto konanie stále prebieha. Žalovaný sa ani k tejto otázke nevyjadril.
45. Na základe uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že žalovaný aj daňový úrad vec nesprávne právne posúdili, keď na vec prednostne neaplikovali Zmluvu s Holandskom v znení jej Protokolov, hoci im to ukladá čl. 154c ods. 2, čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a § 1 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. Nevysporiadali sa s námietkami žalobcu, že nedisponuje digitálnou platformou v rozsahu § 2 písm. ag/ zákona č. 595/2003 Z.z. a nevyjadrili sa ku konaniu podľa čl. 27 Zmluvy s Holandskom.
46. Žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu sú teda predčasné, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a nereagujú na námietky žalobcu vznesené v daňovom konaní (obsahujú nedostatok dôvodov), čo je dôvodom na ich zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 3 písm. a/ SSP a vrátenie veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie v zmysle § 191 ods. 4 SSP.
47. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu § 191 ods. 6 SSP). Orgán verejnej správy prvého stupňa v ďalšom konaní bude prioritne aplikovať ustanovenia Zmluvy s Holandskom a jej Protokolov, vysporiada sa s námietkami žalobcu o digitálnej platforme a či platforma žalobcu slúži na vytvorenie aplikácií a správu aplikácií (mobilných, webových). Následne vydá rozhodnutie, ktoré dostatočne odôvodní (§ 63 ods. 5 DP) a vysporiada sa v ňom aj s námietkami žalobcu.
48. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
49. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).