Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/24/2016

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: CEE COLLECT FUND LTD, Agiou Nikolaou 67 - 69, 1st floor, Flat/Office 103, Egkomi, 2408, Nikózia, Cyprus, IČ: HE 308 237, zastúpený BBH advokátska kancelária, s. r. o., Bratislava, Gorkého 3, IČO: 36 713 066, proti žalovanému: M. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. XXXX, N. G., o zaplatenie 2.566 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 18. mája 2015 č. k. 14C/494/2014-117 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 506, § 407 ods. 3, § 323 ods. 2, § 397 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 879j, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101, § 111 Občianskeho zákonníka v platnom znení od 01. 01. 2008, § 23a ods. 1, 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. a vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 21. 03. 2007 zmluvu o poskytnutí flexipôžičky č. 00133200160307. Na základe tejto zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 100.000,- Sk (3.319,39 eura), ktorý sa žalovaný zaviazal právnemu predchodcovi žalobcu uhradiť spolu s dohodnutým zmluvným úrokom vo výške 18,90 % ročne v pravidelných mesačných splátkach vo výške 85,92 eura v období od 21. 04. 2007 do 21. 03. 2012 (teda v 60 mesačných splátkach splatných vždy k 21. dňu v mesiaci). RPMN bola zmluvnými stranami ustálená vo výške 22,65%. Súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky. Žalovaný čerpal úver v sume 3.319,39 eura dňa 21. 03. 2007. Tento riadne a včas nesplácal, keď od 29. 10. 2008 už neuhradil žiadnu splátku úveru. Konečná splatnosť úveru bola dojednaná ku dňu 21. 03. 2012. Ku dňu postúpenia pohľadávky, t.j. k 14. 08. 2012 evidoval právny predchodca žalobcu pohľadávku zo zmluvy o poskytnutí flexipôžičky v sume 4.776,74 eura, keď žalobca sa podaným návrhom domáhal zaplatenia dlžnej istiny po započítaní čiastočnej úhrady žalovaného vo výške 2.566 eur. I keď sporná zmluva predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), a to cez odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak, príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka,

a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností), ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv). S ohľadom na tento záver súdu bolo v konaní potrebné zaoberať sa i skutočnosťou, či žalobca neuplatňuje premlčaný nárok, zistenie ktorej skutočnosti potom bráni súdu priznať mu plnenie voči žalovanému ako spotrebiteľovi, keď počnúc účinnosťou novely zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. je súd od 13. 06. 2014 povinný na premlčanie uplatneného nároku prihliadať z úradnej povinnosti. Zároveň bolo potrebné vysporiadať sa s otázkou, či na premlčanie (konkrétne premlčaciu dobu) uplatneného nároku je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide aplikáciu novely zákona č. 250/2007 Z. z. na posudzovaný právny vzťah, súd bol toho názoru, že prijatá novela nevykazuje znaky pravej retroaktivity, ktorá je v našom právnom poriadku neprípustná, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá prípustná je (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 16/09 zo dňa 27. 10. 2010). Predmetnou novelou neboli dotknuté právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skorších právnych noriem, nebolo odňaté právo žalobcu vzniknuté v minulosti podľa staršieho zákona (v prejednávanej veci právo na vrátenie poskytnutého úveru s príslušenstvom), boli len zmenené isté práva do budúcnosti, konkrétne právo s úspechom sa domáhať priznania tohto nároku v prípade, že tento je premlčaný. V danej veci, nakoľko predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, na tento právny vzťah je potrebné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak je to pre spotrebiteľa priaznivejšie. Z hľadiska posudzovanej otázky je pre žalovaného ako spotrebiteľa nepochybne výhodnejšia právna úprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka, pretože zakotvuje kratšiu (trojročnú) premlčaciu dobu oproti úprave premlčania v Obchodnom zákonníku. Záver o aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní na prejednávanú vec plynie podľa názoru súdu z ustanovenia § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka, ako aj z ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré ukladá na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, aplikovať tie ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie. V zmysle § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka si žalovaný ako spotrebiteľ nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie len z dôvodu, že uzavrel zmluvu podľa Obchodného zákonníka. Z uvedeného právneho názoru súd v prejednávanej veci pri rozhodovaní vychádzal. Premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Možnosť vykonania práva po prvý raz ako začiatok plynutia premlčacej doby nastáva v okamihu, keď sa veriteľ môže oprávnene domáhať na súde splnenia záväzku. Inými slovami, je to okamih, kedy oprávnený môže po prvýkrát s úspechom podať žalobu na plnenie záväzku. Občiansky zákonník objektívne vymedzuje začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý nezávisí od subjektívnej okolnosti, teda od toho, či oprávnený subjekt vie alebo nevie o svojom práve. Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby. Právo mohlo byť prvýkrát vykonané vtedy, ak je spôsobilé byť uplatnené v konaní pred súdom prostredníctvom návrhu na začatie konania.

