Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10C-461-2015.pdf
PDF · 205.56 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-10C/461/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Kežmarok sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobkyne I. zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom ul. Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému Intrum Justitia Slovakia s.r.o., so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpenému JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, o určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy a o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, takto
rozhodol:
I. Súd u r č u j e , že dohoda o zrážkach zo mzdy v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi žalobkyňou a obchodnou spoločnosťou ESSOX SK s.r.o., Cesta na Senec 2/A, 821 04 Bratislava, IČO: 35 978 881 je neplatná.
II. Súd u r č u j e , že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi žalobkyňou a obchodnou spoločnosťou ESSOX SK s.r.o., Cesta na Senec 2/A, 821 04 Bratislava, IČO: 35 978 881 je bezúročný a bez poplatkov.
III. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 11. 6. 2015 domáhala, aby súd určil, že dohoda o zrážkach zo mzdy v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX (uzavretej medzi žalobkyňou a obchodnou spoločnosťou ESSOX SK s.r.o., Cesta na Senec 2/A, 821 04 Bratislava, IČO: 35 978 881) je neplatná a aby určil, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX (uzavretej medzi žalobkyňou a obchodnou spoločnosťou ESSOX SK s.r.o., Cesta na Senec 2/A, 821 04 Bratislava, IČO: 35 978 881) je bezúročný a bez poplatkov a uložil žalovanému povinnosť nahradiť jej trovy konania.
2. Žalobu odôvodňovala tým, že predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretú dňa 15. 10. 2008 spolu s jej dodatkom zo dňa 29. 6. 2011 považuje za problematickú. Uviedla, že súčasťou tejto typovej formulárovej zmluvy, ktorej znenie bolo vopred pripravené veriteľom je aj dohoda o zrážkach zo mzdy nachádzajúca sa v jej článku II. Žalobkyňa poukazujúc na § 5a ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1. 5. 2014, ďalej na dôvodovú správu k zákonu č. 102/2014 Z.z. ktorým bol zákon o ochrane spotrebiteľa o vyššie uvedené zákonné ustanovenie doplnený a tiež na skutočnosť, že prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. 5. 2014 v § 29b zákona č. 250/2007 Z.z. neobsahuje úpravu k § 5a ods. 1 písm. a/ tvrdila, že uplatnenie daného právneho úkonu je podľa § 39 Občianskeho zákonníka v rozpore so zákonom a je teda absolútne neplatným úkonom. Žalobkyňa v žalobe ďalej uviedla, že Európska komisia sa vo veci C-30/12 v písomných pripomienkach z 2. 5. 2012 jasne vyjadrila k neprijateľnosti dohody o zrážkach zo mzdy v bodoch 22 a 23, čo bolo následne pretavené do navrhnutej odpovede na predloženú prejudiciálnu otázku, ako by mal Súdny dvor EÚ rozhodnúť. Žalobkyňa v žalobe argumentovala ďalej tým, že inštitút dohody o
zrážkach zo mzdy nie je založený na objektívnom vyhodnotení výšky dlhu, ale na subjektívnej predstave veriteľa o výške pohľadávky a jej príslušenstve, pričom výška pohľadávky síce môže mať oporu v zmluve, ale ako už uvádza súdny dvor, pri zmluve so zmluvnými podmienkami, ktoré neboli predmetom posúdenia súdu, alebo inej objektívnej inštitúcie je relevantné ex offo súdne preskúmanie práve z dôvodu nebezpečenstva, že spotrebiteľ zmluvné podmienky nedokáže vyhodnotiť. Podľa žalobkyne ani v prípade upustenia od použitia dohody o zrážkach zo mzdy bez presného vyhlásenia veriteľa nemá istotu, že veriteľ v budúcnosti nevyzve jej zamestnávateľa na vykonávanie zrážok zo mzdy a že autoritatívne nestanoví výšku pohľadávky vrátane jej spornej časti. Naliehavý právny záujem na určení neplatnosti tejto dohody je podľa žalobkyne daný, lebo deklarovaním neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy žalovaný stratí akúkoľvek legitimitu na použitie tohto kontroverzného zabezpečovacieho úkonu v spotrebiteľských právnych veciach a vyrieši sa tým (ne)prípustnosť dohody o zrážkach zo mzdy čo do základu právnej otázky, čím judikatúra odôvodňuje naliehavý právny záujem (6Cdo 192/2010, 1Cdo 91/2006). Vo vzťahu k tvrdeniu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti daného úveru uviedla, že jednalo sa o spotrebiteľský úver a preto zmluva musela obsahovať náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch vrátene náležitosti podľa jeho písm. k/, a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a keďže táto náležitosť v zmluve chýba, predmetný úver je podľa žalobkyne v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch bezúročný a bez poplatkov.
3. Podaním zo dňa 31. 7. 2015 žalobkyňa doplnila žalobu tvrdením, že spoločnosť ESSOX SK, s.r.o. s ktorou bola uzavretá úverová zmluva bola dňa 11. 6. 2014 vymazaná z obchodného registra bez právneho nástupcu, pričom výzvou na úhradu zo dňa 8. 1. 2015 jej inkasná spoločnosť Intrum Justitia Slovakia s.r.o. oznámila, že na základe úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX z 15. 10. 2008 uzavretej s ESSOX SK s.r.o. od nej požaduje zaplatenie 4.236,43 eur a dňa 27. 7. 2015 vyhlásila predčasnú splatnosť úveru a keďže je to práve Intrum Justitia kto od nej vymáha vyššie uvedenú sumu z predmetnej úverovej zmluvy, je potrebné aby táto spoločnosť bola účastníkom konania v ktorom požaduje, aby súd určil, že úver je bezúročný a bez poplatkov a že dohoda o zrážkach zo mzdy je neplatná, aby žalovaný nemohol siahnuť na jej majetok touto formou.
4. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa v žalobe a v jej doplnení zo dňa 31. 7. 2015 označila Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, dodatok k zmluve z 29. 6. 2011, písomné pripomienky EK vo veci C-30/12, výpis z obchodného registra spoločnosti ESSOX SK, s.r.o., výzvu na úhradu zo dňa 8. 1. 2015 a oznámenie žalovaného z 27. 7. 2015.
5. Žalovaný sa k žalobe vyjadril dňa 13. 6. 2016 tak, že v konaní nie je pasívne legitimovaným subjektom, lebo na neho neboli postúpené žiadne práva zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 15. 10. 2008 v spojení s dodatkom zo dňa 6. 7. 2011, ktorej súčasťou je dohoda o zrážkach zo mzdy. Tvrdil, že účastníkom zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere, ktorej súčasťou bola dohoda o zrážkach zo mzdy bola žalobkyňa a spoločnosť ESSOX SK s.r.o., ktorej práva z tohto vzťahu boli prevedené na spoločnosť Intrum Justitia Debt Finance AG so sídlom v Švajčiarsku a nie na žalovaného na dôkaz čoho predložil kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 25. 1. 2013. Podľa žalovaného aj sama žalobkyňa predložila v konaní listiny- oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru zo dňa 27. 7. 2015 ako aj výzvu na úhradu dlhu zo dňa 8. 1. 2015, ktoré preukazujú, že oprávneným veriteľom pohľadávky z nesplateného úveru je spoločnosť Intrum Justitia Debt Finance AG konajúca prostredníctvom žalovaného ako poverenej osoby. Žalovaný tvrdiac, že on nie je oprávneným veriteľom pohľadávky zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 15. 10. 2008 v spojení s dodatkom zo dňa 6. 7. 2011, čím nie je pasívne legitimovaný v tomto spore žalobu navrhol zamietnuť. Ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby je podľa žalovaného absencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nakoľko o spôsobe zabezpečenia pohľadávky z úveru žalobkyňa bola pred uzavretím zmluvy o úvere preukázateľne oboznámená, na dôkaz čoho označil a predložil ňou podpísaný Formulár o zmluvných podmienkach zmluvy o úvere. Tiež tvrdil, že v čase uzavretie dohody o zrážkach zo mzdy zákon č. 250/2007 Z.z. nevylučoval zabezpečenie pohľadávky takýmto spôsobom, táto bola v súlade s § 551 Občianskeho zákonníka uzavretá platne a žalobkyňou citovaná dôvodová správa k následnej zákonnej zmene je nepoužiteľná, keďže dohoda o zrážkach zo mzdy bola uzavretá ešte dňa 15. 10. 2008. Právny názor žalobkyne je navyše podľa žalovaného v rozpore s ústavným príkazom preferencie výkladu v prospech platnosti právneho úkonu (Nález Ústavného súdu SR z 1. 4. 2015, sp. zn. I.ÚS 640/2014). Čo sa týka požadovaného určenia bezúročnosti úveru, podľa žalovaného obsahom znenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nie je založenie povinnosti v zmluve rozdeliť splátku na tri samostatné splátky: splátku istiny, splátku úrokov a splátku poplatkov ale
len vymedziť zložky úverovej splátky, čo potvrdzuje aj bežná banková prax, nakoľko takéto rozloženie splátky by predstavovalo rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti základných náležitostí úverovej zmluvy, pričom poukazoval na právny názor generálnej advokátky Eleanor Sharpston zo dňa 9. 6. 2016 vo veci C-42/15 vedenej pred Súdnym dvorom EÚ, ktorý podľa neho podporuje jeho tvrdenie. Navyše podľa žalovaného na vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru by v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31. 12. 2012 musela kumulatívne absentovať jednak písomná forma zmluvy a zároveň niektorá z náležitostí podľa § 9 ods. 2 a keďže tu posudzovaná zmluva a dodatok požadovanú písomnú formu spĺňa, úver nie je možné označiť za bezúročný, na podporu čoho označil rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/111/2014. Podľa žalovaného navyše bezúročnosťou sankcionuje spotrebiteľský úver pri ktorého dojednaní neboli dodržané náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. priamo zákon, a tak absentuje naliehavý právny záujem na vyslovení bezúročnosti úveru súdom. Postavenie žalobkyne sa bez vyslovenia bezúročnosti súdom podľa žalovaného nestáva právne neistým, nakoľko pri bezúročnosti úveru je povinná len na vrátenie plnenia ktoré jej bolo veriteľom poskytnuté a teda žiadne jej práva bez tohto určenia súdom ohrozené nie sú. Žalovaný žalobu žalobkyne žiadal zamietnuť v celom rozsahu.
