Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PB-4C/102/2013

Rozhodnutie

Okresný súd Považská Bystrica sudkyňou JUDr. Katarínou Krivulčíkovou v spore žalobcu K.. K. H., nar. X.X.XXXX, bytom L. H. XX, K. G., právne zastúpeného KOCAN advistory, s.r.o., Svätoplukova 8, Bratislava proti žalovaným 1/ F. G., J.. XX.X.XXXX, G. V. XXXX/XXX-XX, K. G. a 2/ X. E.Y., J.. X.X.XXXX, G. S. XXX/XX, K. G., obaja právne zastúpení JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s r.o., Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica o určenie vlastníckeho práva, takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalovaní 1/, 2/ m a j ú právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Žalobca svojou žalobou proti žalovaným 1/,2/ domáhal sa určenia, že je výlučným vlastníkom pozemku parcely KN C 34/1 orná pôda o výmere 685 m2, k. ú. Zemiansky Kvašov a parciel KN C 34/4 orná pôda o výmere 142 m2, KN C 342/4 trvalý trávny porast o výmere 458 m2, ktoré vznikli na základe geometrického plánu č. 23/2013 zo dňa 23.4.2013 vyhotoveného Ing. Vierou Lagiňovou a to odčlenením od pozemku parcele KN C 34/2 orná pôda o výmere 556 m2 zapísaného na LV č. 4121 k. ú. Zemiansky Kvašov, parcele KN C 342/2 trvalé trávne porasty o výmere 1018 m2 zapísaného na LV č. 4121 k. ú. Zemiansky Kvašov, a parcele KN C 342/1 trvalé trávne porasty o výmere 888 m2 zapísaného na LV č. 3386 k. ú. Zemiansky Kvašov. Žalobu odôvodnil tým, že v roku 1963 uzatvoril ako obdarovaný a jeho nevlastný otec Štefan Kvaššay, nar. 17.10.1898, zomr. 23.1.1973, naposledy bytom Zemiansky Kvašov č. 19, ako darca darovaciu zmluvu, na základe ktorej Štefan Kvaššay mu daroval pozemok nachádzajúci sa v k. ú. Zemiansky Kvašov, a to oplotenú časť v rozsahu a hraniciach, tak ako je vyznačené červenou farbou v priloženom situačnom nákrese a modrou farbou vyznačenú priľahlú trávnatú plochu na juhovýchodnej strane oplotenej časti, kde je umiestnený aj drevený prístrešok na seno, ktorý nie je pevne spojený základmi so zemou. Uviedol, že pozemok tvorí časť parcely pôvodne evidovanej na pozemnostnom hárku č. 143 pre k. ú. Zemiansky Kvašov ako parcela 342. Navrhovateľ užíva v dobrej viere daný pozemok nepretržite od roku 1963 t. j. približne 50 rokov ako záhradu. Darovacia zmluva uzatvorená medzi ním a Štefanom Kvaššayom nebola registrovaná štátnym notárstvom, a z tohto dôvodu nedošlo ani k registrácii zmeny vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľnosti. Poukazoval na to, že Štefan Kvaššay sa rozhodol darovať pozemok navrhovateľovi ako svojmu nevlastnému vnukovi. Po smrti svojho brata Františka Kvaššaya Matiáša (vlastného starého otca navrhovateľa), 28.7.1917, sa totiž rozhodol postarať o rodinu svojho brata a síce začal sa starať o deti svojho brata ako svoje vlastné, a to vrátane otca navrhovateľa Jozefa Kvaššaya , a následne 2.4.1927 uzatvoril aj manželstvo s vdovou po svojom bratovi Viktóriou Kvaššyovou, rod. Zajacovou. Štefan Kvaššay nebol nikdy predtým ženatý a nikdy nemal vlastné deti. S Viktóriu Kvaššyovou rod. Zajacovou žil Štefan Kvaššay v manželskom zväzku až do jej smrti v roku 1968. Po smrti Viktórie Kvaššayovej rod. Zajacovej sa navrhovateľ spolu so svojou manželkou staral o svojho nevlastného dedka Štefana Kvaššaya. K samotnému darovaniu pozemku navrhovateľovi došlo zo strany Štefana Kvaššaya po tom ako dňa 13.7.1963 zomrel otec navrhovateľa Jozefa Kvaššaya, ktorý so súhlasom Štefana Kvaššaya užíval daný pozemok už od 50-

tych rokov 20. storočia. Napriek vyššie uvedenému sú v súčasnosti v katastri nehnuteľností evidovaní ako vlastníci parcely KN C 34/2 a 342/2 zapísaných na LV č. 4121 k. ú. Zemianky Kvašov odporca l/ a parcely KN C 34/1 a 342/1 zapísaných na LV č. 3386 k. ú. Zemiansky Kvašov odporkyňa 2/. Odporcovia 1,2/ neuznávajú vlastnícke právo navrhovateľa k predmetným nehnuteľnostiam, a preto sa domáha svojho práva touto žalobou. Za účelom presného zamerania pozemku v teréne navrhovateľ požiadal autorizovaného geodeta Ing. Vieru Lagiňovú o vyhotovenie geometrického plánu. V súlade s vypracovaným geometrickým plánom pozemok predstavuje a zahŕňa novovytvorené parcely č. 34/4 a 342/4, ktoré vznikli odčlenením od pôvodných parciel 34/2, 342/2 a 342/1, ako aj celú parcelu 34/1 tak ako je v súčasnosti evidovaná v katastri nehnuteľnosti. Uviedol ďalej, že darovacia zmluva medzi navrhovateľom a Štefanom Kvaššayom je síce neplatná pre nedodržanie písomnej formy, ale k neuzatvoreniu v písomnej forme došlo z viacerých dôvodov, ktorým bol jednak blízky rodinný vzťah medzi samotným darcom a obdarovaným, skutočnosť že darca Štefan Kvaššay nevedel písať ani čítať a v neposlednom rade aj z dôvodu, že v daných časoch právne povedomie bežných ľudí nebolo príliš vysoké, čo bolo dané aj príslušnou dobou, kedy bola závažným spôsobom narušená stabilita vlastníckych vzťahov, právna úprava vlastníckych vzťahov bola neprehľadná a kedy štát a štátne orgány mali široké faktické aj právne oprávnenia, na zasahovanie do vlastníckych práv občanov. Uvedené nič nemení na tom, že na základe neplatnej darovacej zmluvy sa navrhovateľ stal so zreteľom na všetky okolnosti v roku 1963 dobromyseľný a teda aj oprávneným držiteľom pozemku. Navrhovateľ dobromyseľne a nikým nerušene užíval dané pozemky takmer 50 rokov, a to aj napriek skutočnosti, že v evidencii nehnuteľnosti nebol nikdy evidovaný ako vlastník a počas tejto doby došlo k viacerým zmenám vlastníkov. Právo navrhovateľa začali spochybňovať až vlastníci evidovaní v katastri nehnuteľností približne pred dvoma rokmi. V súlade s vyššie uvedeným, navrhovateľovi začala vydržacia doba plynúť ešte v r. 1963 za účinnosti Občianskeho zákonníka z roku 1950, keďže však Občiansky zákonník č. 40/1964 účinný od 1.4.1964 vydržanie vôbec neupravoval, a až novela obč. zákonníka č. 509/91 Zb. opätovne umožnila vydržanie vlastníckeho práva k pozemkom, k uplynutiu vydržacej doby došlo až 1.1.1992. So zreteľom na vyššie uvedené bol navrhovateľ toho názoru, že splnil podľa občianskoprávnej ochrany platnej od 1.1.1992 všetky zákonom stanovené podmienky vydržania uvedené v § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka a preto nadobudol vlastnícke právo k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam 1.1.1992 vydržaním.