2. V prejednávanej veci z predloženého prehľadu histórie transakcií na úverovom účte mal súd preukázané, že žalovaný riadne splácal úver len v období od apríla 2007 do októbra 2008. Potom deň, kedy bol žalobca oprávnený zosplatniť celý dlh, možno v zmysle citovaného ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka považovať za deň, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a teda za deň začatia plynutia premlčacej doby. Keďže žalovaný naposledy riadne uhradil splátku úveru v mesiaci október 2008, pričom splátku splatnú v mesiaci november 2008 už neuhradil, súd mal za to, že v zmysle § 506 Obchodného zákonníka nastala dňa 21. 02. 2009 (teda uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 21. 11. 2008) splatnosť dlhu žalovaného. Počnúc odo dňa 22. 02. 2009 začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde (§ 392 ods. 2 Obchodného zákonníka) v trvaní troch rokov (§ 101 Občianskeho zákonníka), ktorá márne uplynula dňa 21. 02. 2012. Preto, keď konanie v prejednávanej veci začalo dňa 27. 01. 2014 doručením návrhu na súd, bolo to až po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie tohto nároku. Na uplatnenie takéhoto nároku zo spotrebiteľskej zmluvy musel súd bezpochyby prihliadnuť aj bez návrhu, konkrétne na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku žalobcu voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania ako zákonnej prekážky, ktorá s poukazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa bráni priznať plnenie voči spotrebiteľovi, bez ohľadu na to, či sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Súd tiež poznamenal, že na čiastočné plnenia žalovaného dňa 20. 04. 2011 a dňa 20. 11. 2012 súd nemohol aplikovať ustanovenie § 407 ods. 2 v spojení s § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka a to, prihliadnuc na

ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (predovšetkým ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V danom prípade, ak aj došlo k čiastočnému plneniu žalovaného (pričom išlo o dva ojedinelé prípady, kedy žalovaný dňa 20. 04. 2011 uhradil sumu 30 eur a dňa 20. 11. 2012 sumu 20 eur), toto konanie žalovaného nemožno považovať za právne účinné uznanie zvyšku záväzku, ale len o plnenie, ktoré bolo vykonané z obavy pred hroziacim vymáhaním pohľadávky. S ohľadom na uvedené skutočnosti súd návrh žalobcu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, a hoci žalovaný bol podľa výsledku konania plne úspešným účastníkom konania, súd mu náhradu trov konania nepriznal, keďže si túto neuplatnil.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, odôvodniac ho nesprávnym právnym posúdením veci. K súdom vylúčenej aplikácii Obchodného zákonníka na záväzkový právny vzťah zo zmluvy o poskytnutí flexipôžičky, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, uviedol, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným zmluvu o úvere, ktorá sa riadi príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka z dôvodu, že je to práve , ktorý jediný komplexne upravuje typ zmluvy - zmluvu o úvere ako takú, t.j. ide o absolútny obchod. Zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným obsahuje všetky náležitosti právnou úpravou v danom čase požadované pre daný typ spotrebiteľského úveru. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný uzavrel s právnym predchodcom žalobcu zmluvu o úvere, tak tento právny vzťah predstavuje tzv. absolútny obchod a to bez zreteľa na povahu účastníkov tohto právneho vzťahu, nakoľko veriteľom môže byť ktorákoľvek právnická alebo fyzická osoba a rozhodujúcim znakom je forma vzťahu a nie jeho subjekty, a preto sa nevyžaduje, aby išlo výlučne o vzťahy medzi podnikateľmi. V uvedenom právnom vzťahu sa jej subjekty riadia Obchodným zákonníkom, pretože skutočnosť, že sa jedná o absolútny obchod vylučuje dohodu strán o voľbe Obchodného zákonníka ako voľbu práva. V nadväznosti na uvedené citoval rozhodnutia slovenských a českých súdov ako dôkaz o tom, že súdna prax rešpektuje obchodnoprávny charakter zmluvy o úvere. Uviedol, že v zmysle judikatúry zmluva uzatvorená podľa Obchodného zákonníka môže mať povahu spotrebiteľskej zmluvy. Každý typ zmluvy môže mať povahu spotrebiteľskej zmluvy, a preto takúto povahu môže mať aj zmluva uzatvorená podľa Obchodného zákonníka. Vzhľadom na povahu úverového vzťahu je vo vzťahu k Zákonu o spotrebiteľských úveroch lex generalis práve . Berúc do úvahy ustálenú prax slovenských súdov a ustanovenia právnych predpisov, má žalobca za to, že so žalovaným bol a je oprávnený uzatvoriť zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa Obchodného zákonníka, pričom však jej jednotlivé ustanovenia nesmú odporovať ustanoveniam Zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka. Z vyššie uvedených dôvodov preto žalobca nesúhlasí so záverom súdu, že na vzťah medzi žalobcom a žalovanými nemožno aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka a považuje v tejto súvislosti rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne. K premlčaniu uviedol, že právny vzťah založený medzi stranami zmluvou o splátkovom úvere aj napriek tomu, že je charakterom spotrebiteľským vzťahom, patrí do kategórie tzv. absolútnych obchodov, čo znamená, že sa bude pri posudzovaní otázky premlčania vychádzať z ustanovení Obchodného zákonníka, ktorý je upravená všeobecná obchodnoprávna úprava premlčania. Právna úprava ochrany spotrebiteľa je úpravou, ktorá má predovšetkým chrániť spotrebiteľa pred takým zmluvným vzťahom, v ktorom dojednané podmienky sú v neprospech spotrebiteľa. Zmluvnou podmienkou nemožno rozumieť aj zákonnú úpravu obsiahnutú v Obchodnom zákonníku týkajúcich sa premlčania. Každé ustanovenie, ktoré sa v Občianskom zákonníku líši od ustanovení v Obchodnom zákonníku nie je automaticky ustanovením na ochranu spotrebiteľa, ale vyplýva z rozdielnosti vzťahov, ktoré obe úpravy regulujú. Je preto potrebné pri aplikácii práva dôsledne zvážiť, ktoré konkrétne ustanovenie skutočne smeruje k ochrane spotrebiteľa. Z uvedených dôvodov je preto nepatričné podriaďovať dĺžku premlčacej doby v Občianskom zákonníku pod ochranu spotrebiteľa. Takýmto postupom by získal spotrebiteľ viac práv, než mu patrí podľa vyvážených európskych štandardov. Takýto prístup by postavil druhú zmluvnú skoro do nerovnovážnej pozície subjektov, ktorého právny úkon, spravujúci sa určitými predstavami o normách, ktoré na daný vzťah dopadajú, môže byť kedykoľvek podlomené akýmkoľvek ustanovením, ktoré je obsiahnuté v Občianskom zákonníku alebo v iných predpisoch a ktoré z dôvodu výhodnosti pre druhú zmluvnú stranu by malo modifikovať daný záväzkový vzťah riadiaci sa Obchodným zákonníkom. Ku konečnej splatnosti pohľadávky pôvodným veriteľom došlo dňa 21. 03. 2012, teda premlčacia doba začala plynúť odo dňa 22. 03. 2012. Keďže žalovaný poukázal na účet žalobcu po splatnosti úveru dňa 20. 11. 2012 sumu 20 eur, považuje to za čiastočné plnenie záväzku žalovaného. Ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka spája s čiastočným plnením záväzku vznik vyvrátiteľné domnienky trvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania za predpokladu, že nešlo o záväzok premlčaný. Ak uznanie dlhu založilo vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v dobe uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ domáha splnenia tohto záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadom

neexistencie záväzku na dlžníkovi. Zmyslom a účelom ustanovení zákona o uznaní záväzku čiastočným plnením bolo zakotviť zásadu, že pokiaľ osoba bez ďalšieho čiastočne plní svoj dlh, je jej úmyslom plniť na existujúci dlh, ak výslovne neuvedie, že čiastočným plnením dlh neuznáva. Z uvedených dôvodov považuje deň čiastočného plnenia za dátum, kedy došlo k prerušeniu premlčacej doby a od ktorého plynie nová premlčacia doba. Žalobca podal návrh na súde 24. 01. 2014, čo znamená, že premlčacia doba v prípade aplikácie Obchodného zákonníka v tomto prípade neuplynula. Uviedol, že súd vec nesprávne právne posúdil, keď nesprávne určil začiatok plynutia premlčacej lehoty, pričom absolútne nevzal v úvahu čiastočnú úhradu žalovaného a s tým súvisiace prerušenie premlčacej doby a začatie plynutia novej premlčacej doby, čo malo vplyv aj na nesprávne právne posúdenie a rozhodnutie v časti úrokov z omeškania. Úkony žalovaného je nutné vyhodnotiť ako uznanie záväzku. Uznanie záväzku urobené spôsobom požadovaným zákonom zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trvá. Tým sa v spore posilní procesná pozícia veriteľa, kedy nemusí dokazovať vznik záväzku ani jeho trvanie v čase, kedy k uznaniu došlo. Naopak, je na dlžníkovi, ktorý namieta, že záväzok nevznikol, že bol splatený alebo zanikol inak, aby svoje tvrdenia preukázal. Uznaním záväzku prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. Z úmyslu dlžníka uhradiť celú dlžnú sumu formou mesačných splátok jednoznačne vyplýva, že súčasne túto uznáva, keďže chce dosiahnuť účinok spočívajúci v uhradení celej dlžnej sumy. Vychádzajúc z uvedeného žalobca považuje rozhodnutie súdu v tejto časti za nepreskúmateľné, keďže súd prvej inštancie sa s uvedenou právnou argumentáciou žalobcu, preukázanou listinnými dôkazmi vôbec nevysporiadal a nárok žalobcu zamietol aj napriek skutočnosti, že dôkazné bremeno aj o neexistencii pohľadávky v tomto smere spočívalo na žalovanom, ktorý sa k veci nevyjadril a neexistenciu záväzku voči žalobcovi v priebehu celého konania nepreukázal a na nariadené pojednávanie sa aj napriek skutočnosti, že má riadne vykázané doručenie nedostavil. Žalobca má za to, že prvostupňový súd v tomto smere zvýhodnil žalovaného a nebola zachovaná rovnosť účastníkov konania. Žalobca sa pokúšal o mimosúdne urovnanie sporu po dobu takmer 17 mesiacov, a to práve z dôvodu, aby sa nenavyšovali náklady na konanie a trovy konania. Žalovaný plnil dobrovoľne pohľadávku pred jej zosplatnením, teda ešte voči právnemu predchodcovi žalobcu. Z takéhoto konania žalovaného nemožno vyvodiť iný skutkový záver ako ten, že pohľadávku plnil dobrovoľne, avšak nie riadne a včas. Žalovaný sám dal pokyn i kontaktoval žalobcu a požiadal o možnosť splácať dohodnutý záväzok v mesačných splátkach vo výške 20 eur, čo mu žalobca vyhovel, a z ktorej skutočnosti jednoznačne vyplýva zrejmá a badateľná snaha žalobcu zbytočne nenavyšovať náklady konania. Žalobca má za to, že jeho nárok bol v priebehu konania riadne preukázaný listinnými dôkazmi, navyše, nedôvodnosť návrhu žalobcu nebola zo strany žalovaného v priebehu konania nijako preukázaná a to napriek skutočnosti, že dôkazné bremeno v tom v prípade nesie žalovaný a vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie neuviedol žiadne skutkové ani právne okolnosti, ktoré ho k vysloveniu takéhoto právneho záveru viedli, považuje žalobca rozhodnutie v tejto časti za nepreskúmateľné. Keďže prvostupňový vec nesprávne posúdil, následkom toho je i nesprávne rozhodnutie súdu o trovách konania. Žalobca má za to, že konanie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, nakoľko prvostupňový súd nerešpektoval základnú zásadu súkromného práva, rovnosť procesných strán a nezabezpečil spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov obidvoch účastníkov konania. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný nikdy nespochybnil existenciu nároku žalobcu, jeho výšku ani právny dôvod vzniku, práve naopak, svojím konaním uznal existenciu nároku žalobcu, ako aj skutočnosť, že v priebehu celého konania sa k návrhu žalobcu nevyjadril, má žalobca za to, že prvostupňový súd neprimerane zvýhodnil žalovanú stranu. Žalobca počas konania riadne preukázal dôvodnosť ním uplatňovaného návrhu, ako aj skutočnosť, že žalobcom uplatnené právo nie je premlčané, zodpovedal na všetky súdom položené otázky, na podporu svojich tvrdení predložil súdu listinné dôkazy, naproti tomu, žalovaný bol počas konania absolútne pasívny, nielenže nereagoval na početné výzvy žalobcu, ale ani na výzvy súdu a nedostavil sa ani na pojednávanie. Súd z uvedených dôvodov konal svojvoľne a dospel k arbitrárnemu rozhodnutiu, keď bez relevantného odôvodnenia zamietol návrh žalobcu v celom rozsahu. Súd nerešpektoval základnú zásadu súkromného práva, a to zásadu rovnosti účastníkov. Ako ďalšiu vadu konania, ktorá má za následok nesprávnosť rozhodnutia vidí nedostatočnú odôvodnenosť rozhodnutia súdu vo veci samej. Vzhľadom na skutočnosť, že v rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje akékoľvek odôvodnenie, zdôvodňujúce rozhodnutie súdu prvej inštancie, má žalobca za to, že konanie súdu prvej inštancie má vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a návrhu žalobcu vyhovieť. Alternatívne sa domáhal zrušenia rozhodnutia trov štátu a vrátenia veci na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 01. 07. 2016, ďalej len preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušil a podľa § 389 ods. 2 vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 2.586 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 2.586 eur od 24. 01. 2014 do zaplatenia a náhradu trov konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaný s právnym predchodcom žalobcu - Všeobecnou úverovou bankou, a. s. (VÚB, a. s.) dňa 21. 03. 2007 uzavrel zmluvu č. 001332001160307. Na základe tejto zmluvy bol žalovanému poskytnutý spotrebný úver vo výške 3.319,39 eura, ktorý sa žalovaný zaviazal právnemu predchodcovi žalobcu vrátiť spolu s dohodnutým úrokom vo výške a za podmienok uvedených v zmluve. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo 14. 08. 2012 žalobca nadobudol voči žalovanému pohľadávku, ktorú si uplatnil podaným návrhom len v časti dlžnej istiny vo výške 2.586 eur. Zároveň si uplatnil na zaplatenie úrok z omeškania z dlžnej sumy istiny od 24. 01. 2014 (t.j. odo dňa spísania návrhu na začatie konania) do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia.

6. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa 21. 03. 2007 zmluvu o poskytnutí flexipôžičky, ktorej súčasťou sú všeobecné obchodné podmienky. Predmetom uvedenej zmluvy o splátkovom úvere bola výška úveru 100.000 Sk (3.319,39 eura) s pevnou úrokovou sadzbou 18,9% ročne. Mesačná splátka predstavovala sumu 2.588,56 (85,92 eura) s tým, že splatnosť prvej splátky nastáva dňom 21. 04. 2007, počet splátok je 60 a splatnosť poslednej splátky bola dohodnutá dňom 21. 04. 2012. RPMN predstavovala 22,65% eura a celkové náklady spojené s úverom predstavovali čiastku 159.713,20 Sk (5.301,50 eura). Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol pre premlčanie, keď vychádzal z toho, že žalovaný naposledy riadne uhradil splátku úveru v mesiaci október 2008, pričom splátku splatnú v mesiaci november 2008 už neuhradil, preto mal za to, že dňa 21. 02. 2009 (teda uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 21. 11. 2008) nastala splatnosť dlhu žalovaného. Počnúc odo dňa 22. 02. 2009 začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde v trvaní troch rokov, ktorá márne uplynula dňa 21. 02. 2012, a keďže konanie v prejednávanej veci začalo až dňa 27. 01. 2014, bolo to až po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie tohto nároku.

7. Podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, a ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

9. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10. Podľa čl. 46 ods. 1 <. každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

11. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. <. Q. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru <. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 <. Ústavy <., čl. 6 ods. 1 Dohovoru <. a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 191 <. a § 220 ods. 1 <. <., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 <. musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 220 ods. 2 <. CSP. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 378 <. .

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, keď sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal pre rozhodnutie významnými námietkami a argumentmi strán, avšak dospel k záveru, že záver súdu prvej inštancie, že splatnosť pohľadávky žalobcu nastala dňa 21. 02. 2009, teda uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 21. 11. 2008 a počnúc odo dňa 22. 02. 2009 začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde v trvaní troch rokov, nie je správny.

13. Zo zmluvy o poskytnutí flexipôžičky č. 001332001160307 zo dňa 21. 03. 2007 vyplýva, že jej súčasťou sú obchodné podmienky, ktorými sa riadia zmluvné strany vo veciach, ktoré nie sú osobitne upravené v úverovej zmluve. Zo všeobecných obchodných podmienok bodu VII. 1. písm. a) je banka oprávnená odmietnuť poskytnutie úveru alebo jeho časti alebo môže požadovať, aby dlžník vrátil celú poskytnutú sumu úveru s príslušenstvom pred dátumom splatnosti dohodnutým v úverovej zmluve, ak je dlžník v omeškaní s úhradou viac než dvoch splátok alebo jednej splátky počas obdobia dlhšieho než 3 mesiace a bol na ich zaplatenie písomne vyzvaný s upozornením na právo banky odstúpiť od úverovej zmluvy. Uvedený bod všeobecných obchodných podmienok tak upravuje oprávnenie banky využiť uvedené právne možnosti v prípade neplnenia si povinností klientom z úverovej zmluvy, avšak uvedené oprávnenie nie je povinnosťou banky, to znamená, že banka ho môže využiť, ale nemusí, a teda nie je možné mu toto oprávnenie dať za povinnosť. Ak teda aj žalovaný zaplatil poslednú splátku v októbri 2008, právnemu predchodcovi žalobcu, počnúc mesiacom november 2008 vzniklo v zmysle bodu VII. 1. písm. a) všeobecných obchodných podmienok právo požadovať celú poskytnutú sumu úveru s príslušenstvom pred dátumom splatnosti dohodnutým v úverovej zmluve, a to po písomnej výzve žalovanému s upozornením na právo veriteľa odstúpiť od zmluvy. To, že by právny predchodca žalobcu žalovaného vyzval na zaplatenie celej poskytnutej sumy úveru s príslušenstvom, žalobca netvrdil, teda toto svoje oprávnenie nevyužil, preto potom záver súdu prvej inštancie o začiatku plynutia premlčacej doby dňa 22. 02. 2009 je nesprávny.

14. K námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní odvolací súd považuje za potrebné tiež uviesť, že aj keď sa odvolací súd stotožňuje so žalovaným, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom, na ktorý sa vzťahuje , to však nevylučuje posúdenie danej veci aj v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže v danej veci išlo o poskytnutie flexipôžičky, pričom právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako veriteľ, t. j. ako osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, t. j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Záver súdu prvej inštancie o tom, že tento právny vzťah sa spravuje tak ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako aj ustanoveniami Občianskeho zákonníka a premlčanie je potrebné posudzovať podľa Občianskeho zákonníka, je preto správny. To, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, <. aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyjadril aj NS SR vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 4M

Cdo 17/2014, 8M Cdo 13/2014, 2M Cdo 5/2015, 3M Cdo 12/2014, 4M Cdo 4/2014 a 8 M Cdo 3/2015, v ktorých uviedol, že keďže ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka nadobudlo účinnosť 1. mája 2014, pričom tento predpis nemá prechodné ustanovenia, od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. V týchto rozhodnutiach NS SR posudzoval to, či sa pri úverovej zmluve, ktorá je zároveň spotrebiteľskou zmluvou, má premlčanie posudzovať podľa Obchodného alebo Občianskeho zákonníka.

15. Súd prvej inštancie teda správne postupoval, keď posudzoval danú zmluvu ako absolútny obchod, avšak na otázku premlčania, vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy, aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. Takéto pravidlo je v ustálenej aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd SR v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. 06. 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danej veci nesprávne určil počiatok plynutia premlčacej doby, a preto vec nesprávne právne posúdil, preto napadnuté rozhodnutie v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .