Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-303-2016.pdf
PDF · 107.69 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/303/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a sudkýň JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika, IČO: 26429705, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grosslingova 4, IČO: 36864421, za ktorú koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: I. D., bytom T., P. T. č. XXX/XX, o zaplatenie sumy 647,13 eura s príslušenstvom zo zmenky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 12. februára 2016 č.k. 7C/70/2014-106, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .
Žalovanému vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorú podal formou tlačiva podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 o zaplatenie zmenkovej sumy 647,13 eura s príslušenstvom. Konanie v časti o zaplatenie sumy 647,13 eura a zmenkového úroku 0,19% denne zo sumy 869,13 eura od 31. 03. 2011 do 10. 07. 2011, zo sumy 795,13 eura od 11. 07. 2011 do 09. 08. 2011, zo sumy 721,13 eura od 10. 08. 2011 do 07. 09. 2011 a zo sumy 647,13 eura od 09. 09. 2011 do zaplatenia, zastavil. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal s odkazom na ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákon číslo 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. 06. 2016, ďalej len „OSP“) s odôvodnením, že mu žiadne trovy nevznikli. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil podľa ustanovení § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2, § 39, § 3 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 6 zákona číslo 258/2001 Z.z.. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 5b zákona číslo 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov o ochrane spotrebiteľa a čl. I § 48 ods. 1, § 75, § 11 ods. 1, § 17 zákona č. 191/1950 Zb. zákona zmenkového a šekového v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zmenkový a šekový zákon“). Na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd zistil, žalovaný vystavil dňa 15. 07. 2010 v I. zmenku na zmenkovú sumu 869,13 eura s tým, že za ňu zaplatí pri predložení na rad: POHOTOVOSŤ, s.r.o. zmenkovú sumu: 869,13 eura a zmenkový úrok 0,25% denne od dátumu začiatku úročenia: 31. Marca 2011. Zmenka bola splatná pre POHOTOVOSŤ, s.r.o., vystavená „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Na zmenke je uvedený údaj - číslo zmluvy 608900340. Veriteľ následne indosoval zmenku na žalobcu. Žalobca k návrhu značenú zmluvu nedoložil. Preskúmaním spisu Okresného súdu Nitra sp.zn. 17Er/1407/2012 zistil, že žalobca si uplatnil nárok na vymoženie pohľadávky na základe exekučného titulu - rozsudku rozhodcovského súdu, ktorý bol vydaný na základe úverovej zmluvy č. 608900340, v ktorom konaní bola žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia zamietnutá.
2.Zamietnutie žaloby žalobcu súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku odôvodnil jednak porušením zákonných povinností pri vyplňovaní zmenky, poukazujúc na ustanovenie § 4 ods. 6 zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, keď zmenka bola vystavená ako zabezpečovacia zmenka na zabezpečenie nároku veriteľa zo zmluvy o úvere, ktorého výška bola 450 eur a teda maximálna zmenková suma mohla byť 585 eur (suma istiny plux maximálne 30% istiny), pričom zmenka bola vyplnená na sumu 869,13 eura, teda v rozpore s týmto ustanovením. Taktiež konštatoval rozpor s dobrými mravmi nie len obsahu zmluvy, ale i jej účelu, vzhľadom na neprimerane vysoký poplatok za spracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou administratívou, čím tieto dojednania spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, preto sú neplatné. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 06. 05. 2008 sp.zn. 4Obo/161/2007. Okrem konštatovania neplatnosti tak úverovej zmluvy, ako aj vystavenej zmenky, aplikujúc ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, vyhodnotil nárok žalobcu ako premlčaný dôvodiac, že žalovanej boli finančné prostriedky titulom úveru vyplatené v deň uzavretia zmluvy, ktorú súd vyhodnotil ako neplatnú, t.j. dňa 15. 07. 2010 a teda žalobca alebo jeho právny pred chodca si svoje právo mohli prvý krát na súde uplatniť žalobou dňa 15. 07. 2010, žaloba však bola podaná až dňa 17. 04. 2014, t.j. po uplynutí troch rokov a teda žalovaná suma je premlčaná, na čo súd prihliadol zo zákona, z ktorého dôvodu nemohol žalobcovi priznať ani právo na vydanie bezdôvodného obohatenia z tejto úverovej zmluvy. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože mu v konaní žiadne nevznikli (142 ods. 1 OSP).