2. Súd po vykonanom dokazovaní výsluchom strán sporu a ich právnych zástupcov, oboznámením návrhu, výpisu z LV č. 4121, 3386 k. ú. Zemiansky Kvašov, pozemnoknižného hárku č. 143 k. ú. Zemiansky Kvašov, geometrického plánu č. 23/2013 vyhotoveného Ing. Vierou Lagiňovou, obsahu pripojených spisov býv. Štátneho notárstva v Považskej Bystrici sp. zn. D 451/68 a D 399/73, ohliadkou na mieste samom, výsluchom svedkov Františka Kvaššaya, Heleny Richtárikovej, Pavla Kudlíka, Petra Mahúta, Vojtecha Blažeka, Daniely Gločkovej, Stanislava Kvaššaya, Heleny Kvaššayovej, Heleny Blažekovej, Ladislava Kvaššaya, Anny Jurčíkovej, Anny Kvaššayovej, znaleckého posudku č. 33/2013 zo dňa 18.11.2013 znalca Ing. Jozefa Polku, písomného vyjadrenia znalca Ing. Jozefa Polku zo dňa 28.5.2014 rozhodol rozsudkom zo dňa 13. novembra 2014 č.k. 4C/102/2013-99 tak, že určil, že žalobca je vlastníkom parcely KN C 34/1 orná pôda o výmere 685 m2, k. ú. Zemiansky Kvašov a parciel KN C 34/4 orná pôda o výmere 142 m2, KN C 342/4 trvalý trávny porast o výmere 458 m2, ktoré vznikli na základe geometrického plánu č. 23/2013 zo dňa 23.4.2013 vyhotoveného Ing. Vierou Lagiňovou a to odčlenením od pozemku parcele KN C 34/2 orná pôda o výmere 556 m2 zapísaného na LV č. 4121 k. ú. Zemiansky Kvašov, parcele KN C 342/2 trvalé trávne porasty o výmere 1018 m2 zapísanej na LV č. 4121 k. ú. Zemiansky Kvašov a parcele KN C 342/1 trvalé trávne porasty o výmere 888 m2 zapísanej na LV č. 3386 k. ú. Zemiansky Kvašov. Ďalej vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Súd mal za preukázané, že na LV č. 3386 k. ú. Zemiansky Kvašov je zapísaná vlastníčka parcely KN C 342/1 trvalé trávne porasty o výmere 888 m2 a parc. KN C 34/1 orná pôda o výmere 685 m2 žalovaná 2/. Vlastnícke právo nadobudla na základe darovacej zmluvy zo dňa 1.6.2012, V 1518/12. Na LV č. 4121 k. ú. Zemiansky Kvašov je zapísaný ako vlastník parcely KN C 34/2 orná pôda o výmere 556 m2 a parcely KN C 342/2 trvalé trávne porasty o výmere 1018 m2 žalovaný 1/, ktorý nadobudol vlastnícke právo k zhora uvedeným nehnuteľnostiam taktiež na základe darovacej zmluvy zo dňa 1.6.2012, V 15/18/12. Pôvodným pkn. spoluvlastníkom parcely 34 o výmere 1827 m2 Miestny hon a pkn. parcely 342 o výmere 2895 m2 Nad Lopatou, zapísaných v pozemnoknižnom hárku č. 143 k. ú. Zemiansky Kvašov bol Kvaššay (Matiáš) Štefan, ženatý s manželkou Viktóriou, rod. Zajacovou, bytom Zemiansky Kvašov č.p. 19. Štefan Kvaššay (Matiáš), zomrel 23.1.1973, dedičské konanie sa viedlo na býv. Štátnom notárstve v Považskej Bystrici pod sp. zn. D 399/1973. Z obsahu pripojeného spisu býv. Štátneho notárstva v Považskej Bystrici sp. zn. D 399/1973 mal súd za preukázané, že neb. Štefan Kvaššay bol

