Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-508-2015.pdf
PDF · 122.55 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/508/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: Intrum Justitia Slovakia, s. r. o., Bratislava, Karadžičova 8, IČO: 35 831 154, zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Šoltés, Bratislava, Karadžičova 8, proti žalovanej: K. P., nar. XX. U. XXXX, bytom F., G. XXXX/XX, za účasti Združenia na ochranu spotrebiteľov OBRANA, Košice, Park Angelinum 2, IČO: 42 326 923, zastúpeného advokátom: JUDr. Peter Masarovič, Košice, Park Angelinum 2, o 1.219,11 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 5. mája 2015 č. k. 7C/42/2014-116 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti náhrady trov konania žalovanej p o t v r d z u j e .
Rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov vedľajšieho účastníka na strane žalovanej m e n í tak, že vedľajšiemu účastníkovi nepriznáva náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
Žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie sumy 1.219,11 eur, s 8,5%- ným ročným úrokom z omeškania od 9. októbra 2013 do zaplatenia a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej náhradu trov právneho zastúpenia 328,65 eur na účet jeho právneho zástupcu. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 39, § 52 ods. 1 až 3, § 524 ods. 1, 2 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 497 ObZ (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), § 2 písm. b/ ZoSÚ (zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov), § 92 ods. 8 ZoB (zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), § 120 ods. 4 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016). Vecne zdôvodnil uzavretou zmluvou o bežnom účte medzi právnou predchodkyňou žalobkyne (Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava, Suché mýto 4) a žalovanou 11. októbra 2002, na základe ktorej bol žalovanej zriadený bežný účet, ako i poskytnuté povolené prečerpanie peňažných prostriedkov na účte. Následne dňa 24. októbra 2005 uzavreli zmluvu o vydaní a používaní platobnej karty. Zmluvný vzťah súd prvej inštancie kvalifikoval ako vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou, keďže Slovenská sporiteľňa, a. s. vystupovala ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania a žalovaná ako spotrebiteľ, pretože nekonala v rámci predmetu obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia zostatku nesplateného úveru, získaného povoleným prečerpaním peňažných prostriedkov vo výške 1.095,40 eur a čerpaním nad rámec povoleného prečerpania vo výške 123,71 eur, na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, uzavretej 28. marca 2013 s právnou predchodkyňou.
V zmysle § 92 ods. 8 ZoB môže banka postúpiť svoju pohľadávku voči klientovi, ktorý je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj napriek písomnej výzve banky. V konaní však žalobkyňa nepreukázala, že jej právna predchodkyňa písomne vyzvala žalovanú pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok na zaplatenie nepovoleného prečerpania a táto skutočnosť nevyplynula ani z obsahu spisu (naviac podľa žalobkyne konečná splatnosť úveru nastala až vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru, v zmysle jej oznámenia z 1. októbra 2013, hoci zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá už 28. marca 2013). Z dôvodu, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že pred postúpením bola žalovaná vyzvaná na zaplatenie dlžnej sumy (výzvou, ktorá bola doručená, prípadne podaná na poštovú prepravu), takéto postúpenie pohľadávky je neplatné pre rozpor so zákonom (nedodržaním zákonom stanovenej podmienky uvedenej v ZoB). V dôsledku toho žalobkyňa nepreukázala svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní (t. j., že je nositeľom subjektívneho práva z hmotnoprávneho vzťahu) a žaloba bola preto zamietnutá. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 149 ods. 1 a § 151 ods. 8 O. s. p., nepriznaním náhrady trov konania úspešnej žalovanej, ktorá si náhradu trov konania neuplatnila. Vedľajšiemu účastníkovi na strane úspešnej žalovanej súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania, potrebných na účelné bránenie práva. V konaní pred súdom prvej inštancie sa vedľajší účastník vyjadril k žalobe a uplatnil si náhradu trov právneho zastúpenia. Vzhľadom na jeho cieľ a úlohu, ktorými sú ochrana spotrebiteľa, bol daný predpoklad, že disponuje znalosťami a vedomosťami v oblasti spotrebiteľského práva a preto bol spôsobilý samostatne ochraňovať spotrebiteľa. Vedľajší účastník sa k veci písomne vyjadril, dostavil sa na pojednávanie, na ktorom riadne za prítomnosti žalovanej zastupoval jej záujmy. Trovy konania predstavujúce trovy právneho zastúpenia pozostávali z odmeny za tri úkony právnej služby 184,23 eur (61,41 eur x 3: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné vyjadrenie, účasť na pojednávaní), z režijného paušálu 2x 8,04 eur a 1x 8,39 eur spolu 24,47 eur, ako i z náhrady za stratu času 69,90 eur (20 polhodín x 13,98 eur, spolu 279,60 eur; uplatnené vo výške jednej štvrtiny, vzhľadom na účasť právneho zástupcu na štyroch pojednávaniach), z náhrady hotových výdavkov, a to cestovného vo výške 50,05 eur (motorové vozidlo Citroen C4 1,6 HDi, obojsmerná vzdialenosť Košice - Skalica a späť 838 km x 0,183 eur; spotreba 4,7 l/100 km, cena pohonných hmôt 1,19 eur/l, po zohľadnení účasti na štyroch pojednávaniach právneho zástupcu).