3.Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť. Namietal prekvapivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď v prejednávanej veci došlo z jeho strany k porušeniu práva RU, konkrétne k porušeniu čl. 4, 5 a 7 Nariadenia, keď súd nariadil pojednávanie, na ktoré neboli splnené podmienky. Podľa Nariadenia je pojednávanie možno nariadiť iba vo veciach rozporných tvrdení účastníkov konania, kde nebude možné potvrdiť alebo vyvrátiť tvrdenia účastníkov len na základe listinných alebo iných dôkazov. Navyše žalovaná nedoručila súdu žalobnú odpoveď, preto súd mal bez pojednávania rozhodnúť o pohľadávke žalobcu. Uviedol, že súd prvého stupňa mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Napadnuté rozhodnutie je prekvapivé, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom, lebo odporkyňa uplatnený nárok nepoprela, a je tu aj rozpor s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Namietal, že účastníci nenavrhli dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom, či ďalšími listinnými dôkazmi, pričom dokazovanie je podľa § 120 OSP ovládané prejednacou zásadou. Predložil ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, preukazujúcu jasne, úplne a zrozumiteľne jeho právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany odporkyne neboli žiadne námietky, a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov. Súd prvého stupňa mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Odporkyňa mohla na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia č. 861/2007 vzniesť námietky voči zmenke. Ak tak neurobila, akékoľvek iné námietky musia byť odmietnuté z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Namietal, že prvostupňový súd nesprávne vykonával a hodnotil dôkazy na skutočnosti, ktoré netvrdil žiadny z účastníkov konania, preto dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Predpokladom na vydanie rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky a žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak to však neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté a to z dôvodu platenia koncentračnej zásady. Záverom namietal premlčanie jeho nároku s tým, že premlčacia doba môže začať plynúť až odo dňa splatnosti zmenky, nie od momentu jej vystavenia. Premlčacia doba začala plynúť až v momente predloženia zmenky na platenie a ku dňu podania žaloby na uplatnenie pohľadávky na súde nebol nárok zo zmenky premlčaný.
4.Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
5.Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalobkyne podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené a preto
napadnutý rozsudok vo veci samej, ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdom prvej inštancie, na tieto ďalej iba poukazuje.
6.V predmetnej veci súd prvej inštancie rozhodol podľa procesných ustanovení zákona číslo 99/1963 Zb., Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný do 30. 06. 2016. Od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon číslo 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. V danej veci odvolací súd rozhodoval o odvolaní podanom žalovaným proti rozsudku súdu prvej inštancie, v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku.
7.Predmetom konania pred súdom prvého stupňa je návrh na uplatnenie pohľadávky podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie“). Na jeho základe sa navrhovateľ domáhal zaplatenia uvedenej zmenkovej sumy s príslušenstvom a trov konania. Podľa predloženého návrhu je navrhovateľ ako indosatár nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil žalovaný, pričom indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrená doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Indosant predložil zmenku na zaplatenie, lebo vystaviteľ pohľadávku doposiaľ neuhradil.