ženatý s manželkou Viktóriou rod. Zajacovou, zomr. 27.3.1968. Ako právni nástupcovia po nebohom Štefanovi Kvaššayovi prichádzali do úvahy jeho súrodenci (nakoľko Štefan Kvaššay deti nemal) a to Margita Mahútová, rod. Matiášová, Štefánia Briestenská, rod. Kvaššay Matiáš a Gabriela Babčanová, rod. Matiášová. Rozhodnutím býv. Štátneho notárstva v Považskej Bystrici zo dňa 25.5.1973 sp. zn. D 399/1973-15, právoplatným 3.10.1973 Štátne notárstvo v Považskej Bystrici vo veci prejednania dedičstva po por. Štefanovi Kvaššayovi (Matiáš), nar. 17.10.1898, zomr. 23.1.1973, naposledy bytom Považská Bystrica - časť Zemiansky Kvašov č. d. 19 rozhodlo tak, že medzi dedičmi schválilo dedičskú dohodu, v zmysle ktorej dedičstvo prevzala sestra poručiteľa Margita Mahútová, rod. Matiášová, nar. 10.7.1907, bytom Považská Bystrica - Zemiansky Kvašov č. d. 18, bez povinnosti výplatku spoludedičom Štefánii Briestenskej, rod. Kvaššay Matiáš a Gabriele Babčanovej, rod. Matiášovej. Predmetom dedenia okrem iného boli aj parcela pkn. 34 a 342, zapísané v hárku č. 143 k. ú. Zemiansky Kvašov. Dedičské konanie po Viktórii Kvaššayovej, rod. Zajacovej sa viedlo na bývalom Štátnom notárstva v Považskej Bystrici pod sp. zn. D 451/68. Z obsahu pripojeného spisu býv. Štátneho notárstva v Považskej Bystrici sp. zn. D 451/68 mal súd za preukázané, že rozhodnutím býv. Štátneho notárstva v Považskej Bystrici zo dňa 25.9.1968, sp. zn. D 451/68, právoplatné 25.9.1968, Štátne notárstvo v Považskej Bystrici schválilo dedičskú dohodu, podľa ktorej preberateľom dedičstva po por. Viktórii Kvaššyovej, rod. Zajacovej bol jej manžel Štefan Kvaššay. Predmetom dedenia bol rodinný dom č. 19, v Zemianskom Kvašove a polovica maštale postavenej na pozemku, ktorý poručiteľke nepatril. Z vykonaného dokazovania, a to zo zhodného tvrdenia strán sporu, mal súd ďalej za preukázané, že Štefan Kvaššay, zomr. 23.1.1973 bol nevlastný starý otec navrhovateľa. Vlastným starým otcom navrhovateľa bol František Kvaššay Matiáš, zomr. 28.7.1917. Brat Štefana Kvaššaya - František Kvaššay Matiáš bol ženatý s manželkou Viktóriu Kvaššyovou, rod. Zajacovou, zomr. 27.3.1968 (D 451/68). Po smrti Františka Kvaššaya Matiáša, Štefan Kvaššay, uzatvoril s Viktóriou Kvaššayovu, rod. Zajacovou manželstvo, z ktorého deti nepochádzali. Z manželstva Františka Kvaššay Matiáša a Viktórie Kvaššayovej, rod. Zajacovej pochádzal otec navrhovateľa, Jozef Kvaššay, zomr. 13.7.1963. Sestrou Štefana Kvaššaya bola Margita Mahútová - stará matka žalovaného 1/. Po smrti Margity Mahútovej sa stal vlastníkom parcely 342 jej syn Peter Mahút a vlastníkom parcely 34 Helena Blažeková. Darovacou zmluvou zo dňa 1.6.2012 sa vlastníkom parcely KN C 34/2 a 342/2 stal žalovaný 1/ a vlastníkom parcely 34/1 a 342/1 žalovaná 2/. Z ohliadky na mieste samom mal súd za preukázané, že na parcelu KN C 34/4 , 342/4 a 34/1 je prístup od hlavne cesty, časť plochy je zatrávnená a časť je oplotená súvislým plotom, ktorú užíva navrhovateľ na pestovanie plodín a sú na nej vysadené ovocné stromy. Na hranici so susednými pozemkami z jednej časti je súvislé oplotenie Zo znaleckého posudku Ing. Jozefa Polku, znalca z odboru geodézie a kartografie č. 33/2013 zo dňa 18.11.2013, mal súd za preukázané, že parcela KN C 34/1 orná pôda o výmere 685 m2 a parcela KN C 34/2 orná pôda o výmere 556 m2 sú vytvorené z pôvodnej pkn. parcely 34. Parcela 342/1 trvalé trávne porasty o výmere 888 m2 a KN C 342/2 trvalé trávne porasty o výmere 1018 m2 sú vytvorené z pôvodnej pkn. parcely 342. Znalec Ing. Polka na Prílohe č. 1 znaleckého posudku zhora zakreslil plochu, ktorú navrhovateľ užíva. Červenou neprerušovanou čiarou označil diel č. 1 trvalý trávny porast o výmere 135 m2, ktorý je súčasťou parcely KNC 342/2 trvalé trávne porasty o výmere 1018 m2, zapísanej na LV č. 4121, ako diel 2 označil plochu trvalé trávne porasty o výmere 246 m2, ktorý je súčasťou parcely KN C 342/1 trvalé trávne porasty o výmere 88 m2, zapísaná na LV č. 3386 , ako diel 4 označil plochu orná pôda o výmere 104 m2, ktorý je súčasťou parcely KN C 34/2 orná pôda o výmere 556 m2, zapísaná na LV č. 4121 a ako diel 5 označil plochu ornú pôdu o výmere 238 m2, ktorá je súčasťou parcely KN C 34/1 orná pôda o výmere 685 m2, zapísaná na LV č. 3386. Ako diel 3 označil trvalé trávne porasty o výmere 54 m2, ktorý je súčasťou parcely 342/1 trvalé trávne porasty o výmere 888 m2, zapísaná na LV č. 3386, ako diel 6 ornú pôdu o výmere 368 m2, ktorá je súčasťou parcely 34/1 orná pôda o výmere 685 m2, zapísaná na LV č. 3386, ako diel 7 ornú pôdu o výmere 38 m2 , ktorá je súčasťou parcely KN C 34/2 orná pôda o výmere 556 m2, zapísaná na LV č. 4121 a ako diel 8 ornú pôdu o výmere 79 m2, ktorá je súčasťou parcely KN C 34/1 orná pôda o výmere 675 m2, zapísaná na LV č. 3386. Geometrickým plánom Ing. Viery Lagiňovej, autorizovaným geodetom a kartografom, č. plánu 23/2013 zo dňa 23.4.2013, bola z parcely 34/2 o výmere 556 m2 odčlenená parcela 34/4 o výmere 42 m2, z parcely 342/1 o výmere 888 m2 parcela 342/4 o výmere 321 m2 a od parcely 342/2 o výmere 1018 m2 parcela 342/4 o výmere 137 m2 a vytvorené nové parcely 342/4 trvalé trávne porasty o výmere 458 m2, 34/4 orná pôda o výmere 142 m2 , 342/2 trvalé trávne porasty o výmere 881 m2, 342/1 trvalé trávne porasty o výmere 567 m2 a 34/2 orná pôda o výmere 414 m2. Z písomného vyjadrenia znalca Ing. Jozefa Polku súd zistil, že výpočty výmery dielov 2,3,5,6 a 8 podľa súradníc uvedených v znaleckom posudku tak ak o ich vykonala Ing. Lagiňová sú vykonané správne. V katastri nehnuteľností má parcela KN C 34/1 trvalé trávne porasty výmeru 685 m2, pričom grafická výmera parcely predstavuje hodnotu 664 m2, čo predstavuje rozdiel 21 m2. Uvedený rozdiel výmer však v zmysle § 58 a vyhl. 461/2009

Zb. v platnom znení neprekračuje krajnú odchýlku a teda v zmysle vyhlášky sa nejedná o chybu v katastri nehnuteľnosti. V prípade že sa rozdeľuje parcela, ktorej výmera určená v súbore popisných informácií katastra nehnuteľností sa nerovná výmere, určenej v súbore geodetických informácií katastra nehnuteľností, pričom však táto odchýlka neprekročí krajnú odchýlku danú vyhláškou, určí sa výmera novovzniknutých parciel pomerným rozpočítaním tejto odchýlky do novovzniknutých parciel. Pri určení výmer dielov sa v znaleckom posudku snažil čo najlepšie interpretovať právne a technické predpisy a určiť výmeru predmetných parciel, aby spĺňala všetky požiadavky stanovené zákonom. Výmery dielov 2356 a 8 určených v znaleckom posudku sú ekvivalentné k výmerám dielov, ktoré určila Ing. Lagiňová výpočtom zo súradníc a môžu byť použité pri zostavovaní geometrického plánu.

3. Právne svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil § 130 ods. 1, 132 ods. 1 a § 134 Občianskeho zákonníka. Súd nemal pochybnosti o tom, že boli splnené podmienky vydržania a to spôsobilý subjekt a spôsobilý predmet držby. Podstatnými okolnosťami, ktoré však súd skúmal, bola oprávnenosť držby, to znamená, že držiteľ musí byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Súd nemal pochybnosti o tom, že jednoduchá darovacia zmluva medzi neb. Štefanom Kvaššayom a žalobcom bola uzatvorená v priebehu roku 1963, ktorá skutočnosť vyplynula z výsluchu svedkov Františka Kvaššaya a Pavla Kudlíka. Od tejto doby žalobca vstúpil do oprávnenej držby, ktorá trvala nepretržite a nerušene až do doby cca dva roky pred podaním žaloby, teda do roku 2011, kedy začali vlastnícke právo spochybňovať žalovaní 1/,2/. Za počiatok oprávnenej držby súd považoval práve ústnym spôsobom uzatvorenú darovaciu zmluvu medzi neb. Štefanom Kvaššayom ako pôvodným pkn. spoluvlastníkom a navrhovateľom. I keď svedkovia Irena Mesiačková , Margita Mahútová a Vojtech Blažek spochybňovali vzťah navrhovateľa a neb. Štefana Kvaššaya tvrdiac, že ich vzťah bol zlý, navrhovateľ vstúpil do úžitku darovaných nehnuteľností ešte za života Štefana Kvaššaya, tieto obhospodaroval, tak že ich kosil, sadil zemiaky, stromy, časť si oplotil, bez toho, aby jeho užívanie niektorí z neskorších vlastníkov, prípadne ich právnych nástupcov pkn. v užívaní rušili. Nerušené užívanie nehnuteľností minimálne do 1.1.1992 potvrdili viacerí svedkovia vypočutí na ohliadke na mieste samom a to František Kvaššay, Helena Richtáriková, Pavol Kudlík, Peter Mahút, Vojtech Blažek, Margita Mahútová, Daniela Gločková, Stanislav Kvaššay, Helena Blažeková, Ladislav Kvaššay, Anna Jurčíková a Anna Kvaššayová.

4. Proti zhora uvedenému rozsudku podali žalovaní 1/,2/ odvolanie.

5. Krajský súd v Trenčíne o odvolaní žalovaných rozhodol uznesením zo dňa 5.5.2016 č. k. 4Co/1/2015-127, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uvedeného uznesenia uviedol, že súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že pôvodný pozemnoknižný spoluvlastník parc. č. 342 a 34 , zapísaných v pozemnoknižnom hárku 134 k.ú. Zemiansky Kvašov, Štefan Kvaššay (Matiáš) v roku 1963 ako nevlastný starý otec navrhovateľa daroval navrhovateľovi časť dotknutých nehnuteľností na základe ústnej darovacej zmluvy, ktorá skutočnosť vyplynula nielen z výsluchu navrhovateľa, ale aj z výsluchu svedkov Františka Kvaššaya a Pavla Kudlíka. Od tejto doby navrhovateľ vstúpil do oprávnenej držby, ktorá trvala nepretržite a nerušene až do roku 2011, kedy začali vlastnícke právo navrhovateľa spochybňovať odporcovia 1/, 2/ zapísaní na LV č. 1018 a 3386 k. ú. Zemiansky Kvašov ako vlastníci týchto nehnuteľností. Za počiatok oprávnenej držby možno považovať podľa názoru súdu prvého stupňa práve ústnym spôsobom uzatvorenú darovaciu zmluvu medzi nebohým Štefanom Kvaššayom ako pôvodným pozemnoknižným spoluvlastníkom a navrhovateľom. Vykonaným dokazovaním mal za dostatočne preukázané, že navrhovateľ v roku 1963 vstúpil do oprávnenej držby v dobrej viere, že má vlastnícke právo k pozemkom, ktoré aj nerušene užíval do roku 2011. Vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti navrhovateľ nadobudol vydržaním podľa § 134 ods. 1 Obč. zákonníka a preto jeho návrhu na určenie vlastníckeho práva vyhovel.

6. Odvolací súd sa s vyššie uvedeným právnym názorom súdu prvého stupňa nestotožnil a považoval ho za predčasný, nakoľko súd prvého stupňa nedostatočne vyhodnotil splnenie zákonom určených podmienok pre vydržanie, ktoré je osobitným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníctva. Poukázal na to, že posúdenie otázky vydržania vlastníckeho práva k pozemku (resp. k inej nehnuteľnosti) je závislé na zistení, či ten, kto sa vydržania dovoláva, bol oprávneným držiteľom (§ 130 ods. 1 Obč. zákonníka), a to po stanovenú 10-ročnú vydržaciu dobu (§ 134 ods. 1 Obč. zákonníka). K právnemu hodnoteniu veci musia nevyhnutne predchádzať tieto skutkové zistenia: a/ kedy osoba, dovolávajúca sa vydržania sa uchopila oprávnenej držby, b/ za akých okolností k uchopeniu držby došlo /je treba zistiť, o aký právny titul sa držba opiera/ a c/ či osoba domáhajúca sa vydržania vec držala po stanovenú

vydržaciu dobu /v danom prípade 10 rokov/. Tieto podmienky vydržania sú stanové tak, že musia byť splnené kumulatívne, ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu. Uviedol, že z doposiaľ vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplýva, že pôvodným pozemnoknižným spoluvlastníkom parciel č. 342 a 34 zapísaných v pozemnoknižnom hárku 134 pre k.ú. Kvašov bol Štefan Kvaššay (Matiáš) nar. 17.10.1898, zomrelý 23.01.1973. Štefan Kvaššay po smrti svojho brata Františka Kvaššaya (Matiáša) - vlastného starého otca navrhovateľa uzatvoril manželstvo s vdovou po svojom bratovi s Viktóriou Kvaššayovou, rod. Zajacovou, z ich manželstva deti nepochádzali. Podľa tvrdení navrhovateľa na gazdovskom dvore žili v jednom dome tri rodiny, a to starí rodičia Štefan a Viktória Kvaššayová, starší brat jeho otca Karol Kvaššay s rodinou a otec navrhovateľa Jozef Kvaššay s Margitou Kvaššayovou a s rodinou. Nevlastný starý otec navrhovateľa Štefan Kvaššay odovzdal svoje pozemky do užívania otcovi navrhovateľa Jozefovi Kvaššayovi a jeho bratovi Karolovi Kvaššayovi. Navrhovateľ tvrdil, že sporné pozemky užíval jeho otec Jozef Kvaššay so súhlasom nevlastného starého otca Štefana Kvaššaya od 50-tich rokov 20-teho storočia až do 13.07.1963, kedy náhle zomrel. Po smrti otca navrhovateľa Jozefa Kvaššaya došlo k uzavretiu ústnej darovacej zmluvy medzi nevlastným starým otcom Štefanom Kvaššayom a navrhovateľom, na základe ktorej daroval nevlastný starý otec navrhovateľa navrhovateľovi dotknuté nehnuteľnosti a navrhovateľ ich od roku 1963 až do roku 2011 nerušene užíval. Túto skutočnosť, že nevlastný starý otec Štefan Kvaššay daroval navrhovateľovi spornú nehnuteľnosť potvrdili svedkovia František Kvaššay (brat navrhovateľa) a svedok Pavol Kudlík, ktorý však jednoznačne neuviedol, kedy došlo k uzavretiu darovacej zmluvy. Svedkovia Irena Mesiačková, Margita Mahútová a Vojtech Blažek spochybňovali vzťah navrhovateľa a nevlastného starého otca Štefana Kvaššaya tvrdiac, že ich vzťah bol zlý a popierali uzavretie ústnej darovacej zmluvy medzi nimi. Svedkovia Peter Mahút, Vojtech Blažek, Margita Mahútová, Helena Biernatová uviedli, že navrhovateľ užíval spornú časť parcele od roku 1973, podľa tvrdení svedkov (príbuzných zo strany odporcov 1/, 2/) navrhovateľ začal užívať tieto pozemky na tom základe, že právni predchodcovia odporcov 1/, 2/ odovzdali navrhovateľovi pozemky do užívania, nakoľko sa odsťahovali z obce Zemiansky Kvašov do Považskej Bystrice. Svedkovia Anna Jurčíková, Anna Kvaššayová, Helena Kvaššayová, Stanislav Kvaššay potvrdili, že navrhovateľ užíva pozemky asi 40 rokov, k uzavretiu darovacej zmluvy medzi navrhovateľom a jeho nevlastným starým otcom sa vyjadriť nevedeli.

7. Krajský súd ďalej uviedol, že aj za stavu dlhodobého nerušeného užívania nehnuteľností navrhovateľom ( žalobcom ) od roku 1963 do roku 2011 súd prvého stupňa presvedčivo nezdôvodnil právny dôvod (titul) , z ktorého odvodzuje navrhovateľ vznik vlastníckeho práva. Krajský súd vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním musia byť nevyhnutne splnené tri podmienky, a to oprávnená držba, právny titul a vydržacia doba. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, v danom prípade nehnuteľností, pri ktorom je daná vôľa nakladať s nehnuteľnosťou ako so svojou, a oprávnenou môže byť len dobromyseľná držba. K posúdeniu, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy pristupovať z objektívneho hľadiska, teda nie z aspektu subjektívneho presvedčenia toho, ktorý tvrdí dobromyseľnosť držby. Vždy je potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť , teda aj k právnemu dôvodu (titulu) k vzniku vlastníctva. Takýmto titulom sa môže rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka, napríklad kúpna zmluva, darovacia zmluva, zámenná zmluva a podobne. Občiansky zákonník z roku 1950 (zák. č. 141/1950 Zb.) platný v čase uchopenia sa držby spornej nehnuteľnosti navrhovateľom v ust. § 40 ods. 1 stanovoval, že písomná forma je potrebná pri právnych úkonoch o právach k nehnuteľnostiam. Z ustálenej judikatúry súdov vyplýva, že dobrá viera sa musí vzťahovať k všetkým právnym skutočnostiam, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktoré je predmetom držby, teda i existenciu písomnej zmluvy o prevode nehnuteľností, a že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľností na základe ústnej zmluvy o jej prevode, nemôže byť vzhľadom k všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje. Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného či neplatného). Je potrebné však vziať vždy v úvahu, či držiteľ pri bežnej opatrnosti , ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. V danom prípade navrhovateľ v podanom návrhu sám poukázal na ust. § 38 ods. 1, § 40 ods. 1 zák. č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka v znení platnom v čase darovania a tvrdil, že darovacia zmluva uzavretá medzi ním a Štefanom Kvaššayom je neplatným právnym úkonom pre nedodržanie písomnej formy, avšak napriek

týmto skutočnostiam so zreteľom na všetky okolnosti sa stal v roku 1963 dobromyseľným a teda aj oprávneným držiteľom pozemku. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a pritom ide o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov, a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Súd prvého stupňa sa týmito okolnosťami vôbec nezaoberal, t.j. neskúmal, či navrhovateľ pri vstupe do držby postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti danej veci od neho požadovať. Samotné dlhodobé užívanie nehnuteľností ani nerušená držba pri užívaní pre dobromyseľnosť nepostačuje. Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa sa z tohto hľadiska vecou nezaoberal, t.j. neskúmal a nevyhodnotil právny dôvod (titul) oprávnenej držby, považoval krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa za predčasné, pričom v ďalšom konaní uložil súdu prvého stupňa po doplnení dokazovanie v hore naznačenom smere a po vykonanom dokazovaní posúdiť otázku vydržania vlastníckeho práva k pozemku v zmysle uplatneného návrhu navrhovateľa a v novom rozhodnutí rozhodnúť aj o náhrade trov celého konania.

