Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-873-2015.pdf
PDF · 135.78 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/873/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpený Havel, Holásek & Partners, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 36 856 584, proti žalovanému: C. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XXXX/X, XXX XX K., zastúpený JUDr. Ľudovít Didi, advokát, so sídlom Hontianska cesta 4, Šahy, o zaplatenie 5.043,26 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 9. apríla 2015 č. k. 12C/470/2012-325 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 2.427,10 eura a úroku z omeškania 9% ročne zo sumy 1.962,69 eura od 03. 05. 2012 do zaplatenia p o t v r d z u j e .
Vo zvyšnej zamietajúcej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 353,24 eura od 03. 05. 2012 do zaplatenia zastavil. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 868,92 eura, úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 33,42 eura od 21. 06. 2009 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 07. 2009 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 08. 2009 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 09. 2009 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 10. 2009 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 11. 2009 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 12. 2009 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 01. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 02. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 03. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 04. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 05. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 06. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 07. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 08. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 09. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 10. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 11. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 12. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 01. 2011 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 02. 2011 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 03. 2011 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 04. 2011 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 05. 2011 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 06. 2011 do 19. 07. 2011, úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 835,50 eura od 20. 07. 2011 do 02. 05. 2012 a zo sumy 33,42 eura od 21. 07. 2011 do 02. 05. 2012, ako aj úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 868,92 eura od 03. 05. 2012 do zaplatenia, všetko v pravidelných mesačných splátkach po 30 eur, splatných do 25. dňa príslušného kalendárneho mesiaca až do úplného vyrovnania dlhu, od právoplatnosti rozsudku s tým, že neuhradením čo i len jednej splátky sa stane splatný celý zvyšok dlhu. Vo zvyšnej časti súd žalobu
zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že o týchto rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 261 ods. 6 písm. d/, § 497, § 501 ods. 1 veta prvá, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 veta prvá, ods. 3, § 504, § 506, § 708 ods. 1, § 392 ods. 2, § 369 ods. 1 veta prvá a druhá Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka, § 96 ods. 1, 3 OSP. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že strany sporu uzatvorili dňa 24. 07. 2007 úverovú zmluvu podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému splátkový úver vo výške 30.000,- Sk s ročnou percentuálnou mierou nákladov 25,73% formou jednorazovej bezhotovostnej výplaty dohodnutej sumy. Žalovaný sa zaviazal splácať poskytnutý úver v mesačných splátkach po 947,- Sk, počnúc 20. 08. 2007 a končiac 20. 07. 