8.Žalobca v odvolaní namietal vadu konania, spočívajúcu v nariadení pojednávania a teda v porušení článkov Nariadenia, ďalej prekvapivom rozhodnutí súdu prvej inštancie, čo považoval za vadu konania, majúcu za následok odňatie možnosti konať pred súdom. Odvolací súd preto, predtým, ako preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, skúmal, či konanie zaťažil vadou konania namietanou žalobcom. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie doručil žalobcovi vyjadrenie žalovaného, v ktorom namieta uplatnený nárok a vzniesol námietku premlčania, ktoré vyjadrenie doručil žalobcovi. Žalobca, reagujúc na vyjadrenie žalovaného, zobral žalobu v časti zmenkovej sumy a v časti zmenkového úroku späť. Zároveň nariadil v danej veci pojednávanie na deň 12. 02. 2016, ktoré žalobca prevzal dňa 18. 01. 2016, pričom svoju neúčasť na tomto pojednávaní ospravedlnil podaním, doručeným súdu dňa 11. 02. 2016, v ktorom namietal nariadenie pojednávania. Súd prvej inštancie na tomto pojednávaní konštatoval premlčanie nároku žalobcu. Žalobca tým, že sa pojednávania nezúčastnil, sám sa pripravil o možnosť vyjadrenia sa pred súdom prvej inštancie, okrem toho sa v ospravedlnení vyjadril iba k nariadeniu pojednávania, pričom k námietke premlčania vznesenej žalovaným, ktorá bola žalobcovi doručená, sa nevyjadril. Okrem toho súd prvej inštancie aj v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia, konštatoval svoj postup a postup žalobcu, preto námietka žalobcu o prekvapivom rozhodnutí, je nepravdivá a tým účelová. Odvolací súd nezistil žiadne vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť, preto pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na ďalšie, obdobné hromadne podané žaloby žalobcom, v ktorých už žalobca pred týmto rozhodnutím obdržal rozhodnutie súdu prvej inštancie, v ktorej bolo konštatované, že ide o spotrebiteľský vzťah, v rámci ktorého bola posudzovaná aj úverová zmluva a teda nemohla byť odňatá možnosť žalobcovi konať pred súdom z dôvodu prekvapivosti rozhodnutia, keďže si musel byť vedomý skutočnosti, že súdy posudzujú predmetné žaloby aj z hľadiska spotrebiteľskej ochrany práva. 9.Súd prvej inštancie vo veci rozhodol dňa 12. 02. 2016. V Zbierke súdnych rozhodnutí SR bolo pod číslom 93/2015 publikované spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia zo dňa 20. októbra 2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa v nasledovnom znení: I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že: 1/ pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ: 2/ pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúcich ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného dokazovania vyplynie. II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená. III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky ( bez ohľadu na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.
Spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky - v zákonom stanovenom osobitnom médiu so špeciálnym zameraním a účelom, pod R 93/2015. Uvedeným postupom plnil najvyšší súd zákonom stanovenú povinnosť dbať o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 16 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch). Táto povinnosť mu v súčasnosti vyplýva z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O publikovaní predmetného rozhodnutia bolo rozhodnuté v rámci zákonom upraveného mechanizmu zabezpečujúceho koherentnosť judikatúry (IV. ÚS 60/2010). Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie spoločného stanoviska oboch kolégií v zbierke ako R 93/2015, priznáva tomuto stanovisku osobitný význam. Výklad najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Nemožno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej len „nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené v zbierke (ďalej len „publikované rozhodnutie“). Pokiaľ nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí je zároveň zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré vždy tvorí viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom rozhodnutí sa v tomto zmysle prípadne (ak vec prejednávajúci senát dospeje k záveru, že sú pre to splnené podmienky) môže odkloniť či odchýliť od názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí, tým ale ešte bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“ názoru, na ktorom spočíva publikované rozhodnutie. Zákon č. 191/1950 Sb. a OSP reagovali na prijaté rozhodnutie zákonom č. 438/2015 Z.z. účinným od 23.12.2015. Doplnil v čl. II. Zákon č. 191/1950 Sb. v §17 ods.1 o novú vetu a doplnil odsek 2. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak je žalovaným zo zmenky ten, koho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, možno majiteľovi robiť námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystavovateľovi alebo k predošlým majiteľom vždy. V konaní v ktorom sa uplatňuje alebo vymáha nárok zo zmenky sa z úradnej povinnosti prihliada na skutočnosti odôvodňujúce námietky podľa odseku 1, ktoré by ten, kto je žalovaný zo zmenky mohol uplatniť, ak jeho záväznosť zo zmluvy vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Poznámka pod čiarou odkazuje príkladmo na § 52 OZ, § 5a zákona č. 250/2007 Z.z. Tento zákon v čl. I. zmenil a doplnil OSP v § 79 o odseky 3, 4, § 114 ods. 2 OSP, v ktorých upravil náležitosti návrhu na začatie konania pri nároku uplatnenom zo zmenky a sankciu za nesplnenie povinnosti spočívajúcej v posudzovaní nároku titulom spotrebiteľskej zmluvy a poučenie žalovaného o možnosti uplatňovania námietok.