8. Súd vec opätovne prejednal na pojednávaní dňa 8.9.2016 a doplnil dokazovanie opätovným výsluchom právneho zástupcu žalobcu, výsluchom žalovaného 1/ a právneho zástupcu žalovaných 1,2/, oboznámením vyjadrenia žalobcu, výpisu z LV č. 357 k. ú. Zemiansky Kvašov.

9. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 8.9.2016 uviedol, že Štefan Kvaššay - nevlastný starý otec žalobcu, ktorého však žalobca bral úprimne za vlastného starého otca, keďže na vlastného starého otca si ani nepamätal, daroval žalobcovi sporný pozemok v roku 1963. Darovanie bolo urobené v rodine tak ako sa to vtedy na dedine a medzi rodinou robilo. Po smrti otca žalobcu, s ktorým už predtým daný pozemok obrábal, starý otec žalobcu povedal žalobcovi, že mu daruje tieto pozemky. Starý otec žalobcu bol negramotný, podpisoval sa len troma krížikmi, nechodil na úrady, ani žalobca nevedel, či bolo alebo nebolo nutné niečo ďalšie spisovať ohľadom pozemkov alebo chodiť po úradoch. Od tohto času sa ďalej žalobca staral o pozemok, užíval, sadil, sial a zberal úrodu, a to nerušene až do roku 2011, pričom žalobca veril, že je to jeho pozemok. Žalobca vychádzal z toho, že v danom čase bola iná spoločenská situácia, keď sa nejaké zmeny medzi rodinnými príslušníkmi dohodli, všetci to brali ako normálnu vec a ani ich nenapadlo ísť na úrady robiť nejaké úradné zápisy. Tak ako žalobca už skôr uvádzal, zlom nastal až v roku 2011, keď vedľa žalobcovho pozemku mal získať pozemok Ivan Blažek, ktorý prišiel za žalobcom s tým, že ako bude chodiť na jeho pozemok. Navrhoval žalobcovi, aby sa dohodli na vecnom bremene a užívali spoločný prístup na pozemky. Po krátkom čase zmenil názor a listom žalobcu upozornil, aby sa z pozemku vysťahoval a že ak to neurobí, on buldozérom zdemoluje oplotenie a zničí ovocné stromy a ešte žiadal aj úhradu škody, ktorú žalobca mal spôsobiť staraním sa o svoju záhradu. To, že pozemok, ktorý daroval žalobcovi jeho starý otec, mala zdediť sestra žalobcovho starého otca Margita Mahútová, žalobca vôbec nevedel a bolo to pre neho prekvapením. Žalobca žil v tom, že to bol pre neho jeho starý otec, nevlastný otec jeho otca a čo sa v rodine o majetku povedalo a dohodlo, to bolo pre žalobcu ako zákon. Tak sa to v minulosti robilo. Preto keď Štefan Kvaššay povedal po smrti žalobcovho otca Jozefa Kvaššaya, ktorý zomrel v roku 1963, že mu terajší pozemok daruje, tak žalobca to bral ako rodina a ľudské gesto jeho starého otca, že spolu celý život prežili, pracovali a pretože vážne ochorel, žalobca sa o neho aj ďalej staral s manželkou. Právny zástupca žalobcu ďalej poukázal na to, že osobitne a vždy treba veľmi starostlivo prihliadať na osobitné okolnosti prípadu. V danom prípade ide najmä o to, že sa nejednalo o darovanie medzi cudzími ľuďmi ale išlo o darovanie medzi starým otcom a vnukom, hoci nevlastným. K darovaniu došlo práve po smrti otca žalobcu Jozefa Kvaššaya, zomr. 13.7.1963. Právna úprava týkajúca sa prevodov nehnuteľností platná v roku 1963 ako aj v nasledujúcom období, bola zložitá a neprehľadná. Táto okolnosť v spojení s danou spoločenskou dobou, budovaním socializmu, kedy štát, štátne orgány značnou mierou zasahovali do vlastníckych práv občanov a súkromné vlastnícke právo bol zaznávané, potvrdzuje a odôvodňuje dobrú vieru žalobcu a teda že aj v spojení s týmito skutočnosťami sa stal oprávneným držiteľom predmetných pozemkov, čo viedlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcu k týmto pozemkom vydržaním. Poukázal na ust. § 130 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, ktorý stanovuje, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Pokiaľ ide o konštatáciu odvolacieho súdu, že z ustálenej judikatúry súdov vyplýva, že dobrá viera sa musí vzťahovať k všetkým právnym skutočnostiam, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda i existenciu písomnej zmluvy o prevode nehnuteľností a že pokiaľ sa niekto uchopí držby na základe ústnej zmluvy

o jej prevode, nemôže byť vzhľadom k všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je vlastníkom veci, uviedol, že uvedené neplatí absolútne. Judikatúra súdov je totiž konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti po 1.4.1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný. Jedná sa napr. o rozsudok NS SR 5Cdo 49/2010 a 4Cdo 361/2012. Uvedené však nie je tento prípad, nakoľko v tomto prípade bola uzavretá ústna darovacia zmluva v roku 1963, čo v podstate nepriamo potvrdil aj odvolací súd keď vrátil prvostupňovému súdu na doplnenie. Preto navrhol doplnenie dokazovania zopakovaním výsluchu Františka Kvaššaya vo vzťahu k preukázaniu osobitosti tohto prípadu, kedy došlo k darovaniu v rámci rodiny a nie cudziemu človeku, ako aj skutočnosť, že pán Štefan Kvaššay nevedel čítať a písať a že nechodil po úradoch, ale aj ohľadom spoločenskej situácii v roku 1963, ako aj k právnemu povedomiu bežných ľudí v danej dobe, ako aj právnemu povedomiu Štefana Kvaššaya a žalobcu. Vo vzťahu k spoločenskej situácii a právnemu povedomiu bežných ľudí, právnom povedomí Štefana Kvaššaya a žalobcu navrhol vypočuť aj Pavla Chudíka. Pokiaľ ide o rok darovania, mal za to že v konaní bolo ustálené, že k darovaniu došlo v roku 1963, rok 1962 bol uvádzaný predchádzajúcou právnou zástupkyňou v komunikácii pred začatím tohto súdneho sporu a zrejme sa jednalo o chybu v písaní. Pokiaľ ide o rok 1968 žalobca nikdy netvrdil, že pozemok mu bol darovaný v roku 1968. Žalobca uviedol iba že v roku 1968 zriadi záhradu na tomto pozemku, nie že došlo k darovaniu v roku 1968. Pokiaľ ide o LV č. 357, na ktorý poukázal právny zástupca žalovaných, titulom nadobudnutia daných nehnuteľností zo strany žalobcu o dedičstvo, čiže došlo k nadobudnutiu nehnuteľností na základe dedenia, nie na základe prevodu.