2011, vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci formou inkasa z jeho inkasného účtu. Úroková sadzba bola dohodnutá ako pevná do konečnej splatnosti úveru vo výške 18,40% ročne. Neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy 1 boli Všeobecné obchodné podmienky, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa bankový produkt v zmysle úverovej zmluvy poskytuje. Žalovaný pri podpise zmluvy vyhlásil, že sa s nimi oboznámil a zaviazal sa ich dodržiavať. V dôsledku uvedenej skutočnosti súd nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie výsluchmi navrhnutých svedkov Ing. A. D. a K. I. k okolnostiam uzavretia tejto úverovej zmluvy. Ako vyplýva z výpisu z úverového účtu žalovaného, žalovaný uhradil žalobcovi na úverových splátkach len 267,50 eura, z ktorých žalobca započítal na úverovú istinu sumu 265,78 eura a na úroky z omeškania sumu 1,72 eura. K predčasnému zosplatneniu úveru z dôvodu porušenia povinnosti uhrádzať úverové splátky riadne a včas žalobca nepristúpil. Ku dňu podania žaloby na súd predstavovala výška nesplatenej úverovej istiny sumu 1.994,70 eura, riadnych úrokov sumu 117,23 eura a úrokov z omeškania sumu 504,23 eura, t. j. celkom 2.616,16 eura. Dňa 14. 10. 2005 bola medzi stranami uzatvorená zmluva o bežnom účte podľa § 708 Obchodného zákonníka, na základe ktorej žalobca zriadil pre žalovaného účet v slovenskej mene. Dňa 14. 09. 2006 bol k predmetnej zmluve uzatvorený dodatok, na základe ktorého žalobca poskytol žalovanému povolené prečerpanie k účtu v slovenskej mene, ktoré má charakter kontokorentného úveru a vzťahujú sa naň ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ako vyplýva z oznámenia o poskytnutí povoleného prečerpania zo dňa 14. 09. 2006, povolené prečerpanie bolo žalovanému poskytnuté od 14. 09. 2006 do 27. 03. 2048 vo výške 42.000,- Sk (1.394,14 eura), pričom pohľadávka žalobcu z povoleného prečerpania sa úročila premenlivou úrokovou sadzbou vo výške 16,10% ročne. Listom zo dňa 16. 11. 2007 žalobca žalovanému oznámil zmenu povoleného prečerpania s účinnosťou od 16. 11. 2007 na sumu 40.000,- Sk (1.327,76 eura). Ako vyplýva z úverového účtu žalovaného, za obdobie od 29. 01. 2007 do 31. 12. 2008 žalovaný vyčerpal celkom 292.177,30,-Sk (9.698,51 eura) a v rámci vyrovnania vzniknutého prečerpania uhradil žalobcovi celkom 8.779,61 eura, z ktorých žalobca započítal na úverovú istinu sumu 8.773,75 eura a na úroky z prečerpania sumu 5,86 eura. Z dôvodu sústavného nepovoleného prečerpania žalobca zosplatnil úver vyplývajúci z tejto zmluvy ku dňu 08. 10. 2008 a následne dňa 22. 07. 2011 zrušil bežný účet žalovaného. Zosplatnenie úveru a zrušenie bežného účtu k uvedeným dňom žalovaný v konaní nerozporoval. Ku dňu podania žaloby na súd predstavovala výška nesplatenej úverovej istiny sumu 1.432,26 eura, riadnych úrokov sumu 16,87 eura, úrokov z omeškania sumu 432,37 eura a poplatkov sumu 6,94 eura, t. j. celkom 1.888,44 eura. Dňa 15. 11. 2007 bola medzi stranami sporu uzatvorená zmluva o kreditnej karte, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úverový rámec vo výške 10.000,- Sk (331,94 eura) a vydal mu kreditnú kartu. Čerpaním finančných prostriedkov z kreditnej karty nadobudla zmluva charakter úverovej zmluvy a aj na ňu sa vzťahujú ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ako vyplýva z úverového účtu žalovaného, žalovaný prostredníctvom kreditnej karty vyčerpal celkom 11.100,-Sk (368,45 eura) a v rámci vyrovnania vzniknutého prečerpania uhradil žalobcovi celkom 2.000,- Sk (66,39 eura), z ktorých žalobca započítal na úroky z prečerpania sumu 0,41 eura a na úroky z omeškania sumu 65,98 eura. Žalobca z dôvodu sústavného nepovoleného prečerpania zosplatnil úver vyplývajúci z tejto zmluvy ku dňu 30. 06. 2008. Zosplatnenie úveru uvedeným dňom žalovaný v konaní nerozporoval. Ku dňu podania žaloby na súd predstavovala výška nesplatenej úverovej istiny sumu 518,84 eura a úrokov z omeškania sumu 19,82 eura, t. j. celkom 538,66 eura. Záväzkové vzťahy uzavreté medzi stranami sporu majú charakter absolútnych obchodov podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, no zároveň sú aj spotrebiteľskými zmluvami v zmysle cit. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Absolútny charakter týchto obchodov predpokladal aplikovať na tieto právne vzťahy až do 12. 06. 2014 výlučne príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka. Novelizáciou § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka zákonom č. 102/2014 Z. z. bola s účinnosťou od 13. 06. 2014 doplnená do tohto ustanovenia veta, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Keďže z prechodných ustanovení uvedených v § 879p nevyplýva nemožnosť aplikácie tohto novelizovaného ustanovenia aj na právne vzťahy vzniknuté pred 13. 06.