2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci. Žalobkyňa svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní preukázala predložením listinného dôkazu „Oznámením o postúpení pohľadávky“. Relevantné oznámenie postupcu (dlžníkovi) o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky (na podporu svojej argumentácie žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 210/2001). Súdu prvej inštancie bola predložená aj zmluva o postúpení pohľadávok, s identifikáciou postúpenej pohľadávky. Účelom ustanovenia § 92 ZoB je úprava výnimiek bankového tajomstva. Dotknuté ustanovenie ZoB nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Banka môže postúpiť pohľadávku aj na inú osobu ako je banka, teda aj na osobu, ktorá nie je viazaná bankovým tajomstvom, a to i bez súhlasu klienta. Ak by postúpila pohľadávku na inú osobu skôr, ako sú splnené stanovené podmienky a súčasne by nemala na postúpenie pohľadávky súhlas, porušuje tým bankové tajomstvo. Účel týchto ustanovení ZoB je vyjadrený aj v dôvodovej správe (ustanovenia odsekov 1 až 7, t. č. 8, upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva). Nejde však o zákonné podmienky pre platné postúpenie pohľadávky bankou, nedodržanie ktorých by spôsobovalo neplatnosť postúpenia.
3. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.
4. Vedľajší účastník na strane žalovanej navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Žalobkyňa nepredložila dôkaz, že k vyhláseniu splatnosti úveru došlo a že tento písomný prejav vôle bol zaslaný na poštovú prepravu a doručený žalovanej (dostaním sa do faktickej dispozičnej sféry žalovanej). Podľa § 54 ods. 2 O. z. v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší. Žalobkyňa nepredložila písomný dôkaz o existencii konkrétnej výzvy, ktorou by jej právna predchodkyňa vyzvala žalovanú na okamžité splatenie úveru. Preto nebola schopná preukázať ani zaslanie takejto výzvy na poštovú prepravu a jej doručenie žalovanej. Oznámenie o postúpení pohľadávky takýmto dôkazom nie je. Na podporu svojej argumentácie vedľajší účastník poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove. Má rovnaké práva a povinnosti ako účastník
konania, teda aj právo dať sa zastúpiť advokátom. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/219/2012 je služba advokáta u právnických osôb zameraných na kolektívnu ochranu práv pochopiteľná a logická, pretože úspech v konaní je determinovaný nielen tým, kto a aké právo má (hmotnoprávny aspekt), ale aj schopnosťou toto právo uplatniť (procesnoprávny aspekt). Náklady s tým spojené sú preto v zásade účelné. Právny zástupca vedľajšieho účastníka musel podrobne žalobný návrh, ako aj jeho prílohy preštudovať, posúdiť a následne podať vo veci kvalifikované vyjadrenie. V zmysle uvedeného narastá význam úlohy vstupu vedľajšieho účastníka na ochranu spotrebiteľa, ktorého činnosťou dochádza k naplneniu zákonodarcom sledovaného cieľa. Vedľajší účastník svojou činnosťou napĺňa aj ciele politiky Európskej únie v oblasti ochrany práv spotrebiteľov (čl. 169 Lisabonskej zmluvy a čl. 38 Charty základných práv Európskej únie), príslušnej smernice Európskej únie a rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie, ako aj vnútroštátnej právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa. V zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-279/09 Združenie na ochranu spotrebiteľa má právo na advokáta, ako aj náhradu trov konania. Podľa nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2257/08, nie je možné prostredníctvom pojmu účelný vymedzovať kategórie subjektov, ktoré by mali z hľadiska právneho odlišné postavenie a tak im de facto právo na náhradu trov konania upierať (z hľadiska ostatných subjektov ich diskriminovať). Vedľajší účastník poukázal aj na ďalšie rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne a rozhodnutie Okresného súdu Skalica.
5. Podľa § 382 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) odvolací súd vyzval účastníkov konania na písomné vyjadrenie k možnému použitiu ustanovenia § 5b ZoOS (zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov), ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci súdom prvej inštancie nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Žalobkyňa, ako ani žalovaná, na výzvu odvolacieho súdu nereagovali.
6. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, hoci pri zachovaní postupu stanoveného § 382 CSP, z iných dôvodov ako uviedol súd prvej inštancie.
7. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Podľa § 5b ZoOS orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
9. Súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovanou ako spotrebiteľskú zmluvu, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti), aj podľa právneho poriadku platného v čase jej uzavretia (§ 52 ods. 2, 3 O. z. v znení účinnom do 31. decembra 2007).
10. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj ZoOS. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89, Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation
SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92, Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 O. z. a ustanoveniach zákona o ochrane spotrebiteľa (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy) vychádzať z rozšíreného výkladu definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže žalobkyňa sa domáha svojho nároku voči žalovanej, ktorá je spotrebiteľom.
11. Z uvedeného potom možno vyvodiť záver, že prípadná nedôslednosť pôvodnej právnej úpravy O. z. (účinnej do 31.12.2007) nemôže mať za následok nemožnosť spotrebiteľa (vo vzťahu k uplatňovaným nárokom voči nemu zo zmluvy uzavretej do 31.12.2007), reálne sa domôcť práv priznaných normami na ochranu spotrebiteľa (§ 52 - § 54 O. z.). Až novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 1 predstavuje správne transponovanú definíciu spotrebiteľskej zmluvy (ktorou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom).
12. Obdobný uvedenému je prípad novelizácie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z., ktoré už normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu O. z. pred ustanoveniami ObZ (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015 novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z. (účinné od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Je potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení O. z. (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Námietka o nutnosti favorizovať ObZ neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27. januára 2011).
13. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, bolo potrebné na daný prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby, je pre žalovanú ako spotrebiteľa priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou premlčacou lehotou podľa ObZ). Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovanou je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom ObZ bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvných typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O. z. podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy (porov. rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 5Co/716/2014-63 zo 16. decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O. z., ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/2013 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O. z. na prospech spotrebiteľa, na úver ako absolútny obchod upravený v ObZ, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.
14. Odvolací súd v súlade s ustanovením § 382 CSP preto aplikoval na súdenú vec ustanovenie § 5b ZoOS zakotvujúce povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti
spotrebiteľovi nie je premlčaný (prípadne či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať). Uvedené ustanovenie má procesný charakter a bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase rozhodovania (ide o tzv. režim okamžitej aplikovateľnosti, uplatňovanej pri procesných predpisoch). Odvolací súd preto kvalifikoval nárok uplatnený žalobkyňou, vo výške 1189,49 eur, ako premlčaný, vzhľadom na hmotnoprávne ustanovenie o všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, keďže z písomnej výzvy právnej predchodkyne žalobkyne z 15. apríla 2010 vyplývalo, že žalovaná bola v omeškaní so zaplatením sumy 1.189,49 eur už dňa 31. marca 2010. Žalobkyňa týmto listinným dôkazom preukazovala omeškanie, a teda i splatnosť dlhu v tejto časti, pred postúpením pohľadávky dňa 28. marca 2013 (podanie žalobkyne zo 4. mája 2015). Vzhľadom na uvedené trojročná premlčacia doba preto uplynula dňom 2. apríla 2013 (podľa § 122 ods. 3 O. z. ak posledný deň lehoty pripadne na sviatok, posledným dňom lehoty je najbližší nasledujúci pracovný deň). Pokiaľ bola žaloba podaná na súde prvej inštancie 16. júna 2014, bola podaná po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty a bol tak daný dôvod pre zamietnutie žaloby v uvedenej časti.
15. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah, vrátane výberu zmluvného typu (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-240/98 až C 244/98, Oceano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza Claro).
16. Vo vzťahu k zostávajúcej sume 29,62 eur odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, na základe ktorého zamietol žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v konaní. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že pred postúpením pohľadávky jej právnou predchodkyňou (zmluvou o postúpení pohľadávok, uzatvorenou dňa 28. marca 2013) nastala splatnosť dlhu aj v tejto ostatnej časti 29,62 eur.
17. Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravuje vzťahy súvisiace s podnikaním bánk na území Slovenskej republiky s cieľom bezpečného fungovania bankového systému (§ 1). V ustanovení § 2 ods. 1 tento zákon definuje banku ako právnickú osobu so sídlom na území Slovenskej republiky založenú ako akciovú spoločnosť, ktorá má bankové povolenie (je osobitnou úverovou inštitúciou). Ustanovenie § 92 ods. 8 tohto zákona preto obsahuje osobitnú úpravu postúpenia pohľadávky, písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, pričom predmetom postúpenia môže byť peňažný záväzok klienta voči banke, s ktorým je nepretržite v omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní.
18. K omeškaniu dlžníka dochádza uplynutím doby splatnosti, ktorá sa riadi hmotným právom. Z dôvodu, že pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky s pôvodným veriteľom nebola preukázaná splatnosť celej pohľadávky (podľa tvrdenia žalobkyne konečná splatnosť úveru nastala až dňom vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, v zmysle jej oznámenia z 1. októbra 2013), nebolo preukázané ani platné postúpenie pohľadávky na žalobkyňu (v zostávajúcej výške vymáhanej pohľadávky 29,62 eur). Postúpenie pohľadávky bánk právna úprava výslovne viaže na záväzky, s ktorými je klient banky v omeškaní, ktoré nastáva po splatnosti dlhu. Preto východiskovým predpokladom postúpenia je splatnosť pohľadávky banky voči klientovi. Špeciálna úprava postúpenia pohľadávky vychádza z osobitného postavenia bánk, ktoré disponujú bankovým povolením. Keďže cieľom zákona je právna úprava pri zabezpečení fungovania celkového bankového systému, bolo žiadúce stanoviť pevné pravidlá pri postupovaní pohľadávok bánk na iné subjekty, ktoré nie sú bankami, aby nedošlo k obchádzaniu zákona o bankách (napr. s postúpením nesplatných pohľadávok bánk súvisí ich ďalšia správa, pričom poskytovanie úveru bánk a ich správa je špecifickou osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou). Ak postupovaná pohľadávka predstavovala aj takú časť celkovej pohľadávky, ktorá nebola splatná, postúpenie bolo v rozpore s právnou úpravou zákona o bankách a teda v relevantnej časti neplatné. Oznámenie o postúpení pohľadávky pôvodného veriteľa bolo tak bez právneho významu, vzhľadom k dotknutej právnej úprave zákona o bankách. Odvolací súd sa preto nestotožnil s argumentáciou žalobkyne v odvolaní. Z dôvodov, pre ktoré nemohla byť žalobkyni predmetná pohľadávka priznaná, nebolo možné priznať ani je príslušenstvo a to úroky z omeškania.
19. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti vo veci samej ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania úspešnej žalovanej. Súd prvej inštancie dôvodne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. (účinného do 30. júna 2016), na základe ktorého vzniklo žalovanej právo na náhradu trov konania. Vzhľadom k tomu, že žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila a zo spisu vznik trov konania tejto účastníčky nevyplýval, dôvodne žalovanej náhrada trov konania pred súdom prvej inštancie nebola priznaná.
20. Odvolací súd však napadnutý rozsudok v časti náhrady trov konania vedľajšieho účastníka na strane žalovanej zmenil podľa § 388 CSP a náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi nepriznal, keďže neboli splnené podmienky na potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa v tejto časti, ako ani na jeho zrušenie.
21. Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. (účinný do 30. júna 2016) účastníkovi, ktorý má vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Súd prvej inštancie správne aplikoval zásadu úspechu, v zmysle ktorej žalovanej, ktorá bola v konaní v plnom rozsahu úspešná, vznikol nárok na náhradu trov konania, ako aj vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vystupoval na jej strane. Od práva účastníka (vedľajšieho účastníka) obrátiť sa na súd prostredníctvom právneho zástupcu, ktoré odvolací súd nespochybňuje, je však potrebné odlíšiť právo na náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Náhrada trov konania je obmedzená len na náhradu trov účelne vynaložených (na uplatňovanie alebo bránenie práva). Posúdenie účelnosti je závislé od konkrétnych okolností danej veci.
22. Vedľajší účastník (do 30. júna 2016) predstavoval občianske združenie, ktoré vzniklo za účelom naplnenia legitímneho cieľa, ktorým je ochrana spotrebiteľa. Je subjektom plne spôsobilým poskytovať ochranu vo veciach sporu občana - spotrebiteľa v súdnych, ako aj mimosúdnych sporoch. Procesná ochrana spotrebiteľa v sporovom konaní napĺňala zmysel a účel vzniku združenia práve v tom, aby spotrebiteľ nebol odkázaný na poskytovanie právnej pomoci prostredníctvom právneho zástupcu - advokáta. Ak vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa využilo svoje procesné právo na zastupovanie v konaní právnym zástupcom - advokátom, súčasne nieslo aj procesnú zodpovednosť spojenú s posudzovaním účelnosti vynaložených trov konania vrátane trov právneho zastúpenia. Priznať možno len náhradu trov potrebných (nevyhnutných) na účelné bránenie práva, ktoré sa objektívne považujú za vynaložené účelne.