10. Právny zástupca žalovaných na pojednávaní dňa 8.9.2016 uviedol, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia, keď v liste prvej právnej zástupkyne JUDr. Michaely Lapuníkovej zo dňa 15.8.2012, uviedol, že k darovaniu došlo v roku 1962, v ďalšom liste terajšieho právneho zástupcu JUDr. Kocana zo dňa 19.10.2012 sa píše, že sa ujal držby ešte v roku 1968 a v žalobe, ktorou sa začalo toto konanie, sa uvádza, že to bolo v roku 1963. Tieto písomné prejavy vôle žalobcu neboli doteraz odstránené a sú pochybné, ktorý dátum pre potrebu rozhodnutia si súd vyberie. Uviedol, že ak k darovaniu došlo v roku 1963, čo ani žalobca doteraz nenamieta, tak potom odvolací súd na strane 9 poukazuje na zákon 141/1950 Zb. - Stredný Občiansky zákonník a § 40, ktorý stanovil kogentne, že písomná forma je potrebná pri právnych úkonoch o právach k nehnuteľnostiam. Keďže teraz právny zástupca žalobcu tvrdí, že darca nevedel čítať a písať, a že to bol dôvod nevyhotovenia písomnej formy, tak poukázal na § 39 zákona 141/1950 Zb., že v takomto prípade musela byť vyhotovená forma notárskej úradnej zápisnice pri osobách, ktoré sú slepé, hluché alebo nevedia písať. Ak toto nebolo dodržané, takýto úkon bol od samého počiatku neplatný. Za najpodstatnejšiu považoval skutočnosť, že žalobca sa snaží obísť právny platný stav, ktorý je tu v súčasnosti na základe § 23 Zákona 180/1995 Zb. o zákaze drobenia poľnohospodárskych pozemkov, a ak by bola bývalá darovacia zmluva v roku 1963, tak by sa boli snažili obísť vtedy platný zákon 139/1947 Zb., ktorý platil až do účinnosti Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb., ktorý nadobudol účinnosť 1.4.1964 a tento zákon v ustanoveniach § 17 a § 18 stanovoval zákaz drobenia poľnohospodárskej pôdy, ak mala vzniknúť rozdelením výmera menšia ako 5000 m2 , čo v danom prípade nebolo dodržané a ďalej prevod sa mohol uskutočniť pri poľnohospodárskom pozemku len na príbuzných v priamom rade - deti, vnuci , rodičia, na manželku a súrodencov. Inak tento prevod poľnohospodárskeho pozemku bol zakázaný a ak by bola bývala dodržaná výmera 5000 m2, tak v ďalšom ustanovení pre potrebu zápisu do pozemkovej knihy sa vyžadovalo vyhotovenie oddeľovacieho geometrického plánu a najmä vyjadrenie Okresného úradu, odbor poľnohospodárstva či s takýmto drobením a rozdelením súhlasí. Toto nebolo dodržané a žalobca sa snaží tento platný právny stav, ktorý bol objektívne známy, obchádzať, tvrdením, že vydržanie získal až podľa § 134 Zákona 509/1991 Zb. , hoci nemal na to právny titul pred účinnosťou zákona č. 40/1964 Zb., keďže vydržanie podľa Stredného Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. nemohlo nastať pre objektívnu l0-ročnú lehotu. Zákon č. 40/1964 Zb. inštitút vydržania zrušil a preto toto treba skúmať z objektívneho hľadiska. Uviedol ďalej, že na preukázanie tohto objektívneho hľadiska zistili, že žalobca nadobudol v roku 1964 parc. KN C 53 zastavané plochy a nádvoria o výmere 291 m2 a na nej stojaci rodinný dom č. 26 a v tom čase mal 26 rokov, v roku 1963 mal 24 rokov, bol vysokoškolsky vzdelaný človek a v zmysle zákona č. 39/1947 Zb. poľnohospodársku pôdu okrem blízkych osôb, cudzie osoby mohli nadobúdať len pre poľnohospodársku výrobu. Preto tento titul ako sa snaží žalobca ho koncipovať, nemôže obstáť. To, ako sa vykladá titul nadobudnutia a teoreticky právny omyl judikoval NS SR v rozhodnutí 4Cdo 361/2012, kde poukázal na konštantnú súdnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a to rozhodnutia 3Cdo 97/2009, 4Cdo 283/2009, 5Cdo 30/2010, 3NCdo 7/2010, 3NCdo 8/2010 a 6NCdo 5/2010. Neznalosť jasného zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje. Pri zachovaní obvyklej opatrnosti

sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámil so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Poukázal zákon o JRD z roku 1959, a najmä hospodárenie na tejto združstevnenej parcele v roku 1963, kde dispozičné právo vlastníkov bolo obmedzené právom užívania JRD a to bez ohľadu na to, či JRD v skutočnosti pozemok užívalo alebo neužívalo. Mal za to, že žalobca vedel o tom ako vysokoškolsky vzdelaný človek, že pri prevode nehnuteľnosti sa realizujú tzv. prenášky a to u notára, advokáta, s príslušnými rozhodnutiami bývalého ľudového súdu následne štátneho notárstva, tieto vedomosť preukazuje jeho titul nadobudnutia LV 357 k. ú. Zemiansky Kvašov. Poukázal ďalej na výsluch svedka Mahúta a na výsluch žalobcu v tomto konaní, ktorí v čase, keď jednali o zámene sporného pozemku, vedeli, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľnosti, ktorých určenia vlastníckeho práva sa v tomto konaní domáha a že je potrebné vlastnícke právo usporiadať. Žalobca ani v čase, keď zomrel jeho nevlastný starý otec, neurobil žiadne právne kroky k tomu, aby zlegalizoval svoje vlastníctvo a mal vedomosť o tom, že nebol predvolaný na konanie o dedičstve po nevlastnom starom otcovi.