6. Žalobkyňa na námietku žalovaného o nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie v spore reagovala v podaní zo dňa 18. 7. 2016 tak, že táto námietka je nedôvodná. Tvrdila, že pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného odvodzuje z poukazu na kapitolu 1 čl. 2 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu ktorou sa mení a dopĺňa Smernica Rady 84/450/EHS, Smernice EP a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a Nariadenie EP a Rady ES č. 2006/2004 (smernica o nekalých obchodných praktikách), podľa ktorého obchodník je aj ktokoľvek, kto koná v mene alebo v zastúpení obchodníka a na čl. 3 ods. 1 tejto smernice podľa ktorého sa táto uplatňuje na nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom tak ako sú ustanovené v čl. 5 pred, počas a po uskutočnení obchodnej transakcie. Poukázala tiež na § 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z.z., podľa ktorého na účely tohto zákona sa predávajúcim rozumie nielen osoba ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania, ale aj osoba konajúca v jej mene alebo na jej účet. Podľa žalobkyne žalovaný koná v mene obchodníka, a preto aj vzhľadom na citované normy je nepochybné, že žaloba voči nemu je dôvodná, lebo v zmysle citovanej smernice takýto obchodník zodpovedá za svoju činnosť, ktorou pomáha porušovať práva spotrebiteľov inému obchodníkovi, a za ktorého sa iný obchodník skrýva. Podľa žalobkyne je pojmy veriteľ, predávajúci, dodávateľ, podnikateľ potrebné vnímať ako synonymá zodpovedajúce únijovým pojmom obchodník, resp. predajca používaným smernicou o nekalých obchodných praktikách a Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Na podporu svojich tvrdení žalobkyňa predložila uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/34/2014 zo dňa 16. 2. 2015 a 21Co/182/2015 z 25. 2. 2016.
7. Po doručení tohto vyjadrenia žalobkyne žalovanému ten vo svojom podaní zo dňa 8. 9. 2016 svoju obranu doplnil tvrdením, že ako zástupca spoločnosti Intrum Justitia Debt Finance AG so sídlom Zug, Švajčiarsko koná na základe poverenia tohto mandanta ako správca postúpeného portfólia pohľadávok pôvodného veriteľa spoločnosti ESSOX SK s.r.o. na dôkaz čoho poukázal na predloženú zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 25. 1. 2013, ktorej je žalovaný zmluvnou stranou. Žalovaný tvrdil, že ani on ani jeho mandant sa žiadnej nekalej obchodnej praktiky voči žalobkyni ako spotrebiteľovi nedopustili, preto žalobkyňou použitý extenzívny výklad pojmu obchodník je na prejednávaný spor nepoužiteľný. Žalovaný trval na tom, že v spore nie je vecne pasívne legitimovaným subjektom, preto žaloba voči nemu je nedôvodná. Svoju obranu rozvinul tiež tvrdením, že dohoda o zrážkach zo mzdy, určenia neplatnosti ktorej sa žalobkyňa domáha nebola a ani nie je použitá, nebola a ani nie je predložená zamestnávateľovi žalobkyne za účelom vykonávania zrážok zo mzdy a to ani žalovaným, ani obchodnou spoločnosťou Intrum Justitia Debt Finance AG, preto absentuje naliehavý právny záujem na určení jej neplatnosti. V súvislosti s návrhom žalobkyne na určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov doplnil, že žalobkyňa doposiaľ poskytnutú sumu úveru veriteľovi nezaplatila keďže poskytnutý jej bol úver v sume 11.438,06 eur na ktorý zaplatila len sumu 7.783,90 eur, preto aj keby bol úver bezúročný, naďalej má veriteľ voči žalobkyni nárok na zaplatenie rozdielu medzi poskytnutou sumou úveru a splatenou čiastkou úveru. Žalovaný poukazoval tiež na to, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru z dôvodu neplatenia splátok veriteľom dňa 27. 7. 2015 ani veriteľ pohľadávky, ani žalovaný nevedie aktívny mimosúdny proces a zaplatenie pohľadávky nie je ani predmetom súdneho konania. Žiadne práva žalobkyne nie sú podľa žalovaného bez určenia bezúročnosti úveru súdom ohrozené, lebo pokiaľ voči žalobkyni nie
sú vykonávané žiadne aktivity za účelom vymoženia pohľadávky z úveru, jej postavenie nie je neistým keď pri bezúročnosti úveru ktorá nastáva priamo zo zákona by bola povinná len na vrátenie toho čo jej bolo poskytnuté.
8. Dňa 1. 7. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), pričom podľa jeho prechodných ustanovení, a to konkrétne § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Vzhľadom na uvedené sa počnúc dňom 1. 7. 2016 aj sporná vec riadila ustanoveniami CSP.
9. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie, na ktoré sa žalovaný ani jeho právny zástupca napriek riadnemu a včasnému predvolaniu nedostavili. Neúčasť na pojednávaní žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu zakaždým ospravedlnil, o odročenie pojednávania nežiadal s tým, že sa pridržiava svojich vyjadrení k žalobe. Súd preto rozhodol, že pojednávanie vykoná v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, nakoľko neboli dané dôvody odročenia pojednávania a na pojednávaní spor prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu s prihliadnutím na obsah spisu a vykonané dôkazy.
10. Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní na podanej žalobe v celom rozsahu trvala. Pridržiavajúc sa argumentácie v žalobe a písomných vyjadreniach tvrdila, že dohoda o zrážkach zo mzdy je neplatná pre rozpor s § 5a zákona o ochrane spotrebiteľa, lebo nebola uzavretá vo forme osobitnej listiny ale bola zakotvená priamo v zmluve malým písmom. Podľa žalobkyne ust. § 5a zákona o ochrane spotrebiteľa je vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení potrebné aplikovať aj na vzťahy ktoré vznikli pre jeho účinnosťou, preto dohoda o zrážkach zo mzdy je absolútne neplatný právny úkon. Žalobkyňa na pojednávaní tvrdila, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný, lebo ak by nebola podaná žaloba, mohol by žalovaný kedykoľvek začať s vymáhaním zrážok zo mzdy a nárokov z bezúročného úveru. K obrane žalovaného, že dohoda o zrážkach zo mzdy nebola doposiaľ vôbec použitá a že úver doposiaľ nebol splatený žalobkyňa uviedla, že to nemení nič na danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, lebo žalovaný by ju kedykoľvek mohol použiť hoci to zákon o ochrane spotrebiteľa zakazuje a žalovaný si sumu nesplateného úveru môže vymáhať len cestou súdu. Podľa žalobkyne vzhľadom na argumentáciu ktorú predostrela vo svojom vyjadrení zo dňa 18. 7. 2016 a vzhľadom na súdne rozhodnutia ktoré k tomuto vyjadreniu pripojila má za to, že žalovaný je pasívne vecne legitimovaným subjektom a to na obe požadované určenia, t.j. tak na určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy ako aj na určenie že úver je bezúročný a bez poplatkov.
11. Žalobkyňa v spore ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označila a predložila Žiadosť/ Zmluvu o spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 15. 10. 2008, Dodatok k tejto zmluve, písomné pripomienky EK vo veci C-30/12, výpis z obchodného registra spoločnosti ESSOX SK, s.r.o., výzvu na úhradu zo dňa 8. 1. 2015 a oznámenie žalovaného z 27. 7. 2015 o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Na podporu svojej právnej argumentácie o pasívnej vecnej legitimácii označeného žalovaného predložila uznesenia Krajského súdu v Prešove sp.zn.18Co/34/2014 zo dňa 16. 2. 2015 a 21Co/182/2015 zo dňa 25. 2. 2016.
12. Žalovaný v spore ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označil a predložil zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 25. 1. 2013 + identifikáciu postúpenej pohľadávky, oznámenie o postúpení pohľadávky, oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru zo dňa 27. 7. 2015, výzvu na úhradu dlhu zo dňa 8. 1. 2015 a formulár o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
13. Všetky vyššie uvedené, navrhnuté a predložené a dôkazy súd vykonal, vykonanie žiadneho z nich ani obsah žiadnej z predložených listín v spore namietané neboli. Pre úplnosť súd uvádza, že výsluch žalobkyne nebol žiadnou zo strán ako dôkaz navrhnutý, vzhľadom na predmet sporu a obsah predložených listinných dôkazov nebol ani potrebný, preto výsluch žalobkyne súd nevykonal. Po vykonanom dokazovaní súd zistil tento skutkový stav:
14. Žalobkyňa a obchodná spoločnosť ESSOX SK s.r.o. so sídlom Cesta na Senec 2/A, 821 04 Bratislava, IČO:35 978 881 na základe vyplnenia tlačiva označeného ako „Žiadosť/Zmluva o spotrebiteľskom úvere“, žalobkyňou podpísaného v Kežmarku dňa 15. 10. 2008 uzavreli písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXXX. Zmluva má podobu predtlačeného formulára, do ktorého rukou sú dopísané len údaje o mieste a dátume podpisu zmluvy žalobkyňou a samotný jej
podpis. Pre úplnosť súd hneď úvodom uvádza, že i keď samotné žalobkyňou predložené vyhotovenie zmluvy postráda podpis veriteľa, súd vzhľadom na zhodné tvrdenie strán o písomnom uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a žalobkyňou predložený písomný dodatok k tejto zmluve, kde sa už podpis veriteľa nachádza nemá žiadne pochybnosti o uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zákonom predpísanej písomnej forme. Zmluva, ktorej celý obsah je zachytený na formáte A4 je rozdelená na dve časti, pričom na ľavej polovici tlačiva po údaji o čísle zmluvy a údajoch identifikujúcich klienta (žalobkyňu) obsahuje údaje o samotnom úvere, kde je uvedené, že predmetom zmluvy bol produkt - Bonuss úver vo výške 250.000,- Sk (8.298,48 eur) s výškou mesačnej splátky 3.997,- Sk (132,68 eur) a počtom mesačných splátok 84. Ďalej je tam uvedené, že poplatok za uzatvorenie zmluvy je 6.250,- Sk (207,46 eur), potom je tam údaj o ročnej úrokovej sadzbe 8,80 %, o tom, že súčet mesačných splátok je 335.748,- Sk (11.144,79 eur) a že cena úveru je 91.998,- Sk (3.053,77 eur). V zmluve je tiež uvedené, že RPMN je 10,04 %, priemerná RPMN je 24,61 %, že dátumom splatnosti 1. mesačnej splátky je 15. deň mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola uzatvorená zmluva s klientom, termín splatnosti splátok bude 15. deň mesiaca, že tieto budú platené bankovým prevodom a že dátumom splatnosti poslednej mesačnej splátky je 15. deň 84. mesiaca od financovania úveru. Na pravej polovici tlačiva zmluvy je postupne pod sebou uvedených šesť bodov husto písaného textu, a to bod I. označený ako spotrebiteľský úver, bod II. označený ako Dohoda o zrážkach zo mzdy a iných príjmov, bod III. Úverový rámec, úverová karta, bod IV. Poistenie, bod V. Súhlasy a bod VI. prehlásenie o pravdivosti uvedených údajov. V bode II. označenom ako Dohoda o zrážkach zo mzdy a iných príjmov (podľa § 551 Občianskeho zákonníka) je uvedené, cit. „Výslovne a neodvolateľne súhlasím, aby mi v prípade, že sa dostanem do omeškania so splácaním úveru po dobu dlhšiu ako 1 mesiac, t.j. nezaplatím riadne a včas dve po sebe nasledujúce splátky úveru vykonával platca mojej mzdy mesačné zrážky zo mzdy v zákonnej výške v súlade so zákonom č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok v platnom znení, a to až do úplného splatenia úveru vrátane príslušenstva a aby zrazenú čiastku poukazoval na účet Essoxu, ktorý s takýmto spôsobom zabezpečenia súhlasí. Táto dohoda sa vzťahuje aj na mojich budúcich platcov mzdy, ako aj na iné príjmy, s ktorými sa pri výkone rozhodnutia nakladá ako so mzdou. Beriem na vedomie, že náklady spojené s vykonávaním zrážok zo mzdy budú na moju ťarchu.“ Vyššie uvedené skutočnosti súd zistil z písomného vyhotovenia predmetnej zmluvy.
15. K uvedenej zmluve bol uzavretý Dodatok, veriteľom podpísaný v Bratislave dňa 29. 6. 2011 a žalobkyňou ako dlžníkom v Kežmarku dňa 6. 7. 2011, v ktorého bode II boli dohodnuté zmeny úverovej zmluvy čo sa týka výšky poskytnutého úveru, výšky novej mesačnej splátky atď, s tým, že ostatné ustanovenia úverovej zmluvy ostávajú nezmenené.
16. Z výpisu z obchodného registra bolo zistené, že obchodná spoločnosť ESSOX SK s.r.o., IČO: 35 978 881 ako pôvodný veriteľ zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola dňa 11. 6. 2014 vymazaná z obchodného registra. Išlo o dobrovoľný výmaz, ktorému predchádzala likvidácia, spoločnosť teda zanikla bez právneho nástupcu.
17. Zo žalovaným predloženej Zmluvy o postúpení (čl. 42 spisu) súd zistil, že dňa 25. 1. 2013 bola medzi zmluvnými stranami ESSOX SK s.r.o., so sídlom Cesta na Senec 2/A, 821 04 Bratislava, IČO: 35 978 881, ktorá je v zmluve označená ako „Prevodca“, spoločnosťou Intrum Justitia Debt Finance AG, so sídlom Alpenstrasse 2, 6300 Zug, Švajčiarsko, ktorá je v zmluve označená ako „Nadobúdateľ“ a spoločnosťou Intrum Justitia Slovakia s.r.o., so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154, ktorá je v zmluve označená ako „Správca portfólia“ uzavretá písomná zmluva ktorej predmet bol uvedený v čl. I. zmluvy tak, že Prevodca postupuje a prevádza na Nadobúdateľa a Nadobúdateľ v plnom rozsahu preberá od Prevodcu všetky zmluvné práva, vrátane nárokov na zaplatenie peňažných súm od dlžníkov na základe úverových zmlúv uzavretých medzi Prevodcom a Dlžníkmi, príslušenstvo a zabezpečenie vzťahujúce sa alebo súvisiace s úverovým portfóliom (vrátane nároku na zaplatenie istiny, dohodnutých úrokov, pokút, úrokov z omeškania, nákladov na vymáhanie, trov súdneho konania, trov exekučného konania a poistného), všetky práva a povinnosti vyplývajúce z poistných zmlúv súvisiacich s úverovým portfóliom a všetky práva a povinnosti vyplývajúce zo zmlúv o vedení bankových účtov súvisiacich s úverovým portfóliom. Ako deň účinnosti postúpenia bol v článku I bod 3 zmluvy dohodnutý deň 28. 2. 2013. V článku I bod 6 zmluvy je uvedené, že Prevodca a nadobúdateľ spoločne písomne oznámia dlžníkom postúpenie všetkých práv Prevodcu z úverových zmlúv na Nadobúdateľa a to bez zbytočného odkladu po dni účinnosti postúpenia.
18. Zo žalovaným predloženého Oznámenia zo dňa 28. 2. 2013 o postúpení pohľadávky z úverovej zmluvy adresovaného žalobkyni (čl. 41 spisu) bolo zistené, že týmto jej bolo oznamované, že obchodná spoločnosť ESSOX SK s.r.o. na základe zmluvy o postúpení pohľadávok postúpila všetky pohľadávky voči žalovanej vyplývajúce zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX obchodnej spoločnosti Intrum Justitia Debt Finance AG, so sídlom Zug, Alpenstrasse 2, Švajčiarsko. V oznámení je uvedené, že splnomocneným zástupcom postupníka pri správe uvedenej pohľadávky je spoločnosť Intrum Justitia Slovakia s.r.o. so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154 podpis konateľky ktorej je na tomto oznámení obsiahnutý spolu s podpisom konateľa spoločnosti ESSOX SK s.r.o.
19. Z výzvy na úhradu dlhu zo dňa 8. 1. 2015 adresovanej žalobkyni bolo zistené, že žalobkyni ňou bolo poskytnuté stanovisko k jej námietke o aktuálnej výške dlhu viažuceho sa k úverovej zmluve číslo XXXXXXXXXX zo dňa 15. 10. 2008, pričom je tam uvedené, že z celkového súčtu mesačných splátok úveru vo výške 11.925,88 eur žalobkyňa celkovo uhradila sumu 7.633,90 eur, pričom je tam podrobný rozpis úhrad žalobkyne a výzva aby najneskôr do 13. 1. 2015 žalobkyňa uhradila dlžnú sumu vo výške 4.236,43 eur na niektorý z určených účtov. V záhlaví výzvy je ako jej autor zreteľne označený žalovaný s uvedením jeho kontaktných údajov. Pri mieste na podpis je uvedené Intrum Justitia Debt Finance AG v zast. Intrum Justitia Slovakia s.r.o.
20. Z oznámenia o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru zo dňa 27. 7. 2015 adresovaného žalobkyni bolo zistené, že na hlavičkovom papieri žalovaného je v ňom žalobkyni oznamované, že v dôsledku porušenia jej platobných povinností vyplývajúcich z úverovej zmluvy číslo XXXXXXXXXX uzavretej dňa 15. 10. 2008 s ESSOX SK s.r.o. spoločnosť Intrum Justitia Detbt Finance AG ako oprávnený veriteľ konajúca prostredníctvom spoločnosti Intrum Justitia Slovakia s.r.o. v súlade s čl. III bod 8 Obchodných podmienok zmluvy o úvere vyhlasuje ku dňu 27. 8. 2015 predčasnú splatnosť úveru poskytnutého žalobkyni na základe uvedenej úverovej zmluvy z dôvodu neuhradených záväzkov žalobkyne po lehote splatnosti. Zároveň žalobkyňa bola vyzvaná na zaplatenie pohľadávky z titulu nesplateného úveru v celkovej sume 4.269,13 eur v lehote do 5. 8. 2015 s tým, že ak sa tak nestane je spoločnosť Intrum Justitia Debt Finance AG oprávnená riešiť pohľadávku súdnou cestou. Pri mieste na podpis je uvedené Intrum Justitia Debt Finance AG v zast. Intrum Justitia Slovakia s.r.o.
21. Žalobkyňa teda podanou žalobou domáhala sa jednak určenia neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi žalobkyňou a obchodnou spoločnosťou ESSOX SK s.r.o. a tiež určenia, že úver z tejto zmluvy o spotrebiteľskom úvere je bezúročný a bez poplatkov. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je v celom rozsahu dôvodná a preto jej v celom rozsahu vyhovel.