10. Odvolací súd, riadiac sa judikátom R 93/2015, by preto v zásade nemusel vysvetľovať, prečo tento judikát považuje za opodstatnený (platí totiž zásada, že len ten, kto volí odklon od judikatúry, musí náležite vysvetliť, prečo sa neriadi judikátom). Napriek tomu však viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods.1 OSP), k jednotlivým odvolacím dôvodom žalobcu, spočívajúcim predovšetkým v zdôraznení platnosti príslušnej zmenky a nepripustení akéhokoľvek súdneho prieskumu okolností vzniku zmenky a vykonania dokazovania v tomto smere udáva, že sa nestotožnil s jeho argumentáciou spochybňujúcou postup súdu pri vykonávaní dôkazov. Pri postupe podľa nariadenia je súd povinný rešpektovať právo na spravodlivý súdny proces a zásadu kontradiktórneho konania, najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania a o spôsobe a rozsahu dokazovania, ktoré je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia. Z článku 19 nariadenia vyplýva, že pokiaľ nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie. Nariadenie nekladie žiadne prekážky v možnosti preskúmať doložené listiny súdom a je možné aplikovať
procesnoprávne predpisy použiteľné v slovenskom právnom poriadku, predovšetkým aplikáciu znalostí určitých okolností súdu z jeho činnosti a zohľadnenie ochrany slabšieho v konaní, či ochrany dobrých mravov. Občiansky súdny poriadok, v znení neskorších predpisov, ako základný procesný predpis platný na území Slovenskej republiky do 30. 06. 2016, dôkaznú povinnosť upravoval v ustanovení § 120, kde v tretej vete odseku 1 umožňuje súdu výnimočne vykonať aj iné, než účastníkmi navrhnuté dôkazy, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Úvaha týkajúca sa prieskumu uplatneného nároku s oporou v doloženej zmenke nemôže byť ovplyvňovaná povahou použitého procesného nástroja. Skúmanie prípadne absolútnej neplatnosti úkonu, ku ktorej súd pristupuje ex offo nie je nariadením vylúčená. Prvostupňový súd preto správne vykonal dokazovanie v súlade s ustanovením § 120 OSP, správne v súlade s ustanovením § 132 OSP vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a vyhodnotil skutkový stav, na ktorý aplikoval správne ustanovenia zákona v správnej interpretácii. Napriek tomu, že dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesný poriadok - Civilný sporový poriadok, v zmysle prechodných ustanovení odvolací súd postup súdu prvej inštancie posudzoval podľa ustanovení doterajších, t.j. podľa Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na neplatnosti zmluvy o úvere pre hrubé narušenie rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to najmä v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch a následne na premlčaní nároku žalobcu, keď zmluvu vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon, ktorá skutočnosť má za následok vznik bezdôvodného obohatenia. Nárok žalobcu na vydanie tohto bezdôvodného obohatenia bol uplatnený po uplynutí premlčacej trojročnej lehoty. Zo zmluvy, ako absolútne neplatného právneho úkonu, nemohlo veriteľovi vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky. Žalobca v dôvodoch odvolania neuviedol k právnemu posúdeniu veci nič, argumentoval len tým, že prvostupňový súd nemohol založiť svoj názor na skúmaní tohto právneho úkonu, ktorého nebol účastníkom konania a mal rozhodovať len na základe ním predloženej zmenky. Vzhľadom na vyššie uvedené, prijaté stanovisko NS SR v judikáte R 93/2015, odvolací súd považuje tento odvolací dôvod za bezpredmetný. K námietke odvolateľa, týkajúcej sa konštatovania súdu prvej inštancie o premlčaní nároku žalobcu, odvolací súd iba poznamenáva, že je pravdou, že premlčacia lehota začína plynúť nie od vystavenia zmenky, ale od jej splatnosti, avšak v danej veci, za situácie, že súd prvej inštancie vyhlásil základný právny úkon, t.j. úverovú zmluvu za absolútne neplatný právny úkon, nemohla byť platná ani zmenka, zabezpečujúca tento neplatný právny úkon, z ktorého dôvodu nastúpil režim bezdôvodného obohatenia, u ktorého premlčacia lehota začína plynúť nasledujúcim dňom po vzniku bezdôvodného obohatenia. Z uvedených skutočností preto vyplýva, že nárok na vydanie tohto bezdôvodného obohatenia je premlčaný.