23. Ustanovenie § 5b ZoOS s účinnosťou od 1. mája 2014 zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný alebo či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Uvedené zákonné ustanovenie zahŕňa povinnosť súdu ex offo (z úradnej povinnosti) preskúmavať a prihliadať na všetky neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ako i zákonné prekážky brániace priznať nárok voči spotrebiteľovi. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-240/98 až C 244/98, Oceano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza Claro). Na vyrovnanie zdanlivej (formálnej) zmluvnej rovnováhy zákonodarca reagoval legislatívnymi zmenami, konkrétne aj právnou úpravou procesného postavenia združenia, ktoré ako právnická osoba mohlo na základe plnomocenstva zastupovať spotrebiteľa v konaní pred štátnymi orgánmi (§ 25 ods. 2 ZoOS), ako aj dotknutým ustanovením § 5b uvedeného zákona a úpravou vedľajšieho účastníctva združenia v súdnom konaní (§ 93 ods. 3 veta druhá O. s. p.).
24. Ak sa vedľajší účastník na strane žalovanej za uvedeného platného právneho stavu rozhodol udeliť plnomocenstvo na svoje zastupovanie v súdnom konaní právnemu zástupcovi - advokátovi, nesie dôsledky s tým spojené a to v podobe vyhodnotenia neúčelného charakteru vynaložených trov právneho zastúpenia právnym zástupcom vedľajšieho účastníka. Z dôvodu, že súd prvej inštancie ex offo bol povinný prihliadať na všetky zákonné prekážky brániace priznať žalobkyni plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy, vedľajší účastník by svoju úlohu, spočívajúcu v pomoci žalovanej v postavení spotrebiteľa, mohol efektívne splniť aj bez vynaloženia nákladov na právne zastupovanie. S poukazom na uvedené uplatňované trovy právneho zastúpenia občianskym združením prostredníctvom právneho zástupcu nesledujú legitímny cieľ, ktorým je nastolenie rovnováhy medzi spotrebiteľom a poskytovateľom služby, ale samoúčelné vytváranie trov.
25. Podľa § 2 O. s. p. bol súd povinný dbať, aby nedochádzalo k zneužívaniu práv na úkor fyzických alebo právnických osôb. Zákaz zneužitia práva zabezpečuje, aby aj uplatňovanie náhrady trov konania nepredstavovalo dôsledok zneužitia noriem procesného práva. Ak si vedľajší účastník uplatnil trovy právneho zastúpenia, predstavujúce odmenu za činnosť právneho zástupcu, ktorý musel žalobný návrh a jeho prílohy náležite preštudovať a posúdiť z hľadiska právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv a následne podať v danej veci konkrétne kvalifikované vyjadrenie, nemožno mu náhradu takýchto trov priznať. Rovnaká povinnosť (obligatórneho prieskumu) totiž už prislúchala s poukazom na vyššie uvedené súdu (ex offo) a vynaložené trovy právneho zastúpenia v súvislosti so zastupovaním vedľajšieho účastníka nemožno kvalifikovať ako potrebné, t. j. nevyhnutné (na účelné bránenie práva). Preto ich náhrada nemohla byť vedľajšiemu účastníkovi priznaná. Nemožno prehliadať ani samotný cieľ združenia, ktorým je aktivita združenia v konaní pred súdmi na strane spotrebiteľa, čo zahŕňa aj aspekt uplatňovania práv spotrebiteľa vrátane poskytovanie poradenstva so zameraním na neprijateľné zmluvné podmienky a všeobecnú ochranu práv spotrebiteľa (ako to vyplýva už z názvu združenia). V prípade akceptovania účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia právnym zástupcom vedľajšieho účastníka, združenie by predstavovalo len pasívny subjekt, ktorý existuje sám pre seba.
26. Vyššie uvedená argumentácia sa vzťahuje na uplatnené trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka v celom rozsahu, ktoré z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné priznať vôbec.
27. Z dôvodu, že žalovaná bola úspešná aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení § 255 ods. 1 CSP, vzniklo jej právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
28. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2015/160/20160701#paragraf-357.odsek-1.pismeno-a>.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2015/160/20160701#paragraf-421.odsek-1> nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.