22. Dohoda o zrážkach zo mzdy má svoju zákonnú oporu v prvej hlave ôsmej časti Občianskeho zákonníka nazvanej záväzkové právo. V piatom oddiele tejto hlavy v rámci zákonnej úpravy zabezpečenia záväzkov je v § 551 obsiahnutá aj úprava inštitútu dohody o zrážkach zo mzdy. Ide o všeobecnú úpravu vo všeobecnom predpise upravujúcom občianskoprávne vzťahy, t.j. o úpravu ktorá všeobecne platí tak pre režim spotrebiteľských ako aj nespotrebiteľských vzťahov. To znamená, že pri aplikácii tejto úpravy na režim spotrebiteľských vzťahov a spotrebiteľských zmlúv nemožno mechanicky vychádzať len z tejto všeobecnej úpravy, ale je nevyhnutné prihliadať na osobitnú zákonnú úpravu pre tieto vzťahy, jej účel (ktorým je najmä ochrana spotrebiteľa) a špecifiká, keďže nebolo medzi stranami sporné a nemožno mať žiadne pochybnosti o tom, že zmluvou o spotrebiteľskom úvere zo dňa 15. 10. 2008 uzavretou medzi veriteľom ESSOX SK s.r.o. ktorého predmetom podnikania zapísaným v obchodnom registri bolo okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom a žalovanou ako fyzickou osobou - nepodnikateľom bol založený občianskoprávny spotrebiteľský vzťah.
23. Podľa § 551 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka uspokojenie pohľadávky možno zabezpečiť písomnou dohodou medzi veriteľom a dlžníkom o zrážkach zo mzdy; zrážky zo mzdy nesmú byť väčšie, než by boli zrážky pri výkone rozhodnutia. Proti platiteľovi mzdy nadobúda veriteľ právo na výplatu zrážok okamihom, keď sa platiteľovi dohoda predložila. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia aj pre iné príjmy, s ktorými sa pri výkone rozhodnutia nakladá ako so mzdou.
24. Citované ustanovenie § 551 Občianskeho zákonníka teda výslovne umožňuje zabezpečiť uspokojenie pohľadávky písomnou dohodou medzi veriteľom a dlžníkom o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov. Predpokladá sa pritom písomná dohoda, t.j. písomne zachytený stret dvoch skutočne daných,
slobodných, vážnych, určitých a zrozumiteľných prejavov vôle. Aj pre túto dohodu platia všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka). Právny úkon je v ustanovení § 34 Občianskeho zákonníka definovaný ako prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
25. Z uvedeného vyplýva, že základným predpokladom vzniku právneho úkonu je existencia vôle. Bez vôle preto niet ani právneho úkonu. Zmluva posudzovaná v súdenej veci, uzavretá so žalobkyňou je ako už bolo uvedené spotrebiteľskou zmluvou. Spotrebiteľské zmluvy sú typické tým, že ich o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne a opakovane uzatvárajú dodávatelia s veľkým počtom zákazníkov (spotrebitelia) s tým, že dodávateľ ako navrhovateľ zmluvy vopred v návrhu stanovuje obsah týchto zmlúv a stanovuje aj podmienky ich realizácie. Návrh zmluvy býva často pripravený na predtlačených tlačivách (tak ako je tomu aj v súdenej veci), spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť ich obsah, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu zmluvy ako celku. Pre spotrebiteľskú zmluvu je teda charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, pričom nemá reálne možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok spotrebiteľských zmlúv a výslovne stanovuje, že také ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Vychádza sa totiž z toho, že predovšetkým spotrebiteľ uzatvára zmluvu s dodávateľom v dobrej viere, že dodávateľ vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že medzi dodávateľom a spotrebiteľom je nerovný vzťah z hľadiska skúseností a vedomostí, pričom dodávateľ je v porovnaní so spotrebiteľom vo výhode.
26. Vzhľadom na uvedené zákonodarca v snahe chrániť spotrebiteľa venuje zabezpečeniu, aby zmluvné dojednania zaväzujúce spotrebiteľa vyjadrovali jeho skutočne existujúcu vôľu mimoriadnu pozornosť, keď aj v ust. § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka (účinného v čase uzavretia zmluvy) v súvislosti s ochranou spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami stanovil, že za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah, čo je zjavne aj prípad prejednávaného sporu. Dôkazné bremeno na preukázanie individuálneho dojednania takého zmluvného ustanovenia pritom zaťažuje dodávateľa (viď § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
27. Dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov uzatvorená so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie teda musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informáciu o tom, čo uzatvorenie konkrétneho právneho úkonu znamená. Výslovne to zákonodarca vyjadril v zákone č. 102/2014 Z.z. novelizujúcom zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, konkrétne v jeho § 5a keď s účinnosťou od 1. 5. 2014 priamou normatívnou úpravou nepripustil zabezpečenie uspokojenia pohľadávky alebo splnenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy dohodou o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov v prospech predávajúceho alebo inej osoby, s výnimkou prípadu jej uzavretia vo forme osobitnej listiny, ak spotrebiteľ bol poučený o dôsledkoch jej uzavretia a mal možnosť ju odmietnuť. Aj z dôvodovej správy k tejto zmene z ktorej žalobkyňa citovala v žalobe vyplýva, že zákonodarcu k tejto zmene viedlo zistenie, že všeobecná úprava v Občianskom zákonníku nevyžadujúca schválenie súdom, kde stačí iba jednostranný úkon zo strany predávajúceho vytvára výraznú nerovnováhu medzi postavením zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto je potrebné túto nerovnováhu korigovať. I keď súd nesúhlasí s tou časťou argumentácie žalobkyne, v ktorej tvrdí, že dohoda o zrážkach zo mzdy musí byť vyhlásená za neplatnú pre rozpor s týmto zákonným ustanovením, nakoľko platnosť právneho úkonu je potrebné posudzovať k okamihu jeho uzavretia a teda nemôže dohodu o zrážkach zo mzdy z 15. 10. 2008 (ak by bola platná v čase uzavretia) spätne „zneplatniť“ ustanovenie zákona (tu § 5a zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa) účinné od 1. 5. 2014, nič to nemení na tom, že tvrdenie žalobkyne o neplatnosti tejto dohody je v konečnom dôsledku správne. Vzhľadom na už uvedenú argumentáciu súdu o potrebe preukázania existencie skutočne danej, slobodnej vôle spotrebiteľa „uzatvárajúceho“ takúto dohodu o zrážkach zo mzdy pri posudzovaní ktorej ako interpretačné pravidlo môže podporne slúžiť aj právna úprava účinná od 1. 5. 2014 je totiž nutné konštatovať, že zakotvenie dohody o zrážkach zo mzdy do úverovej zmluvy sa v posudzovanej veci zjavne udialo len z vôle veriteľa bez akejkoľvek možnosti žalobkyne túto dohodu zo zmluvy vylúčiť
a uzavrieť zmluvu o úvere aj bez takejto „dohody“. Z dohody o zrážkach zo mzdy, ktorá tu je v podstate nepostrehnuteľná, keďže obsiahnutá je v tej časti formulárového tlačiva zmluvy, kde splýva s ostatnými informáciami nemajúcimi povahu hlavných dojednaní žiadne podstatné informácie o inštitúte dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov nevyplývajú. Nevyplýva z nej žeby žalobkyňa ako spotrebiteľ bola poučená o dôsledkoch jej uzavretia a o tom, čo vlastne toto dojednanie znamená, formulár zmluvy vôbec nepripúšťa možnosť vyznačiť, že spotrebiteľ o takúto dohodu nemá záujem a odmieta ju. Zo zmluvy a spôsobu umiestnenia dohody o zrážkach zo mzdy v nej je zrejmé, že veriteľ vlastne vopred vnútil (pripraveným predtlačeným tlačivom) konajúcej osobe - žalobkyni aj iný úkon než iba ten, ktorý bol v danom okamihu v hlavnej sfére jej záujmu a to uzatvorenie Zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ako to vyplýva z predtlače žiadosti/zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konajúca osoba - žalobkyňa sa súčasne jedným a tým istým podpisom na predmetnej listine podpísala aj pod tú časť, ktorou malo dôjsť k dohode o zrážkach zo mzdy, keďže ak chcela dostať spotrebiteľský úver, inú možnosť ani nemala.
28. Inštitút dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov pritom nie je založený na objektívnom vyhodnotení výšky dlhu, ale na subjektívnej predstave veriteľa o výške pohľadávky a jej príslušenstva. Výška pohľadávky síce môže mať oporu v zmluve, ale pri zmluve so zmluvnými podmienkami, ktoré neboli predmetom posúdenia zo strany súdu, alebo inej objektívnej inštitúcie je relevantné ex offo súdne preskúmanie práve z dôvodu nebezpečenstva, že spotrebiteľ zmluvné podmienky nedokáže vyhodnotiť. Dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov umožňuje obísť dôležitý prvok v ochrane spotrebiteľa a to ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok zo zameraním na to, či tieto nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Súd má za to, že táto dohoda v podobe akú má v tu posudzovanej veci je neplatná, lebo zjavne nespĺňa podmienku existencie skutočnej slobodnej vôle žalobkyne ju uzavrieť (čo ju robí podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatnou) a navyše spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, čo ju ako neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve robí takisto absolútne neplatnou podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase jej uzavretia. Dohoda má navyše základ v konaní rozpornom s dobrými mravmi (§ 4 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia). Jednostranne vnútené ustanovenie o dohode o zrážkach zo mzdy splývajúce s ostatnými podmienkami zmluvy bez vysvetlenia možných dôsledkov tejto dohody spočívajúcich v možnosti veriteľa bez súdnej kontroly na základe vlastnej predstavy o výške dlhu siahnuť na príjmy, t.j. základné živobytie žalobkyne je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. O tom, že dohodou uzavretej v takejto forme sa vytvára výrazná nerovnováha medzi postavením zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa nemožno vôbec polemizovať, keďže aj sám zákonodarca to v dôvodovej správe k zákonu č. 102/2014 Z.z. výslovne uviedol ako hlavný dôvod zmeny právnej úpravy s účinnosťou od 1. 5. 2014.