11. Žalovaný l/ Ivan Blažek na pojednávaní dňa 8.9.2016 uviedol, že v roku 1968, kedy zomrela Viktória Kvaššayová, sa prestal žalobca o nevlastného starého otca Štefana Kvaššaya starať, začala sa o neho starať Margita Mahútová, ktorá bola jeho sestra a jej dcéra Helena Blažeková. O tomto vedeli aj súrodenci Heleny Blažekovej, že Štefan Kvaššay daroval ústne spornú parcelu, ktorej určenia vlastníckeho práva sa žalobca v tomto konaní domáha a preto po smrti Margity Mahútovej prešla do vlastníctva Margity Mahútovej. Súrodenci vedeli o darovaní a preto súhlasili s tým, aby parcelu 34 zdedila Helena Blažeková, čo sa aj stalo. Za nepravdivé považoval tvrdenia žalobcu, že by nerušene užíval sporné nehnuteľnosti, nakoľko aj na ohliadke na mieste samom otec žalovaného 1/ Vojtech Blažek potvrdil, že upozornil žalobcu, aby si neprihrádzal a nazväčšoval svoju záhradu. Taktiež aj žalovaného 1/ sa žalobca pýtal, či si môže na spornom pozemku vybudovať senník. Po upozorneniach Vojtecha Blažeka bol žalobca upozornený, aby si ďalej neprihrádzal pozemok, lebo si svoje parcely ohradia celé a jeho tam nepustia.

12. Podľa § 130 Občianskeho zákonníka Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

13. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

14. Podľa § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

15. Tak ako konštatoval odvolací súd pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním musia byť splnené tri základné podmienky a to oprávnená držba, právny titul a vydržacia doba.

16. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca vstúpil do držby pozemku, ktorého určenia vlastníckeho práva sa v tomto konaní domáha v roku 1963, po smrti otca Jozefa Kvaššaya, zomr. 13.7.1963 a to na základe ústnej darovacej zmluvy medzi nevlastným starým otcom žalobcu Štefanom Kvaššayom ( Matiáš), nar. 17.10.1898, zomr. 23.1.1973 a žalobcom. Túto skutočnosť, že nevlastný starý otec Štefan Kvaššay daroval žalobcovi spornú nehnuteľnosť potvrdili svedkovia František Kvaššay (brat žalobcu) a svedok Pavol Kudlík. Svedkovia Irena Mesiačková, Margita Mahútová a Vojtech Blažek ako aj žalovaní 1/,2/ síce spochybňovali vzťah žalobcu a nevlastného starého otca Štefana Kvaššaya tvrdiac, že ich vzťah bol zlý a popierali uzavretie ústnej darovacej zmluvy, z ich tvrdení však nemožno vylúčiť, že k neformálnemu ústnemu darovaniu pozemku vo vlastníctve nevlastného starého otca žalobu žalobcovi došlo a to v roku 1963, po smrti otca žalobcu. Jozefa Kvaššaya.

17. Vzhľadom k tomu, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom krajského súdu, opätovne skúmal podmienky vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktoré musia byť splnené kumulatívne a to predovšetkým dôvod ( titul ) oprávnenej držby.

18. Súd po doplnení dokazovania, rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, keďže žalobca nepreukázal jednu zo základných podmienok vydržania vlastníckeho práva nehnuteľnosti a to dobromyseľnosť.

19. Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. platný v čase uchopenia sa držby spornej nehnuteľnosti žalobcom vyžadoval pre platnosť právneho úkonu týkajúceho sa nehnuteľnosti písomnú formu ( § 40), pričom nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním vôbec neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva týmto spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb., účinnou od 1.4.1982.

20. Ustálená judikatúra súdov vychádza z toho, že oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, nemôže byť v zásade ten, kto do jeho držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomne forme ( uznesenie najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/361/2012 z 27. januára 2015). Súd sa v tomto smere nestotožnil s tvrdením právneho zástupcu žalobcu, že judikatúra súdov je konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme až po 1.4.1964, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný. Súd je toho názoru, že dátum po 1.4.1964 sa uvádza len v odôvodnení vyššie uvedeného rozhodnutia, pričom právna veta znie tak, že oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, nemôže byť v zásade ten, kto do jeho držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomne forme, teda aj Občianskeho zákonníka účinného pred 1.4.1964. Písomnú forma pre platnosť právneho úkonu týkajúceho sa prevodu nehnuteľnosti vyžadoval tak Občiansky zákonník ( zákon č. 40/1964 Zb.) účinný od 1.4.1964 tak aj predtým platný Občiansky zákonník ( zákon č. 141/1950 Zb.).

21. V danom prípade je nesporné, že žalobca vstúpil do držby nehnuteľnosti na základe neformálnej ústnej darovacej zmluvy. I keď bol subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníctva postačuje a tvrdil, že v danom čase bola iná spoločenská situácia, keď sa nejaké zmeny medzi rodinnými príslušníkmi dohodli, všetci to brali ako normálnu vec a ani mu nenapadlo ísť na úrady robiť nejaké úradné zápisy, nevedel ani či bolo alebo nebolo nutné, po tom ako mu nevlastný starý otec pozemky daroval niečo ďalšie spisovať, nemohol byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci. Omyl žalobcu ako držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je omyl neospravedlniteľný. Neznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá , že každý sa oboznámil so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Keďže žalobca užíval nehnuteľnosť v omyle že mu patrí, pričom ide o právny omyl neospravedlniteľný, nemožno hovoriť o dobromyseľnosti pri nadobudnutí vlastníckeho práva.

22. Vzhľadom na zhora uvedené súd dospel jednoznačne k záveru, že žalobca nepreukázal, že zo zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný ( vo vzťahu k právnemu dôvodu - titulu ), preto nestal sa vlastníkom sporných nehnuteľností a súd jeho žalobu za použitia citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka zamietol.

23. Právny zástupca žalobcu navrhol doplniť dokazovanie opätovným výsluchom svedkov Františka Kvaššaya a Pavla Chudíka. Súd navrhovaný dôkaz nevykonal vzhľadom ku skutočnosti, že uvedené osoby už ako svedkovia vypočutí boli, a vzhľadom na stav konania a vyslovený právny názor krajského súdu ich výpoveď by nemohla byť dôveryhodná. Okrem toho výsluch svedkov na okolnosti uvádzané právnym zástupcom žalobcu súd nepovažoval za potrebné, nakoľko ich výsluch na ohliadke na mieste samom bol dostatočný na to, aby súd ich výpoveď zhodnotil a použil na daný skutkový stav.

24. Podľa § 255 ods. 1 C. s. p. Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

25. Podľa § 262 ods. 1 C. s. p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

26. Podľa § 262 ods. 2 C. s. p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27. V konaní mali plný úspech žalovaní 1/,2/ preto im súd priznal nárok na náhradu trov konania. O konkrétnej výške rozhodne vyšší súdny úradník po tom, ako nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Považská Bystrica písomne v troch vyhotoveniach.

V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka , čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka, ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje , v akom rozsahu sa napáda , z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh) . Odvolanie musí podať podpísané. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.