11. Súd prvej inštancie vyhodnotil dohodu o vyplnení blankozmenky ako neplatnú dohodu, pretože pôvodnému remitentovi vôbec nevzniklo právo na vyplnenie blankozmenky. Pôvodný remitent nemal práva a povinnosti zo zmenky, preto ich nemohol indosamentom previesť na navrhovateľa. Žalobca v odvolaní poukázal na zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý pripúšťal vystavenie zmenky. Uviedol, že limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia a bolo pripustené vypĺňať ich dodatočne po ich vystavení. Odvolací súd poznamenáva, že žalobca okrem citácii týchto rozhodnutí, neuviedol žiadne okolnosti ozrejmujúce, v čom nesúhlasí s rozhodnutím prvostupňového súdu. Iba z obsahu predložených rozhodnutí odvolací súd vyvodil, že podľa jeho názoru, prvostupňový súd bol oprávnený skúmať len to, či zmenka obsahuje všetky náležitosti, ktoré sa musia pre jej platnosť zo zákona do nej uviesť. S uvedenými dôvodmi sa odvolací súd vyporiadal vo vyššie uvedených dôvodoch.
12. V závere odvolací súd dodáva, že jednou zo základných zásad práva Európskej únie je zásada, podľa ktorej sú členské štáty povinné zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa a zároveň sú povinné zabezpečiť, aby sa nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách neuplatňovali, resp. neboli záväzné. Vzhľadom na to aplikáciou procesného práva má súd túto povinnosť naplniť, čo znamená, že v prípade uplatnenia nároku zo zmenky súd musí ex offo skúmať, či vystaviteľom zmenky nie je spotrebiteľ. Aj keď vnútroštátna právna úprava platná do 31. 12. 2010 umožňovala používať zmenky aj v spotrebiteľskom vzťahu, použitie zmenky ako takej v spotrebiteľskom právnom vzťahu v skutočnosti nie je úplne v súlade s právom EÚ na ochranu spotrebiteľa. Vnútroštátna právna úprava do 31. 12. 2010 nezabezpečila vhodnú ochranu spotrebiteľa na základe Smernice 87/102/EHS v konaní o nároku zo zmenky a zákonodarca túto skutočnosť zmenil až zrušením dovtedajšieho zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. a prijatím nového zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom od 01. 01. 2011 do 30. 04. 2014. S účinnosťou od 01. 05. 2014 je táto ochrana zabezpečená v zákone
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Zmenkové právo ako také v súdnom konaní znevýhodňuje žalovaného zmenkového dlžníka a keďže podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky právo EÚ má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, vnútroštátna právna úprava, ktorá umožnila za istých okolností do 31. 12. 2010 zmenky používať aj v spotrebiteľských vzťahoch môže byť nepoužiteľná. Na podklade takejto úvahy vyvstáva aj právny záver o tom, že z takej zmenky nemohol vzniknúť platný zmenkový záväzok.
13. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací podľa ustanovení § 396 a § 262 ods. 1 CSP, úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.
Poučenie:
: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).