29. V súvislosti s poukazom žalovaného na žalobkyňou podpísaný formulár o zmluvných podmienkach zmluvy o úvere, ktorý podľa neho preukazuje oboznámenie žalobkyne o spôsobe zabezpečenia pohľadávky z úveru pred podpisom zmluvy o úvere súd konštatuje, že nie je podstatné, či žalobkyňa bola formulárovo, šablónovite, formálne s takým zabezpečením oboznámená, ale podstatné je či ho mohla ovplyvniť a vylúčiť. Ani uvedený formulár s množstvom informácií (čl. 44 spisu) pritom nepreukazuje skutočnú vôľu žalobkyne zabezpečiť takto svoj záväzok, a oboznámenie žalobkyne s ním nič nemení na tom, že nemohla ovplyvniť obsah dojednania o dohode o zrážkach zo mzdy, čo v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka znamená, že nemožno také dojednanie považovať za individuálne dojednané. Súd preto poukaz žalovaného na uvedený formulár vo svetle už uvedeného nepovažuje za unesenie dôkazného bremena o individuálnom dojednaní dohody o zrážkach zo mzdy (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
30. V súvislosti s obranou žalovaného, že právny názor žalobkyne o neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy je v rozpore s ústavným príkazom preferencie výkladu v prospech platnosti právneho úkonu súd uvádza, že táto obrana neobstojí, lebo platnosť zmluvy ako takej určením neplatnosti jej časti v podobe oddeliteľnej dohody o zrážkach zo mzdy nie je nijako dotknutá (§ 41 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na uvádzané dôvody neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy súd uvádza, že neexistuje výklad, ktorý by ju mohol zhojiť.
31. Podľa názoru súdu žalobkyni ako spotrebiteľovi je nevyhnutné poskytnúť ochranu, najmä ak existuje nebezpečenstvo, že sa v euronekonformnom procese zrážok zo mzdy, na základe dohody o zrážkach zo mzdy, zabezpečuje a umožňuje uhradiť bez súdnej kontroly aj zjavne nedôvodné plnenie (aj vzhľadom na
nižšie popísaný záver súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru), na ktorú skutočnosť musí brať súd ohľad (porov. Rozsudok C-106/77 Simmenthal).
32. Ak by vnútroštátne právo umožnilo obísť takéto preskúmanie prostredníctvom uzavretia dohody o zrážkach zo mzdy, išlo by o pozbavenie Smernice 93/13/EHS jej užitočného úžitku. Na zdôraznenie správnosti tohto záveru súd poukazuje na znenie písomných pripomienok Európskej komisie vo veci C-30/12, Valéria Marcinová/POHOTOVOSŤ, s.r.o.: „Článok 6 smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle efektivity vykladať v tom zmysle, že bráni uplatňovaniu takej vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá neumožňuje vnútroštátnemu súdu preskúmať aj bez návrhu nekalosť zmluvných podmienok v zmluve o spotrebiteľskom úvere zabezpečenej dohodou o zrážkach zo mzdy, alebo neumožňuje v tejto súvislosti vnútroštátneho súdu vydať predbežné opatrenie za účelom pozastavenia vykonávania zrážok z dlžníkovej mzdy. Článok 4 a 14 smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú efektivity v tom zmysle, že bránia uplatneniu takej vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá neumožňuje vnútroštátnemu súdu preskúmať aj bez návrhu súlad zmluvy o spotrebiteľskom úvere zabezpečenej dohodou o zrážkach zo mzdy s ustanoveniami preberajúcimi do vnútroštátneho právneho poriadku článok 4 uvedenej smernice alebo neumožňuje v tejto súvislosti vnútroštátnemu súdu vydať predbežné opatrenie za účelom pozastavenia vykonávania zrážok z dlžníkovej mzdy.“
33. Podľa § 4 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy, predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.
34. Formulácia Dohody o zrážkach zo mzdy sa dostala objektívne do rozporu s požiadavkou na poctivý obchodný styk a čestnú obchodnú prax. Zákonodarca priznal takémuto konaniu nielen rozpor s imperatívom dobrých mravov, ale priamo so zákonom. Pre záver súdu bolo relevantné, že sporná dohoda vzhľadom na jej osobitný význam bola vyhotovená z hľadiska podcenenia jej významu zo strany priemerného spotrebiteľa a umožňuje siahnuť spotrebiteľovi na majetok a vymôcť aj plnenia, ktoré sú neprijateľné.
35. Žalovaný namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy. Súd sa však ani s týmto tvrdením žalovaného nestotožnil. V danom prípade naliehavý právny záujem je daný a vyplýva priamo zo zákona. Zo samotného zákonného ustanovenia, najmä z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva vyplýva tento naliehavý právny záujem spotrebiteľa na takomto určení neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky a vyslovenia jej neplatnosti, keď aj § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa stanovuje, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Práve žalobkyňa a jej majetková sféra je v ohrození neprimeranej výšky zrážok zo mzdy, ktorých konečnú výšku by určil veriteľ svojím jednostranným rozhodnutím. V konaní pred súdom by mohla byť pohľadávka vyčíslená v zákonnej výške, čo by sa touto dohodou mohlo obísť, a preto je namieste práve táto určovacia žaloba. V opačnom prípade veriteľ výšku svojho nároku, ktorú si takto môže sám určovať, nebude mať potrebu nijako revidovať. Tento výklad je v súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, ktorej charakteristickou črtou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. 11. 2015 sp. zn. 8 Cdo 483/2014). Na podporu svojho záveru o existencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení súd poukazuje napr. na aktuálny rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 4. 2016 sp. zn. 14Co/9/2016 z ktorého časť citoval. Rovnako na tento rozsudok poukazuje v súvislosti so záverom, že nič nebráni judikovať dohodu ako neplatnú (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka), hoci má základ priamo v znení zákona. Rovnaké závery vyplývajú tiež z rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. 4. 2016 sp. zn. 21Co/191/2015 (rozhodnutia sú verejne dostupné na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR).
36. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy nemôže tu byť daný tiež z dôvodu, že táto dohoda nikdy nebola a ani aktuálne nie je voči žalobkyni použitá.
37. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované trvajúcou existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky v právnom vzťahu k dodávateľovi a v tomto slova zmysle je nerozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie, alebo či sa spotrebiteľ obráti priamo na súd so zreteľom na zabezpečenie stavu právnej istoty v tom slova zmysle, aby nebol obťažovaný hrozbou aplikácie takejto dohody o zrážkach zo mzdy, ktorej neplatnosť nikto neurčil (opätovne pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 4. 2016 sp. zn.14Co/9/2016). V súdenom spore sa žalobkyňa obrátila na súd so žiadosťou o súdnou ochranu, aby jej právne postavenie nebolo spochybňované trvajúcou existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky. Zabezpečenie stavu právnej istoty v tom slova zmysle, aby nebola obťažovaná hrozbou aplikácie takejto dohody o zrážkach zo mzdy je možné len požadovaným určením, preto nemožno mať pochybnosti o naliehavom právnom záujme žalobkyne na požadovanom určení. V situácii zistenej neprijateľnej zmluvnej podmienky takej povahy a s tak závažnými dôsledkami, aké môže mať použitie dohody o zrážkach zo mzdy, ktoré umožňuje bez súdnej kontroly siahnuť na príjmy, teda živobytie žalobkyne by bolo absurdné odkazovať žalobkyňu s jej súdnou ochranou na stav, keď až skutočne dôjde k reálnemu použitiu tejto dohody ako neprijateľnej zmluvnej podmienky a k vzniku reálnej ujmy žalobkyne.
38. Súd vzhľadom na všetko uvedené je názoru, že dohoda o zrážkach zo mzdy v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi žalobkyňou a obchodnou spoločnosťou ESSOX SK s.r.o., Cesta na Senec 2/A, 821 04 Bratislava, IČO: 35 978 881 je neplatná a že bolo namieste túto neplatnosť autoritatívne určiť.
39. Čo sa týka druhého žalobkyňou požadovaného určenia (určenia že úver je bezúročný a bez poplatkov) aj tu súd mal žalobu za dôvodnú.
40. Z ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu uzavretia zmluvy (15. 10. 2008) vyplýva, že každá zmluva o spotrebiteľskom úvere musela okrem všeobecných náležitostí podľa § 43 Občianskeho zákonníka povinne obsahovať aj osobitné náležitosti podľa § 4 ods. 2 tohto zákona. Zákon absenciu niektorých náležitostí vymedzených v citovanom zákonnom ustanovení síce nespája s následkom neplatnosti právneho úkonu (úverovej zmluvy), poskytuje však spotrebiteľovi ochranu v takej forme, že úver pri ktorého dojednaní neboli tieto náležitosti splnené je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 druhá veta). Medzi takéto náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere patrilo v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ aj uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) tiež uvedenie konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Vychádzajúc z obsahu žalobkyňou predloženej úverovej zmluvy súd konštatuje, že uvedená zmluva o spotrebiteľskom úvere túto náležitosť neobsahuje. Po preskúmaní obsahových náležitostí zmluvy súd zistil, že zmluva neobsahuje zákonným spôsobom a správne uvedený údaj o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov ani údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V úverovej zmluve sa takéto podrobné údaje nenachádzajú a pokiaľ takéto údaje poskytuje veriteľ až v splátkovom kalendári, či inak po uzavretí zmluvy, nie je tento údaj obsiahnutý v zmluve v čase akceptácie zmluvy oboma zmluvnými stranami. Pre úplnosť súd dodáva, že uvedené údaje sa nenachádzajú ani v žalovaným predloženom formulári o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Aj dodatok k zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 6. 7. 2011 postráda uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a tiež uvedenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, hoci aj v tom čase účinný nový zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. predpisoval tieto náležitosti pod následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ a § 9 ods. 2 písm. k/ v spojení s § 11 ods. 1 písm. a/ uvedeného zákona). Ako už súd uviedol, podľa uvedených zákonných ustanovení v zmluve musia byť rozlíšené splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, teda nepostačuje, ak je uvedená len suma predstavujúca súhrn splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V predmetnej úverovej zmluve aj jej dodatku toto rozlíšenie absentuje (zmluva obsahuje len výšku mesačnej splátky bez špecifikácie ). 41. Súd si v tejto súvislosti dovoľuje poukázať na to, že uvedený záver plne podporuje aj doterajšia judikatúra. V tejto súvislosti preto súd poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 11. 2014 sp. zn. 7Co/220/2014 alebo rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 20. 4. 2015 sp. zn.11Co/127/2015, kde tento konštatoval, cit. „Účelom náležitostí ustanovených v § 9 ods. 2
písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-129/2010> je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu navrhovateľa. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Citované ustanovenie má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa, ako bude s jeho splátkou naložené a najmä, aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty veriteľa. Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi účastníkmi neobsahuje. Ide o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú zákon sankcionuje bezpoplatkovosťou a bezúročnosťou úveru.“ 42. Ďalej súd poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 24. 6. 2015 sp. zn. 6Co/345/2015, kde tento krajský súd tiež uviedol, že informácia podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch je významná pre spotrebiteľa najmä pre jeho možnosť zhodnotiť ekonomickosť poskytnutého úveru, posúdiť, či požadovaný úrok za úver je preňho výhodný, prijateľný, resp. aby bol schopný posúdiť celkovú výšku odplaty požadovanej za poskytnutý úver a keďže zmluva o úvere so žalobcom presnú výšku, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov neobsahovala, je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, teda len v hodnote poskytnutej sumy. 43. Vyššie uvedené závery sú plne aplikovateľné aj na stav podľa predošlého zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. (§ 4 ods. 2 písm. i). Aj ďalšia súdu známa, úplne aktuálna judikatúra vyšších súdov vo veciach nárokov z obdobných úverových zmlúv zachováva túto rozhodovaciu a názorovú líniu. Súd v tejto súvislosti poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 8. 6. 2016 sp. zn. 11Co/580/2015. Ten, potvrdzujúc záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého bankou fyzickej osobe pre absenciu práve náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v odôvodnení uviedol, cit.: “Ak totiž zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí, musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; treba mať za to, že takéto náležitostí sú obligatórnymi (povinnými), s následkom v podobe považovania poskytnutého úveru za úver bezúročný a bez poplatkov (v prípade absencie uvedených náležitostí). Nemôže tak byť žiadnej pochybnosti o tom, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy z prejednávanej veci bolo tiež uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva potom zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch zákon, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie výšky splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (u každej takejto čiastkovej položky), čo je navzdory odchylnosti takejto (úpravy úročenia spotrebiteľských úverov od úročenia úverov všeobecne) práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý by takto nemal byť pri rozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, zavádzaný ani problematickým údajom o úrokoch, z ktorého nebude schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť)“. 44. Aj z Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 329/2013 možno podľa názoru súdu vyvodiť správnosť záveru o potrebe samostatného vyjadrenia ceny úveru formou osobitného uvedenia sumy splátky úroku za úver v úverovej zmluve. 45. V tu súdenej veci je v zmluve a jej dodatku len celková výška mesačnej anuitnej splátky. Z nej nevyplýva, koľko z toho bude na istinu úveru, koľko na úroky a na prípadné poplatky. Ďalej je tam uvedený počet splátok, ale len splátok bez určenia koľko z nich je na istinu úveru, koľko na úroky, koľko na prípadné poplatky, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Zo zmluvy, jej dodatku ale ani zo žalovaným predloženého formulára k zmluve teda nevyplýva, aká konkrétne je výška splátky na úver, aká je výška splátky na úrok, aká je výška splátky na poplatky. Nemožno súhlasiť s názorom, že v prípade potreby uvádzať rozpis jednotlivých splátok priamo v zmluve by stratila význam amortizačná listina upravená v § 9 ods. 3 až 5 ZoSÚ. Povinnosť uvádzať priamo v zmluve to, aká časť splátky bude započítaná na istinu, úroky a poplatky, sa neprieči právu spotrebiteľa žiadať od veriteľa výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 46. Súd ako už uviedol má za to, že zmluva a jej dodatok neobsahujú ani presný údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V zmluve je v tejto súvislosti uvedené „dátumom splatnosti poslednej mesačnej splátky je 15. deň 84. mesiaca od financovania úveru“ čo podľa názoru súdu nie je určitým a
zrozumiteľným vyjadrením konečnej splatnosti. Čo sa týka konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 4 ods. 2 písm. g/ zákona 258/2011 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy resp. § 9 ods. 2 písm. f/ zákona 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia dodatku), niet pochýb o tom, že ten musí byť určený presne, jasne, určito a zrozumiteľne. V tu posudzovanej zmluve a dodatku ale absentuje jasný údaj o konečnej splatnosti, lebo tam nie je dátum, termín konečnej splatnosti. Nestačí len dedukcia z toho, že to má byť 84 splátok a 84 mesiacov, keď navyše nie je jasné čo sa myslelo „financovaním úveru“ a 84. mesiacom od „financovania úveru“. Spotrebiteľ má byť jasne a zrozumiteľne informovaný o konkrétnom termíne, dátume konečnej splatnosti, ktorý musí byť v zmluve výslovne uvedený bez ohľadu na to, že je možné ho vyvodiť z počtu splátok. Ak by za postačujúcu bola považovaná možnosť jednoduchého výpočtu termínu konečnej splatnosti, v takom prípade by v zmluve vždy stačilo uviesť náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. resp. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., t.j. výšku, počet a termíny splátok a zákonodarca by do zákona vôbec nemusel zakomponovať samostatné ust. § 4 ods. 2 písm. g), zákona 258/2001 Z.z. resp. § 9 ods. 2 písm. f) zákona 129/2010 Z.z. nakoľko tieto by potom úplne stratili zmysel, lebo z výšky, počtu a termínov splatnosti splátok by sa termín konečnej splatnosti dal vypočítať vždy. Zákon o spotrebiteľských úveroch ale napriek tomu osobitne, jasne a jednoznačne hovoril o jednej z náležitostí zmluvy - konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Podľa názoru súdu musí to byť konkrétny termín, čo potvrdzuje aj vývoj právnej úpravy, keď v súčasnom zákone o spotrebiteľských úveroch je už výslovne ako náležitosť zmluvy uvedený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/). Takýto jasný, určitý a zrozumiteľný údaj ale v zmluve aj jej dodatku absentuje a absentuje aj v predloženom formulári o zmluvných podmienkach. Poskytnutý úver súd preto posudzoval ako úver poskytnutý bez úroku a bez poplatku, a to zmysle § 4 ods. 3 posledná veta zákona č. 258/2001 Z.z. resp. § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia dodatku, keďže veriteľom použité vyjadrenie náležitosti zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. g/ a i/ zákona v zmluve resp. podľa § 9 ods. 2 písm. f/ a k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v dodatku k zmluve nezodpovedá požiadavke týchto zákonných ustanovení. 47. Žalovaný v podaní zo dňa 13. 6. 2016 argumentoval, že predmetný úver nemôže byť považovaný za bezúročný a bez poplatkov, lebo na to by posudzovaná zmluva musela kumulatívne postrádať jednak písomnú formu, a takisto niektorú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1 ZoSÚ, čo v danom prípade nie je splnené, lebo zmluva má zákonom predpísanú písomnú formu a preto vznikol nárok na úroky. Súd však tento názor žalovaného nezdieľa. Súd sa pri svojej činnosti v prípadoch zmlúv obdobných tej v tu posudzovanej veci často stretáva s argumentom, že k určeniu, že takáto zmluva je bezúročná a bez poplatku v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, je potrebné naplniť kumulatívne obe tam uvedené podmienky a to že zmluva neobsahuje písomnú formu a zároveň neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r a y) a § 10 ods. 1 ZoSÚ. Súd však nemá najmenšiu pochybnosť o tom, že vôľou zákonodarcu nebolo stanoviť tieto 2 podmienky kumulatívne ale alternatívne a že na bezúročnosť a bezpoplatkovosť takéhoto úveru stačí absencia ktorejkoľvek z náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r a y) a § 10 ods. 1 ZoSÚ. Napriek vo všeobecnosti „kumulatívnemu“ významu spojky „a“ by sa v podmienkach daného zákonného ustanovenia iný výklad priečil logike, lebo je ťažké predstaviť si reálny príklad, kedy by zmluva obsahovala všetky všeobecné náležitosti a náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) ZoSÚ a súčasne nemala písomnú formu. Pri takomto výklade by bolo postačujúce, ak by zmluva obsahovala len písomnú formu a nemusela by obsahovať žiadnu z obligatórnych náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k, r) a y) ZoSÚ k tomu, aby bola nepostihnuteľná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, a teda zakotvenie výpočtu obligatórnych náležitostí zmluvy do ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ (za spojku „a“) by nedávalo žiaden logický význam. V tejto súvislosti je nutné uviesť, že novelou ZoSÚ účinnou od 1. 1. 2013 (uskutočnenou zákonom č. 352/2012 Z.z.) boli tieto podmienky rozšírené a zakomponované do jednotlivých bodov (písm. a/ až d/), pričom dôvodová správa k tomuto zákonu v predmetnom bode znie:, „Cieľom navrhovanej úpravy je zosúladenie normatívneho textu zákona s odôvodnením tak, aby poskytnutý spotrebiteľský úver sa považoval za bezúročný a bez poplatkov, prípade ak · zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 alebo · neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) alebo · neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 zákona alebo · je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávna ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.“
Logickým (ale s poukazom na dôvodovú správu k spomínanej novele aj teleologickým) výkladom tohto ustanovenia súd nemohol dôjsť i inému záveru ako takému, že pre vyhlásenie úveru za bezúročný a
bez poplatku postačuje to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1 ZoSÚ aj v prípade, že je zachovaná jej písomná forma.