2014, súd naň prihliadol, a to predovšetkým v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného. Ten sa totiž ako spotrebiteľ bránil zaplateniu žalovanej pohľadávky práve s poukazom na jej neuplatnenie v trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že úverová pohľadávka vyplývajúca zo Zmluvy 2 bola žalobcom zosplatnená dňa 08. 10. 2008 a úverová pohľadávka vyplývajúca zo Zmluvy 3 bola zosplatnená dňa 30. 06. 2008, začala trojročná premlčacia lehota plynúť dňom 08. 10. 2008, resp. 30. 06. 2008 a uplynula dňom 08. 10. 2011, resp. 30. 06. 2011, čo pri podaní žaloby na súd dňom 19. 06. 2012 znamená, že obidve žalované pohľadávky z týchto zmlúv sú premlčané a tým, že sa žalovaný premlčania dovolal, nemohol ich súd žalobcovi priznať. V prípade Zmluvy 1 považoval súd za premlčanú len časť pohľadávky vzniknutú pred 19. 06. 2009, pričom jej zvyšnú časť, pozostávajúcu z 26 nesplatených úverových splátok po 31,43 eura (947,- Sk), v ktorých už bola zahrnutá poskytnutá istina a dohodnutý úrok z úveru vo výške 18,40% ročne a 26 neuhradených poplatkov za správu úveru po 1,99 eura (60,- Sk), dohodnutých priamo v Zmluve 1, čo v úhrne predstavuje sumu 868,92 eura (817,18 eura + 51,74 eura) považoval za nepremlčanú, a teda dôvodne žalovanú. Okrem uvedenej sumy súd považoval za nepremlčaný a dôvodne žalovaný aj zákonný úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 33,42 eura od 21. 06. 2009 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 07. 2009 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 08. 2009 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 09. 2009 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 10. 2009 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 11. 2009 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 12. 2009 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 01. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 02. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 03. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 04. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 05. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 06. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 07. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 08. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 09. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 10. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 11. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 12. 2010 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 01. 2011 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 02. 2011 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 03. 2011 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 04. 2011 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 05. 2011 do 19. 07. 2011, zo sumy 33,42 eura od 21. 06. 2011 do 19. 07. 2011, úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 835,50 eura od 20. 07. 2011 do 02. 05. 2012 a zo sumy 33,42 eura od 21. 07. 2011 do 02. 05. 2012, ako aj úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 868,92 eura od 03. 05. 2012 do zaplatenia. Pri jeho výpočte súd vychádzal zo splatnosti jednotlivých nepremlčaných úverových splátok a poplatkov za správu úveru, ako aj modifikácie jeho výšky zo strany žalobcu, ktorý si ho za obdobie od 20. 07. 2011 do 02. 05. 2012 jednostranne uplatnil v nižšej ako zákonnej výške, t. j. 8% ročne a až od 03. 05. 2012 ho žiadal priznať v zákonnej výške 9% ročne. Keďže žalobca vzal po začatí pojednávania žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 353,24 eura od 03. 05. 2012 do zaplatenia späť a právny zástupca žalovaného so späťvzatím na pojednávaní konanom dňa 04. 02. 2015 súhlasil, súd konanie v tejto časti zastavil. Pokiaľ ide o spôsob úhrady prisúdenej pohľadávky, súd pri svojom rozhodovaní prihliadol na nepriaznivú finančnú situáciu žalovaného, ktorého príjem zo zamestnania predstavuje 200 eur a výška vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu 60 eur, ako aj na ochotu žalobcu akceptovať jej postupné splácanie podľa úvahy súdu a umožnil ju žalovanému splácať v mesačných splátkach po 30 eur, ktorých výšku považoval za primeranú finančným možnostiam žalovaného a celkovej výške prisúdenej pohľadávky s tým, že neuhradením čo i len jednej splátky sa stane splatný celý zvyšok dlhu. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 151 OSP tak, že o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozsudku.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie, v jeho zamietajúcej časti, napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobca, domáhajúc sa ním zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti a vyhovenia podanej žalobe v celom rozsahu, resp. zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci, keď súd prvej inštancie aplikoval pri otázke premlčania ustanovenia Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že záväzok banky, na základe ktorého sa zaväzuje poskytnúť dlžníkovi finančné prostriedky s tým, že dlžník sa poskytnuté finančné prostriedky zaväzuje vrátiť a zaplatiť úrok, je vždy potrebné posudzovať podľa ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Obo/56/2007, 5Obo/12/2010, 1Cdo/120/2010, ako i rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. II ÚS 3711/11 a rozhodnutie NS ČR sp. zn. 35 Odo 619/2002. Vzhľadom na to, že Obchodný zákonník obsahuje komplexnú právnu úpravu premlčania, mal za to, že otázka premlčania sa v tomto prípade má posudzovať výhradne podľa relevantných ustanovení Obchodného zákonníka a nie je preto možné akékoľvek ustanovenia v úprave premlčania vytrhávať z kontextu a aplikovať na ne ustanovenia