48. Ak žalovaný poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/111/2014, tak k tomu súd uvádza, že uvedené rozhodnutie nemožno považovať za smerodatné, keďže v množstve iných súdnych rozhodnutí je v súvislosti s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru prezentovaný práve taký názor, aký zastáva aj tunajší súd a aký zaujal aj v tejto veci. V tejto súvislosti pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 11. 2015 č. k. 21Co/10/2015.
49. Keďže účelom zvýšenej ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľských vzťahoch premietnutej okrem iného aj do precizovanej úpravy náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v § 4 ZoSÚ č. 258/2001 Z.z. resp. § 9 ZoSÚ č. 129/2010 Z.z. je práve vyvažovanie nerovnováhy spočívajúcej v prevahe dodávateľa ako profesionála pri poskytovaní úverových služieb, tak je zjavné, že uvádzanie náležitostí zmluvy o úvere spôsobom, ktorý je nezrozumiteľný, neurčitý, pre spotrebiteľa komplikovaný, keď napr. tak ako tu údaje o reálnej výške úroku v tej ktorej splátke či o termíne konečnej splatnosti úveru nie sú v zmluve uvedené a podľa predstavy veriteľa mali by z nej byť len komplikovane vyvodzované túto nerovnováhu nevyvažuje, ale naopak podstatne prehlbuje na úkor spotrebiteľa a je tak v príkrom rozpore s účelom spotrebiteľskej ochrany.
50. Žalovaný aj v súvislosti s týmto druhým požadovaným určením, t.j. určením bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru tvrdil neexistenciu naliehavého právneho záujmu na takom určení. Toto tvrdenie opieral jednak o to, že priamo zákon sankcionuje úver pri ktorého dojednaní neboli dodržané také náležitosti bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, preto nie je naliehavý právny záujem na vyslovení bezúročnosti súdom, lebo postavenie žalobkyne sa tým nezmení, nakoľko pri bezúročnosti úveru je povinná len na vrátenie poskytnutého plnenia a jej práva bez takého určenia teda nie sú ohrozené. Poukazoval v tejto súvislosti tiež na to, že žalobkyňa doposiaľ nezaplatila veriteľovi ani len poskytnutú sumu úveru a navyše sa voči nej ani nevedie súdny či mimosúdny proces vymáhania pohľadávky z úveru, preto nie je tu daný naliehavý právny záujem.
51. Súd s uvedenými názormi žalovaného nesúhlasí a má za to, že aj na určení úveru za bezúročný a bez poplatkov je daný naliehavý právny záujem.
52. Na rozdiel od žalovaného súd nemá pochybnosti, že aktuálne právne postavenie žalobkyne je neisté, nakoľko táto bez určenia úveru za bezúročný a bezpoplatkový nemôže vedieť, aký je reálny a oprávnený zostatok jej dlhu. Z výziev ktoré jej žalovaný adresoval (výzva na úhradu dlhu zo dňa 8. 1. 2015 a oznámenie predčasnej splatnosti úveru) vyplýva, že žalovaný ju najskôr dňa 8. 1. 2015 vyzval uhradiť sumu 4.236,43 eur, neskôr dňa 27. 7. 2045 už sumu 4.269,13 eur. Bez autoritatívneho určenia súdu žalobkyňa nebude vedieť, či má plniť aj požadované úroky z úveru, alebo nie. Ak by súd prijal argumentáciu žalovaného o nedostatku naliehavého právneho záujmu a neprípustnosti tejto žaloby, tak potom by to viedlo k absurdnému záveru, že žalobkyňa majúc za to, že úver je bezúročný a bez poplatkov by vlastne nemala inú možnosť ochrany ako 1/ buď čakať, kým žalovaný resp. veriteľ začne od nej dlžnú sumu súdne vymáhať aby sa potom v súdnom konaní mohla proti nároku brániť tvrdením o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru alebo by 2/ musela zaplatiť celú od nej požadovanú sumu vrátane nedôvodných úrokov a potom žalovať ich vydanie titulom bezdôvodného obohatenia. Oba závery sú neprijateľné a absurdné v situácii, keď žalobou o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je možné vyriešiť otázku oprávneného nároku voči žalobkyni a zostatku jej dlhu. Ak žalovaný poukazuje na to, že žalobkyňa doposiaľ nevrátila mu ani poskytnutú sumu úveru, tak tu súd uvádza, že po tomto určení bude aj pre žalobkyňu zrejmé, koľko má vlastne vrátiť. Ak by už bola jej poskytnutá suma úveru preplatená, práve to by bol dôvod na zamietnutie žaloby pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu na takomto určení, lebo v takom prípade by žalobkyňa mohla a mala žalovať priamo o plnenie v podobe vydania bezdôvodného obohatenia. Avšak v situácii, keď poskytnutá suma nebola preplatená a žalobkyňa je vyzývaná k vráteniu úveru s príslušenstvom je práve podaná žaloba procesne vhodným a prípustným nástrojom, ktorý vyrieši existujúcu spornosť pokiaľ ide o výšku oprávneného dlhu žalobkyne. Navyše v súvislosti s tvrdením žalovaného že pohľadávka voči žalobkyni nie je vymáhaná súd poukazuje na oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru zo dňa 27. 7. 2015, kde je žalobkyňa upovedomovaná, že v prípade nezaplatenia tam vyčíslenej pohľadávky je spoločnosť Intrum Justitia Debt Finance AG oprávnená riešiť pohľadávku súdnou cestou. Nie je možné odoprieť súdnu ochranu
žalobkyni tvrdením, že má čakať, kým bude sama žalovaná alebo zaplatiť čo sa od nej žiada a potom časť toho žiadať späť.
53. Kľúčovou pre rozhodnutie sporu bolo vyriešiť otázku, či žalovaný, ktorý sám nie je veriteľom žalobkyne (tým je spoločnosť Intrum Justitia Debt Finance AG so sídlom vo Švajčiarsku), ale je len zástupcom veriteľa (mandatárom, správcom jeho portfólia) je vecne pasívne legitimovaným v danom spore a ak áno, či je vecne pasívne legitimovaným v prípade oboch požadovaných určení, t.j. aj v prípade určenia úveru za bezúročný a bezpoplatkový kde na prvý pohľad z logiky veci sa jasne zdá, že žalovaným by mal byť priamo veriteľ žalobkyne. Práve prejednávaný spor je však podľa názoru súdu jasným príkladom toho, že vecne pasívne legitimovaným v spore o tu požadované určenia môže byť aj ten, kto sám síce veriteľom nie je, ale koná v mene alebo na účet veriteľa. Pasívnu vecnú legitimáciu takého subjektu zakladá priamo zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Ten v čase, keď sa žalobkyňa rozhodla podanou žalobou uplatniť svoje ústavné právo na súdnu ochranu a aj v súčasnosti podľa názoru súdu jasne pripúšťa aj v takomto spore žalovať toho, kto koná v mene alebo na účet veriteľa.
54. Za účelom pochopenia záveru súdu o pasívnej vecnej legitimácii tu označeného žalovaného je treba podporne nazrieť do vývinu právnej úpravy v zákone o ochrane spotrebiteľa. Podľa § 2 písm. b) toho zákona v znení účinnom do 30. 4. 2014 sa na účel tohto zákona rozumel predávajúcim 1. podnikateľ - ktorý spotrebiteľovi ponúka alebo predáva výrobky, alebo poskytuje služby, alebo jeho splnomocnenec, 2. fyzická osoba, ktorá predáva spotrebiteľovi rastlinné a živočíšne výrobky z vlastnej drobnej pestovateľskej činnosti alebo chovateľskej činnosti alebo lesné plodiny, 3. fyzická osoba, ktorá predáva vlastné použité výrobky, okrem potravín.
55. Z celej koncepcie, povahy a účelu zákona o ochrane spotrebiteľa a z v ňom obsiahnutej legálnej definície pojmu služba (§ 2 písm. i/) podľa názoru súdu jasne vyplýva, že za predávajúceho treba považovať aj poskytovateľa úverových služieb.
56. Zákonom č. 102/2014 Z.z., bol s účinnosťou od 1. 5. 2014 zákon o ochrane spotrebiteľa zmenený aj v časti legálnej definície pojmu „predávajúci“ a to tak, že podľa § 2 písm. b) tohto zákona sa s účinnosťou od 1. 5. 2014 rozumie predávajúcim osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania, alebo osoba konajúca v jej mene alebo na jej účet.
57. Čo zákonodarcu viedlo k tejto zmene vysvetlil v dôvodovej správe k zákonu č. 102/2014 Z.z. kde v čl. VIII bod 1 uviedol, cit. “Predávajúci je v súlade s ustálenou definíciou v spotrebiteľskej legislatíve vymedzený ako fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Definícia predávajúceho sa rozširuje aj na osoby, ktoré konajú v mene a záujme predávajúceho, s cieľom zamedziť možnosti obísť zákonné povinnosti použitím rôznych právnych inštitútov, napríklad prostredníctvom mandátnej zmluvy.
58. Podľa názoru súdu uvedená zmena právnej úpravy a jej dôvody majú dopad aj na tu prejednávanú vec a nemožno z nej vyvodiť iný záver ako ten, že bolo právom žalobkyne podať predmetnú žalobu proti žalovanému ktorý ako sám uviedol, koná ako zástupca, mandatár, správca portfólia veriteľa, t.j. je osobou konajúcou v mene alebo na účet veriteľa, teda predávajúcim v zmysle § 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa.
59. Ak totiž zákon o ochrane spotrebiteľa legálne zadefinoval ako predávajúceho aj osobu konajúcu v mene alebo na účet osoby, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy sama konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania, potom to znamená, že všade, kde sa v tomto zákone pojem „predávajúci“ používa je potrebné v zmysle legálnej definície tohto pojmu rozumieť ním aj takéhoto zástupcu (konajúceho v jeho mene alebo na jeho účet, čo je prípad žalovaného v tomto spore konajúceho v mene a na účet veriteľa).
60. Ak teda zákon o ochrane spotrebiteľa v § 4 hovorí o povinnostiach predávajúceho, hovorí v zmysle § 2 písm. b) aj o povinnostiach toho, kto koná v jeho mene alebo na jeho účet. A ak je potom takto stanovené (v § 4 ods. 2 tohto zákona), že predávajúci nesmie a) ukladať spotrebiteľovi povinnosti
bez právneho dôvodu, b) upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2007/250/20160201>, c) používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách ako aj to, že predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi (§ 4 ods. 8) potom to jasne znamená, že tieto povinnosti a zákazy platia aj pre toho, kto koná v jeho mene alebo na jeho účet. Medzi práva, ktoré predávajúci (teda aj ten kto koná v jeho mene alebo na jeho účet) nesmie v zmysle § 4 ods. 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľovi odoprieť patrí aj právo podľa § 3 ods. 3 tohto zákona, t.j. právo každého spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Z toho nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že spotrebiteľ právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách a na ochranu pred neprijateľným plnením či plnením ktoré odporuje dobrým mravom môže uplatniť nielen proti predávajúcemu (pri úverových službách veriteľovi) ale v okolnostiach konkrétnej veci aj proti tomu, kto koná v jeho mene alebo na jeho účet. Ak by súd prijal argumentáciu žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie, priamo by tak podporil porušenie povinností predávajúceho v zmysle § 4 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa a bol by priamo súčinný pri odopretí práv spotrebiteľa podľa § 3 tohto zákona, čo je neprípustné. Zákon o ochrane spotrebiteľa zakazuje predávajúcemu (teda aj osobe konajúcej v jeho mene alebo na jeho účet) konať v rozpore s dobrými mravmi a ukladať spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu, pričom takým konaním nesporne je aj vymáhanie príslušenstva úveru hoci ide o bezúročný a bezpoplatkový úver, preto žalovaný je pasívne vecne legitimovaný v tomto spore aj čo sa týka určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.
61. Ak zákon o ochrane spotrebiteľa v § 4 ods. 10 jasne stanovuje, že ak predávajúci porušuje povinnosť uloženú súdom alebo osobitným predpisom zdržať sa používania neprijateľnej zmluvnej podmienky považuje sa také konanie za osobitne závažné porušenie povinnosti predávajúceho, tak potom to vzhľadom na už uvedenú legálnu definíciu pojmu predávajúci (v zmysle ktorej sa ním rozumie aj ten, kto koná v jeho mene alebo na jeho účet) nemožno vykladať inak ako tak, že súd môže povinnosť zdržať sa používania neprijateľnej zmluvnej podmienky uložiť nielen veriteľovi, ale aj tomu, kto koná v jeho mene alebo na jeho účet, lebo inak by predmetné ustanovenie stratilo zmysel. Preto v spore o určenie neplatnosti, resp. neprijateľnosti zmluvnej podmienky ale aj v spore o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru možno žalovať aj toho, kto v konkrétnom prípade aktívne koná v mene alebo na účet veriteľa, pričom v prejednávanom spore je takou osobou práve žalovaný. Jeho pasívna vecná legitimácia je teda vzhľadom na už spomínaný zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane a spotrebiteľa, jeho podstatu a účel daná.
62. Predmetom sporu tu nie je žalobkyňou požadované plnenie (napr. vydanie bezdôvodného obohatenia) ku ktorému by bolo možné zaviazať len toho, kto také plnenie reálne prijal (teda ak by to bol veriteľ, len veriteľa). Predmetom je tu určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy a určenie že úver je bezúročný a bezpoplatkový. Súdom zistená absolútna neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy tak ako každá absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí voči všetkým. Preto v situácii, keď žalobkyňa uplatnila právo na súdnu ochranu proti tomu, kto voči nej konkrétne aktívne vystupuje ako subjekt vymáhajúci plnenie (hoci v mene alebo na účet iného), pričom v zmysle už uvedeného nie je možné také plnenie vymáhať použitím dohody o zrážkach zo mzdy a vzhľadom na už uvedenú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru ani nad rámec poskytnutej úverovej istiny, nemožno jej uprieť právo priamo žalovať tento vymáhajúci subjekt konajúci v mene alebo na účet skutočného veriteľa. Pôvodný veriteľ žalobkyne (ESSOX SK s.r.o.) zanikol bez právneho nástupcu. Ak žalobkyňa následne na hlavičkovom papieri žalovaného dostávala oznámenia a výzvy, z ktorých priemerný spotrebiteľ ani nemusí vyrozumieť kto je vlastne skutočným veriteľom a kto, prečo a na základe čoho potom vlastne od neho skutočne vymáha dlh (vo výzve na úhradu dlhu zo dňa 8. 1. 2015 je napríklad až na poslednej strane dolu uvedené Intrum Justitia Debt Finance AG v zast. Intrum Justitia Slovakia s.r.o.) potom sa nemožno čudovať, že takýto priemerný spotrebiteľ bude sa brániť proti tomu, kto reálne a aktívne voči nemu vystupuje a vymáha dlh a nie proti tomu, kto je skutočným veriteľom o čom v takom prípade (tu navyše sú označenia veriteľa a žalovaného pre priemerného spotrebiteľa ľahko zameniteľné) ani nemusí vedieť. Podľa názoru súdu práve pre prípady ako je tento bola zákonom č. 102/2014 Z.z. rozšírená definícia predávajúceho aj na osoby, ktoré konajú v mene a záujme predávajúceho. Žalovaný tu nie je osoba absolútne nesúvisiaca s postavením a právami žalobkyne, žalovaný tu je osoba, ktorá koná v mene resp. na účet veriteľa a ktorá aktívne voči žalobkyni vystupuje, žiada ju (prostredníctvom kontaktných údajov vo svojich výzvach) aby komunikovala priamo s ním, preto vzhľadom na uvedené ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa je žalovaný ako zástupca veriteľa pasívne vecne legitimovaným subjektom v prípade oboch žalobkyňou požadovaných určení. Žalovaný síce spochybňuje svoju vecnú pasívnu legitimáciu, no na druhej strane
sám uviedol, že bol zmluvnou stranou zmluvy o postúpení pohľadávok, že je poverenou osobou veriteľa, v oznámení o postúpení pohľadávky je označený ako splnomocnený zástupca postupníka pri správe postúpenej pohľadávky, na oznámení o postúpení pohľadávky je podpis konateľky žalovaného, rovnako ako na zmluve o postúpení pohľadávok. Vzhľadom na určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy a bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru žalovaný stratí legitimitu na prípadné vymáhanie plnenia takým spôsobom a nad rámec len čistej úverovej istiny, preto žaloba proti nemu je prípustná.
63. Podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. V súdenom spore vzhľadom na už uvedené za porušiteľa treba považovať aj žalovaného. Ak zákon o ochrane spotrebiteľa účinný v čase podania žaloby povinnosti a zákazy predávajúceho vzťahuje aj na toho kto koná v jeho mene alebo na jeho účet, tak potom spotrebiteľ v prípade, že k zásahom do jeho práv dochádza práve konaním zástupcu môže žalovať namiesto veriteľa priamo zástupcu. Zákon o ochrane spotrebiteľa teda oprávňoval žalobkyňu ako spotrebiteľa prostriedky ochrany proti porušeniu práv a povinností ním ustanovených (§ 3 ods. 5) vrátane práva na ochranu proti konaniu v rozpore s dobrými mravmi (§ 4 ods. 8 zákona) alebo pred neprijateľnou zmluvnou podmienkou (§ 3 ods. 3) uplatniť proti osobe konajúcej v mene alebo na účet predávajúceho (veriteľa) a takou je tu spoločnosť Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. teda žalovaný. Opačný výklad by podľa názoru súdu vzhľadom na podstatu a účel zákonnej úpravy odporoval zákonu a nemal by miesto v materiálnom právnom štáte, nakoľko by nezabezpečoval reálnu, skutočnú ochranu práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Súd ako orgán povolaný k rýchlej a účinnej ochrane práv nemôže podporiť účelový, čisto formalistický výklad zákona v situácii, keď je možné cez zrážky zo mzdy vymáhať aj nedôvodné nároky z bezúročného a bezpoplatkového úveru voči žalobkyni s nutnosťou iniciovať potom ďalšie zbytočné konania, keď práve na tu posudzovaný prípad dopadá novela zákona o ochrane spotrebiteľa uskutočnená zákonom č. 102/2014 Z.z. viď už spomínaná dôvodová správa.
64. Významným je tu v tejto súvislosti aj ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa účinné od 1. 5. 2014 v zmysle ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Ide o procesné ustanovenie, ktoré je súd povinný aplikovať v čase rozhodovania o predmetnom nároku (podporne pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015 sp. zn. 3 MCdo 14/2014). Aj z uvedeného zákonného ustanovenia, rovnako ako z ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa zakazujúceho nekalé obchodné praktiky aj po vykonaní obchodnej transakcie (sú nimi pritom aj praktiky v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti. resp. podstatne narušujúce alebo potenciálne narušujúce ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa, čo je súdený prípad) resp. § 7 ods. 5 tohto zákona zakazujúce použitie nekalých obchodných praktík aj v súvislosti s plnením záväzku spotrebiteľa vrátane vymáhania pohľadávky vyplývajúcej zo spotrebiteľskej zmluvy preukazujú opodstatnenosť a dôvodnosť žaloby voči žalovanému.
65. Vzhľadom na všetko uvedené súd obranu žalovaného považoval za nedôvodnú a žalobe z už uvedených dôvodov v plnom rozsahu vyhovel.
66. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa mala v spore plný úspech, preto podľa § 255 ods. 1 CSP jej patrí plná náhrada trov konania. Vzhľadom na uvedené súd v súlade s § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodol v treťom výroku tohto rozsudku tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník a rovnako samostatným uznesením súd v súlade s § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch rozhodne o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za žalobu vzhľadom na zákonné oslobodenie žalobkyne od tejto povinnosti.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Kežmarok.
V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.