iného právneho predpisu a to zrejme iba ad hoc v prospech spotrebiteľa. V ďalšej časti odvolania poukázal na článok JUDr. Lukáša Vymazala, uverejnený v Obchodnoprávnej revue č. 2, ročník 2010 a na to, že nemožno požadovať po adresátoch noriem, aby v každom jednotlivom prípade uvažovali o porovnaniach oboch úprav a vykonávali rozbory hodné najvyšších súdov, ale musia sa spoľahnúť na základné piliere svojho právneho vedomia, teda napr. aj na predstavu, akú dĺžku má premlčacia doba. Odlišnosť úpravy inštitútu premlčania v Občianskom a Obchodnom zákonníku nemá nič spoločné so spotrebiteľskou ochranou, ale je výsledkom dvoch rôznych legislatívnych procesov ústiacich do dvoch rôznych kódexov bez ďalších súvislostí. Ochrana spotrebiteľa je v právnom poriadku dostatočne zaistená ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách, adhéznych zmluvách, výlučnou občianskoprávnou zodpovednosťou, atď.- zdalo by sa absurdným, že by chcel zákonodarca spotrebiteľa chrániť ešte navyše tým, že nepripustí použitie tých ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré sú náhodilo prísnejšie než im podobné ustanovenia Občianskeho zákonníka. V opačnom prípade sa vytráca zmysel kategórie absolútnych obchodov. Je preto nepatričné podraďovať dĺžku premlčacej doby v Občianskom zákonníku pod ochranu spotrebiteľa. Takýmto prístupom by získal spotrebiteľ viac práv, než mu patrí podľa vyvážených európskych štandardov. Žalobca svoj právny názor oprel i o rozhodnutie NS ČR z 24. 07. 2012 sp. zn. 32 Cdo/3337/2010, ako i poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 05. 2013 sp. zn. 5Co/293/2012 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/50/2013, rozhodnutie NS SR zo dňa 27. 03. 2013 sp. zn. 6MCdo/4/2012. Pokiaľ ide o ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka a jeho novelizáciu zákonom č. 102/2014, vzhľadom na skutočnosť, že ide o predpis hmotného práva, nemôže sa použiť v konaní začatom dňa 19. 06. 2012, keďže nadobudlo účinnosť 01. 04. 2015. Ďalej uviedol, že nesúhlasí s určením počiatku, od ktorého začína plynúť premlčacia doba. V zmysle čl. I Zmluvy je zrejmé, že konečná splatnosť úveru je určená presným dátumom, a to dňom 20. 07. 2011, teda premlčaciu dobu je možné počítať až od tohto dátumu a táto by uplynula dňa 21. 07. 2015. Žalobu podanú na súd prvej inštancie dňa 19. 06. 2012 podal ešte pred uplynutím premlčacej doby. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo 54/2007. Nakoľko termín konečnej splatnosti úveru bol 20. 07. 2011 a žalobu podal na súde dňa 19. 06. 2012, nemohlo prísť k premlčaniu uplatnenej pohľadávky. K počiatku plynutia premlčacej doby pri úvere 2 zo Zmluvy 2 uviedol, že k zastaveniu povoleného prečerpania kontokorentného úveru došlo síce dňa 08. 10. 2008, avšak za moment zániku úverovej zmluvy a tým pádom vzniku pohľadávky z nepovoleného prečerpania sa považuje skutočné zrušenie bežného účtu, a to deň 22. 07. 2011. Prvýkrát mohol uplatniť pohľadávku na súde nasledujúci deň, a to 23. 07. 2011. Samotným zastavením povoleného prečerpania nedošlo k zániku Zmluvy 2. Taktiež sa nestotožnil s právnym posúdením premlčania súdom prvej inštancie pri úvere zo Zmluvy 3, nakoľko podľa jeho názoru nezodpovedá zmluvne dojednaným ustanoveniam medzi stranami sporu. Nakoľko k splatnosti Úveru 3 došlo dňa 30. 06. 2008 a žalobu podal na súde dňa 19. 06. 2012 (menej ako 4 roky po zosplatnení úveru), nemohlo prísť k premlčaniu uplatnenej pohľadávky z tejto zmluvy. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za nesprávne aj v časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol jeho žalobu aj v časti úrokov vo výške 18,40% ročne zo sumy 1.994,70 eura s odôvodnením, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom poukázal okrem dôvodnosti nároku na zmluvný úrok požadovaný zo sumy 1.994,70 eura od 03. 05. 2012 do zaplatenia, aj na dôvodnosť nároku na úrok z omeškania zo sumy prevyšujúcej 868,92 eura od 03. 05. 2012 do zaplatenia.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 2.427,10 eura a úroku z omeškania 9% ročne zo sumy 1.962,69 eura od 03. 05. 2012 do zaplatenia je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť a vo zvyšnej zamietajúcej časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie potrebné v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a vec vrátiť v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
5. Predmetom konania je žaloba žalobcu, doručená súdu prvej inštancie dňa 19. 06. 2012, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 5.043,26 eura, úroku vo výške 18,40% ročne zo sumy 1.994,70 eura od 03. 05.2012 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 4.427,86 eura od 03. 05. 2012 do zaplatenia, ako i náhrady trov konania. Z obsahu podanej žaloby je zrejmé, že žalobca si vo vzťahu k žalovanému uplatnil plnenie z troch zmlúv, a to Zmluvy o splátkovom úvere č.
0222924217, uzatvorenej dňa 24. 07. 2007, Zmluvy o bežnom účte č. XXXXXXXXXX/XXXX zo dňa 14. 10. 2005 a Zmluvy č. 0223010812, uzatvorenej dňa 15. 11. 2007.
6. K Zmluve o splátkovom úvere zo dňa 24. 07. 2007 (ďalej ako Zmluva 1) žalobca uviedol, že na jej základe poskytol žalovanému úver vo výške 995,82 eura, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach vo výške 31,43 eura, pričom dátum splatnosti prvej splátky bol určený dňom 20. 08. 2007 a konečná splatnosť úveru bola určená dňom 20. 07. 2011. Výška úrokovej sadzby ako odplaty za poskytnutý úver bola dohodnutá vo výške 18,40% ročne a ročná percentuálna miera nákladov vo výške 25,73% ročne. Z tejto zmluvy žalobca k 02. 05. 2012 evidoval voči žalovanému pohľadávku vo výške 1.994,70 eura istiny, 117,23 eura riadnych úrokov a 504,23 eura vyčíslených úrokov z omeškania.
7. Na základe Zmluvy o bežnom účte zo dňa 14. 10. 2005 (ďalej ako Zmluva 2) a Dodatku k zmluve zo dňa 14. 09. 2006 žalobca poskytol žalovanému povolené prečerpanie do výšky 1.394,14 eura, a to Oznámením o poskytnutí povoleného prečerpania zo dňa 14. 09. 2006. K zmene povoleného prečerpania vo výške 1.327,77 eura došlo Oznámením o zmene povoleného prečerpania zo dňa 16. 11. 2007. Z tohto zmluvného vzťahu žalobca k 02. 05. 2012 eviduje voči žalovanému pohľadávku vo výške istiny 1.432,26 eura, riadnych úrokov 16,87 eura, úrokov z omeškania vo výške 91,35 eura a poplatkov vo výške 347,96 eura.
8. Na základe Zmluvy č. 0223010812 zo dňa 15. 11. 2007 (ďalej ako Zmluva 3) poskytol žalobca žalovanému kartový úverový rámec vo výške 331,94 eura a vydal žalovanému platobnú kartu. Žalovaný využil možnosť čerpať úver od žalobcu, avšak podmienky pre splácanie riadne nedodržal a dostal sa so splácaním do omeškania, pričom ku dňu 02. 05. 2012 žalobca eviduje vo vzťahu k žalovanému pohľadávku z tejto zmluvy vo výške 518,84 eura istiny a 19,82 eura úrokov z omeškania.
9. Súd prvej inštancie najprv vo veci rozhodol platným rozkazom zo dňa 14. 08. 2012 č. k. 11Ro/228/2012-44, proti ktorému podal však žalovaný odpor s odôvodnením, namietajúc okrem iného i premlčanie uplatneného nároku žalobcu. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie žalobca písomným podaním zo dňa 14. 10. 2013, doručeným súdu prvej inštancie dňa 18. 10. 2013, zaslal súdu špecifikáciu ním uplatneného plnenia vo vzťahu k jednotlivým uplatneným nárokom zo zmlúv uzatvorených so žalovaným a označených ako Zmluvy 1, 2, 3 a zároveň vzal späť žalobu v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 353,24 eura uplatnených žalobcom na základe Zmluvy 2. Súd prvej inštancie dňa 09. 04. 2015 rozhodol v danej veci rozsudkom č. k. 12C/470/2012-325, ktorý v dôsledku absencie odvolania v jeho zastavujúcej a vyhovujúcej časti nadobudol právoplatnosť. Predmetom preskúmania odvolacím súdom, vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu rozsahom podaného odvolania žalobcu, bola zamietajúca časť napadnutého rozhodnutia.
10. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
11. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
12. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok. Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z.
13. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
14. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný, okrem prípadov, ak a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
15. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
16. Odvolací súd po prejednaní veci, v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania žalobcu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 2.427,10 eura a úroku z omeškania 9% ročne zo sumy 1.962,69 eura od 03. 05. 2012 do zaplatenia, je vecne správne, keď súd prvej inštancie v tejto časti správne zistil skutkový stav a vec aj po právnej stránke správne posúdil, preto v tejto časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Potvrdzujúci výrok rozhodnutia odvolacieho súdu sa v danej veci vzťahuje k žalobcom uplatnenému plneniu zo Zmluvy o bežnom účte č. XXXXXXXXXX/XXXX (Zmluva 2) a zo Zmluvy č. 0223010812 (Zmluva 3), keď súd prvej inštancie správne vyhodnotil žalovaným vznesenú námietku premlčania, na ktorú prihliadol a správne ustálil záver o premlčaní nároku žalobcu v tejto časti.
17. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď aplikoval v otázke premlčania ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to napriek tomu, že zmluvný vzťah medzi stranami sporu, na základe ktorého sa žalobca domáha plnenia v tomto konaní zo zmlúv 1, 2, 3, je obchodnoprávnym vzťahom. K uvedenému odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie správne ustálil, že záväzkové vzťahy medzi stranami sporu majú charakter absolútnych obchodov v zmysle ustanovenia § 261 Obchodného zákonníka, no zároveň sú aj spotrebiteľskými zmluvami podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 13. 06. 2014 (správne malo byť 01. 04. 2015) sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
18. Z obsahu spisu v prejednávanej veci je zrejmé, že žalobca pri uzatváraní Zmluvy 1, 2, 3 vystupoval ako veriteľ, t. j. ako osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, t. j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Je pritom nesporné, že predmetné zmluvy majú podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení, pričom všeobecné obchodné podmienky sú priamo prílohou takto uzatváranej zmluvy. Spotrebiteľskou zmluvou je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi, a to bez ohľadu na to, či je upravená v Občianskom zákonníku, Obchodnom zákonníku alebo v inom osobitnom zákone. K uvedenému odvolací súd ešte dopĺňa, že aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvné typy upravené v zmysle § 497 až § 507 a § 708 až § 715 Obchodného zákonníka, súčasne ide o zmluvy spadajúce pod charakteristiku zmlúv spotrebiteľských, preto bolo potrebné predmetné zmluvy posudzovať aj podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Je potrebné zdôrazniť, že hoci majú prejednávané zmluvy charakter absolútneho obchodu, neprestávajú byť zmluvami spotrebiteľskými. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.
19. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľských zmlúv (v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedených zmluvných vzťahov) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, poukazuje i na ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (účinné od 01. 04. 2015, i keď súd prvej inštancie nesprávne uviedol 13. 06. 2014, avšak bez vplyvu na správnosť záverov k otázke dĺžky premlčacej doby), podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvej inštancie pri skúmaní otázky premlčania správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah (zo Zmlúv 1, 2, 3), založený medzi žalobcom
ako veriteľom a žalovaným, je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. I keď súdna prax vo vzťahu k aplikácii Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka pri spotrebiteľských vzťahoch nebola v minulosti jednotná, je potrebné túto v súčasnosti posudzovať aj v kontexte s aktuálnym znením ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne expressis verbis vyriešila výkladové rozdiely (doplnením ustanovenia § 52 ods. 2) tak, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho práva, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. V tejto súvislosti odvolací súd len dopĺňa, že od účinnosti tohto ustanovenia sa toto ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom, keďže právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, neobsahuje prechodné ustanovenia. Otázkou aplikácie ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 04. 2015 na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou sa zaoberal i Najvyšší súd SR, pričom vo svojich rozhodnutiach pod sp. zn. 3MCdo/12/2014, 2MCdo 5/2015, 4MCdo 4/2014, 8MCdo 13/2014 konštatoval, že súd by mal zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, poukazujúc na to, že právne predpisy, ktorých súčasťou sú tieto zákonné ustanovenia nemajú prechodné ustanovenia, a preto sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred nadobudnutím ich účinnosti.
20. S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, ak na žalovaným vznesenú námietku premlčania aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní (§ 101 Občianskeho zákonníka) a premlčanie nároku žalobcu posúdil v súvislosti s plynutím 3-ročnej premlčacej doby.
21. Pokiaľ teda súd prvej inštancie ustálil záver, že nárok žalobcu vo vzťahu k ním uplatnenému plneniu zo Zmluvy o bežnom účte č. XXXXXXXXXX/XXXX (Zmluva 2) a zo Zmluvy č. 0223010812 (Zmluva 3) je v celom rozsahu premlčaný, takýto záver súdu prvej inštancie je správny.
22. Podanou žalobou sa žalobca domáhal titulom dlhu žalovaného zo Zmluvy o bežnom účte č. 0222465006/0900 (Zmluva 2) zaplatenia sumy 1.888,44 eura (istina 1.432,26 eura, úroky 16,87 eura, úroky z omeškania 91,35 eura a poplatky 347,96 eura). Z obsahu spisu v prejednávanej veci bolo pritom nesporné, že z dôvodu opakovaného nepovoleného prečerpania prostriedkov na účte žalovaného žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru ku dňu 08. 10. 2008 a následne dňa 22. 07. 2011 zrušil bežný účet žalovaného. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, má za to, že okamih, kedy si žalobca mohol prvýkrát vykonať právo na plnenie, je práve okamih zosplatnenia úveru dňa 08. 10. 2008, keď počnúc týmto dňom sa žalobca mohol domáhať zaplatenia sumy predstavujúcej dlh žalovaného titulom nepovoleného prečerpania, ktorá výška jeho zosplatnením bola žalobcovi zrejmá. Argumentácia žalobcu v podanom odvolaní, že prvýkrát mohol uplatniť pohľadávku na súde až po zrušení bežného účtu k 22. 07. 2011 nie je správna, keď nie je možné súhlasiť s jeho tvrdením o vzniku pohľadávky k tomuto momentu, t.j. k momentu zániku úverovej zmluvy, majúc pritom za nepochybné, že pohľadávka žalobcu vo vzťahu k žalovanému, v žalobcom zrejmej výške, existovala už ku dňu zosplatnenia úveru s riadnom vedomosťou žalobcu o tom, aká suma zvyšku úveru nie je žalovaným zaplatená, s následnou možnosťou jej uplatnenia na súde. Zosplatnením úveru veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, keď veriteľ svojím právnym úkonom navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov. Keďže žalobca podal žalobu na súd až dňa 19. 06. 2012, teda po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby, s počiatkom jej plynutia od zosplatnenia úveru, súd prvej inštancie ustálil správny právny záver o premlčaní nároku žalobcu v tejto časti. Rovnako za premlčané je potrebné považovať príslušenstvo pohľadávky - úroky z úveru a úroky z omeškania ako vedľajšieho záväzku akcesorickej povahy vo vzťahu k hlavnému záväzku - istine.
23. Taktiež je potrebné ustáliť záver o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o premlčaní nároku žalobcu vo vzťahu k plneniu uplatnenému zo Zmluvy č. 0223010812 (Zmluva 3), keď v tomto prípade nebol sporný moment, kedy sa žalobca mohol prvýkrát domáhať od žalovaného plnenia (30. 06. 2008 ukončenie zmluvného vzťahu), ale argumentácia žalobcu namietajúca nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie smerovala k námietke aplikácie Občianskeho zákonníka na premlčanie,
poukazujúc na to, že podal návrh na súd včas, menej ako 4 roky po zosplatnení úveru. K správnej aplikácii Občianskeho zákonníka na posúdenie námietky premlčania vznesenej žalovaným sa už odvolací súd vyjadril vyššie a na svoje odôvodnenie v tejto časti poukazuje.
24. S ohľadom na vyššie uvedené potom odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti, vzhľadom na premlčanie nároku žalobcu uplatnenému zo Zmluvy o bežnom účte č. XXXXXXXXXX/XXXX (Zmluva 2) a zo Zmluvy č. 0223010812 (Zmluva 3), čo do sumy 2.427,10 eura, pozostávajúcej z uplatneného plnenia zo Zmluvy 2 vo výške 1.888,44 eura (istina 1.432,26 eura, úroky 16,87 eura, úroky z omeškania 91,35 eura a poplatky 347,96 eura) a zo Zmluvy 3 vo výške 538,66 (istina 518,84 eura, úroky z omeškania 19,82 eura), vrátane úroku z omeškania 9% ročne zo sumy 1.962,69 eura od 03. 05. 2012 do zaplatenia, ako vecne správne potvrdil. Potvrdzujúci výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti 9% úroku z omeškania zo sumy 1.962,69 eura zohľadňuje skutočnosť späťvzatia žaloby žalobcom vo vzťahu k Zmluve 2 v časti 9% úroku z omeškania ročne zo sumy 353,24 eura od 03. 05. 2012 do zaplatenia, keď pôvodne sa žalobca domáhal zaplatenia 9% úroku z omeškania vo vzťahu k Zmluve 2 zo sumy 1.797,09 eura ( istina + úroky + poplatky) a vo vzťahu k zmluve 3 zo sumy 518,84 eura (istina), t.j. spolu zo sumy 2.315,93 eura (2.315,93 eura + 2.111,93 eura zo Zmluvy 1 = pôvodne uplatnený úrok z omeškania 9% ročne zo sumy 4.427,86 eura), čo po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom predstavuje sumu 1.962,69 eura.
25. Vo vzťahu k zvyšnej zamietajúcej časti dospel odvolací súd k záveru, že v tejto časti je odvolanie žalobcu dôvodné a viedlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie v tomto rozsahu a vráteniu veci súdu na ďalšie konanie, v zmysle ustanovenia § 369 ods. 1 písm. b/ CSP.
26. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
27. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04).
28. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
29. Právo strany na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným právom, ktoré mu je v civilnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyrovnať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku; odôvodnenie musí byť súčasne preskúmateľné.
30. Odvolací súd po preskúmaní veci, vo vzťahu k zvyšnej zamietajúcej časti napadnutého rozhodnutia (nad sumu 2.427,10 eura spolu s 9% úrokom z omeškania zo sumy 1.962,69 eura od 03. 05. 2012 do
zaplatenia) dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP.
31. Súd prvej inštancie v tejto časti rozhodnutia (nárok žalobcu zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0222924217, Zmluvy 1) uviedol, že považoval za premlčanú len časť pohľadávky vzniknutú pred 19. 06. 2009, pričom jej zvyšnú časť, pozostávajúcu z 26 nesplatených úverových splátok po 31,43 eura (947,- Sk), v ktorých už bola zahrnutá poskytnutá istina a dohodnutý úrok z úveru vo výške 18,40% ročne a 26 neuhradených poplatkov za správu úveru po 1,99 eura (60,- Sk), dohodnutých priamo v Zmluve 1, čo v úhrne predstavuje sumu 868,92 eura (817,18 eura + 51,74 eura) považoval za nepremlčanú, a teda dôvodne žalovanú. V zamietajúcej časti rozhodnutia, vo vzťahu k žalobcom uplatnenému plneniu zo Zmluvy 1 sa však súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal s uplatneným nárokom žalobcu na zaplatenie úroku vo výške 117,23 eura, úroku z omeškania vo výške 504,23 eura a úroku vo výške 18,40% ročne zo sumy 1.994,70 eura od 03. 05. 2012 do zaplatenia, keď z obsahu spisu je nepochybné, že súčasťou žalobcom uplatnenej istiny (vo vzťahu k zmluve 1) vo výške 1.994,70 eura boli kapitalizované úroky len do splatnosti úveru, t. j. do 20. 07. 2011, následne žalobca vyčíslil úroky v uplatnenej výške 117,23 eura (vypočítané od 20. 07. 2011 do 02. 05. 2012) a od 03. 05.2012 si žalobca uplatnil zaplatenie úroku v percentuálnej vyjadrení zo sumy 1.994,70 eura. Rovnako z obsahu spisu vyplýva, že suma 504,23 eura uplatnená žalobcom titulom úrokov z omeškania pozostáva z vyčíslených úrokov z omeškania počítaných od 30. 04. 2008 z omeškaných splátok a odo dňa 21. 07. 2011, aj z celej splatnej istiny, a to do 02. 05. 2012 (žalobcom udávaného rozhodného dňa). I keď súd prvej inštancie vo vyhovujúcej časti rozhodnutia (nenapadnutej odvolaním) priznal žalobcovi úrok z omeškania z jednotlivých nepremlčaných splátok, začínajúc od 21. 06. 2009, z rozhodnutia súdu nie je zrejmé, či takto súdom priznané príslušenstvo je súčasťou žalobcom uplatnených vyčíslených úrokov z omeškania vo výške 504,23 eura alebo nie, a prečo tak súd vo vyhovujúcej časti priznal úrok z omeškania v percentuálnom vyjadrení z jednotlivých splátok od 21. 06. 2009, napriek tomu, že žalobca sa domáhal zaplatenia úroku z omeškania v percentuálnom vyjadrení od 03. 05. 2012. Rovnako nie je zrejmé, ako sa v tomto smere súd prvej inštancie vysporiadal s uplatneným úrokom z úveru, či už kapitalizovaným alebo vyjadreným percentuálne, a či a v akom rozsahu je súčasťou priznanej istiny. V rozhodnutí súdu prvej inštancie v tejto časti tak absentuje akékoľvek odôvodnenie a pre nedostatok dôvodov je tak nepreskúmateľné, čo bolo dôvodom na jeho zrušenie v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP. I napriek uvedenému záveru odvolací súd poukazuje na správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý v súvislosti so žalovaným vznesenou námietkou premlčania správne na danú vec (vo vzťahu k Zmluve 1) aplikoval ustanovenie § 103 Občianskeho zákonníka a správne ustálil premlčateľnosť jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti, keď v konaní bolo nesporné, že medzi stranami sporu bolo dojednané plnenie v splátkach, ako i to, že žalobca nepristúpil k zosplatneniu úveru, s povinnosťou plnenia celého nesplateného zvyšku dlhu. Potom je potrebné konštatovať, že argumentácia žalobcu v podanom odvolaní o začiatku plynutia premlčacej doby po celkovej splatnosti úvery (zo Zmluvy 1), t. j. 20. 07. 2011 nie je správna a je v rozpore s ustanovením § 103 Občianskeho zákonníka.
32. Vo vzťahu k zrušujúcej časti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie tak bude povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť a v rámci rozhodnutia sa vysporiadať so všetkými žalobcom uplatnenými nárokmi zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0222924217 (Zmluvy 1), vo vzťahu ku ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol a rozhodnutie aj dostatočne odôvodniť.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).